Nikde vo svete som sa nestretol so zásadnými rozpormi s tým, čo reprezentuje Európska únia. Videl som veľa antiamerikanizmu, povedal v TABLET.TV vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu vo svete Ján Figeľ.
Bratislava 27. decembra (Teraz.sk) – Ľudia si oveľa viac vážia účinnú pomoc vtedy, ak ju dostanú v čase, keď ju súrne potrebujú, než ak k nim príde až po vyriešení problému alebo dokonca len formou verbálneho povzbudenia. Týmito slovami reagoval v diskusii na TABLET.TV osobitný vyslanec Európskej únie pre náboženskú slobodu vo svete Ján Figeľ na otázku, či je pravda, že sa v Pakistane v dôsledku svojich snáh o pomoc miestnej kresťanke Asie Bibi stal terčom vyhrážok islamských radikálov. „Ja som zažil mnohé zložité situácie, či už to bolo v Iraku, Sudáne, alebo v samotnom Pakistane, človek je často až blízko riziku smrti, sú rôzne ataky a teroristické signály,“ poznamenal Figeľ. Pakistanská kresťanka sa dostala aj s celou rodinou do vážneho ohrozenia po tom, čo ju po banálnej hádke s moslimskými ženami pri studni obvinili z rúhania a odsúdili na smrť. Hádku spustila rozšírená povera, podľa ktorej ak sa kresťan napije z moslimskej studne, znečistí tým vodu. „Nedostatok vzdelanosti, poverčivosť a predsudky sú základom pre neznášanlivosť. Dnes má v Pakistane veľký priestor fundamentalizmus až fanatizmus. Chcem len pripomenúť, že v trinástich štátoch sveta je trest smrti za ateizmus, v 22 štátoch, väčšinou sú to moslimské, je trest smrti za odpadnutie od viery a vyše 70 štátov sveta používa zákony proti rúhaniu. Pakistan je spolu s Mauretániou najvypuklejší príklad,“ reagoval Figeľ. Aj v Pakistane sa však našlo viacero politikov, ktorí neboli s odsúdením ženy na smrť za banálnu hádku spokojní, jedného z nich, guvernéra Salmána Taseera, však preto zastrelil jeho vlastný ochrankár. Ten bol za vraždu neskôr odsúdený a popravený, množstvo radikálnych moslimov ho však v Pakistane považuje za martýra. A keď pakistanský najvyšší súd Asiu Bibi spod trestu smrti napokon oslobodil, v Pakistane vypukli masové nepokoje. „Ja som bol minulého roku vládou Pakistanu dvakrát odmietnutý s mojou misiou s tým, že nebol vhodný čas, respektíve boli použité iné diplomatické dôvody. Ale následne ma na vysokej úrovni pozvali, bol som tam v decembri minulého roka a tohto roka znovu,“ uviedol Figeľ. „Angažoval som sa najmä preto, aby sa začalo viac dariť agende plurality a rovnocenného občianstva. Ale zároveň som sa stretol veľmi zblízka s príbehom Asie Bibi,“ dodal. Rodina Asie Bibi už je podľa Figeľa na bezpečnom mieste. „Ale ona je spolu s manželom v policajnej ochrane po tom, čo bola oslobodená najvyšším súdom, ale na základe veľkých nepokojov, obrovských škôd a tlaku extrémistov prijala vláda akoby kompromis. V ňom využíva veľmi zvláštny, ale ústavou garantovaný právny nástroj, podľa ktorého je aj po rozhodnutí najvyššieho súdu možná revízia rozhodnutia. Ale s tým, že ho realizuje ten istý najvyšší súd v tom istom zložení. Takže je predpoklad, že to dopadne rovnako. Ale kým proces revízie nie je ukončený, ona nemôže opustiť územie Pakistanu,“ zhrnul Figeľ.
VIDEO
Egypt
Za mimoriadne dôležitú považuje aj svoju návštevu Egypta, kde v rokoch 2011–2013 vládol politický režim na čele s militantným Moslimským bratstvom a exprezidentom Muhammadom Mursím. Do ťažkej pozície sa vtedy dostala asi pätnásťmiliónová menšina koptských kresťanov. „Po roku 2013 sa to vrátilo do vyváženosti. Zápasia síce s terorizmom, ale zápasia s ním ako Egypt. Nám nemôže byť jedno, čo sa deje v Egypte. V Egypte je päť až sedem miliónov migrantov z iných krajín. Ak by sa to pohlo, náš problém bude oveľa väčší,“ upozornil Figeľ. Súčasný prezident Abdal Fattáh Sísí podľa neho robí veľa pre to, aby Egypťanov čo najviac zjednotil. Viacerí egyptskí politici podľa Figeľa v súvislosti s Koptami zámerne nehovoria o menšine, ale o „komunite“, aby tak verbálne nestavali proti sebe egyptských moslimov a kresťanov. „Napríklad egyptský prezident v minulosti nikdy nechodieval na veľké kresťanské sviatky, ale prezident Sísí chodí do kresťanských koptských chrámov pravidelne. Na základe kvóty majú Kopti 39 poslancov, majú dvoch kresťanských guvernérov a troch primátorov,“poznamenal Figeľ.
