Robert Fico, Peter Pellegrini a Andrej Danko už začínajú vládnuť a delia si ministerské posty. Vyzerá to tak, že každý dostal to, čo chcel. Je už len otázkou hodín, maximálne dní, kým svoje rozhodnutie doručia prezidentke a tá stanoví termín ustanovujúcej schôdze nového parlamentu. To všetko sa, priam symbolicky deje v deň, keď súd neprávoplatne uznal Andreja Kisku za vinného z daňových podvodov. Ako hodnotia povolebný vývoj bardi slovenskej politiky Peter Weiss a Ján Figeľ?
V relácii Analýzy 24 sa moderátor JOJ 24 Peter Petrus venoval aktuálnym politickým témam. V prvej časti bol hosťom bývalý predseda KDH a bývalý minister dopravy Ján Figeľ.
Rozhodnutie ESĽP bude precedensom, pričom podľa Jána Figeľa síce nezmení minulosť, no bude dôležitým pre budúcnosť.
Ilustračné foto: TASR/Roman Hanc
Na jar 2021 vrcholila na Slovensku druhá vlna pandémie koronavírusu, vláda sa opatreniami snažila zabrániť šíreniu covidu. Obmedzila všetky verejné podujatia vrátane bohoslužieb. Slovensko sa tak v jednom momente stalo krajinou s najdlhším plošným zákazom verejných svätých omší.
Bývalý vyslanec Európskej únie pre náboženskú slobodu Ján Figeľ preto podal vo februári 2021 sťažnosť do Štrasburgu na Európsky súd pre ľudské práva. Neskôr ju ešte doplnil. V podnete namietal porušenie náboženskej slobody vo vzťahu k Európskemu dohovoru o ľudských právach faktickým zákazom bohoslužieb.
„V tom čase už boli rozsiahle skúsenosti z prvej vlny, no napriek tomu slovenská vláda prijímala rozhodnutia, ktoré zdravotnú situáciu nezlepšili, ba naopak,“ uviedol Figeľ pre denník Postoj. Podľa neho nebol na obmedzenie náboženskej slobody zákonný základ. Namietal „legalitu, legitimitu a proporcionalitu opakovaného zákazu kolektívnych bohoslužieb“.
Vlády v okolitých krajinách síce zavádzali lockdowny, no nie také reštriktívne vo vzťahu k náboženskému životu ako na Slovensku. Biskupi sa ohradzovali voči nariadeniam iba veľmi chabo, čo však bolo pochopiteľné pre vtedajšiu kritickú situáciu v nemocniciach. Denne zomieralo na covid niekoľko desiatok ľudí.
Biskupi preto v rámci svojich diecéz vydávali pre veriacich dišpenzy od povinných účastí na bohoslužbách.
Európsky súd pre ľudské práva teraz zverejnil sťažnosť Jána Figeľa a oboznámil s ňou slovenskú vládu. Znamená to, že ju považuje za opodstatnenú a vynesie v tejto veci rozsudok. Figeľ už tento fakt pokladá za úspech, keďže zvyčajne viac ako 90 percent predložených sťažností je súdom vyhlásených za neprijateľné.
Rozhodnutie bude precedensom, keďže pôjde o prvý prípad, keď štrasburský súd preskúma covidové obmedzenia týkajúce sa cirkví.
Čo bude nasledovať?
Keďže súd považuje sťažnosť za opodstatnenú, vyzval slovenskú vládu na predloženie stanoviska. V tomto prípade bude správu vypracovávať ministerstvo spravodlivosti.
Štát bude vysvetľovať zásahy do jednotlivých základných práv a slobôd, teda bude musieť vysvetliť, podložiť a preukázať svoje konanie počas pandémie.
Následne sa „sťažovateľ vyjadrí k stanovisku vlády, zároveň si bude formulovať požiadavky na spravodlivé zadosťučinenie. K tomu sa ešte vyjadrí vláda a potom už bude mať súd všetky dokumenty na to, aby rozhodol“, opísala proces bývalá zástupkyňa Slovenska pred štrasburským súdom Marica Pirošíková.
Figeľ upozornil, že právo na vyjadrenie majú aj tretie subjekty, ktoré sa do konania prihlásili. Stanovisko k prípadu teda ponúkne aj napríklad Európske centrum pre právo a spravodlivosť so sídlom v Štrasburgu.
