Prezidentka Zuzana Čaputová počas odovzdávania ďakovných medailí v Prezidentskom paláci. (Zdroj: SITA)
BRATISLAVA. Prezidentka Zuzana Čaputová odovzdala ďakovné medaily 28 osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o vstup Slovenska do EÚ a NATO.
Tieto osobnosti sa buď priamo podieľali na prístupovom procese alebo podporovali integračné úsilie SR inými spôsobmi. Informoval o tom hovorca prezidentky Martin Strižinec.
Najdôležitejšie rozhodnutie
Ako prezidentka vo svojom príhovore uviedla, vstup do EÚ a NATO bolo jedným z najlepších a najdôležitejších rozhodnutí v modernej histórii Slovenska.
Prezidentka to pokladá za úspech celej krajiny a všetkých obyvateľov.
„Bolo to úsilie väčšiny politického spektra, odborníkov a odborníčok, diplomatov a diplomatiek, časti médií ale aj širšej odbornej a občianskej spoločnosti, ktorých snahy sa spojili v mene dosiahnutia spoločného cieľa,“ vyhlásila prezidentka s tým, že títo ľudia rozumeli významu členstva Slovenskej republik v EÚ a NATO, verejne ho vysvetľovali a presadzovali.
„Nedá sa oceniť všetkých, ktorí na našom vstupe do EÚ a do Severeoatlantickej aliancie pracovali. Poďakovať však chcem a už teraz môžem všetkým – pričinili ste sa o lepšiu a bezpečnejšiu budúcnosť Slovenska,“ uviedla prezidentka.
EÚ aj NATO sa zmenili
Prezidentka zhodnotila, že za uplynulých 20 rokov sa EÚ aj NATO zmenili.
„Nielen počtom členov, ale aj prehĺbením spolupráce či posilnením kolektívnej obrany. Prekonali sme mnohé krízy, a verím, že úspešne prekonáme aj tie, ktorým ako EÚ a NATO čelíme dnes,“ vyhlásila Čaputová s tým, že napriek mnohým zmenám v oboch zoskupeniach stále platia pravidlá, ktoré platili aj pri vstupe SR, a to, že každá krajina, ktorá sa stáva členom musí byť a zostať fungujúcou demokraciou.
Prezidentka zdôraznila, že je dôležité, aby Slovensko tak ako doteraz bolo partnerom v EÚ a spojencom v NATO nielen na papieri, ale aj konštruktívnym partnerom a priateľom.
„Aby sme sa aj naďalej správali v duchu hodnôt, ochrana ktorých nám vstup do týchto zoskupení umožnila. Rešpekt k týmto hodnotám je totiž tým najsilnejším spojením medzi nami a ostatnými členmi, ale predovšetkým tým najvýznamnejším benefitom pre našich občanov. Toto je naša spoločná povinnosť a bude to aj náš spoločný úspech. Zvládneme to!” uzavrela prezidentka.
Od vstupu Slovenska do Európskej únie uplynie v stredu 20 rokov. Kam sa naša republika posunula, a kam sa posunula Únia? V Pozrime sa na to boli hosťami poslanec NR SR a diplomat Tomáš Valášek (PS), poslankyňa Európskeho parlamentu Katarína Roth Neveďalová (Smer-SD), hlavný vyjednávač pre vstup do EÚ a prvý člen Európskej komisie za Slovensko Ján Figeľ a analytička Euractiv Barbara Zmušková.
Konsenzus o EÚ
Vstup do Únie bol podľa Jána Figeľa jeden z najkonsenzuálnejších bodov pre občanov, a to sa potvrdilo aj v referende o vstupe do Európskej únie. Podpora bola na úrovni 60-70 percent. Všetky politické strany boli pred referendom za vstup Slovenska do Únie. Je presvedčený, že aj súčasné strany by mali nájsť zhodu v základných a strategických témach.
Tomáš Valášek súhlasil, že politický konsenzus bol vtedy väčší, ako dnes. Pre Slovensko bolo podľa neho lepšie, keď sme sa vedeli zhodnúť v základných veciach, ako napríklad, že do Únie a Aliancie patríme a spojencov potrebujeme. Mrzí ho “koketovanie” niektorých strán s vystúpením z EÚ a NATO, či útočenie na európskych komisárov.