Stretnutie v Rakúsku
Aj na nedávnom stretnutí s patriarchami kresťanských cirkví zo Sýrie a Iraku u rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza sa podľa neho hovorilo o tom, že ľuďom treba pomáhať priamo tam, kde trpia. Nie iba preto, aby nemuseli utekať zo svojich domovov, ale aj preto, aby sa do nich mohli časom vracať. „Rakúsko teraz predsedá Rade Európskej únie, prizvali ma tam ako osobitného vyslanca,“ povedal Figeľ. Dodal, že kresťania plnia v nepokojnom regióne často stmeľujúcu funkciu. „V niektorých krajinách je rozdelenie medzi islamskými šiitmi a sunnitmi také veľké, že sa nestretávajú. Ale ak ich pozve kresťanská rodina, tak prídu. Aj preto je dôležité pomôcť kresťanom na Blízkom východe, lebo tým pomáhame aj ostatným komunitám nažívať pospolu a hľadať vyváženú, občiansku spoločnosť, ktorá je najlepším riešením pre všetkých,“ povedal Figeľ. Pre Európsku úniu je podľa neho podpora občianskej spoločnosti prirodzená vec, jej budovaním v problematických regiónoch však zároveň vytvára prevenciu voči nekontrolovanej migrácii. „Nikde vo svete som sa nestretol s nejakými zásadnými rozpormi s tým, čo reprezentuje Európska únia. Videl som veľa antiamerikanizmu. Ale Únia je skôr vnímaná ako spoločenstvo, ktoré prináša reálny príklad toho, ako žiť pospolu v mieri, stabilite a dnes už aj prosperite,“ povedal Figeľ. „Je to atraktívne aj pre ľudí v Ázii či Afrike, na celom svete. Aj preto sa sem mnohí pohýnajú. Ale našou úlohou je pomôcť tam, kde sú ľudia prenasledovaní, kde prebieha konflikt. Lebo potom riešime aj migračnú krízu, vo forme prevencie a lokálnych riešení, aj pomáhame svetu, aby v 21. storočí nedominovali konflikty,“ povedal.
Agenda vyslanca
Aj z týchto dôvodov sa podujal na rozbehnutie agendy osobitného vyslanca Európskej únie pre náboženskú slobodu vo svete, ktorá bola pôvodne zriadená na jeden rok a odvtedy sa jej mandát každý rok predlžoval. Aktuálne by však mohla dostať stabilnejšiu podporu. „Na pôde Európskeho parlamentu je rezolúcia, ktorá v januári dôjde na najvyššiu úroveň, pléna. Kde o nej bude rozhodovať celý Európsky parlament po tom, čo ju v septembri rozbehol podvýbor pre ľudské práva, v decembri o nej konsenzuálne hlasoval zahraničný výbor parlamentu. Výbor žiada v správe, aby tento mandát bol viacročný, lebo môj je iba jednoročný a vždy je predlžovaný a zároveň aby bol posilnený aj personálne a finančne. Mojou úlohou bolo rozbehnúť túto agendu a vytvoriť predpoklady, aby sa pretavila do budúceho obdobia ako permanentná a efektívna,“ zhrnul Figeľ. Európska únia je podľa neho sekulárne zoskupenie štátov, ktoré sa neviaže na žiadne náboženstvo. „Ale niekedy prevládali až trendy sekularizmu akoby náhrady plurality. Teraz akoby sme sa prebudili do reality, podľa ktorej náboženstvá vo svete sú, majú svoj vplyv a zároveň sú často zneužívané pre politické ciele,“ povedal Ján Figeľ. Preto je podľa neho dôležité, aby sa Európska únia nezaujímala o otázky náboženskej slobody len na svojom území, kde ju garantujú ústavy jednotlivých štátov a celoúnijne Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ale aktívne pristupovala k tejto agende aj na celosvetovej úrovni.
Politik hovorí o svojom páde v politike a živote s rakovinou.
Foto N – Tomáš Benedikovič
JÁN FIGEĽ sa narodil v roku 1960 v Čaklove, vyštudoval Technickú univerzitu v Košiciach. Bol hlavným vyjednávačom vstupu Slovenska do EÚ, komisárom EÚ, ministrom dopravy, podpredsedom vlády aj parlamentu a predsedom KDH. Od mája 2016 je osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Je ženatý, má štyri deti, žije v Bratislave.
Ako sa dnes cítite?
Ďakujem, dobre. Dobro rád vnímam, prežívam, zdieľam. O to viac ma mrzí, že nám často chýba zmysel pre spoločné dobro.
Posledné dva roky máte ťažké. Dlhé roky sa vám darilo, ste skúsený diplomat, zastávali ste významné funkcie. Zrazu prišiel pád – KDH neprešlo do parlamentu, prestali ste ho viesť, bulvár vyťahoval informácie o vašej údajnej nevere. Aby toho nebolo málo, pridala sa rakovina. Čo ste cítili, keď sa vám všetko začalo sypať pod rukami?
Nič sa nedeje náhodou. Všetky tieto skúšky sú pozvaním k prehĺbeniu života, usporiadaniu priorít a k zrelosti. Nehovorím to ako frázu. Keď prišiel volebný šok a KDH tesne neprekročilo hranicu vstupu do parlamentu, veľmi mi pomohlo poznanie, že každá ľudská cesta má dve časti – prvá je dôležitá a druhá rozhodujúca.
