Tag: slovensko
-
Výročie vstupu do Aliancie: NATO a EÚ – dva súvisiace ciele
Foto: TASR
Denník Postoj uverejnil k nedávnemu 20. výročiu vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie zaujímavý a výstižný článok Christiana Heitmanna. Píše historickú analýzu, ako sme si vybojovali vstup do Severoatlantickej aliancie, ktorý Američania najskôr nechceli.
Súhlasím s odkazom na výraznú zdržanlivosť USA pokračovať v rozširovaní Aliancie po pozvaní našich troch susedov – Poľska, Maďarska a Českej republiky. Chcel by som v tomto pohľade doplniť a spresniť dve súvislosti.
Prvá sa týka zmareného referenda z r. 1997. Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády, ktorá proklamovala cieľ vstupu SR do NATO, ale prakticky i rétoricky sa od tohto cieľa vzďaľovala. Otázky odsúhlasené parlamentom pôsobili skôr odstrašujúco (súhlas občanov s rozmiestnením jadrových zbraní a s cudzími vojenskými základňami).
Prezident M. Kováč vyhlásil referendum so štyrmi otázkami. Petícia občanov, podporovaná KDH a stranami DÚ a DS, požadovala priamu voľbu prezidenta a potrebnú zmenu ústavy. To bolo predmetom štvrtej otázky.
Zmarenie nastalo tým, že ministerstvo vnútra distribuovalo voličom lístky len s tromi otázkami o NATO. Ústredná volebná komisia sa po referende uzniesla, že právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli občanom doručené, čím bolo referendum zmarené.
Toto hrubé porušenie zákona zo strany vlády krátko pred samitom NATO (júl 1997 v Madride) znegovalo aj posledné zvyšky nádeje na pozvanie Slovenska spolu s krajinami V4. V záveroch Madridského samitu nebolo Slovensko spomenuté vôbec, ani v texte pod čiarou (na rozdiel od Rumunska či baltských krajín).
Minister vnútra Krajči za hrubé zneužitie moci nebol nikdy potrestaný; dostal od premiéra V. Mečiara amnestiu. Neskoršie široká koalícia pod vedením SDK zmenila ústavu, a tak od r. 1999 si občania priamo volia hlavu štátu. Zápas o priamu voľbu prezidenta našou demokraciou najprv otriasol a následne ju posilnil.
Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády.
Autor ďalej píše, že „je otázne, či by bez vízie členstva v NATO bol možný aj rýchlejší vstup do EÚ. Z dvanástich štátov, ktoré sa stali v 21. storočí členmi Únie, sa len jeden štát, Cyprus, nestal členom NATO pred svojím vstupom do EÚ“. A spomína aj inštinkt expremiéra Dzurindu pre prioritu vzťahu k NATO.
Nejestvovala ani zmluvnoprávna, teda formálna, ani politická podmienenosť členstva v EÚ prednostným vstupom do NATO. Dôkazom iného prístupu je nielen Cyprus, ale aj Malta. Dokonca v opozícii voči tomu sú príbehy Nórska a Turecka (sú v NATO, nie sú v EÚ), ale aj Írska a Rakúska (sú v EÚ, nie sú v NATO).
Desiatka krajín zo strednej Európy však prežila desaťročia v totalitnom područí sovietskeho komunizmu včítane opakovaných krvavých intervencií a okupácie. Naša skúsenosť a história nás odlišujú od spomínaných krajín.
Bol som v tomto dvojnásobnom integračnom procese v jeho centre. Ako štátny tajomník MZV v r. 1998 – 2002 som bol poverený rozvíjať bilaterálne vzťahy s krajinami OBSE (od USA a Kanady cez Európu po Rusko a strednú Áziu), viesť rokovania ako hlavný vyjednávač pre vstup SR do EÚ a bol som zodpovedný za bezpečnostnú agendu (NATO) ako spolupredseda Výboru PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. Môžem teda osobne a detailne svedčiť o tom, že tieto dva ciele boli konvergenčné a prepojené.
Európska integrácia s euroatlantickou bezpečnostnou spoluprácou sa historicky i aktuálne podmieňovali. Mám v úcte odkaz francúzskeho ministra zahraničia Roberta Schumana, otca Európy.
