Ján Figeľ

Mesiac: august 2018

  • Dosť bolo rečí o masakrovaní Rohingov, treba konať

    Dosť bolo rečí o masakrovaní Rohingov, treba konať

    Masové vraždenie v Rakhinskom štáte sa začalo vyšetrovať, boli uvalené vízové zákazy. Čo treba urobiť ďalej?

    Po genocídach v Rwande a Srebrenici sa slová „nikdy viac“ začali používať v medzinárodnej komunite ako mantra. Napriek tomu sa to opakované „nikdy viac“ v Rakhinskom štáte Mjanmarska zopakovalo.

    Bolo 25. augusta 2017, keď armáda spustila vojenskú ofenzívu, ktorá donútila viac ako 700 000 Rohingov utiecť zo svojich dedín do susedného Bangladéša. Predpokladá sa, že zavraždených boli tisíce. Medzinárodné organizácie informovali o masových znásilneniach, očití svedkovia opisovali, ako bábätká a deti, ktoré vojaci vytrhli z rúk svojich rodičov, boli hádzané do horiacich domov alebo utopené v riekach. Rodiny zhoreli zaživa vo svojich domovoch, dedinčania sa museli zoradiť do radu a boli zastrelení, bez ohľadu sa útočilo na civilistov. Odstupujúci komisár OSN pre ľudské práva Zeid Ra’ad al Hussein opísal to, čo sa stalo, ako „učebnicový príklad etnických čistiek“. Osobitná spravodajkyňa OSN pre ľudské práva v Mjanmarsku Yanghee Lee hovorila, že videla “typické znaky genocídy”.

    V priebehu nasledujúcich týždňov budú uverejnené dve významné správy. Očakáva sa, že Spojené štáty zverejnia výsledky vyšetrovania, ktoré môžu dospieť k záveru, že išlo o genocídu. Vyšetrovacia misia OSN, ktorá bola vytvorená minulý rok ešte pred začiatkom ofenzívy, taktiež predloží svoju správu, kde môže odporučiť mechanizmy na vyvodenie zodpovednosti. Dôkazy a odporúčania v týchto správach si zaslúžia veľkú pozornosť, pretože je nevyhnutné, aby medzinárodné spoločenstvo nazbieralo politickú vôľu konať. Tento týždeň bude o situácii opäť diskutovať Bezpečnostná rada OSN, ako to už viackrát urobila. Takéto diskusie sú potrebné, ale musia prejsť od rokovaní k činom.

    Korene krízy

    Táto kríza sa, samozrejme, nezačala pred rokom. Prenasledovanie Rohingov trvá už desaťročia. Toto prevažne moslimské obyvateľstvo bolo vystavené dehumanizácii a marginalizácii, zbavené občianskych práv a štátnej príslušnosti. Čelilo obmedzeniam pohybu, manželstva, prístupu k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti a slobode náboženského vyznania.

    V roku 2012 došlo k vypuknutiu násilia medzi rakhinskými budhistami a rohingskými moslimami, kvôli čomu sa museli tisíce ľudí vysťahovať a v častiach krajiny to vrelo. Rohingovia skončili v núdzových táboroch v hrozných podmienkach, ktoré pozorovatelia prirovnávajú ku koncentračným táborom. Mjanmarská armáda spustila ďalšiu vojenskú akciu v októbri 2016. Tá bola len začiatkom minuloročnej dramatickej eskalácie.

    Ako ďalej, čo treba urobiť? Európska únia, USA a Kanada zaviedli vízový zákaz pre niekoľkých vojenských a bezpečnostných pracovníkov – to je vítaný krok. Washington nedávno posilnil niektoré sankcie voči určitým osobám, aj keď nie voči mužovi, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný – vrchný veliteľ Min Aung Hlaing.

    Neexistuje však žiadne globálne zbrojné embargo, žiadne cielené sankcie proti vojenským podnikom a žiadne opatrenie na ukončenie beztrestnosti páchateľov tým, že by boli na medzinárodnom trestnom súde uznaní za páchateľov trestných činov proti ľudskosti. To sú kroky, ktoré by mala prijať OSN a jej členské štáty.

    Ukončiť túto beztrestnosť je nevyhnutné. Aj dejiny nám ukazujú, že ak tí, ktorí sa dopúšťajú zločinov proti ľudskosti, trestu uniknú, oni alebo aj iní to budú považovať za signál, že môžu opakovať tie isté zločiny. Pred 18 mesiacmi sme pred týmto varovali.