Zlom nastáva pri zaťažkávajúcich a zložitých udalostiach v živote – haváriách, krízach, tragédiách. Nájsť odpovede v takejto situácii mi pomohla kniha Padanie do výšky od Richarda Rohra.
Akú odpoveď ste našli?
Že podstatným zmyslom druhej časti života je láska ako najkrajšia vlastnosť, ktorú človek dokáže rozvinúť. Dôležité je spoznať, že sme milovaní a máme milovať. Dva roky, na ktoré sa pýtate, sú naozaj iné. Sú hlbšie, ťažšie a celé mi to dáva zmysel.
Konkrétne?
Mám viac nového poznania. A držím sa toho, že kto nedokáže čestne prehrávať, nemôže ani čestne vyhrávať. Víťaziť v živote je potrebné – nad sebou, egom, nad zákernými prekážkami. Stojí to predo mnou ako výzva nikdy sa nevzdávať.
Ste hlboko veriaci. Prišli momenty, keď ste o viere zapochybovali, keď ste obviňovali Boha, prečo práve vy?
Výčitky voči Bohu neprišli, bolestivé postavenie sa zoči-voči realite áno. Viera potrebuje rozum, ten však nie je absolútny, preto potrebuje aj sebareflexiu. Ako cez Malého princa povedal Antoine de Saint-Exupéry, najlepšie vidíme srdcom.
Paradoxne, všetko, čo sa mi udialo politicky a zdravotne, moju vieru prehĺbilo. Bude to znieť zvláštne, ale aj za všetky negatívne skúsenosti som vďačný. Človek síce chorobu nevíta, ona mu napriek tomu dáva veľa – spozná, aký je sám, ale aj to, kto sú jeho skutoční priatelia.
V politike ste mali veľa partnerov aj protivníkov. Spomenuli si na vás v chorobe?
Niektorí áno, iní nie. Vážna choroba je dobrý spôsob, ako spoznať, kto bol priateľ a kto iba kolega. V núdzi poznáš priateľa je naozaj múdre príslovie. V politike síce nie je veľa priateľov, ale nejakí predsa len existujú.
Môžete ich menovať?
Hneď na úvod reagovali povzbudením prezident Andrej Kiska, Béla Bugár, Ivan Uhliarik, Ján Čarnogurský, Alojz Hlina, potom pár ďalších. Nechcem ten zoznam uzatvárať, možno sa niektorí ešte ozvú. Počas rokov v politike som nestíhal reagovať na všetky telefonáty. Dnes mobil zvoní zriedkavo, a aj za to som vďačný.
Poznám veriacich ľudí, ktorí veľmi ťažké chvíle vnímali ako trest od Boha za to, ako žili, konali. Že boli málo empatickí, zahľadení do seba, málo pomáhali a podobne. Nebojovali ste s tým, že to môže byť čosi ako trest?
Z pohľadu viery Boh nechce, aby sme boli chorí. Dôkazom je evanjelium, ktoré hovorí, že kade Kristus chodil, tam uzdravoval, dokonca kriesil mŕtvych, konal zázraky. Ak veríme, že je živý, musíme veriť, že rovnaký je aj dnes.
Choroba nepochádza od Boha, ale od zlého. Je to aj dôsledok zlej životosprávy, silných stresov a preťaženia, čoho súčasťou som bol dlhé roky v politike aj ja. Náročných bolo najmä sedem rokov v pozícii predsedu KDH, keď bolo treba nonstop riešiť problémy iných. Pod úspech sa vždy podpíše veľa autorov, pod neúspech tí istí podpíšu len jedného.
Nemyslím si, že na človeka má potom doľahnúť skepsa alebo strach, musí však byť pripravený na to, že občas to v živote jednoducho schytávame. A ja som to schytal. Stále však treba dodať, že sú aj ťažšie príbehy ako môj.
Aj preto som prijal pozvanie účinkovať v televíznej relácii (V siedmom nebi, pozn. autora) s dievčinou, ktorú lekári poslali domov zomrieť. Ja už mám predsa len čosi odžité, ju by však to najkrajšie ešte len malo čakať.
Doľahol na vás po oznámení diagnózy čosi ako ťaživý smútok?
Slzy ani depresia sa nedostavili, prvou reakciou bol silný otras. Prišlo to v momente, keď mi lekárka oznámila, že moja diagnóza je vážna, že je to rakovina kostnej drene a bez liečby to bude veľmi krátky proces. S liečbou síce existuje nádej, ale dobrý výsledok nik negarantuje.
Ihneď som začal študovať, čo moja diagnóza znamená. Dozvedel som sa, že pacienti s touto chorobou sa dožívajú maximálne 42 mesiacov. Musel som sa vrátiť k viere a uvedomiť si, že ľudský život je konečný, že zomrieť musí každý.
Všetci prakticky celý život fungujeme tak, že na vlastnú smrť nemyslíme, nie sme na ňu pripravení, skôr vnímame problémy a ťažkosti druhých. Uvedomenie a prijatie vlastnej smrteľnosti mi pomohlo asi najviac.
Kedy prišli najťažšie chvíle?
