Potrebujeme politiku, ktorá si kladie vysoké ambície. A kľúčovou by mala byť spravodlivosť pre všetkých. To je východisko politiky, jej cieľ, ale aj míľnik na ceste, hovorí v 1. časti rozhovoru bývalý predseda KDH a prvý slovenský eurokomisár Ján Figeľ. V 2. časti, ktorú uverejníme čoskoro sa budeme venovať vojne na Ukrajine a úspešnej iniciatíve Vatikánu na rokovania medzi USA a Ruskom.

Ján Figeľ je dlhoročný slovenský politik. Počas výkonu funkcie štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí zodpovedal od roku 1998 ako hlavný vyjednávač za prístupové rokovania Slovenskej republiky do Európskej únie. Keď sa Slovensko 1. máj 2004 stalo členom EÚ, ako prvý Slovák vykonával funkciu komisára Európskej únie (2004-2009).

V rokoch 2009 až 2016 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia. Medzitým bol v rokoch  2010 až 2012 zároveň ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a v rokoch 2012 až 2016 podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky. V rokoch 2016 až 2019 bol osobitným vyslancom pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ.

Nedávno sa uskutočnili voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých ste tiež kandidoval za Kresťanskodemokratické hnutie z posledného miesta kandidátky.  Čo eurovoľby priniesli? Čo z ich výsledkov čítate o budúcom vývoji na Slovensku a v Európe?

Vidím tam dve úrovne – slovenskú a spoločnú európsku. Na tej slovenskej akoby sme išli v protismere celoeurópskeho vývoja. Vyrástli tu na ľavej strane socialisti, ale ako ich protiváha sú progresivisti, čo je tiež na ľavej strane. Stredopravé strany výrazne stratili a oslabili.

Na európskej úrovni naopak – Európska ľudová strana (EPP) posilnila, liberáli a socialisti sa oslabili. To sú skôr celkové pohľady a posuny. Zároveň však v Európe prichádza k výrazným zmenám na národnej úrovni najmä v krajinách, ako je Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Rakúsko aj ďalších.

Na základe zmlúv, ale aj politicky platí, že pánmi EÚ sú členské krajiny. Majú výrazný vplyv na jej chod, na jej medzinárodné pôsobenie. Evidentne, doterajšie fungovanie EÚ potrebuje zmeny. Tie je ľahšie vymenovať, ale oveľa ťažšie dosiahnuť.

Ja však dúfam, že sa zmeny dosiahnu, či už v téme vojny a mieru na východe kontinentu, Zelenej dohody, migrácie alebo niektorých ďalších, ktoré súvisia s bezpečnosťou aj konkurencieschopnosťou. Potrebujeme rozumnú a zodpovednú Európu a také aj Slovensko.

 

V kampani pred eurovoľbami ste prišli s iniciatívou „Za voľnú nedeľu od politiky“, čo Vás k tomu viedlo a akú to malo odozvu?

S tou iniciatívou som vyšiel už v roku 2010. Na žiadosť vedenia KDH som sa vtedy predčasne vrátil z Bruselu a stal som sa predsedom KDH. Vnímal som veľký rozdiel medzi Bruselom a Slovenskom v agende a kultúre politiky, do ktorej som sa po piatich rokoch vrátil.

V prvom rade je dôvodom toho extrémna angažovanosť politikov, ktorí často žijú politikou 24 hodín/7 dní, nestačí už 24/6. Aj nedeľa je politická, dokonca je to vrchol týždňa. Kedysi sa to volalo Čo týždeň dal. Nastavili sme sa na týždňovky a nedeľa bola vrchol politiky, kde sa hodnotilo čo sa stalo za týždeň. Táto krivá, deformovaná tradícia pokračuje a naša politika ide do úpadku.

Prejavom toho je jej vulgarizácia a polarizácia spoločnosti. Útok na premiéra, ktorý našťastie neskončil zabitím, to už je kritické znamenie. Pretože nedeľa je deň pokoja. Pokoja aj pre politikov a ich tímy. V nedeľu má byť dobrá polievka namiesto nedobrej politiky.

Ako zareagovali politici?

Výzvu podporili vzácne osobnosti verejného života. Primátori, herci, cirkevné autority, historici. Aby to nebol len taký osamelý hlas, osobne som o tom informoval Roberta Kaliňáka, ktorý sa verejne vyjadruje za najsilnejšiu parlamentnú stranu Smer. Potvrdil, že Smer nebude proti. Mne to stačí ako odpoveď, nemôžem v tom tlačiť na politikov, ale tá výzva bola úprimná. Teraz po voľbách je čas, aby si výzvu osvojili politici, médiá alebo obidva tábory.