    Potreba spravodlivosti a zmierenia

    Musíme však zvážiť aj to, čo iné je ešte možné urobiť popri presadzovaní spravodlivosti a zodpovednosti. Mjanmarsko bolo v posledných rokoch rozdelené etnickými konfliktmi, ktorým v posledných rokoch priliala olej do ohňa náboženská neznášanlivosť a nenávisť. Proti týmto hlasom je potrebné konštruktívne zakročiť, budovať dlhodobý mier a zmierenie, podporiť zásadu slobody náboženstva a viery, založenú na úcte voči ľudskej dôstojnosti pre každého človeka v Mjanmarsku. Je treba čeliť zabehaným naratívom, bojovať proti nenávistným prejavom, rešpektovať občianske práva Rohingov, presadzovať pokoj v rámci všetkých náboženstiev, posilniť skutočný mierový proces a zintenzívniť politický dialóg.

    Možno je to úloha pre uznávaných medzinárodných mediátorov, ktorí bojujú za základnú dôstojnosť všetkých. Pápež František s týmto posolstvom navštívil Mjanmarsko v minulom roku – snáď jeho úrad môže zohrať úlohu pri zbližovaní rôznych ľudí v Mjanmarsku, ľudí rôznych rás a náboženstiev, vrátane Rohingov. Jedna vec je úplne istá: ak nebudeme riešiť nenávisť hlboko zakorenenú v spoločnosti, ktorá je manipulovaná stále silnou mjanmarskou armádou, budeme „znovu a znovu“ lamentovať, že sme zlyhali a nedokázali dodržať našu zodpovednosť chrániť. Ján Figeľ, Osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ Benedict Rogers, vedúci tímu pre Juhovýchodnú Áziu v ľudskoprávnej organizácii CSW

    Článok je dostupný tu: https://www.aktuality.sk/clanok/618846/dost-bolo-reci-o-masakrovani-rohingov-treba-konat-nazor/

  • Enough talk. Let’s have action on Rohingya massacres

    Enough talk. Let’s have action on Rohingya massacres

    Inquiries were held on the mass killings in Rakhine state and some visa bans imposed; here’s what must happen next

    After the genocides in Rwanda and Srebrenica, the words “never again” were uttered like a mantra by many in the international community. Yet a year ago in Myanmar’s Rakhine state, “never again” happened all over again.

    On 25 August 2017, the army unleashed a military offensive that forced more than 700,000 Rohingya to flee their villages into neighbouring Bangladesh. It is believed that thousands were killed. Human rights organisations have reported mass rape and eyewitness accounts describe babies and children snatched from their parents’ arms and thrown into burning homes or drowned in rivers. Families were burned alive in their homes, villagers lined up and shot and civilians targeted indiscriminately. Zeid Ra’ad al Hussein, the outgoing United Nations high commissioner for human rights, described what happened as “a textbook example of ethnic cleansing”, and the UN special rapporteur on human rights in Myanmar, Yanghee Lee, said she saw “the hallmarks of genocide”.

    Within the next few weeks, two significant reports will be published. The United States is expected to release the results of its investigation, which may conclude that what has occurred is genocide. The UN fact-finding mission, established before the offensive began last year, will present its report and may well recommend mechanisms for accountability. The evidence and recommendations of these reports must receive serious attention – it is essential that the international community summons the political will to act. This coming week, the UN security council will discuss the situation again, as it has done on several occasions already. Such discussions are vital, but they must move from talk to action.

    And yet of course the crisis did not begin a year ago. The plight of the Rohingya has been severe for decades. This predominantly Muslim population has been subjected to dehumanisation and marginalisation, stripped of citizenship rights, rendered stateless and facing restrictions on movement, marriage, access to education and healthcare and freedom of religion or belief.

    In 2012, violence broke out between Rakhine Buddhists and Rohingya Muslims, leaving thousands displaced and parts of the state smouldering. Rohingya were held in dire conditions in camps that observers compare to internment centres. A new campaign by the Myanmar military broke out in October 2016, a prelude to last year’s dramatic escalation.

    What, then, should be done? The European Union, the US and Canada have imposed visa bans on a few military and security personnel, which is a welcome step, and Washington has recently strengthened some sanctions against some individuals, although not yet the man ultimately responsible, the commander-in-chief, Min Aung Hlaing. But there is no global arms embargo, no targeted sanctions against military-owned enterprises and no action to end impunity by referring the perpetrators of crimes against humanity to the international criminal court. These are steps that the UN and its member states should now adopt.

    Ending impunity is essential because history shows that if those who perpetrate crimes against humanity get away with it, they or others will take it as a signal that they can repeat the same crimes. We warned of this 18 months ago.

