Ján Figeľ

Month: August 2022

  • Ľudská dôstojnosť a bratstvo: Korene a ovocie univerzality ľudských práv

    Ľudská dôstojnosť a bratstvo: Korene a ovocie univerzality ľudských práv

    Potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.

    Vystúpenie na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.

    Náboženstvo je s ľudstvom späté od začiatku histórie, keď pomáhalo budovať osobné vzťahy a spoločenstvá (lat. religare). Viera slúžila na inšpiráciu, posilnenie duchovného života a sprevádzanie osoby človeka. Ale náboženstvo bolo často zneužívané v úsilí o moc, prevahu a podriadenie iných. Sme svedkami opakovaných vĺn prenasledovania, ba masového vraždenia.

    Mier a pokojné spolužitie rôznych národov, spoločenstiev a kultúr je založené na spravodlivosti. Na spravodlivosti pre všetkých. Jadro modernej spravodlivosti je definované základnými ľudskými právami. A ľudská dôstojnosť je zakladajúcim princípom celkových ľudských práv.

    Sme svedkami opozície voči univerzalite ľudských práv

    Prečo potrebujeme zdôrazňovať dôstojnosť? Pretože potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.

    Sme svedkami opozície voči univerzalite základných ľudských práv, rozdelenia medzi krajinami a národmi pri ľudských právach a odmietania či spochybňovania týchto práv v čase migračnej krízy. Ak existuje bod konvergencie a súhlasu medzi náboženskými a sekulárnymi humanistami, je ním ľudská dôstojnosť ako základ neodňateľných a nescudziteľných práv každej osoby. Dôstojnosť človeka – to je privilegovaná cesta pre správne pomenovanie záležitostí slobody a rovnosti v spoločnosti.

    Ľudská dôstojnosť je spoločným menovateľom troch monoteistických náboženstiev. Všetky abrahámovské tradície vyznávajú, že náboženská sloboda je zakorenená v dôstojnosti ľudskej osoby. Je to ich spoločný menovateľ z minulosti i pre budúcnosť.

    V judaizme má výraz ľudskej dôstojnosti (medabér ‘al kavod) kľúčový význam. Na prvom mieste, ľudská dôstojnosť vyplýva z podobnosti osoby s Bohom (imago Dei) v príbehu Knihy Genezis. Následná dôležitá otázka je, či dôstojnosť je v podobnosti s božím alebo či je dôstojnosť vrodená v podstate človeka a je živená bez vzťahu k transcendentnu. Je to naozaj veľká otázka. Ďalšie referencie podčiarkujú dôležitosť dôstojnosti v judaizme. Táto dôstojnosť daná ľuďom dáva slobodu, ale vyžaduje tiež zodpovednosť a tvorivosť.

    V kresťanstve je ľudská dôstojnosť tiež centrálna. Rád by som sa podelil o nasledujúci citát: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti.“

    Toto je prvý odsek Deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis Humanae z roku 1965, ktorú prijal Druhý vatikánsky koncil. Hovorí aj dnes k nám všetkým: „To, čo vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, sa zakladá na dôstojnosti ľudskej osoby.“

    V islame je ľudská dôstojnosť (karamah, arab.) dôležitý a etablovaný princíp. Centrálnym základom dôstojnosti žien a mužov je, že boli obdarení rozumom a slobodou viery, názoru a prejavu. Preto nikto nemá právo odsudzovať ľudí pre ich vieru alebo prenasledovať, alebo diskriminovať na náboženskej alebo etnickej báze, alebo viesť vojnu proti niekomu pre jeho presvedčenie.

    Právo na dôstojnosť je kľúčovou časťou bejrútskej Deklarácie o náboženskej slobode (Makassedské filantropické islamské združenie, 20. júna 2015). Toto je silný a jasný text pripomínajúci koránické korene tejto slobody. Dôležitosť ľudskej bytosti a dôstojnosti je v Koráne ustanovená, keďže „anjeli sú požiadaní klaňať sa Adamovi“.

    Preto veľké náboženské tradície potvrdzujú záväzok podporovať dôstojnosť a rovnakú hodnosť všetkých ľudských bytostí, žien a mužov. Často sa zabúda, že Všeobecná deklarácia ľudských práv je založená a odvodená od hodnôt spoločných pre veľké náboženstvá.

    Tri rozmery ľudskej dôstojnosti

    Ľudská dôstojnosť sa dá vyjadriť v troch rozmeroch, ktoré sú kritické pre pozitívnu zmenu v oblasti ľudských práv: Ja – Ty – My. Treba ich spájať.

    Ľudská dôstojnosť sa týka mňa. Moja osobitosť je moja jedinečnosť. V spoločenstve s každou osobou, minulou, súčasnou, s budúcimi miliardami ja som jediný a jedinečný. A z tejto jedinečnosti odvodzujem svoju dôstojnosť a projektujem svoju špecifickosť. To je niečo originálne, čo nikto nikdy nemôže replikovať alebo nahradiť. Je to osobitný a jedinečný príspevok voči mojim ľudským spolubytostiam.

    Ak táto originalita, autentickosť a jedinečnosť sa „neprejaví“, „nenaplní“, stratí sa. Moja vlastná dôstojnosť je príčinou mojej interpretácie sveta, robí rozhodnutia a interreaguje s inými podľa môjho svedomia, môjho rozumu a môjho presvedčenia. Aby som tak mohol konať, potrebujem vykonávať všetky svoje slobody: slobodu myslenia, vyjadrovania, konania.

    Ľudská dôstojnosť nie je obmedzená len na moju slobodu. Zahŕňa slobodu druhého. Pozýva ma prejaviť toleranciu a definovať moje hranice, rešpektovať druhého. Preto je, samozrejme, akýmsi imperatívom férovosti a rovnosti, a teda spravodlivosti. Zaiste nie je náhoda, že Platón vo svojej Republike kladie spravodlivosť na centrálne miesto, prezentujúc ju ako smrteľnú dokonalosť. To nie je abstrakt. Platón to vytyčuje v konkrétnych podmienkach: „Dať každému, čo mu patrí, to je podstata spravodlivosti.“ To priamo a centrálne prispieva k spolužitiu v meste.

    Ľudská dôstojnosť je zodpovednosť, ktorá sa musí niesť. Ak dôstojnosť dáva vznik právam, implikuje tiež povinnosti a zodpovednosti. Tieto nie sú fixné či statické, ale vyvíjajú sa a musia byť vykonávané a udržiavané v priebehu času. Ľudská zodpovednosť nie je len individuálnou zodpovednosťou. Keďže som časťou spoločenstva, dôstojnosť má aj kolektívnu a sociálnu či spoločenskú dimenziu. Osobitne „náboženská sociálna zodpovednosť“ je potrebná pre spoločné dobro. V rámci svojej pôsobnosti náboženskí aktéri majú prispieť k posilneniu sociálnej súdržnosti a spravodlivosti v spoločnosti.

