Month: March 2024

  • Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky

    Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky

    Pred časom článok vydaný v Štandarde argumentoval, že naša politka potrebuje zmenu paradigmy. Predseda KDH Milan Majerský v ňom píše: „Potrebujeme zmenu paradigmy politického boja: chceme bojovať ZA riešenia dobré pre ľudí a spoločnosť, a nie PROTI zlým politikom a stranám.“

    Orientácia slovenskej politiky viac na program, na programové zhody a odlišnosti nás odvedie od dnešnej personifikácie a mocenskej polarity, ktoré našu situáciu charakterizujú. Ani svet, ani Slovensko nie sú čierno-biele. Nie sú tu dve skupiny ľudí – dobrí a zlí. Pomyselná morálna hranica ide cez svedomie každého človeka. Každá vládna moc potrebuje vyvažovanie a účinnú kontrolu. Ovocím takéhoto nastavenia verejnej moci je pluralita názorov a riešení. Pluralita je silou spoločnosti, nie slabosťou. Pluralita obohacuje a problémy nevytvára, ale rieši.

    V článku M. Majerského sa spomína aj moje meno v súvislosti s ústavným ukotvením definície, ochrany a podpory manželstva. Pred 10 rokmi som totiž ako líder KDH inicioval parlamentné rokovania a následne aj legislatívny návrh, ktorý podporilo rekordných 40 poslancov – spolupredkladateľov. KDH bolo v tom období podľa výsledkov volieb po 18 rokoch znovu v čele opozície. Vládnuci Smer-SD najprv rokovanie o ústavnom ukotvení ochrany manželstva odmietol.

    Keď sa však so záujmom o dohodu na ústavných zmenách v justícii prihlásil vtedajší premiér Robert Fico ako kandidát na prezidenta, KDH rokovanie s odvahou prijalo. Zároveň sme s rozvahou prizvali na účasť aj ďalšie strany vtedajšej Ľudovej platformy (SDKÚ-DS, Most-Híd), zapojili odborníkov a informovali verejnosť o rokovaniach o manželstve a súdnictve. Pre zjednodušenie, tú druhú tému mnohí nazývali “deharabinizácia”.

    Zmena Ústavy SR nebola ani o politickom kšefte, ani o príprave na spoločné vládnutie. Obidva legislatívne zámery malo KDH vo svojom programe. So Smerom-SD sa o dva roky spojili vo vládnej koalícii práve tí, ktorí od tejto ústavnej dohody s hlučnou kritikou KDH odskočili. Ak chce strana v menšinovom postavení politicky uspieť, musí mať odvahu, tvorivosť a vytrvalosť.

    Opozičné postavenie nemá byť dôvodom na rezignáciu na program a potreby ľudí. Novela ústavy slúži od 1. septembra 2014 ako posilnenie základu pre Slovensko, aby v našej krajine bolo viac solidarity, súdržnosti a spravodlivosti. Viac informácií o tejto ústavnej zmene vrátane relevantných dokumentov, možno nájsť v publikácii O ochrane manželstva v Ústave SR.

    KDH má v sebe hodnotový a programový základ, vďaka ktorému už opakovane pomohlo Slovensku zrealizovať svoje historické ciele a emancipačné túžby. V podstate boli tri: slobodný a demokratický právny štát, európska integrácia a bezpečnosť, a spravodlivé a rozvinuté Slovensko.

    Prvý bol zápas s komunizmom, ktorý bol nevyhnutným východiskom pre dnešnú slobodu a demokratický právny štát. Bol to zápas trvajúci desaťročia. Kresťanský a občiansky disent bol vytrvalý a nenásilný. Aj preto sme mali “nežnú” revolúciu. Po úvodnom vzopätí verejnosti a rýchlom rozpade VPN ako hlavnej sily Novembra, KDH svojimi ľuďmi (premiérom sa stal Ján Čarnogurský) a odhodlaním stabilizovalo a kultivovalo prvotné obdobie transformácie Slovenska a Československa na ceste k slobode a demokracii. 

    Druhým, zásadným zámerom bolo dosiahnuť európske a bezpečné Slovensko. KDH bolo prvou silou, ktorá ústami predsedu už vo februári 1990 postulovala cieľ “európskej stoličky a hviezdičky pre Slovensko”. Pre niektorých to bola ilúzia, pre iných provokácia. Dosiahnutie tohto cieľa spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom – teda s našimi susedmi – sa stalo pre hnutie kresťanských demokratov centrálnou úlohou.

    V čase rastúcej izolácie Slovenska za premiéra V. Mečiara sme sa úspešne integrovali do medzinárodných politických štruktúr EUCD, EDU a EPP. Kresťanskí demokrati nominovali v r. 1998 premiéra vlády širokej koalície M. Dzurindu, ktorá nás do EÚ a NATO úspešne doviedla. Bol som v tomto procese prítomný po celé obdobie ako hlavný vyjednávač pre vstup do Európskej únie.

    V novembri 2002 som ako vedúci delegácie slovenských poslancov predniesol prvý prejav na pôde Európskeho parlamentu za našu krajinu. Dva podpisy pod Prístupovou zmluvou do EÚ patria kresťanským demokratom – premiérovi M. Dzurindovi a mne. Následne som až do vstupu SR do EÚ  viedol skupinu slovenských poslancov – pozorovateľov v EP. Od 1. mája 2004 sa Slovenská republika stala členským štátom EÚ, a ja som sa stal členom Európskej komisie vedenej R. Prodim.

    Podobne som až do Pražského samitu NATO v novembri 2002 viedol prípravu na členstvo v Severoatlantickej aliancii ako spolupredseda  Výboru vlády PRENAME (PREparation for NAto MEmbership). Procesy, výsledky, podmienky a súvislosti sú aj pre budúce generácie autenticky zachytené v odborných publikáciách. Dôstojné a bezpečné postavenie Slovenska v Európe bolo dosiahnuté vďaka úsiliu občanov a spoločnosti, ale aj ich zodpovednej politickej reprezentácie. KDH, ako aj hlavná sila SDK po dlhé roky zohrávali v týchto procesoch kľúčovú, historickú úlohu. 

