Tri vojny v Európe v 20. storočí prerástli do tragických a dlhých globálnych konfliktov: prvá svetová vojna, druhá svetová vojna a studená vojna. Nebezpečenstvo podobnej eskalácie konfliktu na východe Európy stále existuje a rastie.
Rusko je agresorom porušujúcim platné medzinárodné právo. Za posledných 30 rokov sa východná Európa dostala do toku nevyriešených problémov. Rusko sa približuje k ďalšej globálnej veľmoci — Číne. Európske krajiny a Spojené štáty zostávajú jednotné, no platia aj vysokú vojnovú cenu.
Po viac ako dvoch rokoch od ruskej invázie a vojny na Ukrajine krvavé straty a miera devastácie neustále rastú. Škody sú nesmerne — ľudské, morálne, kultúrne, ekonomické. Viditeľná je únava a apatia obyvateľstva. Viac ako kedykoľvek predtým možno počuť výzvy na komplexný, spravodlivý a udržateľný mier. Na druhej strane sa súvislosť veľkej vojny približuje. Jej pravdepodobnosť rastie.
Ničnerobenie alebo súčasný vývoj by nás dostali do kontinuity so zlom 20. storočia. Vplyv škodlivých ideológií rastie. Konať v „bratskom duchu“ je osobnou povinnosťou každého z nás, najmä v čase prebiehajúcej bratovražednej vojny. K tejto povinnosti nás všetkých vyzýva článok 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948.
V rovnakom duchu v roku 1950 ponúkol znepriateleným národom Nemecka, Talianska a ďalších európskych krajín vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman bezprecedentný mierový plán. Lídri ako Schuman, západonemecký kancelár Konrad Adenauer, taliansky premiér Alcide De Gasperi a francúzsky diplomat Jean Monnet boli štátnici s rozumom a vierou, služobníci spravodlivosti pre všetkých, obrancovia ľudskej dôstojnosti a propagátori spoločného dobra.
Výsledkom ich praktickej solidarity po druhej svetovej vojne bolo viac ako prímerie, upokojenie a deeskalácia – bola to spravodlivé, realistické a atraktívne spoločenstvo rovných budujúcich obnovu a postupnú prosperitu pre všetkých. Spoločenstvo bolo založené na zmierení, zmluvnom práve a spoločných inštitúciách.
Pôvodný Schumanov plán bol o znemožnení novej vojny v zjednotenej Európe. Tento projekt sa pre zúčastnené krajiny stal realitou a existuje už viac ako 70 rokov. Dnes potrebujeme analogický a odlišný plán na zastavenie vojny v Európe a zabránenie akejkoľvek vojne v budúcnosti prostredníctvom rozumnej politiky a vzájomnej spolupráce. Premena konfrontácie na spoluprácu je v záujme národov a ich rozvoja. Vodcovia prichádzajú a odchádzajú, ale národy zostávajú. Pri konfrontácii tretie strany získavajú a rastú na dôležitosti.
Spolupráca Východu a Západu, Moskvy a Washingtonu bola predpokladom a základom víťazstva nad nacizmom a fašizmom v Európe. Rovnako aj zánik komunizmu a pád železnej opony bol dosiahnutý nenásilnými prostriedkami, vrátane dialógu medzi Západom a Východom, medzi Washingtonom a Moskvou. Zamatové víťazstvo nad krutým a násilným komunizmom bolo ovocím tohto porozumenia a spolupráce.
Dnes mám tú česť predsedať súkromnej iniciatíve na vytvorenie nového dialógu medzi predstaviteľmi Spojených štátov, Ruskej federácie a Európskej únie, ktorý čerpá z týchto historických udalostí a skúseností. Zmena paradigmy môže nielen prekonať desaťročia konfrontácie, ale aj vytvoriť podmienky na nastolenie dlhodobého mieru v strednej a východnej Európe a Strednej Ázii.
Obojstranne výhodná spolupráca môže viesť k vytvoreniu veľkého spoločenstva od Anchorage na Aljaške po Vladivostok na Kamčatke v Rusku cez Európu a Strednú Áziu. Vojna v takomto spoločenstve sa môže stať nemožnou a nepredstaviteľnou, ako to bolo v prípade úspešného príbehu EÚ od roku 1950. Takáto veľká zóna bezpečnosti, spolupráce a prosperity na severnej pologuli by predstavovala bezprecedentnú a bezkonkurenčnú silu pre mier a stabilitu vo svete.
Som hlboko presvedčený, že na Schumanovom a Marshallovom pláne 2.0 musíme spolupracovať s podobne zmýšľajúcimi v Európe, USA a Ázii. Spoločný „dom Západ-Východ“ bude vybudovaný na pozvaní národov zo západu a východu do spoločnej bezpečnostnej architektúry so zdieľaným vlastníctvom.
Takéto spoločné pozvanie musí zahŕňať obnovu zničených území, najmä na Ukrajine, a navrhnúť systém stability a následnej prosperity. Diskrétne prieskumy v rôznych centrách moci ukazujú povzbudivé reakcie. Vízia skorého mieru a zmierenia vrátane prechodnej spravodlivosti musí byť spojená so zdravou medzinárodnou architektúrou zaručujúcou bezpečnosť pre všetkých. Spoločenstvo praktickej solidarity môže prameniť zo spoločného trhu s energiou, prírodnými zdrojmi, informačnými technológiami a duševným vlastníctvom (ako Európske spoločenstvo uhlia a ocele od roku 1950).
Zdieľaná bezpečnosť by mala byť ponúknutá a garantovaná všetkým štátom NATO a bývalého Sovietskeho zväzu. Ako to urobili zakladatelia Európy, korene konfliktu musia byť odstránené a prevencia do budúcnosti spočíva v zdieľaní zdrojov a bezpečnosti.
Spolu s Adenauerom je správne povedať, že „zjednotená Európa bola snom niekoľkých, túžbou mnohých a stala sa nevyhnutnosťou pre všetkých“. Inovácia podľa neho neprichádza z nových nápadov, ale zo schopnosti vidieť staré nápady v novom svetle.
Schumanov plán z roku 1950 bol bezprecedentnou politickou inováciou. Pre mnohých Európanov to bola utópia, pre iných provokácia. Niektorí vo Francúzsku to považovali za zradu. Táto veľká a aktuálna inovácia podporovaná pevným odhodlaním zrelých národných lídrov sa ukázala ako skutočná a dôveryhodná cesta k mierovej, stabilnej a prosperujúcej Európe.
Dnes si musíme znovu a rovnako pripomínať, že mier je potrebný a prospešný a že mier, bezpečnosť a prosperita pre všetkých sú možné. Mier si vyžaduje odvahu, vytrvalosť a konštruktívne úsilie. Som presvedčený, že takéto tvorivé a rastúce úsilie rovnako zmýšľajúcich ľudí v blízkej budúcnosti zvíťazí nad silami konfliktu, násilia a vojny. Čím skôr, tým lepšie.
Shared security should be offered to all states of NATO and former Soviet Union
Illustration by Alexander Hunter/The Washington Times
OPINION:
Three wars in Europe in the 20th century escalated into tragic and long global conflicts: World War I, World War II and the Cold War. Danger of a similar escalation of the conflict in the east of Europe still exists and is growing.