Konečný rozsudok bude záväzný a štát je povinný ho vykonať. Podľa Pirošíkovej sa však nedá rozhodnutie časovo odhadnúť, môže to trvať mesiace, ale aj roky. „Závisí to od toho, akú prioritu súd prikladá tomuto prípadu,“ dodala pre denník Postoj.
Podľa Figeľa sa rozhodnutím nebude dať zmeniť minulosť, no rozsudok bude „dôležitým odkazom pre budúcnosť“.
„Pôjde o precedens – o prvé rozhodnutie tohto druhu pre Slovensko a európsky kontinent. V tom bude hlavný význam rozsudku. Žiadne kompenzácie neboli požadované,“ uviedol Figeľ s tým, že túto iniciatívu podporili aj katolícki, evanjelickí a pravoslávni biskupi.
„Ak nám súd vyhovie, rozsudok môže prispieť k spresneniu právnej úpravy obmedzovania základných ľudských práv v krízových situáciách, ako aj k zodpovednejšiemu prístupu zo strany výkonnej moci v štáte,“ povedal bývalý predseda KDH.
Podnet má šancu na úspech
Podľa Pirošíkovej má Figeľov podnet šancu na úspech. Nasvedčovať majú tomu rozhodnutia z krajín, kde súdy riešili uzatvorenie chrámov počas pandémie. „Viaceré vnútroštátne súdy vyhodnotili tieto zásahy ako neprimerané,“ uviedla Pirošíková, podľa ktorej si ESĽP tieto rozhodnutia všíma.
Napríklad belgický súd v decembri 2020 rozhodol, že úplné uzatvorenie miest na náboženské obrady nie je v súlade s princípom proporcionality a že obrady by sa mohli konať za prísnych hygienických podmienok. Podobne rozhodol súd aj vo Francúzsku.
Bývalá zástupkyňa Slovenska pred ESĽP uviedla, že pri rozsudku bude záležať na tom, či štrasburský súd pôjde v rámci rozhodnutia aj do právneho základu. Súd tiež bude posudzovať primeranosť vo vzťahu k sledovanému cieľu – čiže riešiť môže vtedajšiu epidemickú situáciu a zdôvodnenia, či bolo v tom čase potrebné uzavrieť kostoly a znemožniť tak právo na praktizovanie náboženskej slobody.
Kresťanskodemokratické hnutie funguje na politickej scéne už 33 rokov. Nastúpilo v čase, keď sa začali klásť základy demokracie. V uplynulých dvoch volebných obdobiach sa však do parlamentu nedostalo. Najnovšie prieskumy mu však predpovedajú návrat. Históriu a vývoj strany sme si zhodnotili s bývalým predsedom hnutia Jánom Figeľom.
Rozhovor s Jánom Figeľom v Štúdiu TA3 pri príležitosti 33. výročia založenia Kresťanskodemokratického hnutia. Odvysielané 18.2.2023.
Cez víkend sa uskutočnila smútočná rozlúčka s nedávno zosnulým Ivanom Čarnogurským st. (1933-2022), ktorý zomrel 9. novembra vo veku nedožitých 90 rokov. Prvá časť bola v bratislavskom Lamači, druhá v spišskej rázovitej obci Malá Franková, kde bolo uložené jeho telo odeté v goralskom kroji do goralskej zeme.
Smútočná rozlúčka s odchádzajúcim Ivanom Čarnogurským bola predovšetkým vďakyvzdaním za jeho život a prínos pre slovenský národ, pre našu cestu k demokracii a slobode, pre obnovu kultúry a viery, pre postavenie a rozvoj Slovenska v zjednotenej Európe.
Odišla významná osobnosť moderných slovenských dejín z hľadiska politického a národohospodárskeho.
Spomeniem tri skutočnosti, ktoré vyjadrujú výnimočnosť a veľkosť úloh na pleciach Ivana Čarnogurského. Bol jedným z iniciátorov výzvy na zakladanie klubov KDH v novembri 1989 (ďalšími vyzývateľmi boli Ján Čarnogurský, Miroslav Tahy, Ivan Hoffman, Konštantín Viktorín, Hana Ponická, Anton Selecký). Bolo to v čase, keď ústava garantovala vedúcu úlohu jedinej strany – komunistickej. V jeho dome sa konali úvodné prípravné stretnutia. Keďže bol skúseným organizátorom, po založení KDH sa stal jeho prvým výkonným tajomníkom. Po prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990 sa stal prvým podpredsedom SNR, ktorá bola spolu s Federálnym zhromaždením ČSFR hlavným legislatívnym priestorom transformácie našej spoločnosti založenej na princípoch slobody, demokracie a právneho štátu. V rámci hľadania nového štátoprávneho usporiadania sa Ivan Čarnogurský stal vedúcim komisie, ktorá mala pripraviť ústavné riešenie rozdelenia Česko-Slovenska na dva štáty. Boli to náročné zadania, historické úlohy.