    Naša vízia má od začiatku aj tretí rozmer. Je to cieľ spravodlivého a rozvinutého Slovenska. Spravodlivosť je základom pokoja a zdrojom pokoja. Prázdne heslá, moc odtrhnutá od pravdy, kriminalizácia oponentov, kovbojské praktiky ani marketing spravodlivosť neprinášajú.

    Opakované výzvy na slušnosť po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v r. 2018 nepriniesli potrebné dlhodobé kvalitatívne zmeny. Slušnosť je málo, je to nízky cieľ. Slušnosť sa dá aj zahrať, môže byť maskou. No spravodlivosť je veľmi vážny a šľachetný cieľ. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Spravodlivosť má byť východiskom, cieľom a kritériom politiky, podobne ako dôstojnosť človeka. A to spravodlivosť pre všetkých a pre každého – pre poctivých, obyčajných ľudí i pre vrahov a zločincov. 

    Tam, kde je účinná spravodlivosť, fungujúci právny štát a kvalifikovaná, slúžiaca verejná správa, tam je logicky prítomný aj všestranný rozvoj, ktorý Slovensko tak očakáva – na celoštátnej, regionálnej i miestnej úrovni. Aby sa u nás dobre žilo, oplatilo pracovať, podnikať, investovať. Aby verejné zdravie a kvalitné vzdelanie boli dostupné pre všetkých. Vzhľadom na stav rezortov a sektorových politík prejavuje veľká časť spoločnosti nespokojnosť, výhrady a sklamanie. A to považujem za aktuálnu výzvu pre skúsené hnutie Novembra ’89, aby sa s plnou vážnosťou a zodpovednosťou pokúsilo ponúknuť vedenie a cestu pre spravodlivé a rozvinuté Slovensko.

    Dňa 16. marca 2024 sa KDH schádza v Žiline na svojom sneme, ktorý je štatutárnym zhromaždením delegátov s právom voliť predsedu a vedenie, a prijať rozsiahlu novelu Stanov. Tridsaťštyri rokov presahuje tzv. Kristove roky. Je to vek pre potvrdenie zrelosti. Zrelosť slovenských parlamentných strán je nevyhnutným predpokladom pre zrelosť slovenskej politiky.

    Vzhľadom na vývoj v Európe a jej okolí, na vojnu na Ukrajine a na stav našich vecí verejných, Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky. Je to alternatíva voči súčasnej moci i voči nastupujúcemu progresivizmu. Bez KDH takáto alternatíva nevznikne. A či vznikne, to závisí od odhodlania a od vedenia, ktoré vzíde z blížiaceho sa snemu KDH.

    Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie. 

    https://standard.sk/596634/slovensko-potrebuje-alternativu-rozumnej-a-zodpovednej-politiky

  • Slovensko a dva brehy Atlantiku

    Slovensko a dva brehy Atlantiku

    29. marca 2004 sa Slovenská republika stala členskou krajinou NATO. O mesiac neskôr sme sa stali súčasťou Európskej únie. Odvtedy sa udialo veľa vo svete i v našich dejinách. Vyrástla nová generácia, ktorá si nemôže pamätať iné geopolitické pomery. Aj preto je dôležité poznať rozhodujúce udalosti, chápať dôležité súvislosti nášho vývoja a rozlišovať zmluvné právo od šumov každodennosti, mediálnych ohlasov a hlavne od propagandy a klamstiev.

    Duch a litera Zmluvy a jej dodržiavanie

    Jasné dohody robia dobrých priateľov. Dohody treba dodržiavať. Toto sú dva starorímske princípy medzinárodného práva. V apríli 1999 nám Aliancia ponúkla MAP – Akčný plán pre členstvo. Až do Pražského summitu NATO v novembri 2002 som ako našu odozvu na MAP viedol prípravu Slovenska (Vládny výbor PRENAME) na členstvo ako štátny tajomník MZV. Bolo to náročné obdobie, no rozhodujúce a úspešné. Proces výrazne zvýšil informovanosť a podporu občanov pre toto dôležité rozhodnutie. Chcem pri tomto jubileu aliančného členstva všetkým pripomenúť ducha (preambulu) a centrálnu literu – jadro Severoatlantickej zmluvy, ktorá nás chráni i zaväzuje:

    SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949

    Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.

    Článok 5

    Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …

    Pohľad do povojnovej histórie

    Povojnová euroatlantická spolupráca a integrácia mala podobnú časovú os, ako slovenská cesta. Marshallov plán (1948) pre obnovu vojnou zničenej Európy mal dve ramená – hospodárske a vojenské. Prvé reprezentovala Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), ktorá vznikla v r. 1948, neskôr sa mimoeurópskym otvorením zmenila na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Vojenské rameno vzniklo v r. 1949 vo forme Severoatlantickej zmluvy a jej organizácie NATO. Rodiacu sa anglo-americkú politiku o povojnovom usporiadaní kontinentu však predbehol Schumanov plán, ktorý francúzska vláda ponúkla 9. mája 1950 Nemecku a ďalším krajinám. Bol to historicky bezprecedentný projekt a prekvapivá, no úspešná iniciatíva. Európska únia je ovocím a potvrdením mieru, ale nedokázala sa zatiaľ stať garantom a aktívnym tvorcom mieru na kontinente.

    NATO vzniklo ako reakcia na hrôzy Druhej svetovej vojny a expanziu sovietskej nadvlády a komunizmu v Európe. Alianciu vytvorilo 12 štátov, po nedávnom vstupe Fínska a Švédska je nás spolu 32. Je evidentné, že aj dnes s existenciou Aliancie majú problém najmä komunisticky a post-komunisticky zmýšľajúce kruhy. Európa samotná nebola schopná vytvoriť účinnú kolektívnu obranu. Zlyhal aj Bruselský pakt (1948), aj Európske obranné spoločenstvo (1954). A skutočnú vojenskú silu a význam nenadobudla ani následná Západoeurópska únia (rozpustená v r. 2011).  

