Ad.: František Mikloško: Opozícia nevie vytvoriť alternatívu, Fico tu môže byť osem rokov.
Hnutie Novembra ‘89 sa 16. marca schádza v Žiline na svojom najvyššom fóre, ktoré je štatutárnym zhromaždením delegátov s právom voliť nové vedenie, a prijať rozsiahlu novelu Stanov. 34 rokov je osobitným vekom pre potvrdenie zrelosti. Zrelosť slovenských parlamentných strán je nevyhnutným predpokladom pre väčšiu zrelosť slovenskej politiky. Tá sa v uplynulom desaťročí dostala do stavu, ktorý vnútroštátne a medzinárodné problémy nie je spôsobilý aktívne a koncepčne riešiť. Slovenská politika dnes problémy skôr nabaľuje. Stav politickej scény spoločnosť viac zaťažuje, než povzbudzuje.
Koľko strán kladie dôraz na programovosť a koľko na účelovosť a rýchly marketing? Populizmu sa darí, kým je z čoho rozdávať. Ale národ musí nakoniec zaplatiť všetky účty. V horšom prípade to budú oveľa drahším spôsobom splácať naše deti. Máme veľa politikov, málo štátnikov. Tí prví myslia na najbližšie voľby, tí druhí na najbližšiu generáciu.
Koľko strán na Slovensku si dá námahu sformulovať svoj základný, dlhodobý program pre celú krajinu s presahom do európskej politiky a medzinárodných vzťahov? Koľko strán to sformulovať dokáže? Bez programu sme ako ľudia bez cieľa – tuláci. Bez osvedčených hodnôt a princípov v každodennej politike sme ako bez kompasu – blúdime. Spomeňme si na roky s COVID-om. V tomto blúdení je pokus a omyl častou a príliš drahou metódou.
Niet divu, že v tejto situácii pôsobí Smer-SSD ako skúsená sila, ktorá nemá rozpracovaný program, ale má rozpracované záujmy a odhodlane ide za ich realizáciou. Opozícia je spojená len pri téme obhajoby trestných kódexov a Úradu špeciálnej prokuratúry. Člen Klubu poslancov KDH v NR SR František Mikloško nedávno vyjadril obavu, že “iná alternatíva sa tu nerysuje. Čiže je na tom zlé, že Robert Fico tu bude vládnuť minimálne osem rokov, pretože tu nič nevyrastá.“
Rozumiem tejto obave, ale zároveň chcem poukázať na možnosť jej prekonania. Napriek všetkým limitom, rokom oslabenia spájam nádej na budúcu pozitívnu zmenu s KDH. Prehra v marci 2016, keď KDH chýbalo len zhruba 1500 hlasov pre účasť v NR SR, nebola úderom len pre hnutie a pre jeho vtedajšie vedenie. Prehralo celé Slovensko. Roky 2016 až 2018 znamenali tektonický otras a zlom v slovenskej politike. Snáď to časom skúsení politológovia aj dôveryhodne popíšu. KDH je nielen späť v parlamente, ale má v sebe hodnotový a programový základ, vďaka ktorému už opakovane pomohlo Slovensku realizovať svoje oprávnené historické túžby a emancipačné zámery.
Prvým bol samotný zápas s komunizmom, ktorý bol nevyhnutným východiskom pre dnešnú slobodu a demokraciu. Bol to zápas trvajúci desaťročia, v ktorom kresťanský a občiansky disent účinne pôsobil voči totalite ako nenásilný odpor a vytrvalá sila. Aj preto sme mohli mať a mali “nežnú” revolúciu. Po úvodnom vzopätí verejnosti a po skorom rozpade VPN ako hlavnej sily Novembra ´89, KDH svojimi ľuďmi a odhodlaním stabilizovalo a kultivovalo celé prvotné obdobie transformácie Slovenska a Československa smerom k slobode a demokracii.
Druhým, zásadným zámerom a obdobím bolo dosiahnuť európske a bezpečné Slovensko. KDH bolo prvou stranou, ktorá už vo februári 1990 pri svojom vzniku postulovala cieľ “európskej stoličky a hviezdičky” pre Slovensko. Napriek rozdielnym predstavám o následnej ceste k tomuto cieľu, jeho dosiahnutie sa stalo pre hnutie kresťanských demokratov rozhodujúcou úlohou vo vláde, v parlamente i v diplomacii. Osobne som bol v tomto procese prítomný dlhé roky ako hlavný vyjednávač pre vstup do Európskej únie a ako prvý slovenský eurokomisár. Paralelne som až do Pražského summitu NATO (november 2002) viedol prípravu na členstvo v Severoatlantickej aliancii ako spolupredseda v rámci Výboru PRENAME (PREparation for NAto MEmbership). Procesy, výsledky, podmienky a súvislosti sú aj pre budúce generácie autenticky zachytené v odborných dobových publikáciách. Dôstojný život ľudí na Slovensku súvisí s dôstojným a bezpečným postavením Slovenska v Európe. Toto postavenie bolo dosiahnuté vďaka odhodlaniu občanov a celej spoločnosti, ale aj vďaka rozsiahlemu úsiliu zodpovednej politickej reprezentácie. KDH samotné i ako hlavná sila Slovenskej demokratickej koalície (SDK) po dlhé roky zohrávalo v týchto procesoch kľúčovú, historickú úlohu.
Naša vízia mala od začiatku však aj tretiu dimenziu, tretiu úroveň. Je to cieľ spravodlivého a rozvinutého Slovenska. Spravodlivosť je základom a zdrojom pokoja. Heslá bez skutkov, moc odtrhnutá od pravdy, kriminalizácia oponentov, kovbojské praktiky ani marketing spravodlivosť neprinášajú. Evidentne, výzvy k slušnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v r. 2018 nepriniesli potrebné dlhodobé kvalitatívne zmeny. Slušnosť je málo, je to nízky cieľ. Slušnosť sa dá aj zahrať, môže byť dokonca maskou. No spravodlivosť je vysoký a ušľachtilý cieľ. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné.Spravodlivosť má byť východiskom, cieľom a kritériom politiky, podobne ako dôstojnosť človeka. A to spravodlivosť pre všetkých a pre každého – pre poctivých a pracovitých ľudí, i pre vrahov a zločincov.
