SLOVENSKÁ REPUBLIKA DVADSAŤ ROKOV PO VSTUPE DO EURÓPSKEJ ÚNIE. REFLEXIA A AKTUÁLNE VÝZVY.
Tieto dni uplynulo dvadsať rokov od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, pätnásť rokov od prijatia spoločnej meny euro v SR a súčasne šesťdesiat rokov od smrti otca myšlienky úspešného povojnového konceptu zjednotenej Európy Roberta Schumana.Udalosti prístupového procesu a formovania členstva SR do EÚ pri historickom rozšírení EÚ v roku 2004 sú úzko spojené aj s históriou FM UK: viacerí členovia jej akademickej obce k tomuto dôležitému míľniku európskych dejín a najväčšej geopolitickej inovácii 20. storočia, profesionálne prispeli.
9. mája 2024, pri príležitosti Dňa Európy, výročia Schumanovej deklarácie, prorektor UK doc. Mgr. Jozef Tancer, PhD., dekan FM UK prof. Mgr. Peter Štarchoň, PhD. a vedúci Katedry medzinárodného manažmentu doc. PhDr. Marian Šuplata, PhD. privítali bývalého hlavného vyjednávača SR pre vstup do Európskej únie a historicky prvého slovenského eurokomisára Jána Figeľa.
Vzácny hosť sa so študentmi nemeckého a francúzskeho programu ŠP Medzinárodný manažment a ďalšími členmi akademickej obce podelil o svoje cenné skúsenosti a odborné poznatky, podčiarkujúce význam odkazu Roberta Schumana a o pohľady na uplynulé procesy a nadchádzajúce výzvy európskej integrácie. Vyzdvihol tiež spoluprácu a aktivity Katedry medzinárodného manažmentu pod vedením doc. PhDr. Mariana Šuplatu, PhD.: osobitne jej dôležitého piliera – kritického rozvoja aktuálnych poznatkov v oblasti európskej integrácie, založených na hodnotovom odkaze Roberta Schumana a Konrada Adenauera a zdôraznil jedinečnú hodnotu tohto významného dedičstva v kontexte univerzitného vzdelávania.
With the EU’s current research and innovation programme, Horizon Europe, ending in 2027, the ground is now being set for its successor: one that needs to match the caliber of Europe’s knowledge base with the creativity and precision needed to drive the bloc’s competitiveness for the next decade, write José Manuel Barroso and Ján Figel.
José Manuel Barroso is former President of the European Commission. Ján Figel is former European Commissioner for Innovation, Research, Culture, Education and Youth, and a current member of the EIT Governing Board.
Important discussions are being held about the future of Europe’s research and innovation landscape, as Horizon Europe – one of the largest frameworks worldwide, with a strong traction outside of the EU – will come to a wrap in the next couple of years.
Twenty years ago, we found ourselves at the centre of similar discussions, debating the needs for Europe’s future innovation strategy. Back then, a bold idea was put forward: an institute for innovation needs to be created, one whose sole mission is to become an ecosystem for pan-European innovation by better connecting the “knowledge triangle” of education, research, and business.
Silos hinder innovation, especially between countries, and unfortunately prevent great research and science from being put into products and services that address societal challenges. An innovative entrepreneur should be able to walk into an office in Portugal and get support to grow and access a new market in Slovakia, on either side of the continent, or beyond the EU.
The European Institute of Innovation and Technology (EIT) was born out of this idea – and in the past fifteen years, it has been connecting the missing links necessary for innovation to flourish, bringing together the worlds of business, research, and education.
But the EIT was set up in a distinctive way: it wouldn’t just bring together brilliant minds from different sectors, but give them the autonomy to focus on innovation in a bottom-up approach, whilst also guiding their direction. This way, public and private investment was focused on innovating in areas that deliver on the EU’s strategic priorities.
Through this approach, the EIT set up organisations known as Knowledge and Innovation Communities (KICs), each in a sector that responded to a pressing global challenge from energy, health, food, and raw materials to mobility, climate, manufacturing, and digitalisation.
Partners were brought together and challenged to evolve: universities were capitalised on to increase entrepreneurship education among engineers, businesses were involved to help develop curricula and access talent, and research centers were supported to commercialise products from the laboratory.
Looking back, no one would have imagined the pace at which the EIT would grow, becoming arguably the world’s largest innovation ecosystem.
