Ján Figeľ

Tag: politika

  • Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky

    Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky

    Pred časom článok vydaný v Štandarde argumentoval, že naša politka potrebuje zmenu paradigmy. Predseda KDH Milan Majerský v ňom píše: „Potrebujeme zmenu paradigmy politického boja: chceme bojovať ZA riešenia dobré pre ľudí a spoločnosť, a nie PROTI zlým politikom a stranám.“

    Orientácia slovenskej politiky viac na program, na programové zhody a odlišnosti nás odvedie od dnešnej personifikácie a mocenskej polarity, ktoré našu situáciu charakterizujú. Ani svet, ani Slovensko nie sú čierno-biele. Nie sú tu dve skupiny ľudí – dobrí a zlí. Pomyselná morálna hranica ide cez svedomie každého človeka. Každá vládna moc potrebuje vyvažovanie a účinnú kontrolu. Ovocím takéhoto nastavenia verejnej moci je pluralita názorov a riešení. Pluralita je silou spoločnosti, nie slabosťou. Pluralita obohacuje a problémy nevytvára, ale rieši.

    V článku M. Majerského sa spomína aj moje meno v súvislosti s ústavným ukotvením definície, ochrany a podpory manželstva. Pred 10 rokmi som totiž ako líder KDH inicioval parlamentné rokovania a následne aj legislatívny návrh, ktorý podporilo rekordných 40 poslancov – spolupredkladateľov. KDH bolo v tom období podľa výsledkov volieb po 18 rokoch znovu v čele opozície. Vládnuci Smer-SD najprv rokovanie o ústavnom ukotvení ochrany manželstva odmietol.

    Keď sa však so záujmom o dohodu na ústavných zmenách v justícii prihlásil vtedajší premiér Robert Fico ako kandidát na prezidenta, KDH rokovanie s odvahou prijalo. Zároveň sme s rozvahou prizvali na účasť aj ďalšie strany vtedajšej Ľudovej platformy (SDKÚ-DS, Most-Híd), zapojili odborníkov a informovali verejnosť o rokovaniach o manželstve a súdnictve. Pre zjednodušenie, tú druhú tému mnohí nazývali “deharabinizácia”.

    Zmena Ústavy SR nebola ani o politickom kšefte, ani o príprave na spoločné vládnutie. Obidva legislatívne zámery malo KDH vo svojom programe. So Smerom-SD sa o dva roky spojili vo vládnej koalícii práve tí, ktorí od tejto ústavnej dohody s hlučnou kritikou KDH odskočili. Ak chce strana v menšinovom postavení politicky uspieť, musí mať odvahu, tvorivosť a vytrvalosť.

    Opozičné postavenie nemá byť dôvodom na rezignáciu na program a potreby ľudí. Novela ústavy slúži od 1. septembra 2014 ako posilnenie základu pre Slovensko, aby v našej krajine bolo viac solidarity, súdržnosti a spravodlivosti. Viac informácií o tejto ústavnej zmene vrátane relevantných dokumentov, možno nájsť v publikácii O ochrane manželstva v Ústave SR.

    KDH má v sebe hodnotový a programový základ, vďaka ktorému už opakovane pomohlo Slovensku zrealizovať svoje historické ciele a emancipačné túžby. V podstate boli tri: slobodný a demokratický právny štát, európska integrácia a bezpečnosť, a spravodlivé a rozvinuté Slovensko.

    Prvý bol zápas s komunizmom, ktorý bol nevyhnutným východiskom pre dnešnú slobodu a demokratický právny štát. Bol to zápas trvajúci desaťročia. Kresťanský a občiansky disent bol vytrvalý a nenásilný. Aj preto sme mali “nežnú” revolúciu. Po úvodnom vzopätí verejnosti a rýchlom rozpade VPN ako hlavnej sily Novembra, KDH svojimi ľuďmi (premiérom sa stal Ján Čarnogurský) a odhodlaním stabilizovalo a kultivovalo prvotné obdobie transformácie Slovenska a Československa na ceste k slobode a demokracii. 

    Druhým, zásadným zámerom bolo dosiahnuť európske a bezpečné Slovensko. KDH bolo prvou silou, ktorá ústami predsedu už vo februári 1990 postulovala cieľ “európskej stoličky a hviezdičky pre Slovensko”. Pre niektorých to bola ilúzia, pre iných provokácia. Dosiahnutie tohto cieľa spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom – teda s našimi susedmi – sa stalo pre hnutie kresťanských demokratov centrálnou úlohou.

