Month: April 2018

  • Bez KDH slušná alternatíva nevznikne

    Bez KDH slušná alternatíva nevznikne

    Prvú časť rozhovoru s Jánom Figeľom sme končili odpoveďou na otázku, ktorá sa týkala náročnosti obhajovania viery v nedemokratických krajinách sveta. V tejto druhej časti sme sa osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete pýtali, či to už nie je téma aj pre samu Európsku úniu. Zaujímalo nás, ako s odstupom času vidí udalosti krátko po voľbách, keď bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia a či sa podľa neho podarí kresťanským demokratom vrátiť na stratené pozície.

    V prvej časti rozhovoru ste hovorili o tom, aké je náročné a zároveň veľmi potrebné obhajovať právo na slobodné vyznávanie svojej viery v nedemokratických krajinách. Viaceré európske kresťanské či konzervatívne osobnosti však poukazujú na porušovanie práva na verejné manifestovanie svojej viery práve v Európskej únii. Zaznievalo to napríklad v Parížskom vyhlásení, ale aj na iných fórach. Poukázal na to tiež Vladimír Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú, ktorá si vyslúžila chválu dokonca od pápeža Benedikta XVI. Spomedzi mnohých káuz spomeniem aspoň prípad Rocco Buttiglione, ktorý pre svoj svetonázor neprešiel ako kandidát na pozíciu eurokomisára, alebo rôzne zákazy kresťanských symbolov na verejnosti, predovšetkým vo Francúzsku (naposledy v súvislosti so sochou Jána Pavla II.), ale tiež retušované kríže na gréckych chrámoch v obchodnom reťazci Lidl…

    Prečo EÚ nemá väčšiu snahu o ochranu náboženskej slobody aj smerom dovnútra?

    Vzťah štátu a cirkvi, náboženské záležitosti sú v kompetencii členských krajín. Únia podľa zmluvy rešpektuje toto vnútroštátne usporiadanie, uznáva prínos cirkví a náboženských spoločností a vedie s nimi pravidelný, transparentný a otvorený dialóg. Podobne aj s filozofickými a nekonfesionálnymi organizáciami.

    Sekulárny štát je pre náboženské spolužitie požehnaním. Problémom pre náboženskú slobodu je teokracia – napríklad v Iráne – či fundamentalistický štát viažuci sa na uprednostňované náboženstvo a znevýhodňujúci ostatné spoločenstvá – napríklad Pakistan, Sudán a Saudská Arábia. Ale aj sekularizmus môže byť problémom, ak sa stane štátnou doktrínou či ideológiou, ktorá vytláča náboženstvo z verejného života. Sekularizmus ako ideológia zatvára priestor slobody a tým aj rovnosti a spravodlivosti pre všetkých občanov. Férový sekulárny štát chráni slobodu náboženstva a svedomia a otvára priestor pre pluralitu v spoločnosti, v školstve, verejnoprávnych médiách, v kultúre.

    Samozrejme, keďže žijeme v spoločnej EÚ, tieto odlišné a protirečivé trendy sa stretávajú aj v politike a inštitúciách únie. A prenáša sa to aj na Európsky súdny dvor v Luxemburgu a do rastúceho počtu a významu „náboženskoprávnych“ judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Aj v tejto oblasti sa líšia staršie a nové štáty EÚ, mali iný vývoj a majú odlišnú historickú pamäť. Dovolím si pripomenúť odkaz sv. Jána Pavla II. o osobitnej úlohe Slovenska v zjednotenej Európe. Je príznačné, že pri absencii KDH v parlamente nikto neotvára témy prenasledovaných vo svete. Ešte počas slovenského predsedníctva Rady EÚ mi v júli 2016 na osobnom prijatí predseda NR SR Andrej Danko sľúbil, že otvorí tému genocídy kresťanov, jezídov a iných menšín na Blízkom východe, ale za jeho slovami nenasledovali žiadne skutky. Iné parlamenty a strany v Európe a vo svete našli nielen čas, ale aj odvahu a konsenzus na pomenovanie a odsúdenie genocídy zo strany ISIS. Slovensko, na rozdiel od viacerých štátov z regiónu, zostalo nedávno pasívne aj pri spore Rumunska pri Európskom súdnom dvore v Luxemburgu pri téme definície manželstva. A to napriek tomu, že štátne orgány majú od roku 2014 jasnú ústavnú povinnosť manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou „všestranne chrániť a napomáhať jeho dobro“. Korektnejšie a účinnejšie než hovoriť o konaní druhých štátov je začať od seba. Aj my sme Európska únia, aj na slovenskom postoji záleží pri prijímaní rozhodnutí a vývoja v základných hodnotových otázkach. Úcta k životu a dôstojnosti každej ľudskej osoby, podpora manželstva a rodiny a ochrana slobody svedomia sú rozhodujúce piliere pre charakter našej kultúry a pre budúcnosť našej krajiny a civilizácie.

