Ján Figeľ

Month: February 2020

  • Pravda je viac ako sloboda

    Pravda je viac ako sloboda

    O kríze liberálnej demokracie

    Liberálna demokracia považuje slobodu sa rozhodujúcu hodnotu a základné kritérium pre spoločenský vývoj. Kríza liberálnej demokracie je logickým dôsledkom oddeľovania slobody od zodpovednosti. Prejavuje sa nárastom nových očakávaní, požiadaviek a práv a odmietaním či obchádzaním povinností. Mentalita “všetko a hneď” je zameraná na okamžitú spotrebu, na ekonomický rast bez ohľadu na jeho udržateľnosť či poškodzovanie životného prostredia, na zadlžovanie nasledujúcich generácií. Táto mentalita upevňuje etický relativizmus.

    Sloboda (výberu, vzťahov, vyjadrovania a pod.) je pre demokraciu a pre dôstojný život človeka nevyhnutná, ale nie je sama osebe postačujúca. Sloboda sa neudrží bez napĺňania svojho pravého zmyslu. Pravým zmyslom slobody je nachádzať v živote šťastie, a to plné a trvalé. Ako zapísal už staroveký Tukidydes odkaz od Perikla, “niet šťastia bez slobody a niet slobody bez statočnosti”.

    Sám seba nikto nedokáže urobiť šťastným, ani pri bezbrehej slobode. Práve naopak: po prvé, moja sloboda má hranice tam, kde sa začína sloboda druhých ľudí okolo mňa. A po druhé, človek môže byť šťastným iba vo vzťahu k inej osobe. Skutočné šťastie sa dá vytvoriť a nájsť len tak, že ho zdieľame s druhými, že robíme šťastnými iných.

    Miera slobody u nás a na Západe je dnes bezprecedentná. Narástla pádom totalitných režimov a vďaka procesu európskej integrácie. Napriek tomu je v západnom svete i u nás klesajúca miera spokojnosti s demokraciou. V mnohých krajinách narástli extrémistické strany. Príčiny treba hľadať vo viacerých javoch – problémom sú nefungujúce inštitúcie právneho štátu a korupcia politického systému, klesajúca schopnosť štátov garantovať bezpečnosť a čeliť novým hrozbám, ale aj úpadok vzdelávania, médií, kultúry a duchovného života.

    A tu sa dostávame k druhému a podstatnému problému liberálnej demokracie. Ak je sloboda hlavnou hodnotou, cieľom a kritériom spoločenského a politického života, môže sa zo strany dominujúcej väčšiny spoločnosti stať zneužívaným výdobytkom na presadzovanie svojho videnia sveta a svojich zájmov. Demokracia bez rešpektovania základných, univerzálnych hodnôt sa stáva diktátom väčšiny. Zákony prijímané demokraticky z vôle väčšiny tak obmedzujú slobody a práva menšín respektíve jednotlivcov s iným svetonázorom. V spoločnosti rastie napätie, rozdelenie a konfrontácia.

    Pravda je viac ako sloboda

    Kde máme hľadať riešenie, ak nechceme našu slobodu a demokraciu odovzdať do rúk škodlivému extrémizmu či nebezpečnému populizmu? Správnou odpoveďou na krízu slobodných národov a etablovaných demokracií je úcta k pravde. Pravda je viac ako sloboda. Lebo pravda nás oslobodzuje, len ona môže zvíťaziť nad demagógiou a pokrytectvom. Je náročná, ale rozhodujúca pre charakter človeka a spoločnosti. Otázka pontského Piláta “Čo je pravda?” rezonuje celými dejinami. Je aj našou úlohou si ju klásť a hľadať odpovede. Ale je aj našou zodpovednosťou poznanej pravdy sa držať a podľa nej aj rozhodovať, ako nás pozýval “hľadač pravdy” Pavol Strauss. S úctou pripomínam postoj Silva Krčméryho pred komunistickým súdom v r. 1954: “Vy máte moc, my však máme pravdu!” Pravda pre Krčméryho a pre tisíce režimom prenasledovaných spoluobčanov bola cennejšia ako sloboda. Inak by ich konanie nemalo zmysel. Vďaka ich obetiam sme znovu nadobudli slobodu. Odkazom umučených a prenasledovaných, ale aj generácií statočných pred nami je držať sa pravdy, ak nechceme prísť o slobodu znova, postupne, plazivo. V tom spočíva ohrozenie liberálnej demokracie, ktorá relativizuje alebo nectí si pravdu, a tým zvnútra ohrozuje samu seba.