    V čase rastúcej izolácie Slovenska za premiéra V. Mečiara sme sa úspešne integrovali do medzinárodných politických štruktúr EUCD, EDU a EPP. Kresťanskí demokrati nominovali v r. 1998 premiéra vlády širokej koalície M. Dzurindu, ktorá nás do EÚ a NATO úspešne doviedla. Bol som v tomto procese prítomný po celé obdobie ako hlavný vyjednávač pre vstup do Európskej únie.

    V novembri 2002 som ako vedúci delegácie slovenských poslancov predniesol prvý prejav na pôde Európskeho parlamentu za našu krajinu. Dva podpisy pod Prístupovou zmluvou do EÚ patria kresťanským demokratom – premiérovi M. Dzurindovi a mne. Následne som až do vstupu SR do EÚ  viedol skupinu slovenských poslancov – pozorovateľov v EP. Od 1. mája 2004 sa Slovenská republika stala členským štátom EÚ, a ja som sa stal členom Európskej komisie vedenej R. Prodim.

    Podobne som až do Pražského samitu NATO v novembri 2002 viedol prípravu na členstvo v Severoatlantickej aliancii ako spolupredseda  Výboru vlády PRENAME (PREparation for NAto MEmbership). Procesy, výsledky, podmienky a súvislosti sú aj pre budúce generácie autenticky zachytené v odborných publikáciách. Dôstojné a bezpečné postavenie Slovenska v Európe bolo dosiahnuté vďaka úsiliu občanov a spoločnosti, ale aj ich zodpovednej politickej reprezentácie. KDH, ako aj hlavná sila SDK po dlhé roky zohrávali v týchto procesoch kľúčovú, historickú úlohu. 

    Naša vízia má od začiatku aj tretí rozmer. Je to cieľ spravodlivého a rozvinutého Slovenska. Spravodlivosť je základom pokoja a zdrojom pokoja. Prázdne heslá, moc odtrhnutá od pravdy, kriminalizácia oponentov, kovbojské praktiky ani marketing spravodlivosť neprinášajú.

    Opakované výzvy na slušnosť po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v r. 2018 nepriniesli potrebné dlhodobé kvalitatívne zmeny. Slušnosť je málo, je to nízky cieľ. Slušnosť sa dá aj zahrať, môže byť maskou. No spravodlivosť je veľmi vážny a šľachetný cieľ. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Spravodlivosť má byť východiskom, cieľom a kritériom politiky, podobne ako dôstojnosť človeka. A to spravodlivosť pre všetkých a pre každého – pre poctivých, obyčajných ľudí i pre vrahov a zločincov. 

    Tam, kde je účinná spravodlivosť, fungujúci právny štát a kvalifikovaná, slúžiaca verejná správa, tam je logicky prítomný aj všestranný rozvoj, ktorý Slovensko tak očakáva – na celoštátnej, regionálnej i miestnej úrovni. Aby sa u nás dobre žilo, oplatilo pracovať, podnikať, investovať. Aby verejné zdravie a kvalitné vzdelanie boli dostupné pre všetkých. Vzhľadom na stav rezortov a sektorových politík prejavuje veľká časť spoločnosti nespokojnosť, výhrady a sklamanie. A to považujem za aktuálnu výzvu pre skúsené hnutie Novembra ’89, aby sa s plnou vážnosťou a zodpovednosťou pokúsilo ponúknuť vedenie a cestu pre spravodlivé a rozvinuté Slovensko.

    Dňa 16. marca 2024 sa KDH schádza v Žiline na svojom sneme, ktorý je štatutárnym zhromaždením delegátov s právom voliť predsedu a vedenie, a prijať rozsiahlu novelu Stanov. Tridsaťštyri rokov presahuje tzv. Kristove roky. Je to vek pre potvrdenie zrelosti. Zrelosť slovenských parlamentných strán je nevyhnutným predpokladom pre zrelosť slovenskej politiky.

    Vzhľadom na vývoj v Európe a jej okolí, na vojnu na Ukrajine a na stav našich vecí verejných, Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky. Je to alternatíva voči súčasnej moci i voči nastupujúcemu progresivizmu. Bez KDH takáto alternatíva nevznikne. A či vznikne, to závisí od odhodlania a od vedenia, ktoré vzíde z blížiaceho sa snemu KDH.

    Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie. 

    https://standard.sk/596634/slovensko-potrebuje-alternativu-rozumnej-a-zodpovednej-politiky

  • Analýzy 24 o aktuálnej politickej situácii s Jánom Figeľom (JOJ24)

    Analýzy 24 o aktuálnej politickej situácii s Jánom Figeľom (JOJ24)

    V relácii Analýzy 24 sa moderátor JOJ 24 Peter Petrus venoval aktuálnym politickým témam. V prvej časti bol hosťom bývalý predseda KDH a bývalý minister dopravy Ján Figeľ.

    https://joj24.noviny.sk/analyzy-24/826474-analyzy-24-o-aktualnej-politickej-situacii-s-janom-figelom
  • Ako charizmatici za desať rokov vohnali kresťanskú politiku do slepej uličky

    Ako charizmatici za desať rokov vohnali kresťanskú politiku do slepej uličky

    Foto: Jakub Kotian/TASR

    Kresťanskí charizmatici tento rok oslavujú desiate jubileum od vstupu do slovenskej politiky. A aj keď za ten čas zaznamenali značný úspech v oblasti politickej moci, dedičstvom ich politického pôsobenia je tiež rozvrat kresťanskej a konzervatívnej časti politického spektra.

    Bolo to po marcových voľbách v roku 2012, keď sa do parlamentu dostali prví kresťanskí kandidáti z charizmatických spoločenstiev. Bratislavský evanjelizátor a konvertita Branislav Škripek a žilinský učiteľ náboženstva Richard Vašečka zasadli do parlamentu vďaka hnutiu OĽaNO Igora Matoviča, ktorý tým v podstate zmenil tvár straníckej politiky na Slovensku a svoju pečať vtlačil aj charizmatikom. No k tomu sa ešte dostaneme.

    2012 – 2016: Kresťania nepatria len do jednej strany

    Pre charizmatikov boli počas ich prvého volebného obdobia charakteristické dve veci. Prvou bolo, že hodnotovo boli jasne ukotvení kresťansky a konzervatívne. Vašečka a Škripek (spolu s Erikou Jurínovou) v roku 2013 predložili návrh zákona, ktorý by obmedzoval potraty a za takéto zákony pravidelne hlasovali. Škripek prišiel s pomerne zaujímavou iniciatívou zákazu nahoty na verejnosti.

    Druhou vecou, ktorá charakterizovala vtedajších charizmatikov, bola teória o tom, že nie je dobré viazať kresťanské hlasy len na jednu politickú stranu. Samozrejme, oni neboli prví, kto prišiel s takouto myšlienkou. Pokušenie šteklilo napríklad Ivana Šimka, ktorý chcel najskôr zmeniť KDH a potom ho nahradiť v podobe SDKÚ (vzor videl v nemeckej CDU), no charizmatikom sa podarilo spopularizovať ju natoľko, že sa jej chytili takmer všetky ostatné strany. Napokon nie je náhodou, že práve v tomto volebnom období sme sa dozvedeli, že Robert Fico je pobirmovaný a v rodine má rehoľné sestry.

    Erika Jurínová, Branislav Škripek, Richard Vašečka a Martin Fecko. Foto: facebook.com/RichardVasecka

    Výsledkom bolo, že kresťanov zrazu začal mať v strane každý. V Sme rodina to bol Milan Krajniak, v strane Sieť to bol Radoslav Procházka s Igorom Janckulíkom. O podporu kresťanov sa zrazu uchádzala aj ĽSNS.

    Najmasívnejšie bolo tento prúd cítiť, samozrejme, v OĽaNO, kde sa k Vašečkovi zo žilinského spoločenstva Nový Jeruzalem pridal Marek Krajčí z bratislavskej platformy Kresťan v meste.

    Zástupcom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina sa namiesto Branislava Škripeka, ktorý už v tom období sedel v europarlamente, stal Eduard Heger. Hlasy z východu priniesol Jozef Lukáč z Koinonie Jána Krstiteľa.

    Skrátka, kresťanov mal v strane zrazu každý. A všetci títo kandidáti tvrdili, že to je tak dobre, lebo takto sa ich do parlamentu dostane viac ako len cez jednu stranu a skôr presadia kresťanské témy v politike. Ich úspechom bolo to, že dokázali vyzbierať hlasy svojich spoločenstiev, čo by síce na stranu a 5 percent nestačilo, ale prekrúžkovať sa dokázali hravo.

    Preto si to, s čím pôvodne vyrukovali najmä charizmatici postupne osvojili aj ďalší.

    Vedľajším negatívnym dôsledkom bolo, že v roku 2016 sa KDH (samozrejme aj kvôli problémom vo vnútri strany) po prvýkrát v histórii nedostalo do parlamentu. No proklamovaní kresťania zrazu sedeli takmer vo všetkých poslaneckých kluboch.

    2016 – 2020: Delenie na ultras a umiernených

    Po voľbách v roku 2016 dostáva pôsobenie charizmatikov v politike prvé hodnotové trhliny.

    Bol to totiž ich politický prvolezec Branislav Škripek, jeden zo zakladateľov Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, kto priniesol do verejnej diskusie naratív o delení konzervatívcov na extrémnych či ultras a umiernených.

