Kedy, ak nie teraz, sa má najvyššia ústavná inštitúcia štátu obrátiť na občanov pri prelomovej otázke korekcie a potvrdenia Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu?

Smrť prezidenta Michala Kováča, úspešný film Únos, vyhlásenia expertov a osobností a občianska petícia naštartovali spoločenský pohyb a tlak na zrušenie Mečiarových amnestií, ktorý prináša novú nádej. Protagonisti i doterajší oponenti sa zjednotili pri postoji za ich zrušenie. Výrazný spor a pochybnosti však vyvoláva spôsob, akým sa to má stať.

Novelizácia ústavy a povinné odoslanie uznesenia o zrušení Mečiarových amnestií na ďalšie posudzovanie pred Ústavný súd (pri jeho súčasnom zložení a zároveň personálnej neúplnosti), niektoré nesystémové články vládneho návrhu, zrýchlené legislatívne konanie a politické náhlenie po desaťročiach odmietania i ďalšie okolnosti však vyvolávajú nielen oprávnené otázniky o skutočnom zámere niektorých navrhovateľov, ale aj o scenároch následného vývoja.

Špekuláciám sa dá predísť. Existuje cesta k zrušeniu amnestií bez spochybňovania suverenity ústavodarnej moci Národnej rady, bez zbytočného medzičlánku a bez právnej neistoty. Tou cestou je schválenie ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií spolu s uznesením parlamentu o vyhlásení referenda a jeho následné platné uskutočnenie. Podľa čl. 2 Ústavy SR „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“. Podľa čl. 93 ods. 2 „referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu“. (Okrem vstupu do alebo vystúpenia zo štátneho zväzku, keď je referendum povinné.)

Nastolenie účinnej spravodlivosti a potvrdenie Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu je jednou z najdôležitejších výziev súčasnosti. Vytvorenie podmienok na to, aby tak urobil najvyšší, nespochybniteľný suverén – občania Slovenskej republiky –, je v záujme celej spoločnosti a ústavných orgánov štátu.

Vzhľadom na protichodnosť a sčasti aj účelovosť postojov niektorých parlamentných subjektov a na právnicko-politické manévre, ktoré pri tomto návrhu prebiehajú, sa ponúkajú otázky:

1. Kedy, ak nie teraz, sa má najvyššia ústavná inštitúcia štátu obrátiť na občanov pri prelomovej otázke korekcie a potvrdenia Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu nielen vo vzťahu k minulosti, ale hlavne smerom do budúcnosti?

2. Kto iný než občania republiky ako nositelia všetkej moci sa môže záväznejšie vyjadriť a nespochybniteľnejšie rozhodnúť o tejto dôležitej otázke verejného záujmu?

3. Ako inak než ústavne definovanou a zákonne zrealizovanou formou sa má v tejto záležitosti transparentne a dôveryhodne rozhodnúť?

Riziko nedostatočnej účasti občanov na ratifikačnom referende považujem za menšie a prijateľnejšie ako všetky riziká vládneho návrhu a špekulatívnych kompromisov. Ak tento postup zrušenie Mečiarových amnestií neprinesie, spoločenská skepsa voči politike nevzrastie natoľko ako v prípade zlyhania ústavných orgánov. Zodpovednosť za vývoj nesie tak či tak celá spoločnosť. Charakter štátu, kvalita demokracie a zameranie politiky sú v rukách občanov, v dobrom aj v zlom. Referendum o zrušení Mečiarových amnestií bude však výnimočným rozhodovaním, na prospech demokracie, odvahy a angažovanosti predovšetkým novej generácie. Náklady späté s ratifikačným referendom budú investíciou do živého vedomia a svedomia spoločnosti. Budú investíciou na posilnenie priamej demokracie a do celospoločenského odmietania beztrestnosti a zneužívania politickej moci.

