Pán Figeľ, pred piatimi rokmi Národná rada schválila zmenu v ústave a dostala sa do nej definícia manželstva. Zdalo sa to nemožné. Ako sa vám to podarilo?

Je to ovocie odvahy, náročného úsilia a rozumnej dohody, keď KDH po predložení návrhu na ústavné ukotvenie definície, ochrany a podpory manželstva prijalo požiadavku strany Smer-SD na ústavné zmeny v justícii. Bolo to úsilie zamerané na zásadné potreby Slovenska. Je to základ, na ktorom sa dá a má stavať solidárna spoločnosť a spravodlivý štát. Zmeniť Ústavu v tak zásadnej veci z opozície je výnimočné. Celý 9-mesačný proces je opísaný a zdokumentovaný v publikácii, ktorá je voľne dostupná na adrese www.janfigel.eu/publikacie

V minulosti neboli potrebné politické zákony potvrdzujúce prirodzený zákon. Prečo dnes áno? Prečo je dnes prirodzený zákon napádaný?

Pred 30 rokmi nikoho nenapadlo, že manželstvo môže byť uzákonené aj pre osoby rovnakého pohlavia. Ale od roku 2001, keď s tým prišlo Holandsko, je to uznané už v 26 štátoch, hlavne na Západe. Redefinoval sa obsah pojmov – napríklad rod (gender) namiesto pohlavia, rozdelilo sa právo na rodinu a právo na manželstvo a vytvorili sa vymožiteľné normy pre nové práva a vzťahy. Právo sa oddelilo od povinnosti, sloboda od zodpovednosti. Rastie konzumizmus, etický relativizmus a individualizmus. Prirodzený zákon je tomuto štýlu života prekážkou. Preto je z výchovy, z médií, zo zákonov a celkovo zo spoločnosti vytláčaný.

Ochránila táto ústavná zmena manželstvo a rodinu, alebo môžu mať aj iné zväzky rovnaké práva ako manželia? Napríklad na adopciu.

Je to hrádza proti rodovej ideológii. Napríklad v jari tohoto roku sa parlament pri odmietnutí ratifikácie Istanbulského dohovoru opakovane odvolával na novelu Ústavy. Jedinečnosť manželstva podľa ústavného textu sa týka len vzťahu muža a ženy. Preto sa na iné zväzky oprávnenia manželstva nevzťahujú. Ale v budúcnosti sa parlament môže odhodlať prijať inú zákonnú úpravu, napríklad pod názvom registrovaných alebo životných partnerstiev. Také návrhy tu už boli a znovu prídu. A potom na základe medzinárodných justičných rozhodnutí môže dôjsť aj k prideleniu práv na adopcie detí pre takéto partnerstvá. Aj preto je dôležité, ako sa k tejto téme postavia občania vo voľbách.

Väčšina útokov na prirodzené zákony v spoločnosti súvisí s novými “právami” človeka. Právo na potrat, na dieťa, na smrť. Nechce človek prevziať miesto Boha a určovať, čo je dobré a zlé?

Pokušenie “byť ako Boh” je staré ako ľudstvo. Jeho intenzita stúpa, keď sa nám daria nové objavy, keď človek preniká do hĺbky stvorenstva, spoznáva DNA a genetiku, keď chce povýšiť kvalitu života nad život samotný alebo manipulovať s jeho podstatou. Pravý pokrok je tam, kde dve mohutné civilizačné sily – veda a náboženstvo, rozum a viera – sú zamerané na pravdu a dobro. Sú ako dve krídla, na ktorých sa môžeme vznášať vyššie a spoznávať lepšie zmysel svojho bytia a vzťahov. Ak sú v konflikte, spoločnosť stráca, ba trpí. Život, dieťa, sloboda – to sú dary, ktoré dostávame do správy. Nie sme ich majiteľmi. Preto treba hovoriť o právach spolu s povinnosťami. Ideológia relativizmu realitu falšuje, produkuje jednostranné životné postoje, redukuje zmysel pre zodpovednosť.

Prečo sa podľa vás mení postoj k Bohu, k Cirkvi, k tomuto prirodzenu aj v doteraz kresťanských krajinách (Španielsko, Írsko, …)?

Viera buď žije, rastie a prináša ovocie, alebo upadá a hynie. Je to záležitosť osobná, ale nie súkromná. Dôvodom jej úpadku nemôžu byť škandály v Cirkvi, aj keď ku kríze významne prispievajú. Ako Judáš nie je kritériom nášho nazerania na Cirkev, a ani nedokonalí apoštoli, ale Kristus je ten, v ktorého sme uverili. On je ten istý včera, dnes a naveky. Materializmus a nové ideológie, pohodlie a ľahostajnosť nahrádzajú v mnohých ekonomicky bohatších krajinách oheň viery chladnúcim popolom symbolizmu. Cirkev má osvedčené učenie, ale potrebuje zároveň viac svedkov viery, viac príkladov svätosti. No sú aj regióny, kde sa náboženstvo vzmáha. Stretávam statočných kresťanov vo svete, mnohí sú mučeníkmi tejto doby. Kým oni sú v juhovýchodnej Ázii, na Blízkom východe, v Afrike krvavo skúšaní vo viere, my sme skúšaní v láske – v solidarite s trpiacimi. Ako obstojíme? Takmer 250 miliónov kresťanov je prenasledovaných. Je to najšokujúcejšie porušovanie ľudských práv. Mali by sme o tom viac hovoriť a viac pomáhať. Toto poznanie by oživilo aj vieru ľudí v západných krajinách. Ľahostajnosť a strach ubližujú násobne – aj obetiam, aj ich nositeľom.