    Zodpovedná demokracia

    Partikulárny prívlastok slobodnej, liberálnej demokracie sa používa hlavne preto, lebo existujú aj iné, ktoré karikujú túto formu vládnutia: napríklad ľudová či socialistická demokracia. Preto ak potrebuje naša demokracia prívlastok, tak nech je vyvážený vo vzťahu k zmyslu slobody a motivuje k jej zrelosti: zodpovedná demokracia. Veď čo iné potrebujú bežní, poctiví občania od verejnej moci na úrovni štátu, samosprávy i Európskej únie, ak nie zodpovednú správu verejných vecí? Čo iné, než zodpovednú politiku a účinnú spravodlivosť potrebujeme uplatniť voči korupčníkom, zločincom a oligarchom? Čo iné očakávame od EÚ, než väčšiu slobodu a bezpečnosť v nestabilnom medzinárodnom prostredí? Vyjadrením spätosti slobody, spravodlivosti a potrebnej solidarity je rešpektovanie a posilňovanie subsidiarity. S týmto princípom, žiaľ, má bruselská i bratislavská byrokracia snáď najväčší mentálny problém. Poznal som to zblízka.

    Talenty a charakter sú ako moc a pravda. Judáš Iškariotský bol veľmi talentovaný, najviac vzdelaný spomedzi apoštolov Krista. Zlyhal však pre nedostatok charakteru. Ak talent či moc neslúžia pravde, stávajú sa zradnými, nebezpečnými. Zrada pravdy je častejšia tam, kde je viac prítomný vplyvu – v politike, ekonomike, finančníctve, v médiách. Dnes pôsobí v politike veľa prekrúcačov pravdy – klamárov a pokrytcov. Slovenský politický systém je voči tomuto trendu málo imúnny. Aj preto sa súčasný parlament podobá na nedôstojný cirkus a štátne inštitúcie sú popretkávané korupciou. Dopyt po pravde a po statočnosti je evidentný, ale ponuky je tu málo! Žijeme vo veľkej nerovnováhe, ktorá je zdrojom krízy.

    Rozhodovanie vo svetle pravdy a skúsenosti

    V našej domovine máme slobodu a demokraciu, ale chýba nám účinná spravodlivosť a rozumná solidarita. Narastajú sociálne i regionálne rozdiely. Namiesto zrelej prorodinnej politiky tu pribúdajú sociálne deformácie a ich neudržateľné financovanie. Korupcia a nízka vymožiteľnosť práva sú skôr pravidlom, než výnimkou.

    Voľby 29. februára nebudú jednoduché. Ide v nich o veľa, niektorým v nich ide o všetko. Sú však kľúčovou príležitosťou pre posilnenie zodpovednej demokracie a pre jej ozdravenie po 30 rokoch. Predpokladom zlepšenia slovenských pomerov je účasť vo voľbách a rozhodovanie vo svetle pravdy a skúsenosti. Lebo pravda je viac ako sloboda. Pravda – to je základ slobody a spravodlivosti pre človeka, pre národ a pre celú spoločnosť.

    Podľa viacerých analytikov súčasný parlament z hľadiska celkovej úrovne a politickej kultúry bol najhorším za 30 rokov. Po prvýkrát v ňom chýbalo hnutie Novembra ‘89. V roku 2016 neprehralo len KDH, ale celé slušné Slovensko. Tá prehra mala až krvavé dôsledky a vysokú cenu. Návrat KDH do parlamentu je v záujme slušného Slovenska. Je to dôležité pre zodpovednú demokraciu. Preto ho podporujem.

    Autorom komentáru je Ján Figeľ.

    https://europskenoviny.sk/2020/02/26/jan-figel-pravda-je-viac-ako-sloboda

  • Ján a Martina mohli žiť

    Ján a Martina mohli žiť

    PHOTO: © European Union-EP.

    Druhé výročie úkladnej vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je príležitosťou na reflexiu, poučenia a mobilizáciu zodpovedne zmýšľajúcich občanov. Pred časom mi jeden seriózny novinár povedal nezabudnuteľnú vetu: “Keby Slovensko malo inú vládu, tí dvaja mohli žiť!” Je to priama a tvrdá reč, ale – žiaľ – pravdivá. Spája zločin s politickou mocou, ktorá umožnila kočnerovským záujmom a praktikám prerastať do exekutívy, prokuratúry, súdnictva, médií a do niektorých politických strán. Ivan Šimko trefne napísal: “Národná rada Slovenskej republiky v rokoch 2016 až 2020 bola najprimitívnejším a najneserióznejším parlamentom od roku 1990. Bolo to zároveň jediné volebné obdobie, keď tam neboli poslanci za KDH.”

