By Ján Figel, the former European Commissioner for Innovation, Research, Culture, Education and Youth between 2004 and 2009. After this, he served as the Minister of Transport and Deputy Prime Minister of Slovakia (2010-2012). During the Juncker Commission he was the European Union’s Special Envoy for Religious Freedom.
Change is an indication of the presence of life. In the past, winners were those that would survive changes. Today and in the future, winners are those shaping the necessary changes.
In 2010, I became a minister responsible for the largest economic assets controlled by the Slovak Government, that are also an important part of my country’s economy: transport, postal services, telecommunications, construction industry, regional development, tourism. After the global financial crises of 2008-09, everything was in turmoil, hit by economic decline and related socio-political problems.
Apart from legislative work, I was responsible for 15 state-owned companies, accounting for approximately 15% of Slovakia’s GDP. These all depended on swift and performant decisions. CARGO Railway Company, for example, was almost bankrupt. I remember I was holding months of long and intense talks with bankers over the future of the company. The company’s losses were enormous, reaching 600 million euros. Imminent collapse and bankruptcy threatened if aid was not provided urgently.
After two hard months of deliberations, banks expressed their trust into a large program of corporate and sectoral restructuring. We guaranteed that the costs and processes for this would be handled efficiently, that there would be sound economic policies and new commercial activities going forward, thereby however cutting down on employment and social benefits. This amounted to a significant cost reduction and the start of innovative modes of transportation.
At the time, I was severely attacked for this by the opposition and by trade unions. However, a transport company operating in the single market can not function as a social, care taking institution. Then this company, which was under my indirect responsibility, managed to turn its unbearable red numbers into black figures the next year. Profits reached 120 million euro and 122 million euro in 2012!
Contemporary challenges
This experience came to my mind when I looked into the challenges of P&O Ferries. Its financial situation is clearly not sustainable, due to heavy burdens caused by two years of COVID, and following the arrival of competitive forms of transport that have been around for a long time now – low-cost airline carriers and Eurotunnel. P&O Ferries has been suffering a 100 million pounds of losses last year.
Therefore, I am convinced that the thorough decisions taken by the company board and management, as well as its owner DP World, are both necessary and promising. They combine managerial innovation and social sensitivity. These changes, announced in mid-March, are part of DP World’s wider plan to support P&O Ferries, to deliver the best for customers across freight and tourism industries. As a result, the company will be able to invest into the future, for example through its purchase of new ships with a total value of £220M. New, more flexible crewing models should furthermore help the company to become resilient, competitive and sustainable.
As part of the process, P&O Ferries had to take the very difficult decision to provide 800 seafarers with immediate severance notice. This came urgently, without consultation, affecting the lives of many families. Usually, this is the most sensitive part of any private, public or state company’s turnaround. We all know it. To avoid that the majority of the jobs, amounting to 2,200 jobs, would be at risk, and to fairly compensate and help the minority, is unquestionably a more responsible course than to suffer bankruptcy and the demise of the whole of this old British company.
These changes will hopefully make P&O Ferries viable again. It is important for customers in the North and Irish Seas and for those crossing the Channel as well. Restructuring of traditional companies is never simple or easy. However, a responsible, balanced and timely company overhaul process is ultimately something that benefits the many.
Kresťanskí charizmatici tento rok oslavujú desiate jubileum od vstupu do slovenskej politiky. A aj keď za ten čas zaznamenali značný úspech v oblasti politickej moci, dedičstvom ich politického pôsobenia je tiež rozvrat kresťanskej a konzervatívnej časti politického spektra.
Bolo to po marcových voľbách v roku 2012, keď sa do parlamentu dostali prví kresťanskí kandidáti z charizmatických spoločenstiev. Bratislavský evanjelizátor a konvertita Branislav Škripek a žilinský učiteľ náboženstva Richard Vašečka zasadli do parlamentu vďaka hnutiu OĽaNO Igora Matoviča, ktorý tým v podstate zmenil tvár straníckej politiky na Slovensku a svoju pečať vtlačil aj charizmatikom. No k tomu sa ešte dostaneme.
2012 – 2016: Kresťania nepatria len do jednej strany
Pre charizmatikov boli počas ich prvého volebného obdobia charakteristické dve veci. Prvou bolo, že hodnotovo boli jasne ukotvení kresťansky a konzervatívne. Vašečka a Škripek (spolu s Erikou Jurínovou) v roku 2013 predložili návrh zákona, ktorý by obmedzoval potraty a za takéto zákony pravidelne hlasovali. Škripek prišiel s pomerne zaujímavou iniciatívou zákazu nahoty na verejnosti.
