Ján Figeľ a bývalý predseda Európskej komisie José Manuel Barroso.
Európske programy pre výskum a inovácie stoja na začiatku novej éry. Súčasný výskumný a inovačný program EU Horizont Európa totiž v roku 2027 končí.
Ako pritom konštatujú bývalý predseda Európskej komisieJosé Manuel Barroso a bývalý európsky komisár pre inovácie, výskum, kultúru, vzdelávanie a mládež a v súčasnosti člen Riadiacej radyEuropean Institute of Innovation and Technology (EIT) Ján Figeľ, jeho nástupca potrebuje naplniť kaliber európskej vedomostnej bázy s tvorivosťou a precíznosťou, ktoré sú potrebné pre posun konkurencieschopnosti celého bloku do nasledujúceho desaťročia.
„Pred dvadsiatimi rokmi sme sa nachádzali v centre podobných diskusií, preberajúc potreby budúcej inovačnej stratégie Európy. Vtedy bol predložená silná idea v podobe potreby vytvoriť inštitút pre inovácie, ktorého poslaním bude stať sa ekosystémom pre celoeurópske inovácie vďaka lepšiemu spojeniu „vedomostného trojuholníka“ vzdelávania, výskumu a podnikania,“ konštatujú politici. Fragmentácia podľa nich sťažuje inovácie a zabraňuje tomu, aby boli úspechy vedy a výskumu prenesené do výrobkov a služieb, ktoré pomôžu odpovedať na spoločenské výzvy.
EIT sa stal preukázateľne najväčším inovačným ekosystémom na svete. Jeho dopad hovorí sám za seba, s viac ako 50 inovačnými centrami v Európe EIT podporoval vyše 10 000 spoločností, pomohol im získať vyše 9,5 mld. eur súkromných investícií a na trhu priniesol vyše 2 400 nových výrobkov.
The legacy of the Venerable Robert Schuman, often hailed as the founding father of a united Europe, continues to inspire efforts to build peace across the continent. Schuman’s guiding principle, “Economic progress must go hand in hand with moral progress,” remains a central tenet for those dedicated to fostering harmony and cooperation.
Monsignor Bernard Ardura, the Postulator of Schuman’s Beatification Cause, emphasized Schuman’s belief in placing the human person at the center of progress. “Let’s place the human person at the center. And then, as the great Robert Schuman said, ‘Economic progress must go hand in hand with moral progress,’” Ardura remarked.
Pierre Louvrier, founder and chairman of the Clementy Foundation, hosted a round table at the Vatican inspired by Schuman’s concept. The event aimed to promote dialogue and enhance global stability. Louvrier explained, “Our target is to create a forum where people can come and talk, where people can come and meet and see how the mechanism of a common market of shared responsibility for defense can provide security and prosperity to everybody.”
The Holy See’s neutrality and impartiality were crucial in hosting this dialogue. As Msgr. Ardura noted, “The Holy See has always claimed to be not only neutral, but impartial. For this reason, it does not defend the interests of one side or the other, but the interests of the population, the interests of the common good. For this reason, I believe that the Church, especially the Catholic Church, has this great duty and does it, I believe, a great duty to invite everyone to begin peace negotiations.”
Behind closed doors, experts from various nations in conflict convened to promote Schuman’s vision of a community of interests, aligning with the Holy See’s calls for peace. Jan Figel, a Slovakian politician and former EU Commissioner, facilitated Slovakia’s integration into the European Union and NATO, embodying Schuman’s goal of lasting peace based on European brotherhood.
Figel highlighted Pope Francis’ message to the United Nations that “brotherhood is the route to peace.” He stressed the importance of nurturing and living this relationship, particularly in light of the challenges faced in Ukraine and across the old continent. “We need to show that we are brothers in faith and in humanity,” Figel said, emphasizing the need for a recommitment to shared values.
The high-level meetings hosted by the Clementy Foundation at the Vatican began on April 13th. While these discussions were held privately, the Foundation symbolized the universal call to peace by organizing a sacred music concert open to the public. Louvrier explained, “The target there was to take people from different countries that are at war, like Palestine, Israel, like Azerbaijan, Armenia… and then we brought many other nationals. There are Americans. There are people from the Federation of Russia. They are people from Ukraine. The head of the orchestra is from Ukraine, and we’ve assembled them in a sign that’s around the beauty given by God that humankind can unite and provide beauty.”
Jan Figel expressed his dream of building a community of shared values stretching from Anchorage to Vladivostok through Europe and Central Asia. “This would be the most powerful community for peace in the world, not only in Europe but for the world. I think the 21st century is a great invitation to make it happen,” Figel envisioned.
The Venerable Robert Schuman’s vision has fostered almost 80 years of peace within the European Union. Now a candidate for sainthood, Schuman’s ongoing journey toward canonization continues to inspire efforts to build a more harmonious and united world.
Pri príležitosti Svetového dňa rodiny, ktorý sa každoročne slávi 15. mája, vám prinášame rozhovor s Jánom Figeľom, slovenským politikom a autorom knihy „Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republikyˮ. Jej tretie, rozšírené vydanie prezentoval 9. apríla v Bratislave.
Podľa bývalého osobitného vyslanca EÚ pre podporu slobody náboženstva alebo viery vo svete je kniha nielen o dokumentovaní právneho procesu, ale aj o výzve k zodpovednosti voči základným hodnotám, na ktorých stojí a padá civilizácia. Zdôrazňuje význam manželstva a rodiny nielen z právneho, ale aj morálneho a kultúrneho hľadiska. Snaží sa o návrat k hodnotám, ktoré sú koreňmi a základom spoločnosti a zdôrazňuje úlohu každého jednotlivca vo vytváraní solidarity a prospechu celej spoločnosti. Podľa jeho slov je kniha nielen záznamom minulosti, ale aj výzvou k hlbšiemu premýšľaniu o tom, čo je v živote skutočne dôležité.
Čo vás motivovalo k napísaniu tretieho vydania knihy „Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republikyˮ? Aký má pre vás osobne táto téma význam?
Kniha zhŕňa argumenty, dokumenty, dobové fotografie a skúsenosti z legislatívneho procesu, ktorý som pred 10 rokmi inicioval. Napriek menšinovému, opozičnému postaveniu KDH, ktoré som v tom čase viedol, sme na konci procesu v júni 2014 dosiahli pozitívnu zmenu Ústavy SR, ktorá bola v záujme spoločnosti. Nebol to ani kšeft, ani zázrak, ale výsledok náročného , konštruktívneho úsilia, odvahy a tvorivosti v politike. Knihu vydala Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára, ktorá upevňuje pamäť národa na zápas o slobodu, demokraciu a spravodlivosť, a usiluje o kresťanské hodnoty na Slovensku a v zjednotenej Európe. Všetky výtlačky dvoch predchádzajúcich vydaní tejto knihy sa minuli.
Téma je kľúčová pre vývoj našej kultúry, ba civilizácie. Manželstvo muža a ženy je najstaršou inštitúciou v dejinách ľudstva. V dnešnom západnom svete je však relativizované a redefinované. Kým pri prijímaní slovenskej Ústavy to téma nebola, dnes je veľmi aktuálna a pod tlakom. Manželstvom vzniká rodina, ktorá je základnou bunkou spoločnosti a zaslúži si jej ochranu a podporu. Tak hovorí aj medzinárodné právo. Základná bunka spoločnosti a základný zákon štátu – Ústava spolu súvisia. Som rád, že sa nám to podarilo spojiť.
S akými výzvami ste sa osobne stretli pri zbieraní nových informácií k téme?
Vývoj je dynamický, a okrem zmien cez parlamenty narastá tzv. súdny aktivizmus. Tam, kde nie sú jasné a jednoznačné zákony, sa stávajú aktérmi sudcovia, ktorí vytvárajú nové ustanovenia cez judikáty. Využívajú na to buď princíp nediskriminácie (západná Európa) alebo fakt ľudskej dôstojnosti (USA). Vyzerá to ako voľný výklad, v skutočnosti ide o cieľ. Za redefiníciou nasleduje vytváranie nových, tzv. dynamických práv, zmena súvisiacich zákonov a obmedzovanie slobody prejavu či presvedčenia oponentov. Je to odchod od dôležitého princípu rímskeho práva (lex matrimonium).
V čom vidíte hlavné výhody a dôležitosť zahrnutia definície manželstva do Ústavy a jeho ochrany zo strany štátnej moci?
Voľakedy sa hovorievalo „Aká rodina – taká dedina. A aká dedina – taká krajina!“ Jednoducho s vitalitou, súdržnosťou a kultúrou rodín súvisí aj celkový stav a vývoj národa. Najlepšou sociálnou politikou je pro-rodinná politika. Lebo čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre spoločnosť a štát. Do Ústavy sme vložili dve vety: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.“ Prvá je jednoznačnou definíciou. Druhá kladie na nositeľov verejnej moci – teda na štátnu správu a samosprávu – povinnosť všestrannej ochrany a podpory manželstva. To je úlohou od hlavy štátu, parlamentu, vlády, súdov, polície, prokuratúry až po regionálnych a komunálnych poslancov. Máme v tomto ohľade veľké nedostatky a neznalosť, treba preto o tom hovoriť.
