Príhovor na konferencii organizovanej Úradom vlády SR, Zastúpením
Európskej komisie a Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku
Bratislava, 19. november 2007

Vážené dámy a páni,
milí hostia,

európsky integračný proces je postupným formovaním zmluvného
spoločenstva štátov, ale aj ľudského spoločenstva Európy. Tento proces
nie je priamočiary a bezproblémový, ale som presvedčený, že napriek
ťažkostiam a hľadaniam (ba práve preto) postupujúci dopredu. Tento
proces reaguje na výzvy zvnútra i zvonka Únie. Po viac ako dvoch
rokoch od negatívnych referend vo Francúzsku a Holandsku sa Únii
podarilo prekonať hrozbu inštitucionálnej krízy:

došlo k dohode o
novej reformnej zmluve.

Rád by som na tomto mieste vyslovil uznanie nemeckému i
portugalskému predsedníctvu EÚ za efektívne vedenie rokovaní o
reformnej (Lisabonskej) zmluve, ktorými 27 štátov dospelo k novej
dohode o reforme EÚ. Rozsah zmien a význam Lisabonskej zmluvy
podstatne presahuje význam zmien z Amsterdamu a z Nice. Dá sa
prirovnať k zmene z Maastrichtu, ktorou bola EÚ ustanovená a ktorá
priniesla aj iné prelomové rozhodnutia (napr. vytvorenie ekonomickej
a menovej únie).

Nevyhnutnosť prijatia Reformnej zmluvy vychádza z viacnásobnej
potreby adaptácie súčasnej EÚ. Už Laekenská deklarácia po prijatí
minimálnych úprav zmluvou z Nice postulovala v r. 2001 potrebu zvýšiť
demokratickosť, transparentnosť a efektívnosť vtedy 15-člennej Únie
pripravujúcej sa na najväčšie rozšírenie. V globalizujúcom sa
medzinárodnom prostredí rastie tiež výzva konať účinne a aktívne
v súlade s potrebami európskych občanov a štátov v 21. storočí. Reforma
inštitúcií Únie je potrebná nielen kvôli ďalšiemu rozširovaniu Únie, ale
tiež kvôli lepšiemu využitiu potenciálu EÚ.

Zjednodušením rozhodovacích mechanizmov
nová zmluva potenciálne zvyšuje
účinnosť inštitúcií a rozhodnutí Únie
, najmä so zreteľom na nové
výzvy, napríklad globalizáciu, klimatické zmeny, energetickú bezpečnosť,
medzinárodný terorizmus, medzinárodný organizovaný zločin,
prisťahovalectvo a ďalšie rozširovanie Únie. Zmluva taktiež zvýši váhu
Európskeho parlamentu i národných parlamentov v rozhodovacích
procesoch, čo napokon umožní dosiahnuť väčšiu súdržnosť. Podpis
zmluvy 13. decembra 2007 otvorí cestu k ratifikačnému procesu, ktorý si
vyžaduje obdobnú zodpovednosť, ako doterajší rokovací proces. Poznať
a rozumieť navrhovaným zmenám zo strany decíznej sféry a občanov
má pre výsledok tohoto procesu rozhodujúci význam. Časovým
horizontom ratifikácie je 1. január 2009, tak aby sa nasledujúce voľby do
EP v júni 2009 uskutočnili podľa nových pravidiel.

V mojom krátkom príspevku nechcem a ani nemôžem ísť do detailov.
Predsa si však dovolím zhrnúť najdôležitejšie zmeny z hľadiska
inštitucionálneho fungovania EÚ.
Základné obsahové zmeny v doterajšom fungovaní EÚ
Dochádza k nahradeniu Únie a Európskeho spoločenstva jedným
názvom: Európska únia. Únia získa výlučnú právnu subjektivitu
Dôsledkom toho iba EÚ bude oprávnená uzatvárať medzinárodné
zmluvy v oblastiach, v ktorých má pôsobnosť. Reformná zmluva mení

a dopĺňa Zmluvu o Európskej únii (Zmluva o EÚ) a Zmluvu o založení
Európskeho spoločenstva, ktorá sa premenuje na Zmluvu o fungovaní
Európskej únie (ZFEÚ). Obe zmluvy budú mať rovnakú právnu silu, nová
zmluva nemá ústavnú povahu.

