Denník The New York Times pripúšťa, že neexistujú žiadne indície, že cestou do Vatikánu urobila Gabbardová niečo nezákonné.
Nominantka amerického prezidenta Donalda Trumpa na pozíciu riaditeľky tajných služieb USA Tulsi Gabbardová. Foto: TASR/AP
Washington 29. januára (TASR) – Nominantka amerického prezidenta Donalda Trumpa na pozíciu riaditeľky tajných služieb USA Tulsi Gabbardová sa vlani na dva týždne dostala do osobitnej pozornosti Správy leteckej bezpečnosti USA po tom, čo sa vo Vatikáne zúčastnila na rokovaní usporiadanom nadáciou nemenovaného európskeho podnikateľa zo zoznamu záujmových osôb monitorovacieho centra terorizmu FBI. S odvolaním sa na vysokopostavené vládne zdroje v USA to napísal v utorok denník The New York Times (NYT). Noviny v súvislosti s organizáciou schôdzky vo Vatikáne spomínajú aj bývalého slovenského eurokomisára Jána Figeľa, píše TASR.
Denník pripúšťa, že neexistujú žiadne indície, že cestou do Vatikánu urobila Gabbardová niečo nezákonné. A takisto nie je jasné, prečo FBI umiestnila spomínaného podnikateľa na svoj zoznam a či je tam oprávnene.
Po ceste do Vatikánu však americká Správa leteckej bezpečnosti zaradila bývalú kongresmanku a jej manžela na zoznam cestujúcich, u ktorých je z dôvodu podozrenia na bezpečnostné riziko súvisiace s terorizmom potrebné vykonávať prísnejšie kontroly. Gabbardová tvrdila, že na zoznam sa dostala za svoju kritiku vtedajšej viceprezidentky USA Kamaly Harrisovej.
Uvedený nemenovaný podnikateľ z Európy o sebe podľa NYT hovorí ako o investorovi v oblasti private equity, ktorý v minulosti investoval okrem iných štátov aj v Rusku. Je zakladateľom nadácie, ktorá vo Vatikáne pravidelne organizuje stretnutia, na ktorých sa zúčastňujú hostia z USA, Ruska, Ukrajiny a ďalších štátov. Podľa bývalého riaditeľa kancelárie Bieleho domu za Trumpovej prvej administratívy Micka Mulvaneyho, ktorý bol taktiež v poradnom zbore nadácie, prišla Gabbardová na stretnutie do Vatikánu vlani v júli na jeho pozvanie. Záštitu nad podujatím prevzal vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin.
V poradnom zbore nadácie je aj Figeľ, ktorý sa v tom čase pre médiá vyjadril, že účelom schôdzky bolo spojiť predstaviteľov USA a Ruska a podporiť diplomatické riešenie vojny na Ukrajine. Mulvaney podotkol, že cieľom nebolo debatovať o žiadnych konkrétnych plánoch ukončenia vojny na Ukrajine. Mená účastníkov z Ruska si podľa vlastných slov nepamätá, ale “neboli to ľudia z úzkeho okruhu” ruského prezidenta Vladimira Putina.
Figeľ ani zakladateľ nadácie sa k zoznamu účastníkov nechceli vyjadriť s tým, že ide o dôverné informácie zakotvené aj zmluvne.
Ján Figeľ v pokračovaní rozhovoru o hľadaní mieru na Ukrajine, Schumanovom pláne pre východnú Európu a o tom, prečo je dôležité zastaviť zabíjanie.
Ján Figeľ je dlhoročný slovenský politik. Počas výkonu funkcie štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí zodpovedal od roku 1998 ako hlavný vyjednávač za prístupové rokovania Slovenskej republiky do Európskej únie. Keď sa Slovensko 1. máj 2004 stalo členom EÚ, ako prvý Slovák vykonával funkciu komisára Európskej únie (2004-2009).