    Slovenská cesta do NATO

    Slovenská republika na svojej ceste do spoločenstva slobodných demokratických krajín postupovala podobne. Po páde komunistického režimu, po demokratizačnom, transformačnom a emancipačnom procese vstúpila v r. 2000 do OECD a následne v r. 2004 do NATO a do EÚ. Bezpečnosť a stabilita umožňuje intenzívnu, vzájomne výhodnú spoluprácu, ba prosperitu. Táto logika a postupnosť platila nielen v minulosti, ale platí aj dnes. Nie je rozumné spochybňovať naše členstvo v NATO, pretože lepšiu bezpečnostnú a obrannú alternatívu Slovensko nemá. Slovensko v strede Európy nemá byť ostrovom, ale svorníkom. Poľsko, Česká republika a Maďarsko už ako členovia aktívne podporovali prizvanie Slovenska do Aliancie. Je dobré byť v jadre kompaktného regiónu. O to by sa mala usilovať každá slovenská reprezentácia.

    Slovenská cesta k vlastnej štátnosti a následne k plnohodnotnému európskemu a medzinárodnému postaveniu viedla aj cez úsilie slovenského a českého exilu, odboja a legionárov. Bez Clevelandskej a Pittsburskej dohody by nebolo Martinskej deklarácie, pretože by nebolo podpory prezidenta W. Wilsona a jeho plánu a porozumenia víťazných mocností po Prvej svetovej vojne pre vznik Česko-Slovenska. Uplynulo odvtedy dramatické storočie. Symbolicky i fakticky sa dá povedať, že Aliancia nám umožnila spojiť rozdelené rodiny a národ na oboch brehoch Atlantiku do jedného spoločenstva. V USA a Kanade sa k slovenským koreňom hlási takmer milión obyvateľov. Napriek emigrácii „za chlebom, za slobodou, či za obojím,“ ako hovorieval tiež exulant kardinál Jozef Tomko, v duchu preambuly Washingtonskej zmluvy sú Slováci a Slovenky na oboch brehoch Atlantiku odhodlaní „hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.“

    Zvlášť tento rozmer euroatlantickej integrácie Slovenska a nášho strategického spojenectva by som rád zdieľal s tými, ktorí kladú dôraz na národný rozmer nášho života a identity. Národ je prirodzené a dôležité spoločenstvo pre život a kultúru ľudí a pre ich spoločnú cestu dejinami. Slovenský národ si zaslúži pravdu, nie klamstvá a manipulácie, ktoré škodia ako toxíny a burina. Lebo pravda je základom slobody a spravodlivosti. Moc má preto slúžiť ľuďom vo svetle pravdy. Ona je víťaznou istotou, ako nám to v minulosti potvrdzoval nápis na prezidentskej štandarde („Pravda víťazí!“).

    Pokušenie neutrality a zmysel suverenity

    Byť neutrálny môže znamenať byť závislý, stratiť slobodu i suverenitu. Naše dejiny a poloha sú úplne odlišné od Švajčiarska, ba aj od príbehu Rakúska. Preto sú neutralistické úvahy naivné a voči národu nezodpovedné. Efektívna, fungujúca bezpečnosť je vždy nákladná. Slovensko takú bezpečnosť v izolácii nedosiahne. A naše dejiny sú toho dôkazom i lekciou.

    Suverénne rozhodnutia majú byť predovšetkým rozumné a zodpovedné, nielen nezávislé. Nežijeme v izolácii. Miera vzájomnej závislosti narastá, a hlavne pre menšie štáty sa stáva veľkou výzvou. Pri rozumnej a zodpovednej politike je náš osud v dobrých rukách. Vyjadrením spoločenskej zrelosti a zdieľanej vízie býva aj zahraničnopolitický konsenzus, ktorý synergicky spája štátnu politiku, verejnú diplomaciu a občiansku spoločnosť. Zhoda vyhlásení, záväzkov a skutkov, predvídateľnosť a spoľahlivosť postojov patria do spoločenstva podobne zmýšľajúcich priateľov, partnerov a spojencov. V súčasnosti sa tento konsenzus výrazne a rýchlo oslabuje. Je to však na škodu Slovenska.

    https://spolocnedobro.sk/slovensko-a-dva-brehy-antlantiku-jan-figel

  • NATO v slovenských hraniciach

    NATO v slovenských hraniciach

    Pred dvadsiatimi rokmi sa Slovenská republika stala súčasťou Severoatlantickej aliancie. Je veľa dôvodov nielen si to pamätať, ale vážiť si a rozvíjať túto dôveru a postavenie Slovenska.

     V Európe je znovu vojna. Tradične neutrálne štáty ako Fínsko a Švédsko prehodnotili svoj status a stali sa našimi spojencami. Mnohí u nás práve v tomto čase znovu spochybňujú význam členstva Slovenska v NATO. Neutralita by v slovenskom prípade neznamenala stabilitu a bezpečnosť, ale priniesla by novú formu závislosti a neistoty.

    Orientácia Slovenska na NATO bola v dokumentoch nášho štátu vyjadrovaná od vyhlásenia samostatnosti. Na summite v Madride v roku 1997, ktorý prekonal rozdelenie kontinentu počas studenej vojny, boli naši traja susedia pozvaní, aby sa stali členmi. Slovensko nebolo spomenuté v záveroch ani len pod čiarou. Situácia sa otočila až po parlamentných voľbách v roku 1998.

    Náročné budovanie dôvery

     Vo vláde Mikuláša Dzurindu zodpovednosť za bezpečnostnú politiku a vzťahy s NATO pripadla hlavne rezortom zahraničia a obrany. Bol som ako predseda Vládneho výboru PRENAME (Preparation for Nato Membership) na úrovni štátnych tajomníkov spoluzodpovedný za prípravu Slovenska na členstvo v NATO od Washingtonského summitu v roku 1999 až po Pražský summit v roku 2002. V Prahe bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Spolupredsedami PRENAME za Ministerstvo obrany boli najprv generál Jozef Pivarči, neskoršie Rastislav Káčer.