    Minister zahraničných vecí Sudánu Ibrahim Ghandour

    Máte pravdu, že KDH, a najmä konkrétne hlasy, ktoré by tieto témy presadzovali v našom parlamente, chýbajú. Jedným takýmto mocným hlasom bol aj bývalý kresťanskodemokratický poslanec a tiež podpredseda KDH Pavol Minárik, ktorý len nedávno odišiel do večnosti. Ako si na neho spomínate?

    S Paľom Minárikom som bližšie spolupracoval hlavne po roku 1998. Boli to časy, keď išlo o definitívne prekonanie mečiarizmu a návrat Slovenska k ústavnosti, demokracii a európskemu rozvoju. Paľo bol veľmi zanieteným politikom a pracovitým človekom, na komunálnej i na národnej úrovni. Ja som v roku 2004 odišiel na vyše päť rokov pôsobiť do Bruselu. Žiaľ, v tých rokoch sa jeho cesta ako zakladateľa KDS rozišla s KDH. Považoval som to za vzájomné oslabenie. Paľo zostáva v našich modlitbách a spomienkach.

    Na sneme KDH v Ružomberku ste vystúpili s prejavom povzbudzujúcim k jednote a k zapojeniu sa do práce v hnutí, lebo „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. Pán Minárik bol súčasťou nie bezvýznamnej skupiny osobností KDH, ktorí z hnutia odišli, lebo v roku 2006 nesúhlasili so vstupom do vlády spolu so Smerom. Prispelo by k myšlienke zjednotenia aj zmierenie s ľuďmi okolo Vladimíra Palka? Napríklad tak, že by bolo po rokoch zrušené ružomberské uznesenie Rady KDH, ktoré hovorilo o nutnosti ísť do vlády so Smerom a ktoré takémuto zmiereniu v rámci KDH ešte aj po rokoch bráni?

    Odchody, štiepenia a oslabovanie kresťanskej demokracie ma vnútorne vždy bolelo. Na druhej strane kriticky vnímam obdobia vytláčania oponentov z hnutia. Preto keď som sa stal predsedom, pri 20. výročí som zo snemu v Žiline vyslal pozvanie na návrat všetkým, ktorým na kresťanskej demokracii záleží. Bolo to heslo návratu domov, ktorý v aktuálnom i v transcendentnom význame je vždy a pre každého kľúčovou výzvou. Vtedy toto pozvanie prijali viacerí bývalí členovia združení okolo Ivana Šimka v Misii 21. Veď po roku 2009 sa KDH profilovalo proti zneužívaniu moci a arogancii strany Smer-SD veľmi výrazne. Iba niektoré médiá tendenčne alebo cielene spochybňovali úprimnosť postojov KDH, práve kvôli rozhodovaniu z roku 2006. A znovu prichádzali ataky, keďže sme spolu so Smerom novelizovali Ústavu Slovenskej republiky vo veci ochrany manželstva a zmien v systéme súdnictva. Pripomínam však, že iniciatíva bola zo strany KDH, boli oslovení všetci poslanci a strany. Náš návrh bol reakciou na dianie vo svete a na Celoštátnu stratégiu ľudských práv, ktorá inkorporovala prvky z rodovej ideológie. R. Fico sa pridal až vo februári 2014, keď už kandidoval na prezidenta. KDH jednotne vydržalo politický a mediálny tlak liberálov i odskočenie strany Most-Híd od dohody. Opäť stará lekcia – jednota vyhráva, trieštenie prehráva. Pripomínam pre pamäť, že pri záverečnom hlasovaní o novelizácii ústavy 4. júna 2014 sa tí poslanci, čo predtým KDH odchodom oslabili, zachovali už celkom inak: Daniel Lipšic sa zdržal, Radoslav Procházka vyšiel na chodbu a nehlasoval a Jana Žitňanská odcestovala do Bruselu riešiť svoje administratívne náležitosti ako budúca poslankyňa EP…

    Vaša otázka o návrate ľudí okolo Vladimíra Palka je otázkou pre súčasné vedenie hnutia a pre tých, čo odišli. Som presvedčený, že oddelené skupiny kresťanských demokratov potrebujú predovšetkým dobrú vôľu. Zmierenie treba hľadať skôr tam, kde bolo alebo je nepriateľstvo. Dobrá vôľa a zrelosť prekonáva nielen staré deliace čiary, ale rieši hlavne aktuálne problémy. Bez úprimného úsilia o spoločné dobro prehrávame všetci, prehráva hodnotová politika a spravodlivosť v našej krajine. Preto znovu apelujem viac na poučenie z minulosti než jej revidovanie a na hľadanie spoločnej pôdy, spoločných záujmov, spoločného dobra a tým aj spoločného víťazstva kresťanských demokratov nad svojimi slabosťami, malosťami, deleniami. A pripomínam, že každý má v rukách zmenu vlastného osobného postoja. Ostatné sú len lacné výzvy alebo očakávania od druhých.

