Prednáška na seminári pri príležitosti 10. výročia založenia Centra pre
Európsku politiku
Bratislava 16. marec 2007

Vážený pán prezident, pán vicepremiér, pán guvernér, milí hostia, milí priatelia,
vážený pán riaditeľ Centra pre európsku politiku,

som rád, že tu môžem byť a vyjadriť osobnú radosť a vďaku za to, že CEP aj po 10
rokoch aktívne žije, keďže nie vždy všetko ľudské prežíva. CEP sa rozvíja a prináša
občanom Slovenska poznanie a európske vzťahy, a tým aj istú väčšiu mieru zodpovednosti
či schopnosti pre zodpovednosť. Som presvedčený, že Slovensko môže byť analogicky
centrom pre európsku politiku tak, ako toto malé Centrum.

10 rokov vývoja

Keď si uvedomíme, kde sme boli pred desiatimi rokmi a kde sme teraz, tak je to
kvalitatívne a historicky veľká zmena. Mnohí by sa s nami radi “vymenili”. Mám teraz na mysli krajiny, ktoré sa usilujú o vstup do EÚ, ako aj krajiny, ktoré sa ťažko dostanú do pozície vážnych kandidátov, ale aj okolie Európy, pre ktoré sa EÚ stáva príťažlivejšou.
V deväťdesiatych rokoch sme boli mimo integračného prúdu a bolo potrebné urobiť
mimoriadne veľa práce, a to nielen na vládnej, parlamentnej či inštitucionálnej báze, ale aj na tej občianskej. Patrí za to vďaka mnohým, ktorí boli spomínaní ako multiplikátori úsilia o európsku integráciu, vrátane CEPu.

Mali sme doteraz jediné platné referendum, tesne platné (52%). Tento počin bol
nesmierne významný z hľadiska vyjadrenia politickej súnaležitosti a zaradenia krajiny tam, kde dnes je. Vtedy bolo naozaj potrebné mobilizovať vedomie a svedomie pre novú pozíciu Slovenska ako odpoveď krajiny na svoju minulosť ale hlavne na súčasnosť a budúcnosť.

Toto úsilie však neskončilo. Je to proces, v ktorom je veľmi dôležité spájať národné
a európske témy a záujmy. Skúsenosť nás učí aj o tom, že keď sme to dokázali spájať, vtedy krajina napredovala, bola úspešná. A to je silný odkaz aj pre dnešné obdobie.

Spájanie národného a európskeho záujmu

Časovo najbližšia národná a európska téma je rozšírenie Schengenskej zóny. Spolu,
kvalitne a s dôverou, že to Rakúšania môžu nechať na nás. Sú to mnohé súvislosti, ktoré nechcem popisovať, no sú veľmi citlivé a dôležité pre slobodu ľudí a bezpečnosť v Európe.
Ďalšou témou pre nasledujúce dva roky je euro, taktiež národná a európska téma,
a s ňou aj zmluvný záväzok Slovenska zvládnuť to. Opäť to nie je len o inštitucionálnej
úrovni, o tom, že guvernér, minister ako šéf národného koordinačného tímu, ako aj
splnomocnenec vlády pre euro to zvládnu. Ale že to zvládne predovšetkým spoločnosť a hospodárstvo vo svojich malých či väčších dimenziách. To znamená veľmi veľa práce,
komunikácie, poznania, nie čierno-bieleho, ale hlbšieho, odborného.

Treťou národnou a európskou témou je ambícia formovať a rozvíjať spoločnosť a
ekonomiku na vedomostiach. Vedomostná spoločnosť je dnes už koncentrovanou témou nielen v tejto krajine ale aj v širšom priestore. Má to však ešte stále ďaleko k tomu, aby sme mohli povedať, že sa veľa podarilo. Zatiaľ sa darí konsenzu, že je to dôležité, ale zostáva ešte veľa práce.