Ak to mám personifikovane cez jeho osobu vyjadriť, ten istý Schuman, ktorý v apríli 1949 podpísal vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu, v máji 1950 ponúkol Mierový plán pre európske zjednotenie. Tým predišiel už pripravenú Anglo-americkú konferenciu o usporiadaní Európy v Londýne…
Po úspešných voľbách v septembri 1998 a po zostavení vlády širokej koalície viedla prvá cesta premiéra Dzurindu do Bruselu. Bol som členom delegácie, v tom období som bol aj zahraničnopolitickým poradcom premiéra. Návšteva smerovala do sídla Európskej komisie, Európskeho parlamentu a do centrály NATO. Prijal nás predseda Komisie Jacques Santer a generálny sekretár NATO Javier Solana.
Santer a komisár Hans van der Broek nám ponúkli jedinečný a inovatívny nástroj na urýchlenie prípravy na rokovania – vytvorenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni (HLWG), ktorú som viedol za Slovensko. Takýto spoločný nástroj pred vstupom dostalo z celej dvanástky kandidátov len Slovensko.
Aj vďaka tomu sme dokázali dynamicky realizovať negociačný proces a zmazať postupne manko nedôvery a meškania dvoch rokov oproti susedom z Vyšehradskej skupiny. Tak sme o rok s istotou získali pozvanie na priame negociácie na samite Únie v Helsinkách.
Centrála NATO bola vyťažená zodpovednosťou za prebiehajúce prvé rozšírenie o troch bývalých členov Varšavskej zmluvy – našich Vyšehradských susedov – a riešením konfliktov na západnom Balkáne po rozpade Juhoslávie.
Nedostali sme od NATO žiadnu osobitnú ponuku, ale začali sme postupne obnovovať a posilňovať dôveryhodnosť Slovenska. A realizovať reformy v oblasti bezpečnosti, obrany a krízového riadenia. Od nástupu vlády širokej koalície premiéra Dzurindu sa Slovensko správalo voči Aliancii ako faktický spojenec. Najväčšou skúškou bola kosovská kríza s jej mnohými súvislosťami.
Na Washingtonskom samite v apríli 1999 Aliancia ponúkla všetkým krajinám so záujmom o vstup tzv. Akčný plán pre členstvo (MAP). Po samite v máji sme vytvorili Vládny výbor PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. V jeho vedení na úrovni štátnych tajomníkov som sa naplno angažoval až do októbra 2002, do vrcholového obdobia pred novembrovým samitom NATO v Prahe. Slovensko na ňom bolo pozvané za člena Aliancie.
Mnohé politické, ekonomické, bezpečnostné záležitosti pri rokovaniach s EÚ a pri realizácii dohodnutého Akčného plánu pre členstvo v NATO spolu súviseli.
V prípade Aliancie sa potom v decembri 2002 dvakrát uskutočnili formálne rozhovory o slovenskom členstve v NATO. SR potvrdila svoju pripravenosť odsúhlasiť politické, vojenské, bezpečnostné a legislatívne zladenie sa s Alianciou.
Protokol o pristúpení SR k Severoatlantickej zmluve (bez jej zmeny) bol podpísaný 26. marca 2003. Desiateho apríla NR SR vyjadrila svoj súhlas so zmluvou (požadovanou väčšinou). Všetky parlamentné strany tento súhlas podporili (124 hlasov), strana KSS bola proti (11 hlasov). Dátum vstupu bol určený na deň odovzdania ratifikovaných prístupových protokolov depozitárovi Severoatlantickej zmluvy – vláde USA. Stalo sa tak 29. marca 2004.
Európska únia nás v decembri 1999 v Helsinkách pozvala na rokovania o členstve. Trvali 34 mesiacov. V decembri 2002 samit EÚ v Kodani ukončil prístupové rokovania záverečnou dohodou s desiatimi kandidátmi, čím vyvrcholilo náročné a rozsiahle negociačné úsilie vo vzťahu k členstvu v Únii. Jeho súčasťou bola harmonizácia našej legislatívy, a teda obrovský objem transpozície platného práva EÚ (acquis communautaire) a budovanie nových inštitúcií.
Ich výsledkom bola prístupová zmluva s vyše 5000 stranami textu, podpísaná 16. apríla 2003 v Aténach. Jej ratifikácia si vyžadovala schválenie v referende a ústavnou väčšinou v NR SR, keďže tu ide o prenos zmluvou vymedzených kompetencií na orgány Únie. Termín rozšírenia EÚ o desať krajín bol v zmluve stanovený na 1. máj 2004, keďže mal rozsiahle a priame rozpočtové, právne a inštitucionálne dôsledky.