Inšpiroval tento slovenský ústavný zákon aj iné krajiny?

Slovenská novela ústavy zaujala aj vo svete. Veľmi to zarezonovalo počas referend v Slovinsku a Chorvátsku, kde som aj osobne vystúpil na verejných podujatiach. Obe dopadli pozitívne pre ochranu manželstva a práv rodiny. Naša inšpirácia poslúžila napríklad prorodinným hnutiam aj v Rumunsku a v Severnom Macedónsku.

Po prijatí zákona ste očakávali prijatie prorodinných opatrení. Aké opatrenia na podporu rodiny boli prijaté?

Do Ústavy SR pribudli vety: “Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.” To znamená ústavnú povinnosť pre všetkých nositeľov verejnej moci, od hlavy štátu, parlamentu, vlády, súdov, prokuratúry až po regionálnu a miestnu samosprávu. Prvou v poradí opatrení bola tzv. prorodinná doložka, ktorá znamená povinnosť NR SR zohľadňovať dopady na rodinu pri každej novej legislatíve. Ale, žiaľ, nateraz sa v tejto oblasti urobilo skôr málo. Podstatné zmeny prinesú až aktívne prorodinné opatrenia. Podpora rodín je pre štát výhodnou sociálnou politikou. Lebo čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre celú spoločnosť. Treba rozumne (daňovo, odvodovo, sociálnymi dávkami) podporiť medzigeneračnú solidaritu, rodinné podnikanie, podmienky pre výchovu a vzdelávanie detí, dostupné bývanie a podobne. Je veľa inšpiratívnych príkladov v susedných krajinách.

Ak by ste mali vplyv na parlament, aký z morálnych zákonov by ste ako prvý chceli presadiť? A prečo?

Solidaritu, ku ktorej nás vedie rodina, treba sprevádzať úsilím o spravodlivosť. Ak uprednostníme populizmus sociálnych balíčkov na úkor spravodlivosti, budú slušní ľudia trpieť rôznymi krivdami, a zločinu sa bude dariť ako burine. Čo je spravodlivé, to je aj morálne. Prvá povinnosť štátu je bezpečnosť a spravodlivosť pre každého. Základ spravodlivosti je dať každému šancu narodiť sa, rešpektovať právo každej osoby na jej život. Ak fungujeme už 30 rokov bez vykonávania trestu smrti pre najväčších zločincov, nie je čas pre účinnú ochranu tých najnevinnejších? Slovensko potrebuje balík legislatívnych zmien pre ochranu a podporu života už pred narodením. Ľudský život je najcennejší a je hodný tejto ochrany, ako to pripomína aj Ústava. Tu by som začal, tu by mala budúca vláda a parlament ukázať svoju politickú zrelosť a spoločenskú zodpovednosť. Dôstojnosť každej ľudskej osoby má byť základom, cieľom i kritériom každej politiky, zákonov a opatrení, ak chceme mať spravodlivý štát, solidárnu spoločnosť a rozvinutú krajinu.

Účastníci medzinárodnej konferencie o prenasledovaní kresťanov, Budapešť, 26. november 2019

Pravdepodobne musíte ako politik robiť aj kompromisy. Nebojíte sa, že to ovplyvňuje váš vzťah s Bohom?

Kompromis je súčasťou demokratických nástrojov hľadania dohody, riešenia problémov a politickej kultúry, ak nemajú prevládnuť konflikty alebo anarchia a neschopnosť viesť pluralitnú spoločnosť dopredu, k rozvoju. Kompromis znamená menší, ale potrebný krok dopredu oproti stavu bez zmeny. Ale sú veci, kde kresťan či skutočný humanista nemôže ustúpiť respektíve vajatať. To sú principiálne záležitosti, na ktorých stojí ľudská existencia. Patrí k nim ochrana života a prírody, úcta k dôstojnosti každej osoby, manželstvo a rodina s primárnym postavením rodičov pri výchove detí, rešpektovanie slobody myslenia, svedomia a náboženstva. Pre mňa je neprijateľným kompromis, ktorý by zasahoval do dôstojnosti človeka. Sloboda a moc sa musia držať pravdy a slúžiť spravodlivosti, ak sa nemajú stať nositeľkami korupcie a zločinu, ako to dnes naplno vidíme.

Rozhovor uverejnený v časopise Slovo – 22. číslo, 24. november 2019 www.casopisslovo.sk