Tu chcem podčiarknuť jednu veľmi dôležitú skúsenosť: Keď sa národná priorita,
reálna a vážna, spája s európskou, vtedy môže byť krajina výrazne úspešná. Za päť, za
desať rokov sa podstatne mení jej charakter z hľadiska hospodárskej výkonnosti, sociálnych parametrov, medzinárodného postavenia a obrazu. Potom sa tomu hovorí írsky alebo fínsky “zázrak”. Je to však len logické vyústenie procesov, ktoré sú rozumné, včasné, konsenzuálne, nemenia sa s každou vládou, s každými voľbami, a preto prinesú svoje ovocie.

50 rokov európskej integrácie

V tomto mesiaci budeme sláviť narodeniny – 50 rokov od podpísania Rímskych zmlúv.
Na Slovensku sa v r. 1957 diali celkom iné veci. Do čela režimu v ČSR nastupoval Antonín Novotný, začínala sa stavba prvej atómovej elektrárne, neskôr zhavarovanej A1, začali sa stavať niektoré veľké diela, ale mnohí ľudia boli v žalároch. Vládla nesloboda. V októbri 1956 bola sovietskymi tankami potlačená maďarská revolúcia.

Na západnej strane Európy slobodné národy formovali základy integrácie, ktorá je
dnes už považovaná za akúsi každodennosť, za veľmi dôležitú súčasť vývoja Európy. Je
dôležité si uvedomiť, že to nebol automatizmus, že to neprišlo len tak, a že byť toho dnes súčasťou je nielen veľká možnosť ale aj zodpovednosť. Integrácia začínala pri uhlí a oceli, následne pokračovala cez ekonomickú spoluprácu, spoločnú poľnohospodársku politiku a colnú úniu, ktoré postupne viedli k vytvoreniu jednotného trhu, neskoršie aj menovej únie – eurozóny. A dnes sme toho plnohodnotnou súčasťou, aj keď ešte s niektorými prechodnými
opatreniami a potrebnými krokmi.

Občiansky rozmer Európy

Stále viac je dnes viditeľný občiansky rozmer spoločnej Európy. Ten je z hľadiska
budúcnosti najdôležitejší, pretože občania majú v rukách osudy svojich demokracií a aj osudy správy spoločných záležitostí, na ktorej sa podieľame so svojimi reprezentáciami, ale aj právami a povinnosťami.

Jean Monnet, jeden zo zakladateľov Európskych spoločenstiev, svoje memoáre
uvádza peknou myšlienkou: „Nebudujeme alianciu štátov, ale spájame ľudí.“ To sa síce
ľahko povie, ale nie ľahko robí, lebo Európske spoločenstvá a Únia vznikali a sú hlavne
zmluvným priestorom štátov. Demokratický štát je v rukách občanov, a nie občania v rukách štátu. To znamená, že demokracie sa istým spôsobom rozhodli spolupracovať, aj keď na úvod, v prvých dekádach, to rozhodli len politické elity, reprezentácie. Nekonali sa nejaké referendá či veľké diskusie. Dnes je evidentné, že EÚ je úniou štátov a občanov, resp. občanov a ich štátov. Politické spoločenstvo sa ani nedá dlhodobo vytvárať bez podpory ľudí. Skolabovalo by hneď pri prvej kríze. Tých kríz už bolo viacero, mnohí hovoria, že aj teraz je Únia v kríze. Bodaj by sme mali len také “krízy”, ktoré sú charakteristické rôznorodosťou názorov, a kde sa sem-tam niečo nevydarí. Naša spolupráca znamená proces, istú evolúciu. A ak to porovnáme s minulosťou Európy, s obdobiami, kedy totalitné režimy nerešpektovali hodnotu človeka a jeho primárne postavenie voči štátu, tak dnes je Európa v rukách občanov.

Bez idealizovania možno povedať, že občiansky rozmer EÚ je
stále viditeľnejší.
Prvýkrát v sedemdesiatych rokoch prišla do Európskeho spoločenstva na diskusiu
téma, ako ho priblížiť občanom. Bola vytvorená skupina pod vedením belgického premiéra Lea Tindemansa, ktorá vypracovala odporúčania, ako priblížiť vtedajšie Spoločenstvo ľuďom, lebo už v tom čase nastali niektoré nové svetové problémy. Padol americkým dolárom ručený výmenný systém mien, na základe rozhodnutia vtedajšieho prezidenta Richarda Nixona cena zlata prestala byť fixovaná. Nastala obrovská kríza okolo ropy. Boli veľké problémy okolo obchodu, pretože dve tretiny európskeho obchodu sa diali cez americké doláre, teda cez inú ako európsku menu. Hovorilo sa im euro-doláre.