Vstup SR do EÚ k 1. máju 2004 spolu s celou desiatkou krajín, hlavne však s Vyšehradskými susedmi, bol pre nás najlepším možným scenárom. Výsledky našich rokovaní boli pritom porovnateľné a rovnocenné so susedmi, ba v niektorých záležitostiach aj lepšie.
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory.
Aliancia a Únia majú podobné politické a ekonomické kritériá. Predpokladali dôveru rovnakých alebo podobne zmýšľajúcich vlád. Slovenská nekompatibilita s obidvomi organizáciami bola vyjadrená v r. 1997 na samite NATO v júli v Madride (bez akejkoľvek zmienky o Slovensku v záveroch) a podobne aj na samite EÚ v decembri v Luxemburgu (jediná kandidátska krajina nespĺňajúca politické kritériá členstva).
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory. Praha a Kodaň 2002 sa tak pre Slovensko stali významovým a politickým protipólom Madridu a Luxemburgu 1997. Po piatich rokoch sa zaradilo tam, kam malo prirodzene patriť. Hovorí to o časovej a vývojovej cene, ktorá sa nevyčísľuje, ale aj o potenciáli našej krajiny dosiahnuť, udržať a rozvíjať pozitívne zmeny.
Na slovenskej ceste do NATO a do EÚ išlo teda o dva paralelné procesy. Obidva dôležité, zdanlivo podobné. Vo svojej podstate a dôsledkoch to však boli a zostávajú procesy veľmi odlišné. U mňa a podobne zmýšľajúcich to nebol inštinkt o prednosti NATO či EÚ, ale presvedčenie o dvoch kompatibilných, súvisiacich cieľoch. Toto zameranie bolo opakovane vyjadrované meniacimi sa vládami po celé desaťročie. V 90. rokoch to bola pre nás generačná a životná dvojnásobná výzva.
Otázka neznela, čo vybrať ako prvé. Otázka znela, ako už nezmeškať príležitosť a zodpovedne a dynamicky zvládnuť našu historickú zodpovednosť za ukotvenie Slovenska v bezpečnom, stabilnom a prosperujúcom spoločenstve demokratických krajín. Časovanie nevyhnutných krokov a rozhodnutí nebolo len v našich rukách.
Výsledkom rozsiahleho profesionálneho a politického úsilia štátnej reprezentácie, kompetentných orgánov a organizácií s podporou občianskej spoločnosti bola úspešná integrácia SR aj do NATO, aj do EÚ v rovnakom období.
-
Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky
Pred časom článok vydaný v Štandarde argumentoval, že naša politka potrebuje zmenu paradigmy. Predseda KDH Milan Majerský v ňom píše: „Potrebujeme zmenu paradigmy politického boja: chceme bojovať ZA riešenia dobré pre ľudí a spoločnosť, a nie PROTI zlým politikom a stranám.“
Orientácia slovenskej politiky viac na program, na programové zhody a odlišnosti nás odvedie od dnešnej personifikácie a mocenskej polarity, ktoré našu situáciu charakterizujú. Ani svet, ani Slovensko nie sú čierno-biele. Nie sú tu dve skupiny ľudí – dobrí a zlí. Pomyselná morálna hranica ide cez svedomie každého človeka. Každá vládna moc potrebuje vyvažovanie a účinnú kontrolu. Ovocím takéhoto nastavenia verejnej moci je pluralita názorov a riešení. Pluralita je silou spoločnosti, nie slabosťou. Pluralita obohacuje a problémy nevytvára, ale rieši.
V článku M. Majerského sa spomína aj moje meno v súvislosti s ústavným ukotvením definície, ochrany a podpory manželstva. Pred 10 rokmi som totiž ako líder KDH inicioval parlamentné rokovania a následne aj legislatívny návrh, ktorý podporilo rekordných 40 poslancov – spolupredkladateľov. KDH bolo v tom období podľa výsledkov volieb po 18 rokoch znovu v čele opozície. Vládnuci Smer-SD najprv rokovanie o ústavnom ukotvení ochrany manželstva odmietol.