Kniha spomína zmeny v systéme slovenského súdnictva. Aké sú podľa vás najvýznamnejšie zmeny a aký vplyv majú na občanov Slovenska a ich prístup k spravodlivosti?
Napríklad 4. júna 2014 rozhodlo 102 poslancov v NR SR o tom, čo sme pre zjednodušenie označovali ako „deharabinizáciu“. Išlo o rozdelenie spojených postov predsedu Najvyššieho súdu a predsedu Súdnej rady. Bola obmedzená trestnoprávna imunita sudcov a mali byť umožnené ich bezpečnostné previerky. Cieľom previerok bolo zistiť, či sudcovia alebo kandidáti na sudcov nemajú kontakty na podsvetie, nie sú závislí na drogách či alkohole, neprijímajú úplatky alebo či ich majetok zodpovedá príjmom a podobne. Plošné previerky sa však nerozbehli, pretože Ústavný súd pod vedením I. Macejkovej ich najprv pozastavil a neskôr vyhlásil za protiústavné. Zdôveryhodnenie a očista slovenskej justície tak zostávajú naďalej výzvou.
V dnešnej dobe sme svedkami mnohých sociálnych zmien. Ako vidíte úlohu manželstva a rodiny a aké sú výzvy pre ich ochranu v súčasnej spoločnosti?
Už som spomínal rímske právo, na ktorom vyrástlo aj európske a naše právo. V starovekom Ríme bolo chránené materstvo z dôvodu identity a dedičstva. Všetko ostatné bolo voľné, iné vzťahy a zväzky tolerované. Materstvo, otcovstvo a rodičovstvo – to sú nielen práva, ale aj povinnosti. Cez rodinu prichádzame, v rodine sa učíme zdieľať, pomáhať si, rásť, dozrievať i odchádzať. Učíme sa vďačnosti, úcte, komunikácii, zodpovednosti, práci, povinnostiam. To všetko štát nemôže nahradiť, a to všetko štát potrebuje. Napriek moderným trendom, fungujúca rodina založená na manželstve nemá lepšiu, ani lacnejšiu a efektívnejšiu alternatívu. Tam, kde nefunguje rodina, je potrebná výpomoc spoločenstva alebo zásah štátu.
Ján Figeľ ako podpredseda NRSR, r. 2014 (Zdroj: Z osobného archívu Jána Figeľa)
Ako môže ochrana manželstva prispieť k prekonaniu polarizácie a rozdelenia v spoločnosti? Môže slúžiť ako most medzi rôznymi názorovými skupinami?
Samotná definícia manželstva polarizáciu neprekoná. Polarizácia totiž narastá práve na základných hodnotách a témach, pretože stále viac nás ovplyvňujú nové trendy – nárast ideológií, zvlášť rodovej. Zasahuje to krajiny Západu, ktorého sme súčasťou. Sloboda je v liberálnej spoločnosti povýšená na piedestál ako najvyššia hodnota. Ale sloboda oddelená od zodpovednosti sa stáva deštruktívnou. Práva bez povinností sú ako mince s jednou stranou, teda falošné. Progresivizmus ako ideológia, ktorá sa v spoločnosti šíri, vytvára a žiada nové práva. Zároveň siaha na slobodu prejavu alebo viery pod kepienkom boja proti nenávisti. To, čo môže pomôcť prekonať polarizáciu, je hľadanie a rešpektovanie pravdy. Lebo pravda nás oslobodzuje. Bez pravdy žijeme v klamstve a ilúzii. Pravda je zároveň základom spravodlivosti. Slovensko po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice volalo po slušnosti. To je však málo, lebo slušnosť v živote nestačí. Potrebujeme spravodlivosť ako cieľ a kritérium politiky. A vtedy sa bude dariť aj slušnosti, ba opadne aj polarizácia.
V knihe sa hovorí o súvislosti medzi pro-rodinnou politikou a solidaritou v spoločnosti. Môžete vysvetliť, aký vplyv môže mať posilnenie rodiny na celkovú stabilitu a prosperitu spoločnosti?
Narozšírený článok 41 Ústavy nadväzuje viacero opatrení.Prvou bola tzv. rodinná legislatívna doložka. Dopady každého novoprijímaného zákona musia byť skúmané nielen z hľadiska dopadov na rozpočet, podnikateľské a životné prostredie, ale aj z hľadiska dopadov na rodinu. Pribudla tiež definícia a podpora rodinného podnikania, a rodičovský dôchodok. Ide o napĺňanie výzvy k dobru manželstva a ochrane rodičovstva. Ovocím môže byť väčšia vitalita a ekonomická samostatnosť rodín, silnejšie väzby rodičov a detí, väčší význam a úcta k rodičovstvu, väčšia miera solidarity v našej kultúre, ba zvýšenie pôrodnosti a zlepšenie demografického vývoja. Potrebujeme zdravú rovnováhu vzťahov a zodpovedný rozvoj spoločnosti, nie prechod od kolektivizmu k individualizmu, či od komunizmu ku konzumizmu.
Ako vidíte úlohu a zodpovednosť jednotlivcov, nielen v politike, ale aj v každodennom živote, pri ochrane a podpore hodnôt ako je manželstvo a rodina?
Miera zodpovednosti každého z nás je daná mierou vplyvu. Každý z nás má vplyv na moc, niektorí ju dostávajú od občanov, a preto majú pracovať pre spravodlivosť a pre spoločné dobro. Nestačia pekné reči vo sviatok, pri jubileách. Naše postoje sú potrebné v praktickej rovine a v každodennosti. Tolerantná spoločnosť má heslo: Ži a nechaj žiť! Solidárna však ide hlbšie, keď pozýva: Ži a pomáhaj žiť! A práve manželstvo a rodina sú primárne prostredia celoživotnej a každodennej solidarity.
Do života prichádzame cez rodinu. Je dobré žiť v rodine. Človek je tvor sociálny, žije vo vzťahoch a potrebuje ich. Každý chce byť šťastným. No trvalé a plné šťastie možno dosiahnuť iba vo vzťahu, nie v izolácii či egoizme. V rodine sa tomu učíme, je to kolíska lásky a života a laboratórium ľudskosti. Rodičia sú prvou autoritou a zaslúžia si úctu. Ak si nectíme rodičov, hoci nie sú ideálni, nebudeme mať v úcte ani iné autority. Vlastenectvo sa začína úctou k rodičom a domovu. Narcizmus a sebectvo nikomu nepomáha. Preto je našou povinnosťou investovať do rodinných vzťahov a spolužitia čas, pozornosť, vzájomnú pomoc. Mnohonásobne sa nám to v živote vracia. Dávajme lásku životu a život láske.
Existuje veľa diskusií o rozdieloch medzi slobodou prejavu a ochranou hodnôt, ako je manželstvo. Ako by mala spoločnosť nájsť rovnováhu medzi týmito dvoma aspektmi?
Bez rovnováhy sme na ceste do krízy, ktorá vedie do nešťastia či tragédie. Sloboda volá po zodpovednosti, práva bez povinností sú ako jazda načierno. Žiaľ, v tejto dobe sa hovorí, píše, vyučuje veľa o právach, ale nie o povinnostiach.
Prvou hodnotou, ktorá je základným kameňom stavby dobrého spolužitia a dobrej domoviny, je ľudská dôstojnosť, ktorá patrí každej osobe rovnako – žene a mužovi. Sme si všetci rovní v dôstojnosti, pritom sme všetci odlišní v identite. To nie je problém, to je definičný princíp stvorenstva. Moja sloboda končí tam, kde sa začína sloboda môjho blížneho. Moje územie končí tam, kde sa začína susedov pozemok. A pritom dýchame spoločný vzduch a pijeme vodu zo spoločných podzemných zdrojov. Preto je nevyhnutná aj tolerancia, znášanlivosť a konštruktívne spolužitie.
Najlepším katalógom základných pravidiel je Všeobecná deklarácia ľudských práv z r. 1948. Nebola doteraz v medzinárodných vzťahoch prekonaná. Je základným dokumentom OSN a je súčasťou Medzinárodnej listiny ľudských práv. Dôstojnosť človeka je v nej uvedená päťkrát. Podľa tohto dokumentu je rodina prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu. Práve takéto presvedčenie a výzva našej doby ma viedli k legislatívnej iniciatíve na doplnenie Ústavy SR.
Ako by ste chceli, aby vaša kniha ovplyvnila verejnú diskusiu o ochrane manželstva a jeho mieste v slovenskej spoločnosti? Aké odkazy a myšlienky by ste chceli, aby si z nej čitatelia odniesli?