    V dôsledku toho potrebujeme znovuobjaviť starý odkaz na „spoločné dobro“ sformovaný v 13. storočí Tomášom Akvinským. Bonum communae bolo rozhodujúcim cieľom pre povojnových lídrov Francúzska, Nemecka a Talianska – Schumana, Adenauera a de Gasperiho, keď naštartovali bezprecedentný projekt európskej integrácie. Tento výraz má výhodu sumarizácie princípov a cieľov, ktoré sú vyjadrené v európskych zmluvách (solidarita, subsidiarita, proporcionalita). Avšak čeliť najhorúcejším záležitostiam v dnešnom svete sa zdá byť znovu najrelevantnejšou etickou a politickou víziou.

    Duch bratstva je našou povinnosťou a právom

    Rád by som pridal niekoľko odkazov na Európsku úniu ako v histórii prvý osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ.

    (1) Každý príspevok, ktorý EÚ zvažuje pre vec slobody náboženstva alebo viery, musí byť konštruktívny a podporovaný na báze ľudských práv a spolupráce. Nie vyučovaním, nie kázaním, ale zdieľaním.

    Sme tu, aby sme počúvali, angažovali sa, ale aj sa učili. Aby sme boli hostiteľmi voči druhým. Iba vďaka „zdieľanej pohostinnosti“ môžeme žiť spolu bez rozdelení a konfliktov, zjednotení v rozmanitosti. Alternatívou je vzdanie sa pokušeniam populizmu, nacionalizmu a násilného extrémizmu.

    (2) Pozornosť voči mladým a výchove a vzdelávaniu je predpokladom plodnej pohostinnosti. Školy, univerzity a učebnice zohrávajú veľkú úlohu pri prezentovaní toho druhého. Jestvuje dôstojnosť odlišnosti, hovorí profesor ekonómie na Columbia University Jeffrey Sachs. Všetci sme rôzni v identite, ale všetci sme rovnakí v dôstojnosti!

    Európa a svet sa musia učiť dôležitosti vzdelania pre mier a zmierenie. Robert Schuman veril, že „detoxifikácia“ učebníc histórie na obidvoch stranách je jednou z prvých nevyhnutností mieru. Toto je conditio sine qua non pre izraelsko-palestínske spolužitie.

    Pápež František vo svojom prejave na Al-Azhar (apríl 2017) označil výchovu a vzdelávanie za vrcholnú prioritu. Výchova a vzdelávanie by sa mohli stať, povedal, „múdrosťou pre život, ak vyberá z mužov a žien to najlepšie, sú zamerané na ľudskú dôstojnosť, posilňujú zmysel identity a prekonávajú pokušenia rigidnosti a uzavretého myslenia“.

    Nakoniec, Európska únia prikladá ľudskej dôstojnosti primárne postavenie v Charte základných práv Únie (kapitola 1 článok 1).

    Deklarácia z Abu Dhabi – Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolužitie (február 2019) sa začína slovami: „Ľudské bytosti rovné v právach, povinnostiach a dôstojnosti…“ Rovnosť v dôstojnosti dáva každému z nás miesto v jednej ľudskej rodine, v jednom ľudstve. Preto v zhode so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv je duch sesterstva a bratstva našou povinnosťou a právom. Aby sa s nami zaobchádzalo ako s bratmi a sestrami a aby sme zaobchádzali s ostatnými ako s bratmi a sestrami.

    Koncept dôstojnosti je zásadný ako príčina a logika univerzality ľudských práv. Dôstojnosť je zdrojom a koreňom nescudziteľných a neodňateľných práv každej osoby. Univerzálnosť ľudských práv je implicitná v logickom charaktere základných ľudských práv. A bratstvo je ovocím tohto presvedčenia. Obrazne, dôstojnosť je koreň, univerzalita je košatý strom základných ľudských práv a bratstvo je ovocím takéhoto presvedčenia.

    Jedna, rovnaká dôstojnosť volá k jednému, rovnakému bratstvu. To reprezentuje jedno ľudstvo a jeho univerzálnosť. Ľudská dôstojnosť, univerzálnosť práv a povinností či privilégium bratstva sú vzájomne prepojené, neoddeliteľné – ako korene, strom a vetvy s ovocím. Bez rovnakej dôstojnosti ako by sme mohli hovoriť o univerzalite, o jedinom ľudstve a požiadavke bratstva?

    Ľudská dôstojnosť vstúpila do globálnej ústavnej histórie po prvýkrát v malej krajine – v Írsku v roku 1937. Ale po dráme druhej svetovej vojny ju môžeme nájsť v mnohých moderných ústavách – napríklad v modernom Nemecku a Indii, ale aj v Charte OSN a vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Aby bolo viac a lepšieho ovocia tohto univerzálneho, ľudského prístupu v našom konfliktnom svete, musíme kultivovať porozumenie a podporu ľudskej dôstojnosti pre každého. Všetci potrebujeme živiť kultúru ľudskej dôstojnosti.

    Zakončím reflexiou o Deklarácii o ľudskej dôstojnosti pre každého a všade prijatej v decembri 2018 v Punta del Este v Uruguaji (www.dignityforeveryone.org). Prijatím tejto Punta del Este deklarácie si jej signatári želajú rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť každej osoby ako jej vrodenú hodnotu. A aby prijali ešte silnejší a aktívny záväzok, hlásia sa „k ľudskej dôstojnosti pre každého a všade“. Dôstojnosť je tu opísaná ako zakladajúci princíp, kritérium a kľúčový cieľ ľudských práv.

    Napriek úspechom míľnikového dokumentu, aký Všeobecná deklarácia ľudských práv ešte stále predstavuje, potrebujeme pozitívnu zmenu v oblasti dodržiavania ľudských práv. Deklarácia z Punta del Este sa javí ako aktívny krok pre začatie transformácie v rámci jubilejného roku Všeobecnej deklarácie a v nasledujúcom období. Inými slovami, je to pozvanie pre globálne spoločenstvo k obohacujúcej konverzácii „o dôstojnosti pre každého a všade“.

    Deklarácia je záväzkom na využitie inšpirujúceho potenciálu vyjadrenia ľudskej dôstojnosti a na podporu kultúr ľudskej dôstojnosti. Ekonomika a bezpečnosť sú nevyhnutné ako každodenný chlieb. Ale kultúra dáva zmysel našim životom, nášmu spolužitiu a našim vzťahom. Kým ekonomika a bezpečnosť sú koreňmi, kultúra je kvetinou.

    Je mnoho chvályhodných iniciatív pre pokojné spolužitie – napríklad z Maroka, Jordánska, Bahrajnu, Vatikánu či z Al-Azhar. Preto nastal čas hýbať sa dopredu a dohora spolu, urobiť viac a urobiť to lepšie. Každé spoločenstvo a krajina potrebuje kráčať vpred. Zmena prechádza od slov cez činy k zvykom, ktoré formujú charaktery, ovplyvňujú kultúru a osudy.