Keď sa však so záujmom o dohodu na ústavných zmenách v justícii prihlásil vtedajší premiér Robert Fico ako kandidát na prezidenta, KDH rokovanie s odvahou prijalo. Zároveň sme s rozvahou prizvali na účasť aj ďalšie strany vtedajšej Ľudovej platformy (SDKÚ-DS, Most-Híd), zapojili odborníkov a informovali verejnosť o rokovaniach o manželstve a súdnictve. Pre zjednodušenie, tú druhú tému mnohí nazývali “deharabinizácia”.
Zmena Ústavy SR nebola ani o politickom kšefte, ani o príprave na spoločné vládnutie. Obidva legislatívne zámery malo KDH vo svojom programe. So Smerom-SD sa o dva roky spojili vo vládnej koalícii práve tí, ktorí od tejto ústavnej dohody s hlučnou kritikou KDH odskočili. Ak chce strana v menšinovom postavení politicky uspieť, musí mať odvahu, tvorivosť a vytrvalosť.
Opozičné postavenie nemá byť dôvodom na rezignáciu na program a potreby ľudí. Novela ústavy slúži od 1. septembra 2014 ako posilnenie základu pre Slovensko, aby v našej krajine bolo viac solidarity, súdržnosti a spravodlivosti. Viac informácií o tejto ústavnej zmene vrátane relevantných dokumentov, možno nájsť v publikácii O ochrane manželstva v Ústave SR.
KDH má v sebe hodnotový a programový základ, vďaka ktorému už opakovane pomohlo Slovensku zrealizovať svoje historické ciele a emancipačné túžby. V podstate boli tri: slobodný a demokratický právny štát, európska integrácia a bezpečnosť, a spravodlivé a rozvinuté Slovensko.
Prvý bol zápas s komunizmom, ktorý bol nevyhnutným východiskom pre dnešnú slobodu a demokratický právny štát. Bol to zápas trvajúci desaťročia. Kresťanský a občiansky disent bol vytrvalý a nenásilný. Aj preto sme mali “nežnú” revolúciu. Po úvodnom vzopätí verejnosti a rýchlom rozpade VPN ako hlavnej sily Novembra, KDH svojimi ľuďmi (premiérom sa stal Ján Čarnogurský) a odhodlaním stabilizovalo a kultivovalo prvotné obdobie transformácie Slovenska a Československa na ceste k slobode a demokracii.
Druhým, zásadným zámerom bolo dosiahnuť európske a bezpečné Slovensko. KDH bolo prvou silou, ktorá ústami predsedu už vo februári 1990 postulovala cieľ “európskej stoličky a hviezdičky pre Slovensko”. Pre niektorých to bola ilúzia, pre iných provokácia. Dosiahnutie tohto cieľa spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom – teda s našimi susedmi – sa stalo pre hnutie kresťanských demokratov centrálnou úlohou.
V čase rastúcej izolácie Slovenska za premiéra V. Mečiara sme sa úspešne integrovali do medzinárodných politických štruktúr EUCD, EDU a EPP. Kresťanskí demokrati nominovali v r. 1998 premiéra vlády širokej koalície M. Dzurindu, ktorá nás do EÚ a NATO úspešne doviedla. Bol som v tomto procese prítomný po celé obdobie ako hlavný vyjednávač pre vstup do Európskej únie.
V novembri 2002 som ako vedúci delegácie slovenských poslancov predniesol prvý prejav na pôde Európskeho parlamentu za našu krajinu. Dva podpisy pod Prístupovou zmluvou do EÚ patria kresťanským demokratom – premiérovi M. Dzurindovi a mne. Následne som až do vstupu SR do EÚ viedol skupinu slovenských poslancov – pozorovateľov v EP. Od 1. mája 2004 sa Slovenská republika stala členským štátom EÚ, a ja som sa stal členom Európskej komisie vedenej R. Prodim.
Podobne som až do Pražského samitu NATO v novembri 2002 viedol prípravu na členstvo v Severoatlantickej aliancii ako spolupredseda Výboru vlády PRENAME (PREparation for NAto MEmbership). Procesy, výsledky, podmienky a súvislosti sú aj pre budúce generácie autenticky zachytené v odborných publikáciách. Dôstojné a bezpečné postavenie Slovenska v Európe bolo dosiahnuté vďaka úsiliu občanov a spoločnosti, ale aj ich zodpovednej politickej reprezentácie. KDH, ako aj hlavná sila SDK po dlhé roky zohrávali v týchto procesoch kľúčovú, historickú úlohu.