Russia is an aggressor violating valid international law. In the last 30 years, Eastern Europe has become situated in the flow of unsolved problems. Russia is moving closer to another global power — China. European countries and the United States stay united, but they pay a high war price as well.
After more than two years since Russia’s invasion and war in Ukraine, the bloody toll of losses and rate of devastation are steadily growing. The damage is immeasurable — human, moral, cultural, economic. The fatigue and apathy of the population are visible. More than ever, one can hear appeals for a complex, just and sustainable peace. On the other side, nexus of a great war is getting closer. Its probability is growing.
Doing nothing or current developments would get us into a continuity with the evils of the 20th century. The impact of detrimental ideologies is growing. Acting in the “spirit of brotherhood” is a personal duty of each of us, especially in time of the ongoing fratricidal war. We are all invited to this obligation by Article 1 of the Universal Declaration of Human Rights from 1948.
In the same spirit, an unprecedented peace plan was offered in 1950 to belligerent nations of Germany, Italy and other European countries by then-French Foreign Minister Robert Schuman. Leaders such as Schuman, West German Chancellor Konrad Adenauer, Italian Prime Minister Alcide De Gasperi and French diplomat Jean Monnet were statesmen with reason and faith, servants of justice for all, defenders of human dignity and promoters of the common good.
The outcome of their practical solidarity after the Second World War was more than armistice, appeasement and de-escalation — it has been a fair, realistic and attractive community of equals building renewal and gradual prosperity for all. Community was based on reconciliation, law of treaties and common institutions.
The original Schuman Plan was about making a new war in united Europe impossible. This project became a reality for the participating countries, existing for over 70 years. Today we need an analogical and different plan to stop war in Europe and prevent any war in the future through reasonable policy and mutual cooperation. Turning confrontation into cooperation is in the interest of nations and their development. Leaders come and go, but nations remain. With confrontation, third parties gain and grow in importance.
The cooperation of the East and West, of Moscow and Washington, has been a precondition and a basis for of victory over Nazism and fascism in Europe. Equally, the demise of communism and the fall of the Iron Curtain was achieved by nonviolent means, including dialogue between the West and East, between Washington and Moscow. Velvet victory over the cruel and violent communism has been a fruit of that understanding and cooperation.
Today, I have the honor to chair a private initiative to establish a new dialogue among representatives from the United States, the Russian Federation and the European Union that draws from those historical events and experiences. A change of paradigm may not only overcome decades of confrontation, but also create the conditions to establish long-term peace in Central and Eastern Europe and Central Asia.
Mutually beneficial cooperation can give rise to establishment of a large community from Anchorage, Alaska, to Vladivostok and Kamchatka in Russia through Central Asia and Europe. War in such a community may become impossible and unimaginable, as it was with the successful EU story since 1950. Such a large zone of security, cooperation and prosperity in the Northern Hemisphere would represent an unprecedented and unparalleled force for peace and stability in the world.
I am deeply convinced, that we need to work with the like-minded in Europe, the U.S. and Asia on Schuman and Marshall Plans 2.0. A common “West-East house” shall be built by invitation of nations from the West and East to a shared security architecture with shared ownership.
Such a joint invitation must include reconstruction of destroyed territories, especially in Ukraine, and design system of stability and subsequent prosperity. Discreet surveys in the various centers of power show encouraging reactions. Vision of an early peace and reconciliation including transitional justice must be connected to a sound international architecture guaranteeing security for all. A community of practical solidarity may stem from a common market with energy, natural resources, information technology and intellectual property (like the European Coal and Steel Community since 1950).
Shared security should be offered and guaranteed to all states of NATO and the former Soviet Union. As Europe’s founders did, roots of conflict must be eliminated, and prevention for the future lies in sharing resources and security.
Together with Adenauer, rightly say that a “united Europe was a dream of few, a desire of many and became a necessity for all.” Innovation by him is not coming from new ideas, but from ability to see old ideas in a new light. The Schuman Plan from 1950 was an unprecedented political innovation. For many Europeans it was a utopia, for others a provocation. Some in France considered it a betrayal. This great and timely innovation supported by firm commitment of mature national leaders proved a real and credible road to a peaceful, stable and prosperous Europe.
Today we must be reminded again and equally, that peace is needed and beneficial, and that peace, security and prosperity for all is possible. Peace requires courage, perseverance and constructive effort. I am convinced that such creative and growing effort of the like-minded people will prevail the near future over the forces of conflict, violence and war. The sooner, the better.
• Jan Figel’ is a former deputy prime minister of Slovakia, led Slovakia’s accession negotiations to the European Union and preparation for NATO membership, has held the European Union commissioner mandate, was special envoy for freedom of religion or belief outside the EU, is the founder of the European Institute of Innovation & Technology and a member of the Clementy Foundation’s advisory board (www.janfigel.sk).
O tom, že politika môže mať aj toxické následky sme sa presvedčili pred dvomi mesiacmi, kedy bol spáchaný atentát na premiéra. Ján Figeľ (KDH) prišiel z iniciatívou Nedeľa bez politiky, teda akýsi jeden pôstny deň od sledovania politických hádok. Komu je táto výzva adresovaná a aký efekt by mala priniesť? Dozviete sa v našom rozhovore, v relácii Slovensku to nie je jedno.
Ján Figeľ v pokračovaní rozhovoru o hľadaní mieru na Ukrajine, Schumanovom pláne pre východnú Európu a o tom, prečo je dôležité zastaviť zabíjanie.
Ján Figeľ je dlhoročný slovenský politik. Počas výkonu funkcie štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí zodpovedal od roku 1998 ako hlavný vyjednávač za prístupové rokovania Slovenskej republiky do Európskej únie. Keď sa Slovensko 1. máj 2004 stalo členom EÚ, ako prvý Slovák vykonával funkciu komisára Európskej únie (2004-2009).
V rokoch 2009 až 2016 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia. Medzitým bol v rokoch 2010 až 2012 zároveň ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a v rokoch 2012 až 2016 podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky. V rokoch 2016 až 2019 bol osobitným vyslancom pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ.
Európa ako mierotvorca medzi jadrovými mocnosťami
Nedávno prebehli eurovoľby, ako môže ich výsledok zmeniť postoj EÚ k vojne na Ukrajine? Mala by sa zmeniť podpora Ukrajiny zo strany Západu a USA?
Podpora Ukrajiny v jej sebaoobrane je oprávnená a potrebná. Možno samozrejme diskutovať o miere podpory a jej spôsoboch, ale jej podpora je v súlade s morálkou, medzinárodným právom a aj našimi záujmami.
Na druhej strane však vidím úlohu Európy ako tvorcu mieru, mala by sa usilovať o politické cesty k riešeniu, ktoré je možné a potrebné. Každá vojna raz skončí, ale ak skončí len vyčerpaním alebo zničením jednej strany, tzv. finálnym víťazstvom, pýtam sa ktorej strany a kedy to bude? A či tie obete medzitým nevnímame až príliš lacno.
Primárna zodpovednosť je samozrejme na strane agresora, ktorým je Ruská federácia. Podieľam sa na súkromnej iniciatíve, ktorá so situáciou na východe Európy súvisí. Je sľubná preto, lebo vťahuje do dialógu hlavných aktérov.