    Keby sa do parlamentu bolo dostalo KDH, určite by v r. 2016 vznikla iná vláda. Chýbalo len 1500 hlasov! Nebola to len náhoda. 129 tisíc hlasov KDH sa prerozdelilo v prospech víťazných strán. Prehralo však nielen KDH, ale celé slušné Slovensko. Okrem vlastných chýb hnutia to bol dôsledok viacerých cielených útokov. Chcem ich pripomenúť ako výstrahu pred voľbami 29. februára. Lebo ide o veľa. A niektorým ide o všetko. Preto treba ustrážiť férovosť a transparentnosť volebného procesu. A tiež usilovať o jednotu pri presadzovaní povolobného usporiadania tak, aby právo a spravodlivosť zavládli v našej domovine.

    Radoslav Procházka vo svojej premiérskej ambícii sa v čase pred voľbami cielene usiloval dostať KDH mimo parlament. Bolo to zradné konanie. Sústredil sa hlavne na silné regióny KDH na Orave a na východe Slovenska. A s podporou svojich sieťkárov i mediálnych roztlieskavačov bol v tejto krivej ambícii produktívny. Nakoniec takto získané hlasy Siete však rýchlo skončili v koalícii so Smerom… A potom rýchle a zle skončil aj talentovaný Procházka.

    Ďalším aktérom proti KDH bol Igor Matovič. Na známej nahrávke s R. Procházkom sa priznáva, že pôjde po voličoch KDH a využije na to poslancov OĽaNO Vašečku, Škripeka a Kuffu. Viac TU. Tak sa aj stalo. A komu to prospelo? Smeru a jeho tretej vláde!

    Výrazne prispel k tomuto zámeru aj Daniel Lipšic, ktorý mal v politike do roku 2012 za KDH významné postavenie i moju podporu. Po páde Radičovej vlády začal za naším chrbtom realizovať svoj “sen o lídrovi pre slušné Slovensko”. S mandátom za KDH založil hnutie NOVA, ktoré malo byť NOvou VÄčšinou. Bola z toho len stará menšina, no materské KDH to oslabilo. V júni 2015, keď vedenie hnutia NOVA prejavilo záujem o rokovanie o volebnej spolupráci, férovo sme im ponúkli účasť na kandidátke KDH. Za pár dní nato však NOVA oznámila dohodu s Matovičom o volebnej koalícii. https://www.webnoviny.sk/lipsic-kona-inak-ako-hovori-figela-to-neprekvapuje/ Nakoniec z toho bola len účasť kandidátov NOVA na listine OĽaNO. A tam aj odišli početné hlasy KDH.

    Vysokú cenu za tieto škodlivé kroky a trieštenie zaplatilo nielen KDH, ale celé Slovensko. Takú krízu politiky sme od Novembra ‘89 mali len v období mečiarizmu, včítane vraždy, únosu a rozsiahlej korupcie. Dejiny sa neopakujú, ale rýmujú sa! Muselo až k tomu opätovne dôjsť? Určite nie. Osobné či skupinové sebectvo spôsobuje obrovské škody, hlavne nevinným ľuďom.

    Na základe stratégie KDH+ schválenej na sneme pri 25. výročí hnutia prijali pozvanie k spolupráci a členstvu viacerí politici (A. Hlina, I. Štefanec, štyria regionálni poslanci, viacerí primátori a starostovia, členovia SDKÚ a NOVA), politické strany a podnikateľské subjekty (strana Občania SK, Demokratická strana, podnikatelia a živnostníci SAMP) a experti (J. Filc, P. Kubina, M. Pollák, P. Švec a ďalší). S Richardom Vašečkom som sa trikrát stretol v období pred voľbami 2016, a ponúkol mu priestor v KDH, kde mal hodnotovo a programovo prirodzene patriť. R. Vašečka toto pozvanie neprijal, podobne ako A. Verešová, V. Remišová. Uprednostnili cestu s Matovičom.

    Kresťanské spoločenstvá s priamou účasťou kňazov robili aktívnu kampaň pre “svojich” vybraných kandidátov na listine OĽaNO. Iní kňazi zase robili otvorenú a intenzívnu kampaň pre Kotlebovu ĽSNS. Niektorí verejne obhajovali dôveryhodnosť Siete. Tlak a cielený atak na potenciál KDH bol enormný a bol účinný. Cirkevná hierarchia sa voči konaniu niektorých podriadených kriticky vyjadrila a disciplinárne zareagovala až po voľbách.