Iná Únia
Katarína Roth Neveďalová si myslí, že Európska únia je úspešný projekt, ale je to iná Únia, ako do ktorej sme vstupovali. Kým na začiatku to bolo hlavne o ekonomickej spolupráci, Schengene, cestovaní či študovaní v zahraničí, dnes je to podľa Neveďalovej o témách, ktoré môžu ľuďom prekážať, ako príklad uviedla Green Deal. Únia podľa nej “málo informuje a rýchlo koná“. Myslí si, že by sme mali spomaliť.
Na začiatku boli viac vnímané výhody, tvrdí analytička Euractiv Barbara Zmušková. Súhlasí s Neveďalovou, že je to iná Európa ako pred dvadsiatimi rokmi. “Keď sme vstupovali, tak sme si nevedeli predstaviť, že Európska únia bude musieť dozerať, aby bola sloboda médií v členskom štáte,” povedala Zmušková. Rátalo sa s tým, že keď budeme spolu obchodovať, demokraciu to posilní a budeme dodržiavať základné hodnoty. Pri krajinách ako Maďarsko, Poľsko, a teraz už aj Slovensko, sa podľa nej ukázalo, že to také jednoduché nie je.
Odpoveďou sú nové technológie
Figeľ sa vyjadril, že by sme sa nemali vracať “k abecede demokracie”, či je právny štát potrebný, či je cieľom politiky aj spravodlivosť, nielen slušnosť, lebo ako uviedol, “len slušnosť je málo“.
“Pre ekonomické, finančné, ekologické problémy nie sú odpoveďou nové ideológie, ale nové technológie,” povedal Figeľ. Vidí nárast v EÚ nárast ideológií namiesto praktickej solidarity, ktorá bola na začiatkoch európskej integrácie. Spomenul, že v súčasnom europarlamente sú najväčšie korupčné škandály v histórii projektu.
Figeľ je vyše 30 rokov súčasťou slovenskej a európskej politiky. Bol hlavným bol Hlavným vyjednávačom pri vstupe Slovenska do Európskej únie a neskôr aj prvým slovenským eurokomisárom, ako predseda viedol KDH, pôsobil v slovenskej vláde aj v NR SR. V politike zdôrazňuje princíp spravodlivosti pre všetkých a spoločného dobra.
V relácii Téma okrem iného hovoril aj o tom,
– prečo malo mať KDH vlastného prezidentského kandidáta,
– o výzvach, ktoré dnes stoja pred konzervatívnymi a kresťanskými politikmi,
– ale aj o tom, čo nám Európska únia dala a čo vzala.
Uplynulo už dvadsať rokov, čo sa Slovenská republika stala členom obrannej vojenskej aliancie NATO. Počas tých dvadsať rokov neutíchali a neutíchali debaty o výhodách, či možných rizikách plynúcich z nášho členstva v aliancii. O tom, čo v skutočnosti znamená naša účasť v tomto obrannom zoskupení a čo všetko to Slovensku prinieslo, sme sa rozprávali s predstaviteľom KDH Jánom Figeľom.
Záznam z diskusie o knihe Jána Figeľa Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republiky.
Pred desiatimi rokmi bol prijatý ústavný zákon, ktorý definoval manželstvo len ako zväzok muža a ženy. Presadenie tohto zákona bolo výsledkom politickej dohody medzi KDH a Smerom.
Politické pozadie prijatia tohto zákona opisuje vtedajší predseda Ján Figeľ vo svojej knihe Ochrana manželstva v Ústave SR. Diskusie k prezentácii knihy v bratislavskom divadle Teatro Colorato zorganizovala počas týždňa Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára spolu s Karpatskou platformou.
O tom, čo ústavná ochrana manželstva znamená, ako sa ju podarilo presadiť a či by takáto široká politická dohoda bola možná aj dnes, diskutoval bývalý šéf KDH Ján Figeľ, exminister kultúry a bývalý podpredseda Smeru Marek Maďarič s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom a exministrom spravodlivosti a súčasným podpredsedom KDH Viliamom Karasom.
Ktorý z poslancov Smeru za ústavný zákon nehlasoval? Aký nátlak proti zákonu robila americká ambasáda? A dokázalo by KDH aj dnes uzavrieť podobnú dohodu so Smerom, ktorý chce kresťanských demokratov „vykostiť“?
Pozrite si záznam z diskusie, ktorú moderovali Lenka Tkáčová z denníka Štandard a Jozef Majchrák z denníka Postoj.
