Ján Figeľ

Tag: sloboda

  • Pamäť národa potrebuje pripomínanie

    Pamäť národa potrebuje pripomínanie

    Veľa ľudí, zvlášť mladých, dnes nepozná mnohé mená slovenských martýrov za slobodu a demokraciu. Podobné je to, žiaľ, aj medzi politikmi. Je to bolestivý nedostatok pamäti národa a tým aj nedostatok úcty voči obetiam totalitnej minulosti. Naša sloboda je dar, za ktorý mnohí zaplatili najvyššiu cenu.

    Rád by som vyjadril poďakovanie Národnej rade Slovenskej republiky a jej predsedovi za udelenie štátnej ceny J. M. Hurbana hnutiu Biela légia a osobitne Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi a Eduardovi Tesárovi in memoriam.

    Represie proti skupine Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára možno zaradiť k najväčším monster procesom, vykonštruovaným komunistickou mocou na potlačenie a odstrašenie akéhokoľvek občianskeho odporu voči režimu, ktorý nastúpil v Československu po II. svetovej vojne.

    Pred Štátny súd v Bratislave bolo v máji 1949 za účasť v hnutí Bielej légie postavených 60 obžalovaných. Súd odsúdil 48 osôb, z toho troch spomínaných na doživotie, ostatných na súhrnný trest 246 rokov väzenia. Zástupca Štátnej prokuratúry Anton Rašla sa okamžite odvolal. Najvyšší súd v Prahe v septembri 1950 vyniesol tri absolútne rozsudky (tresty smrti), jedno doživotie (Ľ. Gálik) tak, ako to v júli 1950 stanovila tzv. bezpečnostná komisia ÚV KSČ. Súd tiež zvýšil celkovú výšku trestov pre ostatných členov skupiny spolu na 363 rokov.

    Prezident Klement Gottwald 10. februára 1951 odmietol všetky tri žiadosti o milosť. Odsúdení väzni boli deň pred popravou eskortovaní z Leopoldova do Bratislavy. Na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave boli Tesár, Tunega a Púčik skoro ráno 20. februára 1951 postupne popravení obesením.

    Skúmaním činnosti, štúdií a rodinného prostredia troch popravených historická veda potvrdzuje ich zapojenie do antikomunistického odporu už po vojne. Tunega, Púčik a Tesár neboli dogmaticky spätí s obdobím vojnového slovenského štátu a neusilovali sa o návrat jeho pomerov. V podmienkach slobody začali bojovať o demokratický systém a samostatnosť Slovenska v

    nových stredoeurópskych pomeroch.

    Od jesene 1947 sa snažili vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a odhaľovala zámery, praktiky a ciele komunistickej strany. Išlo o spravodajstvo na báze presvedčenia a idealizmu, nie pre peniaze či iné výhody. Biela légia ako protikomunistická kresťanská organizácia okrem iných aktivít pomáhala ľuďom pri úteku cez hranice a šírila slobodné informácie cez vysielač z Rakúska. Tento bol predchodcom neskoršieho Rádia Slobodná Európa.

    Hnutie Bielej légie bolo súčasťou nášho tretieho, protikomunistického odboja. Rozvíjalo svoju činnosť od roku 1947 v duchu hodnôt demokracie. Aj vďaka najvyšším obetiam vyústilo do formy nenásilného odporu v mene základných ľudských práv a občianskych slobôd. Represálie voči Bielej légii pokračovali aj po monsterprocese a poprave lídrov v nasledujúcich rokoch. Hnutie pôsobilo do roku 1955 s ideovým dosahom až do 60. rokov 20. storočia. Pamiatka troch popravených sa nesmela verejne pripomínať dlhé desaťročia.

    Na rozdiel od procesu so skupinou Milady Horákovej proces proti Bielej légii nebol režimom rozsiahle medializovaný. Rovnako však bol vyvrcholením tvrdého vyšetrovania v kombinácii s mučením, bol riadený a rozhodovaný mocensky z úzadia. Justícia v tom čase bola len poslušným vykonávateľom nespravodlivých politických direktív. Režimu nešlo o spravodlivosť, ale o exemplárne potrestanie svojich odporcov s cieľom zastrašiť šíriace sa protikomunistické hnutie a šíriť nenávisť.

    Podlžnosť v pamäti a vo svedomí národa voči doteraz málo známym obetiam prenasledovania a okrúhle výročie ich tragickej popravy ma v máji 2020 podnietila k návrhu prezidentke republiky na najvyššej úrovni oceniť Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára štátnym vyznamenaním in memoriam. Slávnosť NR SR, ktorá sa uskutočnila 16. septembra na Bratislavskom hrade, potvrdzuje aktuálnosť a vážnosť takého štátneho vyznamenania.

    Pri odovzdávaní štátnej ceny J. M. Hurbana som na margo tejto chvíle s vďakou povedal: “Konečne!” Uplynulo totiž 70 rokov od ich popravy, z toho vyše 30 slobodných rokov. Dlho nám ako spoločnosti trvalo ich dôstojné, symbolické ocenenie. Teraz už nebudú len spomínaní v našich dejinách. Už sú medzi ocenenými hrdinami. To je akt viac potrebný pre nás, žijúcich, než pre popravených. Akt ocenenia totiž potvrdzuje, koho si ctíme a uznávame, kým a čím sa chceme inšpirovať. Kde je pamäť na hrdinstvo, tam je aj úcta a vďačnosť. A kde je úcta a vďačnosť voči obetiam zápasu o slobodu, tam sa dá vidieť aj zodpovedné konanie.

    Je našou aktuálnou úlohou s úctou pripomínať a pravdivo predstaviť slovenskej verejnosti mladých martýrov v zápase o slobodu a demokraciu. V čase popravy nemali ani 30 rokov! Na slávnosti som vyzval premiéra a prítomných členov vlády, aby v spolupráci s primátorom Bratislavy čím skôr odstránili sochu Mareka Čulena, ktorý v čase popravy lídrov Bielej légie bol na vrchole zločinnej moci ako člen ÚV KSS. Táto socha je na Námestí Slobody, v susedstve Úradu vlády SR! Primátor a poslanci MsZ návrh na súsošie troch mladých martýrov na Námestí Slobody dostali už vo februári. Nielen vojaci sa zaslúžili o našu slobodu. Boli to aj statoční a odvážni občania, civili. Tunega, Púčik a Tesár však v hlavnom meste majú len hrobové miesto, stopu na cintoríne. Túto krivdu treba bezodkladne napraviť.