Naša vízia má od začiatku aj tretí rozmer. Je to cieľ spravodlivého a rozvinutého Slovenska. Spravodlivosť je základom pokoja a zdrojom pokoja. Prázdne heslá, moc odtrhnutá od pravdy, kriminalizácia oponentov, kovbojské praktiky ani marketing spravodlivosť neprinášajú.
Opakované výzvy na slušnosť po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v r. 2018 nepriniesli potrebné dlhodobé kvalitatívne zmeny. Slušnosť je málo, je to nízky cieľ. Slušnosť sa dá aj zahrať, môže byť maskou. No spravodlivosť je veľmi vážny a šľachetný cieľ. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Spravodlivosť má byť východiskom, cieľom a kritériom politiky, podobne ako dôstojnosť človeka. A to spravodlivosť pre všetkých a pre každého – pre poctivých, obyčajných ľudí i pre vrahov a zločincov.
Tam, kde je účinná spravodlivosť, fungujúci právny štát a kvalifikovaná, slúžiaca verejná správa, tam je logicky prítomný aj všestranný rozvoj, ktorý Slovensko tak očakáva – na celoštátnej, regionálnej i miestnej úrovni. Aby sa u nás dobre žilo, oplatilo pracovať, podnikať, investovať. Aby verejné zdravie a kvalitné vzdelanie boli dostupné pre všetkých. Vzhľadom na stav rezortov a sektorových politík prejavuje veľká časť spoločnosti nespokojnosť, výhrady a sklamanie. A to považujem za aktuálnu výzvu pre skúsené hnutie Novembra ’89, aby sa s plnou vážnosťou a zodpovednosťou pokúsilo ponúknuť vedenie a cestu pre spravodlivé a rozvinuté Slovensko.
Dňa 16. marca 2024 sa KDH schádza v Žiline na svojom sneme, ktorý je štatutárnym zhromaždením delegátov s právom voliť predsedu a vedenie, a prijať rozsiahlu novelu Stanov. Tridsaťštyri rokov presahuje tzv. Kristove roky. Je to vek pre potvrdenie zrelosti. Zrelosť slovenských parlamentných strán je nevyhnutným predpokladom pre zrelosť slovenskej politiky.
Vzhľadom na vývoj v Európe a jej okolí, na vojnu na Ukrajine a na stav našich vecí verejných, Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky. Je to alternatíva voči súčasnej moci i voči nastupujúcemu progresivizmu. Bez KDH takáto alternatíva nevznikne. A či vznikne, to závisí od odhodlania a od vedenia, ktoré vzíde z blížiaceho sa snemu KDH.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
https://standard.sk/596634/slovensko-potrebuje-alternativu-rozumnej-a-zodpovednej-politiky
-
Slovensko a spojené brehy Atlantiku
29. marca 2004 sa Slovenská republika stala členskou krajinou NATO. O mesiac neskôr sme sa stali súčasťou Európskej únie. Odvtedy sa udialo veľa vo svete i v našich dejinách. Vyrástla nová generácia, ktorá si nemôže pamätať iné geopolitické pomery. Aj preto je dôležité poznať rozhodujúce udalosti, chápať dôležité súvislosti nášho vývoja a rozlišovať zmluvné právo od šumov každodennosti, mediálnych ohlasov a hlavne od propagandy a klamstiev.
Povojnová euroatlantická spolupráca a integrácia mala podobnú časovú os, ako slovenská cesta. Marshallov plán (1948) pre obnovu vojnou zničenej Európy mal dve ramená – hospodárske a vojenské. Prvé reprezentovala Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), ktorá vznikla v r. 1948, neskôr sa mimoeurópskym otvorením zmenila na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Vojenské rameno vzniklo v r. 1949 vo forme Severoatlantickej zmluvy a jej organizácie NATO. Rodiacu sa anglo-americkú politiku o povojnovom usporiadaní kontinentu však predbehol Schumanov plán, ktorý francúzska vláda ponúkla 9. mája 1950 Nemecku a ďalším krajinám. Bol to historicky bezprecedentný projekt a prekvapivá, no úspešná iniciatíva. Európska únia je ovocím a potvrdením mieru, ale nedokázala sa zatiaľ stať garantom a aktívnym tvorcom mieru na kontinente.
