Month: July 2022

  • IRF Summit 2022: Religious Freedom for Everybody, Everywhere, All the Time

    IRF Summit 2022: Religious Freedom for Everybody, Everywhere, All the Time

    Former Ambassador Sam Brownback and Katrina Lantos Swett hosted the event in Washington, D.C. “We’ve got a simple model: it’s religious freedom for everybody, everywhere, all the time.”

    by Marco Respinti

    Marco Respinti (left) with Ján Figeľ, former European Commission special envoy for the promotion of freedom of religion outside the EU, at the IRF Summit 2022.

    The concept of freedom of religion, belief, or creed (now often known under the acronym FORB) suffers from a misunderstanding. It is unpleasant, because it misrepresents religious liberty; and it is dangerous, because it unleashes the wrong battles for the wrong reasons. The misconception consists in thinking that religious freedom means that all religions are equal. They are not. From a theological, historical, and sociological point of view, this is obvious. Each group of believers regards its faith as unique and is proud of it. There is a serious danger that proclaiming that all religions are equal would fuel relativism.

    In fact, advocacy for religious freedom also means denouncing the violations of it perpetrated by a religious group against others. This implies detecting the perversion of theological concepts, the twisting of genuine religious beliefs, and the ideological use of religion to distort the message of one faith to perpetrate acts of violence against other religions or secular targets. Advocacy for religious liberty can never means that religious freedom should be only for one religious group at the expense of (all) others.

    What is FORB

    The International Religious Freedom Summit 2022, held at the Renaissance Hotel in downtown Washington, D.C., June 28 to 30, 2022, swept away all these misconstructions and theoretical errors with assertive elegance.

    The Summit was co-hosted and co-chaired by two well-known defenders of religious freedom. They are Samuel Brownback, former 46th Republican Governor of Kansas and Ambassador-at-Large of the United States for International Religious Freedom 2018–2022, now active in the same field through The Brownback Group, and Katrina Lantos Swett, president of the Lantos Foundation for Human Rights and Justice, which was founded in 2008 to continue the legacy of his late husband, Democratic Representative Thomas Peter Lantos (1928–2008). Born in Budapest as Tamás Péter Lantos, this future staunch defender of human dignity and fundamental rights survived the Holocaust thanks to heroic Swedish businessman and diplomat Raoul Wallenberg (1912–1945), who helped thousands of Jews escape Nazi persecution. Wallenberg ended up in the hands of the Soviet Army with a false charge of espionage, and disappeared in the Gulag.

    IRF Summit Co-Chairs Katrina Lantos Swett and Sam Brownback.

    Ambassador Brownback stated plainly the logic of the Summit: “We’ve got a simple model: it’s religious freedom for everybody, everywhere, all the time.” Lantos Swett constantly strengthened the benefit that religious liberty produces for everyone in the world, not only a specific group.

    FORB is in fact the decisive and fundamental political right of each human person. It is decisive, because it concerns the ultimate meaning of things (for believers, of course, but also for atheists, who freely conclude that God does not exist). It is fundamental, because it generates all other basic rights (freedom of speech, press, assembly, education, etc.), giving them substance and meaning. Being a non-negotiable principle, it orients all negotiable values.

    The Summit’s plenary sessions and the monographic breakout sessions were animated by a prestigious lot of panelists and hosts, as well as enlivened by the unvaluable contributions of testimonies and testimonials. Speakers included Rashad Hussain, Advisor to the US President on Religious Freedom Conditions and Policy; Nancy Pelosi, Speaker of the US House of Representatives; former US Secretary of State Mike Pompeo; US Senator Marco Rubio; Fiona Bruce, UK FORB Envoy; Professor Mary Ann Glendon; former Finnish minister of Interior Päivi Räsänen; Greg Mitchell, of the International Religious Freedom Roundtables; basketball celebrity Enes Kanter Freedom; Baron David Alton of Liverpool; Tom Farr, president of the Religious Freedom Institute; Azra Jafari, first (now former) female Mayor in Afghanistan; Nadine Maenza, former Chair of the US Commission on International Religious Freedom (USCIRF); actor Justin Baldoni; Farahnaz Ispahani, former member of the National Assembly of Pakistan; Michael Farris, president and CEO of Alliance Defending Freedom; Tibetan Buddhist leader Arjia Rinpoche; Ján Figeľ, former European Commission special envoy for the promotion of freedom of religion outside the EU; Mariam Ibraheem, director of Global Mobilization for Tahrir Alnisa Foundation; Dolkun Isa, president of the World Uyghur Congress; Oksana Markarova, Ukrainian Ambassador to the US; Ethan Gutmann, co-founder of the International Coalition to End Transplant Abuse in China; human rights lawyer David Matas; Sharifah Shakirah, founder and director of Rohingya Women Development Network; Alejandro Eduardo Giammattei Falla, president of Guatemala; Nury Turkel, Chair of the USCIRF; and Nguyễn Dinh Thang, executive director of Boat People SOS.