Na rokovaniach vo Švajčiarsku sa Rusko oficiálne nezúčastnilo…
Ani tieto rokovania nepomôžu zastaviť vojnu, ak nevznikne dialóg a základné kroky smerom k Rusku. Na jednej strane je Rusko agresor, ale na druhej strane kroky k mieru vedú len cez totálne víťazstvo alebo cez dvojstranné rokovania. Nič také sa zatiaľ nečrtá, doterajšie iniciatívy to nepriniesli a preto by sme mali intenzívne hľadať politické a diplomatické riešenie.
Jeden zo zakladateľov Európskej únie, francúzsky politik Robert Schuman už vo svojej dobe ukazoval, že úsilie o mier musí byť aspoň také intenzívne, ako úsilie o vojnu. Je to tak matematicky povedané, ale vystihuje to podstatu, že cesta k mieru nie je rýchla, ľahká ani jednoduchá. Ale existuje. A čakať, že mier bude až potom, keď bude Putin porazený, môže byť veľmi drahou utópiou a ilúziou.
Dlho trvajúcu vojnu si ani nechceme predstaviť, pretože to znamená každodenné straty na životoch a každodenné otrasné ničenie Ukrajiny. Porovnávanie, že s Hitlerom sa nerokovalo neobstojí, lebo každá vojna je iná. Zároveň lekcie z vojen v histórii hovoria, že mier je dôležitý nie pre lídrov, ale pre národy. Lídri sa menia, sú smrteľní tak ako my všetci, ale národy pretrvávajú a trpia. Osobitne na východe Európy bolo toho utrpenia neporovnateľne viac už od čias Lenina.
Iniciatíva pápeža Františka
Ste aktívny v iniciatíve, ktorú inicioval pápež František, kde prebehli rokovania medzi Ruskom a USA, čo v médiách takmer zaniklo. Ako to vyzeralo?
Ide o súkromnú iniciatívu, ktorú dva roky pripravovala a rozvíjala Nadácia Clementy, ktorá pochádza z Veľkej Británie. Od začiatku vojny sa usilovala o dialóg a korekciu vzťahov medzi najväčšími mocnosťami nášho civilizačného okruhu – USA a Ruskom. Nie sú to obyčajné mocnosti ale jadrové. Bez zmeny ich vzťahu z konfrontácie na želanú spoluprácu ťažko očakávať skoré ukončenie vojny a mier na Ukrajine.
Hovorím to s najväčšou možnou mierou realizmu, lebo aj mnohí politológovia a pozorovatelia označujú túto vojnu za zástupnú. Ak by USA Ukrajine nepomáhali, vojna by sa už dávno skončila. Ale to neznamená ani porazenectvo, ani zastavovanie pomoci, skôr realitu, pretože Rusko je mocnosť a dnes napreduje aj na fronte.
Ja som bol prizvaný k tejto iniciatíve aj preto, že ma vo Vatikáne poznajú a spolupracoval som so zakladateľmi Nadácie Clementy, aby sme definovali možnú schumanovskú cestu pre východnú Európu. Schumanov plán vychádzal z osvedčených princípov, ktoré platia aj v tomto období, ale potrebuje aktualizáciu na dnešné pomery, ktoré sú iné ako pred 70 rokmi.
Ani vtedy to nebolo ľahšie, pretože Francúzi a Nemci si vzájomne vyzabíjali milióny ľudí, dokonca opakovane. Takže hovoriť o dialógu a zmierení krátko po Druhej svetovej vojne bola pre mnohých ilúzia, pre iných zrada, pre ďalších slepá ulička.
Pre mnohých to platí rovnako v prípade vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom…
Napriek tomu a práve vďaka Schumanovým univerzálne platným princípom máme v zjednotenej Európe už 70 rokov mier. A tým aj stabilitu a prosperitu. To je bezprecedentný úspech. Originálne bol Schumanov plán zamýšľaný aj pre národy z východu. Robert Schuman a Konrad Adenauer o tom hovorili, že keď sa tie národy vymania z útlaku a zaklopú na dvere, mali by sme ako spoločenstvo byť pripravení prijať ich.
Namiesto intenzívnej spolupráce však vtedy nastalo obdobie studenej vojny a dvoch Európ. Jedna sa integrovala, druhá ostala za plotom, už či na Balkáne alebo v sovietskej zóne. Nech to nie je sebaobviňovanie, ale podcenili sme vývoj.
Napríklad Jeffrey Sachs, známy americký ekonóm, hovoril ako o chybe, že Poľsko po páde komunizmu dostalo pomoc, ale zároveň sa nepomáhalo Rusku a ďalším krajinám na východe, ktoré sa dostali do obrovských problémov, ekonomického úpadku, finančnej krízy, hyperinflácie, atď.
Dopady nespolupráce a ľahostajnosti sú dnes evidentné, boľavé a mali by byť pre nás lekciou. Preto rokovania vo Vatikáne, ktoré sa v apríli otvorili, boli predovšetkým nadviazaním dialógu o možných oblastiach spolupráce medzi Ruskom a USA, pretože od týchto mocností najviac závisí.
Ak sa nájde konvergencia záujmov v kontraste s dnešnou konfrontáciou, tak máme nádej na zmenu vývoja. Som o tom presvedčený, lebo poznám osvedčené princípy Schumanovho plánu a bol som na rokovaniach vo Vatikáne ako moderátor.
Okno príležitosti 2024
Aké sú výsledky rokovaní?
Úspechom stretnutia z 13. apríla je v prvom rade, že vôbec bolo, že tam prišli relevantní ľudia z Moskvy a z Washingtonu. Po druhé, že bolo práve vo Vatikáne, ktorý má 2000-ročnú históriu, ale v tomto čase aj dôveryhodnosť v medzinárodnom prostredí. Pretože stretnúť sa dá hocikde, ale práve vo Vatikáne a s informovaním Svätého Otca a za účasti dôležitých aktérov – to je výraz dôveryhodnosti.
Po tretie vidím úspech v tom, že je záujem o pokračovanie, že to nebolo jednorazové a dosť. Pripravujeme obsah a súvislosti na ďalšie rokovanie v júli. Po štvrté vidím, že je záujem zo strany mocných o väčšiu víziu a konkrétne projekty na tej ceste.
To je silné, tento rok je také okno príležitostí. Ak by sme ho nestihli využiť, mám obavy, že zmeškáme oveľa viac. Tento rok sa rozhoduje v dôležitých centrálach aktérov, ktorí sú pri stole. Jedna strana je Rusko, kde prezident Putin bol potvrdený na 5 rokov s väčšou podporou ako pred vojnou. Môže sa nám to páčiť a nemusí, ale je to fakt.
Druhá dôležitá vec, že teraz boli európske voľby, z ktorých vzíde reprezentácia na 5 rokov. Je dôležité, aby bola rozumná, zodpovedná,; uvidíme, ale sme pri tom. Po tretie, budú voľby v USA, z ktorých vzíde kongres a prezident, tretina senátu. To je veľmi dôležitá zlomová doba pre USA, pretože krajina je veľmi polarizovaná, prechádza ostrými vnútornými spormi.
Zároveň sa tam evidentne mení pohľad na vojnu na Ukrajine. Len oneskorene a s veľkými ťažkosťami bola odsúhlasená pomoc pre Ukrajinu vo výške 60 mld. dolárov. Vojna má dopady aj na USA. Prináša to aj zisky v zbrojnom priemysle. Ale to nie je celkový záujem USA.