NATO vzniklo ako reakcia na hrôzy Druhej svetovej vojny a expanziu sovietskej nadvlády a komunizmu v Európe. Alianciu vytvorilo 12 štátov, po nedávnom vstupe Fínska a Švédska je nás spolu 32. Je evidentné, že aj dnes s existenciou Aliancie majú problém najmä komunisticky a post-komunisticky zmýšľajúce kruhy. Európa samotná nebola schopná vytvoriť účinnú kolektívnu obranu. Zlyhal aj Bruselský pakt (1948), aj Európske obranné spoločenstvo (1954). A skutočnú vojenskú silu a význam nenadobudla ani následná Západoeurópska únia (rozpustená v r. 2011).
Slovenská republika na svojej ceste do spoločenstva slobodných demokratických krajín postupovala podobne. Po páde komunistického režimu, po demokratizačnom, transformačnom a emancipačnom procese vstúpila v r. 2000 do OECD a následne v r. 2004 do NATO a do EÚ. Bezpečnosť a stabilita umožňuje intenzívnu, vzájomne výhodnú spoluprácu, ba prosperitu. Táto logika a postupnosť platila nielen v minulosti, ale platí aj dnes. Nie je rozumné spochybňovať naše členstvo v NATO, pretože lepšiu bezpečnostnú a obrannú alternatívu Slovensko nemá. Slovensko v strede Európy nemá byť ostrovom, ale svorníkom. Poľsko, Česká republika a Maďarsko už ako členovia veľmi aktívne podporovali prizvanie Slovenska do Aliancie. Je dobré byť v jadre kompaktného regiónu. O to by sa mala aktívne usilovať každá slovenská reprezentácia.
Slovenská cesta k vlastnej štátnosti a následne k plnohodnotnému európskemu a medzinárodnému postaveniu viedla aj cez úsilie slovenského a českého exilu, odboja a legionárov. Bez Clevelandskej a Pittsburskej dohody by nebolo Martinskej deklarácie, pretože by nebolo podpory Wilsonovho plánu a porozumenia víťazných mocností pre vznik Česko-Slovenska po Prvej svetovej vojne. Uplynulo odvtedy dramatické storočie. Symbolicky i fakticky sa dá povedať, že Aliancia nám umožnila spojiť rozdelené rodiny a národ na oboch brehoch Atlantiku do jedného spoločenstva. V USA a Kanade sa k slovenským koreňom hlási takmer milión obyvateľov. Napriek emigrácii „za chlebom, za slobodou, či za obojím,“ ako hovorieval tiež exulant kardinál Jozef Tomko, v duchu preambuly Washingtonskej zmluvy sú Slováci a Slovenky na oboch brehoch Atlantiku odhodlaní „hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.“
Zvlášť tento rozmer euroatlantickej integrácie Slovenska a nášho strategického spojenectva by som rád zdieľal s tými, ktorí kladú dôraz na národný rozmer nášho života a identity. Národ je prirodzené a dôležité spoločenstvo pre život a kultúru ľudí a pre ich spoločnú cestu dejinami. Slovenský národ si zaslúži pravdu, nie klamstvá a manipulácie, ktoré škodia ako toxíny a burina. Lebo pravda je základom slobody a spravodlivosti. Moc má preto slúžiť ľuďom vo svetle pravdy. Ona je víťaznou istotou, ako nám to v minulosti potvrdzoval nápis na prezidentskej štandarde („Pravda víťazí!“).
Byť neutrálny môže znamenať byť závislý, stratiť slobodu i suverenitu. Naše dejiny a poloha sú úplne odlišné od Švajčiarska, ba aj od príbehu Rakúska. Preto sú neutralistické úvahy naivné a voči národu nezodpovedné. Efektívna, fungujúca bezpečnosť je vždy nákladná. Slovensko takú bezpečnosť v izolácii nedosiahne. A naše dejiny sú toho dôkazom i lekciou.
Suverénne rozhodnutia majú byť predovšetkým rozumné a zodpovedné, nielen nezávislé. Nežijeme v izolácii. Miera vzájomnej závislosti narastá, a hlavne pre menšie štáty sa stáva veľkou výzvou. Pri rozumnej a zodpovednej politike je náš osud v dobrých rukách. Vyjadrením spoločenskej zrelosti a zdieľanej vízie býva aj zahraničnopolitický konsenzus, ktorý synergicky spája štátnu politiku, verejnú diplomaciu a občiansku spoločnosť. Zhoda vyhlásení, záväzkov a skutkov, predvídateľnosť a spoľahlivosť postojov patria do výbavy spoločenstva podobne zmýšľajúcich priateľov, partnerov a spojencov. V súčasnosti sa tento konsenzus výrazne a rýchlo oslabuje. Je to na škodu Slovenska.