Druhou vecou, ktorá charakterizovala vtedajších charizmatikov, bola teória o tom, že nie je dobré viazať kresťanské hlasy len na jednu politickú stranu. Samozrejme, oni neboli prví, kto prišiel s takouto myšlienkou. Pokušenie šteklilo napríklad Ivana Šimka, ktorý chcel najskôr zmeniť KDH a potom ho nahradiť v podobe SDKÚ (vzor videl v nemeckej CDU), no charizmatikom sa podarilo spopularizovať ju natoľko, že sa jej chytili takmer všetky ostatné strany. Napokon nie je náhodou, že práve v tomto volebnom období sme sa dozvedeli, že Robert Fico je pobirmovaný a v rodine má rehoľné sestry.
Erika Jurínová, Branislav Škripek, Richard Vašečka a Martin Fecko. Foto: facebook.com/RichardVasecka
Výsledkom bolo, že kresťanov zrazu začal mať v strane každý. V Sme rodina to bol Milan Krajniak, v strane Sieť to bol Radoslav Procházka s Igorom Janckulíkom. O podporu kresťanov sa zrazu uchádzala aj ĽSNS.
Najmasívnejšie bolo tento prúd cítiť, samozrejme, v OĽaNO, kde sa k Vašečkovi zo žilinského spoločenstva Nový Jeruzalem pridal Marek Krajčí z bratislavskej platformy Kresťan v meste.
Zástupcom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina sa namiesto Branislava Škripeka, ktorý už v tom období sedel v europarlamente, stal Eduard Heger. Hlasy z východu priniesol Jozef Lukáč z Koinonie Jána Krstiteľa.
Skrátka, kresťanov mal v strane zrazu každý. A všetci títo kandidáti tvrdili, že to je tak dobre, lebo takto sa ich do parlamentu dostane viac ako len cez jednu stranu a skôr presadia kresťanské témy v politike. Ich úspechom bolo to, že dokázali vyzbierať hlasy svojich spoločenstiev, čo by síce na stranu a 5 percent nestačilo, ale prekrúžkovať sa dokázali hravo.
Preto si to, s čím pôvodne vyrukovali najmä charizmatici postupne osvojili aj ďalší.
Vedľajším negatívnym dôsledkom bolo, že v roku 2016 sa KDH (samozrejme aj kvôli problémom vo vnútri strany) po prvýkrát v histórii nedostalo do parlamentu. No proklamovaní kresťania zrazu sedeli takmer vo všetkých poslaneckých kluboch.
2016 – 2020: Delenie na ultras a umiernených
Po voľbách v roku 2016 dostáva pôsobenie charizmatikov v politike prvé hodnotové trhliny.
Bol to totiž ich politický prvolezec Branislav Škripek, jeden zo zakladateľov Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, kto priniesol do verejnej diskusie naratív o delení konzervatívcov na extrémnych či ultras a umiernených.
Škripek túto rétoriku použil v roku 2017 v rozhovore pre Denník N, kde svoju „umiernenosť“ doložil tým, že zákaz potratov (podobne ako Joe Biden) nazval „vnucovanie môjho kresťanského názoru“.
Škripek v tom rozhovore okrem šírenia liberálnej propagandy o potratovej turistike zadefinoval kresťanov, ktorí sa pridŕžajú náuky cirkvi ako „ultras“ a voči ktorým stoja umiernení kresťania ako je on.
Ťažko povedať, čo stálo za Škripekovou zmenou postoja v kultúrno-etických témach, výsledkom však bolo vajatanie v oblastiach, kde by mali konzervatívci a kresťania zastávať jasné postoje a z toho vychádzajúca politická nemohúcnosť.
Na snímke Eduard Heger (OĽaNO – NOVA) skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze NR SR 23. marca 2016 v Bratislave. Foto: TASR/Pavel Neubauer
Tá vyvrcholila na jar v roku 2018, keď nejednoznačnosť nových kresťanských politikov využil Marian Kotleba a jeho poslanci z ĽSNS, ktorí predložili vlastný návrh protipotratového zákona.