V strede júna tohto roka. Vtedy som mal taký zlý zdravotný stav, aký som nikdy predtým nepociťoval. Myslel som si, že ten deň je môj posledný. Manželka trikrát volala záchranku, prišla až na tretí pokus, s húkačkami som skončil v nemocnici. Nikdy na tie pocity nezabudnem. Vnímal som, ako mi úplne odchádza telo, ale aj to, že nemám nástroje, silu ani metódy to zvrátiť. Mohol som sa len nádejať, že čosi sa udeje a prežijem.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Máte 57 rokov. Môžu ťažké chvíle človeka zmeniť aj v zrelom veku? Nie je to už na formovanie osobnosti neskoro?
Každý z nás by sa mal stále usilovať o zmenu k lepšiemu, rovnako ju žičiť ostatným. Je to vec vôle a poznania. Poznanie prichádza s osobnou skúsenosťou. Vzdelanie je mimoriadne dôležité, špecifickú životnú skúsenosť však nenahradí.
Z tohto pohľadu sa môj život prehĺbil, či som však teraz lepším človekom, musia povedať iní. Dodám však, že človek sa môže meniť k lepšiemu ešte aj v posledných chvíľach na tomto svete.
Nie je to fráza?
Nie. Prvým svätcom, uznávaným tradíciou, je lotor Dismas. Boli dvaja. Jeden sa na kríži na Golgote v poslednej chvíli pokoril, lebo spoznal Krista, a ten mu povedal – ešte dnes budeš so mnou v raji. Na rozdiel od toho druhého, ktorého pýcha držala až do poslednej chvíle.
Mnohí, dokonca aj ateisti či agnostici v posledných chvíľach života uveria a dajú sa vyspovedať. Nie je to však už vtedy skôr otázka strachu, možno aj vypočítavosti, že čo ak som sa predsa len celý život mýlil? Môže byť za tým potom hlboká úprimnosť?
Nepoznám prípad človeka, ktorý by sa pred smrťou zriekol Boha či viery, ak ju už mal. Pre hlbšie spoznanie, že život sa neodníma, ale len mení, že existuje spravodlivý sudca, ktorý odmeňuje dobrých a trestá zlých, môže byť rozhodujúca aj posledná chvíľa. Obrátenie v posledných chvíľach života je milosť.
Musí to však byť úprimné. Pripúšťam, že v niektorých prípadoch to môže byť špekulatívne, prípadne sa to udeje v záujme uspokojenia blízkych. Tak či tak v poslednej chvíli človek ostáva zoči-voči mystériu smrti a Bohu sám.
Vravíte, že obrátenie v poslednej chvíli môže byť rozhodujúce. Neznamená to, že človek môže celý život konať zlo, lebo ak sa na konci úprimne obráti, zneguje tým všetko zlé, čo napáchal? Nie je to potom príliš ľahké?
Nie, lebo mu to nemusí vyjsť. Jeho osud nikdy nie je úplne v jeho rukách. Napríklad ja neviem, či sa vôbec dožijem publikovania tohto rozhovoru, hoci sa na všetko pozerám s nádejou. Boh je milujúci a milosrdný ako otec voči dieťaťu, ktoré sa dalo na zlé cesty. A Boh nerozdáva dary alebo tresty 10, 20 či 100 rokov, dáva „totál“, absolútno, teda večnosť – buď v radosti, alebo naopak.
Dopracovať sa k tomuto poznaniu je možné výchovou v detstve, životnými skúsenosťami, alebo na konci života v rámci milosti, možno dokonca vyprosenej mamou, otcom či inými blízkymi. Aj o tom je najkrajší príbeh v evanjeliu o návrate márnotratného syna. Človek je k poznaniu a k návratu domov pozývaný v priebehu celého života.
Choroba mení človeka viac ako zdravie. Je to ako s dovolenkou a krížom. Kým počas dovolenky oddychujete, kríž vás formuje. Niet pritom ľudského osudu bez kríža. Nehovorím to bolestínsky, svoj kríž akceptujem. Niesť kríž sa pritom nedá bez lásky. Dospieť k tomuto poznaniu znamená prijať ho a milovať.
To, že máte rakovinu, ste sa dozvedeli v máji tohto roka po biopsii kostnej drene. Cítili ste už predtým, že čosi sa v tele deje?
Mal som dve biopsie – prvá ukázala, že chorobné prejavy sú spôsobené ochorením obličiek. Druhá sa týkala kostnej drene a potvrdila rakovinu. Počas života som však prekonal viac vážnych zdravotných problémov.
Prvým bol zápal obličiek počas vysokej školy, keď sme v zime hrávali futbal. Nikdy nezabudnem ani na september 2001, keď som si pri futbale zranil chrbticu tak, že som mal kvadruparézu, teda ochrnutie všetkých končatín. Musel som absolvovať tri operácie a desaťtýždňovú rehabilitáciu. Neskôr sa všetko prejavilo na vážnom ochorení pľúc. Všetko, čo som spomínal, však malo nakoniec dobrý záver, a tak sa pozerám aj na aktuálnu chorobu.
Mali ste nejaké príznaky ešte pred biopsiami?
Mal, všetko som však spájal so svojím pracovným pôsobením, keďže sa ako vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu angažujem v problémových krajinách iných kontinentov. V januári som bol v Indii, vo februári v Iraku, v marci v Sudáne.