Takže to okno príležitostí a udalostí nás vťahuje do úsilia, ktoré je už naštartované. Vatikán je jeho súčasťou, som veľmi rád. Záujem o dialóg je reálny a Slovensko tomu môže napomáhať aspoň na občianskej úrovni.
Čo môže Slovensko urobiť pre ukončenie tejto hroznej vojny?
O vývoj je stále záujem a situáciu vidím tak stredoeurópsky. Zo západnej Európy prichádzajú signály o účasti vojakov, najmä z Francúzska, ktoré nepovažujem za rozumné. Eskalácia vojny je však len opakovaním 20. storočia, veď svetové vojny vznikli v Európe.
Ten model je známy, ak v tom budeme pokračovať, logika nepustí a je to logika vojny. Znamenalo by to jej prehlbovanie, eskaláciu do svetových alebo aspoň celoeurópskych rozmerov. Stredná Európa je na jednej strane rozmanitá, keď porovnáme postoje Poľska a Maďarska a medzitým Slovenska alebo V4 – je to rozporuplné.
Je to však aktívny a angažovaný postoj v zmysle prežívania reality na hranici konfliktu. My sme krajiny, kde je najviac utečencov, kde je najviac pociťovaná vojna v susednej krajine. Sme krajiny, ktoré boli obeťou agresie a okupácie. Máme to v čerstvej pamäti, preto ten postsovietsky priestor poznáme lepšie ako krajiny západnej Európy.
Preto si myslím, že empatické a realistické riešenie by mohlo prísť zo strednej Európy. Je to o rokovaní, diplomacii, hľadaní riešenia, ktoré potrebuje vojnou sužovaná východná Európa viac než pokračovanie konfliktu.
Zároveň je to volanie po hľadaní dialógu. Nie že my jednostranne nadefinujeme a rozkážeme, čo majú robiť. Tak sa riešenie nenájde, treba ho hľadať v spolupráci, dialógu, konštruktívnom úsilí. Človek je tvor, ktorý dostal rozum, vôľu, ale aj schopnosti a jednou z nich je tvorivosť. Ďalšou je láska, ktorá ak sa prejaví, tieto ostatné dary využije na solidaritu a ľudskosť.
Dedičstvo jednoty a mieru
Na akej úrovni sa odohrávali rokovania?
Na prvé rokovanie prišli ľudia, ktorí mali dôveru najvyššieho politického vedenia USA a Ruska – teda prezidentskej úrovne na jednej aj na druhej strane. Ak by to neboli relevantní ľudia, dialóg by nemal váhu a neprinášal by ani nádej na riešenie.
Nemám oprávnenie hovoriť o menách, ani by som nepomohol vlastnému úsiliu. Skôr som chcel povedať, že relevancia rokovaní je potvrdená aj z Vatikánu, lebo Vatikán by nesúhlasil s nejakým prázdnym bezvýznamným stretávaním na svojej pôde. Rokovanie uviedol kardinál Peter Turkson z Afriky, veľmi vážený v Kúrii, lebo má na starosti pápežskú Akadémiu vied. Rokovanie bolo na pôde tejto akadémie.
Účastníkom rokovaní bol blízky spolupracovník Svätého otca Arcibiskup Msgr. Bernard Ardura, zodpovedný za historický archív. Je však aj jedným z kompetentných v procese blahorečenia Schumana. Schumanovo meno súvisí s mierom a zjednotením, ktoré sa podarili v západnej Európe.
Ak sa to podarilo v západnej časti Európy, ktorej sme už aktívnou súčasťou, tak sme zodpovední za to, aby sme zdieľali toto funkčné dedičstvo aj s tými, ktorí sú zatiaľ mimo. Zároveň je to osvedčená metóda, ktorej ovocie vnímajú aj v Amerike. Hoci tam mnohí ledva rozumejú, ako funguje EÚ.
Oni zrejme vnímajú Európsku úniu ako dosť neprehľadnú, najmä jej východnú časť…
Americký minister zahraničných vecí kedysi napísal, že to, čo Schuman po vojne urobil, bolo dych vyrážajúce. Táto iniciatíva vtedy prevážila angloamerické riešenie, ktoré už bolo tiež rozpracované. Schuman s Adenauerom predbehli Američanov a Britov o jeden deň. Bolo mu jasné, že ak nevyužije to okno príležitosti 9. mája 1950, tak 10. mája sa už konala v Londýne angloamerická konferencia o budúcnosti Európy 5 rokov po vojne.
To sú detaily histórie, ale sú dôležité pre nás, aby sme ich aplikovali v tejto dobe. Nie je dobre čakať na koniec vojny, či nahrádzať justíciu – že budeme hodnotiť a súdiť kohokoľvek vrátane Putina ako k tomu mnohí pristupujú. Naopak, pokúsme sa ukázať cestu dialógu, konvergencie a spolupráce medzi Ruskom a USA. Všetko ostatné príde potom, aj spravodlivosť.
Ak sa tento proces nebude formovať a rozvíjať, alternatíva je len dnešný stav – pokračovanie vojny, počítanie strát a obavy, kde a ako sa to všetko skončí. Bol by som nerád, aby sme dopadli tak, že budeme len konštatovať, komentovať a kritizovať a celé generácie budú ďalej zomierať.
Demokracia je vláda ľudí prostredníctvom ľudí a pre ľudí. Ak sa nám to v krajine nevyvíja dobre – ani pokojne, ani rozumne, ani k lepšiemu, treba sa zastaviť a zamyslieť. Všetko má svoje príčiny. Aj slovenská spoločenská polarizácia, zvulgarizovaná a úpadková politika a násilie. Ich korene treba poznať a odstraňovať, prekonávať ako burinu, čo sa množí v záhrade.
Po májovom atentáte na predsedu vlády sa vyrojili apely na pokoj a zmierenie, na okrúhle stoly parlamentných strán unisono ponúkané odchádzajúcou i prichádzajúcou hlavou štátu. Nič z toho nebolo, a nič podstatné z toho stolovania ani nebude. Dlhodobé ba celoživotné hranaté postoje sa jednou teatrálnou udalosťou nezmenia. Nikto druhým nedá to, čo v sebe nemá. Pokoj nie je ovocím moci, ale spravodlivosti. Tri zložky štátnej moci – zákonodarná, výkonná a súdna – by mali slúžiť spravodlivosti pre každého – pre slušných a pracovitých, aj pre grázlov a násilníkov. V tomto ich má kontrolovať a objektívnym spravodajstvom upriamovať štvrtá, neformálna zložka moci – mediálna. Všetky štyri zložky sú dnes na Slovensku otrasené a oslabené. A s nimi aj naša demokracia. Obraz Slovenska v zahraničí sa citeľne zhoršil.
V prípade prehriatia organizmu či systému platí jeden zdanlivo paradoxný, ale veľmi účinný princíp: Menej býva viac. Menej politizácie môže priniesť viac pokoja. Menej pokrikovania znamená priestor pre vzácne ticho a reflexiu. Menej prázdnych rečí dáva priestor pre hľadanie múdrosti života.