Ústavnoprávna iniciatíva definície manželstva zakotvená v Ústave Slovenskej republiky sa pred desiatimi rokmi podarila politickou dohodou medzi stranami KDH a Smer. Vedelo by si dnešné opozičné hnutie kresťanských demokratov predstaviť pri podobných témach ešte stále dohodu?
O otázkach manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou či koalično-opozičnej spolupráci diskutovali pri príležitosti prezentácie knihy bývalého predsedu KDH a podpredsedu Národnej rady SR Jána Figeľa aj exminister kultúry Marek Maďarič, niekdajší minister spravodlivosti a súčasný podpredseda KDH Viliam Karas a taktiež gréckokatolícky otec arcibiskup Cyril Vasiľ.
Manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou
V roku 2014 sa pod predložený návrh ústavného zákona na ochranu manželstva podpísal rekordný počet signatárov (40). V parlamente ho nakoniec podporilo 102 poslancov z 90 potrebných, a tak 1. septembra 2014 vstúpil do platnosti.
„Pôvodná ústava ako základný zákon štátu z roku 1992 neobsahovala ani definíciu, ani povinnosť štátnej moci chrániť manželstvo muža a ženy,“ pripomenul prvý slovenský eurokomisár Ján Figeľ s tým, že základný zákon štátu a rodina ako základná bunka spoločnosti spolu súvisia.
Ústava sa tak rozšírila o dve vety: „Manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.“
Hlavné dôvody ústavnoprávnej iniciatívy KDH
Jedným z hlavných dôvodov boja KDH o ochranu manželstva bol podľa Figeľa vnútroštátny tlak, keď prišla vláda Roberta Fica s prípravou Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike.
Niekdajší líder KDH dodáva, že druhý tlak bol ešte väčší, pretože prichádzal zo západných krajín, ku ktorým Slovensko civilizačne patrí.
„Celoštátna stratégia do veľkej miery čerpala z rodovej ideológie. To bol problém, pretože redefinovala antropológiu a samotné chápanie muža a ženy,“ vysvetľuje expolitik situáciu s dôvetkom, že v krajinách Západu sa na súdnej alebo parlamentnej úrovni za účasti vládnej väčšiny redefinovali pomery súvisiace s manželstvom.
Význam článku za desať rokov narástol, tvrdí Maďarič
Podľa Mareka Maďariča je v politike málokedy politikom dopriate, že v nej pôsobia dlhodobo. A ešte menej je im dožičené byť súčasťou koalície.
„Mali by sa snažiť, aby ten čas využili na presadenie vecí, a to môžu len vtedy, ak sa na koaličnej úrovni spoja so stranami, ktoré dokážu presadzovať to, čo tu po nás zostane,“ dodal exminister kultúry, pre ktorého ako posolstvo stále ostáva niekdajšia spolupráca strán KDH a Smeru.
Bývalý predseda KDH Ján Figeľ.
Hodnotu podľa Figeľa z ústavy nikto nevytrhne
Ján Figeľ priznáva, že zo svojho politického pôsobenia si dodatok o definícii, ochrane a podpore manželstva v slovenskej ústave cení najviac.
„Všetci raz budeme bývalí, ale ide o to, s čím na konci prídeme v rukách,“ dodal autor publikácie o ochrane manželstva, pre ktorého ide o civilizačnú tému.
„Je to dôležité pre generácie, ktoré prichádzajú po nás. Diaľnice boli zaujímavé, to sú ale miliardové a makroekonomické témy. Niektoré veci v živote sú merateľné, ale nezáleží na nich, a sú nemerateľné veci, na ktorých záleží,“ dodal niekdajší minister dopravy.
Inšpirácia na prekonávanie polarizácie
Kniha s názvom Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republiky nesie podľa jej autora Jána Figeľa dva dôležité odkazy.
„Jeden je obsahový, to je tá definícia manželstva. Druhá je povinnosť štátu manželstvo všestranne chrániť a napomáhať jeho dobru,“ tvrdí niekdajší predseda KDH, podľa ktorého môže poslúžiť aj ako inšpirácia na prekonávanie polarizácie a rozdelenia v spoločnosti.
Publikáciu vydala Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára. Dostupná je aj v elektronickej podobe.