Ja budem rád, keď sa o tom bude diskutovať, lebo problém našej politickej nekultúry a napätia si musíme riešiť doma. Nie v Bruseli alebo v zahraničí, u susedov. Musíme to nájsť doma a najjednoduchší spôsob je vrátiť sa k pravde, osvedčeným pravidlám. Jedno z nich je deň pokoja. Dajme ľuďom pokoj, ktorý potrebujú, zaslúžia si ho. A s ním príde ovocie pokoja.

  

Potrebujú nedeľný pokoj viac politici alebo občania – aby mali pokoj od politikov?

Myslím že aj, aj, lebo pokoj je vzájomný dar. Ak mám pokoj, tak ho dávam, ak nemám, tak ho neviem dať. Nikto nedá to, čo nemá. A hľadať a nachádzať pokoj a ukladať ho v sebe, to je práve úloha na nedeľu, ktorá má vyvažovať ostatné dni.

Pokoj od práce, od mentálnej námahy, fyzický i duševný odpočinok, čas na kultúru, šport, zábavu ale hlavne pre rodinu a načerpanie síl. To potrebujú aj ženy a muži v politike, nie sú nevyčerpateľné perpetuum mobile.

Práve táto intenzita politického diania u nás je škodlivá, že sa dostáva doslova až do rodín a ich obývačiek. Namiesto sviatočnej polievky sa v rodine konzumuje nechutná politická konfrontácia a často falošné argumenty, nepravdy, hoaxy, všetko čo je dnes v politike moderné a intenzívne prítomné.

Kto by mal na túto výzvu reagovať?

Navrhnutá nedeľa bez politiky je výzva pre politikov aj médiá. Ak politici nevstúpia do mediálneho priestoru, nebude tam zápas, ale pokoj. Ak médiá pochopia, že ich úloha nie je na politike zarábať a žmýkať zisky aj preto, že nedeľný čas je mediálne zaujímavý, tak možno nebudeme musieť riešiť témy ako útoky na ústavných činiteľov. Veď atentát na premiéra nebol prvý.

To nastavenie na Slovensku, ktoré predznamenala vražda novinára a následné výzvy a hnutie Za slušné Slovensko, bolo nepochopením vážnosti situácie. Slušnosť nestačí, slušnosť je málo. Tak ako pri porážke komunizmu – nenásilie bolo málo, nízka ambícia, nízky cieľ. A tak to aj dopadlo – do roka bolo po jednote VPN. Nenásilie je tak všeobjímajúci a nenáročný jav, že všetci boli za. Na rovnakej strane sa rýchlo ocitli demokrati, bývalí komunisti, aj tí, čo zneužívali moc.

Potrebujeme politiku, ktorá si kladie vysoké ambície. A kľúčovou by mala byť spravodlivosť pre všetkých. To je východisko politiky, jej cieľ, ale aj míľnik na ceste. Nie sú to lacné heslá, od nepamäti je spravodlivosť ten želaný ideál politiky – stále jej máme málo.

Dôsledkom nedostatku spravodlivosti je nespravodlivosť, moc ktorá je nespravodlivá. Viditeľným prejavom poučenia z 15. mája musí byť snaha o účinnú spravodlivosť pre každého.

Prehodnotiť Zelenú dohodu je potrebné

V mnohých krajinách v eurovoľbách narástli práve strany, ktoré reagovali na nespokojnosť a volali po zmene v prístupe k témam ako Zelená dohoda, migrácia, či konkurencieschopnosť Európy. Podarí sa niečo zmeniť?

Nemám veľké oči a lacné očakávania, ale dúfam, že tieto signály a volania a získané mandáty budú rozumne využité. Výsledok volieb volá po korektúre, ale je vecou zvolených politikov a ich nasledujúcich rokovaní, čo z toho bude vypočuté.

Na Slovensku bol ten výsledok akoby protichodný, zároveň tu však máme aj tri výkričníky v podobe atentátu na premiéra. To nie je bežná vec, ani náhodná udalosť, ten úpadok politiky už trvá niekoľko rokov. Negatívne dôsledky sú skôr logické, nie šokujúce a prekvapivé. Aj keď útok na premiéra je vždy šok.