Today, its impact speaks for itself: with over 50 innovation hubs throughout Europe, the EIT has supported over 10000 companies, helping them raise over €9.5 billion in private investment and launch more than 2400 new products on the market.
One of these products came from Northvolt, the Swedish EV battery giant that today is worth over €10 billion and has five gigafactories planned in Europe and North America. The firm – founded by two former Tesla engineers who returned to Europe – credits the EIT Community as being one of its first supporters, helping it with seed funding and connecting it to investors and customers.
Another burgeoning success came from Dr. Laura Soucek, who, though the help of three different EIT accelerators, connected with experts and investors – which in turn allowed her start-up, Peptomyc, to reach the milestone of publishing in February this year, evidencing the safety and efficacy of its novel cancer therapy.
Thanks to early EIT support, Peptomyc grew to a stage where it was able to get funding from the European Innovation Council Accelerator for mature-stage start-ups.
The EIT has also sparked an innovation in how the EU can mobilise local and regional partners to create sustainable ecosystems. The EIT KICs were set up with a lifecycle of 15 years – so that, with the right steering, they would then be able to survive without EIT funding.
Fast forward to today and this 15-year milestone is fast approaching with the EIT’s first three KICs -one of which is even being valued close to €1billion – all in good financial standing. With their expertise, these KICs have carved out leadership roles chairing industrial alliances in key strategic policy areas such as carbon-neutral European cities, batteries and artificial intelligence.
Reflecting on the EIT’s mandate, and given the need for collaboration to solve strategic challenges (most recently evidenced by the EIT’s new programme to skill 1 million workers in under three years), an important lesson can be learned going forward: to not stop what works.
The new European Research and Innovation programme should continue to invest in models that work, like the EIT, but also to propose bold and targeted ideas that reflect the strength of the EU in fostering collaboration.
We face a whole new set of pressing global challenges – including the defense of our continent with two wars at our doorsteps, the proliferation of machine learning, and the scarcity of natural resources on our planet.
With the results the EIT has been able to showcase in its first 15 years, it’s imperative is to enable growth for the next decade. We can be proud of the successful innovators, businesses, and universities Europe is home to, and of the distinctive model of European open innovation. Let’s not lose this perspective when looking towards the future.
With the EU’s current research and innovation programme, Horizon Europe, ending in 2027, the ground is now being set for its successor: one that needs to match the caliber of Europe’s knowledge base with the creativity and precision needed to drive the bloc’s competitiveness for the next decade, write José Manuel Barroso and Ján Figel.
José Manuel Barroso is former President of the European Commission. Ján Figel is former European Commissioner for Innovation, Research, Culture, Education and Youth, and a current member of the EIT Governing Board.
Important discussions are being held about the future of Europe’s research and innovation landscape, as Horizon Europe – one of the largest frameworks worldwide, with a strong traction outside of the EU – will come to a wrap in the next couple of years.
Twenty years ago, we found ourselves at the centre of similar discussions, debating the needs for Europe’s future innovation strategy. Back then, a bold idea was put forward: an institute for innovation needs to be created, one whose sole mission is to become an ecosystem for pan-European innovation by better connecting the “knowledge triangle” of education, research, and business.
Silos hinder innovation, especially between countries, and unfortunately prevent great research and science from being put into products and services that address societal challenges. An innovative entrepreneur should be able to walk into an office in Portugal and get support to grow and access a new market in Slovakia, on either side of the continent, or beyond the EU.
The European Institute of Innovation and Technology (EIT) was born out of this idea – and in the past fifteen years, it has been connecting the missing links necessary for innovation to flourish, bringing together the worlds of business, research, and education.
But the EIT was set up in a distinctive way: it wouldn’t just bring together brilliant minds from different sectors, but give them the autonomy to focus on innovation in a bottom-up approach, whilst also guiding their direction. This way, public and private investment was focused on innovating in areas that deliver on the EU’s strategic priorities.
Through this approach, the EIT set up organisations known as Knowledge and Innovation Communities (KICs), each in a sector that responded to a pressing global challenge from energy, health, food, and raw materials to mobility, climate, manufacturing, and digitalisation.
Partners were brought together and challenged to evolve: universities were capitalised on to increase entrepreneurship education among engineers, businesses were involved to help develop curricula and access talent, and research centers were supported to commercialise products from the laboratory.
Looking back, no one would have imagined the pace at which the EIT would grow, becoming arguably the world’s largest innovation ecosystem.