    The sworn enemies of FORB

    The IRF Summit 2022 made quite clear that three are the sworn enemies of religious freedom today. First, terrorism in the crippled name of God, as for example in the case of ultra-fundamentalist “Islamism,” to be always carefully distinguished from Islam to avoid any claim of “Islamophobia”. From Middle East to Pakistan, from North Africa to India, Islamist terrorism hit harshly and seriously. Its victims are members of other religions, especially Christians, Hindus, and Buddhists, but also several devotees of other Muslim communities that ultra-fundamentalist religious-turned-political ideology labels as “infidels,” pretending to have the monopoly of the word “Islamic.” This is notably the case of the Ahmadiyya community in Pakistan and Algeria, and the Hazara Shiites in Afghanistan and Pakistan, alongside other non-Muslim communities whose only sin is to live in regions where Islamist fury rules, including Baháʼís in Iran and Yazidis in Iraq and elsewhere.

    Ahmadi booth at the Summit.

    Second, totalitarian ideocracies such as communism, which is by no means dead in several countries, above all in China. Before widening its scope to other parts of the world on December 1, 2020, Bitter Winter was launched on May 2, 2018, specifically to inform and alert on the crimes of the Communist hell on earth that the People’s Republic of China is, and more than half of its effort is still on that target.

    The religious persecution waged on by the Chinese Communist Party was discussed at length in several panels at the IRF Summit 2022, frequently documenting and debating the fate of the Uyghurs and other Muslim communities in Mainland China, as well as Tibetans and Christians, or presenting evidence of organ harvesting—a rich and astonishing industry in the country whose victims are prisoners of conscience from Falun Gong and other groups.

    Marco Respinti with Ambassador Brownback.

    Third, some states practice dirigiste policies, at least in this field, and thus pay only lip services to real religious freedom. It happens when governments and institutions promote intrusion in the lives of spiritual groups, limiting FORB in the name of some vague, or alleged, administrative, fiscal, or social policies.

    A version of this, which may count for an additional fourth enemy of religious freedom, is typical of Western democracies. It is relativism. This is a cultural attitude, both philosophical and popular, of basically considering everything as having the same value, which immediately turns into giving value to nothing, thus eroding FORB. Its arms are political correctness, conformism, and the so-called “cancel culture”, as former Finnish Minister Päivi Räsänen, still on trial for having quoted the Bible, testified at the Summit.

    Marco Respinti with Päivi Räsänen.

    An important piece of news emerged several times in discussions and panels through the Summit. Christians, in term of numbers, are still the most persecuted religious group in the world, a persecution some governments, international institutions and NGOs do not seem to take seriously.

    “Cults,” and all that

    Several groups and communities maintained booths at the Renaissance Hotel, distributing literature and informative material. One such piece of literature prompted a reflection from yours truly. It advocated FORB for “traditional religions.” I was told the definition meant no discrimination for the other religions, but nonetheless wondered, What is a “traditional” religion? An old religion? How old, and who decides it? The number of its devotees? Numbers are all relative, when considered in relation to place, context, and time. Or are “traditional” faiths those claiming to have a “tradition”? Well, all have. As a matter of fact, human time in history being relative, depending on several different measurements, criteria, and understandings, it is quite easy to consider all religions “traditional,” or for them to actually be.

