Každá krajina má takú zodpovednosť za osud sveta, aký má politický a ekonomický vplyv. Aj z tejto myšlienky vychádza poradca súkromnej britskej nadácie Clementy Ján Figeľ.
Podľa neho môže k udržateľnému mieru viesť iba dialóg a postupné zblíženie USA a Ruska. Ako môže usporiadanie vzťahov medzi jadrovými veľmocami ovplyvniť ukončenie vojny na Ukrajine? Je vstup Kyjeva do NATO nezvratný? Prečo politici nie sú schopní viesť konštruktívny dialog? Môže sa lokálny ukrajinsko-ruský konflikt zmeniť na svetový? Prečo sú myšlienky R. Schumana aktuálne aj dnes? Sledujte otvorený rozhovor H. Kostelníkovej s bývalým aktívnym politikom a predsedom KDH J. Figeľom.
Spoločná bezpečnosť by mala byť ponúknutá všetkým štátom NATO a bývalého Sovietskeho zväzu
Tri vojny v Európe v 20. storočí prerástli do tragických a dlhých globálnych konfliktov: prvá svetová vojna, druhá svetová vojna a studená vojna. Nebezpečenstvo podobnej eskalácie konfliktu na východe Európy stále existuje a rastie.
Rusko je agresorom porušujúcim platné medzinárodné právo. Za posledných 30 rokov sa východná Európa dostala do toku nevyriešených problémov. Rusko sa približuje k ďalšej globálnej veľmoci — Číne. Európske krajiny a Spojené štáty zostávajú jednotné, no platia aj vysokú vojnovú cenu.
Po viac ako dvoch rokoch od ruskej invázie a vojny na Ukrajine krvavé straty a miera devastácie neustále rastú. Škody sú nesmerne — ľudské, morálne, kultúrne, ekonomické. Viditeľná je únava a apatia obyvateľstva. Viac ako kedykoľvek predtým možno počuť výzvy na komplexný, spravodlivý a udržateľný mier. Na druhej strane sa súvislosť veľkej vojny približuje. Jej pravdepodobnosť rastie.
Ničnerobenie alebo súčasný vývoj by nás dostali do kontinuity so zlom 20. storočia. Vplyv škodlivých ideológií rastie. Konať v „bratskom duchu“ je osobnou povinnosťou každého z nás, najmä v čase prebiehajúcej bratovražednej vojny. K tejto povinnosti nás všetkých vyzýva článok 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948.
V rovnakom duchu v roku 1950 ponúkol znepriateleným národom Nemecka, Talianska a ďalších európskych krajín vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman bezprecedentný mierový plán. Lídri ako Schuman, západonemecký kancelár Konrad Adenauer, taliansky premiér Alcide De Gasperi a francúzsky diplomat Jean Monnet boli štátnici s rozumom a vierou, služobníci spravodlivosti pre všetkých, obrancovia ľudskej dôstojnosti a propagátori spoločného dobra.
Výsledkom ich praktickej solidarity po druhej svetovej vojne bolo viac ako prímerie, upokojenie a deeskalácia – bola to spravodlivé, realistické a atraktívne spoločenstvo rovných budujúcich obnovu a postupnú prosperitu pre všetkých. Spoločenstvo bolo založené na zmierení, zmluvnom práve a spoločných inštitúciách.
Pôvodný Schumanov plán bol o znemožnení novej vojny v zjednotenej Európe. Tento projekt sa pre zúčastnené krajiny stal realitou a existuje už viac ako 70 rokov. Dnes potrebujeme analogický a odlišný plán na zastavenie vojny v Európe a zabránenie akejkoľvek vojne v budúcnosti prostredníctvom rozumnej politiky a vzájomnej spolupráce. Premena konfrontácie na spoluprácu je v záujme národov a ich rozvoja. Vodcovia prichádzajú a odchádzajú, ale národy zostávajú. Pri konfrontácii tretie strany získavajú a rastú na dôležitosti.
Spolupráca Východu a Západu, Moskvy a Washingtonu bola predpokladom a základom víťazstva nad nacizmom a fašizmom v Európe. Rovnako aj zánik komunizmu a pád železnej opony bol dosiahnutý nenásilnými prostriedkami, vrátane dialógu medzi Západom a Východom, medzi Washingtonom a Moskvou. Zamatové víťazstvo nad krutým a násilným komunizmom bolo ovocím tohto porozumenia a spolupráce.
Dnes mám tú česť predsedať súkromnej iniciatíve na vytvorenie nového dialógu medzi predstaviteľmi Spojených štátov, Ruskej federácie a Európskej únie, ktorý čerpá z týchto historických udalostí a skúseností. Zmena paradigmy môže nielen prekonať desaťročia konfrontácie, ale aj vytvoriť podmienky na nastolenie dlhodobého mieru v strednej a východnej Európe a Strednej Ázii.
Obojstranne výhodná spolupráca môže viesť k vytvoreniu veľkého spoločenstva od Anchorage na Aljaške po Vladivostok na Kamčatke v Rusku cez Európu a Strednú Áziu. Vojna v takomto spoločenstve sa môže stať nemožnou a nepredstaviteľnou, ako to bolo v prípade úspešného príbehu EÚ od roku 1950. Takáto veľká zóna bezpečnosti, spolupráce a prosperity na severnej pologuli by predstavovala bezprecedentnú a bezkonkurenčnú silu pre mier a stabilitu vo svete.
Som hlboko presvedčený, že na Schumanovom a Marshallovom pláne 2.0 musíme spolupracovať s podobne zmýšľajúcimi v Európe, USA a Ázii. Spoločný „dom Západ-Východ“ bude vybudovaný na pozvaní národov zo západu a východu do spoločnej bezpečnostnej architektúry so zdieľaným vlastníctvom.
Takéto spoločné pozvanie musí zahŕňať obnovu zničených území, najmä na Ukrajine, a navrhnúť systém stability a následnej prosperity. Diskrétne prieskumy v rôznych centrách moci ukazujú povzbudivé reakcie. Vízia skorého mieru a zmierenia vrátane prechodnej spravodlivosti musí byť spojená so zdravou medzinárodnou architektúrou zaručujúcou bezpečnosť pre všetkých. Spoločenstvo praktickej solidarity môže prameniť zo spoločného trhu s energiou, prírodnými zdrojmi, informačnými technológiami a duševným vlastníctvom (ako Európske spoločenstvo uhlia a ocele od roku 1950).
Zdieľaná bezpečnosť by mala byť ponúknutá a garantovaná všetkým štátom NATO a bývalého Sovietskeho zväzu. Ako to urobili zakladatelia Európy, korene konfliktu musia byť odstránené a prevencia do budúcnosti spočíva v zdieľaní zdrojov a bezpečnosti.
Spolu s Adenauerom je správne povedať, že „zjednotená Európa bola snom niekoľkých, túžbou mnohých a stala sa nevyhnutnosťou pre všetkých“. Inovácia podľa neho neprichádza z nových nápadov, ale zo schopnosti vidieť staré nápady v novom svetle. Schumanov plán z roku 1950 bol bezprecedentnou politickou inováciou. Pre mnohých Európanov to bola utópia, pre iných provokácia. Niektorí vo Francúzsku to považovali za zradu. Táto veľká a aktuálna inovácia podporovaná pevným odhodlaním zrelých národných lídrov sa ukázala ako skutočná a dôveryhodná cesta k mierovej, stabilnej a prosperujúcej Európe.
Dnes si musíme znovu a rovnako pripomínať, že mier je potrebný a prospešný a že mier, bezpečnosť a prosperita pre všetkých sú možné. Mier si vyžaduje odvahu, vytrvalosť a konštruktívne úsilie. Som presvedčený, že takéto tvorivé a rastúce úsilie rovnako zmýšľajúcich ľudí v blízkej budúcnosti zvíťazí nad silami konfliktu, násilia a vojny. Čím skôr, tým lepšie.
• Ján Figeľ je bývalý podpredseda vlády SR, viedol prístupové rokovania Slovenska do Európskej únie a prípravu na členstvo v NATO, zastával mandát komisára Európskej únie, bol Osobitným vyslancom pre slobodu náboženského vyznania alebo viery mimo EÚ, zakladateľ EIT – European Institute of Innovation & Technology a člen poradného zboru Clementy Foundation (www.janfigel.sk).