Today, its impact speaks for itself: with over 50 innovation hubs throughout Europe, the EIT has supported over 10000 companies, helping them raise over €9.5 billion in private investment and launch more than 2400 new products on the market.
One of these products came from Northvolt, the Swedish EV battery giant that today is worth over €10 billion and has five gigafactories planned in Europe and North America. The firm – founded by two former Tesla engineers who returned to Europe – credits the EIT Community as being one of its first supporters, helping it with seed funding and connecting it to investors and customers.
Another burgeoning success came from Dr. Laura Soucek, who, though the help of three different EIT accelerators, connected with experts and investors – which in turn allowed her start-up, Peptomyc, to reach the milestone of publishing in February this year, evidencing the safety and efficacy of its novel cancer therapy.
Thanks to early EIT support, Peptomyc grew to a stage where it was able to get funding from the European Innovation Council Accelerator for mature-stage start-ups.
The EIT has also sparked an innovation in how the EU can mobilise local and regional partners to create sustainable ecosystems. The EIT KICs were set up with a lifecycle of 15 years – so that, with the right steering, they would then be able to survive without EIT funding.
Fast forward to today and this 15-year milestone is fast approaching with the EIT’s first three KICs -one of which is even being valued close to €1billion – all in good financial standing. With their expertise, these KICs have carved out leadership roles chairing industrial alliances in key strategic policy areas such as carbon-neutral European cities, batteries and artificial intelligence.
Reflecting on the EIT’s mandate, and given the need for collaboration to solve strategic challenges (most recently evidenced by the EIT’s new programme to skill 1 million workers in under three years), an important lesson can be learned going forward: to not stop what works.
The new European Research and Innovation programme should continue to invest in models that work, like the EIT, but also to propose bold and targeted ideas that reflect the strength of the EU in fostering collaboration.
We face a whole new set of pressing global challenges – including the defense of our continent with two wars at our doorsteps, the proliferation of machine learning, and the scarcity of natural resources on our planet.
With the results the EIT has been able to showcase in its first 15 years, it’s imperative is to enable growth for the next decade. We can be proud of the successful innovators, businesses, and universities Europe is home to, and of the distinctive model of European open innovation. Let’s not lose this perspective when looking towards the future.
Ján Figeľ. (Zdroj: FOTO ARCHÍV SME – GABRIEL KUCHTA)
BRATISLAVA. Slovenský integračný príbeh bol úspešný, zaujímavý a zostáva inšpirujúcim pre mnohých doma i v zahraničí. Pre TASR to uviedol Ján Figeľ, ktorý bol hlavným vyjednávačom vstupu Slovenska do Európskej únie aj prvým slovenským eurokomisárom.
Slovensko si 1. mája pripomína 20 rokov od vstupu do Únie. Figeľ pri tejto príležitosti spomínal na reformy či obavy, ktoré predvstupové obdobie prinieslo.
“Rozhodujúcim základom pre našu integráciu do Európskej únie pred 20 rokmi bol silný a kontinuálny zahraničnopolitický konsenzus o tom, že miesto Slovenska v politicky zjednotenej, bezpečnostne stabilnej a ekonomicky vyspelej Európe je naším národno-štátnym záujmom. Na tomto základe vznikali mnohé dôležité rozhodnutia a zbližovanie Slovenska s Európskou úniou a NATO,” uviedol.
Figeľ mal aj obavy o vstup do EÚ
Figeľ poukázal, že počas tzv. mečiarizmu stratilo Slovensko dôveru, dostávalo diplomatické demarše a vypadlo z hlavného integračného prúdu.
“Nástup vlády širokej koalície po parlamentných voľbách v roku 1998 potvrdil schopnosť Slovenska konať zodpovedne a cez potrebné reformy dynamicky prekonávať svoje demokratické deficity a inštitucionálne či legislatívne zaostávanie,” doplnil Figeľ.
Priznáva, že mal aj isté obavy o náš vstup do EÚ. “Obával som sa vnútorných sporov v koalícii, ktoré mohli oslabiť jej stabilitu a výsledky. Náročný bol spor o budúcnosť SDK, teda hlavnej koaličnej strany. Ešte citlivejším bol návrh koaličnej strany SDĽ pod vedením Jozefa Migaša, v tom čase predsedu Národnej rady, na vyslovenie nedôvery premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Našťastie, ustáli sme to,” poznamenal.