    Po náročnom období budovania politickej dôvery, ekonomickej stability, vojenskej a spravodajskej interoperability bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Stalo sa tak nielen vďaka USA a ostatným spojencom, ale osobitne treba oceniť intenzívnu podporu troch visegrádskych susedov. Tento integračný príbeh Slovenska do OECD, NATO a EÚ je zachytený v Kronike vyjednávača, knihe Dozrievanie pre Európu, ktorej som autorom.

    Vybral som článok s názvom NATO na slovenských hraniciach, ktorý výstižne opisuje situáciu v marci 1999, keď sa naši susedia z V4 geopoliticky posunuli do NATO. Všetci traja už boli v OECD. V tom čase už druhý rok rokovali o podmienkach vstupu do EÚ, ale Slovensko bolo stále mimo týchto štruktúr.

    V texte nachádzam argumenty, ktoré aj dnes majú svoju silu. Bezpečnostný a zahraničnopolitický konsenzus je zvlášť pre menšie krajiny veľmi dôležitý. Tento konsenzus a dôveryhodnosť Slovenska sa dnes viditeľne oslabuje.

     Dnes, v čase vojnového konfliktu na Ukrajine, je naša stredoeurópska súčinnosť ešte väčšou výzvou. NATO, ktoré spája Slovensko, Poľsko, Českú republiku a Maďarsko do rozsiahlej aliancie tridsiatich dvoch štátov, je politicko-vojenskou organizáciou. Preto politika musí mať navrch a na pozadí vojenskej kapacity intenzívnejšie hľadať zodpovedné politické riešenia pre mier, bezpečnosť a stabilitu v Európe a vo svete.

    Nasledujúci článok bol publikovaný 16. marca v roku 1999 v denníku SME a neskôr sa stal aj súčasťou spomínanej knihy.

    NATO na slovenských hraniciach

    Vstupom Českej republiky, Poľska a Maďarska do Severoatlantickej aliancie sa toto spojenectvo ocitlo priamo na našich hraniciach. Formálne sa tým definitívne končí studenovojnové rozdelenie Európy.

    Naši susedia sa zaradili do transatlantického spoločenstva, ktoré od druhej svetovej vojny rastie na základe ochrany slobody a bezpečnosti na západ od Slovenska. NATO od doby svojho vzniku vytváralo podmienky na historické zblíženie západoeurópskych národov a ich neskoršiu integráciu do Európskej únie.

    Jeho úloha pokračuje istým spôsobom aj dnes v ostatnej časti Európy, ktorej sme súčasťou. Členstvo stredoeurópskych krajín v NATO nie je samotným cieľom, ale je prostriedkom na budovanie stability a bezpečnosti v Európe, ktorá bola po celé toto storočie zdrojom mnohých konfliktov, lokálnych i globálnych vojen.

    Za desať rokov sa zmenili európske reálie, ba i hranice štátov. Zmenili sa aj hrozby. Zodpovedá tomu aj nová koncepcia vzťahov medzi štátmi.

    Ak pre Európu bola predtým rozhodujúca existencia rovnováhy (zbraní, ozbrojených síl, jadrového odstrašovania spojencov a pod.), dnes ju tvaruje predovšetkým fenomén spolupráce.

    Hĺbka spolupráce v bezpečnostných otázkach je mierou nielen našej zrelosti pre vývoj bez vojnových konfliktov, nielen zrelosti pre riešenie sporov mierovou cestou podľa zásad medzinárodného práva, ale aj našej schopnosti úspešne čeliť novým bezpečnostným hrozbám a budovať nový charakter vzťahov medzi štátmi a národmi nášho kontinentu.

    Úspešnosť slovenskej cesty do NATO je predovšetkým v našich rukách, myslím tým nielen vládu, parlament, Armádu SR, ale spoločnosť ako celok.

    Pre úspech tejto cesty platí:

    1. Najväčšou a primárnou zárukou našej stability a pokojného rozvoja je budovanie SR na základoch slobody, pluralizmu, vlády zákona, ochrany ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Prejavy rasovej neznášanlivosti, intolerancie či nacionalizmu sú výrazom morálnej biedy ich nositeľov.

    2. Dobré susedské vzťahy sú výrazom demokratickej zrelosti národa a spoločnosti a zároveň sú príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť. Sú dôkazom existencie vedomia spoluzodpovednosti za vývoj regiónu. Na dobré susedstvo však vždy treba dvoch.

    3. Slovensko musí byť naklonené spolupráci s tými, ktorí sú na tejto ceste s ešte väčšími problémami, s ešte ťažším dedičstvom. Solidarita je cementom budovania novej Európy. Zároveň musíme byť otvorení pre vzájomne výhodnú spoluprácu s tými, ktorí nateraz preferujú inú cestu k upevňovaniu svojej bezpečnosti.

    4. Armáda SR by mala aktívne rozvíjať praktickú súčinnosť s partnermi v oblastiach komunikácie, logistiky, zbraňových systémov, prípravy vojakov i štábnych dôstojníkov a civilnej kontroly jej činnosti. Spoľahlivosť v ochrane a výmene dôverných informácií je základným predpokladom spojenectva.

    5. Slovensko si pozvánku do NATO pripraví, ak sa bude správať už dnes ako faktický spojenec. To znamená ako štát, ktorého konanie je nielen dôveryhodné a predvídateľné, ale je prakticky v súlade s krokmi Aliancie. Ak bude príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť, pre riešenie konfliktov v blízkych i vzdialenejších častiach sveta, bude v demokratickom spoločenstve vítané.

    Postoje de facto spojenca sú najlepším akčným plánom pre naše budúce de iure členstvo v Aliancii. Na druhej strane sa nesmie „politika otvorených dverí“ Aliancie stať nástrojom na bezdôvodný odklad ďalšieho rozširovania.

    Niet lepšieho spôsobu na oslavu päťdesiatky aktívneho života, ako je pozvanie ďalších priateľov k spoločnému stolu, ako je ďalší krok k vitalizácii zmluvného spoločenstva. Bez dostatku politickej vôle a vedomia medzinárodnej spoluzodpovednosti to však nie je možné, treba tieto vlastnosti novej Aliancii vážne zaželať.