    Slovensko malo veľa hrdinov, mnohí z nich sú však dodnes buď neznámi alebo málo známi, hlavne pre mladšie generácie. Rád by som týmto pozval odborníkov z oblasti histórie, verejného života, politiky, médií, aby sme sa snažili túto podlžnosť voči pravde a spravodlivosti vo väčšej miere napraviť.

    Pamäť národa nepotrebuje napomínanie, ale pripomínanie. Lebo kto pamätá, ten má v sebe aj úctu a vďaku. A kde sú aktívne úcta a vďaka za dar slobody a za práva pre všetkých, tam je prítomná aj zrelosť pre zodpovednú, spravodlivú a demokratickú správu vlastnej krajiny.

    Ján Figeľ

    Predseda Správnej rady

    Nadácie Tunegu, Púčika a Tesára

    https://dennikn.sk/2540727/pamat-naroda-potrebuje-pripominanie/?ref=mpm
  • Sobotné reflexie RTVS s Jánom Figeľom a Miroslavom Dzurechom

    Sobotné reflexie RTVS s Jánom Figeľom a Miroslavom Dzurechom

    Veľkonočné obdobie býva vo svete často sprevádzané útokmi a prenasledovaním kresťanov. Sobotné reflexie RTVS s Jánom Figeľom a Miroslavom Dzurechom (ACN Slovensko) ponúkajú odpovede na rôzne prejavy obmedzovania náboženskej slobody v súčasnom svete.

    https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11372/1313901

  • Pravda je viac ako sloboda

    Pravda je viac ako sloboda

    O kríze liberálnej demokracie

    Liberálna demokracia považuje slobodu sa rozhodujúcu hodnotu a základné kritérium pre spoločenský vývoj. Kríza liberálnej demokracie je logickým dôsledkom oddeľovania slobody od zodpovednosti. Prejavuje sa nárastom nových očakávaní, požiadaviek a práv a odmietaním či obchádzaním povinností. Mentalita “všetko a hneď” je zameraná na okamžitú spotrebu, na ekonomický rast bez ohľadu na jeho udržateľnosť či poškodzovanie životného prostredia, na zadlžovanie nasledujúcich generácií. Táto mentalita upevňuje etický relativizmus.

    Sloboda (výberu, vzťahov, vyjadrovania a pod.) je pre demokraciu a pre dôstojný život človeka nevyhnutná, ale nie je sama osebe postačujúca. Sloboda sa neudrží bez napĺňania svojho pravého zmyslu. Pravým zmyslom slobody je nachádzať v živote šťastie, a to plné a trvalé. Ako zapísal už staroveký Tukidydes odkaz od Perikla, “niet šťastia bez slobody a niet slobody bez statočnosti”.

    Sám seba nikto nedokáže urobiť šťastným, ani pri bezbrehej slobode. Práve naopak: po prvé, moja sloboda má hranice tam, kde sa začína sloboda druhých ľudí okolo mňa. A po druhé, človek môže byť šťastným iba vo vzťahu k inej osobe. Skutočné šťastie sa dá vytvoriť a nájsť len tak, že ho zdieľame s druhými, že robíme šťastnými iných.

    Miera slobody u nás a na Západe je dnes bezprecedentná. Narástla pádom totalitných režimov a vďaka procesu európskej integrácie. Napriek tomu je v západnom svete i u nás klesajúca miera spokojnosti s demokraciou. V mnohých krajinách narástli extrémistické strany. Príčiny treba hľadať vo viacerých javoch – problémom sú nefungujúce inštitúcie právneho štátu a korupcia politického systému, klesajúca schopnosť štátov garantovať bezpečnosť a čeliť novým hrozbám, ale aj úpadok vzdelávania, médií, kultúry a duchovného života.

    A tu sa dostávame k druhému a podstatnému problému liberálnej demokracie. Ak je sloboda hlavnou hodnotou, cieľom a kritériom spoločenského a politického života, môže sa zo strany dominujúcej väčšiny spoločnosti stať zneužívaným výdobytkom na presadzovanie svojho videnia sveta a svojich zájmov. Demokracia bez rešpektovania základných, univerzálnych hodnôt sa stáva diktátom väčšiny. Zákony prijímané demokraticky z vôle väčšiny tak obmedzujú slobody a práva menšín respektíve jednotlivcov s iným svetonázorom. V spoločnosti rastie napätie, rozdelenie a konfrontácia.

    Pravda je viac ako sloboda

    Kde máme hľadať riešenie, ak nechceme našu slobodu a demokraciu odovzdať do rúk škodlivému extrémizmu či nebezpečnému populizmu? Správnou odpoveďou na krízu slobodných národov a etablovaných demokracií je úcta k pravde. Pravda je viac ako sloboda. Lebo pravda nás oslobodzuje, len ona môže zvíťaziť nad demagógiou a pokrytectvom. Je náročná, ale rozhodujúca pre charakter človeka a spoločnosti. Otázka pontského Piláta “Čo je pravda?” rezonuje celými dejinami. Je aj našou úlohou si ju klásť a hľadať odpovede. Ale je aj našou zodpovednosťou poznanej pravdy sa držať a podľa nej aj rozhodovať, ako nás pozýval “hľadač pravdy” Pavol Strauss. S úctou pripomínam postoj Silva Krčméryho pred komunistickým súdom v r. 1954: “Vy máte moc, my však máme pravdu!” Pravda pre Krčméryho a pre tisíce režimom prenasledovaných spoluobčanov bola cennejšia ako sloboda. Inak by ich konanie nemalo zmysel. Vďaka ich obetiam sme znovu nadobudli slobodu. Odkazom umučených a prenasledovaných, ale aj generácií statočných pred nami je držať sa pravdy, ak nechceme prísť o slobodu znova, postupne, plazivo. V tom spočíva ohrozenie liberálnej demokracie, ktorá relativizuje alebo nectí si pravdu, a tým zvnútra ohrozuje samu seba.