Keďže iniciatívu KDH vtedy podporila strana Smer-SD, zažil som veľa útokov a osočovania za tento významný politický počin. Čo nič nestojí, za nič nestojí, hovoria skúsení. Výsledok je dôležitý pre súčasné a budúce generácie. Pri manželstve a rodine ide o základné hodnoty, na ktorých stojí a padá naša kultúra, ba civilizácia. Monogamné manželstvo muža a ženy je podstatný civilizačný prínos kresťanstva. Cez neho bolo možné dospieť k rovnoprávnemu postaveniu mužov a žien.
Ak slabnú korene, a cez nich aj výživa stromu, je menej ovocia – vytrácajú sa potrebné hodnoty a ich vitalita. Praktický materializmus a etický relativizmus nanovo skúša každú generáciu. Slovensko je 20 rokov v EÚ a v NATO. Vyrástla nová generácia, ktorá si iné než európske integračné časy nemôže pamätať. A predsa história je najlepšou učiteľkou života. Práve vďaka vytrvalosti našich predkov a obetavosti našich rodín sme ako národ a kultúra prežili. Treba sa starať o korene, z ktorých vyrastajú cnosti a tie tvoria hodnoty. Hodnoty predpokladajú výchovu k cnostiam. A to bola a je predovšetkým úloha rodín, s podporou škôl a cirkvi.
Táto kniha je o potrebnej odvahe, vytrvalosti a invencii, ktoré vedú k dobrým výsledkom aj v politike. A zároveň hovorí aktuálne o tom, na čom v živote záleží. Jej elektronická verzia je dostupná na stránke www.janfigel.sk.
V politike ste už 34 rokov. Má vás ešte na tomto poli čo prekvapiť?
Život je plný prekvapení, zvratov, svet je v permanentnom vývoji. Otázka nepriamo potvrdzuje, že ľudia s poznaním a skúsenosťami sú lepšie pripravení na zodpovednosť za veci verejné, na zložitý medzinárodný vývoj.
Skúsenosť, dôvera a dobré vzťahy v Európe a vo svete sú zvlášť dôležité pre malé národy. Rešpekt a záujem som zažíval v mocenských centrách na Západe, aj na Východe, vo Vatikáne i v moslimskom prostredí, v štruktúrach akademických, vojenských i kultúrno-umeleckých.
Ako jeden zo zakladajúcich členov KDH presadzujte najmä tradičné, kresťanské hodnoty. Máte pocit, že sú v súčasnosti ohrozené?
Prešiel som svet dookola, študoval, načúval a tak nadobúdal poznanie. A mám už aj vek na to, aby som vydával svedectvo. Lepšie hodnoty ako kresťanské som nenašiel. Sú to totiž univerzálne, všeľudské hodnoty. Sú ohrozované etickým relativizmom, ktorý nehľadá pravdu, stačí mu názor. Sú ohrozené absolutizáciou slobody v mene rôznych túžob človeka a relativizáciou pravdy v mene ideológie. Dnes sa šíri rodová alebo zelená ideológia ako v minulosti triedna či rasová. Pamätáme si ešte na to, a hlavne na ich obete a škody? Ideológia je popieraním pravdy v mene osobnej túžby, spoločenskej utópie či jednoducho v mene voľnosti.
Do europarlamentu kandidujete s heslom „Obhajujem dôstojnosť človeka a rodiny doma, aj v Európe.“ Konkrétne, aké ciele máte na mysli, ktoré by ste chceli v EÚ presadiť?
Každý človek je obdarený vrodenou dôstojnosťou. Ona je zdrojom našich neodňateľných práv, ale aj povinností. V dôstojnosti sú si ľudia rovní, kým v identite sa všetci líšime. Je to základný princíp. Človek je zároveň tvor sociálny, potrebuje vzťahy pre svoje naplnenie, realizáciu, šťastie, pre prokreáciu života. Najvhodnejším prostredím pre to je rodina založená na manželstve muža a ženy. Každý z nás sa narodil zo ženy a prichádza cez rodinu. Slovenky, je pekné byť ženou a matkou. Máte nezastupiteľné miesto a poslanie! Manželstvo ako najstaršia ustanovizeň v dejinách ľudstva je dnes relativizované. Dokonca biologické pohlavie muža a ženy je nahrádzané ideologickým konštruktom. Život je odoberaný najnevinnejším, aj keď je formálne uznaný ako prvé a základné, teda neodňateľné právo. Pred 10 rokmi som inicioval úspešné ukotvenie definície, ochrany a podpory manželstva v slovenskej Ústave. Vyžadovalo si to odvahu, tvorivosť a vytrvalosť. S rovnakým odhodlaním chcem naďalej chrániť dôstojnosť každej osoby a podporovať pro-rodinné opatrenia doma, aj v Európe.
Ako by ste hodnotili atmosféru v EÚ, prevažujú liberálne hodnoty nad konzervatívnymi, dochádza k akejsi deštrukcii zásad, na ktorých je založená naša civilizácia?
Ak je pre niekoho príliš tvrdé, či neprimerané slovo deštrukcia, ktoré je v otázke, stačí ho nahradiť opisom a faktami. Je pravda, že ako národ starneme a vymierame, natalita nám rekordne klesá, rozpadajú sa nám základné bunky spoločnosti – rodiny. Rozsiahla a nelegálna migrácia mení kultúru a obraz miest Západu.
Dnešná politika v spojení s vulgárnosťou a nenávisťou zmiešava i zneužíva uvedené pojmy a hodnoty. Naša civilizácia je kresťanská. Kresťanstvo nadviazalo na židovské, biblické dedičstvo Desatora. Pridalo k tomu orientáciu na najhlbšiu vlastnosť a schopnosť človeka – lásku. Veríme, že Boh je láska. Láska je tvorivá a transformujúca sila. Mení človeka a národy. Demokracia a kresťanstvo sú späté v priestore a v čase, ako to vyjadril Robert Schuman, Otec Európy. Francúzsky filozof Henri Bergson nám pripomína, že demokracia je vo svojej podstate evanjeliová, lebo jej motorom je láska.
Zhrniem to: Sme v kríze demokracie a tzv. západných hodnôt, lebo prestávame čerpať z koreňov, na ktorých naše kultúry a civilizácia vyrástli. Strom bez koreňov vyschne. Človek i národ bez koreňov stráca identitu, orientáciu a zmysel existencie.
V týchto dňoch si pripomíname aj 20. výročie vstupu SR do EÚ. Vy sám ste viedli prístupové rokovania našej krajiny do Európskych štruktúr. Ako sa za ten čas zmenilo Slovensko?
Európa i Slovensko sa rýchlo mení. Za 20 rokov vyrástla nová generácia, ktorá si iné časy nepamätá. Stali sme sa centrom produkcie automobilov, pribudlo veľa nových stavieb v priemyselnej, dopravnej, telekomunikačnej, environmentálnej infraštruktúre. Máme zdravšie potraviny a životné prostredie, vyššiu kvalitu a dĺžku života, digitalizujeme, naše pasy sú 10. najsilnejšie vo svete. Slovensko nikdy nemalo také vplyvné medzinárodné postavenie. Náš národ sa v dejinách nikdy doteraz nemal lepšie.
Problémy však máme a sú veľké, a evidentne sa prehlbujú. Školstvo nám upadá, zdravotníctvo je chorľavé, verejné financie sú v červených číslach, regionálne rozdiely naďalej rastú. Slovensko už takmer desať rokov zaostáva v modernizácii za Vyšehradskými susedmi a v životnej úrovni za priemerom EÚ. Politika zhrubla a zvulgárnela, spoločnosť je rozdelená. Jedna časť očakáva viac spravodlivosti, druhí uprednostňujú sociálne istoty.
Všetky deficity – materiálne i morálne, merateľné i nemerateľné – sú a budú záťažou pre zajtrajšok, pre mladšie generácie. V susedstve, na Ukrajine prebieha brutálna vojna, ktorá postupne eskaluje. Reči o mieri nič nevyriešia, keďže bez potrebných skutkov sú pretvárkou, ba pokrytectvom. Ako ozdravnú terapiu Slovensko urgentne potrebuje rozumnú a zodpovednú politiku. Aj preto kandidujem na listine KDH.
Čo by ste odkázali dnešným euroskeptikom?
Skepsa síce identifikuje problém, ale nič nerieši. Ani prázdny eurooptimizmus nie je cestou. Európa je na rázcestí, potrebuje konštruktívne zmeny a správne rozhodnutia. Buď viac ideológie a ďalšia centralizácia, alebo viac praktickej solidarity a menej byrokracie. Generácie pred nami by radi riešili naše problémy. Rovnako tak Ukrajinci či Srbi, Čiernohorci alebo Macedónci by vymenili svoje miesto s nami pri európskom stole.
Čo sa týka budúcnosti Európy, nie som ani pesimista, ani optimista, ale som odhodlaný aktívne pracovať pre silné Slovensko v bezpečnej Európe. Sila Slovenska a Európy je predovšetkým v spravodlivosti a v praktickej solidarite, teda v zameraní na spoločné dobro. Kríza je veľkou príležitosťou a vážnou výzvou na potrebné, rozumné zmeny a zodpovednú politiku.
Aké témy chcete ešte v rámci svojej kandidatúry presadzovať?