Referendum môže byť historickým zlomom v prospech lepšej perspektívy Slovenska tak, ako ním boli voľby v roku 1998, ktoré prišli po štátnych zločinoch a mocenských, protiústavných manipuláciách vrátane zmareného referenda o priamej voľbe prezidenta. Z ovocia tohto občianskeho a politického vzopätia vzišlo nielen naše aktuálne medzinárodné ukotvenie, ale aj demokraticky zrelšie a silnejšie Slovensko. Nádej na úspech oprávnene vzbudzuje aj konsenzus parlamentných strán podporujúcich zrušenie amnestií. Politická zhoda na tom, že Mečiarove amnestie treba zrušiť, sa totiž môže účinne preniesť do podpory v kampani, ako to bolo pri úspešnom referende o vstupe do Európskej únie v roku 2003.

Ratifikačné hlasovanie občanov o kľúčovom ústavnom zákone parlamentu posilní v ľuďoch vedomie vlastníctva demokracie a základných práv a vplyvu na verejnú moc a spravodlivosť v štáte. A práve to dnes naša krajina veľmi potrebuje.

Ján Figeľ

Článok nájdete aj na dennikn.sk

Čítajte aj na teraz.sk

V súčasnej Európe je len jedna krajina, kde vládna moc amnestovala samu seba. Toto bola a je domáca i medzinárodná hanba. Lebo morálny a právny suterén zapácha aj po 20 rokoch.

ľudia si zaslúžia spravodlivosť – slušní, aj zločinci. Pretože spravodlivý štát prináša perspektívu pokoja, rozvoja a prosperity; a trestá zločiny. V štáte bez spravodlivosti sa šíri zneužívanie moci, prehlbujú sa problémy, rastie chudoba, nespokojnosť, extrémizmus a exodus ľudí do zahraničia. V demokratickej spoločnosti a v právnom štáte sú na presadzovanie vlády zákona efektívne nástroje a zodpovedné uplatňovanie moci. U nás sa, žiaľ, v poslednom desaťročí upevňoval skôr právnický štát. A to je veľký rozdiel!

„Krv nevinného volá po spravodlivosti!“

V príbehu zavlečenia syna prezidenta a úkladnej vraždy Róberta Remiáša ide o akty štátneho teroru. Dopustili sa ich nie moslimskí džihádisti či migranti, ale nositelia slovenskej štátnej moci v rokoch 1995 – 1996. A každý, kto pritom argumentuje princípom retroaktivity, je proti uplatneniu spravodlivosti, lebo v tomto príbehu argument neprípustnosti retroaktivity znamená zakrývanie zločinov, zatváranie dverí pred účinnou spravodlivosťou. A krv nevinného volá po spravodlivosti! Nezomrel náhodou – zomrel tragicky a úkladne, na objednávku štátnej moci.

Povojnový Norimberský tribunál, odsúdenie komunistickej prokurátorky v ČR za zločiny proti ľudskosti pri totalitných monsterprocesoch či vykonávateľov popráv občanov pri úteku cez Berlínsky múr v bývalej NDR potvrdzujú, že moderný demokratický štát sa vie pri zločinoch vyrovnať právnou cestou aj s témou retroaktivity. Je to predovšetkým otázka vôle suveréna, ktorým sú občania, respektíve ich zástupcovia ako ústavodarný orgán. Štát nemôže pod zásterkou žiadnych štátnych záujmov kryť potláčanie ľudského práva. Lebo bezpečnosť a ochrana základných práv vlastných občanov – to je primárny národnoštátny záujem a zodpovednosť. Amnestie prijaté vládou premiéra Mečiara v marci a v júli 1998 neboli v súlade s pozitívnym poslaním práva! Cieľom toho rozhodnutia bolo umlčať spravodlivosť, zviazať jej ruky. Je to bezprávie Slovenskej republiky na vlastných občanoch v záujme „istotných“, teda zločincov alebo pravdepodobných páchateľov zločinov, keďže súd pre amnestie nemohol potvrdiť zákonne vyšetrené a dokázané skutky príslušníkov SIS a PZ SR.