A obdobne, tri rozmery osobnosti Ivana Čarnogurského by som rád vyzdvihol pri jeho odchode a pripomenul pre inšpiráciu živým.
Ivan bol vlastenec. Tak sa zachoval pri obhajobe svojho otca Pavla, ktorý bol za komunizmu väznený a potom dlhodobo sledovaný a perzekvovaný Štátnou bezpečnosťou. Ivan si zamiloval Malú Frankovú a Zamagurie, kde prežil vojnové roky. Goralskej kultúre a identite zostal verný po celý život. Ako jeho otec, aj on si želal spočinúť v goralskej zemi, v Malej Frankovej. Ako vlastenec pristupoval k túžbe po štátoprávnej emancipácii Slovenska a po európskej hviezdičke a stoličke pre Slovensko. ktorá ako politická vízia zaznela po prvýkrát na ustanovujúcom sneme KDH vo februári 1990.
Ivan bol činorodý človek – tvorivý, pracovitý a vytrvalý. Prešiel v živote rôznymi pozíciami – bol stavebným robotníkom, opravárom strojov, stavebným majstrom, vedúcim strediska, technológom, vedúcim odboru rozvoja podniku až nakoniec generálnym riaditeľom Hydrostavu. Mal výrazný podiel na veľkých energetických a dopravných stavbách – diaľniciach, tranzitnom plynovode, atómovej elektrárni, vodnom diele Gabčíkovo, na letisku a leteckej základni v Iraku. Aj po odvolaní z vedúceho postu v Hydrostave sa naďalej venoval ekonomike, organizoval a reprezentoval Združenie priemyselných zväzov a v ďalších podnikateľských aktivitách. Bol činný aj medzinárodne, zvlášť vo vedení Európskeho hospodárskeho senátu v Mníchove a v Bruseli. Svoje príbehy, poznanie, úspechy i chyby popísal v dvoch obsiahlych knihách – o budovaní socializmu a o jeho búraní.
Ivan bol kresťan. Vedel, že čo je autenticky kresťanské, je hlboko ľudské. Jeho prvá cesta viedla do chrámu vo Vajnoroch vďaka rodičom. Jeho posledná cesta bola do chrámu v Lamači a v Malej Frankovej vďaka jeho verným deťom. A medzitým bol jeho plodný život spätý s chrámom, jeho presvedčenie a svetonázor boli postavené na kresťanských hodnotách. Takáto etika spája rozum a vieru, náboženstvo a vedu ako dve ľudské a civilizačné mohutnosti. Ak sú obidve zamerané na hľadanie pravdy a spoločného dobra, ako dva silné motory hýbu spoločnosť dopredu. Toto bol základ kresťanskodemokratickej politiky pre Slovensko a pre spoločnú Európu, ako ju formoval a presadzoval Ivan Čarnogurský s bratom a s podobne zmýšľajúcimi. Spolupracoval s kresťanským disentom, kde zohrával významnú úlohu jeho brat Ján. Stretával sa tajne s predstaviteľmi Svetového kongresu Slovákov, a podieľal sa na aktivitách proti komunistickému režimu. Jeho politické úsilie sa zakladalo na rešpektovaní dôstojnosti každej osoby s jej ľudskými právami. Ivan presadzoval sociálne trhové hospodárstvo v službe spoločnosti a spolu s mnohými formoval a upevňoval európske postavenie Slovenska.
V týchto dňoch sme spolu s Českou republikou slávili Deň boja za slobodu a ľudské práva. Tento boj Ivan Čarnogurský stelesňoval, reprezentoval osobným nasadením a celoživotným príbehom. Slobodu neprinieslo štrganie kľúčov a apely. Slobodu cez desaťročia zápasu vybojovali nositelia občianskeho vzdoru, kresťanského disentu, rozsiahleho utrpenia a obetí. Bol to zápas statočných a odvážnych ľudí hodnôt voči najprv krvavej, neskôr chladnej, normalizačnej totalite. Ivan Čarnogurský bol jedným z nich.
Milý Ivan, tri slová s úctou a za mnohých na záver životnej cesty: Vďaka, zbohom a dovidenia!
Text je upravenou verziou príhovoru na pohrebe Ivana Čarnogurského.