Jednoduchým receptom bez potreby zmeny ústavy či zákonov, bez nárokov na investície či fondy, dokonca šetriacim náklady dotknutých subjektov je nedeľa ako deň pracovného pokoja pre všetkých (okrem nepretržitých a nevyhnutných prevádzok). Teda aj pre ženy a mužov zvolených a zamestnaných v politike. Ako národ sme presýtení úpadkovou, nekvalitnou politikou, ktorá neinšpiruje, neponúka ani osvedčené hodnoty, ani konštruktívny dialóg a skutočné riešenia našich problémov. Nedeľa bez politiky by nás ako slobodnú spoločnosť nič nestála, ale môže priniesť veľa – čas pre rodinu, pre duchovný a kultúrny život, obnovu síl cez šport a prírodu. K dobrej nedeľnej polievke sa nechutná politika ani nehodí.
V reakcii na májový atentát na predsedu vlády bola nedávno zverejnená výzva predstaviteľov kultúry, politiky, verejného, akademického a cirkevného života za nedeľu bez politiky. Je adresovaná parlamentným politickým stranám a hlavným televíznym vysielateľom. Návrh na potrebnú hygienickú pauzu je osvedčeným receptom v čase krízy, ba spoločenskej choroby. Stačí dobrá vôľa a odhodlanie niekoľkých lídrov politických strán respektíve zodpovedného manažmentu hlavných mediálnych kanálov.
Kedy sa ako spoločnosť stíšime, kedy sa zastavíme a kedy sa poučíme z vlastného kritického vývoja, ak nie teraz?
Potrebujeme politiku, ktorá si kladie vysoké ambície. A kľúčovou by mala byť spravodlivosť pre všetkých. To je východisko politiky, jej cieľ, ale aj míľnik na ceste, hovorí v 1. časti rozhovoru bývalý predseda KDH a prvý slovenský eurokomisár Ján Figeľ. V 2. časti, ktorú uverejníme čoskoro sa budeme venovať vojne na Ukrajine a úspešnej iniciatíve Vatikánu na rokovania medzi USA a Ruskom.
Ján Figeľ je dlhoročný slovenský politik. Počas výkonu funkcie štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí zodpovedal od roku 1998 ako hlavný vyjednávač za prístupové rokovania Slovenskej republiky do Európskej únie. Keď sa Slovensko 1. máj 2004 stalo členom EÚ, ako prvý Slovák vykonával funkciu komisára Európskej únie (2004-2009).
V rokoch 2009 až 2016 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia. Medzitým bol v rokoch 2010 až 2012 zároveň ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a v rokoch 2012 až 2016 podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky. V rokoch 2016 až 2019 bol osobitným vyslancom pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ.
Nedávno sa uskutočnili voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých ste tiež kandidoval za Kresťanskodemokratické hnutie z posledného miesta kandidátky. Čo eurovoľby priniesli? Čo z ich výsledkov čítate o budúcom vývoji na Slovensku a v Európe?
Vidím tam dve úrovne – slovenskú a spoločnú európsku. Na tej slovenskej akoby sme išli v protismere celoeurópskeho vývoja. Vyrástli tu na ľavej strane socialisti, ale ako ich protiváha sú progresivisti, čo je tiež na ľavej strane. Stredopravé strany výrazne stratili a oslabili.
Na európskej úrovni naopak – Európska ľudová strana (EPP) posilnila, liberáli a socialisti sa oslabili. To sú skôr celkové pohľady a posuny. Zároveň však v Európe prichádza k výrazným zmenám na národnej úrovni najmä v krajinách, ako je Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Rakúsko aj ďalších.
Na základe zmlúv, ale aj politicky platí, že pánmi EÚ sú členské krajiny. Majú výrazný vplyv na jej chod, na jej medzinárodné pôsobenie. Evidentne, doterajšie fungovanie EÚ potrebuje zmeny. Tie je ľahšie vymenovať, ale oveľa ťažšie dosiahnuť.
Ja však dúfam, že sa zmeny dosiahnu, či už v téme vojny a mieru na východe kontinentu, Zelenej dohody, migrácie alebo niektorých ďalších, ktoré súvisia s bezpečnosťou aj konkurencieschopnosťou. Potrebujeme rozumnú a zodpovednú Európu a také aj Slovensko.
V kampani pred eurovoľbami ste prišli s iniciatívou „Za voľnú nedeľu od politiky“, čo Vás k tomu viedlo a akú to malo odozvu?
S tou iniciatívou som vyšiel už v roku 2010. Na žiadosť vedenia KDH som sa vtedy predčasne vrátil z Bruselu a stal som sa predsedom KDH. Vnímal som veľký rozdiel medzi Bruselom a Slovenskom v agende a kultúre politiky, do ktorej som sa po piatich rokoch vrátil.
V prvom rade je dôvodom toho extrémna angažovanosť politikov, ktorí často žijú politikou 24 hodín/7 dní, nestačí už 24/6. Aj nedeľa je politická, dokonca je to vrchol týždňa. Kedysi sa to volalo Čo týždeň dal. Nastavili sme sa na týždňovky a nedeľa bola vrchol politiky, kde sa hodnotilo čo sa stalo za týždeň. Táto krivá, deformovaná tradícia pokračuje a naša politika ide do úpadku.
Prejavom toho je jej vulgarizácia a polarizácia spoločnosti. Útok na premiéra, ktorý našťastie neskončil zabitím, to už je kritické znamenie. Pretože nedeľa je deň pokoja. Pokoja aj pre politikov a ich tímy. V nedeľu má byť dobrá polievka namiesto nedobrej politiky.
Ako zareagovali politici?
Výzvu podporili vzácne osobnosti verejného života. Primátori, herci, cirkevné autority, historici. Aby to nebol len taký osamelý hlas, osobne som o tom informoval Roberta Kaliňáka, ktorý sa verejne vyjadruje za najsilnejšiu parlamentnú stranu Smer. Potvrdil, že Smer nebude proti. Mne to stačí ako odpoveď, nemôžem v tom tlačiť na politikov, ale tá výzva bola úprimná. Teraz po voľbách je čas, aby si výzvu osvojili politici, médiá alebo obidva tábory.
Ja budem rád, keď sa o tom bude diskutovať, lebo problém našej politickej nekultúry a napätia si musíme riešiť doma. Nie v Bruseli alebo v zahraničí, u susedov. Musíme to nájsť doma a najjednoduchší spôsob je vrátiť sa k pravde, osvedčeným pravidlám. Jedno z nich je deň pokoja. Dajme ľuďom pokoj, ktorý potrebujú, zaslúžia si ho. A s ním príde ovocie pokoja.
Potrebujú nedeľný pokoj viac politici alebo občania – aby mali pokoj od politikov?
Myslím že aj, aj, lebo pokoj je vzájomný dar. Ak mám pokoj, tak ho dávam, ak nemám, tak ho neviem dať. Nikto nedá to, čo nemá. A hľadať a nachádzať pokoj a ukladať ho v sebe, to je práve úloha na nedeľu, ktorá má vyvažovať ostatné dni.
Pokoj od práce, od mentálnej námahy, fyzický i duševný odpočinok, čas na kultúru, šport, zábavu ale hlavne pre rodinu a načerpanie síl. To potrebujú aj ženy a muži v politike, nie sú nevyčerpateľné perpetuum mobile.