    Kultúra ľudskej dôstojnosti pre všetkých je protikladom ignorancie a stavia sa proti neznášanlivosti, ľahostajnosti a strachu. 21. storočie môže byť časom nádeje, ktorá prekoná uplynulé storočie rozdelení, manipulatívnej propagandy, násilia a genocíd.

    Musíme sa postaviť za sľub NIKDY VIAC genocíde. Musíme sa učiť, ako žiť (nielen existovať) v rozmanitosti. Osobitnú pozornosť treba venovať mladým ľuďom: pracovať s mládežou, pre mládež a cez mládež, nachádzať mierovú budúcnosť pre Blízky východ, pre izraelsko-palestínsky konflikt, pre demokratický Pakistan, pre mier a skutočný rozvoj v ACP krajinách.

    Úcta k ľudskej dôstojnosti sa začína úctou k slobode myslenia, svedomia a náboženstva. Chcem vyjadriť svoju nádej na obnovený, silný záväzok pre kultúru ľudskej dôstojnosti.

    Vďaka za vašu pozornosť, spoluprácu a podporu!

    Ján Figeľ

    Príhovor odznel na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.

    Originál textu tvorí úvod novej publikácie B. Scharffs a E. Ochab: Dignity and International Human Rights Law, ICLARS Series on Law and Religion, Routledge London and New York, 2022

    https://svetkrestanstva.postoj.sk/113172/korene-a-ovocie-univerzality-ludskych-prav

  • Ľudská dôstojnosť a bratstvo: Korene a ovocie univerzality ľudských práv

    Ľudská dôstojnosť a bratstvo: Korene a ovocie univerzality ľudských práv

    Potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.

    Ilustračné foto: TASR/AP

    Náboženstvo je s ľudstvom späté od začiatku histórie, keď pomáhalo budovať osobné vzťahy a spoločenstvá (lat. religare). Viera slúžila na inšpiráciu, posilnenie duchovného života a sprevádzanie osoby človeka. Ale náboženstvo bolo často zneužívané v úsilí o moc, prevahu a podriadenie iných. Sme svedkami opakovaných vĺn prenasledovania, ba masového vraždenia.

    Mier a pokojné spolužitie rôznych národov, spoločenstiev a kultúr je založené na spravodlivosti. Na spravodlivosti pre všetkých. Jadro modernej spravodlivosti je definované základnými ľudskými právami. A ľudská dôstojnosť je zakladajúcim princípom celkových ľudských práv.

    Sme svedkami opozície voči univerzalite ľudských práv

    Prečo potrebujeme zdôrazňovať dôstojnosť? Pretože potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.

    Sme svedkami opozície voči univerzalite základných ľudských práv, rozdelenia medzi krajinami a národmi pri ľudských právach a odmietania či spochybňovania týchto práv v čase migračnej krízy. Ak existuje bod konvergencie a súhlasu medzi náboženskými a sekulárnymi humanistami, je ním ľudská dôstojnosť ako základ neodňateľných a nescudziteľných práv každej osoby. Dôstojnosť človeka – to je privilegovaná cesta pre správne pomenovanie záležitostí slobody a rovnosti v spoločnosti.

    Ľudská dôstojnosť je spoločným menovateľom troch monoteistických náboženstiev. Všetky abrahámovské tradície vyznávajú, že náboženská sloboda je zakorenená v dôstojnosti ľudskej osoby. Je to ich spoločný menovateľ z minulosti i pre budúcnosť.

    V judaizme má výraz ľudskej dôstojnosti (medabér ‘al kavod) kľúčový význam. Na prvom mieste, ľudská dôstojnosť vyplýva z podobnosti osoby s Bohom (imago Dei) v príbehu Knihy Genezis. Následná dôležitá otázka je, či dôstojnosť je v podobnosti s božím alebo či je dôstojnosť vrodená v podstate človeka a je živená bez vzťahu k transcendentnu. Je to naozaj veľká otázka. Ďalšie referencie podčiarkujú dôležitosť dôstojnosti v judaizme. Táto dôstojnosť daná ľuďom dáva slobodu, ale vyžaduje tiež zodpovednosť a tvorivosť.

    V kresťanstve je ľudská dôstojnosť tiež centrálna. Rád by som sa podelil o nasledujúci citát: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti.“

    Toto je prvý odsek Deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis Humanae z roku 1965, ktorú prijal Druhý vatikánsky koncil. Hovorí aj dnes k nám všetkým: „To, čo vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, sa zakladá na dôstojnosti ľudskej osoby.“

    V islame je ľudská dôstojnosť (karamah, arab.) dôležitý a etablovaný princíp. Centrálnym základom dôstojnosti žien a mužov je, že boli obdarení rozumom a slobodou viery, názoru a prejavu. Preto nikto nemá právo odsudzovať ľudí pre ich vieru alebo prenasledovať, alebo diskriminovať na náboženskej alebo etnickej báze, alebo viesť vojnu proti niekomu pre jeho presvedčenie.

    Právo na dôstojnosť je kľúčovou časťou bejrútskej Deklarácie o náboženskej slobode (Makassedské filantropické islamské združenie, 20. júna 2015). Toto je silný a jasný text pripomínajúci koránické korene tejto slobody. Dôležitosť ľudskej bytosti a dôstojnosti je v Koráne ustanovená, keďže „anjeli sú požiadaní klaňať sa Adamovi“.

    Preto veľké náboženské tradície potvrdzujú záväzok podporovať dôstojnosť a rovnakú hodnosť všetkých ľudských bytostí, žien a mužov. Často sa zabúda, že Všeobecná deklarácia ľudských práv je založená a odvodená od hodnôt spoločných pre veľké náboženstvá.

    Tri rozmery ľudskej dôstojnosti

    Ľudská dôstojnosť sa dá vyjadriť v troch rozmeroch, ktoré sú kritické pre pozitívnu zmenu v oblasti ľudských práv: Ja – Ty – My. Treba ich spájať.

    Ľudská dôstojnosť sa týka mňa. Moja osobitosť je moja jedinečnosť. V spoločenstve s každou osobou, minulou, súčasnou, s budúcimi miliardami ja som jediný a jedinečný. A z tejto jedinečnosti odvodzujem svoju dôstojnosť a projektujem svoju špecifickosť. To je niečo originálne, čo nikto nikdy nemôže replikovať alebo nahradiť. Je to osobitný a jedinečný príspevok voči mojim ľudským spolubytostiam.

    Ak táto originalita, autentickosť a jedinečnosť sa „neprejaví“, „nenaplní“, stratí sa. Moja vlastná dôstojnosť je príčinou mojej interpretácie sveta, robí rozhodnutia a interreaguje s inými podľa môjho svedomia, môjho rozumu a môjho presvedčenia. Aby som tak mohol konať, potrebujem vykonávať všetky svoje slobody: slobodu myslenia, vyjadrovania, konania.