    Názorová, veková a profesijná pluralita sú prejavom sily a zrelosti politického spoločenstva. Férová súťaž myšlienok a programov spoločenstvo obohacuje. Aj preto sme mohli pri 25. výročí dokončiť nový základný program Cesta pre Slovensko a schváliť silnú stratégiu politickej a personálnej otvorenosti pod názvom KDH+. Veľmi som si želal, aby KDH bolo dobrým a otvoreným domovom. Pluralita najviac závisí od predsedu a od vedenia hnutia. Prajem to hnutiu aj v tomto čase.

    Študenti z Nigérie, kde pôsobí islamistická skupina Boko Haram, na konferencii v Budapešti

    Značka KDH v našej najvyššej politike veľmi chýba. Najmä v tomto období, keď slovenská spoločnosť je tak veľmi rozdelená. Kresťanský volič je sklamaný z politiky vládnych strán, ale zároveň frustrovaný pri pohľade na súčasnú opozíciu. Nevidí v nej totiž nádej pre „slušné Slovensko“, po ktorom volá verejnosť na námestiach. Môže táto patová situácia pomôcť návratu KDH na stratené pozície?

    Je tu veľký a rastúci dopyt po slušnej politike. A dovolím si tvrdiť, že bez KDH slušná alternatíva voči skorumpovanej súčasnej moci ani nevznikne. Tak ako bolo toto hnutie Novembra ’89 rozhodujúce pri budovaní základov slobody a demokracie a pri porážke a prekonaní mečiarizmu, tak bude dôležité pre prekonanie desaťročného dedičstva Fica. KDH by sa malo otvoriť pre ľudí a spoluprácu s podobne zmýšľajúcimi, posilniť svoju odbornosť a ponúkať skutočné riešenia pre spravodlivý štát a solidárnu spoločnosť. Čaká nás veľa práce pri prekonávaní korupcie pri eurofondoch a štátnej pomoci, v zdravotníctve, v pozdvihnutí školstva a vedy. A predovšetkým pri obnove dôveryhodnosti polície, prokuratúry, súdnictva a štátu dovnútra i navonok. Úkladná vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nás všetkých vyzýva k hľadaniu pravdy a presadzovaniu spravodlivosti. Ich obeta nadobudne zmysel, len ak sa v národe prebudí aktívne svedomie a Slovensko sa zmení k lepšiemu.

    Po posledných, pre KDH neúspešných voľbách, ste ako jeho predseda čelili zo strany kresťanskej verejnosti ostrej kritike. Tej sa vám dostalo aj v mojom komentári pre magazín Cesta+. Mrzí ma, že som vám v tom čase nedal priestor vysvetliť situáciu z vášho pohľadu. Ale možno teraz je ešte lepší čas, vzhľadom na časový odstup a akýsi nadhľad…

    Ďakujem za tento váš dnešný postoj. Áno, bolo vtedy veľa kritiky na moju hlavu a málo priestoru na pokojné a pravdivé zhodnotenie výsledkov. Za volebný výsledok je vždy politicky zodpovedný predseda, aj keď nemá všetky nástroje v rukách. Väčšina krajských predsedov v hnutí, ktorí už dnes na svojich postoch nie sú, ma hneď po 5. marci 2016 verejne, cez médiá vyzývala na okamžité odstúpenie. Bola v tom zmes zlomyseľnosti, falošných ambícií a paniky. Bolo to nerozumné, pretože keď som im zakrátko vyhovel, dostali vývoj do neriadeného procesu, s ktorého dôsledkami teraz zvlášť oni majú problém. Ja som nepotreboval žiadne výzvy na odstúpenie, pretože som tri dni pred voľbami v denníku Pravda avizoval, že „ak hnutie nebude rásť, ja ho viesť nebudem“. Toto svoje presvedčenie a vnútorné nastavenie som vyjadril už tri roky predtým v rozhovore pre denník SME. Bolo však potrebné rozvážne a zodpovedne pripraviť personálne a systémové zmeny na sneme. Z poškodenej lode sa neuteká, treba ju zaviesť do prístavu, dobre opraviť a pokojne vymeniť velenie.

    To bola moja predstava, ktorej som však už pre neprimeraný tlak nemohol vytvoriť priestor a podporu. Požiadal som všetkých z predsedníctva KDH, aby zbytočne a nerozumne neodstupovali, ale zachovali až do snemu funkčné vedenie. Podpredsedu Pavla Zajaca som po jeho súhlase podľa Stanov poveril zastupovaním až do júnového snemu hnutia a po rokovaní s Milanom Majerským, už vtedy predsedom celoslovenskej Kresťanskodemokratickej samosprávy a primátorom Levoče, som ho na poslednej tlačovke verejne označil za svojho najvhodnejšieho nástupcu. Po tejto základnej príprave som sa 15. marca 2016, desať dní po parlamentných voľbách, funkcie predsedu vzdal. Nechcel som ďalej oponovať tlaku tých, ktorí mali inú predstavu o riadení hnutia a mňa mali za najväčšiu prekážku. Milan túto výzvu sprvoti prijal a začal sa na snem pripravovať ako kandidát na nového lídra. Keď však videl situáciu na okresných snemoch, nedostatok podpory od niektorých štruktúr, podmieňovanie jeho zvolenia vzdaním sa primátorstva až nakoniec postavenie ďalšej kandidátky Eleonóry Porubcovej s podporou už spomínanej skupiny krajských predsedov a krajských tajomníkov, oznámil mi, že sa rozhodol ešte pred jej ohlásením ašpirácie na predsedníčku vzdať svojej kandidatúry. Bol som sklamaný, lebo Milan bol najvhodnejší kandidát, pripravený na pokračovanie v obnove hnutia zvnútra. Potvrdili to aj minuloročné voľby, v ktorých sa stal županom v Prešovskom kraji. Tento bol vždy pre hnutie volebne najsilnejším krajom.