V apríli sa mi objavili opuchy nôh. Myslel som si, že je to späté s ťažkosťami, prípadne chorobami, ktoré som si nechtiac priniesol z iných krajín. Súvis to však nemalo, čo sa ukázalo v máji.
Rakovina je často dôsledkom toho, ako žijete, takže je možné, že sa len prevalilo všetko, čo sa vo mne zbieralo dlhé roky. Nie som prvý ani posledný, hoci som musel nielen zmierniť tempo, ale úplne zmeniť život.
Vašou diagnózou je primárna amyloidóza. Jedna vec je dozvedieť sa diagnózu, iná prognózu, že tu možno budete už len 42 mesiacov. Začne sa vtedy človek správať inak, aby stihol všetko, čo chce?
Jeden múdry človek povedal, že keby sa dozvedel, že ráno zomrie, pokračoval by v tom, čo robil. Je to vec zrelosti. Každý chce život rozvinúť, nebyť tu len na chvíľu. Žiaľ, ani moji predkovia nežili dlho. Môj otec sa dožil len 62 rokov, jeho otec ešte menej, lebo ho zložilo, keď mu v roku 1953 zmizol ďalší syn. Bol to môj strýko, ktorého zlikvidovala ŠtB a dodnes nevieme, kde má hrob.
Toto vedomie ma uisťuje v tom, aby som prehlboval svoje konanie. Chcem žiť tak, aby to dávalo zmysel nielen mne, ale aj okoliu. Som otvorený tomu, čo má prísť, všetko však spájam s nádejou. Neviem, koľko času ma čaká na tomto svete, existujú aj iné riziká ako chorobopisy. Padajú lietadlá, havarujú autá, dejú sa útoky.
Ja som na svoju cestu pripravený. Liberálna spoločnosť má heslo ži a nechaj žiť. Ja som našiel krajšie – ži a pomáhaj žiť. Za dôležité pritom považujem tri piliere – život, svedomie a rodinu. Sú to zároveň civilizačné hodnoty.
Bývalý a súčasný predseda KDH. Foto – TASR
Spomínali ste vysoké pracovné tempo, stresy a životosprávu. Nemali by ste práve preto ubrať a liečiť sa? Minulý týždeň ste strávili v Pakistane.
Keď mi bolo najťažšie, niektoré činnosti som obmedzil. Fyzicky som bol na tom veľmi zle, v istých fázach som mal problém vyjsť čo len po schodoch. Od septembra sa mi sily začali vracať, tak som to konzultoval s lekármi. Sami povedali, že je lepšie kombinovať liečbu s prácou, než sa vzdať a opustiť. Konám teda racionálne.
Do Pakistanu som mal ísť už vo februári a apríli, tamojšia vláda si to však neželala. Keď potom v Islamabade najvyšší súd odvolal premiéra a na stôl sa dostala obchodná zmluva výhodná pre Pakistan, zrazu prišli oni za mnou. Naozaj som nemohol odmietnuť.
Vrátil som sa spokojný. Žiaľ, už na druhý deň bol spáchaný teroristický útok na jeden tamojší kresťanský chrám. Keď som bol v Iraku, tesne po mojom odchode z Bagdadu do iného mesta zabili pri teroristickom útoku viac ako 50 ľudí. Sú to riskantné cesty, ale treba ich absolvovať.
Nenahraditeľných sú plné cintoríny. Nevaruje vás to?
Poznám tento apel, už mi ho hovorili aj doma. Do Iraku som však ísť chcel, veď za viac ako rok tam nik z vážnejších predstaviteľov EÚ nebol. Dôvodom boli vojnové operácie. Vnímal som, že sa završuje vojna s Islamským štátom, a chcel som pomôcť k zmiereniu a vytvoreniu podmienok na spoluprácu rôznych komunít.
V Sudáne sa nám podarilo dostať z väzenia deväť ľudí, pričom jeden bol odsúdený na doživotie. Tie cesty teda majú zmysel. Keby neboli náročné, neboli by ani významné. Navyše, istá miera rizika je aj doma, stačí vyjsť na diaľnicu.
Boli ste veľmi sklamaný, keď ste zistili, že ľudia vo voľbách nereflektovali na vašu politiku?
Sklamanie bolo, nesúviselo však ani tak s mojou osobou, ako skôr s tým, čo v našej spoločnosti a v parlamente prevládlo. Pozrite sa, kto tam sedí.
Áno, mrzelo ma, že ľudia zabudli, ako som v pozícii ministra zachránil národu pri výstavbe piatich úsekov diaľnic dve miliardy eur na betóne a asfalte. Nestavali sme totiž predražene a potvrdzujú to odborníci aj médiá. A keďže sme lojálni voči svojmu programu a hodnotám, ústavnú ochranu vďaka nám požíva aj manželstvo muža a ženy.
Voliči napriek tomu dali prednosť korupčníkom, ktorí predražujú všetko, čo sa dá, a my sme boli odsunutí z parlamentu. Dostali sa tam subjekty typu Sieť Rada Procházku alebo Nova Daniela Lipšica, pričom roztrieštili hlasy hnutia, na ktorom obaja vyrástli.
V čom konkrétne spočíva práca vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete? Je to úplne nová funkcia.