Tindemansova skupina síce odporúčala niekoľko bodov, no nič z toho sa až do
osemdesiatych rokov neudialo.
Vtedy nastal nový výrazný politický pohyb. Dvanástka štátov a Delorsova komisia
pripravili kroky vedúce k Jednotnému aktu a k Maastrichtu. V roku 1991 v Maastrichte sa v zmluvách po prvý krát vyskytol pojem občianstva. Občianstvo, ktoré nenahrádza národné, ale ho dopĺňa a posilňuje, vytvára pridanú hodnotu. Nie je to fenomén, ktorý nemá náplň.

Dnes ho napríklad konkrétne cítime v polohe účasti na Schengene. Takisto ak pôjdete do vzdialených krajín, ako občania EÚ sa v prípade núdze môžete oprieť o diplomatickú a konzulárnu službu iných štátov, členov EÚ.

V osemdesiatych rokoch sa začali opatrenia, ktoré síce boli veľmi jednoduché, no
zároveň aj veľmi konkrétne pre vedomie a vnímanie ľudí. Vtedajšie Spoločenstvo sa napr. rozhodlo vydávať spoločné pasy. Majú spoločné označenie v jazyku konkrétnej krajiny a používajú sa dodnes. V roku 1986 sa začala používať známa modrá vlajka so žltými hviezdami a Beethovenova symfónia ako spoločná hymna. Maastricht znamenal istý prielom, pretože občianstvo znamená aj isté práva a rovnosť vo vzťahu k inštitúciám EÚ. Maastricht vytvoril inštitút ombudsmana, to znamená, že každý občan sa môže dovolávať svojich oprávnení voči všetkým inštitúciám okrem Európskeho súdu. Neskôr, v deväťdesiatych rokoch priniesla Amsterdamská zmluva posilnenie v oblasti spravodlivosti, slobody a bezpečnosti. Znamenala vytvorenie piliera, ktorý sa dnes javí ako veľmi dôležitý pre vnútro ale aj pre okolie EÚ. Amsterdamská zmluva hovorí o transparentnosti, o veľmi dôležitých kritériách pre fungovanie právneho priestoru.

Rok 2000 prináša Chartu základných práv, dôležitých z hľadiska politického,
ekonomického a sociálneho. To je naozaj veľký posun od kontroly uhlia a ocele,
poľnohospodárskej a trhovej agendy smerom k novým dimenziám.

Nechcem sa teraz detailne zaoberať Ústavnou zmluvou, ktorá však naznačuje
prichádzajúci vývoj. Spoločná Európa potrebuje potvrdiť svoje hodnoty a princípy, zefektívniť, sprehľadniť a zlepšiť svoje fungovanie v rámci zastupiteľskej a participatívnej demokracie. V politickom priestore sa to žiada, ak inštitúcie nemajú byť cudzie, vzdialené, bruselské, ale občianske. Dôležité je to, aby sa i vo vzťahu k nim mohli občania nielen dobre vyznať, ale aj angažovať. Vzrástla otvorenosť rokovaní nielen Európskeho parlamentu, ale aj Rady.

Prijímanie legislatívy všetkými 27 štátmi sa koná za účasti kamier, ktoré proces rokovaní vysielajú do verejnosti, čo doteraz nebolo. Deje sa to dobrovoľne, na základe dohody ministrov. Je možné, že sa to ukotví aj zmluvne.