„V záujme Slovenska, spravodlivosti a spoločného dobra je potrebné, rozumné a užitočné sústrediť sa na vecnú stránku objektívnej problematiky a hľadať podobne zmýšľajúcich, či už hovoríme o parlamente, politickej scéne alebo spoločnosti,“ tvrdí Figeľ.
„Ak je krajina len polarizovaná a nehľadá premostenie – konsenzus vo vážnych veciach, bude oslabená. Ale ak konsenzus prijme, dokonca ukotví v zákonoch, bude posilnená,“ uzavrel.
Smer a jeho „vykostenie“ KDH
Počas diskusie publikum zaujala téma bývalej i potenciálnej spolupráce KDH so Smerom.
Otázky verejnosti sa tiež zamerali na nedávne vyhlásenie premiéra na sociálnej sieti, v ktorom tvrdil, že sa budú musieť bližšie pozrieť, ako sa dá KDH politicky vykostiť, čo vyvolalo značnú mediálnu i spoločenskú reakciu.
Fico tvrdil, že oslabiť opozičné KDH by nebola príliš náročná úloha. Maďarič hovorí, že by na mieste KDH naozaj spozornel.
„Nebolo to povedané do vetra. Robert Fico vidí medzi sympatizantmi KDH určité zneistenie a pochybnosti. Myslím si, že pri zameraní sa na to dokáže istým spôsobom získavať voličov. Keď zistí, že je v jeho politických súperoch slabina, vydá sa tou cestou a je len na vnímavosti a šikovnosti KDH, aby to rozoznali. Myslím si, že sú v situácii relatívneho ohrozenia,“ obáva sa súčasný komentátor Štandardu.
Bývalý minister kultúry Marek Maďarič.
Karas: Koalícia sa vykostí sama
Podpredseda KDH Viliam Karas nesúhlasí s Maďaričovými výrokmi o relatívnom ohrození KDH. Vyjadrení Roberta Fica o vykostení ich strany sa neobáva.
„Skôr to beriem ako príležitosť na reštart a na to, aby sme boli dôstojným partnerom, ktorý sa nedá vykostiť. Myslím si, že jemu sa tá koalícia vykostí sama,“ dodal Karas.
Niekdajší predseda Slovenskej advokátskej komory sa vyjadril, že do potenciálneho vládnutia so Smerom by išiel len pod podmienkou, ak by hnutie KDH získalo stoličky ministerstiev vnútra a spravodlivosti. „Inak nie,“ dodal exminister spravodlivosti s dôrazom, že ide len o jeho osobný názor.
Maďarič: KDH je silné v hodnotách, ale aj v robení politických chýb
Diskusia sa nezaobišla ani bez otvorenia témy prezidentských volieb a podpory prezidentského kandidáta Ivana Korčoka zo strany KDH.
Maďarič to charakterizoval ako omyl, zatiaľ čo Karas tvrdí, že išlo o jasnú voľbu.
„KDH malo postaviť svojho kandidáta bez ohľadu na to, že by asi nemal šancu na úspech. Myslím si, že to bola chyba. Zaznamenal som, že pán exminister Karas považuje túto situáciu za príležitosť k reštartu, tak držím palce,“ vyjadril sa Maďarič.
„Kde sme možno urobili chybu bolo to, že naše rozhodnutie neodznelo tak jasne, ako ho poviem teraz, a už sa k tomu nechcem vracať,“ pokračoval Karas, ktorý tvrdí, že ani jeden z kandidátov nezastupoval kresťanského demokrata, konzervativizmus a hodnoty kresťanskej demokracie.
Bývalý minister spravodlivosti a podpredseda KDH Viliam Karas.
„Preto naša hodnota nebola o tom, kto z nich zastupuje hodnoty našej kresťanskej demokracie, ale v tom, kde je presah v našom nazeraní na hodnoty právneho štátu a spravodlivosti bližší. Po predvádzaní koalície pri Trestnom zákone bola voľba jednoznačná,“ dodal exminister spravodlivosti s dôrazom, že sa nikdy nebude nikomu ospravedlňovať za to, že KDH podporilo Ivana Korčoka aj pre spomínané dôvody.
Maďarič tvrdí, že je na politickej scéne vždy jeden tím, s ktorým sa nespolupracuje. „Dôsledkom toho napríklad je, že je KDH odsúdené na nejaký typ kooperácie a spolupráce s Progresívnym Slovenskom. Rád by som vedel, čo z tejto spolupráce KDH získa.“
Kniha o ochrane manželstva v slovenskej ústave môže podľa Figeľa poslúžiť aj ako inšpirácia na prekonávanie polarizácie a rozdelenia v spoločnosti.