Jasné dohody robia dobrých priateľov. Dohody treba dodržiavať. Toto sú dva starorímske princípy medzinárodného práva. V apríli 1999 nám Aliancia ponúkla MAP – Akčný plán pre členstvo. Až do Pražského summitu NATO v novembri 2002 som ako našu odozvu na MAP viedol prípravu Slovenska (Vládny výbor PRENAME) na členstvo ako štátny tajomník MZV. Bolo to náročné obdobie, no rozhodujúce a úspešné. Proces výrazne zvýšil informovanosť a podporu občanov pre toto dôležité rozhodnutie. Chcem na záver pri tomto jubileu aliančného členstva všetkým pripomenúť ducha (preambulu) a centrálnu literu – jadro Severoatlantickej zmluvy, ktorá nás chráni i zaväzuje:
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA
Washington DC, 4. apríla 1949
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
ČLÁNOK 5
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
-
Za spravodlivé Slovensko
Iba slušnosť nestačí, zmysluplnou odpoveďou nielen na udalosti roku 2018, ale aj na pribúdajúce odhalenia korupcie a trestných činov pri spravovaní štátu je spravodlivé Slovensko. Nezabudnem na februárové dni roku 2018, keď nás všetkých zasiahli správy o úkladnej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dve noci som nemohol spať. Bol som vyrušený zlovestnými súvislosťami, v ktorých sa ocitla naša domovina. Nešlo o ďalšie obete v rámci kriminálneho podsvetia. Išlo tu o vrchol ľadovca, ktorý vyčnieva z mohutnej hory ponorenej v hmle korupcie, nízkej vymožiteľnosti práva a zneužívania moci – súdnej, prokurátorskej, policajnej, politickej, teda štátnej. Vedeli sme o tom, ale nečakali sme až takéto jej krvavé prejavy.
História sa neopakuje, ale rýmuje sa
Mladý investigatívny novinár priveľa vedel a bol nepohodlný mocným. Podobne ako mladý Róbert Remiáš v roku 1996. Podobne boli ako nepohodlní popravení mnohí mladí ľudia v komunistickom režime, napríklad Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár za takzvanú Bielu légiu. Nedá mi nespomenúť vlastného strýka, 26-ročného Jána Figeľa, bez stôp zlikvidovaného v rovnakom období.
História sa neopakuje, ale rýmuje sa: Ak moc neslúži pravde a spravodlivosti, stáva sa nebezpečnou. V takom prostredí trpia poctiví ľudia a stratou perspektívy sú zasiahnutí zvlášť mladí. Garantovať bezpečnosť a spravodlivosť pre svojich občanov – to je prvotná a najdôležitejšia povinnosť demokratickej štátnej moci.
Masové protesty na námestiach v uplynulom období vyjadrovali precitnutie v dôsledku úkladnej vraždy, ale aj prepad dôvery v štátnu moc. Nielen názvom, ale aj obsahom boli volaním po slušnosti. Začal sa proces ústupu premiéra Fica a jeho ďalších spolupracovníkov z vrcholu moci. V záujme kontinuity moci na posty rýchlo nastúpili spoločensky prijateľnejší nominanti. Základné politické dohody a nastavené trendy sa však zásadne nezmenili.
Nezodpovednosť má dlhodobé a drahé následky
Povalenie Radičovej vlády pre rozšírenú zmluvu o eurovale poslancami okolo predsedu SaS Richarda Sulíka, lídra OĽaNO Igora Matoviča a predsedu OKS Petra Zajaca bolo nezodpovedné. Pre Smer-SD tým rozvinuli široký koberec na rýchly návrat k moci v roku 2012 s bezprecedentnou, absolútnou parlamentnou väčšinou, čo viedlo k obsadeniu rozhodujúcich mocenských postov v štáte, aj tých kontrolných – NKÚ a prokuratúry.