    Kresťania (nielen) v politike sa majú usilovať o jednotu na základe hodnôt. Tá je potrebná pre ich presadzovanie, a pri dobrej vôli a potlačení ega je jednota aj možná. Ak takéto úsilie chýba, ba namiesto jednoty dostáva prednosť trieštenie, dôsledkom je vláda iných síl, ale aj nedostatok zodpovednej politiky. A presne to sa znovu v roku 2016 naplnilo. Ibaže cena za túto opakovanú lekciu bola krvavá, tragická.

    Pred štyrmi rokmi slušné Slovensko prehralo. Kto nevie férovo prehrávať, nebude vedieť ani férovo víťaziť. Prehra – to je odložené víťazstvo, ak budeme vo volebný deň a po ňom konať zodpovednejšie. Pretože aj tentoraz hrozí prepadnutie hlasov viacerým opozičným stranám.

    Janko a Martinka mohli žiť… Chýbalo tak málo… Nech však v nás a medzi nami žije ich jasný odkaz o potrebe väčšej spoločenskej a politickej jednoty v úsilí o Slovensko, v ktorom bude dominovať účinná spravodlivosť a zodpovedná solidarita.

    https://europskenoviny.sk/2020/02/25/jan-figel-jan-a-martina-mohli-zit

  • Za spravodlivé Slovensko

    Za spravodlivé Slovensko

    Iba slušnosť nestačí, zmysluplnou odpoveďou nielen na udalosti roku 2018, ale aj na pribúdajúce odhalenia korupcie a trestných činov pri spravovaní štátu je spravodlivé Slovensko. Nezabudnem na februárové dni roku 2018, keď nás všetkých zasiahli správy o úkladnej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dve noci som nemohol spať. Bol som vyrušený zlovestnými súvislosťami, v ktorých sa ocitla naša domovina. Nešlo o ďalšie obete v rámci kriminálneho podsvetia. Išlo tu o vrchol ľadovca, ktorý vyčnieva z mohutnej hory ponorenej v hmle korupcie, nízkej vymožiteľnosti práva a zneužívania moci – súdnej, prokurátorskej, policajnej, politickej, teda štátnej. Vedeli sme o tom, ale nečakali sme až takéto jej krvavé prejavy.

    História sa neopakuje, ale rýmuje sa

    Mladý investigatívny novinár priveľa vedel a bol nepohodlný mocným. Podobne ako mladý Róbert Remiáš v roku 1996. Podobne boli ako nepohodlní popravení mnohí mladí ľudia v komunistickom režime, napríklad Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár za takzvanú Bielu légiu. Nedá mi nespomenúť vlastného strýka, 26-ročného Jána Figeľa, bez stôp zlikvidovaného v rovnakom období.

    História sa neopakuje, ale rýmuje sa: Ak moc neslúži pravde a spravodlivosti, stáva sa nebezpečnou. V takom prostredí trpia poctiví ľudia a stratou perspektívy sú zasiahnutí zvlášť mladí. Garantovať bezpečnosť a spravodlivosť pre svojich občanov – to je prvotná a najdôležitejšia povinnosť demokratickej štátnej moci.

    Masové protesty na námestiach v uplynulom období vyjadrovali precitnutie v dôsledku úkladnej vraždy, ale aj prepad dôvery v štátnu moc. Nielen názvom, ale aj obsahom boli volaním po slušnosti. Začal sa proces ústupu premiéra Fica a jeho ďalších spolupracovníkov z vrcholu moci. V záujme kontinuity moci na posty rýchlo nastúpili spoločensky prijateľnejší nominanti. Základné politické dohody a nastavené trendy sa však zásadne nezmenili.

    Nezodpovednosť má dlhodobé a drahé následky

    Povalenie Radičovej vlády pre rozšírenú zmluvu o eurovale poslancami okolo predsedu SaS Richarda Sulíka, lídra OĽaNO Igora Matoviča a predsedu OKS Petra Zajaca bolo nezodpovedné. Pre Smer-SD tým rozvinuli široký koberec na rýchly návrat k moci v roku 2012 s bezprecedentnou, absolútnou parlamentnou väčšinou, čo viedlo k obsadeniu rozhodujúcich mocenských postov v štáte, aj tých kontrolných – NKÚ a prokuratúry.