    Ľudská dôstojnosť nie je obmedzená len na moju slobodu. Zahŕňa slobodu druhého. Pozýva ma prejaviť toleranciu a definovať moje hranice, rešpektovať druhého. Preto je, samozrejme, akýmsi imperatívom férovosti a rovnosti, a teda spravodlivosti. Zaiste nie je náhoda, že Platón vo svojej Republike kladie spravodlivosť na centrálne miesto, prezentujúc ju ako smrteľnú dokonalosť. To nie je abstrakt. Platón to vytyčuje v konkrétnych podmienkach: „Dať každému, čo mu patrí, to je podstata spravodlivosti.“ To priamo a centrálne prispieva k spolužitiu v meste.

    Ľudská dôstojnosť je zodpovednosť, ktorá sa musí niesť. Ak dôstojnosť dáva vznik právam, implikuje tiež povinnosti a zodpovednosti. Tieto nie sú fixné či statické, ale vyvíjajú sa a musia byť vykonávané a udržiavané v priebehu času. Ľudská zodpovednosť nie je len individuálnou zodpovednosťou. Keďže som časťou spoločenstva, dôstojnosť má aj kolektívnu a sociálnu či spoločenskú dimenziu. Osobitne „náboženská sociálna zodpovednosť“ je potrebná pre spoločné dobro. V rámci svojej pôsobnosti náboženskí aktéri majú prispieť k posilneniu sociálnej súdržnosti a spravodlivosti v spoločnosti.

    V dôsledku toho potrebujeme znovuobjaviť starý odkaz na „spoločné dobro“ sformovaný v 13. storočí Tomášom Akvinským. Bonum communae bolo rozhodujúcim cieľom pre povojnových lídrov Francúzska, Nemecka a Talianska – Schumana, Adenauera a de Gasperiho, keď naštartovali bezprecedentný projekt európskej integrácie. Tento výraz má výhodu sumarizácie princípov a cieľov, ktoré sú vyjadrené v európskych zmluvách (solidarita, subsidiarita, proporcionalita). Avšak čeliť najhorúcejším záležitostiam v dnešnom svete sa zdá byť znovu najrelevantnejšou etickou a politickou víziou.

    Duch bratstva je našou povinnosťou a právom

    Rád by som pridal niekoľko odkazov na Európsku úniu ako v histórii prvý osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ.

    (1) Každý príspevok, ktorý EÚ zvažuje pre vec slobody náboženstva alebo viery, musí byť konštruktívny a podporovaný na báze ľudských práv a spolupráce. Nie vyučovaním, nie kázaním, ale zdieľaním.

    Sme tu, aby sme počúvali, angažovali sa, ale aj sa učili. Aby sme boli hostiteľmi voči druhým. Iba vďaka „zdieľanej pohostinnosti“ môžeme žiť spolu bez rozdelení a konfliktov, zjednotení v rozmanitosti. Alternatívou je vzdanie sa pokušeniam populizmu, nacionalizmu a násilného extrémizmu.

    (2) Pozornosť voči mladým a výchove a vzdelávaniu je predpokladom plodnej pohostinnosti. Školy, univerzity a učebnice zohrávajú veľkú úlohu pri prezentovaní toho druhého. Jestvuje dôstojnosť odlišnosti, hovorí profesor ekonómie na Columbia University Jeffrey Sachs. Všetci sme rôzni v identite, ale všetci sme rovnakí v dôstojnosti!

    Európa a svet sa musia učiť dôležitosti vzdelania pre mier a zmierenie. Robert Schuman veril, že „detoxifikácia“ učebníc histórie na obidvoch stranách je jednou z prvých nevyhnutností mieru. Toto je conditio sine qua non pre izraelsko-palestínske spolužitie.

    Pápež František vo svojom prejave na Al-Azhar (apríl 2017) označil výchovu a vzdelávanie za vrcholnú prioritu. Výchova a vzdelávanie by sa mohli stať, povedal, „múdrosťou pre život, ak vyberá z mužov a žien to najlepšie, sú zamerané na ľudskú dôstojnosť, posilňujú zmysel identity a prekonávajú pokušenia rigidnosti a uzavretého myslenia“.

    Nakoniec, Európska únia prikladá ľudskej dôstojnosti primárne postavenie v Charte základných práv Únie (kapitola 1 článok 1).

    Deklarácia z Abu Dhabi – Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolužitie (február 2019) sa začína slovami: „Ľudské bytosti rovné v právach, povinnostiach a dôstojnosti…“ Rovnosť v dôstojnosti dáva každému z nás miesto v jednej ľudskej rodine, v jednom ľudstve. Preto v zhode so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv je duch sesterstva a bratstva našou povinnosťou a právom. Aby sa s nami zaobchádzalo ako s bratmi a sestrami a aby sme zaobchádzali s ostatnými ako s bratmi a sestrami.

    Koncept dôstojnosti je zásadný ako príčina a logika univerzality ľudských práv. Dôstojnosť je zdrojom a koreňom nescudziteľných a neodňateľných práv každej osoby. Univerzálnosť ľudských práv je implicitná v logickom charaktere základných ľudských práv. A bratstvo je ovocím tohto presvedčenia. Obrazne, dôstojnosť je koreň, univerzalita je košatý strom základných ľudských práv a bratstvo je ovocím takéhoto presvedčenia.

    Jedna, rovnaká dôstojnosť volá k jednému, rovnakému bratstvu. To reprezentuje jedno ľudstvo a jeho univerzálnosť. Ľudská dôstojnosť, univerzálnosť práv a povinností či privilégium bratstva sú vzájomne prepojené, neoddeliteľné – ako korene, strom a vetvy s ovocím. Bez rovnakej dôstojnosti ako by sme mohli hovoriť o univerzalite, o jedinom ľudstve a požiadavke bratstva?

    Úcta k ľudskej dôstojnosti sa začína úctou k slobode myslenia, svedomia a náboženstva.

    Ľudská dôstojnosť vstúpila do globálnej ústavnej histórie po prvýkrát v malej krajine – v Írsku v roku 1937. Ale po dráme druhej svetovej vojny ju môžeme nájsť v mnohých moderných ústavách – napríklad v modernom Nemecku a Indii, ale aj v Charte OSN a vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Aby bolo viac a lepšieho ovocia tohto univerzálneho, ľudského prístupu v našom konfliktnom svete, musíme kultivovať porozumenie a podporu ľudskej dôstojnosti pre každého. Všetci potrebujeme živiť kultúru ľudskej dôstojnosti.

    Zakončím reflexiou o Deklarácii o ľudskej dôstojnosti pre každého a všade prijatej v decembri 2018 v Punta del Este v Uruguaji (www.dignityforeveryone.org). Prijatím tejto Punta del Este deklarácie si jej signatári želajú rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť každej osoby ako jej vrodenú hodnotu. A aby prijali ešte silnejší a aktívny záväzok, hlásia sa „k ľudskej dôstojnosti pre každého a všade“. Dôstojnosť je tu opísaná ako zakladajúci princíp, kritérium a kľúčový cieľ ľudských práv.