Práve táto intenzita politického diania u nás je škodlivá, že sa dostáva doslova až do rodín a ich obývačiek. Namiesto sviatočnej polievky sa v rodine konzumuje nechutná politická konfrontácia a často falošné argumenty, nepravdy, hoaxy, všetko čo je dnes v politike moderné a intenzívne prítomné.
Kto by mal na túto výzvu reagovať?
Navrhnutá nedeľa bez politiky je výzva pre politikov aj médiá. Ak politici nevstúpia do mediálneho priestoru, nebude tam zápas, ale pokoj. Ak médiá pochopia, že ich úloha nie je na politike zarábať a žmýkať zisky aj preto, že nedeľný čas je mediálne zaujímavý, tak možno nebudeme musieť riešiť témy ako útoky na ústavných činiteľov. Veď atentát na premiéra nebol prvý.
To nastavenie na Slovensku, ktoré predznamenala vražda novinára a následné výzvy a hnutie Za slušné Slovensko, bolo nepochopením vážnosti situácie. Slušnosť nestačí, slušnosť je málo. Tak ako pri porážke komunizmu – nenásilie bolo málo, nízka ambícia, nízky cieľ. A tak to aj dopadlo – do roka bolo po jednote VPN. Nenásilie je tak všeobjímajúci a nenáročný jav, že všetci boli za. Na rovnakej strane sa rýchlo ocitli demokrati, bývalí komunisti, aj tí, čo zneužívali moc.
Potrebujeme politiku, ktorá si kladie vysoké ambície. A kľúčovou by mala byť spravodlivosť pre všetkých. To je východisko politiky, jej cieľ, ale aj míľnik na ceste. Nie sú to lacné heslá, od nepamäti je spravodlivosť ten želaný ideál politiky – stále jej máme málo.
Dôsledkom nedostatku spravodlivosti je nespravodlivosť, moc ktorá je nespravodlivá. Viditeľným prejavom poučenia z 15. mája musí byť snaha o účinnú spravodlivosť pre každého.
Prehodnotiť Zelenú dohodu je potrebné
V mnohých krajinách v eurovoľbách narástli práve strany, ktoré reagovali na nespokojnosť a volali po zmene v prístupe k témam ako Zelená dohoda, migrácia, či konkurencieschopnosť Európy. Podarí sa niečo zmeniť?
Nemám veľké oči a lacné očakávania, ale dúfam, že tieto signály a volania a získané mandáty budú rozumne využité. Výsledok volieb volá po korektúre, ale je vecou zvolených politikov a ich nasledujúcich rokovaní, čo z toho bude vypočuté.
Na Slovensku bol ten výsledok akoby protichodný, zároveň tu však máme aj tri výkričníky v podobe atentátu na premiéra. To nie je bežná vec, ani náhodná udalosť, ten úpadok politiky už trvá niekoľko rokov. Negatívne dôsledky sú skôr logické, nie šokujúce a prekvapivé. Aj keď útok na premiéra je vždy šok.
Už útok na Zámockej bol na náhradný cieľ, primárnym cieľom útočníka bol premiér Heger alebo expremiér Fico. Nakoniec si našiel iné obete. Sú to výzvy najmä pre nás občanov, aké pravidlá a princípy budú platiť v našom každodennom živote, nie je to o veľkej geopolitike.
Médiá tiež prispeli k tomuto obrazu a oprávnene čelia kritike, pretože médiá znamenajú štvrtú moc v štáte. Trojdelenie na legislatívu, exekutívu a justíciu dopĺňajú médiá. Keď je zlý stav spoločnosti, médiá nie sú vyňaté zo zodpovednosti.
Výsledky volieb do EP sa vykladajú skôr ako príklon doprava. Bude sa teda prehodnocovať Zelená dohoda, migračný pakt, budú tam zmeny s praktickým dopadom na občanov?
Už deň po voľbách bolo jasné, že zo 720 poslancov na väčšinu postačuje koalícia ľudovcov, socialistov a liberálov. Tá však nemusí byť spoľahlivá a je dosť tesná, takže je relevantná otázka, či to rozšíriť doprava alebo doľava.
Pripomínam, že výrazné sú nielen celkové, ale aj národné posuny, dokonca v rozhodujúcich štátoch. To by aktéri, čo robia rozhodnutia, mali brať do úvahy, aby nedochádzalo k blokácii medzi Radou a Komisiou a Parlamentom, lebo to je základný mocenský a kompetenčný trojuholník.
Zelená dohoda bola do veľkej miery zideologizovaný nástroj a jej prehodnotenie je potrebné. Pokiaľ ide o to, do akej miery a v čom, to je už vec konkrétnej politiky a možno aj kompromisu, ako to aktéri urobia.
Napríklad EPP si postavila kampaň na korekcii Zelenej dohody, takže to je dobrá odpoveď na túto otázku. Myslím si však tiež, že je to potrebné, je to návrat k rozumu a tiež k zlepšeniu strácajúcej sa konkurencieschopnosti Európy. Sú to hlboké témy, súvisia napríklad s tým, či Nemecko bude schopné prehodnotiť svoju doterajšiu politiku, keď sa jednostranne rozhodlo pre zrušenie jadrovej cesty v energetike. Podľa mňa to bola základná strategická chyba.
Podľa mnohých odborníkov si tým Nemecko strelilo do vlastnej nohy a podkopalo svoj ekonomický rast, pretože chýbajúcu elektrinu aj tak berie z jadrových elektrární, ale z francúzskych…
Je to celé o téme sloboda a rast, stačí si porovnať, ako sa vyvíjalo Rakúsko, ktoré sa rozhodlo pre antijadrovú budúcnosť v porovnaní s Nemeckom a Francúzskom. Tie ukazovali, že malo veľmi dobrý zmysel, že v Európe vznikol Euroatom ako jeden z prvotných nástrojov spolupráce a vlastne jeden zo základov neskoršej EÚ.
Tieto rozhodnutia Nemecka vypnúť jadrové elektrárne sú úplne v rozpore s ich politikou po 2. svetovej vojne, ktorá presadila, že atóm môže aj slúžiť, nielen zabíjať. Atómová energia je dôležitá, Slovensko má výhodu, že má vďaka jadrovým elektrárňam dobrý energetický mix. Bolo by hrubou chybou, ak by sme podľahli nejakým zeleným trendom len preto, lebo sú módne a zaujímavé. Nie sú rozumné a to je dôležité.
Naši otcovia hovorili „ponáhľaj sa pomaly“. Ekologizácia musí ísť ruka v ruke s ekonomickou konkurencieschopnosťou, lebo Európa je len malý výsek sveta. Nemôže zmeniť globálne pomery, ak sa nebude dodržiavať rovnováha zodpovednosti a dbať na primeranosť opatrení spolu s ostatnými aktérmi, najmä USA a Čínou, či Indiou.
To je už o tom, ako budúca Európska komisia bude komunikovať vo svete. Či teatrálne, bez ohľadu na ostatných alebo rozumne, vyvážene, v súčinnosti s inými aktérmi. V tom ja vidím hlavné poslanie Komisie, aby nebola ako líder odtrhnutá od členských štátov, ale blízko ostatných, v strede a aj globálne procesy rozvíjala rozumne.