Budem dôsledne obhajovať národné a štátne záujmy Slovenska a presadzovať oprávnené ciele celej Únie. EÚ má byť dobre fungujúcim spoločenstvom na základe platných zmlúv, ktoré rešpektuje princípy subsidiarity a proporcionality.
Konkrétne a osobne chcem presadiť, aby Únia permanentne a účinne obhajovala náboženskú slobodu vo svete. Ide o slobodu myslenia, svedomia a viery alebo presvedčenia. Je to dôležité pre všetkých, veriacich či neveriacich, lebo ide o dôstojnosť človeka. Bol som štyri roky prvým Osobitným vyslancom EÚ pre túto agendu. Okolo 300 miliónov ľudí je prenasledovaných v dnešnom svete pre vieru alebo presvedčenie. Sú to nielen kresťania, ale aj ujgurovia, rohingovia, ahmádijci, židia či ateisti. Pomohol som zachrániť život alebo slobodu 21 ľuďom v Pakistane, Sudáne, Iráne a na Kube. Takéto úsilie je dôležité aj naďalej.
Pre ekonomický rast, ochranu životného prostredia a udržanie konkurenčnej schopnosti potrebujeme rozvoj inovácií a nové technológie, nie nové ideológie. V r. 2008 som ako komisár EÚ zakladal EIT – Európsky inovačný a technologický inštitút. Podporuje a financuje inovácie v oblasti energetiky, digitalizácie, zmeny klímy, nových materiálov, výrobných procesov, mestskej mobility, zdravia, potravín, kultúry a kreativity. Dnes je z neho najväčší inovačný ekosystém s vyše 2400 partnermi na kontinente, ktorými sú univerzity, firmy a výskumné centrá.
Čo sa týka najťažšej témy, ktorou je vojna na Ukrajine, EÚ by mala byť nielen produktom a užívateľom mieru, ale aj jeho konštruktívnym tvorcom. Zaoberám sa týmto konfliktom, a som presvedčený o naliehavosti i o možnosti jeho skorého zastavenia.
Čo považujete za podstatné, čo by sa malo zmeniť v Európskom parlamente?
V uplynulých rokoch prichádzali z Európskeho parlamentu neprijateľné rezolúcie, ktoré napríklad pretláčajú rodovú ideológiu a tzv. právo na potrat na úrovni Únie. V EP boli odhalené najväčšie korupčné škandály v jeho doterajšej histórii. Toto sa musí zmeniť.
Do EP treba dostať skúsených a rozhľadených politikov, odhodlaných s odvahou a odbornosťou chrániť základné hodnoty, na ktorých Európa rástla a zjednotila sa. Krikľúni sú zaujímaví médiá, ale problémy rieši dôvera, konštruktívny a tvorivý prístup a dialóg. Mám s tým celoživotné skúsenosti. EÚ je priestor našej domoviny, treba upevňovať jej akcieschopnosť. Menej byrokracie prinesie úspory, viac bezpečnosti znamená viac stability, rozvoja a novú prosperitu.
Ján Figeľ bol prvý slovenský eurokomisár, vyjednával vstup SR do EÚ a NATO, je dlhoročným politikom za KDH. Hovoríme o minulosti, prítomnosti a budúcnosti európskej a euroatlantickej spolupráce, o perspektívach Slovenska v spoločenstve slobodných národov.
Foto: BORIS NÉMETH
Pán Figeľ, boli ste prítomný pri dôležitých okamihoch vytvárania slovenskej zahraničnej politiky a jej integrácii do euroatlantického priestoru. Boli ste eurokomisár, vyjednávali ste vstup SR do EÚ, pôsobili ste aj pri našom vstupe do NATO. Odvtedy sa mnoho udialo, ale tie položené základy tu stále sú. Mohli by sme teda začať – s odstupom rokov – malou rekapituláciou.
Hlavným vyjednávačom pre vstup SR do EÚ som bol vymenovaný vládou v októbri 1998. Keď sa Slovensko stalo členom Európskej únie 1. mája 2004, stal som sa ako prvý Slovák komisárom EÚ. V rokoch 2016 až 2019 som bol osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Od roku 1999 som bol aj spolupredsedom vládneho výboru PRENAME, teda „Preparation for NATO Membership“, spolu s kolegami z ministerstva obrany – Jozefom Pivarčim, neskoršie s Rastislavom Káčerom. V novembri 2002 na samite v Prahe sme spolu s ďalšími 6 štátmi získali pozvanie do Aliancie.
Ale tá naša cesta do NATO aj EÚ nebola taká ľahká, ako sa to dnes môže niekomu zdať v spätnom pohľade.
Nebola ľahká ani priamočiara. Slovensko sa na jednej strane hlásilo k spomenutým dvom cieľom za každej vlády od vzniku republiky v 1993; prihlášku do EÚ odovzdal v júni 1995 Vladimír Mečiar do rúk prezidenta Chiraca za vtedajšieho francúzskeho predsedníctva v Cannes. Pekné mesto…
Také filmové. Veď aj on tam „zafilmoval“…
(smiech) Áno, bolo v tom čosi teatrálne. Slovensko ako jediný z desiatich vtedy relevantných kandidátov nespĺňalo politické kritériá na členstvo.
Dá sa opísať konkrétne, v čom ich nespĺňalo, o aké parametre vtedy išlo? Ako sa to formulovalo?
Po páde komunizmu bolo evidentné, že téma „ako ďalej v Európe“ dostáva nový význam. V roku 1993 dvanástka EÚ v Kodani definovala tzv. kodanské kritériá na členstvo v Únii. Medzitým v roku 1995 pristúpili Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Bolo však zrejmé, že na obzore je historicky zlomové a najväčšie rozšírenie. Kodanské kritériá kládli na prvé miesto politické princípy. Ďalšie kritériá sa týkali ekonomickej konkurencieschopnosti, čo znamená v dôležitej miere obstáť tlaky konkurencie v prostredí Únie. K tomu patria aj záležitosti, ako boli zhoda výrobkov, verejné obstarávanie, štátna pomoc a pod. Ďalej tu bolo prevzatie acquis communautaire, teda harmonizácia legislatívy. V Madride roku 1995 pribudlo kritérium administratívnych kapacít, ktoré potrebuje štát nato, aby mohol fungovať v rámci väčšieho a komplexného spoločenstva. To všetko sa hodnotilo v roku 1997 v posudku Európskej komisie, a tam bolo Slovensko pri plnení politických kritérií v mínuse. Na Slovensku sme boli po zavlečení prezidentovho syna so spoluúčasťou štátnych štruktúr, došlo k vražde Róberta Remiáša, hrubo sa porušovala ústava, premiér Mečiar označil Ústavný súd za „chorý prvok“ na scéne. Boli manipulované verejnoprávne médiá a hrubo zneužívaná moc, čo začalo známou parlamentnou nocou.
Slovenská republika teda slávnostne zavŕšila proces vstupu 1. mája 2004. Oživte mi, prosím, pamäť: tí ostatní naši susedia z V4 vstúpili spolu s nami?
Do EÚ sme vstúpili naraz, v jeden deň. To bol optimálny scenár, pretože nebolo potrebné demontovať dobre fungujúcu colnú úniu s ČR. Nebolo potrebné v následnej fáze robiť Schengenský režim okolo Slovenska, ale dialo sa to spolu so Slovenskom. Ak by SR nebola v tejto skupine rozširovania, spomínané záležitosti by sa diali bez nás, resp. proti nám. Slovensko malo na začiatku rokovaní oproti susedom časový sklz dva roky a bolo náročné dostihnúť tento vývoj. Nikto nechcel kvôli nám čakať. Dokonca aj českí politici vysielali signály o tom, že ak by malo Slovensko zdržiavať proces, potom bude na príťaž.
Znamená to teda, že Dzurindova vláda urobila kus práce. Alebo môžeme povedať aj to, že, našťastie, tie škody, ku ktorým v predchádzajúcom období došlo, neboli nezvratné?
Dalo sa to napraviť, ale nemohli sme si dovoliť žiadne chyby, nesmeli vymeškať ani deň práce. Nešlo len o preberanie legislatívy, ale aj o mnohé reformy, počnúc samotnou ústavou. Tie politické zmeny neboli len odpoveďou na očakávania v Bruseli. Boli predovšetkým odpoveďou na naše domáce potreby.
Neboli za tým aj nejaké zahraničné záujmy? Povedzme záujmy Kremľa?
Geopolitika je realitou. Pamätám si vetu, ktorou sa Boris Jeľcin obrátil na Vladimíra Mečiara: „My očeň chotim, što by vy pobedili v vyborach.“ Želaním Moskvy bolo, aby Mečiarova politika pokračovala. Spomínam si tiež na ratifikáciu Severoatlantickej zmluvy, pri ktorej som bol ako spoločný spravodajca a predseda Zahraničného výboru v apríli 2003. Komunistická strana Slovenska s 11 poslancami vtedy ako jediná v parlamente oponovala vstupu do NATO; požadovali o tom referendum. Vláde Vladimíra Mečiara sa tiež žiadalo organizovať vlastné referendum vo februári 1997, no kvôli petičnej otázke o priamej voľbe prezidenta bolo vládou aj zmarené. To tiež potvrdilo, že zneužívanie moci na Slovensku v tom čase bolo pravidlom, nie výnimkou. A udialo sa to krátko pred samitom Aliancie v Madride v júli 1997.