Vytvorená bola prvýkrát po 60 rokoch existencie a rozvoja európskej integrácie. Okolo nás prebieha genocída rôznych náboženských a etnických skupín, ktorú najmä na Blízkom východe pácha Islamský štát. EÚ na to reagovala okrem iného aj vytvorením tejto pozície.
Podstatou je, že každý človek na svete má právo v niečo veriť, prípadne svoju vieru zmeniť. Ide však o civilizačnú hodnotu, moja agenda je preto viac ako pre jednotlivcov potrebná pre dobro spoločnosti ako celku.
Skúsme konkrétne. Pricestujete do Pakistanu a čo nasleduje?
Pakistan má viac ako 200 miliónov obyvateľov a dobre rozvinuté vzťahy s EÚ, pričom sa nachádza v strategickom priestore medzi Čínou a Indiou. Chváli sa, že je islamskou demokraciou, má to však svoje slabiny, menšiny sa tam necítia dobre. Je to jedna z popredných krajín, kde panuje náboženská diskriminácia a intolerancia.
Moja úloha bola viac politická ako kultúrna. Hovoril som s členmi vlády, s poradcom pre národnú bezpečnosť, s expertmi na ľudské práva, s náboženskými predstaviteľmi, mal som prednášku na univerzite.
Z ich strany som cítil záujem, aby sa krajina pohla z ťaživej situácie, keď tam narastá extrémizmus a násilie tým, že štát do rúk preberajú fundamentalisti. Opakovane som apeloval aj na neodkladnú spravodlivosť v prípade Asie Bibi, ktorá je už od roku 2009 vo väzení a čelí trestu smrti za takzvané rúhanie.
Je vaša pozícia vytvorená len na ochranu kresťanov, alebo žiadate slobodu pre ľudí akéhokoľvek náboženstva? Ak by niekde utláčali moslimov, riešili by ste to?
Samozrejme. Princípom je náboženská sloboda pre všetkých, teda aj sloboda neveriť, alebo byť agnostikom. V Pakistane som sa stretol aj s ahmadíjcami, ktorí sa považujú za moslimov, väčšinoví sunniti ich však majú za odpadlíkov. Reprezentujú pritom diskriminovanú menšinu asi pol milióna ľudí.
Rovnako som sa vyjadril proti zákazu Svedkov Jehovových v Rusku. Zakazoval ich Hitler, Stalin aj Castro na Kube. Nedávno som vyjadril podporu prenasledovaným Bahájcom a Falun Gongu v Číne, ale aj budhistom v Tibete.
Afiliáciu k nejakému náboženstvu vyjadruje až 84 percent ľudí na svete. Zlou správu je, že najmenej 40 krajín sveta uplatňuje výrazné reštrikcie náboženskej slobody. Tieto krajiny pritom reprezentujú viac ako 74 percent svetovej populácie. Inými slovami, väčšina sveta nemá slobodu náboženstva a presvedčenia ako trebárs my od roku 1989. Druhou zlou správou je, že podobných štátov pribúda.
Čo je teraz vašou prioritou?
Pomoc tým, čo trpia vo svete, pozdvihnúť vedomie o tom, že na náboženskej slobode veľmi záleží, a presadiť, aby moja terajšia pozícia nebola len dočasná a spájaná s mojou osobou, ale stala sa trvalou.
Myslel som si, že ako prioritu uvediete to, že chcete prežiť. To ostatné môžete robiť až potom.
Veď žijem, hoci prežívam aj horšie dni. Výsledky sa menia, niektoré sa zlepšujú. Zavŕšil som štvrtý cyklus chemoterapie a uvidíme, čo bude ďalej. Zároveň sa na mňa priamo na onkológii začalo obracať veľa ľudí, keďže v čakárňach stretávam stovky ľudí. Prosia o radu či pomoc, rozprávame sa, takže aj to je súčasť môjho stavu a spoznávania. Všetko spájam s nádejou.
“I encourage companies, businesses, to promote religious freedom and diversity at the workplace”, says the EU Special Envoy for the promotion of Freedom of Religion or Belief.
BRUSSELS · 18 DECEMBER 2018 · 11:20 CET
Ján Figel, the Special Envoy for the promotion of Freedom of Religion or Belief outside the European Union. / Don Zeeman
Earlier this year, Ján Figel began his third mandate as Special Envoy for the promotion of Freedom of Religion or Belief (FoRB) outside the European Union.
In a way this sounds more impressive than it is. Not because of Ján Figel, but because of the limited role that was given to the envoy in first instance. Up until now the consecutive mandates have been only for one year each, and the the Special Envoy has to work with limited resources.
Nevertheless, appointing someone with the specific task to work on Freedom of Religion or Belief in the EU was an important step. It showed the willingness of the European Parliament to get involved in matters of religious freedom worldwide. A SLOVAKIAN WITH LONG EXPERIENCE IN EUROPE Choosing someone with the capacities of Ján Figel was also remarkable. In his homeland Slovakia he served as the State Secretary of the Ministry of Foreign Affairs. On an European level, Figel was Commissioner for Education, Training & Culture. He is therefore very familiar with the European institutions and he knows his way around in the Brussels offices.
Still, it was not easy to defend his new position in relationship with other agencies, like the External Action Service (EAS). Also, the mandate had potential conflicting interests with the EU Special Representative for Human Rights. Question. Mr. Figel, what is your impression of the last years?