Odmietanie zrušenia Mečiarových amnestií nás neposúva dopredu, ale naopak – brzdí a oslabuje. Je dôležité, aby pre dnešných a budúcich nositeľov štátnej moci bolo potvrdené, že ani premiér, ani prezident nie sú nad Ústavou a nad zákonmi. Nikto nie je v právnom štáte nad zákonmi. Štátny orgán môže konať len podľa zákona a v medziach Ústavy. A zákonnosť je vymožiteľná a vymáhaná neselektívne. Je rozhodujúce, aby moc slúžila podľa pravdy a práva, nie proti pravde a proti právu.

Často si spomínam na slová Silva Krčméryho, keď pred komunistickým súdom v r. 1954 povedal: „Vy máte moc, ale my máme pravdu“. Sila postojov väzňov svedomia a svedectvo statočných ľudí, ktorí sa ani pri konflikte s totalitnou mocou nebáli a nevzdávali, nás povzbudzujú. Keď bol Anton Tunega spolu so spoločníkmi z Bielej légie v r. 1951 popravený, mal 25 rokov. Keď môj strýko Ján Figeľ bol v r. 1953 zlikvidovaný Štátnou bezpečnosťou, mal 25 rokov. Keď bol Róbert Remiáš úkladne zavraždený v r. 1996 v súvislosti so zločinom zavlečenia, mal 25 rokov. Boli to mladí ľudia v rozbehu života… Zabudnúť na zabitého znamená druhýkrát ho zabiť. Nesmieme zabúdať na obete zápasu o slobodu a demokraciu. Nemáme tieto vymoženosti zadarmo, stáli veľa obetí. A nikdy nebudú samozrejmosťou. Spravodlivosť je dôležitá viac pre budúcnosť, než pre minulosť. Zabitým už nepomôžeme, ale pre žijúcich, pre mladých a budúce generácie je spravodlivosť rozhodujúca ako kyslík na dýchanie.

Jedni zločiny páchajú, druhí s nimi kolaborujú, ďalší sú pozorovateľmi. Zodpovední zločinom a krivdám oponujú a odporujú. A iní bez záujmu alebo s obavami prechádzajú okolo. Každý si môže položiť otázku o svojom mieste, o svojej úlohe pri tomto zápase a príbehoch – vtedy, aj dnes. Ľahostajnosť a strach sú súrodencami zla. Spoločnosť, kde je veľa ľahostajnosti a strachu, sa dá ľahko ovládať. Taká krajina bude mať predražené nielen diaľnice, tendre a verejné obstarávania, ale aj náklady na verejnú správu a na celkový rozvoj. Namiesto pravdy v nej dominuje propaganda, namiesto spravodlivosti ideológia, namiesto slobody závislosť od moci. Šíri sa v nej korupcia, upadá školstvo, chorľavie zdravotníctvo. Neoprávnené výhody a istoty beztrestnosti v nej nadobúdajú ľudia blízki vládnucej moci.

Aj keď je dnes hodnotová politika v menšine, som presvedčený, že nakoniec pravda a spravodlivosť zvíťazia. Ak sa nenájde kvalifikovaná parlamentná väčšina, ktorá ústavným zákonom Mečiarove amnestie zruší, nájde sa a ozve sa občianska väčšina, väčšina slušných, ktorá to tak nenechá. Lebo na spravodlivosti záleží! Nemôžeme nekonať a nemôžeme mlčať vo vlastnom, osobnom záujme. Toto rozhodovanie je totiž viac o budúcnosti než o minulosti Slovenska. Chlieb tým lacnejší nebude, ale spravodlivosti bude viac! A kde je spravodlivosť, tam rastie aj skutočná prosperita.