Tam, kde je účinná spravodlivosť, fungujúci právny štát a kvalifikovaná, slúžiaca verejná správa, tam je aj všestranný rozvoj, ktorý Slovensko tak potrebuje – na celoštátnej, regionálnej i miestnej úrovni. Aby sa u nás dobre žilo, oplatilo pracovať, podnikať, investovať. Aby verejné zdravie a kvalitné vzdelanie boli dostupné pre všetkých. Vzhľadom na stav rezortov a sektorových politík prejavuje veľká časť spoločnosti nespokojnosť, výhrady a sklamanie. A to považujem za aktuálnu výzvu aj pre skúsené hnutie Novembra ’89.
Táto tretia časť vízie o Slovensku a pre Slovensko je pozvaním k novému, náročnému a tvorivému politickému úsiliu. Vzhľadom na stav Európskej únie a na nekončiacu vojnu na Ukrajine, Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky. Bez KDH takáto alternatíva schopná konať s odvahou a rozvahou nevznikne. Či takáto alternatíva vôbec vznikne, závisí od odhodlania vedenia, ktoré vzíde z marcového snemu v Žiline.
Nie je v záujme Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), aby režisérom formovania alternatívy pre Slovensko bol tandem PS/Spolu. Myslí si to bývalý predseda a súčasný člen KDH Ján Figeľ, ktorý to uviedol pre agentúru SITA.
„Droga progresivizmu slovenské problémy nevylieči. Budúcnosť treba stavať na osvedčených hodnotách a rozumných riešeniach a s týmto zámerom treba spájať kresťanskodemokratických a konzervatívnych demokratov v spoločnosti a v politike. Pripustiť víziu registrovaných partnerstiev ako agendu nejestvujúcej spoločnej koalície a o to menej budúcej vlády dostáva KDH do nepríjemnej defenzívy,” uviedol Figeľ.
Zároveň však tvrdí, že dialóg s Progresívnym Slovenskom Michala Trubana a stranou Spolu Miroslava Beblavého nie je na škodu. Je ale presvedčený, že KDH by malo predovšetkým rozširovať svoj priestor oslovovaním, spájaním a spoluprácou s podobne zmýšľajúcimi osobnosťami a subjektmi. „Dôveryhodné KDH bude chceným koaličným partnerom, vždy to tak bolo. Netreba mať obavy, treba mať vhodných ľudí a posilňovať odbornosť a akcieschopnosť hnutia v úsilí o spravodlivé a rozvinuté Slovensko,” myslí si Figeľ.
Podľa neho v tomto období treba zachovať, čo bolo dobré a odstraňovať slabé miesta. Myslí si, že nie všetko staré je zlé, a nie všetko nové je dobré. „Pubertálni, nezrelí politici lacno hovoria o generačnej výmene ako o základe zmeny. Základom zdravej jednoty a potrebnej akcieschopnosti je vernosť hodnotám a vytrvalosť v úsilí o spoločné dobro, od vedenia hnutia až po kluby.
Za 30 rokov sa z KDH odštiepilo sedem strán respektíve skupín. To stojí za zápis do Guinessovej knihy rekordov. Väčšina z nich už dnes ani na papieri nejestvuje. Neboli schopné prežitia, ale oslabovaním KDH v konečnom dôsledku poslúžili skorumpovanej vládnucej väčšine alebo napomáhajú novej, rastúcej vlne liberalizmu. Nie oponenti nás najviac oslabovali, ale vnútorné chyby a zrady. Druhé, ´lepšie´ KDH trieštením nikdy nevzniklo a ani nevznikne,” vyhlásil Figeľ.
Predstaviteľ kresťanských demokratov verí, že ešte stále je možné sformovať do volieb tretiu, dominantnú líniu oproti doterajšej socialistickej a vynárajúcej sa liberálnej – líniu kresťanskodemokratickú a konzervatívnu. „Tento politický blok môže byť dokonca silnejší ako liberálny tandem. Premiéra stavia víťaz volieb. To vôbec nemusí byť predstaviteľ Progresívneho Slovenska. Na sformovanie takejto tretej línie by som zameral hlavné politické úsilie, kandidátku a program skúseného hnutia Novembra ‘89,” uzavrel Figeľ.
Volebné preferencie Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) na úrovni sedem percent nie sú dôvodom na uspokojenie. Myslí si to bývalý predseda KDH a jeho súčasný člen Ján Figeľ, ktorý to uviedol v rozhovore pre agentúru SITA. Podľa neho je súčasný líder kresťanských demokratov Alojz Hlina pracovitý a vytrvalý.
„Chodí medzi ľudí v regiónoch, čo je veľmi dôležité. Ale sedem percent nie je dôvod na uspokojenie. Pol roka pred minulými voľbami malo KDH deväť percent a nestačilo to. Je čas získať späť hlasy, ktoré vtedy odtiahol Radoslav Procházka (bývalý predseda strany Sieť, pozn. SITA) k Robertovi Ficovi (Smer-SD) a Daniel Lipšic k Igorovi Matovičovi (OĽaNO). Dôsledkom toho trieštenia síl bolo nielen oslabenie KDH, ale vznik tretej Ficovej vlády a celkový úpadok spravodlivosti na Slovensku. Podpora a politika KDH nikdy nebola výsledkom práce jedného človeka,“ uviedol Figeľ s tým, že je potrebné, aby spoločným úsilím hnutie formovalo politickú líniu a predstavilo príťažlivú programovú a personálnu ponuku do volieb.