    Zodpovedná demokracia

    Partikulárny prívlastok slobodnej, liberálnej demokracie sa používa hlavne preto, lebo existujú aj iné, ktoré karikujú túto formu vládnutia: napríklad ľudová či socialistická demokracia. Preto ak potrebuje naša demokracia prívlastok, tak nech je vyvážený vo vzťahu k zmyslu slobody a motivuje k jej zrelosti: zodpovedná demokracia. Veď čo iné potrebujú bežní, poctiví občania od verejnej moci na úrovni štátu, samosprávy i Európskej únie, ak nie zodpovednú správu verejných vecí? Čo iné, než zodpovednú politiku a účinnú spravodlivosť potrebujeme uplatniť voči korupčníkom, zločincom a oligarchom? Čo iné očakávame od EÚ, než väčšiu slobodu a bezpečnosť v nestabilnom medzinárodnom prostredí? Vyjadrením spätosti slobody, spravodlivosti a potrebnej solidarity je rešpektovanie a posilňovanie subsidiarity. S týmto princípom, žiaľ, má bruselská i bratislavská byrokracia snáď najväčší mentálny problém. Poznal som to zblízka.

    Talenty a charakter sú ako moc a pravda. Judáš Iškariotský bol veľmi talentovaný, najviac vzdelaný spomedzi apoštolov Krista. Zlyhal však pre nedostatok charakteru. Ak talent či moc neslúžia pravde, stávajú sa zradnými, nebezpečnými. Zrada pravdy je častejšia tam, kde je viac prítomný vplyvu – v politike, ekonomike, finančníctve, v médiách. Dnes pôsobí v politike veľa prekrúcačov pravdy – klamárov a pokrytcov. Slovenský politický systém je voči tomuto trendu málo imúnny. Aj preto sa súčasný parlament podobá na nedôstojný cirkus a štátne inštitúcie sú popretkávané korupciou. Dopyt po pravde a po statočnosti je evidentný, ale ponuky je tu málo! Žijeme vo veľkej nerovnováhe, ktorá je zdrojom krízy.

    Rozhodovanie vo svetle pravdy a skúsenosti

    V našej domovine máme slobodu a demokraciu, ale chýba nám účinná spravodlivosť a rozumná solidarita. Narastajú sociálne i regionálne rozdiely. Namiesto zrelej prorodinnej politiky tu pribúdajú sociálne deformácie a ich neudržateľné financovanie. Korupcia a nízka vymožiteľnosť práva sú skôr pravidlom, než výnimkou.

    Voľby 29. februára nebudú jednoduché. Ide v nich o veľa, niektorým v nich ide o všetko. Sú však kľúčovou príležitosťou pre posilnenie zodpovednej demokracie a pre jej ozdravenie po 30 rokoch. Predpokladom zlepšenia slovenských pomerov je účasť vo voľbách a rozhodovanie vo svetle pravdy a skúsenosti. Lebo pravda je viac ako sloboda. Pravda – to je základ slobody a spravodlivosti pre človeka, pre národ a pre celú spoločnosť.

    Podľa viacerých analytikov súčasný parlament z hľadiska celkovej úrovne a politickej kultúry bol najhorším za 30 rokov. Po prvýkrát v ňom chýbalo hnutie Novembra ‘89. V roku 2016 neprehralo len KDH, ale celé slušné Slovensko. Tá prehra mala až krvavé dôsledky a vysokú cenu. Návrat KDH do parlamentu je v záujme slušného Slovenska. Je to dôležité pre zodpovednú demokraciu. Preto ho podporujem.

    Autorom komentáru je Ján Figeľ.

    https://europskenoviny.sk/2020/02/26/jan-figel-pravda-je-viac-ako-sloboda

  • Ján Figeľ: Jubileum Novembra ’89 je pozvaním k zrelosti našej slobody

    Ján Figeľ: Jubileum Novembra ’89 je pozvaním k zrelosti našej slobody

    17. november 1989, ktorý znamenal zlom v našich novodobých dejinách, si zaslúži našu úctu a aktívnu pamäť. Sloboda je vzácna a dôležitá. Je základom dôstojnosti ľudskej osoby i predpokladom jej dôstojného života.

    Komunizmus bol totalitný – odopieral slobodu pre všetkých v mene spravodlivejšej spoločnosti pre všetkých. Po rokoch červeného teroru prišli reformné nádeje, potlačené vojenskou inváziou Varšavského paktu a okupáciou, normalizácia a vyprázdnený reálny socializmus s volaním po otvorenosti a prestavbe. Relatívne pokojný pád komunizmu v celej Európe priniesol nádej pre život nielen v slobode, ale aj v spravodlivosti. Pamätajme na mučeníkov slobody v československých žalároch, na ľudí zlikvidovaných Štátnou bezpečnosťou, obete násilnej kolektivizácie, na prenasledovaných pre politické a náboženské presvedčenie.

    Na Slovensku sa dvíhala vlna protikomunistického odporu už v 80-tych rokoch. Jej hviezdnym momentom bola Sviečková manifestácia v marci 1988. Stali sme sa aktívnou súčasťou európskeho zápasu o slobodu. Aké povzbudenie v nás vyvolával pád režimov v okolí a u nás, oslobodenie Bratislavskej päťky, otvorenie hraníc, zakladanie Kresťanskodemokratických klubov a vstup kresťanov do verejného života a návrat do Európy! Bez získania slobody by nebolo ani slovenskej zvrchovanosti, ale ani slovenskej hviezdičky na spoločnej európskej vlajke!

    Kým sloboda a demokracia sú pre starších vzácnosťou, pre mladých sa stali európskou samozrejmosťou. Ak dnes vnímame veľkú mieru sklamania či odmietania Novembra ’89, má to dve hlavné príčiny. Jednou z nich je nostalgia za systémom, ktorý na báze materialistickej ideológie a triedneho boja “zobral všetko a rozhodoval o všetkom”. Je to volanie po poriadku a po vodcovi, aj za cenu oslabovania slobody a demokracie. Druhou, hlbšou príčinou je sklamanie z deficitov, ktoré sprevádzajú vývoj Slovenska. Politika je do veľkej miery skorumpovaná, zdravotníctvo je choré, školstvo v úpadku, rastú regionálne rozdiely, chýba moderná infraštruktúra, ale aj miliardy eur na jej dynamickú výstavbu. Eurofondy často sprevádza zneužívanie, ba rozkrádanie. Mafia a zločin prerástli do slovenského súdnictva, prokuratúry a polície. Ťažko sa dovolať pravdy a domôcť práva…

    To všetko sa dá zmeniť, aj keď to bude náročný zápas. Niet pravej slobody bez účinnej spravodlivosti. A nebude ani jednej z nich bez statočnosti a bez odvahy. Pamätáme si na opakované povzbudenia k odvahe od veľkej osobnosti – sv. Jána Pavla II.? Odvaha a statočnosť ľudí sú základom zodpovednej demokracie, silného národa i zdravej občianskej spoločnosti. Kým výzva je adresovaná všetkým, odpoveď je vždy osobná.