Z vonkajších udalostí sa obával tendencie uprednostniť menšiu skupinu krajín pre vstup do Únie. “Bola to aj obava z príliš veľkého jednorazového rozšírenia a následnej zmeny a oslabenia akcieschopnosti Únie. Obmedzené, teda malé rozšírenie EÚ ako preferovaný scenár prevažovalo až do obdobia rokov 2001 – 2002. Tento scenár so Slovenskom nepočítal,” vysvetlil Figeľ.
Bezprecedentný výkon vlády a parlamentu
Slovensko muselo splniť množstvo podmienok a urobiť reformy, aby mohlo do Únie vstúpiť.
“Vláda a parlament podávali za vyše päť rokov bezprecedentný výkon. Z výsledkov a zmien v tomto období Slovensko čerpá a žije dodnes. Od priamej voľby prezidenta, cez verejné obstarávanie, kompatibilitu výrobkov, sektorové reformy, vytvorenie regionálnej samosprávy a decentralizáciu až po prijatie pravidiel pre azyl a migráciu, pre voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily,” opísal.
Pre Figeľa to boli najťažšie roky v jeho politickom živote. “Z hľadiska intenzity práce, totálneho diplomatického nasadenia a komunikácie doma i v zahraničí,” doplnil.
Vstupu Slovenska do Únie predchádzalo dosiaľ jediné úspešné referendum. Koaliční aj opoziční politici sa na jeho podporu spoločne prešli po Bratislave, na účasť v referende vyzýval aj Vladimír Mečiar.
“Vedeli sme, že na našej ceste do EÚ bude aj dôležité celoštátne referendum. Nechcel som byť hlavným vyjednávačom v procese, ktorého výsledky odmietnu ľudia v referende, ako sa to stalo v Nórsku,” uviedol pre TASR Figeľ.
Najkonsenzuálnejší cieľ politiky
Integrácia bola podľa jeho slov kombináciou zodpovedného politického a odborného konania.
“Aj preto sa slovenská podpora pre členstvo dlhodobo pohybovala na úrovni 60 – 70 percent. Úspešná cesta do EÚ bola najkonsenzuálnejším cieľom našej politiky za celé desaťročie od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Podporovali ho parlamentné politické strany, profesijné združenia a komory, odbory, samosprávy, univerzity, cirkvi, mimovládne organizácie a médiá,” pripomenul.
Slovenskú stratégiu vyjednávaní označil za ambicióznu, konštruktívnu a realistickú. “Aj preto bola úspešná,” podotkol a pripomenul, že prístupová zmluva bola podpisovaná pod Akropolou v Aténach 16. apríla 2003 za gréckeho predsedníctva Rady EÚ.
“Za Slovensko sú pod zmluvou podpisy prezidenta Rudolfa Schustera, premiéra Mikuláša Dzurindu, ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana a môj ako hlavného vyjednávača. Bola to udalosť historického významu. Pero, ktorým som zmluvu podpísal, mi grécky protokol daroval. Mám ho odložené ako vzácnu spomienku,” zaspomínal si Figeľ.
Poukázal, že počas tzv. mečiarizmu stratilo Slovensko dôveru, dostávalo diplomatické demarše a vypadlo z hlavného integračného prúdu.
Bratislava 1. mája (TASR) – Slovenský integračný príbeh bol úspešný, zaujímavý a zostáva inšpirujúcim pre mnohých doma i v zahraničí. Pre TASR to uviedol Ján Figeľ, ktorý bol hlavným vyjednávačom vstupu Slovenska do Európskej únie aj prvým slovenským eurokomisárom. Slovensko si 1. mája pripomína 20 rokov od vstupu do Únie. Figeľ pri tejto príležitosti spomínal na reformy či obavy, ktoré predvstupové obdobie prinieslo.
“Rozhodujúcim základom pre našu integráciu do Európskej únie (EÚ) pred 20 rokmi bol silný a kontinuálny zahraničnopolitický konsenzus o tom, že miesto Slovenska v politicky zjednotenej, bezpečnostne stabilnej a ekonomicky vyspelej Európe je naším národno-štátnym záujmom. Na tomto základe vznikali mnohé dôležité rozhodnutia a zbližovanie Slovenska s Európskou úniou a NATO,” uviedol.