    Recently established groups, and yet each displaying a recognizable “tradition,” like Scientology or Tai Ji Men participated in the Summit (and this writer was also a speaker in a panel organized by the latter).

    Two statements aptly sum up the meaning and value of the IRF Summit 2022. The first was uttered by Holly Folk, a scholar of religions at Western Washington University in Bellingham, Washington, precisely during a seminar hosted by Tai Ji Men as an appendix to the major event. Folk urged to stop using the term “cult” for any religious or spiritual group. “Cult” is in fact a vague expression with no scientific ground, weaponized against unwelcome groups by those who have the power to do it.

    Nadine Maenza at the Summit, with the Tai Ji Men Bell of World Peace and Love.

    The second point was made clear by Nadine Maenza, saying that “religious freedom is for everybody, or is for nobody.” This seems to be the next task for Greg Mitchell and his associates. In fact Mitchell announced a major structural coordination among groups advocating for religious freedom and persecuted communities with the help of the prestigious Templeton Foundation. To some extent, the IRF Summit in Washington was the trailer of this future film.

    About the author:

    Marco Respinti

    Marco Respinti is the Editor-in-Chief of International Family News. He is an Italian professional journalist, member of the International Federation of Journalists (IFJ), essayist, translator, and lecturer. He has contributed and contributes to several journals and magazines both in print and online, both in Italy and abroad. Author of books, he has translated and/or edited works by, among others, Edmund Burke, Charles Dickens, T.S. Eliot, Russell Kirk, J.R.R. Tolkien, Régine Pernoud and Gustave Thibon. A Senior fellow at the Russell Kirk Center for Cultural Renewal, a non-partisan, non-profit U.S. educational organization based in Mecosta, Michigan, he is also a founding member as well as Board member of the Center for European Renewal, a non-profit, non-partisan pan-European educational organization based in The Hague, The Netherlands, and a member of the Advisory Council of the European Federation for Freedom of Belief. He serves as Director-in-Charge of the academic publication The Journal of CESNUR and Bitter Winter: A Magazine on Religious Liberty and Human Rights.

    https://bitterwinter.org/the-international-religious-freedom-summit-2022

  • Ján Figeľ o stretnutí s Päivi Räsänenovou: Vie, že bojuje nie len za seba

    Ján Figeľ o stretnutí s Päivi Räsänenovou: Vie, že bojuje nie len za seba

    Bývalý eurokomisár Ján Figeľ sa pred pár dňami vrátil z Washingtonu, kde sa uskutočnil občiansky Summit na podporu medzinárodnej náboženskej slobody. Ako hosť samitu mal dve vystúpenia. Prvé sa týkalo postupného formovania medzinárodného hnutia, ktoré by malo v tejto agende spájať vládne, parlamentné, občianske a náboženské úsilie a účinne komunikovať s cieľom pomôcť ľuďom, ktorí sú nespravodlivo prenasledovaní. Druhé vystúpenie bolo zamerané na tému kultúry ľudskej dôstojnosti, ktorá je základom etickej a občianskej rovnosti, a tiež zdrojom slobody i osobnej zodpovednosti každého z nás.

    Ján Figeľ sa tam stretol aj s fínskou političkou Päivi Räsänenovou a pre portál Christianitas.sk prezradil, ako zvláda táto bojovníčka za náboženskú slobodu nekonečné súdne procesy, ktorým je vo svojej krajine vystavená.

    Zdroj: fb Ján Figeľ

    Aké bolo svedectvo Päivi Räsänenovej a ako Vás oslovili jej slová o boji za náboženskú slobodu?

    – S Päivi Räsänenovou som komunikoval už pred jej súdnym konaním v Helsinkách. Dopadlo to nateraz dobre, súd ju 30. marca po troch rokoch obvinenia a prípravného konania uznal nevinnou. No štátna prokurátorka sa odvolala a tak bude ešte rozhodovať odvolací súd. Bola obvinená z troch skutkov, v rámci ktorých sa mala dopustiť nenávistného prejavu. Ide o brožúru z roku 2004, o rozhovor v rozhlase roku 2019 a o status na Twitteri, v ktorých obhajovala kresťanské chápanie manželstva a ľudskej sexuality. Citovala pritom z Listu Apoštola Pavla a zároveň kritizovala vedenie Fínskej luteránskej cirkvi za podporu homosexuálneho pochodu.