Vznikol chaos, obviňovanie a vyviňovanie. No tento návrh priniesol najmä zásadný predel v kresťansko-konzervatívnej politike na Slovensku. Jeho dôsledkom je, že medzi kresťanov a konzervatívcov vniesol extrémistický prvok, s ktorým sa mnohí nevedia dodnes vysporiadať.
Navyše z potratového zákona sa naraz stali preteky, v ktorých sa súťaží o to, kto ho v akej forme predloží, čo sčasti degradovalo diskusiu o ochrane života na politickú hru.
A tak sa stalo, že najväčšie verejné podujatia v krajine, keďže na pochody za život v Košiciach a Bratislave prišlo viac ako 80-tisíc ľudí, konzervatívci nedokázali využiť.
A aj keď Škripek neskôr z vrcholovej politiky vypadol, oba charizmatické naratívy, teda potreba konzervatívcov v rôznych stranách a ich delenie na ultras a umiernených sa pred voľbami v roku 2020 ešte posilnili.
Najviditeľnejšie boli oba tieto naratívy prítomné v strane Za ľudí s Jurajom Šeligom (ktorý ešte viac spropagoval naratív o delení konzervatívcov na umiernených a extrémnych), Janou Žitňanskou či Veronikou Remišovou. Kresťanské krídlo však pomocou Lukáča a zopár ďalších ľudí posilnilo pred voľbami aj hnutie Sme rodina.
No a Matovič to už cez tlačovku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie a „omilostením“ Richarda Vašečku, ktorý si medzičasom na rok odskočil do KDH a potom založil Kresťanskú úniu, otvorene hral na kresťanskú kartu.
2020 – 2022: Bublina spľasla
A potom sa stalo presne to, po čom všetci títo ľudia volali.
Po voľbách v roku 2020 sa proklamovaní kresťania skutočne objavili v parlamente v hojnom počte. Zloženie Národnej rady SR malo byť najkonzervatívnejšie v histórii. Charizmatici navyše získali aj posty ministra financií a zdravotníctva.
Očakávania boli veľké. Sociológ Michal Vašečka sa ešte pred tým, ako by noví poslanci zasadli do lavíc, vyjadril, že sprísnenie interrupčnej legislatívy považuje prakticky za schválené. Liberáli následne šírili strach, niektorí aj urážlivé posmešky.
A aby toho nebolo málo, o rok neskôr sa kresťanský kandidát Edo Heger, ako ho všetci ľudia z kresťanských spoločenstiev volajú, stal premiérom. Kresťanskí politici tak za deväť rokov dosiahli všetko, po čom túžili.
A bublina spľasla.
Kresťanom v „najkonzervatívnejšom“ parlamente v histórii a s kresťanským premiérom sa totiž okrem zrovnoprávnenia cirkevného a štátneho školstva nepodarilo presadiť nič. Naopak, neustále sú vo vleku liberálnych politikov.
Jasne sa to ukázalo najmä v dvoch prípadoch. Prvým bolo hlasovanie o návrhu zákona na pomoc tehotným ženám z pera poslancov okolo Anny Záborskej, z ktorého liberálni poslanci spravili nechutné divadlo, ktoré vyvrcholilo tým, že sa Záborskej museli zastávať dokonca poslanci z opozície.
Foto: Facebook/Lamačské chvály
Kresťanskí politici mali pritom v rukách všetky politické karty na to, aby tento zákon presadili a to dehonestujúce divadlo zastavili. Oni však nedokázali urobiť nič. Neukázali svoju údajnú silu v parlamente, nevyužili autoritu premiérskeho úradu, nedokázali čeliť mediálnemu tlaku. To isté sa opakovalo aj pri poslankyni Kataríne Hatrákovej a voľbe detskej ombudsmanky. Kvôli okrajovému a neveľmi dôležitému postu sa zrazu odohral zápas, kde proti Hatrákovej ako extrémistke vystupovali aj ľudia, ktorým nevadila na kandidátke či v klube.
Druhým príkladom sú pandemické opatrenia. Ani údajne najkonzervatívnejší parlament v histórii a vláda na čele s praktizujúcim katolíkom nedokázali urobiť nič proti tomu, aby boli kostoly zaradené do tej istej kategórie ako reštaurácie či fitnescentrá. Preto sme tu mali jedno z najdlhších obmedzení verejného slúženia bohoslužieb na svete.