Článok uverejnil 11. júla 2024 denník The Washington Times ako op-ed.
Ján Figeľ bol prvý slovenský eurokomisár, vyjednával vstup SR do EÚ a NATO, je dlhoročným politikom za KDH. Hovoríme o minulosti, prítomnosti a budúcnosti európskej a euroatlantickej spolupráce, o perspektívach Slovenska v spoločenstve slobodných národov.
Foto: BORIS NÉMETH
Pán Figeľ, boli ste prítomný pri dôležitých okamihoch vytvárania slovenskej zahraničnej politiky a jej integrácii do euroatlantického priestoru. Boli ste eurokomisár, vyjednávali ste vstup SR do EÚ, pôsobili ste aj pri našom vstupe do NATO. Odvtedy sa mnoho udialo, ale tie položené základy tu stále sú. Mohli by sme teda začať – s odstupom rokov – malou rekapituláciou.
Hlavným vyjednávačom pre vstup SR do EÚ som bol vymenovaný vládou v októbri 1998. Keď sa Slovensko stalo členom Európskej únie 1. mája 2004, stal som sa ako prvý Slovák komisárom EÚ. V rokoch 2016 až 2019 som bol osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Od roku 1999 som bol aj spolupredsedom vládneho výboru PRENAME, teda „Preparation for NATO Membership“, spolu s kolegami z ministerstva obrany – Jozefom Pivarčim, neskoršie s Rastislavom Káčerom. V novembri 2002 na samite v Prahe sme spolu s ďalšími 6 štátmi získali pozvanie do Aliancie.
Ale tá naša cesta do NATO aj EÚ nebola taká ľahká, ako sa to dnes môže niekomu zdať v spätnom pohľade.
Nebola ľahká ani priamočiara. Slovensko sa na jednej strane hlásilo k spomenutým dvom cieľom za každej vlády od vzniku republiky v 1993; prihlášku do EÚ odovzdal v júni 1995 Vladimír Mečiar do rúk prezidenta Chiraca za vtedajšieho francúzskeho predsedníctva v Cannes. Pekné mesto…
Také filmové. Veď aj on tam „zafilmoval“…
(smiech) Áno, bolo v tom čosi teatrálne. Slovensko ako jediný z desiatich vtedy relevantných kandidátov nespĺňalo politické kritériá na členstvo.
Dá sa opísať konkrétne, v čom ich nespĺňalo, o aké parametre vtedy išlo? Ako sa to formulovalo?
Po páde komunizmu bolo evidentné, že téma „ako ďalej v Európe“ dostáva nový význam. V roku 1993 dvanástka EÚ v Kodani definovala tzv. kodanské kritériá na členstvo v Únii. Medzitým v roku 1995 pristúpili Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Bolo však zrejmé, že na obzore je historicky zlomové a najväčšie rozšírenie. Kodanské kritériá kládli na prvé miesto politické princípy. Ďalšie kritériá sa týkali ekonomickej konkurencieschopnosti, čo znamená v dôležitej miere obstáť tlaky konkurencie v prostredí Únie. K tomu patria aj záležitosti, ako boli zhoda výrobkov, verejné obstarávanie, štátna pomoc a pod. Ďalej tu bolo prevzatie acquis communautaire, teda harmonizácia legislatívy. V Madride roku 1995 pribudlo kritérium administratívnych kapacít, ktoré potrebuje štát nato, aby mohol fungovať v rámci väčšieho a komplexného spoločenstva. To všetko sa hodnotilo v roku 1997 v posudku Európskej komisie, a tam bolo Slovensko pri plnení politických kritérií v mínuse. Na Slovensku sme boli po zavlečení prezidentovho syna so spoluúčasťou štátnych štruktúr, došlo k vražde Róberta Remiáša, hrubo sa porušovala ústava, premiér Mečiar označil Ústavný súd za „chorý prvok“ na scéne. Boli manipulované verejnoprávne médiá a hrubo zneužívaná moc, čo začalo známou parlamentnou nocou.
Slovenská republika teda slávnostne zavŕšila proces vstupu 1. mája 2004. Oživte mi, prosím, pamäť: tí ostatní naši susedia z V4 vstúpili spolu s nami?
Do EÚ sme vstúpili naraz, v jeden deň. To bol optimálny scenár, pretože nebolo potrebné demontovať dobre fungujúcu colnú úniu s ČR. Nebolo potrebné v následnej fáze robiť Schengenský režim okolo Slovenska, ale dialo sa to spolu so Slovenskom. Ak by SR nebola v tejto skupine rozširovania, spomínané záležitosti by sa diali bez nás, resp. proti nám. Slovensko malo na začiatku rokovaní oproti susedom časový sklz dva roky a bolo náročné dostihnúť tento vývoj. Nikto nechcel kvôli nám čakať. Dokonca aj českí politici vysielali signály o tom, že ak by malo Slovensko zdržiavať proces, potom bude na príťaž.
Znamená to teda, že Dzurindova vláda urobila kus práce. Alebo môžeme povedať aj to, že, našťastie, tie škody, ku ktorým v predchádzajúcom období došlo, neboli nezvratné?
Dalo sa to napraviť, ale nemohli sme si dovoliť žiadne chyby, nesmeli vymeškať ani deň práce. Nešlo len o preberanie legislatívy, ale aj o mnohé reformy, počnúc samotnou ústavou. Tie politické zmeny neboli len odpoveďou na očakávania v Bruseli. Boli predovšetkým odpoveďou na naše domáce potreby.
Neboli za tým aj nejaké zahraničné záujmy? Povedzme záujmy Kremľa?
Geopolitika je realitou. Pamätám si vetu, ktorou sa Boris Jeľcin obrátil na Vladimíra Mečiara: „My očeň chotim, što by vy pobedili v vyborach.“ Želaním Moskvy bolo, aby Mečiarova politika pokračovala. Spomínam si tiež na ratifikáciu Severoatlantickej zmluvy, pri ktorej som bol ako spoločný spravodajca a predseda Zahraničného výboru v apríli 2003. Komunistická strana Slovenska s 11 poslancami vtedy ako jediná v parlamente oponovala vstupu do NATO; požadovali o tom referendum. Vláde Vladimíra Mečiara sa tiež žiadalo organizovať vlastné referendum vo februári 1997, no kvôli petičnej otázke o priamej voľbe prezidenta bolo vládou aj zmarené. To tiež potvrdilo, že zneužívanie moci na Slovensku v tom čase bolo pravidlom, nie výnimkou. A udialo sa to krátko pred samitom Aliancie v Madride v júli 1997.
A tam sme neboli prizvaní.
Nielen, že sme neboli prizvaní. Neboli sme ani spomenutí, čo už bolo vážne a kritické. Pod čiarou bolo spomenutých vlastne 5 krajín – Rumunsko, Slovinsko a tri baltské štáty ako krajiny s perspektívou členstva. Slovensko nebolo ani len pod čiarou. Okrem toho sme dostávali diplomatické demarše od EÚ a USA. Boli to jasné signály, že s takouto politikou určite nemáme šancu, a kým to nezmeníme, nikto s nami rokovať nebude. To sa naozaj a naplno zmenilo v roku 1998. Vďaka tomu bolo možné zvládnuť všetky deficity.
Zdá sa mi, že v tom čase aj časť HZDS či prinajmenšom niektorí jednotlivci začali meniť rétoriku aj viac proatlanticky.
Dobre si spomínate. Aj Vladimír Mečiar sa po voľbách v roku 2002 vyjadroval tak, že on a HZDS sú garantom integrácie, aj keď sú v opozícii, že Slovensko tam mieri, patrí, a že v tom bude úspešné. Pripomeniem len, že HZDS sa potom aktívne zúčastnilo aj predreferendovej kampane za vstup do EÚ, a fakticky už v ďalšom období nespochybňovalo ani naše ambície na členstvo v NATO. Vývoj v Európe a vo svete by jednak pokračoval aj bez Slovenska. Ak však Slovensko nevolí cestu izolácie, je zaujímavým partnerom, a dokonca môže byť dávané za príklad. Toto sme zažívali aj v rámci vyšehradskej spolupráce. Bez Slovenska je vyšehradský región nekompaktný a oslabený. Aj preto nás traja susedia výrazne podporovali pri vstupe do NATO.