    Päivi sa stretnutiam potešila, sú pre ňu povzbudením. Je lekárkou, matkou piatich detí, a teší sa desiatim vnúčatám. V parlamente je od roku 1995, dokonca dlhé roky predsedala aj strane kresťanských demokratov, bola ministerkou vnútra. Ide o skúsenú a odvážnu ženu, ktorá si stojí za svojím presvedčením a obhajuje slobodu prejavu. Správne hovorí, že ak kresťania budú mlčať, ak sa budú obávať citovať Bibliu či ohlasovať ju, priestor slobody v sekularistickej spoločnosti sa bude ďalej zužovať.

    Vie, že bojuje nielen za seba, ale za mnohých, ktorí chcú žiť svoju vieru a žiť podľa viery osobne a spoločne, v súkromí i vo verejnom priestore. V tom je podstata náboženskej slobody.

    Zdroj: fb Ján Figeľ

    Aký bol výsledok celého stretnutia vo Washingtone na podporu medzinárodnej náboženskej slobody?

    – Summit náboženskej slobody 29. – 30. júna tohto roku vo Washingtone bol už druhý v poradí. Organizovala ho občianska spoločnosť – mimovládne organizácie z rôznych krajín, predovšetkým z USA. Zúčastnili sa ho stovky expertov, akademikov, politikov, aktivistov a náboženských predstaviteľov. Jeho cieľom je spájať podobne zmýšľajúcich v silné medzinárodné hnutie za náboženskú slobodu vo svete, ktoré účinnejšie dokáže pomáhať prenasledovaným jednotlivcom a komunitám.

    Formy sú rôzne, podľa situácie – od modlitby cez humanitárnu a materiálnu pomoc, politickú podporu, právnu obhajobu. Základom je včasná a pravdivá informovanosť. Napríklad o tom, že útoky na kresťanov v Nigérii nespôsobuje klimatická zmena, ale terorizmus islamistov.

    Celkovo sa dá povedať, že náboženská sloboda je často opomínaným základným ľudským právom a médiá sa jej stavu a dramatickým príbehom málo venujú. Dokonca aj genocídy sa aj preto opakujú. Takéto medzinárodné podujatia a spolupráca vlád, parlamentov a organizácií, ktoré považujú náboženskú slobodu za prioritu svojej politiky, môžu zmeniť situáciu k lepšiemu.

    ***

    Kto je Päivi Räsänenová?

    Fínska politička, ktorej hrozilo väzenie za to, že verejne obhajovala základné kresťanské pravdy. Kauza odštartovala pred tromi rokmi, keď Fínska evanjelická luteránska cirkev oznámila, že bude spolupracovať s LGBT podujatím „Pride 2019“.

    Poslankyňa Räsänenová na sociálnej sieti toto rozhodnutie kritizovala a pridala aj obrázok s biblickým citátom. Následne sa voči exlíderke kresťanskej demokracie strhla obrovská vlna nenávisti a prenasledovania – paradoxne za jej údajné „nenávistné“ prejavy voči homosexuálom. „Nenávistným“ prejavom mala byť brožúrka s názvom: Ako muža a ženu ich stvoril – Homosexuálne zväzky spochybňujú kresťanský koncept človeka.

    Vo Fínsku došlo k veľkému súdnemu procesu, ktorý s napätím sledovala celá kresťanská Európa. Ak by totiž súd rozhodol, že Päivi Räsänenová nemala právo zverejniť biblický citát, došlo by k precedensu, na základe ktorého by z kedysi kresťanskej Európy ostali už len ruiny.

  • Pred dôležitým summitom EÚ: Stredná Európa sa musí chopiť výzvy

    Pred dôležitým summitom EÚ: Stredná Európa sa musí chopiť výzvy

    Politické osobnosti z Poľska, Maďarska, Česka a zo Slovenska vyzývajú krajiny V4, aby nepremeškali historickú chvíľu.