    Dalo sa v KDH urobiť pre posilnenie výsledkov viac?

    Vždy sa dá urobiť viac. Ale to nie je len úloha predsedu. Keď som prevzal vedenie v roku 2009, KDH bolo šieste medzi šiestimi parlamentnými subjektmi. Po voľbách 2010 sme sa posunuli na štvrtú priečku a do vlády. Začali sme obnovu hnutia, vytvorili Konzílium, radu expertov, oživili činnosť zväzov, bola reštartovaná Nadácia Antona Tunegu, rozbehli sme každoročný Deň rodiny pre členov a sympatizantov a novoročné duchovno-politické sústredenia pre funkcionárov, tajomníkov a zamestnancov hnutia. Bolo vidieť omladenie i novú vitalitu. Po nerozumnom povalení vlády Ivety Radičovej poslancami SaS, OĽaNO a OKS a po kauze Gorila sme sa posunuli na druhé miesto za Smer-SD. Tak to bolo aj v nasledujúcich komunálnych, regionálnych a európskych voľbách. Hnutie sa mohlo po takmer pätnástich rokoch od obdobia rokov 1994 – 1998 opätovne začať stavať do úlohy lídra opozície a hlavného oponenta vládnucej strany Smer-SD. Nanešťastie, znovu prevládli ambície niektorých politikov nad úsilím o jednotu a rozvoj hnutia. A tak už pred voľbami roku 2011 v súvislosti s pádom vlády začal podpredseda D. Lipšic na ministerstve vnútra nám všetkým za chrbtom organizovať svoju skupinu a budúci nový subjekt, s ktorým vyšiel po voľbách. Mal realizovať „sen pre Slovensko“, ako to oznámil na Turíce v máji 2012. Z hnutia NOVA, do ktorého pozval odídencov od Sulíka, však nakoniec bola nie nová väčšina, ale stará menšina, ktorej kandidáti sa nakoniec prihlásili na kandidátku u Matoviča. Pritom D. Lipšic dostal od nás v júni 2015 ponuku rokovať o účasti na listine KDH. Ďalším adeptom na prezidenta, potom na gazdu pravice a na premiéra bol R. Procházka. Vznik a rozhodnutia jeho Siete znamenali nielen odobratie hlasov KDH, ale aj ich rýchle, zradné a pre spoločnosť veľmi drahé odovzdanie Ficovi, aby mohol znovu pohodlne vládnuť.

    Čo k tomu dodať? Ako možno udržať v slobodnom spoločenstve ľudí, ktorí politicky vyrástli cez KDH a dostávali popredné funkcie, ale ktorí si zaumienili uprednostniť trieštenie a ísť svojou cestou? Tu sa hodí africká múdrosť, ktorú som na Rade KDH pri ohlásení Procházkovej platformy spomínal: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choď spolu.“ Aj preto som presadzoval stratégiu KDH+, aby sa ku KDH pridávali podobne zmýšľajúci odborníci, politici a organizácie. Pridal sa Miro Pollák, Peter Švec, Ján Filc, Peter Kubina, poslanci Ivan Štefanec v EP, Jozef Mikuš a Alojz Hlina v NR SR, štyria poslanci vo VÚC, strany Občania a DS, SAMP – Slovenská asociácia malých podnikateľov a živnostníkov. Aj Richard Vašečka, Anna Verešová a ďalší dostali pozvanie, aby spolupracovali alebo kandidovali, ale rozhodli sa inak.