Škoda, že mnohým stačí teatrálne vystupovanie a falošné skratky
Ako sa pozeráte na slovenskú kampaň pred eurovoľbami a výsledky? Napríklad výrazné posilnenie Republiky, pokles Hlasu, SNS, SAS, Oľano…
Boli tam výrazné posuny oproti parlamentným voľbám. Slovensko sa profiluje, dozrieva v tom európskom súžití. Mali sme tu oslavy 20 rokov v EÚ, jedna nová generácia vyrástla v už úplne iných, európskych pomeroch z hľadiska výdobytkov a slobôd občanov.
Na druhej strane je tu Republika a téma odchodu z EÚ či z NATO, ktorú presadzujú extrémisti. Stala sa súčasťou komunikácie, zaznieva v kampani a mnohí ľudia to berú ako odpoveď na svoje problémy – odísť, zbaliť sa, opustiť EÚ. Láka ich návrat do neutrality, „nemať s nikým nič, veď aj Švajčiarsko je bohaté a neutrálne, Rakúsko tiež nie je v NATO a má sa dobre“.
Sú to falošné skratky, ale majú v spoločnosti svoju odozvu. Republika nemá výtlak v spoločnom priestore EP, poslanci tam boli nezaradení. Je to však pre voliča ďaleko a na sociálnych sieťach a v médiách pôsobí to rebelstvo zaujímavo, aj keď v skutočnosti má nulový vplyv na chod európskych záležitostí.
Pre mnohých však stačí tento teatrálny prístup, čo je na škodu veci. Dokonca toto profilovanie Slovenska napodobňuje západné štáty – v Rakúsku vyhrali slobodní z FPO, pre ktorých je typická jednoduchá, až plochá kritika EÚ. Ale pre nahnevaných voličov je ľúbivá, atraktívna.
My však potrebujeme poznať hĺbku, pochopiť súvislosti, trendy a odpovedať na ne s vážnosťou. Najmä doma, ale aj v súčinnosti a spolupráci s EÚ. My sme EÚ. To nemôže byť oni a my, sme to jednoznačne my.
KDH oproti minulosti stratilo jedného poslanca, je to neúspech?
Je to veľká výzva, KDH bolo pri vstupe do EÚ a NATO pred 20 rokmi, malo vždy 2 alebo aj 3 europoslancov. Ja som bol vyjednávač pri vstupe a prvý eurokomisár. Nehovorím to ako nostalgiu, ale ako zakladateľský počin. Priniesli sme vklad do toho, aby táto generácia, ktorá už v EÚ vyrástla, bola ďalej ako jej predchodcovia. Cítili sme zodpovednosť za slobodu, ktorú sme v roku 1989 nadobudli a za upevnenie samostatného Slovenska v demokratickej a slobodnej časti Európy.
Pokladám za dôležité, aby sa KDH výrazne angažovalo aj teraz. Osobne som nenašiel lepšie odpovede na medzinárodné aj osobné vzťahy ako kresťanskú demokraciu. Je to spojenie medzi vierou a rozumom, dedičstvo kresťanskej etiky, ktoré Európe aj svetu dalo univerzálne ľudské práva ako základ pre mierumilovné spolužitie národov.
Ďalej stratégiu sociálneho trhového hospodárstva, ekonomiku, ktorá má slúžiť spoločnosti, a nie ju materiálne či mocensky využívať. Aj európske zjednotenie vzniklo na princípe solidarity a subsidiarity. Je to je veľmi cenné a unikátne dedičstvo,. stalo sa základom pre mier, stabilitu a prosperitu. Ak ho nebudeme udržiavať, oživovať a aktualizovať na terajšie pomery, tak oň prídeme.
Zároveň tu máme vojnu na východe Európy. To nemá byť téma len na lamentovanie alebo komentovanie. Musíme prebrať zodpovednosť za to, ako vyzerá náš kontinent, či mier je jeho plnohodnotnou súčasťou, alebo len spomienkou. Aj preto som kandidoval, možno symbolicky podporne z posledného miesta, ale preto, že to vnímam to ako spoločenskú aj osobnú výzvu.
V 2. časti rozhovoru Ján Figeľ rozpráva okrem iného aj o politických rokovaniach medzi USA a Ruskom o vojne na Ukrajine, ktoré moderoval na pôde Vatikánu.
Prinášame rozhovor s Jánom Figeľom – prvým slovenským eurokomisárom, ktorý sa v Ríme stretol s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom.
Zuzana Klimanová – Vatican News
S kard. Parolinom spoločne hovorili o niekoľkých iniciatívach: v apríli sa vo Vatikáne uskutočnil „koncert pre mier“ i konferencia „o tom ako v dialógu a spolupráci prekonať konfrontáciu medzi Západom a Východom, (…) ktorej najvypuklejším prejavom je vojna – vojna na Ukrajine a svojím spôsobom aj konflikt na Blízkom východe“.
Ján Figeľ odpovedá aj na otázku o náboženskej slobode vo svete, keďže v období 2016 – 2019 bol osobitným vyslancom EÚ pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ. Ďalšou témou rozhovoru je ľudská dôstojnosť a tohtoročný dokument Svätej stolice Dignitas infinita. Ján Figeľ zároveň spomína snahu o ustanovenie Dňa ľudskej dôstojnosti v rámci OSN – navrhovaným dátumom je 10. jún.
„Úprimná modlitba, to je najväčšia sila“, konštatuje Ján Figeľ a dodáva, že vďačnosť je preňho podstatou modlitby. Ako spomína, skúsenosť fatálnej choroby, ktorou si prešiel, ho obohatila: „Dalo mi to iný pohľad na vlastný život i na život tých okolo mňa, na utrpenie druhých“. Ján Figeľ sa zmieňuje aj o „ruženci vďačnosti“, ktorý sa modlia veriaci v Nigérii a Camerune.
Ján Figeľ bol hlavným vyjednávačom o vstupe Slovenska do EÚ, neskôr prvým slovenským eurokomisárom. (Zdroj: Archív SME)
Mier je nielen potrebný a výhodný, ale je aj možný.
Dva roky som pracoval na príprave prvého stretnutia predstaviteľov z Moskvy a Washingtonu a moderoval ho. Uskutočnilo sa 13. apríla 2024 vo Vatikáne.
Začal sa dôležitý dialóg, ktorý bude pokračovať. Podpora a dôvera Vatikánu je v tejto fáze kľúčová. Mierová iniciatíva a účasť v nej je v tejto fáze záležitosťou súkromnou.
Po vyše dvoch rokoch od invázie Ruska a vojny na Ukrajine rastú krvavé straty na životoch a rozsiahla miera devastácie je viditeľná. Intenzita a dosah bojov zatiaľ eskalujú. Škody sú ľudské, morálne, kultúrne, hospodárske. Rastie únava, ba apatia obyvateľstva. Viac než predtým počuť volanie po zdravom, stabilnom a udržateľnom mieri.
Kontinuita so zlom
Tri vojny v Európe v 20. storočí eskalovali do podoby tragických a dlhých svetových konfliktov – prvá svetová vojna, druhá svetová a studená vojna. Nebezpečenstvo podobnej eskalácie konfliktu na východe Európy stále existuje, ba rastie.