Poukázal, že počas tzv. mečiarizmu stratilo Slovensko dôveru, dostávalo diplomatické demarše a vypadlo z hlavného integračného prúdu. “Nástup vlády širokej koalície po parlamentných voľbách v roku 1998 potvrdil schopnosť Slovenska konať zodpovedne a cez potrebné reformy dynamicky prekonávať svoje demokratické deficity a inštitucionálne či legislatívne zaostávanie,” doplnil Figeľ.
Priznáva, že mal aj isté obavy o náš vstup do EÚ. “Obával som sa vnútorných sporov v koalícii, ktoré mohli oslabiť jej stabilitu a výsledky. Náročný bol spor o budúcnosť SDK, teda hlavnej koaličnej strany. Ešte citlivejším bol návrh koaličnej strany SDĽ pod vedením Jozefa Migaša, v tom čase predsedu NR SR, na vyslovenie nedôvery premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Našťastie, ustáli sme to,” poznamenal.
Z vonkajších udalostí sa obával tendencie uprednostniť menšiu skupinu krajín pre vstup do Únie. “Bola to aj obava z príliš veľkého jednorazového rozšírenia a následnej zmeny a oslabenia akcieschopnosti Únie. Obmedzené, teda malé rozšírenie EÚ ako preferovaný scenár prevažovalo až do obdobia rokov 2001 – 2002. Tento scenár so Slovenskom nepočítal,” vysvetlil Figeľ.
Slovensko muselo splniť množstvo podmienok a urobiť reformy, aby mohlo do Únie vstúpiť. “Vláda a parlament podávali za vyše päť rokov bezprecedentný výkon. Z výsledkov a zmien v tomto období Slovensko čerpá a žije dodnes. Od priamej voľby prezidenta, cez verejné obstarávanie, kompatibilitu výrobkov, sektorové reformy, vytvorenie regionálnej samosprávy a decentralizáciu až po prijatie pravidiel pre azyl a migráciu, pre voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily,” opísal Figeľ, pre ktorého to boli najťažšie roky v jeho politickom živote. “Z hľadiska intenzity práce, totálneho diplomatického nasadenia a komunikácie doma i v zahraničí,” doplnil.
Vstupu Slovenska do Únie predchádzalo dosiaľ jediné úspešné referendum. Koaliční aj opoziční politici sa na jeho podporu spoločne prešli po Bratislave, na účasť v referende vyzýval aj Vladimír Mečiar. “Vedeli sme, že na našej ceste do EÚ bude aj dôležité celoštátne referendum. Nechcel som byť hlavným vyjednávačom v procese, ktorého výsledky odmietnu ľudia v referende, ako sa to stalo v Nórsku,” uviedol pre TASR Figeľ.
Integrácia bola podľa jeho slov kombináciou zodpovedného politického a odborného konania. “Aj preto sa slovenská podpora pre členstvo dlhodobo pohybovala na úrovni 60 – 70 percent. Úspešná cesta do EÚ bola najkonsenzuálnejším cieľom našej politiky za celé desaťročie od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Podporovali ho parlamentné politické strany, profesijné združenia a komory, odbory, samosprávy, univerzity, cirkvi, mimovládne organizácie a médiá,” pripomenul.
Slovenskú stratégiu vyjednávaní označil za ambicióznu, konštruktívnu a realistickú. “Aj preto bola úspešná,” podotkol a pripomenul, že prístupová zmluva bola podpisovaná pod Akropolou v Aténach 16. apríla 2003 za gréckeho predsedníctva Rady EÚ. “Za Slovensko sú pod zmluvou podpisy prezidenta Rudolfa Schustera, premiéra Mikuláša Dzurindu, ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana a môj ako hlavného vyjednávača. Bola to udalosť historického významu. Pero, ktorým som zmluvu podpísal, mi grécky protokol daroval. Mám ho odložené ako vzácnu spomienku,” zaspomínal si Figeľ.
Slovenský integračný príbeh bol úspešný, zaujímavý a zostáva inšpirujúcim pre mnohých doma i v zahraničí. Pre TASR to uviedol Ján Figeľ, ktorý bol hlavným vyjednávačom vstupu Slovenska do Európskej únie aj prvým slovenským eurokomisárom. Slovensko si 1. mája pripomína 20 rokov od vstupu do Únie. Figeľ pri tejto príležitosti spomínal na reformy či obavy, ktoré predvstupové obdobie prinieslo.