Figeľ tvrdí, že s Hlinom má korektný vzťah, čo však neznamená totožnosť názorov. „Stretneme sa, ak je na to dôvod. Rešpektujem jeho úlohu a zodpovednosť. Viackrát sme sa rozprávali až pri eurovoľbách, keďže som bol pozvaný na kandidačnú listinu.
Som rád, že aj pri mojej veľmi striedmej kampani tie získané hlasy hnutiu významne pomohli, priniesol som takmer 24 tisíc preferenčných hlasov. Ale KDH mohlo mať ako predtým aj ďalší, tretí mandát, nebyť nezodpovedného trieštenia a účelového vzniku strany Kresťanskej únie,“ podotkol.
Figeľ, stále člen hnutia, ktoré v minulosti zakladal, v máji kandidoval do europarlamentu. Chcel zviditeľniť dôležitosť podpory náboženskej slobody, ktorá sa spolu s KDH dostala do úzadia, a zároveň chcel pomôcť hnutiu, keď ho iní opustili či atakujú. „Myslím, že oboje sa podarilo,“ vyjadril. Na otázku, či bude kandidovať aj v parlamentných voľbách vo februári, však neodpovedal.
Mimoparlamentné KDH sa v prieskume agentúry Focus dostalo na piate miesto, oslovilo by 7,3 percenta voličov. Vyplýva to z reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, ktorý realizovala agentúra Focus v dňoch 13. až 19. augusta na vzorke 1 010 respondentov vo veku nad 18 rokov. V parlamente by obsadili 12 kresiel.
Najhorší je nejasný stav. Čo treba prijať, treba prijať hrdo, s vážnosťou a citom. Bezbrehé naťahovanie času je znejasňovaním a oslabovaním, povedal o brexite J.Figeľ, kandidát KDH do europarlamentu.
Bratislava 13. apríla (Teraz.sk) – Osobitný vyslanec Európskej únie (EÚ) Ján Figeľ prijal ponuku kandidovať za KDH do Európskeho parlamentu aj preto, aby svojou účasťou z posledného miesta podporil celý tím, nejde však o symbolickú kandidatúru. „Nehrám a nešpekulujem. Prijal som pozvanie, ale podmienil som účasť posledným miestom na kandidátnej listine, na čom bola zhoda s vedením KDH. Znamená to istú pokoru, ale aj odvahu a námahu. Je možné byť zvolený aj z posledného miesta, ale nie je to ľahké. Uchádzam sa o preferenčné hlasy s plnou vážnosťou. Aj preto, aby som posilnil hnutie, ktoré som kedysi zakladal, v čase, keď ho iní opustili a tým ho oslabujú,“ povedal vo štvrtkovej (11.4.) diskusii v TABLET.TV Ján Figeľ. Dodal, že jeho hnutie je s európskou integráciou spojené už od zakladajúceho snemu vo februári 1990, kedy o európskej stoličke a hviezdičke pre Slovensko hovoril prvý predseda hnutia Ján Čarnogurský. Samotný Figeľ bol vyjednávačom v prístupovom procese Slovenska do EÚ a po vstupe aj prvým slovenským eurokomisárom. „Sú to jedinečné skúsenosti a chcem ich priniesť v období, kedy sa skúša súdržnosť celej Európskej únie,“ povedal Figeľ. Kandidátnu listinu KDH na čele s europoslancom Ivanom Štefancom považuje Figeľ za kvalitnú. Voličom, z ktorých každý môže prideliť dva preferenčné hlasy, by okrem seba odporúčal celú škálu osobností. „Nechcel by som taktizovať. Mnohých z tých ľudí odporúčam práve preto, čo som žil a robil, niektorých som pozýval do politiky, ako je napríklad Maroš Čaučík alebo Andrej Klapica. Samotného lídra kandidátky spolu s dnešným predsedom som pozval do hnutia v rámci stratégie KDH Plus, teda Ivana Štefanca a Alojza Hlinu. Miriam Lexmann poznám z pôsobenia v Bruseli, Miriam Kuzárovú z úsilia o podporu kresťanov a prenasledovaných vo svete. Je tam množstvo ľudí, ktorých svojou účasťou na kandidátke podporujem,“ povedal Figeľ. Zdôraznil, že kresťanskodemokratické strany stáli už pri zrode Európskej únie a hodnoty ako sloboda, spravodlivosť, solidarita či subsidiarita ako systém zdola usporiadanej slobody, sú doteraz pre úniu konštituujúcimi. Úniu podľa Figeľa neohrozujú len radikálne protieurópske strany, ale aj opúšťanie pôvodných hodnôt.
Európska únia, KDH a sloboda náboženstva
Dodal, že jeho hnutie je v Európskom parlamente dlhoročnou súčasťou Európskej ľudovej strany (EĽS). „My sme eurorealisti. Sú federalisti, ktorí to tlačia do polohy zintegrovať čím viac a čím rýchlejšie. Ale Európska únia nie je federáciou, ani konfederáciou, ale spoločenstvom vznikajúcim zdola, ktoré spája svoje oprávnenia do prenesenej suverenity nie preto, aby svojich členov robilo slabšími, ale silnejšími. My sme proti harmonizácii priamych daní, sme za zachovanie suverenity národných štátov v kultúrno – etických otázkach,“ povedal Figeľ. Na druhej strane je podľa neho potreba spolupráce štátov evidentná. „Žijeme vo svete, ktorý je stále globálnejší a sú tu obrovské tlaky od veľmocí ako Čína, Rusko, USA,“ upozornil Figeľ.„Európska únia by mala prinášať toľko slobody, koľko je len možné. A zároveň toľko regulácie a limitov, koľko je nevyhnutné pre oprávnené záujmy občanov a štátov. Čo najviac slobody a zároveň toľko integrácie, koľko je nevyhnutné,“ zopakoval. On sám sa aktuálne angažuje ako osobitný vyslanec EÚ pre podporu slobody náboženstva vo svete. „Bol som pozvaný vykonávať túto úlohu pred troma rokmi, v čase genocídy kresťanov, Jezídov a iných na Blízkom východe. Toto obdobie znamenalo aj krízu v Európe, pretože migrácia, aj utečenecká kríza zasiahla aj európsky kontinent,“ poznamenal Figeľ. Do kampane KDH chce podľa vlastných slov prispieť aj motívom presadenia náboženskej slobody ako trvalej súčasti politiky EÚ.