    Škripek túto rétoriku použil v roku 2017 v rozhovore pre Denník N, kde svoju „umiernenosť“ doložil tým, že zákaz potratov (podobne ako Joe Biden) nazval „vnucovanie môjho kresťanského názoru“.

    Škripek v tom rozhovore okrem šírenia liberálnej propagandy o potratovej turistike zadefinoval kresťanov, ktorí sa pridŕžajú náuky cirkvi ako „ultras“ a voči ktorým stoja umiernení kresťania ako je on.

    Ťažko povedať, čo stálo za Škripekovou zmenou postoja v kultúrno-etických témach, výsledkom však bolo vajatanie v oblastiach, kde by mali konzervatívci a kresťania zastávať jasné postoje a z toho vychádzajúca politická nemohúcnosť.

    Na snímke Eduard Heger (OĽaNO – NOVA) skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze NR SR 23. marca 2016 v Bratislave. Foto: TASR/Pavel Neubauer

    Tá vyvrcholila na jar v roku 2018, keď nejednoznačnosť nových kresťanských politikov využil Marian Kotleba a jeho poslanci z ĽSNS, ktorí predložili vlastný návrh protipotratového zákona.

    Vznikol chaos, obviňovanie a vyviňovanie. No tento návrh priniesol najmä zásadný predel v kresťansko-konzervatívnej politike na Slovensku. Jeho dôsledkom je, že medzi kresťanov a konzervatívcov vniesol extrémistický prvok, s ktorým sa mnohí nevedia dodnes vysporiadať.

    Navyše z potratového zákona sa naraz stali preteky, v ktorých sa súťaží o to, kto ho v akej forme predloží, čo sčasti degradovalo diskusiu o ochrane života na politickú hru.

    A tak sa stalo, že najväčšie verejné podujatia v krajine, keďže na pochody za život v Košiciach a Bratislave prišlo viac ako 80-tisíc ľudí, konzervatívci nedokázali využiť.

    A aj keď Škripek neskôr z vrcholovej politiky vypadol, oba charizmatické naratívy, teda potreba konzervatívcov v rôznych stranách a ich delenie na ultras a umiernených sa pred voľbami v roku 2020 ešte posilnili.

    Najviditeľnejšie boli oba tieto naratívy prítomné v strane Za ľudí s Jurajom Šeligom (ktorý ešte viac spropagoval naratív o delení konzervatívcov na umiernených a extrémnych), Janou Žitňanskou či Veronikou Remišovou. Kresťanské krídlo však pomocou Lukáča a zopár ďalších ľudí posilnilo pred voľbami aj hnutie Sme rodina.

    No a Matovič to už cez tlačovku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie a „omilostením“ Richarda Vašečku, ktorý si medzičasom na rok odskočil do KDH a potom založil Kresťanskú úniu, otvorene hral na kresťanskú kartu.

    2020 – 2022: Bublina spľasla

    A potom sa stalo presne to, po čom všetci títo ľudia volali.

    Po voľbách v roku 2020 sa proklamovaní kresťania skutočne objavili v parlamente v hojnom počte. Zloženie Národnej rady SR malo byť najkonzervatívnejšie v histórii. Charizmatici navyše získali aj posty ministra financií a zdravotníctva.

    Očakávania boli veľké. Sociológ Michal Vašečka sa ešte pred tým, ako by noví poslanci zasadli do lavíc, vyjadril, že sprísnenie interrupčnej legislatívy považuje prakticky za schválené. Liberáli následne šírili strach, niektorí aj urážlivé posmešky.

    A aby toho nebolo málo, o rok neskôr sa kresťanský kandidát Edo Heger, ako ho všetci ľudia z kresťanských spoločenstiev volajú, stal premiérom. Kresťanskí politici tak za deväť rokov dosiahli všetko, po čom túžili.

    A bublina spľasla.

    Kresťanom v „najkonzervatívnejšom“ parlamente v histórii a s kresťanským premiérom sa totiž okrem zrovnoprávnenia cirkevného a štátneho školstva nepodarilo presadiť nič. Naopak, neustále sú vo vleku liberálnych politikov.

    Jasne sa to ukázalo najmä v dvoch prípadoch. Prvým bolo hlasovanie o návrhu zákona na pomoc tehotným ženám z pera poslancov okolo Anny Záborskej, z ktorého liberálni poslanci spravili nechutné divadlo, ktoré vyvrcholilo tým, že sa Záborskej museli zastávať dokonca poslanci z opozície.