Čiže dnešné radikálne pochybnosti o zmysle Vyšehradu nie sú namieste?
Stredná Európa je priestor menších štátov, ktoré v ťažkých obdobiach boli bojiskom medzi Východom a Západom. Dnes reprezentujú významný ekonomický, kultúrny a politický potenciál. V našom susedstve na Ukrajine prebieha vojna, a preto som presvedčený, že by sme si mali pestovať spôsobilosť hľadať riešenia, ktoré pomáhajú aj iným – či už tým myslíme Západ alebo Východ. Je to v našom geopolitickom a vlastnom záujme. Vyšehrad bol dobrý nástroj; nebol náhradou, ale príspevkom a prostriedkom pre cestu do EÚ aj do NATO.
Boli tu nejaké spory o priority, nejaké pnutia medzi projektom európskej integrácie a projektom Atlantickej aliancie?
To je dosť náročná, samostatná téma. Na americkej strane nebolo vždy dosť pochopenia pre súvislosti európskej integrácie. Minister zahraničia Dean Acheson, za ktorého pôsobenia bol zverejnený Schumanov plán, napísal vo svojej biografii, že ten plán bol „breath-taking“, teda dych vyrážajúci. Američania pripravovali anglo-americkú konferenciu, na ktorej mala byť riešená budúcnosť kontinentu po piatich rokoch od 2. svetovej vojny. A jeden deň predtým, 9. mája 1950 Robert Schuman oznámil plán, ktorým oslovil predovšetkým Nemecko. Skrátka, Schuman a následne aj Adenauer v ten deň predbehli anglo-americkú konferenciu, ktorá by bola rokovala v klasickom duchu vyvažovania síl. Samozrejme už mala vo vienku Marshallov plán, čo bolo prínosné. Ale zodpovedná Európa nemôže fungovať len ako spoločný trh.
Dobre, ale Európa vždy bola kultúrne rôznorodé prostredie, čo znamená aj politickú rôznorodosť.
Ide tu o jednotu v spoločných hodnotách. Keby európske krajiny neboli demokratické, keby tu neprevládali princípy právneho štátu, nedostali by sme sa k vecným témam spolupráce. Ale tým, že sme sa k nim prepracovali, môžeme hovoriť o ambícii, aby aj medzinárodné vzťahy boli založené viac na pravidlách než na sile. Súčasná, zjednocujúca sa Európa reprezentuje – aj so všetkými svojimi reálnymi problémami – predsa len istú formu rovnováhy medzi národným štátom s jeho záujmami a spoločenstvom. Na tomto princípe vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Cieľom bolo vytvoriť prostredie na reguláciu previazaním dvoch oblastí produkcie pôvodne kľúčových pre vedenie vojny, a teda zabrániť opakovaniu vojny medzi predtým znepriatelenými štátmi.
Podarilo sa?
Ten motív sa naplnil. Vojna v západnej Európe od r. 1945 nebola. Takúto realitu generácie predtým nepoznali. Vývoj Európy má svetový vplyv. Dnes máme znova vojnu na európskom kontinente. Ten vojnový vír vťahuje takmer polovicu sveta do vzťahu k nej. Je dôležité, aby to neprerástlo do svetového konfliktu. Sme šťastnou generáciou, ktorá sa nadýchla slobody. No zároveň je pozvaná riešiť takéto témy. Nielen konzumovať mier a eurozónu.
Nevzniká tu ale aj problém v dôsledku toho, že sme čosi premeškali, že sme príliš dlho len konzumovali, čerpali sme „mierové dividendy“, a nielen my, ale aj a predovšetkým západná Európa? Znova sa ukazuje, že ani sám európsky subkontinent nie je taký bezproblémový, ako sa niektorí domnievali. Nekládli sme príliš veľký dôraz na príslovečné „maslo“ namiesto „kanónov“?
Skôr by som povedal, že európske integračné procesy po páde Berlínskeho múru, po rozpade ZSSR, po rozpade Juhoslávie boli pomalé, až veľmi pomalé. Veď len náš proces od roku 1989 do vstupu do EÚ aj NATO trval 15 rokov. Po tom, čo sme sa nadýchli slobody, keď sme začali budovať demokraciu, nechali sme Východ v jeho postsovietskych problémoch. Teraz sa nám to vracia.
„Vojna v západnej Európe od r. 1945 nebola. Takúto realitu generácie predtým nepoznali.“
To, čo Schuman ponúkol, to nebola ilúzia. Išlo o prax solidarity medzi bývalými úhlavnými nepriateľmi, aby nemohla vzniknúť nová vojna. Až potom možno hovoriť o šanci na prosperitu. Toto je princíp, ktorý by mal platiť aj na východ od nás. Život nás učí, že nikdy nie je neskoro, iba ak by sme odmietli možnosť korektúry. K týmto princípom sa skrátka potrebujeme vrátiť.
Predstavuje však Európa dostatočnú masu kapacít na zvládnutie podobných problémov bez transatlantických väzieb? Nezvykli sme si tu žiť, ako keby niektoré veci skrátka neboli? Ako keby niektoré nebezpečenstvá neexistovali? Akoby tí zlí chlapci tam vonku neexistovali?
Áno, do veľkej miery sme si vytvorili aj predstavu, že po páde komunizmu, po zániku Varšavskej zmluvy atď. bude nasledovať len mierová Európa a…
… koniec dejín…
To bola, samozrejme, nezodpovedná ilúzia. Bezpečnosť a stabilita sú základom pre ďalšie veci. Aj u nás na Slovensku. Tieto základy sa podceňovali aj na Západe. A podobné signály od Američanov nás akoby stále vracali k tejto téme. Možno najviac za prezidenta Trumpa. Ten doslova pohrozil Európanom, že nebude brániť európske štáty.
Mohol by to ale Trump urobiť, keby si európski partneri plnili svoje záväzky prispievania do spoločného rozpočtu, a vôbec záväzky voči spoločnej bezpečnosti?
Uznávam, že nie je morálne ani politicky udržateľné, ak sa niekto dlhodobo len vezie ako čierny pasažier. Dnes je aj pre vojnu na Ukrajine situácia zmenená, mnohé štáty celkom zmenili svoje prístupy, robia radikálne kroky. To, že do Aliancie vstúpili neutráli ako Švédsko a Fínsko, je, samozrejme, výsledok Putinovej invázie, no hovorí to aj o tom, že my sme dnes takí početní a takí kompaktní, ako Aliancia dlhé desaťročia nebola.
Kompaktní? Veď je tu problém s americkými izolacionistickými náladami, a nielen to.
Áno, vždy je tu problém aj s izolacionistami aj s nedostatkom politickej vôle v jednotlivých krajinách vtedy, keď treba konať. NATO však narástlo z 12 na 32 štátov. Aj to je dôkaz jeho atraktívnosti.
No nezdá sa vám, že sa ten problém v poslednej dekáde a pol vracia a zosilňuje?
Dochádza však aj k zmenám. Keď Emanuel Macron začínal ako francúzsky prezident, vyjadril sa v zmysle, že NATO je v kóme. To bol veľmi silný výrok. A potom roky intenzívne, dokonca po začatí invázie vo februári 2022 komunikoval s Putinom v snahe negociovať zastavenie bojov. Teraz však hovorí o vyslaní vojakov na Ukrajinu. Reč je stále o tom istom prezidentovi tej istej krajiny.
Čo to vlastne Macron povedal v skutočnosti?
Nebol som pri tých rokovaniach. Ale viaceré krajiny vrátane Poľska a ČR sa vyjadrili v podobnom duchu, totiž, že treba zvažovať aj personálnu pomoc Ukrajine, ktorá je v ťažkej situácii. Ide predovšetkým o záležitosti logistiky.
To asi treba zdôrazniť, lebo niektorí tu narábajú propagandisticky s predstavou, že tam budeme posielať mladých chlapcov ako potravu pre kanóny.
Nie, tu ide predovšetkým o logistickú výpomoc, školenia, tréning ukrajinských síl, ženijné a odmínovacie práce. Moderné zbrane sa nedajú obsluhovať bez prípravy, bez inštruktáže. Postoje sa menia na základe aktuálneho diania, aj na základe obáv z budúcnosti, ktorá môže byť ešte horšia. Európsky vývoj za posledných 70 rokov akoby išiel z krízy do krízy, ale, a to je dôležité: po vzostupnej špirále. Najprv to bolo len o tom, aby nebola vojna. Potom išlo o ekonomickú spoluprácu, colnú úniu, spoločný trh, eurozónu; dnes je toto všetko realita, ale na začiatku bol len skromný plán.