V podstate zanikne pilierové usporiadanie, tri piliere sa zlučujú, takže
spoločné politiky v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti
sa
budú v zásade tiež riadiť komunitárnou metódou rozhodovania.
Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
vrátane obrannej
politiky zostáva však upravená osobitne v Zmluve o EÚ (zatiaľ čo iné
oblasti vonkajšej činnosti EÚ rieši ZFEÚ) a aj naďalej sa na ňu budú
vzťahovať osobitné pravidlá a rozhodovacie postupy.

Významnejší dôraz sa kladie na hodnoty a ciele
Únie v prvých dvoch
článkoch Zmluvy. Dodržiavanie týchto hodnôt bude tvoriť rámec pre
posudzovanie budúceho rozširovania Únie
ako aj pre možné sankcie
voči členským krajinám, ktoré by ich trvalo porušovali.
Článok 6 Zmluvy potvrdil pristúpenie Únie ku Európskemu
dohovoru o ľudských právach
.
Charta základných práv
sa stáva
právne záväznou a bude mať rovnakú právnu silu ako zmluvy, hoci jej
text nebude tvoriť súčasť Zmlúv. Chartu slávnostne vyhlásia predsedovia
Parlamentu, Rady a Komisie na plenárnej schôdzi Parlamentu 12.
decembra 2007. Protokolom sa zavádzajú osobitné opatrenia a výnimky
pre Spojené kráľovstvo a Poľsko, ktoré sa týkajú jurisdikcie Európskeho
súdneho dvora a vnútroštátnych súdov na ochranu práv uznaných
Chartou.
Ustanovenia týkajúce sa občianstva
budú súčasťou ZFEÚ,
koncepcia európskeho občianstva sa posilnila v článku 8 Zmluvy o EÚ:
„Každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť niektorého členského štátu, je
občanom Únie. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo, ale
nenahrádza ho.”
V Zmluve sa zakotvujú určité základné princípy
vzťahy medzi Úniou a členskými krajinami
a upravujú sa
(rozdelenie kompetencií,
spolupráca, rovnosť členských krajín). Ako výsledok júnového
kompromisu sa do Zmluvy začlenil aj článok o národnej bezpečnosti
,
ktorá zostáva vo výlučnej pôsobnosti každého členského štátu.
V Zmluve je definovaná možnosť vystúpenia z Únie
. Vystúpenie z
Únie nie je podmieňované dodatočnými podmienkami a nadobudne
platnosť po uzatvorení dohody medzi Úniou a príslušným členským
štátom, resp. po dvoch rokoch od podania žiadosti.
Inštitucionálny rámec
Európska rada je nová inštitúcia, odlišná od Rady. Nový stály
predseda Európskej rady
(volený na dva a pol roka hlavami štátov a
vlád kvalifikovanou väčšinou) bude predsedať Európskej rade a riadiť jej
činnosť. Na rozdiel od súčasného predsedu ER, nebude mať národný
mandát. Bude zabezpečovať prípravu a kontinuitu činnosti Európskej
rady, bude sa podporovať súdržnosť a usilovať o konsenzus v rámci
Európskej rady a po každej jej schôdzi bude predkladať správu
Európskemu parlamentu.
Modifikuje sa počet poslancov Európskeho parlamentu
od r. 2009
na 751 (750 plus predseda EP). Počet poslancov za každú krajinu bude
stanovený na základe proporcionálneho degresívneho kritéria medzi
minimálnym počtom 6 poslancov a maximálnym počtom 96. O
definitívnom rozdelení počtov poslancov rozhodne jednomyseľne
Európska rada. Zároveň sa posilňujú právomoci EP
v oblasti
legislatívy
(spolurozhodovanie sa stane štandardnou legislatívnou
procedúrou), rozpočtu
(súhlas s viacročnou finančnou perspektívou) a v
oblasti medzinárodných zmlúv
(súhlas so všetkými dohodami, ktoré
zahŕňajú spolurozhodovanie).
Počet členov Komisie
sa od r. 2014 stanoví vo výške 2/3 počtu
členských krajín, na základe princípu rovnakej rotácie zabezpečujúcej
každej krajine člena Komisie v dvoch z 3 mandátov. Počet členov
Komisie môže byť modifikovaný jednomyseľným súhlasom Európskej
rady. Až do roku 2014 bude mať teda každá krajina jedného člena
Komisie, vrátane podpredsedu Komisie – Vysokého predstaviteľa pre
zahraničnú politiku. Posilňujú sa právomoci predsedu Komisie, nakoľko
bude maž právo odvolať člena Komisie. Predsedu Komisie bude voliť
Európsky parlament väčšinou všetkých poslancov. Kandidáta navrhne
Parlamentu po príslušných konzultáciách Európska rada, ktorá bude
menovať kandidáta na základe rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou,
pričom vezme do úvahy výsledky volieb do Európskeho parlamentu.
Zmluva predpokladá posilnenie funkcií Vysokého predstaviteľa pre
zahraničnú politiku
, ktorý bude menovaný Európskou radou
kvalifikovanou väčšinou so súhlasom predsedu Komisie. Nový Vysoký
predstaviteľ bude zodpovedný za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú
politiku. Za týmto účelom bude predsedať Rade pre zahraničné
záležitosti, a zároveň bude aj podpredsedom Komisie a v tejto svojej
funkcii bude zodpovedný za koordináciu zahraničných aktivít v rámci
Komisie.
Lisabonská zmluva zavádza nový mechanizmus participatívnej
demokracie
, najmä prostredníctvom práva občianskej iniciatívy, ktorá
umožňuje, aby aspoň milión občanov z významného počtu členských
štátov požiadal Komisiu o predloženie iniciatívy v určitej oblasti.