    Foto: Facebook/Lamačské chvály

    Kresťanskí politici mali pritom v rukách všetky politické karty na to, aby tento zákon presadili a to dehonestujúce divadlo zastavili. Oni však nedokázali urobiť nič. Neukázali svoju údajnú silu v parlamente, nevyužili autoritu premiérskeho úradu, nedokázali čeliť mediálnemu tlaku. To isté sa opakovalo aj pri poslankyni Kataríne Hatrákovej a voľbe detskej ombudsmanky. Kvôli okrajovému a neveľmi dôležitému postu sa zrazu odohral zápas, kde proti Hatrákovej ako extrémistke vystupovali aj ľudia, ktorým nevadila na kandidátke či v klube.

    Druhým príkladom sú pandemické opatrenia. Ani údajne najkonzervatívnejší parlament v histórii a vláda na čele s praktizujúcim katolíkom nedokázali urobiť nič proti tomu, aby boli kostoly zaradené do tej istej kategórie ako reštaurácie či fitnescentrá. Preto sme tu mali jedno z najdlhších obmedzení verejného slúženia bohoslužieb na svete.

    Premiérovi, ktorý sa do parlamentu dostal ako kresťanský kandidát katolíckeho spoločenstva, museli otvorené listy kvôli neudržateľnej situácii v oblasti obmedzovania náboženskej slobody písať katolícki biskupi aj predstavitelia ďalších náboženských skupín. A to nie raz, ale niekoľkokrát.

    Heger si však kritiku za obmedzovanie náboženskej slobody ani náznakom nepripustil. A čo je príznačné, mlčia aj charizmatické spoločenstvá, ich lídri a kňazi, ktorí im pomohli do parlamentu.

    No problém charizmatikov nespočíva len v neschopnosti politicky presadiť svoju agendu. Ešte väčším problémom je, že svojím správaním a rétorikou pomáhajú zatvárať takzvané Overtonovo okno na konzervatívnej strane a zároveň nedokážu spraviť nič, čo by zabraňovalo jeho roztváraniu na strane progresívcov.

    Inak povedané, nedokážu rozšíriť oblasť konzervatívnych myšlienok, ktoré by boli akceptované vo verejnom diskurze a svojou rétorikou sami posielajú časť konzervatívcov mimo verejného diskurzu.

    Práve o tom je zaradenie bohoslužieb na úroveň reštaurácií. O tom je potupenie Anny Záborskej, pričom každý vie, že ten, kto by sa pokúsil ísť v jej šľapajach, bude verejne zničený.

    Matovičov syndróm

    Výsledkom desaťročného pôsobenia charizmatikov v politike je tak úspech v oblasti politickej moci, no zároveň slepou uličkou z pohľadu presadzovania kresťanských či konzervatívnych hodnôt v politike a spoločnosti.

    Aby sme pochopili, prečo je to tak, musíme sa vrátiť do roku 2012, keď sa do parlamentu prvýkrát dostalo OĽaNO. Tento moment totiž znamenal zmenu klasickej straníckej politiky na akúsi reality show.

    Odvtedy už nie je potrebné budovať regionálne štruktúry, pripravovať volebný program, mať jasné hodnotové ukotvenie či politické skúsenosti. Dôležitejší sa stal marketing. A to platí pre OĽaNO, ako aj pre charizmatikov.

    Jasne to ukazuje rozhovor s Eduardom Hegerom z marca 2016, teda z obdobia, keď sa náš súčasný premiér dostal prvýkrát do parlamentu. Na otázku, aký program chce presadzovať, odpovedá, že nechce „viesť silácke reči“. Zaujímavé sú pritom aj jeho slová o tom, že do politiky vstúpil, lebo sa obáva pokračujúcej sekularizácie a chce ju zastaviť. Cez pandémiu pritom ukázal presný opak.

    Niečo podobné ukazuje aj rozhovor s poslancom Marekom Šefčíkom, ktorý priznal, že na kandidátku OĽaNO sa dostal bez toho, aby predtým o politiku vôbec zakopol. Šefčík skrátka podobne ako mnohí (nielen) charizmatici uveril naivnej predstave, že sa cez noc môžu stať zo stredoškolských učiteľov, účtovníkov, lekárov či evanjelizátorov politikmi, ktorí zmenia Slovensko. Veľmi škaredo z tejto predstavy neskôr vytriezvel napríklad poslanec Jozef Bubnár.

    A napokon to ukazuje aj ich iniciatíva Kresťan v politike, ktorá má vychovávať budúcich kresťanských politikov a kde sa to hemží marketérmi, ale nedá sa tam nájsť nikto, kto by viedol akúsi hodnotovú či programovú líniu.

    Foto: Kresťanskí kandidáti/FB

    Aby ste ma rozumeli správne, charizmatikom sa nedá uprieť úprimná chuť, snaha či presvedčenie. No je načase pochopiť, že na tvorenie politiky, ktorá by skutočne menila spoločnosť, nestačí len lepší marketing, ale najmä kompetentní ľudia a program.