To ale Európa vstávala z trosiek. Túto situáciu si mladšie ročníky nemajú šancu pamätať.
Je to tak. Na to všetko treba pamätať. No boli tu aj iné skúšky. Pamätám si to ešte ako mladík: ako v 70. rokoch na čiernobielych obrazovkách komunistická televízia opakovala, že na Západe je kríza, že ľudia jazdia bicyklami, lebo zdražela ropa, že poľnohospodári protestujú, vyhadzujú potraviny, a ako ten Západ nefunguje. Ten Západ sa však nadýchol; plán Jacquesa Delorsa na riešenie európskej „sklerózy“ bol európsky jednotný trh. Mnohí vtedy predpovedali koniec integrácie. Ale EÚ sa rozšírila o ďalších členov. Eurozóna neskôr prešla veľmi ťažkou skúškou pri gréckej kríze, a konzekvencie sme zažili aj v SR. Padla vláda, ktorá rozhodovala o stabilite a budúcnosti eura. Bol som jej členom.
Nevďačí Európa za niečo pozitívne práve tomu, že bola vnútorne rôznorodá? Nezrodil sa práve z tohto duch slobody, ktorý sa nakoniec vždy presadil – napriek iným, morbídnejším tendenciám? V takom prípade asi treba akceptovať aj istú mieru politických pnutí vo vnútri systému EÚ.
Politické pnutie môže byť tvorivé. Podobne ako plus a mínus na baterke je zdrojom energie. Keď sa to napätie stratí, stagnujeme, vývoj ustáva, pohyb sa zastaví… Ako príklad výhody rozmanitosti uvediem: záväzná európska legislatíva nemôže byť platná, kým nie je publikovaná aj v slovenčine. Ak sa občan obráti na európske inštitúcie v slovenskom jazyku, musí byť v tomto jazyku aj spätne vyrozumený.
To znamená ale aj tlak na tvorbu istých byrokratických štruktúr.
Áno, ale v službe človeka, v službe občana. Proces integrácie je otvorený, dá sa do EÚ nielen vstúpiť, ale aj vystúpiť. Ambícia „stále užšej Únie“ až na úroveň federácie alebo „superštátu“ je iracionálna. Potrebná je istá rovnováha, ktorá vždy obsahuje pnutia, záujmy, otázky. Napríklad v dobe Napoleona tu boli pokusy o zjednotenie Európy silou. Z toho sa Európa dlho liečila. A nemusím zvlášť pripomínať skazonosné hitlerovské či sovietske pokusy. Sú tu teda aj falošné alternatívy: na Východe to ešte zažívajú.
Ak zoberieme do úvahy brexit: často sa hovorí o tom, ako Briti zvládajú alebo nezvládajú jeho dôsledky. Ale nezmenil brexit aj vnútorné prostredie EÚ?
Na nás to má tiež isté dopady, prinajmenšom ten mocenský trojuholník medzi Francúzskom, Nemeckom a Spojeným kráľovstvom sa rozpadol. Ten trojuholník vyvažoval isté tendencie – napr. vo vzťahu k bruselskej centralizácii. Briti boli pri vstupe Slovenska otvorení pre slobodný pohyb pracovnej sily – na rozdiel od Nemcov a Rakúšanov, ktorí sa ho obávali, a pritom profitovali z pohybu pracovnej sily oveľa viac. Briti pomáhali, aby Únia bola otvorenou.
Budeme teda musieť riešiť nejakým spôsobom vzťah bŕzd a rovnováh v rámci Únie nanovo? A možno sa zbytočne pýtam, či si to naše politické elity na Slovensku dostatočne uvedomujú?
Politika spoločnej obrany a bezpečnosti by sa oveľa dôveryhodnejšie realizovala s Britmi. Mnohí dnes v Británii hovoria, že to rozhodnutie treba prehodnotiť. Nechcem predbiehať, ani to lacno komentovať. Británia pristupovala k európskej integrácii s odstupom. Pamätám si na telegram, ktorý britský veľvyslanec posielal do Londýna z rokovaní o vzniku EHS. Písal, že ak sa na tom šiesti premiéri aj dohodnú, tak to nepodpíšu, ak to podpíšu, tak to neratifikujú, a ak to ratifikujú, tak to nebude fungovať. Bola v tom nedôvera, v pozadí boli negatívne skúsenosti s mierovými iniciatívami. Ale zakladajúca „šestka“ začala spolupracovať a potom sa britskí konzervatívci rozhodli pridať. Následne labouristi zorganizovali referendum proti tomu, ale vstup do Únie získal väčšinovú podporu. Neskôr – a to už sú tie zmeny postojov – konzervatívci v súťaži s populistami sľúbili Britom referendum. A hoci premiér Cameron bol za zotrvanie, dopadlo to opačne. Politika je sama osebe zložitá, plná protichodných tendencií. Aj preto potrebuje rozumných a rozhodných lídrov.
Ktorí dokážu identifikovať spoločné princípy.
Keď hráme s populistami ich hru, výsledok bude ešte viac populizmu. Preteky v populizme. A to dopadne zle.
Máte istú skúsenosť z Blízkeho východu. Malo to nejaký vplyv na vaše nazeranie na európske záležitosti?
Bol som na území Iraku v čase boja o Mosul. Zaznamenával som priame svedectvá od ľudí, ktorí tam zostali; nastal tam totiž obrovský exodus, následkom ktorého bola aj európska migračná kríza v roku 2015, a tá otriasla celou Úniou. Brexit, koniec-koncov, prišiel krátko po tom. Ak nedbáme o problémy, ktoré sa dejú v susedstve, budeme následne platiť oveľa vyššiu cenu. Preto by EÚ mala byť spolutvorcom mieru a jeho udržateľnosti. Od Európy sa to aj očakáva. Model našej spolupráce je veľmi atraktívny. V kontraste s tým som zažil pálenie amerických vlajok v Sudáne, v Pakistane…
Isteže pálenie amerických vlajok, keďže EÚ pre nich nepredstavuje problém! Ale to, že sme neškodní, ešte neznamená, že sme efektívni.
Nenávisť a antiamerikanizmus sa ťažko prekonávajú. Ale voči EÚ som takéto prejavy nezažil. Únia je atraktívna. V medzinárodných vzťahoch existuje nielen „hard power“, tvrdá sila, ale aj „soft power“, mäkká sila. Sila, ktorá vás ovplyvňuje svojou príťažlivosťou.
A tým, že ju chráni americká „tvrdá sila“, americký nukleárny dáždnik, preto si môže dovoliť byť „mäkkou“.
Ale stále je to sila istého druhu. Dúfali sme, že v 21. storočí vo svete prevládne skôr právo a pravidlá než tvrdá sila. Európa je toho protagonistom. Áno, nám tá sila skôr absentuje, ale právo svedčí.
Ale aj právo musí byť vymožiteľné. Inak nie je právom.
Iste, mať za sebou tú silu bolo vždy dôležité. Európa nemôže zostať obrom na hlinených nohách. Ekonomicky a obchodne je to dnes obor, vzhľadom na svetové pomery, ale je veľmi zraniteľný.
Keď sa pozrieme na celkovú situáciu, aj doma, aj tam vonku: cítite sa optimistom?
Môj otec by bol rád, keby mohol riešiť naše dnešné ťažké otázky, mať naše dnešné problémy. Nedožil sa slobody, podobne ako jeho brat, po ktorom mám meno. ŠtB ho zlikvidovala a dodnes nepoznáme ani miesto jeho posledného odpočinku. Môžem tu parafrázovať Jeana Monneta, keď sa ho pýtali mladí v 50. rokoch v súvislosti s budúcnosťou Európy, či je optimista alebo pesimista. Odpovedal, že ani jedno, ani druhé, ale že zostáva odhodlaným. Budúcnosť je v našich rukách. Lebo slobodu sme nedostali preto, aby sme vyjadrovali pocity, ale aby sme vytvárali prostredie, ktoré je faktickou odpoveďou na aktuálne potreby, a, samozrejme, aby bolo lepším dedičstvom pre tých, ktorí prichádzajú po nás. To, čo zaplatili ľudia pred nami, je výzva aj pre osobnú, aj pre národnú pamäť, výzva na vďačnosť. Kde je vďačnosť, tam je aj úcta a tam je aj zodpovednosť. Toto aktívne a tvorivé úsilie a dlhodobé odhodlanie je moja odpoveď na otázku o budúcnosti.