Brexit
Na otázku, ako eurovoľby ovplyvnia prebiehajúce politické rokovania o brexite, Figeľ reagoval, že posledný európsky summit, ktorý dal Veľkej Británii možnosť odložiť brexit až do 31. októbra, vniesol do procesu viac nejasnosti. „Na jednej strane je lepšie, ak je aspoň dohoda o dohode, ako keď je nedohoda. Brexit je nóvum, doteraz nikto z Európskej únie nevystupoval. A vidíme, aké je to citlivé, čo sa deje v Británii, aká zložitá je situácia vo vláde, v parlamente a v spoločnosti. Ale oni odídu, otázka je len, kedy a ako,“ odhadol Figeľ. Teoretická možnosť zrušenia brexitu podľa neho stále existuje, vyžadovala by si však v Británii omnoho vyššiu politickú a spoločenskú podporu. „Rozum hovorí, že situácia vo Veľkej Británii je nastavená tak, že je to skôr o súvislostiach odchodu a nie o tom, či odídu. A čo bude v budúcnosti, je otázne. Ale už samotný vstup Veľkej Británie do Európskej únie v minulosti bol dosť zložitým procesom, nepatrila medzi zakladajúce štáty,“ pripomenul. „Aj keď sa napokon dostala do únie, stále to bolo s množstvom euroskepticizmu, množstvom výnimiek, spomeniem len Schengen či euro a poľnohospodársku politiku,“ dodal. Dnes je podľa neho Británia rozdelená „pol na pol“ a možno smeruje k predčasným voľbám a zásadným rozhodnutiam vnútorného charakteru. „Najhorší scenár je odchod bez dohody. A je evidentné, že britský parlament sa vie zhodnúť len na tom, čo odmieta, čo je smutné,“ podčiarkol Figeľ. Európsky summit podľa neho situáciu nevyriešil „Summit je hodnotený ako rozporuplný a riešenie ako málo čisté. Zneisťuje totiž situáciu a zvlášť vo vzťahu k európskym voľbám. Ako bude vyzerať Európsky parlament a ako formovanie Európskej komisie? Dostávame sa do zložitej situácie aj na strane dvadsaťsedmičky,“ upozornil Figeľ. „Nikto nikoho v únii nedrží nasilu, je to slobodné zoskupenie. Po prvý krát však krajina po vlastnom rozhodnutí realizuje článok 50 a ten má isté súvislosti a nadväznosti. Nemôže to byť gumové pravidlo a prax bude akákoľvek, lebo potom akoby politika valcovala právo. A to je to málo čisté na tomto riešení. Dnes nevieme, na čom vlastne sme,“ dodal. Za úplne neadekvátny považuje pôvodný návrh predsedu Európskej rady Donalda Tuska, aby Briti dostali odklad dlhý celý rok. Aj flexibilný odklad do konca októbra podľa Figeľa stavia množstvo nezodpovedaných otázok. „Je to najmä otázka európskych volieb a zloženia Európskeho parlamentu. Ak majú Briti ostať v únii aj v máji, majú zorganizovať voľby. Druhá, s tým súvisiaca vec, je nominácia svojho eurokomisára a tým pádom aj celej Komisie. Britská účasť na Komisii a vôbec všetkých inštitúciách bola vážna, to nie je malý štát. Po ďalšie, rozpočtové, finančné veci sa schvaľujú konsenzom členských krajín. Rozpočet je citlivý, peniaze sú v politike vždy citlivou témou. A ako sa dohodneme, keď nevieme, či sú členmi, alebo už nie sú,“ zhrnul. „Najhorší je nejasný stav. To, čo treba prijať, treba prijať hrdo, v vážnosťou a citom. Bezbrehé naťahovanie času je skôr znejasňovaním a oslabovaním akcentu, že máme zodpovednosť za tento stav,“ poznamenal Figeľ s tým, že predlžovanie neistoty má konkrétne negatívne finančné dôsledky na obchod a podnikanie v Európskej únii aj Veľkej Británii. „Ak sa Británia nebude správať konzekventne k súvislostiam vlastného rozhodnutia, najhorší možný scenár, ktorý si neželám, ale je predĺžením osi na ktorej teraz sú, je malá Británia namiesto Veľkej Británie. A rozdelené kráľovstvo namiesto Spojeného kráľovstva. Čo urobia Škóti a v Severnom Írsku, bude veľmi závisieť od toho, čo sa bude diať okolo brexitu,“ uzavrel Figeľ.
Prvú časť rozhovoru s Jánom Figeľom sme končili odpoveďou na otázku, ktorá sa týkala náročnosti obhajovania viery v nedemokratických krajinách sveta. V tejto druhej časti sme sa osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete pýtali, či to už nie je téma aj pre samu Európsku úniu. Zaujímalo nás, ako s odstupom času vidí udalosti krátko po voľbách, keď bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia a či sa podľa neho podarí kresťanským demokratom vrátiť na stratené pozície.