Premiérovi, ktorý sa do parlamentu dostal ako kresťanský kandidát katolíckeho spoločenstva, museli otvorené listy kvôli neudržateľnej situácii v oblasti obmedzovania náboženskej slobody písať katolícki biskupi aj predstavitelia ďalších náboženských skupín. A to nie raz, ale niekoľkokrát.
Heger si však kritiku za obmedzovanie náboženskej slobody ani náznakom nepripustil. A čo je príznačné, mlčia aj charizmatické spoločenstvá, ich lídri a kňazi, ktorí im pomohli do parlamentu.
No problém charizmatikov nespočíva len v neschopnosti politicky presadiť svoju agendu. Ešte väčším problémom je, že svojím správaním a rétorikou pomáhajú zatvárať takzvané Overtonovo okno na konzervatívnej strane a zároveň nedokážu spraviť nič, čo by zabraňovalo jeho roztváraniu na strane progresívcov.
Inak povedané, nedokážu rozšíriť oblasť konzervatívnych myšlienok, ktoré by boli akceptované vo verejnom diskurze a svojou rétorikou sami posielajú časť konzervatívcov mimo verejného diskurzu.
Práve o tom je zaradenie bohoslužieb na úroveň reštaurácií. O tom je potupenie Anny Záborskej, pričom každý vie, že ten, kto by sa pokúsil ísť v jej šľapajach, bude verejne zničený.
Matovičov syndróm
Výsledkom desaťročného pôsobenia charizmatikov v politike je tak úspech v oblasti politickej moci, no zároveň slepou uličkou z pohľadu presadzovania kresťanských či konzervatívnych hodnôt v politike a spoločnosti.
Aby sme pochopili, prečo je to tak, musíme sa vrátiť do roku 2012, keď sa do parlamentu prvýkrát dostalo OĽaNO. Tento moment totiž znamenal zmenu klasickej straníckej politiky na akúsi reality show.
Odvtedy už nie je potrebné budovať regionálne štruktúry, pripravovať volebný program, mať jasné hodnotové ukotvenie či politické skúsenosti. Dôležitejší sa stal marketing. A to platí pre OĽaNO, ako aj pre charizmatikov.
Jasne to ukazuje rozhovor s Eduardom Hegerom z marca 2016, teda z obdobia, keď sa náš súčasný premiér dostal prvýkrát do parlamentu. Na otázku, aký program chce presadzovať, odpovedá, že nechce „viesť silácke reči“. Zaujímavé sú pritom aj jeho slová o tom, že do politiky vstúpil, lebo sa obáva pokračujúcej sekularizácie a chce ju zastaviť. Cez pandémiu pritom ukázal presný opak.
Niečo podobné ukazuje aj rozhovor s poslancom Marekom Šefčíkom, ktorý priznal, že na kandidátku OĽaNO sa dostal bez toho, aby predtým o politiku vôbec zakopol. Šefčík skrátka podobne ako mnohí (nielen) charizmatici uveril naivnej predstave, že sa cez noc môžu stať zo stredoškolských učiteľov, účtovníkov, lekárov či evanjelizátorov politikmi, ktorí zmenia Slovensko. Veľmi škaredo z tejto predstavy neskôr vytriezvel napríklad poslanec Jozef Bubnár.
A napokon to ukazuje aj ich iniciatíva Kresťan v politike, ktorá má vychovávať budúcich kresťanských politikov a kde sa to hemží marketérmi, ale nedá sa tam nájsť nikto, kto by viedol akúsi hodnotovú či programovú líniu.
Foto: Kresťanskí kandidáti/FB
Aby ste ma rozumeli správne, charizmatikom sa nedá uprieť úprimná chuť, snaha či presvedčenie. No je načase pochopiť, že na tvorenie politiky, ktorá by skutočne menila spoločnosť, nestačí len lepší marketing, ale najmä kompetentní ľudia a program.
Inak povedané, charizmatikov dobehlo, že nepoznajú kresťanskú a konzervatívnu politickú filozofiu, ani sociálnu náuku cirkvi. Dohnalo ich, že nemajú svoj program a nevedia, čo konkrétne chcú v politike dosiahnuť. Dostihlo ich, že sa im nechcelo budovať stranícke štruktúry, budovať si tímy ľudí a učiť sa politike.
Preto politicky nedokážu takmer nič pretlačiť. A preto sa ich program scvrkol na heslo: Som kresťan, voľte ma!