    Napriek úspechom míľnikového dokumentu, aký Všeobecná deklarácia ľudských práv ešte stále predstavuje, potrebujeme pozitívnu zmenu v oblasti dodržiavania ľudských práv. Deklarácia z Punta del Este sa javí ako aktívny krok pre začatie transformácie v rámci jubilejného roku Všeobecnej deklarácie a v nasledujúcom období. Inými slovami, je to pozvanie pre globálne spoločenstvo k obohacujúcej konverzácii „o dôstojnosti pre každého a všade“.

    Deklarácia je záväzkom na využitie inšpirujúceho potenciálu vyjadrenia ľudskej dôstojnosti a na podporu kultúr ľudskej dôstojnosti. Ekonomika a bezpečnosť sú nevyhnutné ako každodenný chlieb. Ale kultúra dáva zmysel našim životom, nášmu spolužitiu a našim vzťahom. Kým ekonomika a bezpečnosť sú koreňmi, kultúra je kvetinou.

    Je mnoho chvályhodných iniciatív pre pokojné spolužitie – napríklad z Maroka, Jordánska, Bahrajnu, Vatikánu či z Al-Azhar. Preto nastal čas hýbať sa dopredu a dohora spolu, urobiť viac a urobiť to lepšie. Každé spoločenstvo a krajina potrebuje kráčať vpred. Zmena prechádza od slov cez činy k zvykom, ktoré formujú charaktery, ovplyvňujú kultúru a osudy.

    Kultúra ľudskej dôstojnosti pre všetkých je protikladom ignorancie a stavia sa proti neznášanlivosti, ľahostajnosti a strachu. 21. storočie môže byť časom nádeje, ktorá prekoná uplynulé storočie rozdelení, manipulatívnej propagandy, násilia a genocíd.

    Musíme sa postaviť za sľub NIKDY VIAC genocíde. Musíme sa učiť, ako žiť (nielen existovať) v rozmanitosti. Osobitnú pozornosť treba venovať mladým ľuďom: pracovať s mládežou, pre mládež a cez mládež, nachádzať mierovú budúcnosť pre Blízky východ, pre izraelsko-palestínsky konflikt, pre demokratický Pakistan, pre mier a skutočný rozvoj v ACP krajinách.

    Úcta k ľudskej dôstojnosti sa začína úctou k slobode myslenia, svedomia a náboženstva. Chcem vyjadriť svoju nádej na obnovený, silný záväzok pre kultúru ľudskej dôstojnosti.

    Vďaka za vašu pozornosť, spoluprácu a podporu!

    Príhovor odznel na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.

    Originál textu tvorí úvod novej publikácie B. Scharffs a E. Ochab: Dignity and International Human Rights Law, ICLARS Series on Law and Religion, Routledge London and New York, 2022

    https://svetkrestanstva.postoj.sk/113172/korene-a-ovocie-univerzality-ludskych-prav

  • So srdcom na Slovensku: Úvod ako záver

    So srdcom na Slovensku: Úvod ako záver

    Bratislava 13. augusta (TK KBS) Kardinál Jozef Tomko, s ktorým sa v týchto dňoch lúčime, bol “duchovným otcom pre Slovensko”. „Napriek nútenému exilu a zodpovednosti za misie v celom svete jeho srdce zostalo späté s rodnou krajinou,” píše pred pohrebou rozlúčkou bývalý osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ Ján Figeľ. Pri tejto príležitosti prinášame text, ktorý bol pôvodne napísaný 1. novembra 2006 na základe prosby kardinála Tomku ako úvod k jeho knihe úvah So srdcom na Sovensku, spoločnej publikácie vydavateľstiev Lúč a SSV v roku 2006.

    Jozef kardinál Tomko a Ján Figeľ

    Úvod ako záver

    Je dobré, keď má národ otcov, ktorí sú mu prirodzenou autoritou, inšpiráciou i oporou. Takým duchovným otcom pre Slovensko je Jozef kardinál Tomko. Napriek nútenému exilu a zodpovednosti za misie v celom svete jeho srdce zostalo späté s rodnou krajinou. Vzťah Jozefa Tomka k jeho identite a poslaniu, k jeho (výchdo)slovenským koreňom a k univerzálnej Cirkvi a celosvetovej ľudskej rodine názorne reprezentuje jeho biskupský erb. Spája v sebe symbol zemegule, dvojramenný cyrilo-metodský kríž a ľalie košickej arcidiecézy.

    Jeho láska k domovine a početné pozvania ho od roku 1989 privádzajú často na Slovensko a poskytujú príležitosti prihovoriť sa k národu a spoločenstvám. Kniha So srdcom na Slovensku je zbierkou posolstiev kardinála Tomka parlamentu a politikom, univerzitám a vedcom, mládeži, veriacim, ba celej spoločnosti. Citlivo, otvorene a opakovane sa ich autor venuje niektorým témam dôležitým pre orientáciu a vývoj spoločnosti. Sú to úvahy nielen prednesené, ale aj prežité so srdcom na Slovensku.

    Slovensko, ako aj okolitá časť Európy, potrebuje číriť vedomie a prehlbovať poznanie o tom, čo pre národ, jeho dejiny a identitu znamenala inkulturácia evanjelia, vytvorenie hlaholského písma, základov literatúry, ale aj preklad vyspelejších zákonníkov. “Kresťanská viera – to sú naše náboženské i kultúrne korene.” Budúcnosť tohto dedičstva závisí od jeho poznania novými generáciami a od ich vzťahu k nemu. Aby bola dedičstvom živým a žitým v aktuálnej dobe a podmienkach. Ich dnešným vyjadrením je aj formovanie spoločnej Európy, ktorej súčasťou je aj Slovensko. Kultúrny a duchovný príspevok pre europeizáciu Únie spočíva práve na schopnosti Slovenska a nových členských krajín čerpať z bohatých koreňov a tradícií, ktoré sú zdrojom pravých hodnôt. Byť v strede Európy kultúrne, duchovne a mentálne je pre Slovensko veľkou výzvou. Zrelosť pre takúto úlohu sa opiera o inšpiráciu z vlastných dejinných skúseností, ale aj o otvorenosť a kooperatívnosť s okolitým priestorom. Cyrilo-metodská tradícia znamená pre túto zrelosť jedinečné východisko a základný príspevok. Tomkova túžba po povznesení dedičstva otcov sa prejavila nielen pri budovaní Slovenského ústavu sv.Cyrila a Metoda v Ríme, ale aj pri oživovaní a uplatňovaní pamiatky a odkazu týchto velikánov úsvitu našich dejín v jeho vlastnom misijnom poslaní. Kardinál spája vieru s rozumom, kultúru s etikou, slobodu so zodpovednosťou. Lebo, ako hovorí, “čo je kresťanské, je zároveň hlboko ľudské”.