Bratislava 9. apríla (TASR) – Tretie rozšírené vydanie knihy “Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republiky” prezentoval v utorok v Bratislave jej autor Ján Figeľ. Bývalý hlavný vyjednávač vstupu Slovenska do Európskej únie (EÚ) a niekdajší osobitný vyslanec EÚ pre podporu slobody náboženstva alebo viery vo svete v nej opisuje okolnosti a význam ukotvenia definície, ochrany a podpory manželstva a zmien v systéme slovenského súdnictva v Ústave SR v roku 2014.
“Tretie vydanie je obohatené o nové dokumenty a súvislosti, ktoré mi čas dovolil pozbierať a vložiť do publikácie,” povedal pre TASR Figeľ. “Pôvodná ústava ako základný zákon štátu z roku 1992 neobsahovala ani definíciu, ani povinnosť štátnej moci chrániť manželstvo muža a ženy. Pred desiatimi rokmi sa to na základe vtedy iniciatívy KDH podarilo po dohode so Smerom-SD do ústavy vložiť,” pripomenul prvý slovenský eurokomisár s tým, že základný zákon štátu a rodina ako základná bunka spoločnosti spolu súvisia.
“A tak dnes máme v článku 41 nielen definíciu manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou, ale aj povinnosť orgánov verejnej moci manželstvo všestranne chrániť a napomáhať jeho dobru,” poznamenal Figeľ. Táto súvislosť je podľa neho východiskom pre súčasnosť a budúcnosť. “Pretože je výzvou, ktorá je nedostatočne napĺňaná. Stále platí, a je to osvedčená múdrosť, že prorodinná politika je základná sociálna politika, treba na tom stavať. Osobitne aj preto, aby sme prekonali aj demografickú krízu, do ktorej sa Slovensko postupne dostáva.”
Druhou súčasťou dohody spred desiatich rokov boli podľa Figeľa zásadné zmeny aj v systéme súdnictva. “Pre občanov SR boli dôležitým prínosom, aby u nás bolo aj viac spravodlivosti a vymožiteľnosti práva,” dodáva autor k zmenám, ktoré priniesli “posilnenie pre spravodlivosť a aj pre solidaritu, lebo rodina je základným nástrojom solidarity medzi ľuďmi a v rámci spoločnosti”.
Kniha o ochrane manželstva v slovenskej ústave môže podľa Figeľa poslúžiť aj ako inšpirácia na prekonávanie polarizácie a rozdelenia v spoločnosti. “V záujme Slovenska, spravodlivosti a spoločného dobra je potrebné, rozumné a užitočné sústrediť sa na vecnú stránku objektívnej problematiky a hľadať podobne zmýšľajúcich, či už hovoríme o parlamente, politickej scéne alebo spoločnosti,” tvrdí Figeľ. “Ak je krajina len polarizovaná a nehľadá premostenie – konsenzus vo vážnych veciach, bude oslabená. Ale ak konsenzus prijme, dokonca ukotví v zákonoch, bude posilnená,” uzavrel.
Publikáciu vydala Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára. Autor ju prezentoval v diskusii, na ktorú prijali pozvanie arcibiskup Cyril Vasiľ, bývalý minister kultúry Marek Maďarič a bývalý minister spravodlivosti Viliam Karas. Dostupná je aj v elektronickej podobe.
TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Foto: TASR/Michal Svítok
Bratislava 29. marca (TASR) – Vláda SR schválila 6. októbra 1999 Národný program implementácie Akčného plánu na členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO). Dokument predstavoval parametre pripravenosti Slovenska na členstvo v NATO a jeho aktivity v rámci individuálneho partnerského programu, uviedli v tom čase novinárom štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Ján Figeľ a štátny tajomník Ministerstva obrany SR Jozef Pivarči.
TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Národný program prípravy SR na členstvo v NATO odovzdali Figeľ a Pivarči 11. októbra v sídle Aliancie v Bruseli. “Severoatlantická aliancia sa ukázala ako pilier európskej bezpečnosti a Slovensko, rovnako ako naši susedia, v nej vidí budúcnosť aj pre naše základné otázky obrany a bezpečnosti,” konštatoval Figeľ. Predložený program mal SR podľa neho viesť k splneniu cieľa, ktorým bol vstup do NATO. “Či už to bude v roku 2001 alebo neskôr, Slovensko chce byť pripravené,” dodal.