    Jubileum Novembra ’89 je obdobím a dôvodom pre zrelosť našej slobody – pre zrelosť osobnú i spoločnú. Je časom pozvania k novému odhodlaniu, k ďalším zápasom pri obnove dôvery v našu demokratickú spôsobilosť, vo vlastný štát a v samých seba. Musíme rázne odmietať oligarchizáciu politiky a manipuláciu verejnej mienky, bulvarizáciu médií, spoločenskú ľahostajnosť. Treba ísť k voľbám a usilovať o pozitívne zmeny zamerané na zodpovedné, rozumné riešenia, na účinnú spravodlivosť a spoločné dobro. Prehry nás nesmú znechutiť, práve naopak. Prehry sú dôvodom na hľadanie novej jednoty a na silnejšie tvorivé úsilie o Slovensko ako spravodlivý štát, solidárnu spoločnosť a rozvinutú krajinu v zjednotenej Európe. Je to vízia reálna a dosiahnuteľná.

    https://europskenoviny.sk/2019/11/08/jan-figel-jubileum-novembra-89-je-pozvanim-k-zrelosti-nasej-slobody

  • Omezování náboženské svobody

    Omezování náboženské svobody

    Dnes a denně je v mnoha zemích světa pošlapáváno právo svobodně vyznávat své náboženské přesvědčení. Jak vážná situace je? A lze nějak pomoci?

    © Jan Hrubý KOMENTÁŘ Jána Figeľa Náboženská svoboda je civilizační hodnota. Její dodržování je lakmusovým testem pro všechna ostatní lidská práva. Reprezentuje důstojnost člověka. Mezinárodní právo ji uznává od roku 1948, kdy byla přijata Všeobecná deklarace lidských práv. Článek 18 říká: „Každý má právo na svobodu myšlení, svědomí a náboženství; toto právo obsahuje i svobodu změnit náboženství nebo víru, jakož i svobodu projevovat své náboženství či víru, sám nebo společně s jinými, ať už veřejně nebo soukromě, vyučováním, vykonáváním náboženských úkonů, bohoslužbou a zachováváním předpisů.“ Stejně tak ji garantuje Mezinárodní úmluva o občanských a politických právech. Tyto dokumenty spolu s Mezinárodní úmluvou o ekonomických, sociálních a kulturních právech tvoří Listinu základních práv a svobod. Ta byla jako celek zahrnuta do Ústavy ČSFR a následně i do Ústavy ČR a SR. Kromě toho náboženskou svobodu chrání i Evropská úmluva o lidských právech v čl. 9, přičemž nejvyšší soudní institucí úmluvy je Evropský soud pro lidská práva ve Štrasburku. V rámci EU byla přijata Charta základních práv, která o náboženské svobodě hovoří v čl. 22. Garantem smluvního práva EU je Evropský soudní dvůr v Lucemburku. Právo versus realita Náboženskou svobodu podle analýzy amerického střediska Pew Research Center nerespektuje nebo omezuje více než polovina zemí světa. V zemích, kde jsou „velké“ nebo „velmi velké“ překážky pro náboženskou svobodu, žije 79 procent lidí. Patří sem totiž nejlidnatější země světa, jako Čína a Indie, ale i Pákistán či Nigérie. A co je neméně špatné – tento trend je progresivní; náboženské svobody ubývá. Formy perzekuce nebo diskriminace jsou různé: omezování náboženské svobody ze strany autoritářských nebo fundamentalistických režimů, sociální násilí či působení nestátních aktérů, jako jsou teroristické organizace. Zákony proti rouhání jsou uplatňovány ve více než 70 státech světa, zákony proti konverzi ve 22 zemích. Za ateismus hrozí hrdelní trest ve 13 zemích. Každá totalita usiluje o ovládnutí myšlení, přesvědčení a jednání člověka, a tím i o vládu nad jeho hodnotovou orientací a kulturou. EU a podpora náboženské svobody V posledních letech roste v EU podpora tématu náboženské svobody zvláště po genocidě křesťanů, jezídů a jiných menšin ze strany tzv. Islámského státu v Iráku a Sýrii, která začala v létě 2014. Následně vypukla uprchlická a migrační krize, která zasáhla i náš kontinent. Evropský parlament přijal jednoznačnou rezoluci proti této genocidě v únoru 2016. Kromě jiného v ní požádal o vytvoření institutu zvláštního zmocněnce EU pro náboženskou svobodu ve světě. V dubnu 2016 se na mě obrátil předseda Komise Jean-Claude Juncker a já jsem přijal mandát prvního zvláštního vyslance pro podporu svobody náboženství či víry v zemích mimo EU. Mým úkolem je pomáhat tomuto záměru prostřednictvím rozvojové spolupráce. S malým týmem diplomatů jsem navštívil mnohé země světa, navrhuji různá opatření a projekty. Spolupracuji s evropskou komisí, diplomacií EU, Evropským parlamentem, členskými státy, nevládními organizacemi, církvemi a náboženskými představiteli. Za prioritní regiony považuji Blízký východ, subsaharskou Afriku, jižní a jihovýchodní Asii. Angažoval jsem se při osvobození Petra Jaška a jeho společníků a Ibrahima Mudawiho v Súdánu, stejně jako v případě Asie Bibi odsouzené k trestu smrti v Pákistánu. Spolupracuji s charitativními, humanitárními a lidskoprávními organizacemi. Právo pro všechny V případě svobody náboženství či víry jde o právo pro všechny – věřící i nevěřící. Nejvíce pronásledovanou náboženskou skupinou ve světě jsou křesťané. Nadace ACN uvádí 200 milionů pronásledovaných a 350 milionů diskriminovaných. Důsledky jsou varovné. Například v Iráku po letech války, chaosu a genocidy zůstala jen sedmina z původního počtu křesťanů. Dnes trpí ve světě na mnohých územích Židé, šíité, rohingové, ahmádijci, bahájci, buddhisté, hinduisté, svědkové Jehovovi, Ujguři, příslušníci Falun Gong a další. Na druhé straně jsou v mnoha státech atakováni nevěřící, blogeři, humanisté či vězni svědomí. Formy pronásledování jsou rozmanité: zastrašování, diskriminace, znásilňování, lynčování, věznění, mučení, popravy. Obecně lze říci, že kde je pronásledována jedna náboženská menšina, čeká podobný úděl i jiné menšiny. Už nikdy více zločin zločinů Genocida byla definována po druhé světové válce. V roce 1948 byla přijata Mezinárodní úmluva proti genocidě. Mezinárodní společenství se tehdy zavázalo „nikdy více“ nepřipustit tento zločin zločinů. Realita je však odlišná. Spíše bohužel platí „znovu a opět“, než „nikdy více“. Nelidskými a likvidačními byly totiž nejen nacistické koncentrační tábory, ale i sovětské gulagy. Nesmíme zapomenout na genocidy v Osmanské říši, Kambodži, Rwandě, Bosně, na Blízkém východě. Bude „století genocid“ vystřídáno „stoletím naděje“? Nebo to bude století kontinuity? Zlu ve světě se daří i proto, že má silné spojence. Jde o tři „sourozence“: lhostejnost, nevědomost a strach. Jsou v nás a mezi námi: když nám je jedno, co se děje ve světě; když neznáme a nehledáme pravdu; když se bojíme ozvat anebo něco vykonat pro spravedlnost. Proto potřebujeme zvyšovat povědomí o důležitosti náboženské svobody a úcty k důstojnosti každé osoby. Rozumná solidarita se vyplatí. Když nejsme ochotni ji poskytnout preventivně, budeme prožívat důsledky krize. I proto nabyla uprchlická a migrační krize tak velkých rozměrů. Svoboda je vzácný dar. Zve nás k odpovědnosti za její obsah, smysl i naplnění. Zda bude svět ve 21. století lepší než v tom předcházejícím, závisí i na nás. Bude lepší, když mezi námi bude více lidskosti a solidarity. Autor je slovenský politik, bývalý předseda Křesťanskodemokratického hnutí, v letech 2004–2010 eurokomisař pro výchovu a vzdělávání. Od roku 2016 je zvláštním vyslancem EU pro náboženskou svobodu v zemích mimo EU. Katolický týdeník: http://www.katyd.cz/nazory/omezovani-nabozenske-svobody.html