    But we must also consider what else can be done in addition to justice and accountability. Myanmar has been torn apart by decades of ethnic conflict, fuelled in recent years by religious intolerance and hatred. Constructive steps towards long-term peace-building and reconciliation are needed, to counter the voices of intolerance and promote the principle of freedom of religion or belief, based on respect for human dignity, for every person of every race in Myanmar. Narratives need to be challenged, hate speech countered, the citizenship rights of the Rohingya respected, voices of peace within all religions strengthened and a genuine peace process and political dialogue enhanced.

    Perhaps there is a role for trusted international mediators whose only agenda is the basic dignity of all. Pope Francis visited the country last year and delivered this message – perhaps his good offices could play a role in bringing the different peoples of Myanmar, of different races and religions, including the Rohingya, together in dialogue. For one thing is absolutely certain: if hatred, deeply entrenched in society but manipulated by Myanmar’s still powerful military, is not addressed, we will be lamenting “again and again” our failure to live up to our responsibility to protect.

    Jan Figel is the European Union’s special envoy for freedom of religion or belief outside the EU

    Benedict Rogers is East Asia team leader at the human rights organisation CSW

    The article is available here: https://www.theguardian.com/commentisfree/2018/aug/26/enough-talk-lets-have-action-on-rohingya-massacres-myanmar-rakhine-state

  • Ján Figeľ: Sloboda náboženstva a svedomia v juhovýchodnej Ázii je pod rastúcim tlakom

    Ján Figeľ: Sloboda náboženstva a svedomia v juhovýchodnej Ázii je pod rastúcim tlakom

    Osobitný vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu vo svete Ján Figeľ bude spolu so spravodajcom OSN hlavným rečníkom na nadchádzajúcej konferencii o slobode náboženstva alebo viery v juhovýchodnej Ázii. V thajskom Bangkoku sa 17. až 19. augusta stretnú politickí a náboženskí predstavitelia a ľudskoprávni aktivisti z krajín tohto regiónu, ako aj predstavitelia relevantných medzinárodných organizácií.

    “Sloboda náboženstva a svedomia v krajinách juhovýchodnej Ázie vzbudzuje čoraz väčšie obavy. Zdá sa, že rastúci počet členov Združenia krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN) zneužíva dominantné náboženstvo na definíciu národnej identity. Niektoré členské štáty sa považujú za akýchsi strážcov tvrdení o náboženskej pravde. Takýto trend náboženstvo politizuje. Napríklad v Bruneji, kde je štátnym náboženstvom islam, je zakázané vyučovať iné náboženstvo. V Malajzii čelia moslimovia, ktorí chcú konvertovať na iné vierovyznanie, vážnym prekážkam. Vo Vietname pretrváva prenasledovanie náboženských menšín. Častým problémom v celej juhovýchodnej Ázii je štátna kontrola náboženských menšín, extrémna interpretácia náboženstva, kriminalizácia náboženských menšín pomocou nespravodlivej legislatívy a podobne. Aj toto budú témy konferencie. Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania patria k základným v medzinárodnom práve. Hlavným garantom slobody náboženstva sú štáty. No treba povedať, že úlohou štátov nie je len toto právo rešpektovať, ale aj zabrániť jeho porušeniu zo strany iných aktérov,” uviedol problematiku v tomto svetovom regióne Figeľ.

    V rámci svojej návštevy Thajska, krajiny s 94% zastúpením budhistov a 5% moslimov, sa Figeľ stretne aj s historikom, spisovateľom a budhistickým učiteľom Sulakom Sivaraksom a s predsedom poradnej rady výboru pre vykonávanie odporúčaní pre Rakhinský štát Surakiatom Sathirathaiom.

    Konferencia o slobode náboženstva alebo viery v juhovýchodnej Ázii sa koná už štvrtýkrát. Po jej prvom ročníku podpísali účastníci Deklaráciu slobody náboženstva alebo viery v juhovýchodnej Ázii. Jej druhé pokračovanie bolo vo Východnom Timore v Dili, kde sa účastníci zaviazali k tvorbe dlhodobých strategických plánov v tejto oblasti. Tretí ročník konferencie bol na Filipínach, kde sa začala formovať aktívna platforma predstaviteľov za slobodu náboženstva alebo viery.

    Článok dostupný tu: https://europskenoviny.sk/2018/08/17/jan-figel-sloboda-nabozenstva-a-svedomia-v-juhovychodnej-azii-je-pod-rastucim-tlakom/

sk_SKSlovak
en_GBEnglish sk_SKSlovak