V prvej časti rozhovoru ste hovorili o tom, aké je náročné a zároveň veľmi potrebné obhajovať právo na slobodné vyznávanie svojej viery v nedemokratických krajinách. Viaceré európske kresťanské či konzervatívne osobnosti však poukazujú na porušovanie práva na verejné manifestovanie svojej viery práve v Európskej únii. Zaznievalo to napríklad v Parížskom vyhlásení, ale aj na iných fórach. Poukázal na to tiež Vladimír Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú, ktorá si vyslúžila chválu dokonca od pápeža Benedikta XVI. Spomedzi mnohých káuz spomeniem aspoň prípad Rocco Buttiglione, ktorý pre svoj svetonázor neprešiel ako kandidát na pozíciu eurokomisára, alebo rôzne zákazy kresťanských symbolov na verejnosti, predovšetkým vo Francúzsku (naposledy v súvislosti so sochou Jána Pavla II.), ale tiež retušované kríže na gréckych chrámoch v obchodnom reťazci Lidl…
Prečo EÚ nemá väčšiu snahu o ochranu náboženskej slobody aj smerom dovnútra?
Vzťah štátu a cirkvi, náboženské záležitosti sú v kompetencii členských krajín. Únia podľa zmluvy rešpektuje toto vnútroštátne usporiadanie, uznáva prínos cirkví a náboženských spoločností a vedie s nimi pravidelný, transparentný a otvorený dialóg. Podobne aj s filozofickými a nekonfesionálnymi organizáciami.
Sekulárny štát je pre náboženské spolužitie požehnaním. Problémom pre náboženskú slobodu je teokracia – napríklad v Iráne – či fundamentalistický štát viažuci sa na uprednostňované náboženstvo a znevýhodňujúci ostatné spoločenstvá – napríklad Pakistan, Sudán a Saudská Arábia. Ale aj sekularizmus môže byť problémom, ak sa stane štátnou doktrínou či ideológiou, ktorá vytláča náboženstvo z verejného života. Sekularizmus ako ideológia zatvára priestor slobody a tým aj rovnosti a spravodlivosti pre všetkých občanov. Férový sekulárny štát chráni slobodu náboženstva a svedomia a otvára priestor pre pluralitu v spoločnosti, v školstve, verejnoprávnych médiách, v kultúre.
Samozrejme, keďže žijeme v spoločnej EÚ, tieto odlišné a protirečivé trendy sa stretávajú aj v politike a inštitúciách únie. A prenáša sa to aj na Európsky súdny dvor v Luxemburgu a do rastúceho počtu a významu „náboženskoprávnych“ judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Aj v tejto oblasti sa líšia staršie a nové štáty EÚ, mali iný vývoj a majú odlišnú historickú pamäť. Dovolím si pripomenúť odkaz sv. Jána Pavla II. o osobitnej úlohe Slovenska v zjednotenej Európe. Je príznačné, že pri absencii KDH v parlamente nikto neotvára témy prenasledovaných vo svete. Ešte počas slovenského predsedníctva Rady EÚ mi v júli 2016 na osobnom prijatí predseda NR SR Andrej Danko sľúbil, že otvorí tému genocídy kresťanov, jezídov a iných menšín na Blízkom východe, ale za jeho slovami nenasledovali žiadne skutky. Iné parlamenty a strany v Európe a vo svete našli nielen čas, ale aj odvahu a konsenzus na pomenovanie a odsúdenie genocídy zo strany ISIS. Slovensko, na rozdiel od viacerých štátov z regiónu, zostalo nedávno pasívne aj pri spore Rumunska pri Európskom súdnom dvore v Luxemburgu pri téme definície manželstva. A to napriek tomu, že štátne orgány majú od roku 2014 jasnú ústavnú povinnosť manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou „všestranne chrániť a napomáhať jeho dobro“. Korektnejšie a účinnejšie než hovoriť o konaní druhých štátov je začať od seba. Aj my sme Európska únia, aj na slovenskom postoji záleží pri prijímaní rozhodnutí a vývoja v základných hodnotových otázkach. Úcta k životu a dôstojnosti každej ľudskej osoby, podpora manželstva a rodiny a ochrana slobody svedomia sú rozhodujúce piliere pre charakter našej kultúry a pre budúcnosť našej krajiny a civilizácie.
Minister zahraničných vecí Sudánu Ibrahim Ghandour
Máte pravdu, že KDH, a najmä konkrétne hlasy, ktoré by tieto témy presadzovali v našom parlamente, chýbajú. Jedným takýmto mocným hlasom bol aj bývalý kresťanskodemokratický poslanec a tiež podpredseda KDH Pavol Minárik, ktorý len nedávno odišiel do večnosti. Ako si na neho spomínate?
S Paľom Minárikom som bližšie spolupracoval hlavne po roku 1998. Boli to časy, keď išlo o definitívne prekonanie mečiarizmu a návrat Slovenska k ústavnosti, demokracii a európskemu rozvoju. Paľo bol veľmi zanieteným politikom a pracovitým človekom, na komunálnej i na národnej úrovni. Ja som v roku 2004 odišiel na vyše päť rokov pôsobiť do Bruselu. Žiaľ, v tých rokoch sa jeho cesta ako zakladateľa KDS rozišla s KDH. Považoval som to za vzájomné oslabenie. Paľo zostáva v našich modlitbách a spomienkach.
Na sneme KDH v Ružomberku ste vystúpili s prejavom povzbudzujúcim k jednote a k zapojeniu sa do práce v hnutí, lebo „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. Pán Minárik bol súčasťou nie bezvýznamnej skupiny osobností KDH, ktorí z hnutia odišli, lebo v roku 2006 nesúhlasili so vstupom do vlády spolu so Smerom. Prispelo by k myšlienke zjednotenia aj zmierenie s ľuďmi okolo Vladimíra Palka? Napríklad tak, že by bolo po rokoch zrušené ružomberské uznesenie Rady KDH, ktoré hovorilo o nutnosti ísť do vlády so Smerom a ktoré takémuto zmiereniu v rámci KDH ešte aj po rokoch bráni?