    Inak povedané, charizmatikov dobehlo, že nepoznajú kresťanskú a konzervatívnu politickú filozofiu, ani sociálnu náuku cirkvi. Dohnalo ich, že nemajú svoj program a nevedia, čo konkrétne chcú v politike dosiahnuť. Dostihlo ich, že sa im nechcelo budovať stranícke štruktúry, budovať si tímy ľudí a učiť sa politike.

    Preto politicky nedokážu takmer nič pretlačiť. A preto sa ich program scvrkol na heslo: Som kresťan, voľte ma!

    Výsledkom je, že nie oni pretvárajú politiku či spoločnosť, ale politika pretvára ich. No ako vraví evanjelium, ak soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia?

    https://dennikstandard.sk/196100/ako-charizmatici-za-desat-rokov-vohnali-krestansku-politiku-do-slepej-ulicky

  • Zápas o skutočné hodnoty pokračuje ďalej

    Zápas o skutočné hodnoty pokračuje ďalej

    Ján Figeľ je tvárou kontinuity v slovenskej a európskej politike. Hoci na rôznych postoch, je v nej prítomný už viac ako 25 rokov. Napriek povinnostiam v úrade špeciálneho vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu si našiel čas na e-mailový rozhovor.

    Pán Figeľ, Slovenskom v posledných mesiacoch hýbala téma Istanbulského dohovoru, ako vidíte tento zápas z Vašej perspektívy?

    V roku 2011 málokto vedel, čo niektoré nejednoznačné pojmy v Istanbulskom dohovore pre vnútroštátnu legislatívu znamenajú. Naviac, ministerka spravodlivosti a minister zahraničných vecí so súhlasom premiérky predložili návrh na skrátené schvaľovanie vo vláde kvôli termínu podpisovania dohovoru na pôde Rady Európy. To znamená, že si nevyžiadali ako obvykle stanovisko Legislatívnej rady vlády SR, kde som ako člena nominoval JUDr. Martina Dilonga, svojho spolupracovníka. Pamätám, že sme práve vzhľadom na krátkosť času ako ministri za KDH zaviazali vládu, aby v horizonte 18 mesiacov pripravila hĺbkovú analýzu Istanbulského dohovoru. Dohovor podpísalo 42 štátov Európy, aj Slovensko. Neskoršie sa postupne začali ukazovať niektoré súvislosti dohovoru. Požiadal som Martina Dilonga, aby spolu s tímom právnikov nezávisle od toho, čo urobí vláda v horizonte 18 mesiacov, spracoval nezávislú prvú analýzu vplyvu Istanbulského dohovoru na slovenskú legislatívu. Analýza, ktorú som od neho dostal potvrdila, že popri deklarovanom zámere odstraňovania násilia na ženách, je skrytým cieľom Istanbulského dohovoru presadzovať rodovú ideológiu cez účinný medzinárodný monitorovací mechanizmus. Po oboznámení sa s touto nezávislou analýzou som ako predseda KDH dal stanovisko vrcholovým predstaviteľom KDH – poslancom a členom predsedníctva KDH – odmietnuť prijatie Istanbulského dohovoru. V apríli 2012 nastúpila jednofarebná vláda Smeru-SD, ktorá sa navyše podujala vytvoriť prvú Celoštátnu stratégiu ľudských práv. Návrh sa významne opieral o rodovú ideológiu. KDH zaujalo zásadne odmietavý postoj už v auguste 2013 a následne sme prišli s iniciatívou doplnenia Ústavy SR o definíciu, ochranu a podporu manželstva. Boli to predvídavé kroky. Dnes slúžia ako hrádza proti rodovej ideológii. Stratégia vlády bola prijatá v redukovanej a korigovanej podobe a išla do úzadia. Mnohí poslanci NR SR teraz v marci 2019 pri Deklarácii NR SR o zastavení ratifikácie Istanbulského dohovoru argumentovali práve povinnosťou všetkých štátnych orgánov “manželstvo všestranne chrániť a napomáhať jeho dobru” a odmietnuť skrytý zámer dohovoru – presadzovania gender ideológie. Inak povedané, podrývanie ochrany alebo podpory “jedinečného zväzku medzi mužom a ženou” je od septembra 2014 konaním v rozpore s Ústavou SR. Pritom KDH vždy podporovalo rozumné porodinené opatrenia a zároveň dôsledné kroky proti násiliu na ženách.

    Napriek tomu, zápas o skutočné hodnoty, o spravodlivé Slovensko a zodpovednú Európu pokračuje ďalej.

    Istanbulský dohovor ale nebola prvá iniciatíva, ktorá mala podľa ľudí, niekedy nálepkovaných ako “progresivistická ľavica” priniesť ľudstvu svetlejšie zajtrajšky.