Ján Figeľ
Narodil sa v roku 1960. Vyštudoval inžinierstvo v odbore výkonovej elektroniky na TU v Košiciach. V rokoch 1998 – 2002 štátny tajomník MZ SR, 1998 – 2003 hlavný vyjednávač v prístupových rokovaniach o vstupe SR do EÚ. 1999 – 2002 spolupredseda vládneho Prípravného výboru pre členstvo v NATO. 2004 – 2009 prvý slovenský komisár EÚ; 2003 – 2004 člen Predsedníctva frakcie EPP-ED v Európskom parlamente. 2016 až 2019 osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva mimo EÚ. Člen KDH od roku 1990, predseda KDH v rokoch 2009 – 2016. Ženatý, 4 deti. Žije v Bratislave.
Prezidentka Zuzana Čaputová počas odovzdávania ďakovných medailí v Prezidentskom paláci. (Zdroj: SITA)
BRATISLAVA. Prezidentka Zuzana Čaputová odovzdala ďakovné medaily 28 osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o vstup Slovenska do EÚ a NATO.
Tieto osobnosti sa buď priamo podieľali na prístupovom procese alebo podporovali integračné úsilie SR inými spôsobmi. Informoval o tom hovorca prezidentky Martin Strižinec.
Najdôležitejšie rozhodnutie
Ako prezidentka vo svojom príhovore uviedla, vstup do EÚ a NATO bolo jedným z najlepších a najdôležitejších rozhodnutí v modernej histórii Slovenska.
Prezidentka to pokladá za úspech celej krajiny a všetkých obyvateľov.
„Bolo to úsilie väčšiny politického spektra, odborníkov a odborníčok, diplomatov a diplomatiek, časti médií ale aj širšej odbornej a občianskej spoločnosti, ktorých snahy sa spojili v mene dosiahnutia spoločného cieľa,“ vyhlásila prezidentka s tým, že títo ľudia rozumeli významu členstva Slovenskej republik v EÚ a NATO, verejne ho vysvetľovali a presadzovali.
„Nedá sa oceniť všetkých, ktorí na našom vstupe do EÚ a do Severeoatlantickej aliancie pracovali. Poďakovať však chcem a už teraz môžem všetkým – pričinili ste sa o lepšiu a bezpečnejšiu budúcnosť Slovenska,“ uviedla prezidentka.
EÚ aj NATO sa zmenili
Prezidentka zhodnotila, že za uplynulých 20 rokov sa EÚ aj NATO zmenili.
„Nielen počtom členov, ale aj prehĺbením spolupráce či posilnením kolektívnej obrany. Prekonali sme mnohé krízy, a verím, že úspešne prekonáme aj tie, ktorým ako EÚ a NATO čelíme dnes,“ vyhlásila Čaputová s tým, že napriek mnohým zmenám v oboch zoskupeniach stále platia pravidlá, ktoré platili aj pri vstupe SR, a to, že každá krajina, ktorá sa stáva členom musí byť a zostať fungujúcou demokraciou.
Prezidentka zdôraznila, že je dôležité, aby Slovensko tak ako doteraz bolo partnerom v EÚ a spojencom v NATO nielen na papieri, ale aj konštruktívnym partnerom a priateľom.
„Aby sme sa aj naďalej správali v duchu hodnôt, ochrana ktorých nám vstup do týchto zoskupení umožnila. Rešpekt k týmto hodnotám je totiž tým najsilnejším spojením medzi nami a ostatnými členmi, ale predovšetkým tým najvýznamnejším benefitom pre našich občanov. Toto je naša spoločná povinnosť a bude to aj náš spoločný úspech. Zvládneme to!” uzavrela prezidentka.
Uplynulo už dvadsať rokov, čo sa Slovenská republika stala členom obrannej vojenskej aliancie NATO. Počas tých dvadsať rokov neutíchali a neutíchali debaty o výhodách, či možných rizikách plynúcich z nášho členstva v aliancii. O tom, čo v skutočnosti znamená naša účasť v tomto obrannom zoskupení a čo všetko to Slovensku prinieslo, sme sa rozprávali s predstaviteľom KDH Jánom Figeľom.
TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Foto: TASR/Michal Svítok
Bratislava 29. marca (TASR) – Vláda SR schválila 6. októbra 1999 Národný program implementácie Akčného plánu na členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO). Dokument predstavoval parametre pripravenosti Slovenska na členstvo v NATO a jeho aktivity v rámci individuálneho partnerského programu, uviedli v tom čase novinárom štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Ján Figeľ a štátny tajomník Ministerstva obrany SR Jozef Pivarči.
TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Národný program prípravy SR na členstvo v NATO odovzdali Figeľ a Pivarči 11. októbra v sídle Aliancie v Bruseli. “Severoatlantická aliancia sa ukázala ako pilier európskej bezpečnosti a Slovensko, rovnako ako naši susedia, v nej vidí budúcnosť aj pre naše základné otázky obrany a bezpečnosti,” konštatoval Figeľ. Predložený program mal SR podľa neho viesť k splneniu cieľa, ktorým bol vstup do NATO. “Či už to bude v roku 2001 alebo neskôr, Slovensko chce byť pripravené,” dodal.
Politické a ekonomické otázky, obranné a vojenské zdroje, bezpečnostné otázky týkajúce sa zaobchádzania s utajovanými informáciami a právne otázky, to boli základné priority pre spoluprácu, ktoré dokument obsahoval. “Vo všetkých týchto oblastiach potrebuje Slovensko budovať interoperabilitu a modernizovať sa tak, aby bolo schopné vstúpiť do NATO a stať sa príspevkom k európskej bezpečnosti,” uviedol Figeľ.
O mesiac neskôr delegácia SR na čele s Figeľom rokovala s predstaviteľmi 19 členských krajín Aliancie v Bruseli. Témami rokovania boli vzájomná spolupráca a príprava Slovenska na členstvo v NATO.
Hlavnými úlohami, ktoré muselo Slovensko splniť do najbližšej aktualizácie programu, boli podľa Figeľa príprava legislatívy o ochrane utajovaných skutočností, realizácia reformy rezortu obrany, prehĺbenie spolupráce s krajinami Vyšehradskej štvorky a tiež práca s verejnosťou, nakoľko verejná mienka nebola priaznivo naklonená vstupu SR do Aliancie. “Musíme našej verejnosti ukázať, že nové NATO je príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť vrátane Slovenska,” uviedol Figeľ. Slovensko sa tiež zaviazalo ročne navyšovať rozpočet na obranu o 0,1 percenta až po dosiahnutie hranice dvoch percent.
NATO je stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným.
Štandard uverejnil nedávno dve reflexie k 20. výročiu vstupu SR do NATO. Kým prvý text je výrazne skeptický, odkaz druhého je realistický. Rád by som obraz Jaroslava Danišku však korigoval a doplnil.
Po prvé, autor píše, že „vstup do NATO bol predvstupným krokom našej integrácie do Európskej únie“. V skutočnosti tu išlo o dva súvisiace ciele, ale nie vzájomne podmienené – ani inštitucionálne, ani politicky, ani právne, ba ani časovo. Prekrývali sa záležitosti a kritériá politickej stability, právneho štátu a demokracie či ekonomickej konkurencieschopnosti a transparentnosti. Početné krajiny prekrývajúce sa členstvom v NATO a v EÚ mali, samozrejme, podobné postoje k našej dôveryhodnosti i podpore. Aj preto sa dá povedať, že odmietnutie Slovenska na samitoch NATO a EÚ v roku 1997 bolo prekonané pozitívnymi rozhodnutiami samitov v Prahe a v Kodani na konci roku 2002. Zhruba päť rokov bolo naše integračné zaostávanie za Vyšehradskou skupinou. NATO za tých päť rokov zvládlo pozvanie a začlenenie našich troch susedov, prekonalo nechuť na ďalšie rozširovanie a rozhodlo sa kolektívne reagovať na teroristický útok proti USA (2001).