    Slovensko svojim trom susedom k zavŕšeniu prístupového procesu do NATO úprimne blahoželá. Dobroprajní vravia, že ak sa darí susedovi, bude sa skôr dariť aj nám. Treba v nich zároveň vidieť aj štáty, ktorých prirodzeným záujmom bude podpora snahy Slovenska o zaradenie sa do tejto Aliancie.

    Slovenská cesta do NATO vedie cez visegrádsku spoluprácu. Aliancia by nemala klásť na ďalších kandidátov väčšie požiadavky, než boli kladené na najnovších členov. Na druhej strane je isté, že čerstvé, posledné skúsenosti s rozširovaním sa pamätajú najlepšie.

    Parlamentnými voľbami sa Slovensko prestalo vzďaľovať od členstva v NATO, od volieb sa začalo k nemu jasne približovať. Priblížili sme sa k Aliancii obnovením dôvery a pozitívnym obsahom politiky, podobne ako Aliancia sa k nám priblížila v novom prístupe našich visegrádskych susedov. Geografia je už na druhom mieste.

    https://komentare.sme.sk/c/23306225/nato-v-slovenskych-hraniciach.html

  • Slovensko a spojené brehy Atlantiku

    Slovensko a spojené brehy Atlantiku

    29. marca 2004 sa Slovenská republika stala členskou krajinou NATO. O mesiac neskôr sme sa stali súčasťou Európskej únie. Odvtedy sa udialo veľa vo svete i v našich dejinách. Vyrástla nová generácia, ktorá si nemôže pamätať iné geopolitické pomery. Aj preto je dôležité poznať rozhodujúce udalosti, chápať dôležité súvislosti nášho vývoja a rozlišovať zmluvné právo od šumov každodennosti, mediálnych ohlasov a hlavne od propagandy a klamstiev.

    Povojnová euroatlantická spolupráca a integrácia mala podobnú časovú os, ako slovenská cesta. Marshallov plán (1948) pre obnovu vojnou zničenej Európy mal dve ramená – hospodárske a vojenské. Prvé reprezentovala Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), ktorá vznikla v r. 1948, neskôr sa mimoeurópskym otvorením zmenila na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Vojenské rameno vzniklo v r. 1949 vo forme Severoatlantickej zmluvy a jej organizácie NATO. Rodiacu sa anglo-americkú politiku o povojnovom usporiadaní kontinentu však predbehol Schumanov plán, ktorý francúzska vláda ponúkla 9. mája 1950 Nemecku a ďalším krajinám. Bol to historicky bezprecedentný projekt a prekvapivá, no úspešná iniciatíva. Európska únia je ovocím a potvrdením mieru, ale nedokázala sa zatiaľ stať garantom a aktívnym tvorcom mieru na kontinente.

    NATO vzniklo ako reakcia na hrôzy Druhej svetovej vojny a expanziu sovietskej nadvlády a komunizmu v Európe. Alianciu vytvorilo 12 štátov, po nedávnom vstupe Fínska a Švédska je nás spolu 32. Je evidentné, že aj dnes s existenciou Aliancie majú problém najmä komunisticky a post-komunisticky zmýšľajúce kruhy. Európa samotná nebola schopná vytvoriť účinnú kolektívnu obranu. Zlyhal aj Bruselský pakt (1948), aj Európske obranné spoločenstvo (1954). A skutočnú vojenskú silu a význam nenadobudla ani následná Západoeurópska únia (rozpustená v r. 2011).

    Slovenská republika na svojej ceste do spoločenstva slobodných demokratických krajín postupovala podobne. Po páde komunistického režimu, po demokratizačnom, transformačnom a emancipačnom procese vstúpila v r. 2000 do OECD a následne v r. 2004 do NATO a do EÚ. Bezpečnosť a stabilita umožňuje intenzívnu, vzájomne výhodnú spoluprácu, ba prosperitu. Táto logika a postupnosť platila nielen v minulosti, ale platí aj dnes. Nie je rozumné spochybňovať naše členstvo v NATO, pretože lepšiu bezpečnostnú a obrannú alternatívu Slovensko nemá. Slovensko v strede Európy nemá byť ostrovom, ale svorníkom. Poľsko, Česká republika a Maďarsko už ako členovia veľmi aktívne podporovali prizvanie Slovenska do Aliancie. Je dobré byť v jadre kompaktného regiónu. O to by sa mala aktívne usilovať každá slovenská reprezentácia.

    Slovenská cesta k vlastnej štátnosti a následne k plnohodnotnému európskemu a medzinárodnému postaveniu viedla aj cez úsilie slovenského a českého exilu, odboja a legionárov. Bez Clevelandskej a Pittsburskej dohody by nebolo Martinskej deklarácie, pretože by nebolo podpory Wilsonovho plánu a porozumenia víťazných mocností pre vznik Česko-Slovenska po Prvej svetovej vojne. Uplynulo odvtedy dramatické storočie. Symbolicky i fakticky sa dá povedať, že Aliancia nám umožnila spojiť rozdelené rodiny a národ na oboch brehoch Atlantiku do jedného spoločenstva. V USA a Kanade sa k slovenským koreňom hlási takmer milión obyvateľov. Napriek emigrácii „za chlebom, za slobodou, či za obojím,“ ako hovorieval tiež exulant kardinál Jozef Tomko, v duchu preambuly Washingtonskej zmluvy sú Slováci a Slovenky na oboch brehoch Atlantiku odhodlaní „hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.“

    Zvlášť tento rozmer euroatlantickej integrácie Slovenska a nášho strategického spojenectva by som rád zdieľal s tými, ktorí kladú dôraz na národný rozmer nášho života a identity. Národ je prirodzené a dôležité spoločenstvo pre život a kultúru ľudí a pre ich spoločnú cestu dejinami. Slovenský národ si zaslúži pravdu, nie klamstvá a manipulácie, ktoré škodia ako toxíny a burina. Lebo pravda je základom slobody a spravodlivosti. Moc má preto slúžiť ľuďom vo svetle pravdy. Ona je víťaznou istotou, ako nám to v minulosti potvrdzoval nápis na prezidentskej štandarde („Pravda víťazí!“).