A tam sme neboli prizvaní.
Nielen, že sme neboli prizvaní. Neboli sme ani spomenutí, čo už bolo vážne a kritické. Pod čiarou bolo spomenutých vlastne 5 krajín – Rumunsko, Slovinsko a tri baltské štáty ako krajiny s perspektívou členstva. Slovensko nebolo ani len pod čiarou. Okrem toho sme dostávali diplomatické demarše od EÚ a USA. Boli to jasné signály, že s takouto politikou určite nemáme šancu, a kým to nezmeníme, nikto s nami rokovať nebude. To sa naozaj a naplno zmenilo v roku 1998. Vďaka tomu bolo možné zvládnuť všetky deficity.
Zdá sa mi, že v tom čase aj časť HZDS či prinajmenšom niektorí jednotlivci začali meniť rétoriku aj viac proatlanticky.
Dobre si spomínate. Aj Vladimír Mečiar sa po voľbách v roku 2002 vyjadroval tak, že on a HZDS sú garantom integrácie, aj keď sú v opozícii, že Slovensko tam mieri, patrí, a že v tom bude úspešné. Pripomeniem len, že HZDS sa potom aktívne zúčastnilo aj predreferendovej kampane za vstup do EÚ, a fakticky už v ďalšom období nespochybňovalo ani naše ambície na členstvo v NATO. Vývoj v Európe a vo svete by jednak pokračoval aj bez Slovenska. Ak však Slovensko nevolí cestu izolácie, je zaujímavým partnerom, a dokonca môže byť dávané za príklad. Toto sme zažívali aj v rámci vyšehradskej spolupráce. Bez Slovenska je vyšehradský región nekompaktný a oslabený. Aj preto nás traja susedia výrazne podporovali pri vstupe do NATO.
Čiže dnešné radikálne pochybnosti o zmysle Vyšehradu nie sú namieste?
Stredná Európa je priestor menších štátov, ktoré v ťažkých obdobiach boli bojiskom medzi Východom a Západom. Dnes reprezentujú významný ekonomický, kultúrny a politický potenciál. V našom susedstve na Ukrajine prebieha vojna, a preto som presvedčený, že by sme si mali pestovať spôsobilosť hľadať riešenia, ktoré pomáhajú aj iným – či už tým myslíme Západ alebo Východ. Je to v našom geopolitickom a vlastnom záujme. Vyšehrad bol dobrý nástroj; nebol náhradou, ale príspevkom a prostriedkom pre cestu do EÚ aj do NATO.
Boli tu nejaké spory o priority, nejaké pnutia medzi projektom európskej integrácie a projektom Atlantickej aliancie?
To je dosť náročná, samostatná téma. Na americkej strane nebolo vždy dosť pochopenia pre súvislosti európskej integrácie. Minister zahraničia Dean Acheson, za ktorého pôsobenia bol zverejnený Schumanov plán, napísal vo svojej biografii, že ten plán bol „breath-taking“, teda dych vyrážajúci. Američania pripravovali anglo-americkú konferenciu, na ktorej mala byť riešená budúcnosť kontinentu po piatich rokoch od 2. svetovej vojny. A jeden deň predtým, 9. mája 1950 Robert Schuman oznámil plán, ktorým oslovil predovšetkým Nemecko. Skrátka, Schuman a následne aj Adenauer v ten deň predbehli anglo-americkú konferenciu, ktorá by bola rokovala v klasickom duchu vyvažovania síl. Samozrejme už mala vo vienku Marshallov plán, čo bolo prínosné. Ale zodpovedná Európa nemôže fungovať len ako spoločný trh.
Dobre, ale Európa vždy bola kultúrne rôznorodé prostredie, čo znamená aj politickú rôznorodosť.
Ide tu o jednotu v spoločných hodnotách. Keby európske krajiny neboli demokratické, keby tu neprevládali princípy právneho štátu, nedostali by sme sa k vecným témam spolupráce. Ale tým, že sme sa k nim prepracovali, môžeme hovoriť o ambícii, aby aj medzinárodné vzťahy boli založené viac na pravidlách než na sile. Súčasná, zjednocujúca sa Európa reprezentuje – aj so všetkými svojimi reálnymi problémami – predsa len istú formu rovnováhy medzi národným štátom s jeho záujmami a spoločenstvom. Na tomto princípe vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Cieľom bolo vytvoriť prostredie na reguláciu previazaním dvoch oblastí produkcie pôvodne kľúčových pre vedenie vojny, a teda zabrániť opakovaniu vojny medzi predtým znepriatelenými štátmi.
Podarilo sa?
Ten motív sa naplnil. Vojna v západnej Európe od r. 1945 nebola. Takúto realitu generácie predtým nepoznali. Vývoj Európy má svetový vplyv. Dnes máme znova vojnu na európskom kontinente. Ten vojnový vír vťahuje takmer polovicu sveta do vzťahu k nej. Je dôležité, aby to neprerástlo do svetového konfliktu. Sme šťastnou generáciou, ktorá sa nadýchla slobody. No zároveň je pozvaná riešiť takéto témy. Nielen konzumovať mier a eurozónu.
Nevzniká tu ale aj problém v dôsledku toho, že sme čosi premeškali, že sme príliš dlho len konzumovali, čerpali sme „mierové dividendy“, a nielen my, ale aj a predovšetkým západná Európa? Znova sa ukazuje, že ani sám európsky subkontinent nie je taký bezproblémový, ako sa niektorí domnievali. Nekládli sme príliš veľký dôraz na príslovečné „maslo“ namiesto „kanónov“?
Skôr by som povedal, že európske integračné procesy po páde Berlínskeho múru, po rozpade ZSSR, po rozpade Juhoslávie boli pomalé, až veľmi pomalé. Veď len náš proces od roku 1989 do vstupu do EÚ aj NATO trval 15 rokov. Po tom, čo sme sa nadýchli slobody, keď sme začali budovať demokraciu, nechali sme Východ v jeho postsovietskych problémoch. Teraz sa nám to vracia.
„Vojna v západnej Európe od r. 1945 nebola. Takúto realitu generácie predtým nepoznali.“
To, čo Schuman ponúkol, to nebola ilúzia. Išlo o prax solidarity medzi bývalými úhlavnými nepriateľmi, aby nemohla vzniknúť nová vojna. Až potom možno hovoriť o šanci na prosperitu. Toto je princíp, ktorý by mal platiť aj na východ od nás. Život nás učí, že nikdy nie je neskoro, iba ak by sme odmietli možnosť korektúry. K týmto princípom sa skrátka potrebujeme vrátiť.
Predstavuje však Európa dostatočnú masu kapacít na zvládnutie podobných problémov bez transatlantických väzieb? Nezvykli sme si tu žiť, ako keby niektoré veci skrátka neboli? Ako keby niektoré nebezpečenstvá neexistovali? Akoby tí zlí chlapci tam vonku neexistovali?
Áno, do veľkej miery sme si vytvorili aj predstavu, že po páde komunizmu, po zániku Varšavskej zmluvy atď. bude nasledovať len mierová Európa a…
… koniec dejín…
To bola, samozrejme, nezodpovedná ilúzia. Bezpečnosť a stabilita sú základom pre ďalšie veci. Aj u nás na Slovensku. Tieto základy sa podceňovali aj na Západe. A podobné signály od Američanov nás akoby stále vracali k tejto téme. Možno najviac za prezidenta Trumpa. Ten doslova pohrozil Európanom, že nebude brániť európske štáty.
Mohol by to ale Trump urobiť, keby si európski partneri plnili svoje záväzky prispievania do spoločného rozpočtu, a vôbec záväzky voči spoločnej bezpečnosti?
Uznávam, že nie je morálne ani politicky udržateľné, ak sa niekto dlhodobo len vezie ako čierny pasažier. Dnes je aj pre vojnu na Ukrajine situácia zmenená, mnohé štáty celkom zmenili svoje prístupy, robia radikálne kroky. To, že do Aliancie vstúpili neutráli ako Švédsko a Fínsko, je, samozrejme, výsledok Putinovej invázie, no hovorí to aj o tom, že my sme dnes takí početní a takí kompaktní, ako Aliancia dlhé desaťročia nebola.
Kompaktní? Veď je tu problém s americkými izolacionistickými náladami, a nielen to.
Áno, vždy je tu problém aj s izolacionistami aj s nedostatkom politickej vôle v jednotlivých krajinách vtedy, keď treba konať. NATO však narástlo z 12 na 32 štátov. Aj to je dôkaz jeho atraktívnosti.
No nezdá sa vám, že sa ten problém v poslednej dekáde a pol vracia a zosilňuje?