Európska únia pozvala Slovensko na rokovania o členstve v decembri 1999, kým Aliancia až v novembri 2002. Rokovania o EÚ trvali Slovensku takmer tri roky. Výsledkom bola Prístupová zmluva s vyše päťtisíc stranami textu. Vzhľadom na prenos niektorých právomocí na orgány EÚ bola pre ratifikáciu nevyhnutná ústavná väčšina poslancov NR SR a referendum.
Členstvo v NATO po dvoch kolách konzultácií vyjadril jednoduchý Prístupový protokol a bezproblémový ratifikačný proces, ktorý bol zavŕšený 29. marca 2004, teda krátko pred fixne stanoveným termínom historického, najväčšieho rozšírenia EÚ (1. máj 2004).
Po druhé, NATO je nástrojom americkej zahraničnej politiky v Európe, ale určite nie základným. Je to aj preto, lebo americká dvojstranná politika vykonávaná často mimo NATO, je v Európe oveľa vplyvnejšia. Je tomu tak napríklad vo vzťahu k Ukrajine, Poľsku či Spojenému kráľovstvu. NATO zostáva dôležitým nástrojom a kotvou americkej vojenskej prítomnosti v Európe.
Napriek strojnásobeniu európskeho členstva je NATO stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným. Nie je pravda, že členstvo v NATO nás automaticky zatiahne do vojen. Na to slúži zmluva, ktorá suverenitu spojencom neodoberá. 20 štátov sa postupne pripojilo k pôvodným zakladateľom iste nie preto, aby sa nechali zaťahovať do vojen, intervencií či nezodpovedných mocenských dobrodružstiev. Predpokladom zrelého slovenského postoja je však politicky zodpovedná vláda našej krajiny.
Okrem samotnej zmluvy by som rád uviedol známy prípad intervencie v Iraku v roku 2003, ktorá bola súčasťou „vojny proti teroru“ vyhlásenej prezidentom G. Bushom mladším. Aj kvôli nesúhlasu Nemecka a Francúzska sa intervencia nestala akciou NATO. Vznikla vtedy „koalícia ochotných“, ktorá reprezentovala vyše 60 krajín. Bolo medzi nimi aj Slovensko.
Premiér a väčšina vlády si osvojili pozíciu tandemu Bush – Blair v obviňovaní irackého diktátora z vlastníctva zbraní hromadného ničenia. Bolo to klamstvo. Minister Eduard Kukan argumentoval aj naším vstupom do NATO. Ako predseda Zahraničného výboru NR SR som to odmietol aj na mimoriadnom rokovaní Bezpečnostnej rady, aj pri parlamentnom rokovaní v marci 2003 v mene Gestorského výboru. Za väčšinu poslancov KDH oponujúcu vojenskej účasti Slovenska na intervencii v Iraku si koalícia našla náhradu v hlasoch HZDS. Slovinsko ako náš súputník pri vstupe do NATO takúto účasť odmietlo. A do Aliancie o rok neskôr, presnejšie v marci 2004, vstúpilo bez problémov. Podmieňovať integráciu Slovenska do NATO účasťou na intervencii v Iraku nebolo poctivé.
O suverenite treba menej vykrikovať v médiách a na mítingoch, ale rozumne a principiálne ju aplikovať tam a vtedy, keď ide o naše medzinárodné postavenie a národno-štátny záujem, keď ide o pravdu, spravodlivosť a právo. Z nich totiž pramení medzinárodná bezpečnosť, stabilita a udržateľný, skutočný mier.
4. apríla 1949 podpísalo 12 štátov Severoatlantickú zmluvu. Má preambulu a 14 článkov. Za 75 rokov ju nebolo treba korigovať, modernizovať či akokoľvek dopĺňať. Počet členov sa zvýšil na 32, keď sa po spustení ruskej agresie voči Ukrajine pridali aj tradične neutrálne Fínsko a Švédsko. Vojna na východe Európy viedla k významnému posilneniu Aliancie. Pri tejto príležitosti je dobré pripomenúť si ducha a literu tejto zmluvy, ktorej sme ako štát súčasťou už 20 rokov.
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949
Preambula:
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
Článok 5 – najdôležitejší, kľúčový článok Zmluvy:
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
Pre dobro vlastné i spoločné treba zmluvné právo poznať a rešpektovať. A konať v jeho duchu a podľa platnej litery zmluvy. Pri takomto konaní je dôležitým východiskom rozlišovanie pravdy a faktov od klamstiev, propagandy a poloprávd, pretože toho je plný mediálny a spravodajský priestor. Obhajoba oprávnených národno-štátnych záujmov v rámci bezpečnosti, obrany a krízového riadenia nás v prípade útoku alebo hrozby napadnutia chráni kolektívnym aliančným dáždnikom. Zároveň nás takýto útok voči ktorémukoľvek spojencovi recipročne zaväzuje „bezodkladne podniknúť takú akciu, akú budemepovažovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily.“
Vďaka tomuto princípu vzájomnej solidarity sa Severoatlantická zmluva historicky osvedčila a zostáva naďalej atraktívna. Práve pre tento silný príbeh a potenciál vplyvu by malo NATO ako organizácia a jej lídri prejaviť štátnickú prezieravosť a historickú múdrosť, ako ich v takom veku prejavovali napríklad americký prezident Ronald Reagan alebo nemecký kancelár Konrad Adenauer. Ide predsa o politicko-vojenskú organizáciu, nie naopak.
Hydepark je priestor otvorený na diskusiu, do rubriky prispievajú politici či vysokí úradníci a verejne činné osoby, publikované názory sa nemusia kryť s redakčnou líniou Štandardu.
Bratislava 28. marca (TASR TV) – Bezpečnosť vždy súvisí so stabilitou a stabilita s prosperitou. V relácii CD Klub Pavla Demeša v TASR TV to vo štvrtok pri príležitosti 75. výročia založenia Severoatlantickej aliancie vyhlásil Ján Figeľ, niekdajší hlavný vyjednávač slovenskej vlády pre vstup do EÚ a spolupredseda Vládneho výboru PRENAME pre vstup do NATO.
“Radi diskutujeme o prosperite, o zdravotníctve, o financiách a tak ďalej, ale to všetko začína a vracia sa k téme bezpečnosti. Preto je dôležitá a zostane dôležitá,” vyhlásil bývalý eurokomisár.
Na úvod relácie tiež pripomenul, že presne pred 75 rokmi, teda v roku 1949, bola podpísaná Severoatlantická zmluva. “USA boli (vtedy) prvýkrát ochotné vytvoriť alianciu s európskymi partnermi, a teda angažovať sa mimo západnej hemisféry. To bol veľký prelom,” povedal.
Za 75 rokov existencie nemuselo NATO revidovať ani jeden článok svojej zakladajúcej zmluvy, čo je podľa Figeľa znakom jej kontinuity a aktuálnosti. Rozširovanie Aliancie zase svedčí o jej atraktivite, zdôraznil.
Procesy súvisiace so vstupom Slovenska do NATO sa rozbehli po roku 1998 a do Aliancie bolo napokon Slovensko pozvané na summite v Prahe v roku 2002, pripomenul Figeľ. “Naši susedia boli pozvaní päť rokov pred nami a my sme vytvorili istý otáznik alebo bezpečnostné vákuum, a preto bolo dôležité, aby sme nezaváhali,” povedal.
Dvadsať rokov po vstupe Slovenska do NATO sa však podľa Demeša objavujú pochybnosti a diskutuje sa o možnosti neutrality štátu.
“Neutralita, ak má mať váhu, musí byť garantovaná zvnútra aj zvonku,” povedal Figeľ. “História potvrdzuje, že menšie štáty potrebujú garanta, spojenca, niekoho, o koho sa môžu oprieť. V tomto zmysle by naša neutralita bola len závislosť iného druhu – a byť závislým nie je dobré,” upozornil. Dodal, že hovoriť o nevyhnutnosti neutrality je buď prejavom naivity, alebo záujmov odlišných od potrieb národa.