    Byť neutrálny môže znamenať byť závislý, stratiť slobodu i suverenitu. Naše dejiny a poloha sú úplne odlišné od Švajčiarska, ba aj od príbehu Rakúska. Preto sú neutralistické úvahy naivné a voči národu nezodpovedné. Efektívna, fungujúca bezpečnosť je vždy nákladná. Slovensko takú bezpečnosť v izolácii nedosiahne. A naše dejiny sú toho dôkazom i lekciou.

    Suverénne rozhodnutia majú byť predovšetkým rozumné a zodpovedné, nielen nezávislé. Nežijeme v izolácii. Miera vzájomnej závislosti narastá, a hlavne pre menšie štáty sa stáva veľkou výzvou. Pri rozumnej a zodpovednej politike je náš osud v dobrých rukách. Vyjadrením spoločenskej zrelosti a zdieľanej vízie býva aj zahraničnopolitický konsenzus, ktorý synergicky spája štátnu politiku, verejnú diplomaciu a občiansku spoločnosť. Zhoda vyhlásení, záväzkov a skutkov, predvídateľnosť a spoľahlivosť postojov patria do výbavy spoločenstva podobne zmýšľajúcich priateľov, partnerov a spojencov. V súčasnosti sa tento konsenzus výrazne a rýchlo oslabuje. Je to na škodu Slovenska.

    Jasné dohody robia dobrých priateľov. Dohody treba dodržiavať. Toto sú dva starorímske princípy medzinárodného práva. V apríli 1999 nám Aliancia ponúkla MAP – Akčný plán pre členstvo. Až do Pražského summitu NATO v novembri 2002 som ako našu odozvu na MAP viedol prípravu Slovenska (Vládny výbor PRENAME) na členstvo ako štátny tajomník MZV. Bolo to náročné obdobie, no rozhodujúce a úspešné. Proces výrazne zvýšil informovanosť a podporu občanov pre toto dôležité rozhodnutie. Chcem na záver pri tomto jubileu aliančného členstva všetkým pripomenúť ducha (preambulu) a centrálnu literu – jadro Severoatlantickej zmluvy, ktorá nás chráni i zaväzuje:

    SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA

    Washington DC, 4. apríla 1949

    Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.

    ČLÁNOK 5

    Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …

  • 25. marec a pokračujúci zápas za ľudské práva

    Manželstvo je najstaršou inštitúciou v dejinách ľudstva a najlepšou kolískou lásky a života. Presne pred 10 rokmi pripadlo na dnešný deň prvé hlasovanie o návrhu na doplnenie ústavy o definíciu manželstva ako vzťahu muža a ženy.

    25. marec patrí v kalendári na Slovensku k významným dňom. Nesie prívlastok Deň zápasu za ľudské práva ako spomienka na Sviečkovú manifestáciu r. 1988. Je to inšpirujúci dátum nielen pre náš zápas o ľudské práva, ale aj pre kultúru života a pre zjednotenie Európy. Je to Deň počatého dieťaťa ako odkaz na cirkevný sviatok Zvestovania Pána. Toho, ktorého narodenie vyjadruje náš letopočet. Aj keď nie všetci u nás si tento odkaz a fakt pripomínajú, o deväť mesiacov neskôr prichádzajúci sviatok Narodenia Pána – Vianoce –už slávia takmer všetci. A je to aj výročie podpisu Rímskych zmlúv v roku 1957 Francúzskom, Spolkovou republikou Nemecko, Talianskom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Tieto spoločenstvá sa stali súčasťou Európskeho spoločenstva (ES), ktoré sa neskoršie transformovalo na Európsku úniu (EÚ).

    Presne pred 10 rokmi pripadlo na tento deň aj prvé hlasovanie o návrhu na doplnenie Ústavy SR o definíciu, ochranu a podporu manželstva. Manželstvo je najstaršou inštitúciou v dejinách ľudstva a najlepšou kolískou lásky a života.

    Predchádzajúce pokusy o prijatie ústavného zákona o manželstve sa v NR SR nevydarili. Medzinárodný a vnútroštátny tlak na redefiníciu manželstva v zmysle rodovej ideológie viditeľne a dynamicky narastal. Veľa som nad tým vtedy ako predseda KDH premýšľal a hľadal cestu k riešeniu, cestu pre Slovensko. Aby ďalší pokus mal väčšiu šancu na priechodnosť v NR SR, rozhodol som sa pre inovatívny prístup: aby legislatívny návrh mal autentický, slovenský pôvod, aby postup bol menej stranícky a spájal pravicu i ľavicu. A zároveň aby bol dostatočne silným, jednoznačným textom. Cieľom návrhu už nebol len ústavný zákon, ale priamo novelizácia najvyššieho zákona štátu – Ústavy SR. Riešenie som našiel v zásadách platného Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z.

    Schválila ho na návrh vlády vtedajšia stredopravicová koalícia. Návrh textu, ktorý som predložil, citlivo a podstatne precizoval dve dôležité zásady zákona o rodine týkajúce sa definície, ochrany a podpory manželstva. „Manželstvo je jedinečný zväzok jedného muža a jednej ženy. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobro.”Každé slovo tu má svoju silnú váhu. Ich význam sa rozumom nedá spochybniť. Napríklad jedinečnosť manželstva znamená, že práva a povinnosti vyplývajúce z manželstva nemožno založiť inak. Aktívna všestranná ochrana manželstva a podpora jeho dobra bude povinnosťou nositeľov verejnej moci na všetkých úrovniach štátu – od prezidenta, parlamentu, vlády a ústredných orgánov štátnej správy cez súdy, prokuratúru a políciu až po predstaviteľov regionálnej a komunálnej samosprávy. A do tretice, s návrhom som sa obrátil na verejnosť a jednotlivo na všetkých poslancov parlamentu, teda už nie na politické strany či na poslanecké kluby.