    V živote sú dôležité ekonomické podmienky a materiálne dobrá – sila hospodárstva, zamestnanosť, moderná infraštruktúra a podobne. Aj v tom sme zodpovedne konali, keď som ako minister namiesto predražených PPP kontraktov Ficovej vlády rozbehol výhodnejšiu eurofondovú výstavbu diaľnic a tak zachránil národu miliardy eur. KDH sa však zasadzovalo aj za spravodlivosť, za dôležitosť vzdelávania, výchovy, kultúry, za obranu nespravodlivo stíhaných. Pripomeniem len zopár kľúčových medzníkov: vyrovnanie sa s krivdami minulosti cez rehabilitácie a reštitúcie po páde komunizmu a vytvorenie Ústavu pamäti národa; Káhirskú konferenciu o ženách v r. 1994, kde KDH ako reprezentant vlády zohralo významnú úlohu na pôde OSN pri ochrane práva na život; pri prijatí Deklarácie NR SR o zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach v roku 2001; pri dlhodobom zápase o zrušenie Mečiarových amnestií; pri napadnutí protiústavnosti zákona o umelom prerušení tehotenstva na Ústavnom súde SR v r. 2001-2007; pri principiálnej obhajobe Zmluvy o práve na výhradu vo svedomí v r. 2006; pri stanoviskách NR SR obhajujúcich nevinne prenasledovaných vo svete a rešpektovanie princípu subsidiarity v školstve a kultúre v rámci Rady Európy; až po ústavnú ochranu manželstva v r. 2014. Ako kresťanský demokrat som v čase genocídy na Blízkom východe presviedčal európskych lídrov o potrebe obrany náboženskej slobody. V máji 2016 som bol Junckerom pozvaný obhajovať túto slobodu ako Osobitný vyslanec. Ide tu o základ ľudských práv a základ osobnej slobody a dôstojnosti. Po troch rokoch túto úlohu podporuje aj Európsky parlament a realizujú aj štáty ako Maďarsko, Nemecko, Dánsko, Veľká Británia a Litva. Moju misiu však niektorí domáci zlomyseľníci nazývali trafikou…

    Slovensko spolu so susednými krajinami je v témach rodiny a jej definície v Európe akoby výnimkou. Na rozdiel od Západnej Európy diskusia tu ešte prebieha a dokonca sa niektoré veci hýbu aj správnym smerom – narážam tu na novelu Ústavy, ktorá proaktívne definuje manželstvo.

    Pri ústavnom ukotvení definície, ochrany a podpory manželstva sme v zložitom období vlády jednej strany prišli s iniciatívou, ktorá vyzerala beznádejne. Reagovali sme tým na navrhovanú Celoštátnu stratégiu ľudských práv, ale aj na zmeny v práve hlavne v USA, Francúzsku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Keďže sa po voľbách rozhodli ísť inou cestou traja poslanci (D. Lipšic, J. Žitňanská a R. Procházka), mohol som sa oprieť na úvod len o 12 kolegov v klube KDH. Keď Robert Fico v prezidentskej kampani sa rozhodol riešiť zlý stav súdnictva zmenou ústavy, prijali sme po odborných rokovaniach spojené riešenie týkajúce sa manželstva a súdnictva. Na konci parlamentného procesu v júni 2014 bolo tých hlasov 102. Uvedené opatrenia v súdnictve boli veľmi potrebné, mala ich v programe už Radičovej vláda. Pre ľudí to bolo dvojnásobné víťazstvo – nádej na posilnenie spravodlivosti v štáte a solidarity v spoločnosti. KDH však čelilo osočovaniu o “kšefte so Smerom” a o “budúcej vláde s Ficom”. Mnohí z tých kritikov do vlády so Smerom po voľbách 2016 veľmi rýchlo vstúpili. Ústavné ukotvenie manželstva je dôležitým základom pre prorodinnú politiku a hrádzou proti ideologickému spochybňovaniu definície a významu manželstva. Chcem po rokoch poďakovať všetkým, ktorí prejavili svoju odvahu a vernosť hodnotám a programu, s ktorým boli sme do parlamentu zvolení. Tento výsledok si vo svojom politickom pôsobení cením najviac. A je to aj náš prínos pre Európu hodnôt.

    V čom spočíva odlišný prístup Strednej a Východnej Európy k týmto novým trendom? Je to naše “zápecníctvo”, alebo je to dôsledok dedičstva komunizmu, či nebodaj fašizmu, ako to niekedy nálepkujú komentátori dobre predávaných denníkov?