Odchody, štiepenia a oslabovanie kresťanskej demokracie ma vnútorne vždy bolelo. Na druhej strane kriticky vnímam obdobia vytláčania oponentov z hnutia. Preto keď som sa stal predsedom, pri 20. výročí som zo snemu v Žiline vyslal pozvanie na návrat všetkým, ktorým na kresťanskej demokracii záleží. Bolo to heslo návratu domov, ktorý v aktuálnom i v transcendentnom význame je vždy a pre každého kľúčovou výzvou. Vtedy toto pozvanie prijali viacerí bývalí členovia združení okolo Ivana Šimka v Misii 21. Veď po roku 2009 sa KDH profilovalo proti zneužívaniu moci a arogancii strany Smer-SD veľmi výrazne. Iba niektoré médiá tendenčne alebo cielene spochybňovali úprimnosť postojov KDH, práve kvôli rozhodovaniu z roku 2006. A znovu prichádzali ataky, keďže sme spolu so Smerom novelizovali Ústavu Slovenskej republiky vo veci ochrany manželstva a zmien v systéme súdnictva. Pripomínam však, že iniciatíva bola zo strany KDH, boli oslovení všetci poslanci a strany. Náš návrh bol reakciou na dianie vo svete a na Celoštátnu stratégiu ľudských práv, ktorá inkorporovala prvky z rodovej ideológie. R. Fico sa pridal až vo februári 2014, keď už kandidoval na prezidenta. KDH jednotne vydržalo politický a mediálny tlak liberálov i odskočenie strany Most-Híd od dohody. Opäť stará lekcia – jednota vyhráva, trieštenie prehráva. Pripomínam pre pamäť, že pri záverečnom hlasovaní o novelizácii ústavy 4. júna 2014 sa tí poslanci, čo predtým KDH odchodom oslabili, zachovali už celkom inak: Daniel Lipšic sa zdržal, Radoslav Procházka vyšiel na chodbu a nehlasoval a Jana Žitňanská odcestovala do Bruselu riešiť svoje administratívne náležitosti ako budúca poslankyňa EP…
Vaša otázka o návrate ľudí okolo Vladimíra Palka je otázkou pre súčasné vedenie hnutia a pre tých, čo odišli. Som presvedčený, že oddelené skupiny kresťanských demokratov potrebujú predovšetkým dobrú vôľu. Zmierenie treba hľadať skôr tam, kde bolo alebo je nepriateľstvo. Dobrá vôľa a zrelosť prekonáva nielen staré deliace čiary, ale rieši hlavne aktuálne problémy. Bez úprimného úsilia o spoločné dobro prehrávame všetci, prehráva hodnotová politika a spravodlivosť v našej krajine. Preto znovu apelujem viac na poučenie z minulosti než jej revidovanie a na hľadanie spoločnej pôdy, spoločných záujmov, spoločného dobra a tým aj spoločného víťazstva kresťanských demokratov nad svojimi slabosťami, malosťami, deleniami. A pripomínam, že každý má v rukách zmenu vlastného osobného postoja. Ostatné sú len lacné výzvy alebo očakávania od druhých.
Názorová, veková a profesijná pluralita sú prejavom sily a zrelosti politického spoločenstva. Férová súťaž myšlienok a programov spoločenstvo obohacuje. Aj preto sme mohli pri 25. výročí dokončiť nový základný program Cesta pre Slovensko a schváliť silnú stratégiu politickej a personálnej otvorenosti pod názvom KDH+. Veľmi som si želal, aby KDH bolo dobrým a otvoreným domovom. Pluralita najviac závisí od predsedu a od vedenia hnutia. Prajem to hnutiu aj v tomto čase.
Študenti z Nigérie, kde pôsobí islamistická skupina Boko Haram, na konferencii v Budapešti
Značka KDH v našej najvyššej politike veľmi chýba. Najmä v tomto období, keď slovenská spoločnosť je tak veľmi rozdelená. Kresťanský volič je sklamaný z politiky vládnych strán, ale zároveň frustrovaný pri pohľade na súčasnú opozíciu. Nevidí v nej totiž nádej pre „slušné Slovensko“, po ktorom volá verejnosť na námestiach. Môže táto patová situácia pomôcť návratu KDH na stratené pozície?
Je tu veľký a rastúci dopyt po slušnej politike. A dovolím si tvrdiť, že bez KDH slušná alternatíva voči skorumpovanej súčasnej moci ani nevznikne. Tak ako bolo toto hnutie Novembra ’89 rozhodujúce pri budovaní základov slobody a demokracie a pri porážke a prekonaní mečiarizmu, tak bude dôležité pre prekonanie desaťročného dedičstva Fica. KDH by sa malo otvoriť pre ľudí a spoluprácu s podobne zmýšľajúcimi, posilniť svoju odbornosť a ponúkať skutočné riešenia pre spravodlivý štát a solidárnu spoločnosť. Čaká nás veľa práce pri prekonávaní korupcie pri eurofondoch a štátnej pomoci, v zdravotníctve, v pozdvihnutí školstva a vedy. A predovšetkým pri obnove dôveryhodnosti polície, prokuratúry, súdnictva a štátu dovnútra i navonok. Úkladná vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nás všetkých vyzýva k hľadaniu pravdy a presadzovaniu spravodlivosti. Ich obeta nadobudne zmysel, len ak sa v národe prebudí aktívne svedomie a Slovensko sa zmení k lepšiemu.