Nový článok týkajúci sa národných parlamentov jasne definuje práva
a povinnosti národných parlamentov, či už ide o kontrolu subsidiarity,
alebo hodnotiaci mechanizmus v rámci priestoru bezpečnosti,
spravodlivosti a slobody ako aj týkajúce sa zmien Zmlúv.
Dochádza k výraznému posilneniu národných parlamentov
kontrole uplatňovania princípu subsidiarity a proporcionality
pri najmä vo
fáze programovania a pri predkladaní legislatívnych návrhov. Každý
národný parlament bude môcť v rámci 8 týždňov od podania
legislatívneho návrhu predložiť stanovisko, v ktorom zdôvodní prečo
podľa neho návrh nezodpovedá resp. nerešpektuje princíp subsidiarity.
Ak takéto stanovisko bude reprezentovať minimálne tretinu hlasov
pridelených národným parlamentom, predkladateľ návrhu sa bude
musieť zaoberať revíziou textu, pričom v konečnom dôsledku
predkladateľ rozhodne či návrh ponechá, upraví alebo stiahne.
Okrem tohto postupu tzv. žltej karty (ak legislatívny návrh odmietne
jedna tretina národných parlamentov), sa zavádza ďalší mechanizmus
(tzv. červená karta) pri dohliadaní na uplatňovanie zásady subsidiarity:
ak národné parlamenty prijmú jednoduchou väčšinou
stanovisko,
podľa ktorého legislatívny návrh nie je v súlade so zásadou subsidiarity,
a Rada alebo Parlament súhlasí s týmto stanoviskom národných
parlamentov, návrh sa zamieta.
V ostatných inštitúciách sa výrazné zmeny neuskutočnili. Posilňuje sa
však pôsobnosť Súdneho dvora
z dôvodu komunitarizácie určitých
oblastí, napr. v oblasti súdnej spolupráce v trestných veciach a policajnej
spolupráce. Európska centrálna banka a Dvor audítorov
sa zahrnuli do
Inštitúcií EÚ. ECB si však ponecháva svoju právnu subjektivitu a
nezávislosť vo vzťahu k ostatným inštitúciám EÚ.

Rovnako dochádza k minimálnym zmenám vo fungovaní Rady
ministrov. Predovšetkým sa nemení princíp polročných predsedníctiev.
Všetky ostatné Rady okrem Rady pre zahraničné záležitosti, ktorej bude
predsedať Vysoký predstaviteľ, budú riadené členskými krajinami na
základe rovnocennej rotácie členských krajín na báze spoločného
programu pripraveného tromi nasledujúcimi predsedníctvami na obdobie
18 mesiacov.

Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou

Kvalifikovaná väčšina
pri hlasovaní v Rade sa stáva všeobecným
pravidlom. Bude definovaná ako tzv. dvojitá väčšina, tzn. 55 % štátov,
ktoré predstavujú 65 % obyvateľstva EÚ. Na vytvorenie blokujúcej
menšiny
je potrebný minimálny počet 4 členských štátov – toto
ustanovenie nadobudne účinnosť až v roku 2014
. Bude sa naň tiež
vzťahovať trojročné prechodné obdobie trvajúce do roku 2017, počas
ktorého bude možné na žiadosť niektorého členského štátu rozhodovať
ešte v súlade so starými hlasovacími pravidlami stanovenými v Zmluve
z Nice. Staro-nový mechanizmus vychádzajúci z Ioaninského
kompromisu
okrem toho ustanovuje, že pred prijatím legislatívneho
návrhu môže nespokojná skupina členských štátov, ktorá je menšia ako
potrebná blokujúca menšina podľa ustanovení zmluvy, požiadať o jeho
opätovné posúdenie. V súlade s vyhlásením pripojeným k novej zmluve
bude mať tento mechanizmus povahu rozhodnutia Rady – teda právne
záväzného aktu. V Protokole dohodnutom v záverečných hodinách
rokovania medzivládnej konferencie sa uvádza, že Rada môže zrušiť
alebo zmeniť a doplniť toto rozhodnutie iba po predchádzajúcom
rokovaní Európskej rady, ktorá rozhodne na základe konsenzu.
Lisabonská zmluva významne rozširuje počet prípadov
(44), kedy
Rada bude môcť rozhodovať kvalifikovanou väčšinou: v 24 prípadoch sa
tieto zmeny týkajú právneho základu, ktorý predpokladá podľa
súčasných zmlúv rozhodovanie na základe jednomyseľnosti,
predovšetkým ide o oblasti slobody, spravodlivosti a bezpečnosti (napr.
kontrola hraníc, azylové otázky, imigrácia); v oblasti SZBP v prípadoch,
keď návrh predložil Vysoký predstaviteľ na základe žiadosti ER. V 20
prípadoch sa to dotýka nového právneho základu napr. v oblasti služieb
všeobecného ekonomického záujmu (napr. ochrany duševného
vlastníctva, energetiky, humanitárnej pomoci, civilnej ochrany a pod.)
Oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti
Možno povedať, že najväčšie zmeny sa udiali v oblasti priestoru
slobody, bezpečnosti a spravodlivosti
. Bude v zásade spadať celý do
pôsobnosti dnešnej komunitárnej metódy. Bude sa naň (až na určité
výnimky) vzťahovať
spolurozhodovací postup a hlasovanie
kvalifikovanou väčšinou. V určitých prípadoch sú aj naďalej možné
iniciatívy zo strany štvrtiny členských štátov, nielen zo strany Komisie.
Začlenenie do oblasti komunitárnej pôsobnosti sa spája s niektorými
„núdzovými prostriedkami“ umožňujúcimi členským štátom predkladať
veci Európskej rade, keď ide o otázky, ktoré sú pre ne v tejto oblasti
osobitne dôležité. V týchto prípadoch sa na druhej strane potom uľahčuje
možnosť spustenia posilnenej spolupráce
pre tie členské štáty, ktoré
majú záujem ďalej napredovať. Výnimky pre Spojené kráľovstvo a Írsko
a tiež pre Dánsko sú ustanovené v osobitných protokoloch
(mechanizmus o možnosti účasti/neúčasti – opt-in/opt-out).