Už útok na Zámockej bol na náhradný cieľ, primárnym cieľom útočníka bol premiér Heger alebo expremiér Fico. Nakoniec si našiel iné obete. Sú to výzvy najmä pre nás občanov, aké pravidlá a princípy budú platiť v našom každodennom živote,  nie je to o veľkej geopolitike.

Médiá tiež prispeli k tomuto obrazu a oprávnene čelia kritike, pretože médiá znamenajú štvrtú moc v štáte. Trojdelenie na legislatívu, exekutívu a justíciu dopĺňajú médiá. Keď je zlý stav spoločnosti, médiá nie sú vyňaté zo zodpovednosti.

Výsledky volieb do EP sa vykladajú skôr ako príklon doprava. Bude sa teda prehodnocovať Zelená dohoda, migračný pakt, budú tam zmeny s praktickým dopadom na občanov?

Už deň po voľbách bolo jasné, že zo 720 poslancov na väčšinu postačuje koalícia ľudovcov, socialistov a liberálov. Tá však nemusí byť spoľahlivá a je dosť tesná, takže je relevantná otázka, či to rozšíriť doprava alebo doľava.

Pripomínam, že výrazné sú nielen celkové, ale aj národné posuny, dokonca v  rozhodujúcich štátoch. To by aktéri, čo robia rozhodnutia, mali brať do úvahy, aby nedochádzalo k  blokácii medzi Radou a Komisiou a Parlamentom, lebo to je základný mocenský a kompetenčný trojuholník.

Zelená dohoda bola do veľkej miery zideologizovaný nástroj a jej prehodnotenie je potrebné. Pokiaľ ide o to, do akej miery a v čom, to je už vec konkrétnej politiky a možno aj kompromisu, ako to aktéri urobia.

Napríklad EPP si postavila kampaň na korekcii Zelenej dohody, takže to je dobrá odpoveď na túto otázku. Myslím si však tiež, že je to potrebné, je to návrat k rozumu a tiež k zlepšeniu strácajúcej sa konkurencieschopnosti Európy. Sú to hlboké témy, súvisia napríklad s tým, či Nemecko bude schopné prehodnotiť svoju doterajšiu politiku, keď sa jednostranne rozhodlo pre zrušenie jadrovej cesty v energetike. Podľa mňa to bola základná strategická chyba.

Podľa mnohých odborníkov si tým Nemecko strelilo do vlastnej nohy a podkopalo svoj ekonomický rast, pretože chýbajúcu elektrinu aj tak berie z jadrových elektrární, ale z francúzskych…

Je to celé o téme sloboda a rast, stačí si porovnať, ako sa vyvíjalo Rakúsko, ktoré sa rozhodlo pre antijadrovú budúcnosť v porovnaní s Nemeckom a Francúzskom. Tie ukazovali, že malo veľmi dobrý zmysel, že v Európe vznikol Euroatom ako jeden z prvotných nástrojov spolupráce a vlastne jeden zo základov neskoršej EÚ.

Tieto rozhodnutia Nemecka vypnúť jadrové elektrárne sú úplne v rozpore s ich politikou po 2. svetovej vojne, ktorá presadila, že atóm môže aj slúžiť, nielen zabíjať. Atómová energia je dôležitá, Slovensko má výhodu, že má vďaka jadrovým elektrárňam dobrý energetický mix. Bolo by hrubou chybou, ak by sme podľahli nejakým zeleným trendom len preto, lebo sú módne a zaujímavé. Nie sú rozumné a to je dôležité.

Naši otcovia hovorili „ponáhľaj sa pomaly“. Ekologizácia musí ísť ruka v ruke s ekonomickou konkurencieschopnosťou, lebo Európa je len malý výsek sveta. Nemôže zmeniť globálne pomery, ak sa nebude dodržiavať rovnováha zodpovednosti a dbať na primeranosť opatrení spolu s ostatnými aktérmi, najmä USA a Čínou, či Indiou.

To je už o tom, ako budúca Európska komisia bude komunikovať vo svete. Či teatrálne, bez ohľadu na ostatných alebo rozumne, vyvážene, v súčinnosti s inými aktérmi. V tom ja vidím hlavné poslanie Komisie, aby nebola ako líder odtrhnutá od členských štátov, ale blízko ostatných, v strede a aj globálne procesy rozvíjala rozumne.