Parafrázujúc slová lorda Actona, „moc bez kontroly korumpuje, absolútna moc korumpuje absolútne“. Súčasné usporiadanie po roku 2016 toto nastavenie vďaka rýchlej dohode koaličných partnerov, žiaľ, nezmenilo. Vývoj v eurozóne a v Grécku z jednej strany a na druhej strane rozvrat demokratickej stredo-pravicovej scény na Slovensku potvrdili nezmyselnosť spomínaného konania dnešných hlasitých „ficobijcov“. Škodlivé dôsledky sú rozsiahle. A cenu za ne platia nie poslanci či ich strany, ani Grécko či Brusel, ale Slovensko a slušní ľudia.
Obrat môžu priniesť nadchádzajúce voľby a rozumná politická alternatíva. Lenže vzhľadom na stav, celkovú ponuku a vzťahy v rámci opozície František Mikloško nedávno konštatoval: „V takejto politickej, osobnostnej i spoločenskej kríze sa Slovensko po novembri 1989 ešte nenachádzalo.“ A vyzýva mladých na naplnenie ich hesla „Chceme slušné Slovensko“. No iba zacielenie na slušnosť i zmierenie na jej základe nemôžu pretrvať a priniesť skutočnú perspektívu pre celkové pozdvihnutie Slovenska. Nakoniec, opadnutie vlny protestov nebolo spôsobené spokojnosťou s dosiahnutými zmenami, ale skôr sklamaním z nenaplnených očakávaní. Rád by som preto jeho záver o potrebe jednoty v záujme víťazstva slušnosti posunul k dôležitejšiemu cieľu.
Iba slušnosť nestačí
Volanie po slušnosti v politike je logické a správne, ale nestačí. Je to potrebná, ale nepostačujúca podmienka. Lebo slušnosť sa dá aj zahrať. Pretvárka a divadlo existujú (aj) v politike.
Iba slušnosť je podobne tak málo, ako bolo nenásilie pri páde komunizmu. Hnutie Verejnosť proti násiliu reprezentovalo spontánne odmietnutie neslobody a totalitného zneužívania moci, sformulovalo základné požiadavky, ale na ich celkové dosiahnutie už nemalo dostatok súdržnosti. Zakrátko po novembri ’89 bol každý proti násiliu – demokrati, komunisti i mečiarovci… VPN sa rozpadla a zanikla. Aj dnes hovoria o slušnosti všetci. Dokonca aj tí, čo páchali alebo zakrývali korupciu a zločiny…
Iba slušnosť nestačí; potrebná je spravodlivosť – ako reálny politický program, ako morálny základ spoločnosti a nespochybniteľná priorita štátnej moci. A, samozrejme, potrební sú nositelia úsilia za spravodlivé Slovensko ako akcieschopná, odhodlaná sila.
Za spravodlivé Slovensko
Zmysluplnou odpoveďou nielen na udalosti roku 2018, ale aj na pribúdajúce odhalenia korupcie a trestných činov pri spravovaní štátu je spravodlivé Slovensko. Účinná spravodlivosť a zodpovedná solidarita sa musia stať kritériami v rámci kreovania, výkonu a kontroly štátnej moci. Ich vyjadrením by mali byť rozumné a bezodkladné opatrenia pri ochrane základných ľudských práv doma a vo svete, ozdravné reformy v oblastiach súdnictva, prokuratúry a polície, dostupnosť a kvalita v zdravotníctve a v školstve, už prezretá zmena volebného systému, ktorý 20 rokov deformuje slovenskú politiku a upevňuje centralizmus, vodcovský typ politiky a partokraciu. Tým sa oslabuje vzťah volených a voličov a primerané zastúpenie regiónov pri spravovaní štátu. Posilnenie legitimity a zodpovednosti nositeľov výkonnej moci je potrebné aj na regionálnej a komunálnej úrovni.
Ak väčšine z nás bude naozaj záležať na spravodlivosti, bude sa dariť aj slušnosti a jej nositeľom. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Pretože spravodlivosť je základom slušnosti. Je potrebná pre poctivých i pre zločincov. V nastávajúcich voľbách to bude náročné, ale nie nemožné dosiahnuť. Prajem to úprimne všetkým. Upevnenie spravodlivosti bude najdôležitejším zadosťučinením tragických udalostí a zmysluplným naplnením početných výziev a oprávnených očakávaní.
https://dennikn.sk/1750995/za-spravodlive-slovensko/?cst=627fdc748ab0965f1723cb649f5c1047082ed515