“Rozhodujúcim základom pre našu integráciu do Európskej únie (EÚ) pred 20 rokmi bol silný a kontinuálny zahraničnopolitický konsenzus o tom, že miesto Slovenska v politicky zjednotenej, bezpečnostne stabilnej a ekonomicky vyspelej Európe je naším národno-štátnym záujmom. Na tomto základe vznikali mnohé dôležité rozhodnutia a zbližovanie Slovenska s Európskou úniou a NATO,” uviedol.
Poukázal, že počas tzv. mečiarizmu stratilo Slovensko dôveru, dostávalo diplomatické demarše a vypadlo z hlavného integračného prúdu. “Nástup vlády širokej koalície po parlamentných voľbách v roku 1998 potvrdil schopnosť Slovenska konať zodpovedne a cez potrebné reformy dynamicky prekonávať svoje demokratické deficity a inštitucionálne či legislatívne zaostávanie,” doplnil Figeľ.
Priznáva, že mal aj isté obavy o náš vstup do EÚ. “Obával som sa vnútorných sporov v koalícii, ktoré mohli oslabiť jej stabilitu a výsledky. Náročný bol spor o budúcnosť SDK, teda hlavnej koaličnej strany. Ešte citlivejším bol návrh koaličnej strany SDĽ pod vedením Jozefa Migaša, v tom čase predsedu NR SR, na vyslovenie nedôvery premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Našťastie, ustáli sme to,” poznamenal.
Z vonkajších udalostí sa obával tendencie uprednostniť menšiu skupinu krajín pre vstup do Únie. “Bola to aj obava z príliš veľkého jednorazového rozšírenia a následnej zmeny a oslabenia akcieschopnosti Únie. Obmedzené, teda malé rozšírenie EÚ ako preferovaný scenár prevažovalo až do obdobia rokov 2001 – 2002. Tento scenár so Slovenskom nepočítal,” vysvetlil Figeľ.
Slovensko muselo splniť množstvo podmienok a urobiť reformy, aby mohlo do Únie vstúpiť. “Vláda a parlament podávali za vyše päť rokov bezprecedentný výkon. Z výsledkov a zmien v tomto období Slovensko čerpá a žije dodnes. Od priamej voľby prezidenta, cez verejné obstarávanie, kompatibilitu výrobkov, sektorové reformy, vytvorenie regionálnej samosprávy a decentralizáciu až po prijatie pravidiel pre azyl a migráciu, pre voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily,” opísal Figeľ, pre ktorého to boli najťažšie roky v jeho politickom živote. “Z hľadiska intenzity práce, totálneho diplomatického nasadenia a komunikácie doma i v zahraničí,” doplnil.
Vstupu Slovenska do Únie predchádzalo dosiaľ jediné úspešné referendum. Koaliční aj opoziční politici sa na jeho podporu spoločne prešli po Bratislave, na účasť v referende vyzýval aj Vladimír Mečiar. “Vedeli sme, že na našej ceste do EÚ bude aj dôležité celoštátne referendum. Nechcel som byť hlavným vyjednávačom v procese, ktorého výsledky odmietnu ľudia v referende, ako sa to stalo v Nórsku,” uviedol pre TASR Figeľ. Integrácia bola podľa jeho slov kombináciou zodpovedného politického a odborného konania. “Aj preto sa slovenská podpora pre členstvo dlhodobo pohybovala na úrovni 60 – 70 percent. Úspešná cesta do EÚ bola najkonsenzuálnejším cieľom našej politiky za celé desaťročie od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Podporovali ho parlamentné politické strany, profesijné združenia a komory, odbory, samosprávy, univerzity, cirkvi, mimovládne organizácie a médiá,” pripomenul.
Slovenskú stratégiu vyjednávaní označil za ambicióznu, konštruktívnu a realistickú. “Aj preto bola úspešná,” podotkol a pripomenul, že prístupová zmluva bola podpisovaná pod Akropolou v Aténach 16. apríla 2003 za gréckeho predsedníctva Rady EÚ. “Za Slovensko sú pod zmluvou podpisy prezidenta Rudolfa Schustera, premiéra Mikuláša Dzurindu, ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana a môj ako hlavného vyjednávača. Bola to udalosť historického významu. Pero, ktorým som zmluvu podpísal, mi grécky protokol daroval. Mám ho odložené ako vzácnu spomienku,” zaspomínal si Figeľ.