Ostatné politiky

Lisabonská zmluva upravuje a mení niektoré ustanovenia existujúcich
zmlúv týkajúce sa jednotlivých politík a v niektorých prípadoch zavádza
nové ustanovenia:
− Ekonomické riadenie
: dochádza k zjednodušeniu niektorých
pravidiel upravujúcich ekonomickú a menovú úniu, k posilneniu
úlohy Komisie pri koordinácii ekonomických politík.
− Služby všeobecného ekonomického záujmu
: Protokol prijatý v
júni 2007 špecifikuje interpretáciu týchto služieb a definuje
spoločné hodnoty vzťahujúce sa k týmto službám.
− Sociálne ustanovenia:
Zmluva zavádza horizontálne ustanovenia
o sociálnych otázkach, zavádzajú sa nové ustanovenia o
sociálnom dialógu, a zavádza sa otvorená metóda koordinácie aj
na článok 140 (OMK bola rovnako zavedená aj pre oblasť
priemyselnej politiky, vedy a zdravia).
− Verejné zdravie:
Zavádzajú sa nové ustanovenia posilňujúce
ochranu zdraviu najmä z pohľadu cezhraničnej kontroly.
− Vesmír:
Zmluva zavádza nový článok, ktorý umožní rozvinúť
Európsku vesmírnu politiku, vrátane vytvorenia európskeho
vesmírneho programu.
− Životné prostredie:
klimatickým zmenám.
− Energetika:
Nový článok posilňuje oblasť boja proti
Nové ustanovenia umožnia zavedenie opatrení na
zlepšenie fungovania vnútorného trhu s energiou, bezpečnosti
energetických dodávok, energetickej efektívnosti a prepojiteľnosti
energetických sústav.

− Nové oblasti:
Zmluva zavádza právny základ pre nové oblasti ako
cestovný ruch, šport, civilná ochrana a administratívna
spolupráca.
Záver
To, čo Úniu skutočne drží pokope, nie je v prvom rade obchod a
materiálne výhody, ale spoločné hodnoty a spoločné záujmy. Kultúra
,
z ktorej tieto hodnoty vyrastajú, bola vždy v centre zjednocovacieho
procesu. Európa drží v rukách veľké dedičstvo. Akoby si tohto niekedy
nebola naplno vedomá. Je samozrejmé, že toto dedičstvo je treba
modernizovať
, aktualizovať na dnešnú dobu. Keď človek rastie, aj zo
šiat vyrastie. Zakladajúca šestka spred polstoročia narástla na súčasnú
dvadsaťsedmičku. Aj svet sa za päťdesiat rokov výrazne posunul!
Korene, osvedčené princípy, hodnoty ľudskosti a solidarity však
zostávajú. Človek zostáva stále človekom, ale jeho spôsoby, prístupy sa
prispôsobujú a menia.
K dedičstvu spoločnej Európy patrí to, že v nej rozhoduje dohodnuté
právo a nie sila. Reformná zmluva dáva možnosť rozvinúť naše
spoločné európske dedičstvo
a prispievať tak k prekonávaniu
degresívnych tendencií ako je izolacionizmus, nacionalizmus, xenofóbia.
Európska únia v posledných rokoch prekonáva pomerne ťažké, zložité
obdobie. Tým však aj rastie v skúsenostiach, schopnostiach
a v sebadôvere. Je zaujímavé sledovať, ako je často zvonku pozitívne
hodnotená a slúži ako inšpiratívny model pre svetové regióny. Únia
reprezentuje priestor stability a rozvoja a je motorom medzinárodnej
spolupráce. Bez existencie eura by napríklad súčasná kríza na
finančnom trhu v USA a ceny ropy vo svete dopadali na nás oveľa
tvrdšie.

Suverenita je výrazom slobodného, zvrchovaného práva. Jeho
nositeľom je slobodná osoba občana, jeho správcom je štát. Cieľom
úsilia však nie je sloboda sama osebe, ale jej zmyslupné, zodpovedné
napĺňanie v spoločenstve s ostatnými. Ako to platí medzi občanmi, tak aj
medzi štátmi. Ako medzi osobami, tak aj medzi národmi. Rozumná
spoločná správa európskych záležitostí môže a má posilňovať našu
osobnú slobodu.

Rád by som na záver zdôraznil jednu skutočnosť: To, čo je však
najdôležitejšie, nie sú právne mechanizmy a anonymné inštitúcie, ale
ľudia. Ľudia spravujú politiky a inštitúcie. A dôstojnosť a podmienky
života ľudskej osoby majú byť cieľom každého ich úsilia. Európa
potrebuje osobnosti schopné vidieť dopredu, otvorené pre zodpovednosť
voči mladým i starým, bohatým i chudobným regiónom, voči novým i
starým členským štátom, voči občanom Únie ale aj pre zodpovednosť za
vývoj vo svete.