  • Ministerský summit na podporu náboženskej slobody vo svete

    Ministerský summit na podporu náboženskej slobody vo svete

    V polovici júla sa v hlavnom meste USA vo Washingtone DC uskutočnil Ministerský summit na podporu náboženskej slobody vo svete. Bolo to historicky najväčšie politické a spoločenské podujatie s týmto zameraním, keďže sa ho zúčastnili predstavitelia 104 štátov a zhruba 1000 organizácií občianskej spoločnosti a náboženských komunít.

    Medzi účastníkmi boli aj preživší z viacerých nedávnych teroristických útokov na chrámy a náboženské zhromaždenia (napríklad v synagóge v Pittsburgu, v kostolochna Srí Lanke, v mešitách v Christchurch na Novom Zélande), ale aj mnohí prenasledovaní kresťania, moslimovia, Židia, budhisti, bahájci, jezídi, hinduisti, Falun Gong, sekulárni humanisti a iní. Oproti úvodnému, prvému ministerskému summitu v roku 2018 sa podarilo zorganizovať trojdňové fórum, ktoré bolo viac otvorené, vyvážené, inkluzívne z hľadiska rozmanitosti vývoja a problémov vo svete.

    Hlavný prejav predniesol americký viceprezident Mike Pence, v ktorom zdôraznil nielen oddanosť zakladateľov USA obhajobe náboženskej slobody, ale aj jej dôležitosť pre vývoj USA a pre medzinárodné spoločenstvo v súčasnosti. Pozval zúčastnené krajiny k vytvoreniu globálnej aliancie na podporu náboženskej slobody. Na summite boli prijaté viaceré kritické vyhlásenia – k situácii v Číne, Mjanmarsku a v Iráne a k novým výzvam v medzinárodnom prostredí – k novým technológiám a náboženskej slobode, k zákonom o rúhaní a konverzii, o antiterorizme ako zámienke pre potláčanie náboženskej slobody, o ochrane bohoslužobných miest a podobne.

    Európsku úniu zastupoval Osobitný predstaviteľ pre ľudské práva Eamon Gilmore a Osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ (autor komentára). Okrem toho, členské štáty boli zastúpené veľmi viditeľne nielen ministrami, ale viaceré aj špeciálnymi predstaviteľmi pre náboženskú slobodu. Od môjho vymenovania v máji 2016 mi takto pribudli kolegovia v Dánsku, Maďarsku, Nemecku, Veľkej Británii, Litve. Od septembra nastupuje poprvýkrát takýto vyslanec aj v holandskej diplomacii.

    Za Slovensko prehovoril minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. Nádejam sa, že súčasná alebo budúca slovenská vláda po voľbách sa odhodlá k podobnej inštitucionalizácii podpory náboženskej slobody vo svete. Jej stav je výzvou aj pre nás. Rozumná solidarita sa oplatí. A je to aj naša zodpovednosť upevňovať spravodlivosť vo svete, nezabúdať na prenasledovaných ľudí. Naše novodobé dejiny sú pre nás mementom i pozvaním k morálnej podpore prenasledovaných. Záujem a postoje, ktoré sme vítali v čase totality, sme dnes dlžní komunitám prenasledovaným pre ich presvedčenie a vieru v Európe a vo svete. Lebo sloboda myslenia, svedomia a náboženstva je zásadným testom pre rešpektovanie všetkých základných ľudských práv. Je to výraz dôstojnosti každého človeka a civilizačná hodnota.

    https://www.slovoplus.sk/ministersky-summit-na-podporu-nabozenskej-slobody-vo-svete

  • Relácia Duchovné horizonty s Jánom Figeľom

    Relácia Duchovné horizonty s Jánom Figeľom

    Sobota 15.06.2019

    https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11379/1146527

  • Otázka náboženskej slobody je otázkou života a smrti

    Otázka náboženskej slobody je otázkou života a smrti

    Bratislava 15. mája (TABLET.TV) – Otázka náboženskej slobody je otázkou života a smrti. V súvislosti s prepustením pakistanskej kresťanky známej pod menom Ásijá bíbí to pre TABLET.TV uviedol Ján Figeľ, osobitný vyslanec Európskej únie pre slobody náboženstva alebo viery vo svete.