    KDH ako nositeľ odkazu Novembra ‘89 chcelo a chce ísť spolu a ďaleko. Nie všetko nové je dobré, a nie všetko staré je zlé. Slovensko za toto opakované trieštenie a oslabovanie kresťanskej demokracie platí pokračovaním skorumpovanej, nespravodlivej politiky. Samozrejme, urobili sme aj chyby v parlamente, kde nebolo dosť disciplíny a jednoty v klube poslancov. V kampani sme sa dostali do vleku tém Smeru. V Európe zavládla a vrcholila bezprecedentná migračná kríza. Na tejto vlne problémov a obáv rástli populisti a extrémisti, kým štandardné strany všade strácali. Aj nás to zasiahlo, aj keď obavy medzi ľuďmi boli stranou Smer a niektorými novinármi a webmi vyvolávané umelo a živené účelovo. Ovocie tejto vlny je škodlivé a viditeľné. Na stave spoločnosti a politiky máme podiel všetci – politici aj novinári, podnikatelia, učitelia, verejná správa, kultúrna obec, duchovné autority, občania. Spolu to však aj dokážeme zmeniť k lepšiemu. Ten čas prichádza. Fico po desiatich rokoch padol. Teraz je dôležité, aby skončila aj nezodpovedná a skorumpovaná politika. Sme v „osmičkovom roku“. Tohtoročný vývoj už je veľmi zaujímavý, môže byť zlomový. Slovensko bude také, akým ho bude chcieť mať väčšina občanov. Náš osud je vďaka slobode v našich rukách, a je to aj naša zodpovednosť.

    Návšteva v centrále Charity v Dakare, v Senegale.

    Vráti sa podľa vás KDH na stratené pozície s Alojzom Hlinom, alebo by bol lepším predsedom Richard Vašečka?

    Áno, vráti sa, som o tom presvedčený. S kým na čele, o tom rozhodli v hlasovaní delegáti snemu v Ružomberku. Rozdiel bol výrazný v prospech A. Hlinu, ale podpora R. Vašečku za krátky čas v hnutí bola na sneme významná, takmer tretinová. Už sa vracajú stratené hlasy z OĽaNO a zo Siete. KDH sa zaiste vráti na vyššie pozície, ak v ňom bude viac jednoty a viac úsilia o spravodlivosť na Slovensku, v Európe i vo svete. A to závisí najviac od lídra a vedenia. Uvítal som súťaž o predsedu. Férová súťaž hnutie posilňuje, ale nezdravé vymedzovanie sa a boj o moc ho oslabí. Viem, čo je férová súťaž, bol som v takej v roku 2000 s Jánom Čarnogurským. Ten v polčase rozhodovacieho procesu pred snemom v Trenčíne odstúpil a ukázal na svojho nástupcu, Pavla Hrušovského. A keď som nakoniec na sneme získal 42 % hlasov, a teda nevyhral, nepovažoval som to za prehru. Lebo zmene na čele som výrazne dopomohol, a prijal som vo vedení post podpredsedu. Hnutie sa upokojilo a zmohutnelo, prestal odliv členov do SDKÚ. Žiaľ, to bol jediný prípad súťaže o predsedu v histórii hnutia, keď výsledkom nebol odchod porazeného a založenie ďalšej, konkurenčnej strany. Po prehratých voľbách predsedu z hnutia odišli J. Klepáč a neskoršie aj M. Dzurinda. Keď sa KDH ďalším odchodom ľudí okolo V. Palka a vznikom KDS znovu oslabilo, v decembri roku 2008 za mnou do Bruselu prišiel Pavol Hrušovský, aby som sa predčasne vrátil z Európskej komisie domov vystriedať ho na poste lídra.

    Preto bude dôležité, aby svoj prínos pre novú jednotu rozvinul aj Richard Vašečka a aby bol ponúknutý priestor aj ďalším hodnotovo a programovo blízkym politikom. KDH nikdy nebolo stranou jedného muža, ani teraz ňou nemá byť. Predseda je prvý medzi rovnými, ale aj prvý v zodpovednosti za výsledky a stav hnutia. Hnutie je demokratické, budované zdola. To nie je slabina v dnešnej slovenskej ponuke strán, ale prednosť. Prejavuje sa to výrazným potenciálom aj na komunálnej a regionálnej úrovni. Má jasnú identitu, ku ktorej netreba mená, pomlčky či vysvetľovanie. Som rád, že od návrhu meniť Stanovy predsedníctvo na sneme v Ružomberku nakoniec ustúpilo. Treba sa sústrediť viac na program pre ľudí a na riešenie súčasnej politickej situácie. Krajina akútne potrebuje dôveryhodnú alternatívu. KDH by malo posilňovať tímovosť, odbornosť cez Konzílium a expertov a zodpovednosť. Spájať skúsenosti a osvedčené hodnoty s novými prístupmi a zrozumiteľnou komunikáciou. A bude to znovu „sila, čo Slovensko dvíha“. To bolo jedno z hesiel hnutia v prvých slobodných voľbách v júni 1990.

    Článok: https://www.slovoplus.sk/clanok/jan-figel-bez-kdh-slusna-alternativa-nevznikne

  • Mladí a náboženská sloboda

    Mladí a náboženská sloboda

    Evanjelické gymnázium v Martine privítalo na svojej pôde v utorok 17. apríla Jána Figeľa – osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete, ktorý diskutoval so študentami o aktuálnych výzvach a príležitostiach týkajúcich sa náboženskej slobody.