Politické a ekonomické otázky, obranné a vojenské zdroje, bezpečnostné otázky týkajúce sa zaobchádzania s utajovanými informáciami a právne otázky, to boli základné priority pre spoluprácu, ktoré dokument obsahoval. “Vo všetkých týchto oblastiach potrebuje Slovensko budovať interoperabilitu a modernizovať sa tak, aby bolo schopné vstúpiť do NATO a stať sa príspevkom k európskej bezpečnosti,” uviedol Figeľ.
O mesiac neskôr delegácia SR na čele s Figeľom rokovala s predstaviteľmi 19 členských krajín Aliancie v Bruseli. Témami rokovania boli vzájomná spolupráca a príprava Slovenska na členstvo v NATO.
Hlavnými úlohami, ktoré muselo Slovensko splniť do najbližšej aktualizácie programu, boli podľa Figeľa príprava legislatívy o ochrane utajovaných skutočností, realizácia reformy rezortu obrany, prehĺbenie spolupráce s krajinami Vyšehradskej štvorky a tiež práca s verejnosťou, nakoľko verejná mienka nebola priaznivo naklonená vstupu SR do Aliancie. “Musíme našej verejnosti ukázať, že nové NATO je príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť vrátane Slovenska,” uviedol Figeľ. Slovensko sa tiež zaviazalo ročne navyšovať rozpočet na obranu o 0,1 percenta až po dosiahnutie hranice dvoch percent.
NATO je stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným.
Štandard uverejnil nedávno dve reflexie k 20. výročiu vstupu SR do NATO. Kým prvý text je výrazne skeptický, odkaz druhého je realistický. Rád by som obraz Jaroslava Danišku však korigoval a doplnil.
Po prvé, autor píše, že „vstup do NATO bol predvstupným krokom našej integrácie do Európskej únie“. V skutočnosti tu išlo o dva súvisiace ciele, ale nie vzájomne podmienené – ani inštitucionálne, ani politicky, ani právne, ba ani časovo. Prekrývali sa záležitosti a kritériá politickej stability, právneho štátu a demokracie či ekonomickej konkurencieschopnosti a transparentnosti. Početné krajiny prekrývajúce sa členstvom v NATO a v EÚ mali, samozrejme, podobné postoje k našej dôveryhodnosti i podpore. Aj preto sa dá povedať, že odmietnutie Slovenska na samitoch NATO a EÚ v roku 1997 bolo prekonané pozitívnymi rozhodnutiami samitov v Prahe a v Kodani na konci roku 2002. Zhruba päť rokov bolo naše integračné zaostávanie za Vyšehradskou skupinou. NATO za tých päť rokov zvládlo pozvanie a začlenenie našich troch susedov, prekonalo nechuť na ďalšie rozširovanie a rozhodlo sa kolektívne reagovať na teroristický útok proti USA (2001).
Európska únia pozvala Slovensko na rokovania o členstve v decembri 1999, kým Aliancia až v novembri 2002. Rokovania o EÚ trvali Slovensku takmer tri roky. Výsledkom bola Prístupová zmluva s vyše päťtisíc stranami textu. Vzhľadom na prenos niektorých právomocí na orgány EÚ bola pre ratifikáciu nevyhnutná ústavná väčšina poslancov NR SR a referendum.
Členstvo v NATO po dvoch kolách konzultácií vyjadril jednoduchý Prístupový protokol a bezproblémový ratifikačný proces, ktorý bol zavŕšený 29. marca 2004, teda krátko pred fixne stanoveným termínom historického, najväčšieho rozšírenia EÚ (1. máj 2004).
Po druhé, NATO je nástrojom americkej zahraničnej politiky v Európe, ale určite nie základným. Je to aj preto, lebo americká dvojstranná politika vykonávaná často mimo NATO, je v Európe oveľa vplyvnejšia. Je tomu tak napríklad vo vzťahu k Ukrajine, Poľsku či Spojenému kráľovstvu. NATO zostáva dôležitým nástrojom a kotvou americkej vojenskej prítomnosti v Európe.