    Ásiju bíbí, matku piatich detí, pôvodne v roku 2010 odsúdili na smrť obesením za údajné rúhačské slová, ktoré mala rok predtým vysloviť počas hádky s moslimkami. Verdikt bol vynesený na základe kontroverzných pakistanských zákonov o rúhaní. “Ásijá bíbí je jednoduchá roľníčka. Žena, ktorá pracovala na roli s islamskými ženami. Napila sa tam vody, z ktorej sa podľa všetkého napiť nemala. Dostala sa do sporu a v tom spore sa mala vyjadriť, že za ňu Ježiš Kristus zomrel. Žien sa opýtala, čo pre ne urobil prorok Mohamed. Táto otázka bola považovaná za urážku. Následne bola táto žena obvinená, neskôr zatknutá a v roku 2010 odsúdená na trest smrti. Aj keď sa usilovala o odvolanie, tento stav trval deväť rokov,” priblížil a pripomenul sled udalostí v tomto prípade Figeľ.

    V októbri 2018 Ásiju bíbí pakistanský najvyšší súd oslobodil, čo rozhorčilo miestnych zástancov radikálneho islamu. Odvolanie voči oslobodzujúcemu verdiktu bolo definitívne zamietnuté v januári 2019. Ako uviedol Figeľ, Ásijá bíbí pristála minulý týždeň v Kanade, kde sa po deviatich rokoch stretla so svojou rodinou. “Najviac pripravená bola práve Kanada, ktorej premiér sa aj pri výročí 1. svetovej vojny vyjadril, že Kanada je pripravená poskytnúť azyl a pohostinnosť tejto osobe,” odôvodnil Figeľ, prečo jej azyl poskytla práve Kanada. “V prvej fáze sa v decembri podarilo dostať z krajiny najskôr jej dcéry. Tie neboli chránené a žili v nebezpečnom prostredí. Keď sa dcéry podarilo dostať do Kanady, neskôr sa tam podarilo dostať aj Ásiju bíbí spolu s jej manželom,” pokračoval Figeľ. Podľa jeho slov táto komunikácia slúžila predovšetkým na to, aby Ásiju bíbí ubezpečili, že nie je zabudnutá a že skutočnosť, že sa ocitla oslobodená v novej situácii, nie je prázdny stav. “Bála sa hlavne o deti a hlavne o to, že ju bez jasnej perspektívy môžu kdekoľvek a ktokoľvek zlikvidovať,” doplnil Figeľ. Figeľ pre TABLET.TV ocenil prístup Kanady. “Som Kanaďanom vďačný, že urobili skutky a majú také postoje, ktoré môžu byť príkladom aj pre iné krajiny. Som presvedčený, že nateraz je to dobré tak, ako to je. Je veľmi dôležité, že Ásijá bíbí je zachránená a že je so svojou rodinou,”skonštatoval v tejto súvislosti. Podľa Figela môže byť tento prípad inšpirujúci v tom zmysle, že sa ukazuje, že Európska únia môže aj vo veľkom svete a aj v konfliktných teritóriách plniť konštruktívnu a život zachraňujúcu úlohu. “Táto téma potvrdzuje, že otázka náboženskej slobody je otázkou života a smrti,” uzavrel. Pozrite si reláciu SVET s Pavlom Demešom a jeho hosťom.

    http://www.teraz.sk/publicistika/figel-otazka-nabozenskej-slobody-je/395502-clanok.html

  • Náboženská sloboda v dnešnom svete: čo môžeme pre ňu urobiť

    Náboženská sloboda v dnešnom svete: čo môžeme pre ňu urobiť

    Náboženská sloboda je civilizačnou témou. Bola veľmi potieraná v 20. storočí, a je pod rastúcim tlakom aj v 21. storočí. V medzinárodnom práve je definovaná ako sloboda myslenia, svedomia, náboženstva. Reprezentuje základné ľudské právo, je súčasťou a základom dôstojnosti človeka.

    Medzinárodné právo ju uznáva osobitne od roku 1948, kedy bola prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv. Článok 18 znie: “Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním predpisov.”

    Rovnako ju garantuje Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach (1966). Dohovor má 172 ratifikácií a šesť signatárskych štátov bez ratifikácie.

    Tieto dva dokumenty spolu s Medzinárodným dohovorom o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach tvoria Listinu základných práv a slobôd. Táto bola ako celok začlenená do Ústavy ČSFR a následne aj do Ústavy SR.

    Otvorenie ACN Slovensko – Pomoc trpiacej Cirkvi, 25. marec 2017

    Okrem toho náboženskú slobodu chráni aj Európsky dohovor o ľudských právach (1950) v čl. 9, pričom najvyššou justičnou inštitúciou pre tieto práva je Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. V rámci Európskej únie bola prijatá Charta základných práv, ktorá o náboženskej slobode hovorí v čl. 22. Garantom zmluvného práva EÚ je Európsky súdny dvor v Luxemburgu.

    Náboženská sloboda je lakmusový test všetkých ľudských práv. Je základom slobody a duchovného života človeka (na rozdiel od iných tvorov), ktorý nás inšpiruje veriť a vyznávať presvedčenie. Každá totalita sa usiluje ovládnuť myslenie, presvedčenie a správanie človeka, a tým aj jeho hodnotovú orientáciu a kultúru.

    Právo versus realita

    Náboženskú slobodu vo svete nerešpektuje alebo obmedzuje, popiera podľa Pew Research Center (USA) vyše polovica štátov. 79% populácie žije v krajinách, kde sú veľké alebo veľmi veľké prekážky pre náboženskú slobodu. Patria sem totiž aj najľudnatejšie krajiny ako Čína, India, Pakistan a Nigéria.

    A čo je rovnako zlé, trend je negatívny – náboženskej slobody ubúda. Formy perzekúcie alebo diskriminácie sú mnohoraké:

    – Autoritársky, fundamentalistický režim – KĽDR, Saudská Arábia;

    – Konflikty s náboženským pozadím v rámci štátu alebo medzi štátmi – Vých. Timor, Nigéria;

    – Mocenské obmedzovanie náboženskej slobody zo strany vlády – Čína, Vietnam;

    – Sociálne nepriateľstvo a násilie – Pakistan, India;

    – Neštátni, teroristickí aktéri – Al Kajda, Taliban, ISIS, Boko Haram, Al Shabab.

    Zákony proti blasfémii čiže rúhaniu sú uplatňované vo vyše 70 štátoch sveta. Zákony proti konverzii platia v 22 štátoch. A ateizmus sa postihuje hrdelným trestom v 13 krajinách.