Dochádza však aj k zmenám. Keď Emanuel Macron začínal ako francúzsky prezident, vyjadril sa v zmysle, že NATO je v kóme. To bol veľmi silný výrok. A potom roky intenzívne, dokonca po začatí invázie vo februári 2022 komunikoval s Putinom v snahe negociovať zastavenie bojov. Teraz však hovorí o vyslaní vojakov na Ukrajinu. Reč je stále o tom istom prezidentovi tej istej krajiny.
Čo to vlastne Macron povedal v skutočnosti?
Nebol som pri tých rokovaniach. Ale viaceré krajiny vrátane Poľska a ČR sa vyjadrili v podobnom duchu, totiž, že treba zvažovať aj personálnu pomoc Ukrajine, ktorá je v ťažkej situácii. Ide predovšetkým o záležitosti logistiky.
To asi treba zdôrazniť, lebo niektorí tu narábajú propagandisticky s predstavou, že tam budeme posielať mladých chlapcov ako potravu pre kanóny.
Nie, tu ide predovšetkým o logistickú výpomoc, školenia, tréning ukrajinských síl, ženijné a odmínovacie práce. Moderné zbrane sa nedajú obsluhovať bez prípravy, bez inštruktáže. Postoje sa menia na základe aktuálneho diania, aj na základe obáv z budúcnosti, ktorá môže byť ešte horšia. Európsky vývoj za posledných 70 rokov akoby išiel z krízy do krízy, ale, a to je dôležité: po vzostupnej špirále. Najprv to bolo len o tom, aby nebola vojna. Potom išlo o ekonomickú spoluprácu, colnú úniu, spoločný trh, eurozónu; dnes je toto všetko realita, ale na začiatku bol len skromný plán.
To ale Európa vstávala z trosiek. Túto situáciu si mladšie ročníky nemajú šancu pamätať.
Je to tak. Na to všetko treba pamätať. No boli tu aj iné skúšky. Pamätám si to ešte ako mladík: ako v 70. rokoch na čiernobielych obrazovkách komunistická televízia opakovala, že na Západe je kríza, že ľudia jazdia bicyklami, lebo zdražela ropa, že poľnohospodári protestujú, vyhadzujú potraviny, a ako ten Západ nefunguje. Ten Západ sa však nadýchol; plán Jacquesa Delorsa na riešenie európskej „sklerózy“ bol európsky jednotný trh. Mnohí vtedy predpovedali koniec integrácie. Ale EÚ sa rozšírila o ďalších členov. Eurozóna neskôr prešla veľmi ťažkou skúškou pri gréckej kríze, a konzekvencie sme zažili aj v SR. Padla vláda, ktorá rozhodovala o stabilite a budúcnosti eura. Bol som jej členom.
Nevďačí Európa za niečo pozitívne práve tomu, že bola vnútorne rôznorodá? Nezrodil sa práve z tohto duch slobody, ktorý sa nakoniec vždy presadil – napriek iným, morbídnejším tendenciám? V takom prípade asi treba akceptovať aj istú mieru politických pnutí vo vnútri systému EÚ.
Politické pnutie môže byť tvorivé. Podobne ako plus a mínus na baterke je zdrojom energie. Keď sa to napätie stratí, stagnujeme, vývoj ustáva, pohyb sa zastaví… Ako príklad výhody rozmanitosti uvediem: záväzná európska legislatíva nemôže byť platná, kým nie je publikovaná aj v slovenčine. Ak sa občan obráti na európske inštitúcie v slovenskom jazyku, musí byť v tomto jazyku aj spätne vyrozumený.
To znamená ale aj tlak na tvorbu istých byrokratických štruktúr.
Áno, ale v službe človeka, v službe občana. Proces integrácie je otvorený, dá sa do EÚ nielen vstúpiť, ale aj vystúpiť. Ambícia „stále užšej Únie“ až na úroveň federácie alebo „superštátu“ je iracionálna. Potrebná je istá rovnováha, ktorá vždy obsahuje pnutia, záujmy, otázky. Napríklad v dobe Napoleona tu boli pokusy o zjednotenie Európy silou. Z toho sa Európa dlho liečila. A nemusím zvlášť pripomínať skazonosné hitlerovské či sovietske pokusy. Sú tu teda aj falošné alternatívy: na Východe to ešte zažívajú.
Ak zoberieme do úvahy brexit: často sa hovorí o tom, ako Briti zvládajú alebo nezvládajú jeho dôsledky. Ale nezmenil brexit aj vnútorné prostredie EÚ?
Na nás to má tiež isté dopady, prinajmenšom ten mocenský trojuholník medzi Francúzskom, Nemeckom a Spojeným kráľovstvom sa rozpadol. Ten trojuholník vyvažoval isté tendencie – napr. vo vzťahu k bruselskej centralizácii. Briti boli pri vstupe Slovenska otvorení pre slobodný pohyb pracovnej sily – na rozdiel od Nemcov a Rakúšanov, ktorí sa ho obávali, a pritom profitovali z pohybu pracovnej sily oveľa viac. Briti pomáhali, aby Únia bola otvorenou.
Budeme teda musieť riešiť nejakým spôsobom vzťah bŕzd a rovnováh v rámci Únie nanovo? A možno sa zbytočne pýtam, či si to naše politické elity na Slovensku dostatočne uvedomujú?
Politika spoločnej obrany a bezpečnosti by sa oveľa dôveryhodnejšie realizovala s Britmi. Mnohí dnes v Británii hovoria, že to rozhodnutie treba prehodnotiť. Nechcem predbiehať, ani to lacno komentovať. Británia pristupovala k európskej integrácii s odstupom. Pamätám si na telegram, ktorý britský veľvyslanec posielal do Londýna z rokovaní o vzniku EHS. Písal, že ak sa na tom šiesti premiéri aj dohodnú, tak to nepodpíšu, ak to podpíšu, tak to neratifikujú, a ak to ratifikujú, tak to nebude fungovať. Bola v tom nedôvera, v pozadí boli negatívne skúsenosti s mierovými iniciatívami. Ale zakladajúca „šestka“ začala spolupracovať a potom sa britskí konzervatívci rozhodli pridať. Následne labouristi zorganizovali referendum proti tomu, ale vstup do Únie získal väčšinovú podporu. Neskôr – a to už sú tie zmeny postojov – konzervatívci v súťaži s populistami sľúbili Britom referendum. A hoci premiér Cameron bol za zotrvanie, dopadlo to opačne. Politika je sama osebe zložitá, plná protichodných tendencií. Aj preto potrebuje rozumných a rozhodných lídrov.
Ktorí dokážu identifikovať spoločné princípy.
Keď hráme s populistami ich hru, výsledok bude ešte viac populizmu. Preteky v populizme. A to dopadne zle.
Máte istú skúsenosť z Blízkeho východu. Malo to nejaký vplyv na vaše nazeranie na európske záležitosti?
Bol som na území Iraku v čase boja o Mosul. Zaznamenával som priame svedectvá od ľudí, ktorí tam zostali; nastal tam totiž obrovský exodus, následkom ktorého bola aj európska migračná kríza v roku 2015, a tá otriasla celou Úniou. Brexit, koniec-koncov, prišiel krátko po tom. Ak nedbáme o problémy, ktoré sa dejú v susedstve, budeme následne platiť oveľa vyššiu cenu. Preto by EÚ mala byť spolutvorcom mieru a jeho udržateľnosti. Od Európy sa to aj očakáva. Model našej spolupráce je veľmi atraktívny. V kontraste s tým som zažil pálenie amerických vlajok v Sudáne, v Pakistane…
Isteže pálenie amerických vlajok, keďže EÚ pre nich nepredstavuje problém! Ale to, že sme neškodní, ešte neznamená, že sme efektívni.
Nenávisť a antiamerikanizmus sa ťažko prekonávajú. Ale voči EÚ som takéto prejavy nezažil. Únia je atraktívna. V medzinárodných vzťahoch existuje nielen „hard power“, tvrdá sila, ale aj „soft power“, mäkká sila. Sila, ktorá vás ovplyvňuje svojou príťažlivosťou.
A tým, že ju chráni americká „tvrdá sila“, americký nukleárny dáždnik, preto si môže dovoliť byť „mäkkou“.
Ale stále je to sila istého druhu. Dúfali sme, že v 21. storočí vo svete prevládne skôr právo a pravidlá než tvrdá sila. Európa je toho protagonistom. Áno, nám tá sila skôr absentuje, ale právo svedčí.
Ale aj právo musí byť vymožiteľné. Inak nie je právom.
Iste, mať za sebou tú silu bolo vždy dôležité. Európa nemôže zostať obrom na hlinených nohách. Ekonomicky a obchodne je to dnes obor, vzhľadom na svetové pomery, ale je veľmi zraniteľný.
Keď sa pozrieme na celkovú situáciu, aj doma, aj tam vonku: cítite sa optimistom?