Zrušiť Mečiarove amnestie bude pre Slovensko akoby po dlhých rokoch uvoľniť zovreté pľúca a zhlboka sa nadýchnuť pravdy a novej nádeje. Pomôže to posunúť pravdu viac do stredu vzťahov ako svetlo, ako kritérium a cieľ politiky. Lebo pravda je vždy ozdravujúca – oslobodzuje, a je základom spravodlivosti a dôstojného života.

Dámy poslankyne a páni poslanci, máte znovu kľúč v rukách – otvorte dvere pre pravdu a spravodlivosť! Ten zapáchajúci suterén treba vyčistiť, aby sa v slovenskom dome dalo dobre dýchať a slušne žiť.

Ján Figeľ

Predseda Nadácie Antona Tunegu

Marec 2017

Tento text nájdete aj na .tyzden.sk

Podporiť ho môžete na vybrali.sme.sk

Maďarský premiér zdôraznil, že jeho krajina podporuje tieto snahy.

BUDAPEŠŤ. Otázka intenzívnejšieho zosúladenia ochrany prenasledovaných kresťanov bola hlavnou témou pondelkovej budapeštianskej schôdzky osobitného vyslanca EÚ pre otázky náboženských slobôd a vyznania vo svete Jána Figeľa s predsedom maďarskej vlády Viktorom Orbánom.

Podľa agentúry MTI maďarský premiér zdôraznil, že jeho krajina podporuje tieto snahy a je pripravená poskytnúť osobitnému vyslancovi pomoc v jeho práci.

Figeľ informoval Orbána o výsledkoch nedávnej návštevy Iraku. Na rokovaní sa zúčastnil aj maďarský minister pre ľudské zdroje Zoltán Balog, píše MTI.

Článok nájdete na svet.sme.sk

PÍŠE JÁN FIGEĽ

Máme za sebou storočie genocíd. Skončilo sa, alebo bude pokračovať? Ak chceme zdieľať pokojnejšie a lepšie časy, musíme zabrániť opakujúcej sa tendencii návratu neľudskosti.

Človek sa rodí ako bytosť obdarená dôstojnosťou a slobodou. Sloboda, osobitne sloboda myslenia, svedomia, náboženstva a presvedčenia nie je daná štátom. Štát ju má rešpektovať, garantovať a rozvíjať.

Táto sloboda v súčasnosti nie je vo svete samozrejmou realitou, ani širokým víťazným medzinárodným trendom. Práve naopak, tendencia je negatívna. Táto základná hodnota je v dnes vážne obmedzovaná alebo atakovaná vo väčšine štátov sveta, reprezentujúcich 74 percent celkovej populácie (Pew Research Center Study, 2014).

Deň spomienky na obete holocaustu tiež pripomína historickú ťažkú, často krvavú cestu od otroctva, hlbokého spoločenského rozdelenia, sektárskej nenávisti a násilného utláčania k slobodným, pluralitným a tolerantným spoločnostiam, ktoré rešpektujú vládu zákona, základné ľudské práva a univerzálne hodnoty.

Početní diktátori, autokratické režimy a násilné skupiny usilujú o opak. Holocaust bol výrazom rozsiahleho zlyhania ľudskosti – od vykonávateľov nacistického zámeru totálnej likvidácie Židov v Európe a ostatných nevinných, nepohodlných skupín obyvateľov, cez napomáhačov a obhajcov zločinov až po ľahostajných pozorovateľov.

Sloboda aj pre ateistov

Vyše 84 percent svetovej populácie vyjadruje svoju príslušnosť k náboženstvu (ten istý zdroj). Ale sloboda náboženstva alebo viery nie sa netýka iba nich.

Je pre všetkých, keďže pokrýva ateistov, agnostikov, každého. Právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva alebo presvedčenia sa viaže na slobodu prejavu, zhromažďovania a na ďalšie dôležité občianske a politické práva.

Je lakmusovým testom všetkých ľudských práv. Pretože kde niet náboženskej slobody, tam chýbajú aj ďalšie občianske slobody. Kultúra ľudskej dôstojnosti sa nedá vytvárať bez náboženskej slobody.