    Jozef Tomko ako vzdelaná osobnosť výrazne evokuje dôležitosť racionálneho prístupu k základným a nadčasovým otázkam života, človeka a vesmíru. Nadväzuje veľmi úzko na blízkych súputníkov a spolupracovníkov a zároveň významných pápežov našej doby – Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Viera otcov ako kultúra ducha a spolu s kultúrou ako spojivo s Európou nás má viesť k tej istej pravde ako rozum. Keďže pravda víťazí a oslobodzuje každého, jej odmietanie či relativizácia je odmietaním skutočnej slobody či relativizáciou samotnej dôstojnosti človeka. “Ľudský rozum je schopný poznať pravdu a rozlíšiť dobro od zla.” A pravda viery a pravda vedy si nikdy nemôžu protirečiť, ako racionalistov i fideistov opravuje už Galileo Galilei. Viera dopĺňajúca poznanie a rozum rozvíjajúci vieru sa nemôžu stať ani zdrojom, ani nástrojom náboženského fanatizmu či násilia. Naša modernizujúca sa spoločnosť chce stavať svoju budúcnosť a ekonomiku stále viac na vedomostiach. Kiež bude pre nás inšpiráciou a povzbudením postoj slovenského kardinála oceneného mnohými univerzitami sveta, ktorý vyzýva rozvíjať vzdelanosť, vedu a výskum a účinne ich používať pre spoločné dobro pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, a ktorý odporúča v dialógu medzi vierou a rozumom formovať integrálne poznanie vedúce k etickej zodpovednosti za osobný a spoločenský vývoj!

    Veľmi aktuálnymi pre slobodnú občiansku spoločnosť sú úvahy Jozefa Tomka o vzťahu medzi Cirkvou a štátom, o úlohe kresťanov v spoločnosti a v politike. Jeho myšlienky sú paralelou k odkazu Roberta Schumana – Otca Európy, ktorý tvrdí, že “za svoju existenciu vďačí demokracia kresťanstvu”. Evanjelium jasne odlišuje náboženskú (Božiu) a štátno-politickú (cisárovu) oblasť a vyzýva k ich vzájomnému rešpektovaniu. Ale zároveň prináša doktrínu lásky! Tá je základom pre ľudskú spolupatričnosť a rovnosť v právach, pre úctu k dôstojnosti každej osoby bez ohľadu na pôvod, pre budovanie spoločnosti na báze spravodlivosti, nie sily. Jozef Tomko aj na Slovensku opakovane pripomína, že štát je tu pre človeka, nie naopak. Demokracia sama osebe nie je zárukou dobra a spravodlivosti. História pozná mnohé lekcie na túto tému. Štát sa potrebuje oprieť o etiku a o zodpovedné postoje. Inak sa oslabí, ba rozloží. Bolo by nešťastím pre transformujúcu sa spoločnosť prejsť z komunizmu do konzumizmu, od násilného kolektivizmu k bezbrehému individualizmu, od zápasu o pravé hodnoty k ich relativizácii. Aj preto je dôležitá sloboda svedomia a sloboda Cirkvi v slobodnom štáte, ale aj plodná spolupráca medzi Cirkvou a štátom v službe spoločnému dobru. Toto posolstvo Jozefa Tomka vlastnej krajine je v priamej línii uplatñovania cyrilo-metodského dedičstva, ktoré zakotvuje Ústava Slovenskej republiky.

    Mravná obroda, o ktorej sa tak živo komunikovalo po páde totalitného systému, akoby ustúpila do úzadia mnohým, hlučnejším témam. Akoby bol pre ňu priestor len sporadicky, pri sviatočných príležitostiach, pri vzácnych návštevách. A predsa, ona je skutočným základom pre lepší život jednotlivcov i spoločenstva. Bez tejto obnovy v každej generácii prichádza nielen starnutie spoločnosti a demografická kríza, ale aj prehlbovanie sociálnych problémov, rozpad manželstiev a rodín, nárast kriminality a násilia… Kardinál veľmi aktuálne dáva do pozornosti najmä dve hodnoty, s ktorými súvisia mnohé ďalšie a od chápania ktorých závisia osudy jednotlivcov i spoločenstiev. Sú nimi život a láska. “Sú to najzákladnejšie a najcitlivejšie hodnoty a prejavy všeľudskej prirodzenosti.” Zmysel životu dáva láska, lebo človek je povolaný k láske. Prirodzeným a najmenším spoločenstvom života a lásky je rodina. Čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre spoločnosť. Preto každá spoločnosť usilujúca o rozvoj v zhode s prirodzeným zákonom, počnúc ochranou života cez podporu rodiny až po medzigeneračnú solidaritu koná múdro a zodpovedne.

    Jozef Tomko ako kňaz – misionár, teológ, univerzitný kancelár a literát prešiel dlhú cestu svetom rôznych ľudí, kultúr a civilizácií. Šestnásť rokov bol prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Ovocie požehnanej služby jeho i mnohých je viditeľné na všetkých kontinentoch. Vzrastu každého spoločenstva môžeme napomôcť ponajprv svojím pričinením, ako hovorí: “Obnovou srdca a novým, jednoduchým, skromným, statočným spôsobom života sa začína obroda celej spoločnosti.” A tento vlastný prínos je potrebné upevniť v spoločnosti cez výchovu k vyšším hodnotám, k osobnej zodpovednosti a sebakritickej obnove ducha v smere zmierlivosti, solidárnosti a vzájomnej úcty ku všetkým.

    U otcov obvykle hľadáme múdrosť, lásku i pomoc. Život a osobnosť kardinála Tomka tieto synovské očakávania napĺňa. Vo vzťahu k národu a rôznym spoločenstvám na Slovensku sú jeho posolstvá synovské i otcovské zároveň. Nech slúžia dlho a mnohým! Vďaka, otec Jozef, za svetlo poznania, za inšpiráciu a povzbudenia na ceste! Vďaka Bohu za dobrých otcov!

    Ján Figeľ, pred pohrebnou rozlúčkou 16. augusta 2022

    – Poznámka: Pôvodne bol tento text napísaný 1. novembra 2006 na základe prosby Jozefa Tomku ako úvod k jeho knihe úvah So srdcom na Sovensku, spoločnej publikácie vydavateľstiev Lúč a SSV v r. 2006.

    https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20220813004

  • Odchádza veľký syn malého národa – Správy a komentáre na RTVS

    Odchádza veľký syn malého národa – Správy a komentáre na RTVS

    8.8.2022 na RTVS

    Hostia: Ján Figeľ, František Mikloško, Cyril Vasiľ

    Moderátorka: Klaudia Suchomel Guzová

    Z archívu RTVS: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14040/346737

  • Svätoštefanská výzva Jána Figeľa a László Surjána

    Svätoštefanská výzva Jána Figeľa a László Surjána

    Ilustračné foto: sv. Štefan. Shawn Harquail/flickr.com

    Bývalý maďarský a slovenský politik, jeden bývalý komisár EÚ a druhý bývalý podpredseda Európskeho parlamentu, navrhujú, aby sa dobré časy v slovensko-maďarských vzťahoch využili na založenie spoločnej kultúrnej nadácie. Autori touto výzvou oslovujú slovenskú a maďarskú verejnosť, aby svojim podpisom podporili ich návrh do 15. septembra tohto roku.