Answer. The first year was exploratory, during the second we could start working on our priorities, networking and real missions. I visited several difficult territories like Iran, Sudan, but also Pakistan. We have started either new projects or new approaches for the sake of persecuted minorities.
A. It is the litmus test of human rights. When we handle these issues in the world, we have to realize that religion is not the problem, it is part of the solution. In differences it is wise to know each other. We have to understand the world as a mosaic: we have to see the important as a whole, but each separate part has also its importance. We are all equal and to understand this, is to understand the world, is to understand creation, is to understand our humankind. And those who understand can really work to a better world. EXISTING IN DIVERSITY VERSUS LIVING IN DIVERSITY
In its origin, the European Union (‘the Common Market’) was an economical co-operation. The influence of the EU in this area is still very big, worldwide. The GSP, the Generalised Scheme of Preferences (which allows vulnerable developing countries to pay fewer or no duties on exports to the EU) is an important tool to approach human rights and the freedom of religion. When negotiating with countries hoping for financial benefits, these should be related to the status of human rights.
A. It makes a lot of difference, a lot of potential influence in our relations and policies. I was refused twice before I could visit Pakistan. My first visit generated a second, showing unexpected openness by religious leaders and state figures to speak about and to work on pluralism. That is a very important objective, not only for Pakistan. All human rights activists whom I met during my visit agreed that the GSP is a human rights mechanism which can deliver a real progress in this area.
THE ROLE OF BUSINESSES
Financial interests can be used as a means of pressure. Promoting religious freedom is not only a specific task for church leaders or politicians. Ján Figel sees possibilities for trade partners as well.
A. I would like to encourage companies, businesses, to promote religious freedom and diversity at the workplace. That is very important for the people in the company, but also for the world we are living in. My message was and is: we need to live in diversity, not only exist in diversity. This is a noble responsibility since we are all different. ACTIONS SPEAK LOUDER THAN WORDS
A. I like to mention last year’s meeting between two top leaders of two major religious communities: Pope Francis and the Grand Mufti of Al-Azhar, in june 2017 in Cairo. This was a historical event in times of growing divisions, hatred, radicalization and genocide. Nowadays people don’t read much documents and don’t follow texts like encyclicals or fatwas, but they see the pictures and hear the messages of their religious leaders and they see them work together in a spirit of brotherhood. That is very important, that is encouraging.
Q. What are the greatest threats in advocacy?
A. The worst allies of evil are three: indifference, ignorance and fear. If we don’t care, if we don’t know or if we are scared. We have to tackle this with opposite: engagement, education and courage. Real courage is one of the most important ingredients for freedom to survive. A STRONGER MANDATE
The appointment of a Special Envoy was originally one of the main goals of the FoRB Intergroup, a group of like-minded MEPs (Members of the European Parliament) dedicated to the promotion and protection of freedom of religion or belief outside the EU. Today, the Intergroup is hoping to see a further development of the position of the Special Envoy. In their opinion, the mandate should become the central focus for the EU’s external policies in regard of the role of religion or belief and religious and belief organisations in third countries.
The Intergroup also wants to see a better co-operation between the Special Envoy and the Special Representative on Human Rights, in a way that they can strengthen each other.
A. I hope that after 2019, when the elections will be held, we will see a strong political legacy for the next five years. It is a bit sensitive to say this from my site, but it is important to institutionalise the role of the special envoy. My role is more visible now, there is trust between institutions like the Commission and EAS as well as in the Parliament. There is growing support for continuity. However, this is not about Ján Figel, but about the European Union which cares or not, which continues in better conditions to promote freedom of religion or belief for everyone, everywhere. It cannot remain on the basis of an annual mandate, but it should be better structured, more anchored for the sake of institutional co-operation and for the sake of those who suffer. We can and we should help them.
Únia podľa správy Európskeho parlamentu nerobí dosť pre ochranu náboženskej slobody vo svete. Odpoveďou má byť posilnenie pozície osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu, ktorú v súčasnosti zastáva bývalý predseda KDH Ján Figeľ.
Členovia Európskeho parlamentu v správe poľského poslanca Andrzeja Grzyba (EPP), požiadali Európsku komisiu a členské štáty, aby inštitucionalizovali pozíciu osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu. Správu prijal parlamentný výbor pre zahraničné veci (AFET) 6. decembra 2018.
Od mája 2016, kedy Komisia vytvorenie pozície schválila, ju zastáva bývalý eurokomisár pre vzdelávanie a kultúru Ján Figeľ, ktorý jej vytvorenie sám inicioval. Komisia Figeľovi udelila ročný mandát, ktorý už dvakrát predĺžila. Podľa niektorých názorov je jeden rok príliš krátky čas a neumožňuje vyslancovi vytvárať a aplikovať dlhodobé strategické plány.
Ročný mandát nestačí
Europoslanci v správe pochválili Figeľovu prácu. Počas svojho mandátu sa mu podľa nich „podarilo vytvoriť efektívne pracovné siete v rámci európskych inštitúcii.“ Ako pozitívum europoslanci vyhodnotili aj „nepretržitú spoluprácu so špeciálnym zástupcom únie pre ľudské práva.“
Komisiu správa vyzýva, aby prehodnotila súčasné postavenie osobitného vyslanca a jeho inštitucionálne zakotvenie. Podľa správy by sa mandát vyslanca mal predĺžiť na päť rokov, aby sa zhodoval s mandátom Komisie. Tá by mu takisto mala poskytnúť dostatočné ľudské aj finančné zdroje na výkon jeho činnosti.