    Video: https://youtu.be/yTawdo00GM0

  • Niet ruže bez tŕnia, ani životnej cesty bez utrpenia

    Niet ruže bez tŕnia, ani životnej cesty bez utrpenia

    Ján Figeľ (58) prešiel rôznymi politickými funkciami. Od vyjednávača vstupu Slovenska do EÚ, komisára Európskej komisie, ministra dopravy, podpredsedu NR SR, predsedu KDH… až po tú dnešnú, ktorou je osobitný vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Popri tom prechádza zrejme svojou najdôležitejšou skúsenosťou, ktorou je vážne ochorenie kostnej drene. V našom rozhovore sa môžete dozvedieť, ako to všetko zvláda. Okrem iného sme hovorili aj o zmysle utrpenia, o minulosti a predpokladanej budúcnosti KDH, tiež o náboženskej slobode vo svete a v EÚ.

    Ako sa máte?

    Ďakujem za otázku a záujem, ide to. (úsmev) Z hľadiska duchovného lepšie, ako si zaslúžim. Mám milujúcu manželku a peknú, rozrastajúcu sa rodinu, čo ma robí šťastným a vďačným. Z hľadiska zdravotného zápasím s vážnou chorobou, ale výsledky sú nádejné.

    Pracovne som vyťažený. Začal som pred dvomi rokmi rozvíjať novú misiu ako prvý osobitný vyslanec EÚ pre slobodu náboženstva alebo viery vo svete – je to náročné, výnimočné a veľmi potrebné poslanie. Vidím v tom aj kus poslania Slovenska, ktoré sa však v ostatných rokoch trápi s nedostatkom bezpečnosti a spravodlivosti pre vlastných občanov a na úrovni štátnej moci, žiaľ, nevenuje žiadnu pozornosť a podporu náboženskej slobode vo svete. Vytváranie falošného obrazu ohrozenia a nepriateľa umožňuje mocným nerušene zneužívať moc. Tak to bolo za Mečiara (opozícia, médiá, Západ) a tak je to aj za Fica (opozícia, médiá, migranti, Soros)…

    Z vašich slov vyplýva, že sa aj napriek narušenému zdraviu pevne držíte pravidla rakúskeho psychiatra Viktora Frankla, ktoré je vám blízke: „Princíp života od nás vyžaduje, že nemusíme vždy vyhrávať, ale nesmieme sa nikdy vzdávať.“ Aplikovali ste ho v politickom živote a robíte to aj teraz počas ťažkej choroby…

    Život je prvý a najväčší dar a má svoj zmysel. Kde je zmysel života, tam je aj vôľa k životu a cesta dopredu, v každej situácii. A najväčším zmyslom života je láska. Viktor Frankl svoju terapiu vybudoval po tom, čo prešiel „fabrikou na smrť“ v koncentračnom tábore Osvienčim. Napriek tomu, ba priam preto, šíril svoje pozitívne myslenie a terapiu zmyslu po celý svoj život. Ani v športe, politike, podnikaní, pri výchove, v medicíne nie vždy vyhrávame, ale kto sa vzdáva, ten už prehráva. Áno, čo rozhoduje v živote je odvaha a vytrvalosť, nie úspechy a prehry. Tie sa striedajú. A nevzdávam sa ani v zápase s chorobou.

    Platí tento princíp aj vo vašom duchovnom živote?

    Áno, lebo aj tam sú víťazstvá a pády, rôzne obdobia a zápasiace protiklady. Pápež František inšpirujúco hovorí, že „každý svätec má minulosť a každý hriešnik má budúcnosť“. Je to jednoducho vyjadrená skúsenosť a odhodlanie, ktoré poznajúc a prijímajúc minulosť tu a teraz koná tak, aby sa formovala lepšia budúcnosť, ba čo viac, večnosť.

    Niektorí ľudia, ktorí zažívali podobnú skúsenosť s chorobou ako vy, hovoria, že sa im život zrýchlil. Iní zase, tvrdia presný opak. Ako sa zmenilo vnímanie času u vás?

    Skôr vnímanie obsahu života a vzťahov sa podľa mňa mení pri chorobe. Rýchlosť je vysoká stále, mám taký pocit. Možno preto, že nie som ležiaci alebo domáci pacient, ale pracujem aj vo svete. Vážne ochorenie nás formuje oveľa väčšmi než všednosť každodennosti, sviatočné dni či dovolenka. Choroba mi pomohla lepšie spoznať hodnotu každého dňa, týždňa a mesiaca. Ale predovšetkým nanovo usporiadať priority, posilniť rodinnú vzájomnosť a lásku, prehĺbiť duchovný život, rozlíšiť priateľov od kolegov a známych. Skutočné priateľstvo je vzácne.

    V Pôstnom období pred veľkonočnými sviatkami sme sa snažili viac ako inokedy vnímať Ježišovo utrpenie a smrť, ktorou nás vykúpil. Má, podľa vás utrpenie zmysel aj v našom vlastnom živote?