    V koranickej škole v Ouagadogou, Burkina Faso, október 2018

    EÚ a podpora náboženskej slobody

    Európska únia je mierový projekt, ktorý má svoj začiatok v roku 1950, keď bolo vytvorené prvé Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ. Neskoršie, v roku 1957 Rímske zmluvy vytvorili Európske hospodárske spoločenstvo a Euratom. Až po vyše 60 rokoch – v roku 2016 – však prichádza explicitné poverenie pre podporu náboženskej slobody. Prečo?

    Príčinou je genocída kresťanov, jezídov a iných menšín zo strany organizácie tzv. Islamského štátu ISIS v Iraku a v Sýrii, ktorá začala v lete 2014. Následne vypukla utečenecká a migračná kríza, ktorá zasiahla náš kontinent. Európsky parlament prijal ostrú a jednoznačnú rezolúciu proti tejto genocíde vo februári 2016. Okrem iného v nej požaduje vytvoriť stály post Osobitného predstaviteľa EÚ pre náboženskú slobodu vo svete.

    Keď sa na mňa obrátil predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker, prijal som túto výzvu. Prijal som úlohu prvého Osobitného vyslanca pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ. Mojou úlohou je napomáhať tejto dôležitej slobode cez medzinárodnú spoluprácu a rozvoj. S malým podporným tímom diplomatov navrhujem programy, projekty a dohody pre túto oblasť. Keďže ide o externú agendu EÚ, spolupracujem s Komisiou, EEAS, EP, členskými štátmi, mimovládnymi organizáciami, cirkvami a náboženskými spoločenstvami. Projekty z tejto oblasti môžu čerpať prostriedky z finančného nástroja EIDHR (European Instrument for Democracy and Human Rights), ktorý má rozpočet 1,4 mld. eur na sedem rokov. V r. 2017 sme vytvorili novú sekciu pre médiá v rámci Lorenzo Natali Media Prize za podporu udržateľného rozvoja. Po prvýkrát boli ocenení novinári píšuci o náboženskej slobode a medzináboženskom dialógu.

    V rámci internej činnosti som prizývaný na rokovania v rámci dialógu s cirkvami, náboženskými spoločenstvami, filozofickými a nekonfesionálnymi organizáciami podľa čl. 17 Zmluvy o fungovaní EÚ. Za prioritné regióny svojej angažovanosti považujem Blízky východ, subsaharskú Afriku, južnú a juhovýchodnú Áziu.

    Na Blízkom východe som vykonal pracovné cesty do Iraku, Jordánska, Libanonu, Sudánu, Maroka, SAE, Bahrajnu a Egypta. Blízky východ – to je geopolitické centrum sveta. Tu sa spájajú tri kontinenty a tu je kolíska troch veľkých monoteistických náboženstiev.

    Spolupracujem s charitatívnymi, humanitárnymi a ľudskoprávnymi organizáciami ako sú CSW, Brot für die Welt, katolícka Caritas, evanjelická Diakonia, Open Doors, Sant´ Egidio, CitizenGo, EPRID a ďalšími. Za jednu z najprofesionálnejších považujem celosvetovú sieť pápežskej nadácie ACN. Som veľmi rád, že od marca 2017 má pod názvom ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi svoju kanceláriu aj na Slovensku. Rád by som vyslovil svoje uznanie za dobrý rozbeh a konštruktívnu prácu nielen tejto kancelárie, ale celej organizácie, zvlášť v krajinách konfliktov.

    S provinciálnou predstavenou Misijnej kongregácie Služobníc Ducha Svätého sr. Luciou Annou Slušnou na otvorení kancelárie ACN v Bratislave, marec 2017.

    Dôležitosť náboženskej slobody pre všetkých

    Prečo si fenomén náboženskej slobody zaslúži osobitnú pozornosť? Lebo tu ide o nielen individuálne ľudské právo, ale aj o kolektívne. Ide tu o spoločenstvá, o prirodzené komunity (rodina, cirkev, národ). Ja nie som vyslancom len pre ochranu kresťanov, ale pre všetkých – veriacich i neveriacich.

    Najviac prenasledovaní v pomerných aj absolútnych počtoch sú kresťania. John Allen v knihe Globálna vojna proti kresťanom uvádza počet 100 000 kresťanov zabitých ročne pre svoju vieru (11 každú hodinu). ACN správa uvádza 200 miliónov prenasledovaných a 350 miliónov diskriminovaných. Organizácia Open Doors hovorí o 215 miliónoch prenasledovaných kresťanov vo svete. Dôsledky sú varovné. Napríklad v Iraku po ťažkých rokoch vojny, chaosu a genocídy zostala len sedmina z pôvodného počtu kresťanov. Formy prenasledovania sú rozmanité: zastrašovanie, diskriminácia, znásilňovanie, lynčovanie, väznenie, mučenie, popravy…

    Nielen kresťania sú však prenasledovaní. V dnešnom svete na mnohých územiach trpia Židia, šíti, rohingovia, ahmádijci, bahájci, budhisti, hinduisti, svedkovia Jehovovi, Ujguri, príslušníci Falun Gong a ďalší. Na druhej strane sú v mnohých štátoch atakovaní neveriaci, blogeri, humanisti, väzni svedomia. Vo všeobecnosti platí, že kde je prenasledovaná jedna náboženská menšina, podobný osud čaká aj iné menšiny.

    Ku kresťanom, ktorí sú najviac prenasledovaným náboženstvom, by som rád uviedol dve poznámky:

    1. Kresťanov je vo svete najviac (2.3 mld);
    2. Krajiny s kresťanskou väčšinou obyvateľstva majú najviac svetovej moci. Aj preto a pre mnohé jednostranné nerozumné kroky západných vlád sú kresťania v Oriente považovaní za agentov a spojencov “kresťanského” Západu.

    Západné štáty nesú zodpovednosť za mnohé neoprávnené invázie, za dominanciu a zároveň chudobu v mnohých regiónoch, za kolonializmus či neokolonializmus vo svete. Miera zodpovednosti je daná mierou vplyvu. Ak my zabudneme a opustíme núdznych vo svete, zopakujeme historické zlyhania a chyby.