Napriek strojnásobeniu európskeho členstva je NATO stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným. Nie je pravda, že členstvo v NATO nás automaticky zatiahne do vojen. Na to slúži zmluva, ktorá suverenitu spojencom neodoberá. 20 štátov sa postupne pripojilo k pôvodným zakladateľom iste nie preto, aby sa nechali zaťahovať do vojen, intervencií či nezodpovedných mocenských dobrodružstiev. Predpokladom zrelého slovenského postoja je však politicky zodpovedná vláda našej krajiny.
Okrem samotnej zmluvy by som rád uviedol známy prípad intervencie v Iraku v roku 2003, ktorá bola súčasťou „vojny proti teroru“ vyhlásenej prezidentom G. Bushom mladším. Aj kvôli nesúhlasu Nemecka a Francúzska sa intervencia nestala akciou NATO. Vznikla vtedy „koalícia ochotných“, ktorá reprezentovala vyše 60 krajín. Bolo medzi nimi aj Slovensko.
Premiér a väčšina vlády si osvojili pozíciu tandemu Bush – Blair v obviňovaní irackého diktátora z vlastníctva zbraní hromadného ničenia. Bolo to klamstvo. Minister Eduard Kukan argumentoval aj naším vstupom do NATO. Ako predseda Zahraničného výboru NR SR som to odmietol aj na mimoriadnom rokovaní Bezpečnostnej rady, aj pri parlamentnom rokovaní v marci 2003 v mene Gestorského výboru. Za väčšinu poslancov KDH oponujúcu vojenskej účasti Slovenska na intervencii v Iraku si koalícia našla náhradu v hlasoch HZDS. Slovinsko ako náš súputník pri vstupe do NATO takúto účasť odmietlo. A do Aliancie o rok neskôr, presnejšie v marci 2004, vstúpilo bez problémov. Podmieňovať integráciu Slovenska do NATO účasťou na intervencii v Iraku nebolo poctivé.
O suverenite treba menej vykrikovať v médiách a na mítingoch, ale rozumne a principiálne ju aplikovať tam a vtedy, keď ide o naše medzinárodné postavenie a národno-štátny záujem, keď ide o pravdu, spravodlivosť a právo. Z nich totiž pramení medzinárodná bezpečnosť, stabilita a udržateľný, skutočný mier.
4. apríla 1949 podpísalo 12 štátov Severoatlantickú zmluvu. Má preambulu a 14 článkov. Za 75 rokov ju nebolo treba korigovať, modernizovať či akokoľvek dopĺňať. Počet členov sa zvýšil na 32, keď sa po spustení ruskej agresie voči Ukrajine pridali aj tradične neutrálne Fínsko a Švédsko. Vojna na východe Európy viedla k významnému posilneniu Aliancie. Pri tejto príležitosti je dobré pripomenúť si ducha a literu tejto zmluvy, ktorej sme ako štát súčasťou už 20 rokov.
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949
Preambula:
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
Článok 5 – najdôležitejší, kľúčový článok Zmluvy:
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
Pre dobro vlastné i spoločné treba zmluvné právo poznať a rešpektovať. A konať v jeho duchu a podľa platnej litery zmluvy. Pri takomto konaní je dôležitým východiskom rozlišovanie pravdy a faktov od klamstiev, propagandy a poloprávd, pretože toho je plný mediálny a spravodajský priestor. Obhajoba oprávnených národno-štátnych záujmov v rámci bezpečnosti, obrany a krízového riadenia nás v prípade útoku alebo hrozby napadnutia chráni kolektívnym aliančným dáždnikom. Zároveň nás takýto útok voči ktorémukoľvek spojencovi recipročne zaväzuje „bezodkladne podniknúť takú akciu, akú budemepovažovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily.“
Vďaka tomuto princípu vzájomnej solidarity sa Severoatlantická zmluva historicky osvedčila a zostáva naďalej atraktívna. Práve pre tento silný príbeh a potenciál vplyvu by malo NATO ako organizácia a jej lídri prejaviť štátnickú prezieravosť a historickú múdrosť, ako ich v takom veku prejavovali napríklad americký prezident Ronald Reagan alebo nemecký kancelár Konrad Adenauer. Ide predsa o politicko-vojenskú organizáciu, nie naopak.
Hydepark je priestor otvorený na diskusiu, do rubriky prispievajú politici či vysokí úradníci a verejne činné osoby, publikované názory sa nemusia kryť s redakčnou líniou Štandardu.