    Foto: wikimedia.org

    Žijeme vo štvorrozmernom svete. Tri rozmery súvisia s priestorom. Jeden s časom. Otázka posúvania hraníc, otázka existencie či neexistencie našich štátov na mape už dávno prispeli k tomu, že práve v strednej Európe vnímame tieto vektory – intelektuálne aj na vlastnej koži – v takej miere ako na máloktorých iných miestach. Cítime, keď sa dejiny zrýchľujú.

    Autormi nasledujúceho článku sú štyria ľudia, ktorí sa v nemalej miere už roky angažujú v krajinách Vyšehradskej štvorky.

    Jednota a rešpekt k rozmanitosti

    Sme súčasťou generácie, ktorá sa všemožne snažila dosiahnuť demokraciu, občianske slobody a trhové hospodárstvo.

    Vojna na Ukrajine narušila prirodzené procesy vývoja v celej Európe. Preto považujeme za svoju povinnosť vyjadriť sa k súčasnej situácii a k otázkam budúcnosti.

    Napriek tomu, že politika našich krajín v mene tunajších národov nebola, nie je a pravdepodobne ani v budúcnosti nebude vo všetkom úplne jednotná, všetci sme odsúdili agresiu Ruska voči Ukrajine. Naše krajiny poskytli humanitárnu pomoc obetiam vojnového násilia v rozsahu, ktorý vyvolal pozornosť svetovej verejnosti.

    Hoci sme blízko frontu, občania našich krajín zostali zväčša pokojní a naše spoločnosti a hospodárstva čelia novým výzvam a značným nákladom vojny lepšie ako vo väčšine krajín Európskej únie. Značný je tiež počet výziev, ktorým čelíme.

    Sme si vedomí vlastných slabín. Možno však nastal čas, aby sme si uvedomili aj svoju silu. Nejde len o tempo a úroveň organizácie pomoci miliónom vojnových utečencov z Ukrajiny. Tá pôsobí obzvlášť výrečne v porovnaní s úsilím mnohých väčších a bohatších štátov EÚ v rokoch 2015 – 2016 a neskôr aj s ich intenzívnym úsilím o prerozdelenie dvojmiliónovej vlny prisťahovalcov alebo nákladov na ich prijatie.

    Stupňujúca sa brutalita vojny na Ukrajine nám všetkým dala príležitosť uvedomiť si, že Európa dnes nie je len akýmsi geopolitickým priestorom, v ktorom jednotlivé štáty sledujú svoje čiastkové záujmy. Európa je jednotou. Zároveň aj rešpektom k rozmanitosti každého štátu a národa.

    Práve toto vedomie vedie naše národy k pomoci druhým a k solidarite. Sme presvedčení, že kresťanské hodnoty, prirodzené právo, neodňateľná ľudská dôstojnosť, demokracia, sloboda názoru vytvárajú optimálny priestor na život a prácu jednotlivcov, národov a spoločností. Práve to nás odlišuje od Východu a čoraz častejšie aj od dnešného Západu.

    Je to tiež faktor, ktorý rozhodol o úspechu, ktorý sme všetci dosiahli v posledných rokoch, o veľkolepom tempe rozvoja v strednej Európe. Miera rastu HDP je už dve desaťročia najvyššia v EÚ a jedna z najvyšších na svete.

    Čo ďalej?

    Chceme silnú strednú Európu v silnej Európe, ktorá bude zahŕňať celé územie Ukrajiny a tiež ďalšie krajiny, ktoré sa už roky usilujú o členstvo v Európskej únii.

    Mnohé naznačuje, že táto vojna Európsku úniu vážne oslabí. O to dôležitejšie je, aby Vyšehrad, tento symbol stredoeurópskej spolupráce, niesol bremeno zodpovednosti za budúcnosť Európskej únie.

    Aj v Európskej únii by mala bezvýhradne platiť zásada „slobodný so slobodným, rovný s rovným“, v ktorej duchu prebieha spolupráca v rámci V4, Trojmoria a v rámci ďalších kľúčových formátov stredoeurópskeho priestoru. V súlade so svojím názvom a pôvodným zámerom otcov zakladateľov musí EÚ zostať celoeurópskym útvarom a zároveň skutočnou úniou.