Môj otec by bol rád, keby mohol riešiť naše dnešné ťažké otázky, mať naše dnešné problémy. Nedožil sa slobody, podobne ako jeho brat, po ktorom mám meno. ŠtB ho zlikvidovala a dodnes nepoznáme ani miesto jeho posledného odpočinku. Môžem tu parafrázovať Jeana Monneta, keď sa ho pýtali mladí v 50. rokoch v súvislosti s budúcnosťou Európy, či je optimista alebo pesimista. Odpovedal, že ani jedno, ani druhé, ale že zostáva odhodlaným. Budúcnosť je v našich rukách. Lebo slobodu sme nedostali preto, aby sme vyjadrovali pocity, ale aby sme vytvárali prostredie, ktoré je faktickou odpoveďou na aktuálne potreby, a, samozrejme, aby bolo lepším dedičstvom pre tých, ktorí prichádzajú po nás. To, čo zaplatili ľudia pred nami, je výzva aj pre osobnú, aj pre národnú pamäť, výzva na vďačnosť. Kde je vďačnosť, tam je aj úcta a tam je aj zodpovednosť. Toto aktívne a tvorivé úsilie a dlhodobé odhodlanie je moja odpoveď na otázku o budúcnosti.
Ján Figeľ
Narodil sa v roku 1960. Vyštudoval inžinierstvo v odbore výkonovej elektroniky na TU v Košiciach. V rokoch 1998 – 2002 štátny tajomník MZ SR, 1998 – 2003 hlavný vyjednávač v prístupových rokovaniach o vstupe SR do EÚ. 1999 – 2002 spolupredseda vládneho Prípravného výboru pre členstvo v NATO. 2004 – 2009 prvý slovenský komisár EÚ; 2003 – 2004 člen Predsedníctva frakcie EPP-ED v Európskom parlamente. 2016 až 2019 osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva mimo EÚ. Člen KDH od roku 1990, predseda KDH v rokoch 2009 – 2016. Ženatý, 4 deti. Žije v Bratislave.
SLOVENSKÁ REPUBLIKA DVADSAŤ ROKOV PO VSTUPE DO EURÓPSKEJ ÚNIE. REFLEXIA A AKTUÁLNE VÝZVY.
Tieto dni uplynulo dvadsať rokov od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, pätnásť rokov od prijatia spoločnej meny euro v SR a súčasne šesťdesiat rokov od smrti otca myšlienky úspešného povojnového konceptu zjednotenej Európy Roberta Schumana.Udalosti prístupového procesu a formovania členstva SR do EÚ pri historickom rozšírení EÚ v roku 2004 sú úzko spojené aj s históriou FM UK: viacerí členovia jej akademickej obce k tomuto dôležitému míľniku európskych dejín a najväčšej geopolitickej inovácii 20. storočia, profesionálne prispeli.
9. mája 2024, pri príležitosti Dňa Európy, výročia Schumanovej deklarácie, prorektor UK doc. Mgr. Jozef Tancer, PhD., dekan FM UK prof. Mgr. Peter Štarchoň, PhD. a vedúci Katedry medzinárodného manažmentu doc. PhDr. Marian Šuplata, PhD. privítali bývalého hlavného vyjednávača SR pre vstup do Európskej únie a historicky prvého slovenského eurokomisára Jána Figeľa.
Vzácny hosť sa so študentmi nemeckého a francúzskeho programu ŠP Medzinárodný manažment a ďalšími členmi akademickej obce podelil o svoje cenné skúsenosti a odborné poznatky, podčiarkujúce význam odkazu Roberta Schumana a o pohľady na uplynulé procesy a nadchádzajúce výzvy európskej integrácie. Vyzdvihol tiež spoluprácu a aktivity Katedry medzinárodného manažmentu pod vedením doc. PhDr. Mariana Šuplatu, PhD.: osobitne jej dôležitého piliera – kritického rozvoja aktuálnych poznatkov v oblasti európskej integrácie, založených na hodnotovom odkaze Roberta Schumana a Konrada Adenauera a zdôraznil jedinečnú hodnotu tohto významného dedičstva v kontexte univerzitného vzdelávania.
With the EU’s current research and innovation programme, Horizon Europe, ending in 2027, the ground is now being set for its successor: one that needs to match the caliber of Europe’s knowledge base with the creativity and precision needed to drive the bloc’s competitiveness for the next decade, write José Manuel Barroso and Ján Figel.
José Manuel Barroso is former President of the European Commission. Ján Figel is former European Commissioner for Innovation, Research, Culture, Education and Youth, and a current member of the EIT Governing Board.
Important discussions are being held about the future of Europe’s research and innovation landscape, as Horizon Europe – one of the largest frameworks worldwide, with a strong traction outside of the EU – will come to a wrap in the next couple of years.
Twenty years ago, we found ourselves at the centre of similar discussions, debating the needs for Europe’s future innovation strategy. Back then, a bold idea was put forward: an institute for innovation needs to be created, one whose sole mission is to become an ecosystem for pan-European innovation by better connecting the “knowledge triangle” of education, research, and business.
Silos hinder innovation, especially between countries, and unfortunately prevent great research and science from being put into products and services that address societal challenges. An innovative entrepreneur should be able to walk into an office in Portugal and get support to grow and access a new market in Slovakia, on either side of the continent, or beyond the EU.
The European Institute of Innovation and Technology (EIT) was born out of this idea – and in the past fifteen years, it has been connecting the missing links necessary for innovation to flourish, bringing together the worlds of business, research, and education.
But the EIT was set up in a distinctive way: it wouldn’t just bring together brilliant minds from different sectors, but give them the autonomy to focus on innovation in a bottom-up approach, whilst also guiding their direction. This way, public and private investment was focused on innovating in areas that deliver on the EU’s strategic priorities.
Through this approach, the EIT set up organisations known as Knowledge and Innovation Communities (KICs), each in a sector that responded to a pressing global challenge from energy, health, food, and raw materials to mobility, climate, manufacturing, and digitalisation.
Partners were brought together and challenged to evolve: universities were capitalised on to increase entrepreneurship education among engineers, businesses were involved to help develop curricula and access talent, and research centers were supported to commercialise products from the laboratory.
Looking back, no one would have imagined the pace at which the EIT would grow, becoming arguably the world’s largest innovation ecosystem.
Today, its impact speaks for itself: with over 50 innovation hubs throughout Europe, the EIT has supported over 10000 companies, helping them raise over €9.5 billion in private investment and launch more than 2400 new products on the market.
One of these products came from Northvolt, the Swedish EV battery giant that today is worth over €10 billion and has five gigafactories planned in Europe and North America. The firm – founded by two former Tesla engineers who returned to Europe – credits the EIT Community as being one of its first supporters, helping it with seed funding and connecting it to investors and customers.
Another burgeoning success came from Dr. Laura Soucek, who, though the help of three different EIT accelerators, connected with experts and investors – which in turn allowed her start-up, Peptomyc, to reach the milestone of publishing in February this year, evidencing the safety and efficacy of its novel cancer therapy.
Thanks to early EIT support, Peptomyc grew to a stage where it was able to get funding from the European Innovation Council Accelerator for mature-stage start-ups.
The EIT has also sparked an innovation in how the EU can mobilise local and regional partners to create sustainable ecosystems. The EIT KICs were set up with a lifecycle of 15 years – so that, with the right steering, they would then be able to survive without EIT funding.
Fast forward to today and this 15-year milestone is fast approaching with the EIT’s first three KICs -one of which is even being valued close to €1billion – all in good financial standing. With their expertise, these KICs have carved out leadership roles chairing industrial alliances in key strategic policy areas such as carbon-neutral European cities, batteries and artificial intelligence.
Reflecting on the EIT’s mandate, and given the need for collaboration to solve strategic challenges (most recently evidenced by the EIT’s new programme to skill 1 million workers in under three years), an important lesson can be learned going forward: to not stop what works.
The new European Research and Innovation programme should continue to invest in models that work, like the EIT, but also to propose bold and targeted ideas that reflect the strength of the EU in fostering collaboration.
We face a whole new set of pressing global challenges – including the defense of our continent with two wars at our doorsteps, the proliferation of machine learning, and the scarcity of natural resources on our planet.
With the results the EIT has been able to showcase in its first 15 years, it’s imperative is to enable growth for the next decade. We can be proud of the successful innovators, businesses, and universities Europe is home to, and of the distinctive model of European open innovation. Let’s not lose this perspective when looking towards the future.
With the EU’s current research and innovation programme, Horizon Europe, ending in 2027, the ground is now being set for its successor: one that needs to match the caliber of Europe’s knowledge base with the creativity and precision needed to drive the bloc’s competitiveness for the next decade, write José Manuel Barroso and Ján Figel.
José Manuel Barroso is former President of the European Commission. Ján Figel is former European Commissioner for Innovation, Research, Culture, Education and Youth, and a current member of the EIT Governing Board.
Important discussions are being held about the future of Europe’s research and innovation landscape, as Horizon Europe – one of the largest frameworks worldwide, with a strong traction outside of the EU – will come to a wrap in the next couple of years.