Škoda, že mnohým stačí teatrálne vystupovanie a falošné skratky

Ako sa pozeráte na slovenskú kampaň pred eurovoľbami a výsledky? Napríklad výrazné posilnenie Republiky, pokles Hlasu, SNS, SAS, Oľano…

Boli tam výrazné posuny oproti parlamentným voľbám. Slovensko sa profiluje, dozrieva v tom európskom súžití. Mali sme tu oslavy 20 rokov v EÚ, jedna nová generácia vyrástla v už úplne iných, európskych pomeroch z hľadiska výdobytkov a slobôd občanov.

Na druhej strane je tu Republika a téma odchodu z EÚ či z NATO, ktorú presadzujú extrémisti. Stala sa súčasťou komunikácie, zaznieva v kampani a mnohí ľudia to berú ako odpoveď na svoje problémy – odísť, zbaliť sa, opustiť EÚ. Láka ich návrat do neutrality, „nemať s nikým nič, veď aj Švajčiarsko je bohaté a neutrálne, Rakúsko tiež nie je v NATO a má sa dobre“.

Sú to falošné skratky, ale majú v spoločnosti svoju odozvu. Republika nemá výtlak v spoločnom priestore EP, poslanci tam boli nezaradení. Je to však pre voliča ďaleko a na sociálnych sieťach a v médiách pôsobí to rebelstvo zaujímavo, aj keď v skutočnosti má nulový vplyv na chod európskych záležitostí.

Pre mnohých však stačí tento teatrálny prístup, čo je na škodu veci. Dokonca toto profilovanie Slovenska napodobňuje západné štáty – v Rakúsku vyhrali slobodní z FPO, pre ktorých je typická jednoduchá, až plochá kritika EÚ. Ale pre nahnevaných voličov je ľúbivá, atraktívna.

My však potrebujeme poznať hĺbku, pochopiť súvislosti, trendy a odpovedať na ne s vážnosťou. Najmä doma, ale aj v súčinnosti a spolupráci s EÚ. My sme EÚ. To nemôže byť oni a my, sme to jednoznačne my.

KDH oproti minulosti stratilo jedného poslanca, je to neúspech?

Je to veľká výzva, KDH bolo pri vstupe do EÚ a NATO pred 20 rokmi, malo vždy 2 alebo aj 3 europoslancov. Ja som bol vyjednávač pri vstupe a prvý eurokomisár. Nehovorím to ako nostalgiu, ale ako zakladateľský počin. Priniesli sme vklad do toho, aby táto generácia, ktorá už v EÚ vyrástla, bola ďalej ako jej predchodcovia. Cítili sme zodpovednosť za slobodu, ktorú sme v roku 1989 nadobudli a za upevnenie samostatného Slovenska v demokratickej a slobodnej časti Európy.

Pokladám za dôležité, aby sa KDH výrazne angažovalo aj teraz. Osobne som nenašiel lepšie odpovede na medzinárodné aj osobné vzťahy ako kresťanskú demokraciu. Je to spojenie medzi vierou a rozumom, dedičstvo kresťanskej etiky, ktoré Európe aj svetu dalo univerzálne ľudské práva ako základ pre mierumilovné spolužitie národov.

Ďalej stratégiu sociálneho trhového hospodárstva, ekonomiku, ktorá má slúžiť spoločnosti, a nie ju  materiálne či mocensky využívať. Aj európske zjednotenie vzniklo na princípe solidarity a subsidiarity. Je to je veľmi cenné a unikátne dedičstvo,. stalo sa základom pre mier, stabilitu a prosperitu. Ak ho nebudeme udržiavať, oživovať a aktualizovať na terajšie pomery, tak oň prídeme.

Zároveň tu máme vojnu na východe Európy. To nemá byť téma len na lamentovanie alebo komentovanie. Musíme prebrať zodpovednosť za to, ako vyzerá náš kontinent, či mier je jeho plnohodnotnou súčasťou, alebo len spomienkou. Aj preto som kandidoval, možno symbolicky  podporne z posledného miesta, ale preto, že to vnímam to ako spoločenskú aj osobnú výzvu.

V 2. časti rozhovoru Ján Figeľ rozpráva okrem iného aj o politických rokovaniach medzi USA a Ruskom o vojne na Ukrajine, ktoré moderoval na pôde Vatikánu.

Namiesto sviatočnej polievky v rodinách konzumujú nechutnú politickú konfrontáciu a hoaxy