    Niet ruže bez tŕnia, ani životnej cesty bez utrpenia. Ak je prázdne, bez zmyslu, je až neznesiteľným bremenom. Utrpenie je boľavým tajomstvom, zvlášť keď postihuje spravodlivých a nevinné deti. Ale ak je prijaté a pretavené na obetu, mení človeka, rodinu a spoločnosť, prináša dobré ovocie. Budúcnosť sa rodí cez obetu, počnúc zodpovedným materstvom a otcovstvom pri prijatí dieťaťa. Budúcnosť sa ničí konzumizmom, nenávisťou, sebectvom, strachom či ľahostajnosťou. Preto je Ježišov kríž a evanjeliová zvesť dôležitým potvrdením víťazstva nad smrťou. Smrť čaká každého z nás, len nevieme kedy. Ale s Kristom po Veľkom piatku pre nás prichádza veľkonočné vzkriesenie. Kristus so svojím krížom je inšpiráciou a silou pre tých, ktorí ho poznali a prijali. On má silu zmeniť naše osobné, spoločenské a svetové dejiny, nielen náš letopočet. Ale necháva nám úplnú slobodu rozhodovania.

    Diskusia o ľudských právach na záver filmového festivalu v Islamabáde v Pakistane (december 2017)

    Zmenilo utrpenie váš pohľad na Boha?

    Nielen pohľad, ale hlavne vzťah je iný. Obdobie vážnej choroby mi prinieslo osobnú, opakovanú skúsenosť s Bohom. Vďaka rodičom a výchove som od detstva spoznával príbehy velikánov dejín spásy. Napríklad praotca Abraháma. Bez skúsenosti s Bohom by určite nebol schopný obetovať svojho syna, veď milujúci otec to nerobí. Dnes už rozumiem, prečo sv. Pavol hovorí viac o istote, než o viere: „Viem, komu som uveril, a som si istý!“ Viera je z počutia, istota je zo skúsenosti. Boh je Svetlo sveta, je živý a je blízko.

    Ako popri vážnej chorobe zvládate pracovné vyťaženie? Minimálne podľa programu zahraničných ciest nie je malé. Pokojový režim to ani náhodou nepripomína.

    Viem, že pokoj vyzerá inak a je príjemný. Ale to by som považoval za vzdávanie sa v zápase s chorobou. Moja liečba na NOÚ v Bratislave je ambulantná a bolo možné ju zladiť s pracovnými povinnosťami vo svete. Moja práca je všestranne náročná, s rizikami, rozrastá sa. Ale ide to a robím po dohode s lekármi. A hlavne, výsledky mojich testov sú stále lepšie.

    Od mája 2016 ste osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. O vašej práci, vašom novom poslaní, ste dosť podrobne informovali v rozhovore pre náš magazín približne pred rokom. Podaril sa vám odvtedy podobný úspech, ako bolo napríklad vyslobodenie viacerých ľudí z väzenia v Sudáne, vrátane českého kresťanského misionára Petra Jaška?

    Úspešné boli rôznym spôsobom aj misie do Iraku, Jordánska, Spojených arabských emirátov, Senegalu, Maroka, i nedávno do Pakistanu, Vietnamu a Južnej Kórey. Všade je iná situácia. Niektoré krajiny sú po konflikte, niektoré sú príkladom medzináboženského dialógu a spolupráce. Mojou úlohou je napomáhať náboženskú slobodu a spolužitie s podporou nástrojov rozvojovej politiky EÚ. Stretávam pritom predstaviteľov politického, náboženského, akademického a spoločenského života. Niektoré návštevy priniesli opätovné pozvanie na návštevu a pokračovanie v spolupráci – napríklad v Iraku, Pakistane, Sudáne, Vietname. A to je dobrý znak, lebo v tejto agende ide o dlhodobé procesy a ciele. O citlivých veciach nemôžem hovoriť, kým nie sú uzavreté. Pracujem na viacerých záležitostiach v zložitých podmienkach prenasledovania.

    V Sudáne sa vám podaril veľký diplomatický úspech. Pustili vás k významnému obhajcovi ľudských práv, profesorovi Ibrahimovi Mudawimu, ktorý bol nominovaný na Sacharovovu cenu Európskeho parlamentu. O tejto krajine je známe, že odmieta púšťať k väzňom svedomia zahraničných predstaviteľov. Nakoniec to bol váš osobný prístup, ktorý pomohol otvoriť dvere väzenskej cely. Ocenil ho aj miestny minister zahraničia, ktorý sa zrejme medzi diplomatmi s niečím podobným nestretáva…

    Znamená to, že je dôležitý aj spoločenský takt? Môže sa v podobných situáciách, v súvislosti s niektorými diplomatmi, negatívne odzrkadľovať akási nadradenosť „civilizovanejšej“ Európy?