Po posledných, pre KDH neúspešných voľbách, ste ako jeho predseda čelili zo strany kresťanskej verejnosti ostrej kritike. Tej sa vám dostalo aj v mojom komentári pre magazín Cesta+. Mrzí ma, že som vám v tom čase nedal priestor vysvetliť situáciu z vášho pohľadu. Ale možno teraz je ešte lepší čas, vzhľadom na časový odstup a akýsi nadhľad…
Ďakujem za tento váš dnešný postoj. Áno, bolo vtedy veľa kritiky na moju hlavu a málo priestoru na pokojné a pravdivé zhodnotenie výsledkov. Za volebný výsledok je vždy politicky zodpovedný predseda, aj keď nemá všetky nástroje v rukách. Väčšina krajských predsedov v hnutí, ktorí už dnes na svojich postoch nie sú, ma hneď po 5. marci 2016 verejne, cez médiá vyzývala na okamžité odstúpenie. Bola v tom zmes zlomyseľnosti, falošných ambícií a paniky. Bolo to nerozumné, pretože keď som im zakrátko vyhovel, dostali vývoj do neriadeného procesu, s ktorého dôsledkami teraz zvlášť oni majú problém. Ja som nepotreboval žiadne výzvy na odstúpenie, pretože som tri dni pred voľbami v denníku Pravda avizoval, že „ak hnutie nebude rásť, ja ho viesť nebudem“. Toto svoje presvedčenie a vnútorné nastavenie som vyjadril už tri roky predtým v rozhovore pre denník SME. Bolo však potrebné rozvážne a zodpovedne pripraviť personálne a systémové zmeny na sneme. Z poškodenej lode sa neuteká, treba ju zaviesť do prístavu, dobre opraviť a pokojne vymeniť velenie.
To bola moja predstava, ktorej som však už pre neprimeraný tlak nemohol vytvoriť priestor a podporu. Požiadal som všetkých z predsedníctva KDH, aby zbytočne a nerozumne neodstupovali, ale zachovali až do snemu funkčné vedenie. Podpredsedu Pavla Zajaca som po jeho súhlase podľa Stanov poveril zastupovaním až do júnového snemu hnutia a po rokovaní s Milanom Majerským, už vtedy predsedom celoslovenskej Kresťanskodemokratickej samosprávy a primátorom Levoče, som ho na poslednej tlačovke verejne označil za svojho najvhodnejšieho nástupcu. Po tejto základnej príprave som sa 15. marca 2016, desať dní po parlamentných voľbách, funkcie predsedu vzdal. Nechcel som ďalej oponovať tlaku tých, ktorí mali inú predstavu o riadení hnutia a mňa mali za najväčšiu prekážku. Milan túto výzvu sprvoti prijal a začal sa na snem pripravovať ako kandidát na nového lídra. Keď však videl situáciu na okresných snemoch, nedostatok podpory od niektorých štruktúr, podmieňovanie jeho zvolenia vzdaním sa primátorstva až nakoniec postavenie ďalšej kandidátky Eleonóry Porubcovej s podporou už spomínanej skupiny krajských predsedov a krajských tajomníkov, oznámil mi, že sa rozhodol ešte pred jej ohlásením ašpirácie na predsedníčku vzdať svojej kandidatúry. Bol som sklamaný, lebo Milan bol najvhodnejší kandidát, pripravený na pokračovanie v obnove hnutia zvnútra. Potvrdili to aj minuloročné voľby, v ktorých sa stal županom v Prešovskom kraji. Tento bol vždy pre hnutie volebne najsilnejším krajom.
Dalo sa v KDH urobiť pre posilnenie výsledkov viac?
Vždy sa dá urobiť viac. Ale to nie je len úloha predsedu. Keď som prevzal vedenie v roku 2009, KDH bolo šieste medzi šiestimi parlamentnými subjektmi. Po voľbách 2010 sme sa posunuli na štvrtú priečku a do vlády. Začali sme obnovu hnutia, vytvorili Konzílium, radu expertov, oživili činnosť zväzov, bola reštartovaná Nadácia Antona Tunegu, rozbehli sme každoročný Deň rodiny pre členov a sympatizantov a novoročné duchovno-politické sústredenia pre funkcionárov, tajomníkov a zamestnancov hnutia. Bolo vidieť omladenie i novú vitalitu. Po nerozumnom povalení vlády Ivety Radičovej poslancami SaS, OĽaNO a OKS a po kauze Gorila sme sa posunuli na druhé miesto za Smer-SD. Tak to bolo aj v nasledujúcich komunálnych, regionálnych a európskych voľbách. Hnutie sa mohlo po takmer pätnástich rokoch od obdobia rokov 1994 – 1998 opätovne začať stavať do úlohy lídra opozície a hlavného oponenta vládnucej strany Smer-SD. Nanešťastie, znovu prevládli ambície niektorých politikov nad úsilím o jednotu a rozvoj hnutia. A tak už pred voľbami roku 2011 v súvislosti s pádom vlády začal podpredseda D. Lipšic na ministerstve vnútra nám všetkým za chrbtom organizovať svoju skupinu a budúci nový subjekt, s ktorým vyšiel po voľbách. Mal realizovať „sen pre Slovensko“, ako to oznámil na Turíce v máji 2012. Z hnutia NOVA, do ktorého pozval odídencov od Sulíka, však nakoniec bola nie nová väčšina, ale stará menšina, ktorej kandidáti sa nakoniec prihlásili na kandidátku u Matoviča. Pritom D. Lipšic dostal od nás v júni 2015 ponuku rokovať o účasti na listine KDH. Ďalším adeptom na prezidenta, potom na gazdu pravice a na premiéra bol R. Procházka. Vznik a rozhodnutia jeho Siete znamenali nielen odobratie hlasov KDH, ale aj ich rýchle, zradné a pre spoločnosť veľmi drahé odovzdanie Ficovi, aby mohol znovu pohodlne vládnuť.