    Nedá sa obísť ani rola, ktorú zohrala a stále zohráva podpora NATO a najmä americká pomoc armáde Ukrajiny.

    Čo to znamená pre zachovanie slobody a suverenity našich krajín? Voči Severoatlantickej aliancii neexistuje žiadna rozumná alternatíva. Členské štáty NATO, rovnako ako samotná EÚ, nie sú a nemôžu byť len konzumentmi mieru. Musia aj naďalej byť jeho tvorcami.

    Je tiež najvyšší čas, aby sme sa – aj vzhľadom na budúce výzvy a potreby – naučili, ako reálne a efektívne „využiť“ mierovú a zodpovednú politiku stredoeurópskych krajín (nielen V4).

    Politiku, ktorá prinesie prospech aj krajinám, ktoré dnes vnímajú ako dôležitejšie skôr dlhodobé záujmy Európy ako celku. Konsenzus a užšia spolupráca sú na dosah. Alternatívou je iný svet, ktorého realita je definovaná heslom divide et impera.

    Tento svet už klope na naše dvere, alebo skôr stojí na našom prahu.

    Ján Figeľ, bývalý vicepremiér a eurokomisár Marek Kuchciński, predseda zahraničného výboru poľského parlamentu Zsolt Németh, predseda zahraničného výboru maďarského parlamentu Alexandr Vondra, poslanec Európskeho parlamentu

    Článok súčasne vychádza v mandiner.hu; konzervativnynoviny.cz; wpolityce.pl. Titulok a medzititulky sú redakčné.

    https://www.postoj.sk/108729/stredna-europa-sa-musi-chopit-vyzvy

  • Ján Figeľ sulla Nigeria all’Europarlamento: libertà religiosa anzitutto

    Ján Figeľ sulla Nigeria all’Europarlamento: libertà religiosa anzitutto

    Il problema resta uno e uno solo: i perseguitati per la fede, perseguitati che non hanno protezione. «La UE ripristini l’ufficio dell’“Inviato speciale per la promozione della libertà di religione o di credo fuori dall’Unione Europea”»

    Stasera, dopo le 18:00, presumibilmente in tarda serata, il Parlamento Europeo discuterà del genocidio dei cristiani in atto, non da oggi, in Nigeria. Step timido, ma decisivo. Se infatti non si incomincia, non si andrà mai in alcun luogo, figuriamoci lontano. Il silenzio che circonda l’ecatombe nigeriana è una delle molte macchie sulla coscienza della politica internazionale; quindi, il primo passo di oggi va salutato comunque con favore. Certo, non è in discussione alcuna risoluzione e quindi non accadrà nulla di fatto. Ma, ancora, davvero meglio che nulla.

    La Nigeria, infatti, lo merita. Lo afferma senza mezzi termini Ján Figeľ, uomo politico slovacco, già «Inviato speciale per la promozione della libertà di religione o di credo fuori dall’Unione Europea», al centro di una controversia diciamo curiosa di cui «iFamNews» si è volentieri occupata, persino lanciando una petizione a favore del rinnovo del suo mandato da parte della Commissione Europea quando la Commissione Europea cercava di fare di tutto per guardare altrove.

    «La Nigeria», mi dice Figel’, «è il Paese più grande dell’Africa e per questo i suoi molteplici e dolorosi problemi non debbono essere sottovalutati o ignorati dalla comunità internazionale. Gli attacchi sanguinosi e ripetuti contro le comunità cristiane da parte dei militanti islamisti debbono essere fermati e i crimini commessi debbono essere perseguiti dalle autorità dello Stato. Il presidente Muhammadu Buhari e il governo della Nigeria debbono mostrare di sforzarsi davvero per l’ottenimento della giustizia per tutti. La giustizia è infatti fondamentale per la dignità delle persone, per la pace, per la stabilità e per lo sviluppo sostenibile di questo importante Paese».