    Návrh podpísalo rekordných 40 poslancov. 25. marca 2014 získal tento legislatívny návrh 117 hlasov, spoločný návrh KDH a Smeru-SD týkajúci sa manželstva a zmien v justícii ich získal 103.

    Tým sa otvorila cesta a nástup do druhého čítania a do záverečného hlasovania v NR SR. Na rokovaní gestorského Ústavnoprávneho výboru som ako predkladateľ prijal výhradu jeho predsedu Roberta Madeja k uvádzaniu počtu jeden muž a jedna žena v texte novely o manželstve. Ale zároveň som pre zachovanie jednoznačnosti definície navrhol použiť spojku medzi namiesto a. Výbor to akceptoval. Viedlo ma k tomu poznanie konkrétneho a súvisiaceho súdneho aktivizmu zo zahraničia, na ktoré ma upozornil priateľ Gregor Puppinck – právnik z Francúzska. V roku 2004 ústavný súd v Španielsku vyložil podobný výraz z Ústavy Španielskeho kráľovstva (muž a žena majú právo na manželstvo) tak, že „muž má právo“ a „žena má právo“ na manželstvo. A tento judikát odvtedy slúži v Španielsku ako základ pre uznávanie zväzku osôb rovnakého pohlavia za plnoprávne manželstvo. Slovenská ústavná definícia sa tak vo svetle medzinárodných skúseností stala ešte precíznejšou. Finálny text v čl. 41 Ústavy bol navrhnutý v znení: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobro.”

    Definitívny súhlas NR SR bol dosiahnutý 4. júna 2014. 102 hlasov odobrilo navrhované ústavné ukotvenie manželstva a potrebné zmeny v systéme našej justície (zjednodušene označované aj ako deharabinizácia).

    K základným ľudským právam patrí nielen právo na život, slobodu, bezpečnosť, na názor, prejav, združovanie, zhromažďovanie, vlastníctvo, spravodlivý súdny proces, atď. Od doplnenia ústavy v r. 2014 bolo evidentné, ako vlády Slovenskej republiky a zvlášť ministerstvo spravodlivosti v rozpore s konštitučnou povinnosťou manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou „všestranne chrániť a napomáhať jeho dobro“, sa opakovane pasívne prizerali na súdne rozhodovanie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu či Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu týkajúce sa tejto definície, ochrany a podpory. Viackrát tu bez explicitnej opory v práve boli cez aktivistický výklad klauzuly o nediskriminácii prijaté rozhodnutia, ktoré manželstvo muža a ženy redefinujú alebo zrovnávajú a zrovnoprávňujú s registrovanými partnerstvami, resp. inými zväzkami osôb. Všetkým, ktorí majú a budú mať podiel na verejnej moci, chcem pripomenúť článok Medzinárodného paktu (dohovoru) OSN o občianskych a politických právach, ktorý je u nás platný od r. 1976, a ktorý cez Listinu základných práv a slobôd bol inkorporovaný do Ústavy SR.

    Článok 23 Dohovoru znie:

    1. Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má právo na ochranu spoločnosti a štátu.

    2. Uznáva sa právo mužov a žien uzavrieť v primeranom veku manželstvo a založiť rodinu.

    3. Manželstvo nebude uzavreté bez slobodného a plného súhlasu snúbencov.

    4. Štáty, zmluvné strany paktu, podniknú vhodné kroky na to, aby zabezpečili rovnaké práva a povinnosti snúbencov pri sobáši, v manželstve a pri rozvode. Pri rozvode sa rozhodne o nevyhnutnej ochrane detí.

    Zápas o ochranu a rešpektovanie základných ľudských práv je v jadre úsilia o spravodlivosť. Slušnosť je potrebná, ale nestačí. Slušnosť v politike nezabráni etickému relativizmu a nástupu nových ideológií. Základom spravodlivosti je pravda, prirodzené právo a dôstojnosť každého človeka. Z tejto dôstojnosti vyplývajú naše neodňateľné a nescudziteľné práva, ale aj osobné povinnosti voči sebe, voči druhému človeku a voči spoločnosti.

    https://standard.sk/608241/25-marec-a-pokracujuci-zapas-za-ludske-prava

  • Bez KDH alternatíva schopná konať s odvahou a rozvahou nevznikne

    Bez KDH alternatíva schopná konať s odvahou a rozvahou nevznikne

    S predsedom EPP Manfredom Weberom.

    Ad.: František Mikloško: Opozícia nevie vytvoriť alternatívu, Fico tu môže byť osem rokov.

     

    Hnutie Novembra ‘89 sa 16. marca schádza v Žiline na svojom najvyššom fóre, ktoré je štatutárnym zhromaždením delegátov s právom voliť nové vedenie, a prijať rozsiahlu novelu Stanov. 34 rokov je osobitným vekom pre potvrdenie zrelosti. Zrelosť slovenských parlamentných strán je nevyhnutným predpokladom pre väčšiu zrelosť slovenskej politiky. Tá sa v uplynulom desaťročí dostala do stavu, ktorý vnútroštátne a medzinárodné problémy nie je spôsobilý aktívne a koncepčne riešiť. Slovenská politika dnes problémy skôr nabaľuje. Stav politickej scény spoločnosť viac zaťažuje, než povzbudzuje. 

     

    Koľko strán kladie dôraz na programovosť a koľko na účelovosť a rýchly marketing? Populizmu sa darí, kým je z čoho rozdávať. Ale národ musí nakoniec zaplatiť všetky účty. V horšom prípade to budú oveľa drahším spôsobom splácať naše deti. Máme veľa politikov, málo štátnikov. Tí prví myslia na najbližšie voľby, tí druhí na najbližšiu generáciu. 

     

    Koľko strán na Slovensku si dá námahu sformulovať svoj základný, dlhodobý program pre celú krajinu s presahom do európskej politiky a medzinárodných vzťahov? Koľko strán to sformulovať dokáže? Bez programu sme ako ľudia bez cieľa – tuláci. Bez osvedčených hodnôt a princípov v každodennej politike sme ako bez kompasu – blúdime. Spomeňme si na roky s COVID-om. V tomto blúdení je pokus a omyl častou a príliš drahou metódou. 