    Pamäť a identita spolu súvisia. Stredná Európa nie je to isté, čo západná, a ani to, čo je východná. Dejiny to ukazujú výrazne, ale potvrdzuje to aj súčasný vývoj. Nemali by sme byť ostrovom či klinom na kontinente, ale stredom a spojovníkom. Aj preto už 18 rokov chodievam v máji na stretnutia ľudí zo Zakarpatia a z východného Slovenska na slovensko-ukrajinskej hranici. Aj Ukrajina potrebuje európsku perspektívu. Od EÚ očakávame eurofondy a investície, ale prinášame svoj ľudský a hospodársky potenciál, svoju identitu, kultúrne dedičstvo a prírodné bohatstvo. Bol som eurokomisár, keď sme do programu EÚ na úctu k obetiam totality popri nacizme zaviedli aj pojem stalinizmus. V našich krajinách náboženstvo, cirkev a kresťanský disent zohrávali v zápase o slobodu dôležitú úlohu. Pripomínam, ako sme v tejto súvislosti v r. 2013 úspešne obhajovali plnohodnotné zobrazenie sv. Cyrila a Metoda na eurominciach. To je identita nielen Slovenska, ale aj Európy, veď sú jej spolupatrónmi.

    Viera a rodina boli základom nielen prežitia v čase totality, ale aj slobodnej obnovy a nášho rozvoja. Keď nedávno ľudia vyberali v ankete najväčších Slovákov, zvíťazili Štefánik, Štúr a Srholec. Jeden bol synom kňaza, druhý bratom kňaza, tretí bol kňazom. Aj to svedčí o dôležitosti a vplyve duchovného života na osobnosti, dejiny a kultúru slovenského národa. A platí to aj v širšom okolí.

    Rod Dreher, autor knihy Benediktova voľba, ktorý nedávno navštívil Slovensko, ako človek ktorý žije uprostred kultúrnej vojny v Amerike okrem iného zdôrazňuje potrebu politicky bojovať a hájiť právo na náboženskú slobodu. Poznáte jeho názory? Súhlasíte, že je to v súčasnej situácii dôležitá priorita pre kresťanov v Európe?

    Súhlasím , že náboženská sloboda je rozhodujúcim testom rešpektovania ľudských práv. Je totiž vyjadrením úcty k ľudskej dôstojnosti, ktorá je východiskom, a má byť kritériom a cieľom každej verejnej politiky a zodpovedného výkonu moci. Katolícka cirkev v roku 1965 nazvala svoj koncilový dokument o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Treba ju chápať ako slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Je dôležitá pre veriacich i neveriacich. A je predpokladom pluralitnej spoločnosti. Ak je potieraná či spochybňovaná, narastá totalita väčšiny alebo nadvláda štátnej ideológie na báze sekularizmu alebo preferovaného náboženstva.

    Ako by sme mohli ako Slováci prispieť k obrane náboženských slobôd mimo Európy? Ako najlepšie prejaviť vďačnosť tým, ktorí nám pomáhali v našom boji za slobodu verejne vyznávať našu vieru?

    Kde je pamäť, tam je aj úcta voči obetiam zápasu o slobodu a dôstojný život. A kde je úcta, tam je aj vďačnosť a zodpovednosť za túto realitu. Ubezpečujem všetkých, že generácie pred nami by mali radi naše problémy. Mnohí boli v tejto túžbe zlikvidovaní, mučení či prenasledovaní. Môjho strýka Jána Figeľa zlikvidovala ŠtB. Rovnako, mnohé národy okolo nás, napríklad Ukrajinci či Bosniaci, by sa s k nám hneď pridali pri európskom stole, keby mohli.

    Už tri roky formujem novú agendu, ktorá je dôležitá nielen vo svete, ale aj v Európe. Je ňou podpora slobody náboženstva alebo viery ako základ osobnej slobody a dôstojnosti každého človeka. Reagovali sme tým na genocídu kresťanov a iných menšín na Blízkom východe a na utečeneckú krízu. Zároveň je to predpoklad pre spravodlivejšie a pokojnejšie storočie. Ak sa to má stať stálou a účinnou politikou EÚ, musíme o tom viac hovoriť a viac pre to urobiť. Účasť na kandidátke mi umožnila zviditeľniť túto tému ešte viac aj na Slovensku. A tiež zintenzívniť debatu o jej potrebe. Dúfam, že sa k tejto téme čoskoro vyjadrí aj slovenský parlament. Teraz je na občanoch, či slovenský odkaz Sviečkovej manifestácie 1988 pomôžu preniesť aj do trvalej a účinnej politiky EÚ.

    Vďaka za rozhovor!

    https://blog.postoj.sk/43712/jan-figel-zapas-o-skutocne-hodnoty-pokracuje-dalej-rozhovor