Rusko je agresor, ktorý porušuje medzinárodné právo. Za uplynulých tridsať rokov sa celá východná Európa nachádza v toku neriešených problémov. Rusko sa posúva bližšie k totalitnej Číne. Európske krajiny a USA zatiaľ zostávajú zjednotené, ale tiež platia za vojnu nemalú cenu.
Ničnerobenie, respektíve doterajší vývoj nás dostáva do kontinuity so zlom 20. storočia. Narastá vplyv škodlivých ideológií. Konanie „v duchu bratstva“ je osobitnou povinnosťou každého z nás práve v čase prebiehajúcej bratovražednej vojny. Vyzýva nás k tomu čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, ktorá patrí k základným dokumentom OSN.
Svätá stolica (Vatikán) má výnimočné skúsenosti a požíva dôveru mnohých strán ako hostiteľ úsilia o mier, zmierenie a vzájomne výhodnú perspektívu. Robert Schumann, Konrad Adenauer, Alcide De Gasperi, Jean Monnet boli štátnikmi s rozumom a vierou, služobníkmi spravodlivosti pre všetkých, obhajcovia ľudskej dôstojnosti a podporovatelia spoločného dobra. Výsledkom ich praktickej solidarity bolo viac než prímerie a deeskalácia – bolo ním férové, realistické a atraktívne spoločenstvo rovných upevňujúce prosperitu pre všetkých.
Obrátenie konfrontácie na spoluprácu mocností je v záujme národov a ich vývoja. Lídri sa menia, národy pretrvávajú. Pri konfrontácii získavajú a mocensky narastajú tretie strany. Spolupráca Východu a Západu, Moskvy a Washingtonu bola predpokladom a základom porážky nacizmu a fašizmu v Európe. Rovnako aj pád komunizmu bol dosiahnutý nenásilnou cestou s podporou dialógu medzi Východom a Západom, ich porozumenia a spolupráce.
Zmena paradigmy môže nielen prekonať desaťročie konfrontácie, ale vytvoriť predpoklady na zastavenie vojny na Ukrajine a na mier vo východnej Európe. Vzájomne výhodná spolupráca by dala podnet pre vznik veľkého spoločenstva od Anchorage na Aljaške až po Vladivostok na Kamčatke cez Európu a Strednú Áziu. Táto zóna bezpečnosti, spolupráce a prosperity na severnej pologuli by reprezentovala bezprecedentnú silu pre mier a stabilitu v celom svete.
Spoločná bezpečnostná architektúra
Dnes potrebujeme pracovať na Schumannovom a Marshallovom pláne č. 2. Spoločný dom by mal byť dokončený pozvaním národov Západu a Východu k spoločnej bezpečnostnej architektúre, obnove zničených území zvlášť na Ukrajine, k stabilite a systému prosperity.
Prvé dôverné sondáže v rôznych krajinách ukazujú povzbudivé reakcie na tejto ceste. Vízia skorého mieru a zmierenia vrátane tranzitívnej spravodlivosti má byť spojená so zdravou medzinárodnou architektúrou, ktorá zaručí bezpečnosť pre všetkých. Spoločenstvo praktickej solidarity môže vychádzať zo spoločného trhu s energiami, surovinami, informačnými technológiami a duševným vlastníctvom (ako Spoločenstvo pre uhlie a oceľ v roku 1950). Zdieľaná bezpečnosť by mala byť ponúknutá a zaručená medzi štátmi NATO a bývalého Sovietskeho zväzu. Tak ako to urobili zakladatelia zjednotenej Európy: korene konfliktu musia byť odstránené a riešenie konfliktnej minulosti spočíva v zdieľaní zdrojov a zodpovednosti za bezpečnosť.
Adenauerovsky povedané, „zjednotená Európa bola snom niekoľkých, túžbou mnohých a stala sa nevyhnutnosťou pre všetkých“. Schumannova deklarácia – plán bol pre mnohých Európanov utópiou, pre niektorých Francúzov dokonca zradou. Aj dnes treba pripomínať, že mier je nielen potrebný a výhodný, ale je aj možný. Vyžaduje si odvahu, vytrvalosť a konštruktívne úsilie.
Som presvedčený, že takéto tvorivé a rastúce úsilie podobne zmýšľajúcich ľudí v istej chvíli preváži nad silami konfliktu a vojny.
Dlhoročný predstaviteľ EÚ tvrdí, že Európska únia nerobí dosť pre podporu slobody náboženského vyznania alebo viery. Vyzýva tiež členské štáty, aby hľadali inšpiráciu v Spojených štátoch. Šéf Vatikánskej redakcie EWTN Andreas Thonhauser mal možnosť urobiť rozhovor s Jánom Figeľom. Figeľ bol prvým osobitným vyslancom pre náboženskú slobodu presvedčenia pre Európsku úniu. Diskutuje o tom, či sa dnes v Európe a vo svete robí dosť pre ochranu náboženskej slobody. Figeľ vysvetľuje, prečo je dôležité viac hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Figeľ tiež hovorí o tom, ako Dignitas Infinita súvisí s ľudskou dôstojnosťou.
Atentát na premiéra Roberta Fica je výstrahou pred ďalším úpadkom slovenskej politiky a kultúry. Iniciátori výzvy za „Nedeľu bez politiky“ apelujú na návrat k vzájomnej úcte, dialógu a zodpovednosti.
„Potrebujeme návrat k vedomiu a svedomiu zodpovednosti za seba i za druhých. Naším osvedčeným civilizačným zdrojom je Desatoro. Prameňom a ústavným pilierom slovenskej štátnosti je cyrilo-metodské duchovné dedičstvo,“ uviedol jeden z organizátorov výzvy Ján Figeľ.
Politici majú ísť príkladom
Organizátori výzvy zdôrazňujú význam nedele ako dňa pracovného pokoja, odpočinku, duchovna a času stráveného s rodinou a priateľmi.
„Nedeľa patrí duchovnému a telesnému odpočinku, rodine, kultúre, športu a vzťahom. Spolu s mnohými podobne zmýšľajúcimi vyzývam politikov, parlamentné strany a médiá, aby rešpektovali nedeľu ako deň pokoja. Nech sú politické diskusie čo najskôr médiami presunuté na iné dni. A nech politici idú príkladom pri ochrane nedele ako sviatočného dňa,“ dodal Figeľ.
Upozorňujú na mediálne zisky
Organizátori upozorňujú, že ani mediálne zisky, ani politické body nie sú cenné viac ako pokoj v rodinách, v národe a spoločnosti. „Aj ženy a muži v politike potrebujú deň odpočinku. Darujme našej domovine – Slovensku potrebné dni pokoja, darujme Slovensku nedele bez politiky,“ uzavrel Figeľ.
Pod výzvu sa podpísali také osobnosti ako Božidara Turzonovová (členka činohry SND), Cyril Vasiľ (arcibiskup, Košická GK eparchia), Ján Hroboň (biskup, Západný dištrikt ECAV), Richard Rybníček (primátor Trenčína), Oto Klein (primátor Nové Zámky), Ján Oparty (vysokoškolský pedagóg a filmový režisér), Jozef Božík (primátor Partizánske), Martin Homza (profesor slovenských dejín), Štefan Bučko (vysokoškolský pedagóg a člen činohry SND), Vladimír Farkaš (dekan RKC, Partizánske), Svetozár Martinický (scenárista a dramaturg).