     

    Niet divu, že v tejto situácii pôsobí Smer-SSD ako skúsená sila, ktorá nemá rozpracovaný program, ale má rozpracované záujmy a odhodlane ide za ich realizáciou. Opozícia je spojená len pri téme obhajoby trestných kódexov a Úradu špeciálnej prokuratúry. Člen Klubu poslancov KDH v NR SR František Mikloško nedávno vyjadril obavu, že “iná alternatíva sa tu nerysuje. Čiže je na tom zlé, že Robert Fico tu bude vládnuť minimálne osem rokov, pretože tu nič nevyrastá.“

     

    Rozumiem tejto obave, ale zároveň chcem poukázať na možnosť jej prekonania. Napriek všetkým limitom, rokom oslabenia spájam nádej na budúcu pozitívnu zmenu s KDH. Prehra v marci 2016, keď KDH chýbalo len zhruba 1500 hlasov pre účasť v NR SR, nebola úderom len pre hnutie a pre jeho vtedajšie vedenie. Prehralo celé Slovensko. Roky 2016 až 2018 znamenali tektonický otras a zlom v slovenskej politike. Snáď to časom skúsení politológovia aj dôveryhodne popíšu. KDH je nielen späť v parlamente, ale má v sebe hodnotový a programový základ, vďaka ktorému už opakovane pomohlo Slovensku realizovať svoje oprávnené historické túžby a emancipačné zámery.

     

    Prvým bol samotný zápas s komunizmom, ktorý bol nevyhnutným východiskom pre dnešnú slobodu a demokraciu. Bol to zápas trvajúci desaťročia, v ktorom kresťanský a občiansky disent účinne pôsobil voči totalite ako nenásilný odpor a vytrvalá sila. Aj preto sme mohli mať a mali “nežnú” revolúciu. Po úvodnom vzopätí verejnosti a po skorom rozpade VPN ako hlavnej sily Novembra ´89, KDH svojimi ľuďmi a odhodlaním stabilizovalo a kultivovalo celé prvotné obdobie transformácie Slovenska a Československa smerom k slobode a demokracii. 

     

    Druhým, zásadným zámerom a obdobím bolo dosiahnuť európske a bezpečné Slovensko. KDH bolo prvou stranou, ktorá už vo februári 1990 pri svojom vzniku postulovala cieľ “európskej stoličky a hviezdičky” pre Slovensko. Napriek rozdielnym predstavám o následnej ceste k tomuto cieľu, jeho dosiahnutie sa stalo pre hnutie kresťanských demokratov rozhodujúcou úlohou vo vláde, v parlamente i v diplomacii. Osobne som bol v tomto procese prítomný dlhé roky ako hlavný vyjednávač pre vstup do Európskej únie a ako prvý slovenský eurokomisár. Paralelne som až do Pražského summitu NATO (november 2002) viedol prípravu na členstvo v Severoatlantickej aliancii ako spolupredseda v rámci Výboru PRENAME (PREparation for NAto MEmbership). Procesy, výsledky, podmienky a súvislosti sú aj pre budúce generácie autenticky zachytené v odborných dobových publikáciách. Dôstojný život ľudí na Slovensku súvisí s dôstojným a bezpečným postavením Slovenska v Európe. Toto postavenie bolo dosiahnuté vďaka odhodlaniu občanov a celej spoločnosti, ale aj vďaka rozsiahlemu úsiliu zodpovednej politickej reprezentácie. KDH samotné i ako hlavná sila Slovenskej demokratickej koalície (SDK) po dlhé roky zohrávalo v týchto procesoch kľúčovú, historickú úlohu. 

     

    Naša vízia mala od začiatku však aj tretiu dimenziu, tretiu úroveň. Je to cieľ spravodlivého a rozvinutého Slovenska. Spravodlivosť je základom a zdrojom pokoja. Heslá bez skutkov, moc odtrhnutá od pravdy, kriminalizácia oponentov, kovbojské praktiky ani marketing spravodlivosť neprinášajú. Evidentne, výzvy k slušnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v r. 2018 nepriniesli potrebné dlhodobé kvalitatívne zmeny. Slušnosť je málo, je to nízky cieľ. Slušnosť sa dá aj zahrať, môže byť dokonca maskou. No spravodlivosť je vysoký a ušľachtilý cieľ. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Spravodlivosť má byť východiskom, cieľom a kritériom politiky, podobne ako dôstojnosť človeka. A to spravodlivosť pre všetkých a pre každého – pre poctivých a pracovitých ľudí, i pre vrahov a zločincov. 

     

    Tam, kde je účinná spravodlivosť, fungujúci právny štát a kvalifikovaná, slúžiaca verejná správa, tam je aj všestranný rozvoj, ktorý Slovensko tak potrebuje – na celoštátnej, regionálnej i miestnej úrovni. Aby sa u nás dobre žilo, oplatilo pracovať, podnikať, investovať. Aby verejné zdravie a kvalitné vzdelanie boli dostupné pre všetkých. Vzhľadom na stav rezortov a sektorových politík prejavuje veľká časť spoločnosti nespokojnosť, výhrady a sklamanie. A to považujem za aktuálnu výzvu aj pre skúsené hnutie Novembra ’89.

     

    Táto tretia časť vízie o Slovensku a pre Slovensko je pozvaním k novému, náročnému a tvorivému politickému úsiliu. Vzhľadom na stav Európskej únie a na nekončiacu vojnu na Ukrajine, Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky. Bez KDH takáto alternatíva schopná konať s odvahou a rozvahou nevznikne. Či takáto alternatíva vôbec vznikne, závisí od odhodlania vedenia, ktoré vzíde z marcového snemu v Žiline.

    https://dennikn.sk/3876036/bez-kdh-alternativa-schopna-konat-s-odvahou-a-rozvahou-nevznikne