    Il problema nigeriano è enorme, e il prezzo, carissimo, lo stanno pagando i cristiani. I motivi per cui i cristiani vengono colpiti sono tanti, di natura economica e di natura politica. Ma capita in Nigeria una cosa particolarmente antipatica: la religione, cristiana, delle vittime viene adoperata come scusa per celare mire di natura economica e politica, e al contempo i problemi di natura economica e politica tali sono per ragioni anche religiose. È ciò che «iFamNews» sta cercando di dire da lunedì, quando afferma che in Nigeria il cristianesimo, e la cultura che ne deriva, e la civiltà che ne nasce, è uno strumento di emancipazione vera e di progresso autentico in una regione e a fronte di forze che, proprio perché di questo sono convinte, ma vogliono ostacolare il processo virtuoso, massacrano i cristiani: colpevoli religiosamente e culturalmente.

    Queste porte girevoli stanno piegando regioni e popoli interi, e fanno del tema «libertà religiosa» ancora una volta la necessità prima: libertà religiosa in sé come valore primario e libertà religiosa come alveo necessario alla politica buona.

    «La continua persecuzione delle minoranze religiose e delle persone di fede nel mondo», mi spiega ancora Figel’, che ha toccato a lungo questa realtà grave con mano, «conferma l’urgenza di proteggere e di promuovere la libertà di credo a livello internazionale. Perché, purtroppo, milioni di persone sono private di questo diritto. L’Unione Europea deve quindi senza indugio ripristinare l’ufficio dell’“Inviato speciale per la promozione della libertà di religione o di credo fuori dall’Unione Europea”».

    Proprio ciò che Figel’ è stato, è stato egregiamente e anche «iFamNews» chiede sia ancora. Figel’ o altri della sua statura morale e professionale. Il problema resta infatti uno e uno solo: i perseguitati per la fede, perseguitati che non hanno protezione.

  • Erős Közép-Európát akarunk egy erős Európában – közös cikkben szólalnak fel a V4 politikusai

    Erős Közép-Európát akarunk egy erős Európában – közös cikkben szólalnak fel a V4 politikusai

    Photo: wikimedia.org

    „Európa egység. De egyúttal tisztelet az összes állam és nemzet sokfélesége iránt” – vallják a négy visegrádi állam vezető külpolitikusai közös írásukban, melynek magyar változatát a Mandiner közli. Cikkükben hangsúlyozzák: „Erős Közép-Európát akarunk egy erős Európában, amely kiterjed Ukrajna egész területére, és azon államokéra is, amelyek évek óta törekszenek az EU-tagságra”.

    Az írás szerzői: Ján Figeľ, Szlovákia Marek Kuchciński, Lengyelország Németh Zsolt, Magyarország Alexandr Vondra, Csehország Négydimenziós világban élünk. Három dimenzió a teret határozza meg. Egy az időt. Államaink létezése vagy nemléte a térképen, határaik változásai réges-régóta olyan módon alakultak, hogy mindenki másnál jobban érezzük e vektorokat épp Közép-Európában, a bőrünk alatt, a fejünkben. Előre megérezzük, ha felgyorsul a történelem.

    Ez az írás négy olyan szerző műve, akik évek óta jelentős szerepet töltöttek-töltenek be a visegrádi csoport négy állama életének alakulásában.

    Ahhoz a nemzedékhez tartozunk, amelyik igyekezett mindent megtenni azért, hogy eljöjjön a demokrácia, a polgári szabadság és a szabadpiaci gazdaság ideje. A háború Ukrajnában azonban egész Európában megakasztotta a fejlődés természetes folyamatait. Ezért kötelességünknek érezzük, hogy megnyilatkozzunk jelenlegi helyzetünkről és a jövőről. Bár az államaink által, a nemzeteink nevében folytatott politika nem mindenben egyezett, és nem mindenben fog egyezni,

    abban egyetértés van és bizonyára lesz is közöttünk, hogy elítéljük az ukrajnai orosz agressziót.

    Országaink olyan mértékben nyújtottak humanitárius segítséget, hogy az az egész világ közvéleményét meglepte.

    Bár frontországok/frontközeli országok vagyunk, államaink polgárainak jelentős többsége megőrizte nyugalmát, társadalmaink és gazdaságaink jobban megbirkóztak az új kihívásokkal és a háború miatt keletkezett költségekkel, mint az Európai Unió országainak többsége. Az előttünk álló kihívások mértéke szintén jelentős.