    Na úvod mojej návštevy som bol svedkom ostrého odmietnutia takejto požiadavky od skupiny európskych diplomatov s tým, že je to neprípustné zasahovanie do vyšetrovania a vnútorných záležitostí Sudánu. Pri osobnom stretnutí so šéfom sudánskej diplomacie som nielen vyjadril záujem o vážnu spoluprácu, ale aj záujem o konkrétne prípady väznených Sudáncov, medzi nimi Ibrahima Mudawiho. Ja som neprišiel poúčať, obviňovať či zahanbovať, ale pracovať na pozitívnych zmenách s tými, ktorí sú ochotní prijať takúto spoluprácu a ciele. A bolo ich celkom dosť. Hovoril som o náboženskej slobode v parlamente, v Národnej komisii pre ľudské práva, na dievčenskej univerzite v Chartúme, s ministrami, s predsedom Najvyššieho súdu.

    Po dvoch dňoch mi politické a bezpečnostné zložky odkázali, že Mudawiho môžem navštíviť, ale hneď a bez sprievodu. Bolo to prelomové gesto a nezabudnuteľné stretnutie, vrátane polemiky s vyšetrovateľmi. Keď som sa pýtal ministra zahraničia Ghandoura na dôvod tohto ústretového rozhodnutia, povedal mi, že si cenia môj odlišný, konštruktívny prístup.

    Patriarcha koptskych katolíkov Sidrak z egyptskej Alexandrie.

    Ak sa nemýlim, profesorovi Mudawimu hrozilo vo väzení doživotie. Nakoniec bol po stretnutí s vami prepustený na slobodu… Vnímate to v novej funkcii ako najväčší úspech?

    Áno, sudánske výsledky boli zatiaľ najväčším úspechom. Profesor Mudawi bol neskoršie, po mojej návšteve prepustený na slobodu spolu s ďalšími piatimi ľudskoprávnymi aktivistami. Čo bolo pozoruhodné, minister Ghandour ma informoval diskrétne vopred, deň pred zverejnením prezidentovej milosti. A zdôraznil, že mi to oznamuje ako prvému zahraničnému predstaviteľovi. Neinformoval prv mocných kolegov na čele diplomacií USA, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka či EÚ, ale mňa ako osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu. Bolo to ovocie dôvery a signál o záujme pokračovať v začatej spolupráci. Na osude každého človeka záleží. Dôležité sú preto nielen pozitívne procesy a aktivity, ale aj konkrétne prípady prenasledovaných. Pomohol som oslobodiť v Sudáne spolu deväť väzňov svedomia. Človeka to nesmierne teší a povzbudzuje v ďalšom úsilí. Obetiam nespravodlivosti ubližuje nielen zločin, ale aj naša ľahostajnosť a mlčanie.

    Európa môže pre mier, stabilitu a rozvoj v konfliktných oblastiach urobiť veľa. Na rozdiel od USA nemá také zaťažené vzťahy a negatívne vnímanie verejnosti. Zjednotená Európa je videná ako reálny príklad mierového a slobodného spoločenstva štátov, ktoré je prosperujúce a atraktívne. Čím viac sme schopní predchádzať konfliktom a prenasledovaniu vo svete, tým viac preventívne riešime utečeneckú a migračnú krízu tam, kde vzniká, už pred hranicami Európy. Je to naša zodpovednosť i náš záujem.

    V spomínanom rozhovore pre náš magazín ste definovali, čo znamená náboženská sloboda, ktorú sa ako zástupca EÚ snažíte presadzovať vo svete. Povedali ste, že je to okrem iného aj právo „sám alebo v spoločenstve s inými verejne alebo súkromne manifestovať vieru či svoje náboženstvo“. Asi nie je jednoduché toto právo obhajovať v nedemokratických krajinách. Však?

    Je to veľmi náročné, zároveň ale veľmi potrebné, pretože tu ide o základnú, univerzálnu hodnotu dôstojnosti každého človeka, ktorý sa rodí slobodný a rovný v právach. A sloboda veriť či neveriť alebo zmeniť vieru je najvnútornejším výrazom slobody svedomia. Zároveň je to právo prejavovať túto slobodu „učením, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov“. Treba povedať, že ide o lakmusový test ostatných politických, občianskych, ekonomických a kultúrnych práv. Mali by sme si to ešte pamätať z obdobia komunistickej totality. Sloboda náboženstva a svedomia, ako ukázala napríklad aj sovietska diktatúra, je dôležitá ani nie tak pre prežitie jednotlivých náboženstiev, ale pre spravodlivosť a dobré spravovanie spoločnosti, ktoré je tak veľmi dôležité pre veriacich i neveriacich, pre ľudí nábožensky i sekulárne založených.

    Tri štvrtiny ľudí vo svete dnes žijú v krajinách, kde sú veľké alebo veľmi veľké obmedzenia slobody náboženstva a svedomia. A trend je negatívny. Je to aj vďaka pomerom v najľudnatejších štátoch – v Číne a Indii, v Ázii, Afrike, na Blízkom východe. Okrem toho existuje diskriminácia či prenasledovanie vďaka neštátnym aktérom, akými sú teroristické či islamistické bojové organizácie ako ISIS, Boko Haram, Taliban a ďalšie.

    Článok: https://www.slovoplus.sk/clanok/jan-figel-niet-ruze-bez-trnia-ani-zivotnej-cesty-bez-utrpenia