Výsledkom je, že nie oni pretvárajú politiku či spoločnosť, ale politika pretvára ich. No ako vraví evanjelium, ak soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia?
Predseda vlády Eduard Heger cestuje s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou a jej delegáciou do Kyjiva. Podľa niektorých je to reparát za neúčasť v stredoeurópskom premiérskom tíme (premiéri Českej republiky, Poľska a Slovinska 15. marca počas ostreľovania Kyjiva), podľa iných síce oneskorená a zvláštna, ale vhodná cesta. Slovensko tak môže Ukrajine i svetu vyslať dôležitý signál záujmu a podpory bilaterálne a európsky zároveň.
Preto už nie sú podstatné časové a formálne súvislosti cesty, ale jej obsah a posolstvo. Slovensko sa správa voči Ukrajine ako dobrý a spoľahlivý sused. Predovšetkým humanitárna odozva obyvateľstva našej spoločnosti je úctyhodná. Je jasnou a odzbrojujúcou odpoveďou aj na kritiku “zakótovaných” politikov z Bruselu v rokoch 2015 a 2016. K tomu treba prirátať materiálnu, zdravotnícku a vojenskú pomoc Ukrajine krvácajúcej pod brutálnou agresiou.
V balíku slovenskej podpory by pri premiérovej návšteve mali pribudnúť dve položky, o ktoré Ukrajina priamo žiada: jedna dvojstranná a druhá európska.
Slovenský obranný priemysel je schopný opravovať poškodenú vojenskú techniku, ktorú si už Ukrajina v zničených fabrikách opätovne sfunkčniť nemôže. Slovensko vzhľadom na technickú spôsobilosť a geografickú blízkosť môže relatívne rýchlo opravovať a vracať sfunkčnenú techniku obrancom Ukrajiny. Náklady v rámci celkovej miliardovej pomoci môže uhradiť Brusel. Do tohto rámca patrí aj ďalšia potrebná vojensko-obranná technika a spolupráca, o ktorej rozhoduje vláda Slovenskej republiky.
Ukrajina od prelomu rokov 2013/2014 doslova krváca pre svoje úsilie stať sa súčasťou Európskej únie. Nikto dnes netrpí za svoju národnú slobodu a integritu a za túžbu po spoločných európskych hodnotách tak ako Ukrajina. Svoj zápas o európsku budúcnosť Ukrajinci nazvali Revolúciou dôstojnosti. Dôstojnosť človeka je zdrojom našich základných a neodňateľných práv a povinností. Je zdrojom ľudskej rovnosti. Je prvou spomedzi hodnôt, na ktoré má s rešpektom pamätať Európske spoločenstvo.
Práve teraz, v najtemnejších hodinách osudového zápasu, keď sme svedkami vyvražďovania civilného obyvateľstva, brutálneho a bezohľadného ničenia krajiny, potrebujú obrancovia Ukrajiny počuť jasné, uisťujúce a povzbudzujúce postoje ostatnej Európy. Že Ukrajina znovu bude plnoprávnou súčasťou demokratickej a mierovej Európy. Slovensko ako dobrý priateľ a solidárny sused by preto malo na úrovni vlády a diplomacie, hlavne však ústami premiéra, opakovane navrhovať a podporovať čo najskoršie udelenie statusu kandidáta na členstvo v EÚ pre Ukrajinu.
K tomuto postoju by sa iste aktívne pridali ďalšie krajiny, zvlášť stredoeurópske. Najneskôr počas českého predsedníctva Rady EÚ, ktoré sa začína 1. júla, by sa tento návrh mal potvrdiť rozhodnutím Európskej rady.
Za predpokladu nastolenia mieru bude integračný proces Ukrajiny dlhoročný a bude spojený s rozsiahlou obnovou vojnou zničenej krajiny. Ale morálno-politický signál nespochybniteľnej, zrelej spolupatričnosti je potrebný teraz, bezodkladne. Tento status nemôže byť predmetom administratívneho, ekonomického či právneho posudzovania Komisiou. Je to politický postoj v čase smrteľného ohrozenia a zároveň zápasu o mier.
Únia nesmie byť len konzumentom mieru na európskom kontinente. EÚ musí byť aj tvorcom mieru. Slovensko je spoluzodpovedné za postoje a charakter Únie už 18 rokov. Je to čas zrelosti, maturitný vek. Pán premiér, nebojte sa hovoriť silným európskym hlasom!