    Na zhromaždení sufijských moslimov v Chartúme, v Sudáne, marec 2017

    Storočie genocíd

    Genocída – to je zločin zločinov. Bola definovaná po II. svetovej vojne. V roku 1948 bola prijatý aj Medzinárodný dohovor proti genocíde. Medzinárodné spoločenstvo sa zaviazalo “Nikdy viac!” genocída ako bol holokaust a jeho predchodcovia. Nikdy? Realita je však “znovu, a znovu, a znovu”…

    Masové vyvražďovanie Arménov a Asýrčanov Osmanskou ríšou z rokov 1915-16 uznal za genocídu nemecký Bundestag až v roku 2016, teda po sto rokoch! Neľudskými a likvidačnými boli nielen nacistické koncentračné tábory, ale aj sovietske gulagy. Nesmieme zabudnúť na genocídy v Kambodži, Rwande, Bosne, na Blízkom východe. Vystrieda toto “storočie genocíd” storočie nádeje? Alebo to bude storočie kontinuity, ako sa hovorí “bussines as usual”?

    To závisí od toho, čo vo svete aj u nás prevládne. Zlu sa vo svete darí hlavne preto, lebo má silných a všade prítomných spojencov. Sú to traja súrodenci zla: ľahostajnosť, nevedomosť a strach. Sú v nás a medzi nami, keď nám je jedno, čo sa deje vo svete, keď nepoznáme a nehľadáme pravdu, keď sa bojíme ozvať alebo niečo urobiť pre spravodlivosť.

    Preto potrebujeme dvíhať povedomie a informovanosť o dôležitosti náboženskej slobody pre všetkých, úcty k ľudskej dôstojnosti každej osoby. Potrebujeme prebúdzať svedomia k ľudskosti a zodpovednej solidarite. Cesta z každej krízy vedie cez zdravý rozum a živé svedomie.

    Kardinál John Onayekan v Abuji, Nigeria, máj 2018

    Moje poverenie ako prvého osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu v histórii EÚ je ovocím martýrov. Stretnutie pápeža Františka a moskovského patriarchu v roku 2016 po prvýkrát v histórii je tiež ovocie martýrov. Sme pozývaní násilím a utrpením vo svete k angažovanosti, edukácii a odvahe. Rozumná solidarita sa vyplatí. Ak nie sme ochotní ju preventívne poskytnúť, budeme prežívať dôsledky aj tak! Aj preto nadobudla utečenecká a migračná kríza veľké rozmery.

    Sloboda je vzácny dar. Pozýva nás k zodpovednosti za ňu, za jej obsah, zmysel, naplnenie. Zodpovedná sloboda – to je zrelá odpoveď. Naša zodpovednosť sa nekončí plotom dvora, ani na hraniciach Slovenska. Či bude svet v 21. storočí lepším ako v predchádzajúcom, závisí aj od nás. Je aj v našom záujme, aby lepším bol. Svet bude lepším, ak bude medzi nami viac ľudskosti a solidarity.

    https://www.slovoplus.sk/nabozenska-sloboda-v-dnesnom-svete-co-mozeme-pre-nu-urobit

  • Náboženská sloboda a ľudská dôstojnosť

    Náboženská sloboda a ľudská dôstojnosť

    Nedávny krvavý útok na dve mešity v meste Christchurch na Novom Zélande s 50 mŕtvymi a vyše 50 zranenými pripomenulo celému svetu, ako sú dnes náboženské menšiny vystavené útokom a prenasledovaniu po celom svete. Sú to útoky náhle, fanatické a demonštratívne alebo dlhodobé a systematické. Zdrojom je buď rasová či náboženská nenávisť rôznych extrémistických skupín, alebo sociálna neznášanlivosť či štátna diskriminácia, ba prenasledovanie. Formy siahajú od lynčovania (napr. kresťanov a moslimov v Indii), cez brutálne vraždenie (Rohingov v Mjanmarsku, kresťanov, ahmadijcov a sikhov v Pakistane), a terorizmus (voči kresťanom a moslimom v Egypte, Nigérii, Somálsku, Afganistane), po štátnu perzekúciu veriacich (v Severnej Kórei, Vietname, Číne). Realita podľa hodnoverných údajov je kritická: takmer tri štvrtiny svetovej populácie žijú v kajinách s veľkými alebo veľmi veľkými prekážkami pre náboženskú slobodu. A podruhé, tento podiel rastie. Situácia volá po zásadnej zmene. Podobne, ako pri zhoršovaní klimatických pomerov na zemeguli.

    Náboženská sloboda je totiž lakmusovým testom a kriteriálnym vyjadrením občianskych a politických práv. Ak nie je rešpektovaná, nie sú v podstate garantované ani ostatné ľudské práva. Keďže ide o slobodu myslenia, svedomia a viery, ide o najhlbšie vyjadrenie osobnej slobody a dôstojnosti človeka. Aj preto v decembri 2018, pri príležitosti 70. výročia prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv, skupina profesorov a odborníkov z oblasti slobody náboženstva a ľudských práv sformulovala a ponúkla medzinárodnému spoločenstvu Deklaráciu o ľudskej dôstojnosti pre každého a všade (www.dignityforeveryone.org). Signatári dokumentu z Punta del Este vyjadrujú nielen spomienku na kľúčový dokument medzinárodných vzťahov, ale aj obnovený záväzok pre podporu základných a univerzálnych ľudských práv, ktoré sú dnes často odopierané a spochybňované. Deklarácia je v celom jubilejnom roku otvorená pre každého, kto považuje ľudskú dôstojnosť za základ a východisko ľudských práv, ale aj za cieľ a kritérium nástrojov a opatrení vo všetkých oblastiach verejného života.

    Všetci sme rôzni z hľadiska identity, nikto nie je kópiou nikoho. Každý z nás je autentický a neopakovateľný originál. A zároveň sme všetci rovní v dôstojnosti. Nikto medzi nami nie je viac, ani menej, či pochádza z osady, z útulku pre bezdomovcov alebo zo šľachtického rodu, či pochádza z chudobných alebo bohatých pomerov. Dôstojnosť osoby je neodňateľná a nenarušiteľná. Od každého z nás vyžaduje aj zodpovednosť a povinnosti, ktoré sú druhou stranou mince práv a slobôd. Politika – slovenská i európska – má pre každého vytvárať podmienky pre dôstojný život.

    Na Slovensku je 25. marec Dňom zápasu za ľudské práva. Sviečková manifestácia z roku 1988 bola prológom Nežnej revolúcie. Potvrzuje spätosť náboženskej slobody s občianskymi právami, ktoré odvážni občania od komunistického režimu požadovali. Slovensko má túto dôležitú skúsenosť pamätať nielen pre seba, ale prenášať ju ako aktuálne svedectvo aj do zjednotenej Európy. Je to naša osobitná úloha a osobitný prínos.

    https://europskenoviny.sk/2019/03/24/jan-figel-nabozenska-sloboda-a-ludska-dostojnost