    Parafrázujúc slová lorda Actona, „moc bez kontroly korumpuje, absolútna moc korumpuje absolútne“. Súčasné usporiadanie po roku 2016 toto nastavenie vďaka rýchlej dohode koaličných partnerov, žiaľ, nezmenilo. Vývoj v eurozóne a v Grécku z jednej strany a na druhej strane rozvrat demokratickej stredo-pravicovej scény na Slovensku potvrdili nezmyselnosť spomínaného konania dnešných hlasitých „ficobijcov“. Škodlivé dôsledky sú rozsiahle. A cenu za ne platia nie poslanci či ich strany, ani Grécko či Brusel, ale Slovensko a slušní ľudia.

    Obrat môžu priniesť nadchádzajúce voľby a rozumná politická alternatíva. Lenže vzhľadom na stav, celkovú ponuku a vzťahy v rámci opozície František Mikloško nedávno konštatoval: „V takejto politickej, osobnostnej i spoločenskej kríze sa Slovensko po novembri 1989 ešte nenachádzalo.“ A vyzýva mladých na naplnenie ich hesla „Chceme slušné Slovensko“. No iba zacielenie na slušnosť i zmierenie na jej základe nemôžu pretrvať a priniesť skutočnú perspektívu pre celkové pozdvihnutie Slovenska. Nakoniec, opadnutie vlny protestov nebolo spôsobené spokojnosťou s dosiahnutými zmenami, ale skôr sklamaním z nenaplnených očakávaní. Rád by som preto jeho záver o potrebe jednoty v záujme víťazstva slušnosti posunul k dôležitejšiemu cieľu.

    Iba slušnosť nestačí

    Volanie po slušnosti v politike je logické a správne, ale nestačí. Je to potrebná, ale nepostačujúca podmienka. Lebo slušnosť sa dá aj zahrať. Pretvárka a divadlo existujú (aj) v politike.

    Iba slušnosť je podobne tak málo, ako bolo nenásilie pri páde komunizmu. Hnutie Verejnosť proti násiliu reprezentovalo spontánne odmietnutie neslobody a totalitného zneužívania moci, sformulovalo základné požiadavky, ale na ich celkové dosiahnutie už nemalo dostatok súdržnosti. Zakrátko po novembri ’89 bol každý proti násiliu – demokrati, komunisti i mečiarovci… VPN sa rozpadla a zanikla. Aj dnes hovoria o slušnosti všetci. Dokonca aj tí, čo páchali alebo zakrývali korupciu a zločiny…

    Iba slušnosť nestačí; potrebná je spravodlivosť – ako reálny politický program, ako morálny základ spoločnosti a nespochybniteľná priorita štátnej moci. A, samozrejme, potrební sú nositelia úsilia za spravodlivé Slovensko ako akcieschopná, odhodlaná sila.

    Za spravodlivé Slovensko

    Zmysluplnou odpoveďou nielen na udalosti roku 2018, ale aj na pribúdajúce odhalenia korupcie a trestných činov pri spravovaní štátu je spravodlivé Slovensko. Účinná spravodlivosť a zodpovedná solidarita sa musia stať kritériami v rámci kreovania, výkonu a kontroly štátnej moci. Ich vyjadrením by mali byť rozumné a bezodkladné opatrenia pri ochrane základných ľudských práv doma a vo svete, ozdravné reformy v oblastiach súdnictva, prokuratúry a polície, dostupnosť a kvalita v zdravotníctve a v školstve, už prezretá zmena volebného systému, ktorý 20 rokov deformuje slovenskú politiku a upevňuje centralizmus, vodcovský typ politiky a partokraciu. Tým sa oslabuje vzťah volených a voličov a primerané zastúpenie regiónov pri spravovaní štátu. Posilnenie legitimity a zodpovednosti nositeľov výkonnej moci je potrebné aj na regionálnej a komunálnej úrovni.

    Ak väčšine z nás bude naozaj záležať na spravodlivosti, bude sa dariť aj slušnosti a jej nositeľom. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Pretože spravodlivosť je základom slušnosti. Je potrebná pre poctivých i pre zločincov. V nastávajúcich voľbách to bude náročné, ale nie nemožné dosiahnuť. Prajem to úprimne všetkým. Upevnenie spravodlivosti bude najdôležitejším zadosťučinením tragických udalostí a zmysluplným naplnením početných výziev a oprávnených očakávaní.

    https://dennikn.sk/1750995/za-spravodlive-slovensko/?cst=627fdc748ab0965f1723cb649f5c1047082ed515