Čo k tomu dodať? Ako možno udržať v slobodnom spoločenstve ľudí, ktorí politicky vyrástli cez KDH a dostávali popredné funkcie, ale ktorí si zaumienili uprednostniť trieštenie a ísť svojou cestou? Tu sa hodí africká múdrosť, ktorú som na Rade KDH pri ohlásení Procházkovej platformy spomínal: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choď spolu.“ Aj preto som presadzoval stratégiu KDH+, aby sa ku KDH pridávali podobne zmýšľajúci odborníci, politici a organizácie. Pridal sa Miro Pollák, Peter Švec, Ján Filc, Peter Kubina, poslanci Ivan Štefanec v EP, Jozef Mikuš a Alojz Hlina v NR SR, štyria poslanci vo VÚC, strany Občania a DS, SAMP – Slovenská asociácia malých podnikateľov a živnostníkov. Aj Richard Vašečka, Anna Verešová a ďalší dostali pozvanie, aby spolupracovali alebo kandidovali, ale rozhodli sa inak.
KDH ako nositeľ odkazu Novembra ‘89 chcelo a chce ísť spolu a ďaleko. Nie všetko nové je dobré, a nie všetko staré je zlé. Slovensko za toto opakované trieštenie a oslabovanie kresťanskej demokracie platí pokračovaním skorumpovanej, nespravodlivej politiky. Samozrejme, urobili sme aj chyby v parlamente, kde nebolo dosť disciplíny a jednoty v klube poslancov. V kampani sme sa dostali do vleku tém Smeru. V Európe zavládla a vrcholila bezprecedentná migračná kríza. Na tejto vlne problémov a obáv rástli populisti a extrémisti, kým štandardné strany všade strácali. Aj nás to zasiahlo, aj keď obavy medzi ľuďmi boli stranou Smer a niektorými novinármi a webmi vyvolávané umelo a živené účelovo. Ovocie tejto vlny je škodlivé a viditeľné. Na stave spoločnosti a politiky máme podiel všetci – politici aj novinári, podnikatelia, učitelia, verejná správa, kultúrna obec, duchovné autority, občania. Spolu to však aj dokážeme zmeniť k lepšiemu. Ten čas prichádza. Fico po desiatich rokoch padol. Teraz je dôležité, aby skončila aj nezodpovedná a skorumpovaná politika. Sme v „osmičkovom roku“. Tohtoročný vývoj už je veľmi zaujímavý, môže byť zlomový. Slovensko bude také, akým ho bude chcieť mať väčšina občanov. Náš osud je vďaka slobode v našich rukách, a je to aj naša zodpovednosť.
Návšteva v centrále Charity v Dakare, v Senegale.
Vráti sa podľa vás KDH na stratené pozície s Alojzom Hlinom, alebo by bol lepším predsedom Richard Vašečka?
Áno, vráti sa, som o tom presvedčený. S kým na čele, o tom rozhodli v hlasovaní delegáti snemu v Ružomberku. Rozdiel bol výrazný v prospech A. Hlinu, ale podpora R. Vašečku za krátky čas v hnutí bola na sneme významná, takmer tretinová. Už sa vracajú stratené hlasy z OĽaNO a zo Siete. KDH sa zaiste vráti na vyššie pozície, ak v ňom bude viac jednoty a viac úsilia o spravodlivosť na Slovensku, v Európe i vo svete. A to závisí najviac od lídra a vedenia. Uvítal som súťaž o predsedu. Férová súťaž hnutie posilňuje, ale nezdravé vymedzovanie sa a boj o moc ho oslabí. Viem, čo je férová súťaž, bol som v takej v roku 2000 s Jánom Čarnogurským. Ten v polčase rozhodovacieho procesu pred snemom v Trenčíne odstúpil a ukázal na svojho nástupcu, Pavla Hrušovského. A keď som nakoniec na sneme získal 42 % hlasov, a teda nevyhral, nepovažoval som to za prehru. Lebo zmene na čele som výrazne dopomohol, a prijal som vo vedení post podpredsedu. Hnutie sa upokojilo a zmohutnelo, prestal odliv členov do SDKÚ. Žiaľ, to bol jediný prípad súťaže o predsedu v histórii hnutia, keď výsledkom nebol odchod porazeného a založenie ďalšej, konkurenčnej strany. Po prehratých voľbách predsedu z hnutia odišli J. Klepáč a neskoršie aj M. Dzurinda. Keď sa KDH ďalším odchodom ľudí okolo V. Palka a vznikom KDS znovu oslabilo, v decembri roku 2008 za mnou do Bruselu prišiel Pavol Hrušovský, aby som sa predčasne vrátil z Európskej komisie domov vystriedať ho na poste lídra.
Preto bude dôležité, aby svoj prínos pre novú jednotu rozvinul aj Richard Vašečka a aby bol ponúknutý priestor aj ďalším hodnotovo a programovo blízkym politikom. KDH nikdy nebolo stranou jedného muža, ani teraz ňou nemá byť. Predseda je prvý medzi rovnými, ale aj prvý v zodpovednosti za výsledky a stav hnutia. Hnutie je demokratické, budované zdola. To nie je slabina v dnešnej slovenskej ponuke strán, ale prednosť. Prejavuje sa to výrazným potenciálom aj na komunálnej a regionálnej úrovni. Má jasnú identitu, ku ktorej netreba mená, pomlčky či vysvetľovanie. Som rád, že od návrhu meniť Stanovy predsedníctvo na sneme v Ružomberku nakoniec ustúpilo. Treba sa sústrediť viac na program pre ľudí a na riešenie súčasnej politickej situácie. Krajina akútne potrebuje dôveryhodnú alternatívu. KDH by malo posilňovať tímovosť, odbornosť cez Konzílium a expertov a zodpovednosť. Spájať skúsenosti a osvedčené hodnoty s novými prístupmi a zrozumiteľnou komunikáciou. A bude to znovu „sila, čo Slovensko dvíha“. To bolo jedno z hesiel hnutia v prvých slobodných voľbách v júni 1990.