Správa žiada vytvoriť poradnú pracovnú skupinu zloženú zo zástupcov členských štátov, europoslancov, inštitúcií zaoberajúcich sa otázkami náboženskej slobody, akademikov, občianskej spoločnosti a jednotlivých cirkví.
V súčasnosti nemá Ján Figeľ ako osobitný vyslanec pre náboženskú slobodu v rámci Únie formálny status ani rozpočet. Oficiálne pôsobí ako špeciálny poradca pre Nevena Mimicu, eurokomisára pre medzinárodnú spoluprácu a rozvoj. K dispozícií má jedného asistenta, čo je menej ako obdobná pozícia federálneho komisára pre svetovú slobodu vierovyznania vytvorená v rámci nemeckého vládneho kabinetu.
Únia musí robiť viac
Nejasný stav okolo pozície osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu kritizuje aj konzervatívny think-tank ADF International, ktorý sa otázkam okolo tejto témy dlhodobo venuje. Slobode vierovyznania európske inštitúcie podľa jeho zástupkyne Adiny Portaru nepriznávajú dostatočnú dôležitosť.
„Pokiaľ sa Únia chce stať lídrom v ochrane náboženskej slobody a slobody vierovyznania, musí úloha osobitného vyslanca, navrhnutá v roku 2013, prejsť úpravou,“ tvrdí Portaru.
O posilnení Figeľovho mandátu hovoril na podujatí v Európskom parlamente pri príležitosti 70. výročia deklarácie ľudských práv aj výskumník z Cambridgskeho inštitútu pre náboženstvo Pasquale Annichino.
Vo svojom prejave kritizoval Vysokú predstaviteľku Únie pre zahraničnú politiku Federicu Mogheriniovú za jej chýbajúcu reakciu v prípade pakistanskej kresťanky, ktorú oslobodili po ôsmich rokoch väzenia za údajné rúhanie. Jej prípad podporil aj predseda Európskeho parlamentu Antonio Tajani.
Posty pre podporu náboženskej slobody vnikajú vo viacerých členských štátoch. Vlastných vyslancov už menovali nielen v Nemecku, ale aj v Dánsku a Spojenom kráľovstve.
The fragile status of the EU’s special envoy on religious freedom is an unlikely topic of conjecture in the months leading up to next May’s European elections.
On 6 December, European Parliament members called on the European Commission and EU member states to ‘institutionalise’ the special envoy’s mandate in a report drafted by Polish centre-right MEP Andrzej Grzyb, adopted by the Parliament’s Foreign Affairs committee.
Jan Figel, a former EU education and culture commissioner, was appointed in May 2016 when the post was created by European Commission President Jean-Claude Juncker, and his mandate has since been extended twice for an additional year. Critics say that a one year term is too short to pursue any strategic plan.
In their report, MEPs said that Figel had “developed effective working networks” within the EU institutions and praised him for “continuous engagement and co-operation and complementarity of actions with the EU Special Representative for Human Rights.”
But they added that the Special Envoy’s role needed to be substantially beefed up. The new remit should include extending the Special Envoy’s term to match that of the Commission’s five-year term, and “consolidated with sufficient human and financial resources”.
The setting up of a “regular advisory working group of member states’ FoRB institutions and European Parliament representatives together with experts, scholars, and representatives of civil society, including churches and other faith-based organisations”.
Nor does Figel have a budget and formal status in the EU institutions beyond serving as a special advisor to the EU’s development commissioner Neven Mimica. His staffing budget covers one assistant, which is less than the recently created German Government Commissioner for Global Freedom of Religion.
Campaigners argue that freedom of religion or belief is not given the importance it deserves in the EU institutions.
ADF’s Adina Portaru has argued that the role of the special envoy and the EU’s Guidelines on Freedom of Religion or Belief, drafted in 2013, “need to be developed further if the EU wants to become a leader in protecting the human right of religious freedom”.
At an event in the European Parliament hosted by ADF International on 28 November to mark the 70th anniversary of the Universal Declaration of Human Rights, Pasquale Annicchino, Senior Research Associate at the Cambridge Institute on Religion, spoke about the need to strengthen Figel’s mandate.
He complained that Federica Mogherini, the EU’s High Representative on Foreign Affairs, had been silent in the case of Asia Bibi, the Pakistani Christian woman who was freed in November after eight years on death row for having allegedly committed blasphemy. That was despite the fact that European Parliament President Antonio Tajani had been publicly supportive of Bibi, and her plans to seek asylum in Europe.
But it is not just at EU level that demands for greater advocacy on religious freedom and belief are gaining traction. Germany, the UK and Denmark have all appointed their own Special Envoys or Commissioners on Freedom of Religion or Belief this year.
On Thursday (13 December), the Faith and Freedom Summit, a coalition of faith-based and non-faith-based NGOs, launched a call to all MEPs and Spitzenkandidats to sign a pledge to “uphold and defend the freedom of conscience and religion of all individuals by rejecting and speaking out against bigotry, discrimination, harassment and violence; and so build a more equitable society for all.”