Pre posilnenie európskeho občianskeho rozmeru je teraz vytvorený program, ktorý
pomáha spolupráci miest, mimovládnych organizácií a diskusiám o Európe. Tento občiansky program existuje od roku 2004, teraz má novú podobu s názvom Európa pre občanov. Program je potvrdením i posilnením uvedeného vývoja za posledné desaťročia. Tento rozmer je rozhodujúci pre vzťahy v rozšírenej Únii a vo svete, v ktorom môže Európa zohrávať svoju novú úlohu. Ak totiž predtým boli najcitlivejšími témami otázky mieru v Európe, tak – schumanovsky povedané – dnes je už vojna medzi niekdajšími silnými a častými nepriateľmi “nielen nepredstaviteľná, ale aj materiálne nemožná”. Ich záujmy sú tak prepojené, že práve ich rozvojom a spoluúčasťou na nich je zabezpečený aj mier.

Avšak to, čo je medzi štátmi a ľuďmi dnes oveľa viac diskutované, už nie sú témy
hmatateľné. Nedá sa to odvážiť a naložiť do vagónu ako uhlie a oceľ, aj keď energetika
alebo ekonomika budú vždy centrálnou témou. Sú to témy ako identita, kultúra, občianstvo, hranice Európy, ktoré sú výzvou pre mentálnu, duchovnú rovinu. Sú výzvou chápať a rozvíjať vzťahy, ktoré zbližujú, ktoré znamenajú dominanciu práva a nie dominanciu sily, a ktoré otvárajú nové možnosti spolupráce. A toto je naozaj aj veľkým poslaním pre spoločnú Európu vo svete. Ona je podľa mňa dnes pre nás jedinečným nástrojom na odpoveď voči globalizačným tlakom. Potrebujú ju tak väčšie ako aj menšie krajiny na to, aby obstáli v celosvetovom vývoji, a zároveň aby vnášali dôležité, univerzálne hodnoty do medzinárodných vzťahov.

Záver

Som rád, že sú u nás ľudia a inštitúcie, ktorým na tom záleží. Lebo naša integrácia do
Únie bola nielen o tom, ako čerpať z fondov EÚ, ako sa stať súčasťou dôležitých procesov, ale ako ich pre dobro vlastné ako aj medzinárodné rozvíjať na spoločných hodnotách.

Budem sa tešiť, ak aj v budúcnosti budeme mať možnosť robiť pre takúto cestu Slovenska niečo rozumné. Desať rokov Centra pre európsku politiku bolo doteraz v znamení úsilia o návrat na cestu, o začlenenie krajiny, ale aj o plnú účasť v integračnom procese. Ďalší vývoj je svojím spôsobom ešte náročnejší, lebo sa týka zložitejších tém, našich slovenských ako aj spoločných. Týka sa zodpovednosti napríklad za vývoj na Balkáne a v okolí EÚ. Na tom Slovensko môže a má plne participovať, nie ako pozorovateľ alebo komentátor, ale ako aktér. A k tomu je treba aj zrelé občianske vedomie a schopnosti vplývať na medzinárodné procesy.

Týmto som chcel prispieť k nášmu mentálnemu a koncepčnému posunu od témy
“o nás na Slovensku ” viac k téme “o nás v Európe a vo svete”. Chcem vám zaželať, aby sa vám v procese transformácie a otvárania myslenia darilo, lebo toto otváranie bolo a je súčasťou európskych procesov. Synonymom spoločnej Európy je otvorenosť. Nemá to predstavovať akúsi ilúziu. Skutočná otvorenosť je výzvou mysle i srdca. Ak je myseľ
otvorená, tak nachádza racionálne odpovede, konkurencieschopnosť, kompetentnosť pre riešenie problémov. Ak je to sprevádzané otvorenosťou srdca, tak je to aj o solidarite, ktorá je tmelom medzi ľuďmi a národmi. Solidarita ide cez empatiu, sympatiu a schopnosť zdieľať osudy. Európa má v tejto otvorenosti čo ponúknuť. Je dobré, že sme v jej strede. Rád by som Slovensku a Vám všetkým zaželal byť v jej strede mentálne, politicky a kultúrne.

Centru pre európsku politiku prajem aj v ďalšom desaťročí veľa inšpirácie, otvorenosti a úspechov v službe svojmu poslaniu, ktoré výstižne charakterizujú tri slová jeho názvu i doterajšie výsledky a zameranie jeho práce.