    Tisztában vagyunk gyengeségeinkkel. Mégis talán eljött az ideje annak, hogy erőnkkel is tisztában legyünk. És nem pusztán az Ukrajnából érkező háborús menekülteknek millióinak nyújtott segítség megszervezésének gyorsaságáról és színvonaláról van szó. Különösen beszédes ez a 2015-2016-os és az azt követő időszak kontextusában, amikor több gazdagabb és nagyobb uniós tagállam tett intenzív erőfeszítéseket arra, hogy szétosszák közöttünk a 2 milliós migránshullámot és annak költségeit.

    Az egyre brutálisabb háború Ukrajnában mindannyiunk számára rávilágított: Európa nem pusztán egy geopolitikai térség, amelyben az egyes államok saját, partikuláris érdekeiket valósítják meg.

    Európa egység. De egyúttal tisztelet az összes állam és nemzet sokfélesége iránt.

    Épp e meggyőződés nevében nyilvánítjuk ki nemzeteink szolidaritását és segítségnyújtási szándékát.

    Abban a meggyőződésben, hogy a keresztény értékek, a természeti jogok, az ember veleszületett méltósága, a demokrácia, a véleménynyilvánítás szabadsága optimális teret biztosítanak az élethez és a munkához az egyén, a nemzet és a társadalom számára. Ez különböztet meg bennünket, a Kelettől, és egyre gyakrabban a mai Nyugattól is. És egyúttal ez az a tényező, amely az összes elmúlt évekbeli sikereink mögött, Közép-Európa látványos fejlődési tempója mögött áll. A GDP-növekedés mértéke például két évtizede nálunk a leggyorsabb az EU-ban, és a leggyorsabbak közé tartozik világszerte.

    Erős Közép-Európát akarunk egy erős Európában, amely kiterjed Ukrajna egész területére, és azon államokéra is, amelyek évek óta törekszenek az EU-tagságra. Sok minden utal arra, hogy az Európai Unió erősen meggyengülve kerül ki ebből a háborúból.

    Éppen ezért fontos tehát az, hogy a „fellegvár” –

    Visegrád, a közép-európai együttműködés eme sajátos szimbóluma, magára vegye az Európai Unió jövőjéért viselt felelősség súlyát.

    A „szabadok a szabadokkal, egyenlők az egyenlőkkel” elvének, amely meghatározza a V4, a Háromtenger és a közép-európai együttműködés többi kulcsfontosságú formái, például Kárpátok Európája együttműködését, érvényesnek kell lennie az Európai Unióban is. Abban a szervezetben, amelynek neve alapján, és az alapító atyák eredeti szándékai szerint egyszerre kell összeurópai képződménynek és uniónak lennie.

    Másodszor, nem szabad szemet hunynunk annak a ténynek a jelentősége fölött, amelyet a NATO játszott és játszik, különösen a régió legerősebb hadseregének – az ukrán hadseregnek nyújtott segítség tekintetében.

    Következtetés? Meg kell őrizni államaink szabadságát és szuverenitását.

    Az Észak-Atlanti Szövetségnek nincs értelmes alternatívája. A NATO, akárcsak maga az EU nem lehet és nem lehetett a béke kedvezményezettje. Annak megteremtőjének kell maradnia. Harmadszor, legfőbb ideje annak, hogy tekintettel a még csak most érkező kihívásokra és szükségletekre ténylegesen és eredményesen megtanuljuk „készpénzre váltani” Közép-Európa (és nem csak a V4) államainak békés és felelős politikáját. Ennek kezdeményezettjei lesznek azok az államok is, amelyek vezetői ma jobban látják Európa mint egység hosszútávú érdekeit. A konszenzus és a szoros együttműködés karnyújtásnyira van. Ennek alternatívája az a másik világ, amely a divide et impera rendezőelv mentén születik. Ez utóbbi már itt kopogtat, itt áll a házaink küszöbén. Jelen írás párhuzamosan jelenik meg a mandiner.hu, a konzervativnynoviny.cz, a wpolityce.pl és a postoj.sk portálokon. A cím a szerkesztőség választása

    https://mandiner.hu/cikk/20220623_v4_europa_ukrajna