V súvislosti s vojnou na Ukrajine Figeľ povedal, že jej riešenie by mohlo prísť zo strednej Európy, pričom dosiahnutie mieru by malo byť aj napriek rozdielom spoločným záujmom Slovenska, Česka, Maďarska i Poľska. Mier však podľa neho musí byť spravodlivý, aby bol udržateľný.
Týmto smerom by sa podľa Figeľa mal uberať aj júlový summit Aliancie vo Washingtone. “NATO by malo byť rešpektovaným spoločenstvom, na ktoré si netrúfne ani Rusko. Zároveň musí byť politicko-vojenským spoločenstvom, ktoré pomôže… zastaviť vojnu v Európe, lebo hrozí, že bude horšie,” upozornil.
Pred dvadsiatimi rokmi sa Slovenská republika stala súčasťou Severoatlantickej aliancie. Je veľa dôvodov nielen si to pamätať, ale vážiť si a rozvíjať túto dôveru a postavenie Slovenska.
V Európe je znovu vojna. Tradične neutrálne štáty ako Fínsko a Švédsko prehodnotili svoj status a stali sa našimi spojencami. Mnohí u nás práve v tomto čase znovu spochybňujú význam členstva Slovenska v NATO. Neutralita by v slovenskom prípade neznamenala stabilitu a bezpečnosť, ale priniesla by novú formu závislosti a neistoty.
Orientácia Slovenska na NATO bola v dokumentoch nášho štátu vyjadrovaná od vyhlásenia samostatnosti. Na summite v Madride v roku 1997, ktorý prekonal rozdelenie kontinentu počas studenej vojny, boli naši traja susedia pozvaní, aby sa stali členmi. Slovensko nebolo spomenuté v záveroch ani len pod čiarou. Situácia sa otočila až po parlamentných voľbách v roku 1998.
Náročné budovanie dôvery
Vo vláde Mikuláša Dzurindu zodpovednosť za bezpečnostnú politiku a vzťahy s NATO pripadla hlavne rezortom zahraničia a obrany. Bol som ako predseda Vládneho výboru PRENAME (Preparation for Nato Membership) na úrovni štátnych tajomníkov spoluzodpovedný za prípravu Slovenska na členstvo v NATO od Washingtonského summitu v roku 1999 až po Pražský summit v roku 2002. V Prahe bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Spolupredsedami PRENAME za Ministerstvo obrany boli najprv generál Jozef Pivarči, neskoršie Rastislav Káčer.
Po náročnom období budovania politickej dôvery, ekonomickej stability, vojenskej a spravodajskej interoperability bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Stalo sa tak nielen vďaka USA a ostatným spojencom, ale osobitne treba oceniť intenzívnu podporu troch visegrádskych susedov. Tento integračný príbeh Slovenska do OECD, NATO a EÚ je zachytený v Kronike vyjednávača, knihe Dozrievanie pre Európu, ktorej som autorom.
Vybral som článok s názvom NATO na slovenských hraniciach, ktorý výstižne opisuje situáciu v marci 1999, keď sa naši susedia z V4 geopoliticky posunuli do NATO. Všetci traja už boli v OECD. V tom čase už druhý rok rokovali o podmienkach vstupu do EÚ, ale Slovensko bolo stále mimo týchto štruktúr.
V texte nachádzam argumenty, ktoré aj dnes majú svoju silu. Bezpečnostný a zahraničnopolitický konsenzus je zvlášť pre menšie krajiny veľmi dôležitý. Tento konsenzus a dôveryhodnosť Slovenska sa dnes viditeľne oslabuje.
Dnes, v čase vojnového konfliktu na Ukrajine, je naša stredoeurópska súčinnosť ešte väčšou výzvou. NATO, ktoré spája Slovensko, Poľsko, Českú republiku a Maďarsko do rozsiahlej aliancie tridsiatich dvoch štátov, je politicko-vojenskou organizáciou. Preto politika musí mať navrch a na pozadí vojenskej kapacity intenzívnejšie hľadať zodpovedné politické riešenia pre mier, bezpečnosť a stabilitu v Európe a vo svete.
Nasledujúci článok bol publikovaný 16. marca v roku 1999 v denníku SME a neskôr sa stal aj súčasťou spomínanej knihy.
NATO na slovenských hraniciach
Vstupom Českej republiky, Poľska a Maďarska do Severoatlantickej aliancie sa toto spojenectvo ocitlo priamo na našich hraniciach. Formálne sa tým definitívne končí studenovojnové rozdelenie Európy.
Naši susedia sa zaradili do transatlantického spoločenstva, ktoré od druhej svetovej vojny rastie na základe ochrany slobody a bezpečnosti na západ od Slovenska. NATO od doby svojho vzniku vytváralo podmienky na historické zblíženie západoeurópskych národov a ich neskoršiu integráciu do Európskej únie.
Jeho úloha pokračuje istým spôsobom aj dnes v ostatnej časti Európy, ktorej sme súčasťou. Členstvo stredoeurópskych krajín v NATO nie je samotným cieľom, ale je prostriedkom na budovanie stability a bezpečnosti v Európe, ktorá bola po celé toto storočie zdrojom mnohých konfliktov, lokálnych i globálnych vojen.
Za desať rokov sa zmenili európske reálie, ba i hranice štátov. Zmenili sa aj hrozby. Zodpovedá tomu aj nová koncepcia vzťahov medzi štátmi.
Ak pre Európu bola predtým rozhodujúca existencia rovnováhy (zbraní, ozbrojených síl, jadrového odstrašovania spojencov a pod.), dnes ju tvaruje predovšetkým fenomén spolupráce.
Hĺbka spolupráce v bezpečnostných otázkach je mierou nielen našej zrelosti pre vývoj bez vojnových konfliktov, nielen zrelosti pre riešenie sporov mierovou cestou podľa zásad medzinárodného práva, ale aj našej schopnosti úspešne čeliť novým bezpečnostným hrozbám a budovať nový charakter vzťahov medzi štátmi a národmi nášho kontinentu.
Úspešnosť slovenskej cesty do NATO je predovšetkým v našich rukách, myslím tým nielen vládu, parlament, Armádu SR, ale spoločnosť ako celok.
Pre úspech tejto cesty platí:
1. Najväčšou a primárnou zárukou našej stability a pokojného rozvoja je budovanie SR na základoch slobody, pluralizmu, vlády zákona, ochrany ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Prejavy rasovej neznášanlivosti, intolerancie či nacionalizmu sú výrazom morálnej biedy ich nositeľov.
2. Dobré susedské vzťahy sú výrazom demokratickej zrelosti národa a spoločnosti a zároveň sú príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť. Sú dôkazom existencie vedomia spoluzodpovednosti za vývoj regiónu. Na dobré susedstvo však vždy treba dvoch.
3. Slovensko musí byť naklonené spolupráci s tými, ktorí sú na tejto ceste s ešte väčšími problémami, s ešte ťažším dedičstvom. Solidarita je cementom budovania novej Európy. Zároveň musíme byť otvorení pre vzájomne výhodnú spoluprácu s tými, ktorí nateraz preferujú inú cestu k upevňovaniu svojej bezpečnosti.
4. Armáda SR by mala aktívne rozvíjať praktickú súčinnosť s partnermi v oblastiach komunikácie, logistiky, zbraňových systémov, prípravy vojakov i štábnych dôstojníkov a civilnej kontroly jej činnosti. Spoľahlivosť v ochrane a výmene dôverných informácií je základným predpokladom spojenectva.
5. Slovensko si pozvánku do NATO pripraví, ak sa bude správať už dnes ako faktický spojenec. To znamená ako štát, ktorého konanie je nielen dôveryhodné a predvídateľné, ale je prakticky v súlade s krokmi Aliancie. Ak bude príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť, pre riešenie konfliktov v blízkych i vzdialenejších častiach sveta, bude v demokratickom spoločenstve vítané.
Postoje de facto spojenca sú najlepším akčným plánom pre naše budúce de iure členstvo v Aliancii. Na druhej strane sa nesmie „politika otvorených dverí“ Aliancie stať nástrojom na bezdôvodný odklad ďalšieho rozširovania.
Niet lepšieho spôsobu na oslavu päťdesiatky aktívneho života, ako je pozvanie ďalších priateľov k spoločnému stolu, ako je ďalší krok k vitalizácii zmluvného spoločenstva. Bez dostatku politickej vôle a vedomia medzinárodnej spoluzodpovednosti to však nie je možné, treba tieto vlastnosti novej Aliancii vážne zaželať.