    Podpísaní Slováci a Maďari, ktorí milujú a majú starosť o svoju vlasť a svoj národ, v duchu hesla „odpúšťame a ospravedlňujeme sa“, hľadajú možnosti maďarsko-slovenskej solidarity a spolupráce prostredníctvom úprimného a konštruktívneho dialógu.

    Máme pred sebou veľa výziev a sme presvedčení, že je našou naliehavou úlohou a spoločným záujmom posilniť a položiť duchovné základy dobrých susedských vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskom. Na zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov nestačí, aby sa o to usilovali len predstavitelia cirkvi a štátu, ale je potrebné, aby túžba po spolupatričnosti a vedomie vzájomnej závislosti prenikli aj do myslenia oboch národov.

    Naša spoločná história trvajúca tisíc rokov je bezprecedentná a zanecháva hlboké stopy spolupatričnosti, ktoré pretrvali dodnes napriek vzájomným a ťažkým stratám spôsobeným moderným národom a pokusom o vytvorenie samostatnej národnej existencie. Minulosť, spoločná vlasť, ktorú sme spoločne budovali a bránili, Uhorsko, naše spoločné historické dedičstvo, nás spája a nerozdeľuje. Je upokojujúce, že čoraz viac ľudí na Slovensku hovorí, že neexistovalo tisíc rokov maďarského útlaku a že maďarská spoločnosť si začína uvedomovať, že jej vlasť bola od jej vzniku vždy viacjazyčným štátom.

    Pre dobré slovensko-maďarské vzťahy je veľmi dôležité, aby sa Maďari žijúci na Slovensku a Slováci žijúci v Maďarsku cítili vo svojej vlasti ako doma. Právna ochrana menšín je dôležitá, rovnako ako vzájomné porozumenie, akceptácia a spolupráca. Prvým krokom pri vzájomnom spoznávaní sa môže byť pochopenie názorov toho druhého, vzájomné skúmanie a oboznámenie sa s kľúčovými otázkami maďarskej a slovenskej pamäti.

    V záujme zbližovania podporujeme vzájomné spoznávanie našich krajín a kultúr v rámci verejného vzdelávania a masmédií. Považujeme za dôležité, aby sa aspoň žiaci v školách s väčšinovým jazykom aspoň v blízkosti hraníc učili jazyk a kultúru susednej krajiny.

    Navrhujeme vládam našich krajín založenie spoločnej kultúrnej nadácie na podporu cezhraničných spoločenských kontaktov, na podporu poznania našej spoločnej histórie a na posilnenie pocitu spolupatričnosti, najmä medzi mladou generáciou.

    Naše Vyhlásenie vydané maďarským združením Charta XXI a slovenskou organizáciou Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára považujeme za začiatok procesu. Naše spoločné stanovisko zverejňujeme v oboch krajinách a umožňujeme každému, aby sa k nemu pripojil svojím podpisom.

    Bratislava-Budapest, 15. augusta 2022.

    László Surján, bývalý predseda maďarskej kresťansko-demokratickej strany KDNP a bývalý podpredseda Európskeho parlamentu

    Ján Figeľ, bývalý predseda KDH a bývalý komisár EÚ

    Ak chcete vyjadriť podporu tejto bilaterálnej iniciatíve, možno tak urobiť písomne na emailovej adrese nadacia@ntpt.sk. Podpis možno pridať do 15. septembra tohto roku.

    https://dennikstandard.sk/237560/svatostefanska-vyzva-jana-figela-a-laszlo-surjana

  • Ján Figeľ o kardinálovi Tomkovi: Spájal vieru s rozumom, kultúru s etikou, slobodu so zodpovednosťou

    Ján Figeľ o kardinálovi Tomkovi: Spájal vieru s rozumom, kultúru s etikou, slobodu so zodpovednosťou

    U otcov obvykle hľadáme múdrosť, lásku i pomoc. Život a osobnosť kardinála Tomka tieto synovské očakávania napĺňajú.

    Stretnutie v Košiciach 20. marca 2019 pri príležitosti 95. narodenín J. Tomka. Zdroj: osobný archív autora

    Pôvodne bol tento text napísaný 1. novembra 2006 na základe prosby Jozefa Tomka ako úvod k jeho knihe úvah So srdcom na Slovensku, spoločnej publikácii vydavateľstiev Lúč a SSV z roku 2006.

    Je dobré, keď má národ otcov, ktorí sú mu prirodzenou autoritou, inšpiráciou i oporou. Takým duchovným otcom pre Slovensko je Jozef kardinál Tomko. Napriek nútenému exilu a zodpovednosti za misie v celom svete srdce Jozefa Tomka zostalo späté s rodnou krajinou.

    Vzťah k jeho identite a poslaniu, k jeho (východo)slovenským koreňom a k univerzálnej cirkvi a celosvetovej ľudskej rodine názorne reprezentuje jeho biskupský erb. Spája v sebe symbol zemegule, dvojramenný cyrilo-metodský kríž a ľalie Košickej arcidiecézy.

    Jeho láska k domovine a početné pozvania ho od roku 1989 privádzajú často na Slovensko a poskytujú príležitosti prihovoriť sa k národu a spoločenstvám. Kniha So srdcom na Slovensku je zbierkou posolstiev kardinála Tomka parlamentu a politikom, univerzitám a vedcom, mládeži, veriacim, ba celej spoločnosti. Citlivo, otvorene a opakovane sa ich autor venuje niektorým témam dôležitým pre orientáciu a vývoj spoločnosti. Sú to úvahy nielen prednesené, ale aj prežité so srdcom na Slovensku.

    Slovensko, ako aj okolitá časť Európy potrebujú číriť vedomie a prehlbovať poznanie o tom, čo pre národ, jeho dejiny a identitu znamenala inkulturácia evanjelia, vytvorenie hlaholského písma, základov literatúry, ale aj preklad vyspelejších zákonníkov. „Kresťanská viera – to sú naše náboženské i kultúrne korene.“

    Budúcnosť tohto dedičstva závisí od jeho poznania novými generáciami a od ich vzťahu k nemu. Aby bola dedičstvom živým a žitým v aktuálnej dobe a podmienkach. Ich dnešným vyjadrením je aj formovanie spoločnej Európy, ktorej súčasťou je aj Slovensko.

    Kultúrny a duchovný príspevok pre europeizáciu Únie spočíva práve na schopnosti Slovenska a nových členských krajín čerpať z bohatých koreňov a tradícií, ktoré sú zdrojom pravých hodnôt. Byť v strede Európy kultúrne, duchovne a mentálne je pre Slovensko veľkou výzvou. Zrelosť na takúto úlohu sa opiera o inšpiráciu z vlastných dejinných skúseností, ale aj o otvorenosť a kooperatívnosť s okolitým priestorom.