Twenty years ago, we found ourselves at the centre of similar discussions, debating the needs for Europe’s future innovation strategy. Back then, a bold idea was put forward: an institute for innovation needs to be created, one whose sole mission is to become an ecosystem for pan-European innovation by better connecting the “knowledge triangle” of education, research, and business.
Silos hinder innovation, especially between countries, and unfortunately prevent great research and science from being put into products and services that address societal challenges. An innovative entrepreneur should be able to walk into an office in Portugal and get support to grow and access a new market in Slovakia, on either side of the continent, or beyond the EU.
The European Institute of Innovation and Technology (EIT) was born out of this idea – and in the past fifteen years, it has been connecting the missing links necessary for innovation to flourish, bringing together the worlds of business, research, and education.
But the EIT was set up in a distinctive way: it wouldn’t just bring together brilliant minds from different sectors, but give them the autonomy to focus on innovation in a bottom-up approach, whilst also guiding their direction. This way, public and private investment was focused on innovating in areas that deliver on the EU’s strategic priorities.
Through this approach, the EIT set up organisations known as Knowledge and Innovation Communities (KICs), each in a sector that responded to a pressing global challenge from energy, health, food, and raw materials to mobility, climate, manufacturing, and digitalisation.
Partners were brought together and challenged to evolve: universities were capitalised on to increase entrepreneurship education among engineers, businesses were involved to help develop curricula and access talent, and research centers were supported to commercialise products from the laboratory.
Looking back, no one would have imagined the pace at which the EIT would grow, becoming arguably the world’s largest innovation ecosystem.
Today, its impact speaks for itself: with over 50 innovation hubs throughout Europe, the EIT has supported over 10000 companies, helping them raise over €9.5 billion in private investment and launch more than 2400 new products on the market.
One of these products came from Northvolt, the Swedish EV battery giant that today is worth over €10 billion and has five gigafactories planned in Europe and North America. The firm – founded by two former Tesla engineers who returned to Europe – credits the EIT Community as being one of its first supporters, helping it with seed funding and connecting it to investors and customers.
Another burgeoning success came from Dr. Laura Soucek, who, though the help of three different EIT accelerators, connected with experts and investors – which in turn allowed her start-up, Peptomyc, to reach the milestone of publishing in February this year, evidencing the safety and efficacy of its novel cancer therapy.
Thanks to early EIT support, Peptomyc grew to a stage where it was able to get funding from the European Innovation Council Accelerator for mature-stage start-ups.
The EIT has also sparked an innovation in how the EU can mobilise local and regional partners to create sustainable ecosystems. The EIT KICs were set up with a lifecycle of 15 years – so that, with the right steering, they would then be able to survive without EIT funding.
Fast forward to today and this 15-year milestone is fast approaching with the EIT’s first three KICs -one of which is even being valued close to €1billion – all in good financial standing. With their expertise, these KICs have carved out leadership roles chairing industrial alliances in key strategic policy areas such as carbon-neutral European cities, batteries and artificial intelligence.
Reflecting on the EIT’s mandate, and given the need for collaboration to solve strategic challenges (most recently evidenced by the EIT’s new programme to skill 1 million workers in under three years), an important lesson can be learned going forward: to not stop what works.
The new European Research and Innovation programme should continue to invest in models that work, like the EIT, but also to propose bold and targeted ideas that reflect the strength of the EU in fostering collaboration.
We face a whole new set of pressing global challenges – including the defense of our continent with two wars at our doorsteps, the proliferation of machine learning, and the scarcity of natural resources on our planet.
With the results the EIT has been able to showcase in its first 15 years, it’s imperative is to enable growth for the next decade. We can be proud of the successful innovators, businesses, and universities Europe is home to, and of the distinctive model of European open innovation. Let’s not lose this perspective when looking towards the future.
Ján Figeľ. (Zdroj: FOTO ARCHÍV SME – GABRIEL KUCHTA)
BRATISLAVA. Slovenský integračný príbeh bol úspešný, zaujímavý a zostáva inšpirujúcim pre mnohých doma i v zahraničí. Pre TASR to uviedol Ján Figeľ, ktorý bol hlavným vyjednávačom vstupu Slovenska do Európskej únie aj prvým slovenským eurokomisárom.
Slovensko si 1. mája pripomína 20 rokov od vstupu do Únie. Figeľ pri tejto príležitosti spomínal na reformy či obavy, ktoré predvstupové obdobie prinieslo.
“Rozhodujúcim základom pre našu integráciu do Európskej únie pred 20 rokmi bol silný a kontinuálny zahraničnopolitický konsenzus o tom, že miesto Slovenska v politicky zjednotenej, bezpečnostne stabilnej a ekonomicky vyspelej Európe je naším národno-štátnym záujmom. Na tomto základe vznikali mnohé dôležité rozhodnutia a zbližovanie Slovenska s Európskou úniou a NATO,” uviedol.
Figeľ mal aj obavy o vstup do EÚ
Figeľ poukázal, že počas tzv. mečiarizmu stratilo Slovensko dôveru, dostávalo diplomatické demarše a vypadlo z hlavného integračného prúdu.
“Nástup vlády širokej koalície po parlamentných voľbách v roku 1998 potvrdil schopnosť Slovenska konať zodpovedne a cez potrebné reformy dynamicky prekonávať svoje demokratické deficity a inštitucionálne či legislatívne zaostávanie,” doplnil Figeľ.
Priznáva, že mal aj isté obavy o náš vstup do EÚ. “Obával som sa vnútorných sporov v koalícii, ktoré mohli oslabiť jej stabilitu a výsledky. Náročný bol spor o budúcnosť SDK, teda hlavnej koaličnej strany. Ešte citlivejším bol návrh koaličnej strany SDĽ pod vedením Jozefa Migaša, v tom čase predsedu Národnej rady, na vyslovenie nedôvery premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Našťastie, ustáli sme to,” poznamenal.
Z vonkajších udalostí sa obával tendencie uprednostniť menšiu skupinu krajín pre vstup do Únie. “Bola to aj obava z príliš veľkého jednorazového rozšírenia a následnej zmeny a oslabenia akcieschopnosti Únie. Obmedzené, teda malé rozšírenie EÚ ako preferovaný scenár prevažovalo až do obdobia rokov 2001 – 2002. Tento scenár so Slovenskom nepočítal,” vysvetlil Figeľ.
Bezprecedentný výkon vlády a parlamentu
Slovensko muselo splniť množstvo podmienok a urobiť reformy, aby mohlo do Únie vstúpiť.
“Vláda a parlament podávali za vyše päť rokov bezprecedentný výkon. Z výsledkov a zmien v tomto období Slovensko čerpá a žije dodnes. Od priamej voľby prezidenta, cez verejné obstarávanie, kompatibilitu výrobkov, sektorové reformy, vytvorenie regionálnej samosprávy a decentralizáciu až po prijatie pravidiel pre azyl a migráciu, pre voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily,” opísal.
Pre Figeľa to boli najťažšie roky v jeho politickom živote. “Z hľadiska intenzity práce, totálneho diplomatického nasadenia a komunikácie doma i v zahraničí,” doplnil.
Vstupu Slovenska do Únie predchádzalo dosiaľ jediné úspešné referendum. Koaliční aj opoziční politici sa na jeho podporu spoločne prešli po Bratislave, na účasť v referende vyzýval aj Vladimír Mečiar.
“Vedeli sme, že na našej ceste do EÚ bude aj dôležité celoštátne referendum. Nechcel som byť hlavným vyjednávačom v procese, ktorého výsledky odmietnu ľudia v referende, ako sa to stalo v Nórsku,” uviedol pre TASR Figeľ.
Najkonsenzuálnejší cieľ politiky
Integrácia bola podľa jeho slov kombináciou zodpovedného politického a odborného konania.
“Aj preto sa slovenská podpora pre členstvo dlhodobo pohybovala na úrovni 60 – 70 percent. Úspešná cesta do EÚ bola najkonsenzuálnejším cieľom našej politiky za celé desaťročie od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Podporovali ho parlamentné politické strany, profesijné združenia a komory, odbory, samosprávy, univerzity, cirkvi, mimovládne organizácie a médiá,” pripomenul.
Slovenskú stratégiu vyjednávaní označil za ambicióznu, konštruktívnu a realistickú. “Aj preto bola úspešná,” podotkol a pripomenul, že prístupová zmluva bola podpisovaná pod Akropolou v Aténach 16. apríla 2003 za gréckeho predsedníctva Rady EÚ.
“Za Slovensko sú pod zmluvou podpisy prezidenta Rudolfa Schustera, premiéra Mikuláša Dzurindu, ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana a môj ako hlavného vyjednávača. Bola to udalosť historického významu. Pero, ktorým som zmluvu podpísal, mi grécky protokol daroval. Mám ho odložené ako vzácnu spomienku,” zaspomínal si Figeľ.
![Úsilie o mier inšpirované Schumanom [EWTN/TV LUX]](https://janfigel.com/wp-content/uploads/2024/05/usilie-o-mier-inspirovane-schumanom-ewtn-tv-lux.jpg)