Slovensko svojim trom susedom k zavŕšeniu prístupového procesu do NATO úprimne blahoželá. Dobroprajní vravia, že ak sa darí susedovi, bude sa skôr dariť aj nám. Treba v nich zároveň vidieť aj štáty, ktorých prirodzeným záujmom bude podpora snahy Slovenska o zaradenie sa do tejto Aliancie.
Slovenská cesta do NATO vedie cez visegrádsku spoluprácu. Aliancia by nemala klásť na ďalších kandidátov väčšie požiadavky, než boli kladené na najnovších členov. Na druhej strane je isté, že čerstvé, posledné skúsenosti s rozširovaním sa pamätajú najlepšie.
Parlamentnými voľbami sa Slovensko prestalo vzďaľovať od členstva v NATO, od volieb sa začalo k nemu jasne približovať. Priblížili sme sa k Aliancii obnovením dôvery a pozitívnym obsahom politiky, podobne ako Aliancia sa k nám priblížila v novom prístupe našich visegrádskych susedov. Geografia je už na druhom mieste.
29. marca 2004 sa Slovenská republika stala členskou krajinou NATO. O mesiac neskôr sme sa stali súčasťou Európskej únie. Odvtedy sa udialo veľa vo svete i v našich dejinách. Vyrástla nová generácia, ktorá si nemôže pamätať iné geopolitické pomery. Aj preto je dôležité poznať rozhodujúce udalosti, chápať dôležité súvislosti nášho vývoja a rozlišovať zmluvné právo od šumov každodennosti, mediálnych ohlasov a hlavne od propagandy a klamstiev.
Povojnová euroatlantická spolupráca a integrácia mala podobnú časovú os, ako slovenská cesta. Marshallov plán (1948) pre obnovu vojnou zničenej Európy mal dve ramená – hospodárske a vojenské. Prvé reprezentovala Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), ktorá vznikla v r. 1948, neskôr sa mimoeurópskym otvorením zmenila na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Vojenské rameno vzniklo v r. 1949 vo forme Severoatlantickej zmluvy a jej organizácie NATO. Rodiacu sa anglo-americkú politiku o povojnovom usporiadaní kontinentu však predbehol Schumanov plán, ktorý francúzska vláda ponúkla 9. mája 1950 Nemecku a ďalším krajinám. Bol to historicky bezprecedentný projekt a prekvapivá, no úspešná iniciatíva. Európska únia je ovocím a potvrdením mieru, ale nedokázala sa zatiaľ stať garantom a aktívnym tvorcom mieru na kontinente.
NATO vzniklo ako reakcia na hrôzy Druhej svetovej vojny a expanziu sovietskej nadvlády a komunizmu v Európe. Alianciu vytvorilo 12 štátov, po nedávnom vstupe Fínska a Švédska je nás spolu 32. Je evidentné, že aj dnes s existenciou Aliancie majú problém najmä komunisticky a post-komunisticky zmýšľajúce kruhy. Európa samotná nebola schopná vytvoriť účinnú kolektívnu obranu. Zlyhal aj Bruselský pakt (1948), aj Európske obranné spoločenstvo (1954). A skutočnú vojenskú silu a význam nenadobudla ani následná Západoeurópska únia (rozpustená v r. 2011).
Slovenská republika na svojej ceste do spoločenstva slobodných demokratických krajín postupovala podobne. Po páde komunistického režimu, po demokratizačnom, transformačnom a emancipačnom procese vstúpila v r. 2000 do OECD a následne v r. 2004 do NATO a do EÚ. Bezpečnosť a stabilita umožňuje intenzívnu, vzájomne výhodnú spoluprácu, ba prosperitu. Táto logika a postupnosť platila nielen v minulosti, ale platí aj dnes. Nie je rozumné spochybňovať naše členstvo v NATO, pretože lepšiu bezpečnostnú a obrannú alternatívu Slovensko nemá. Slovensko v strede Európy nemá byť ostrovom, ale svorníkom. Poľsko, Česká republika a Maďarsko už ako členovia veľmi aktívne podporovali prizvanie Slovenska do Aliancie. Je dobré byť v jadre kompaktného regiónu. O to by sa mala aktívne usilovať každá slovenská reprezentácia.
Slovenská cesta k vlastnej štátnosti a následne k plnohodnotnému európskemu a medzinárodnému postaveniu viedla aj cez úsilie slovenského a českého exilu, odboja a legionárov. Bez Clevelandskej a Pittsburskej dohody by nebolo Martinskej deklarácie, pretože by nebolo podpory Wilsonovho plánu a porozumenia víťazných mocností pre vznik Česko-Slovenska po Prvej svetovej vojne. Uplynulo odvtedy dramatické storočie. Symbolicky i fakticky sa dá povedať, že Aliancia nám umožnila spojiť rozdelené rodiny a národ na oboch brehoch Atlantiku do jedného spoločenstva. V USA a Kanade sa k slovenským koreňom hlási takmer milión obyvateľov. Napriek emigrácii „za chlebom, za slobodou, či za obojím,“ ako hovorieval tiež exulant kardinál Jozef Tomko, v duchu preambuly Washingtonskej zmluvy sú Slováci a Slovenky na oboch brehoch Atlantiku odhodlaní „hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.“
Zvlášť tento rozmer euroatlantickej integrácie Slovenska a nášho strategického spojenectva by som rád zdieľal s tými, ktorí kladú dôraz na národný rozmer nášho života a identity. Národ je prirodzené a dôležité spoločenstvo pre život a kultúru ľudí a pre ich spoločnú cestu dejinami. Slovenský národ si zaslúži pravdu, nie klamstvá a manipulácie, ktoré škodia ako toxíny a burina. Lebo pravda je základom slobody a spravodlivosti. Moc má preto slúžiť ľuďom vo svetle pravdy. Ona je víťaznou istotou, ako nám to v minulosti potvrdzoval nápis na prezidentskej štandarde („Pravda víťazí!“).
Byť neutrálny môže znamenať byť závislý, stratiť slobodu i suverenitu. Naše dejiny a poloha sú úplne odlišné od Švajčiarska, ba aj od príbehu Rakúska. Preto sú neutralistické úvahy naivné a voči národu nezodpovedné. Efektívna, fungujúca bezpečnosť je vždy nákladná. Slovensko takú bezpečnosť v izolácii nedosiahne. A naše dejiny sú toho dôkazom i lekciou.
Suverénne rozhodnutia majú byť predovšetkým rozumné a zodpovedné, nielen nezávislé. Nežijeme v izolácii. Miera vzájomnej závislosti narastá, a hlavne pre menšie štáty sa stáva veľkou výzvou. Pri rozumnej a zodpovednej politike je náš osud v dobrých rukách. Vyjadrením spoločenskej zrelosti a zdieľanej vízie býva aj zahraničnopolitický konsenzus, ktorý synergicky spája štátnu politiku, verejnú diplomaciu a občiansku spoločnosť. Zhoda vyhlásení, záväzkov a skutkov, predvídateľnosť a spoľahlivosť postojov patria do výbavy spoločenstva podobne zmýšľajúcich priateľov, partnerov a spojencov. V súčasnosti sa tento konsenzus výrazne a rýchlo oslabuje. Je to na škodu Slovenska.
Jasné dohody robia dobrých priateľov. Dohody treba dodržiavať. Toto sú dva starorímske princípy medzinárodného práva. V apríli 1999 nám Aliancia ponúkla MAP – Akčný plán pre členstvo. Až do Pražského summitu NATO v novembri 2002 som ako našu odozvu na MAP viedol prípravu Slovenska (Vládny výbor PRENAME) na členstvo ako štátny tajomník MZV. Bolo to náročné obdobie, no rozhodujúce a úspešné. Proces výrazne zvýšil informovanosť a podporu občanov pre toto dôležité rozhodnutie. Chcem na záver pri tomto jubileu aliančného členstva všetkým pripomenúť ducha (preambulu) a centrálnu literu – jadro Severoatlantickej zmluvy, ktorá nás chráni i zaväzuje:
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA
Washington DC, 4. apríla 1949
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
ČLÁNOK 5
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú budepovažovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