    Cyrilo-metodská tradícia znamená pre túto zrelosť jedinečné východisko a základný príspevok. Tomkova túžba po povznesení dedičstva otcov sa prejavila nielen pri budovaní Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ale aj pri oživovaní a uplatňovaní pamiatky a odkazu týchto velikánov úsvitu našich dejín v jeho vlastnom misijnom poslaní. Kardinál spája vieru s rozumom, kultúru s etikou, slobodu so zodpovednosťou. Lebo ako hovorí, „čo je kresťanské, je zároveň hlboko ľudské“.

    Jozef Tomko ako vzdelaná osobnosť výrazne evokuje dôležitosť racionálneho prístupu k základným a nadčasovým otázkam života, človeka a vesmíru. Nadväzuje veľmi úzko na blízkych spolupútnikov a spolupracovníkov a zároveň významných pápežov našej doby – Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Viera otcov ako kultúra ducha a spolu s kultúrou ako spojivo s Európou nás má viesť k tej istej pravde ako rozum.

    Keďže pravda víťazí a oslobodzuje každého, jej odmietanie či relativizácia je odmietaním skutočnej slobody či relativizáciou samotnej dôstojnosti človeka. „Ľudský rozum je schopný poznať pravdu a rozlíšiť dobro od zla.“ A pravda viery a pravda vedy si nikdy nemôžu protirečiť, ako racionalistov i fideistov opravuje už Galileo Galilei. Viera dopĺňajúca poznanie a rozum rozvíjajúci vieru sa nemôžu stať ani zdrojom, ani nástrojom náboženského fanatizmu či násilia.

    Je dobré, keď má národ otcov, ktorí sú mu prirodzenou autoritou, inšpiráciou i oporou. Takým duchovným otcom pre Slovensko je Jozef kardinál Tomko.

    Naša modernizujúca sa spoločnosť chce stavať svoju budúcnosť a ekonomiku stále viac na vedomostiach. Kiež bude pre nás inšpiráciou a povzbudením postoj slovenského kardinála oceneného mnohými univerzitami sveta, ktorý vyzýva rozvíjať vzdelanosť, vedu a výskum a účinne ich používať na spoločné dobro pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti a ktorý odporúča v dialógu medzi vierou a rozumom formovať integrálne poznanie vedúce k etickej zodpovednosti za osobný a spoločenský vývoj!

    Veľmi aktuálnymi pre slobodnú občiansku spoločnosť sú úvahy Jozefa Tomka o vzťahu medzi cirkvou a štátom, o úlohe kresťanov v spoločnosti a v politike. Jeho myšlienky sú paralelou k odkazu Roberta Schumana – otca Európy, ktorý tvrdí, že „za svoju existenciu vďačí demokracia kresťanstvu“. Evanjelium jasne odlišuje náboženskú (Božiu) a štátno-politickú (cisárovu) oblasť a vyzýva k ich vzájomnému rešpektovaniu. Ale zároveň prináša doktrínu lásky! Tá je základom pre ľudskú spolupatričnosť a rovnosť v právach, pre úctu k dôstojnosti každej osoby bez ohľadu na pôvod, pre budovanie spoločnosti na báze spravodlivosti, nie sily.

    Jozef Tomko aj na Slovensku opakovane pripomína, že štát je tu pre človeka, nie naopak. Demokracia sama osebe nie je zárukou dobra a spravodlivosti. História pozná mnohé lekcie na túto tému. Štát sa potrebuje oprieť o etiku a o zodpovedné postoje. Inak sa oslabí, ba rozloží. Bolo by nešťastím pre transformujúcu sa spoločnosť prejsť z komunizmu do konzumizmu, od násilného kolektivizmu k bezbrehému individualizmu, od zápasu o pravé hodnoty k ich relativizácii.

    Aj preto je dôležitá sloboda svedomia a sloboda cirkvi v slobodnom štáte, ale aj plodná spolupráca medzi cirkvou a štátom v službe spoločnému dobru. Toto posolstvo Jozefa Tomka vlastnej krajine je v priamej línii uplatňovania cyrilo-metodského dedičstva, ktoré zakotvuje Ústava Slovenskej republiky.

    Mravná obroda, o ktorej sa tak živo komunikovalo po páde totalitného systému, akoby ustúpila do úzadia mnohým hlučnejším témam. Akoby bol pre ňu priestor len sporadicky, pri sviatočných príležitostiach, pri vzácnych návštevách. A predsa, ona je skutočným základom pre lepší život jednotlivcov i spoločenstva. Bez tejto obnovy v každej generácii prichádza nielen starnutie spoločnosti a demografická kríza, ale aj prehlbovanie sociálnych problémov, rozpad manželstiev a rodín, nárast kriminality a násilia…

    Kardinál veľmi aktuálne dáva do pozornosti najmä dve hodnoty, s ktorými súvisia mnohé ďalšie a od chápania ktorých závisia osudy jednotlivcov i spoločenstiev. Sú nimi život a láska. „Sú to najzákladnejšie a najcitlivejšie hodnoty a prejavy všeľudskej prirodzenosti.“ Zmysel životu dáva láska, lebo človek je povolaný k láske. Prirodzeným a najmenším spoločenstvom života a lásky je rodina. Čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre spoločnosť. Preto každá spoločnosť usilujúca sa o rozvoj v zhode s prirodzeným zákonom, počnúc ochranou života cez podporu rodiny až po medzigeneračnú solidaritu, koná múdro a zodpovedne.

    Jozef Tomko ako kňaz misionár, teológ, univerzitný kancelár a literát prešiel dlhú cestu svetom rôznych ľudí, kultúr a civilizácií. Šestnásť rokov bol prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Ovocie požehnanej služby jeho i mnohých je viditeľné na všetkých kontinentoch. Vzrastu každého spoločenstva môžeme pomôcť predovšetkým svojím pričinením, ako hovorí: „Obnovou srdca a novým, jednoduchým, skromným, statočným spôsobom života sa začína obroda celej spoločnosti.“ A tento vlastný prínos je potrebné upevniť v spoločnosti cez výchovu k vyšším hodnotám, k osobnej zodpovednosti a sebakritickej obnove ducha v smere zmierlivosti, solidárnosti a vzájomnej úcty ku všetkým.

    U otcov obvykle hľadáme múdrosť, lásku i pomoc. Život a osobnosť kardinála Tomka tieto synovské očakávania napĺňajú. Vo vzťahu k národu a rôznym spoločenstvám na Slovensku sú jeho posolstvá synovské i otcovské zároveň. Nech slúžia dlho a mnohým!

    Vďaka, otec Jozef, za svetlo poznania, za inšpiráciu a povzbudenia na ceste! Vďaka Bohu za dobrých otcov! https://svetkrestanstva.postoj.sk/112113/spajal-vieru-s-rozumom-kulturu-s-etikou-slobodu-so-zodpovednostou