V rokoch 2009 až 2016 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia. Medzitým bol v rokoch 2010 až 2012 zároveň ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a v rokoch 2012 až 2016 podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky. V rokoch 2016 až 2019 bol osobitným vyslancom pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ.
Európa ako mierotvorca medzi jadrovými mocnosťami
Nedávno prebehli eurovoľby, ako môže ich výsledok zmeniť postoj EÚ k vojne na Ukrajine? Mala by sa zmeniť podpora Ukrajiny zo strany Západu a USA?
Podpora Ukrajiny v jej sebaoobrane je oprávnená a potrebná. Možno samozrejme diskutovať o miere podpory a jej spôsoboch, ale jej podpora je v súlade s morálkou, medzinárodným právom a aj našimi záujmami.
Na druhej strane však vidím úlohu Európy ako tvorcu mieru, mala by sa usilovať o politické cesty k riešeniu, ktoré je možné a potrebné. Každá vojna raz skončí, ale ak skončí len vyčerpaním alebo zničením jednej strany, tzv. finálnym víťazstvom, pýtam sa ktorej strany a kedy to bude? A či tie obete medzitým nevnímame až príliš lacno.
Primárna zodpovednosť je samozrejme na strane agresora, ktorým je Ruská federácia. Podieľam sa na súkromnej iniciatíve, ktorá so situáciou na východe Európy súvisí. Je sľubná preto, lebo vťahuje do dialógu hlavných aktérov.
Na rokovaniach vo Švajčiarsku sa Rusko oficiálne nezúčastnilo…
Ani tieto rokovania nepomôžu zastaviť vojnu, ak nevznikne dialóg a základné kroky smerom k Rusku. Na jednej strane je Rusko agresor, ale na druhej strane kroky k mieru vedú len cez totálne víťazstvo alebo cez dvojstranné rokovania. Nič také sa zatiaľ nečrtá, doterajšie iniciatívy to nepriniesli a preto by sme mali intenzívne hľadať politické a diplomatické riešenie.
Jeden zo zakladateľov Európskej únie, francúzsky politik Robert Schuman už vo svojej dobe ukazoval, že úsilie o mier musí byť aspoň také intenzívne, ako úsilie o vojnu. Je to tak matematicky povedané, ale vystihuje to podstatu, že cesta k mieru nie je rýchla, ľahká ani jednoduchá. Ale existuje. A čakať, že mier bude až potom, keď bude Putin porazený, môže byť veľmi drahou utópiou a ilúziou.
Dlho trvajúcu vojnu si ani nechceme predstaviť, pretože to znamená každodenné straty na životoch a každodenné otrasné ničenie Ukrajiny. Porovnávanie, že s Hitlerom sa nerokovalo neobstojí, lebo každá vojna je iná. Zároveň lekcie z vojen v histórii hovoria, že mier je dôležitý nie pre lídrov, ale pre národy. Lídri sa menia, sú smrteľní tak ako my všetci, ale národy pretrvávajú a trpia. Osobitne na východe Európy bolo toho utrpenia neporovnateľne viac už od čias Lenina.
Iniciatíva pápeža Františka
Ste aktívny v iniciatíve, ktorú inicioval pápež František, kde prebehli rokovania medzi Ruskom a USA, čo v médiách takmer zaniklo. Ako to vyzeralo?
Ide o súkromnú iniciatívu, ktorú dva roky pripravovala a rozvíjala Nadácia Clementy, ktorá pochádza z Veľkej Británie. Od začiatku vojny sa usilovala o dialóg a korekciu vzťahov medzi najväčšími mocnosťami nášho civilizačného okruhu – USA a Ruskom. Nie sú to obyčajné mocnosti ale jadrové. Bez zmeny ich vzťahu z konfrontácie na želanú spoluprácu ťažko očakávať skoré ukončenie vojny a mier na Ukrajine.
Hovorím to s najväčšou možnou mierou realizmu, lebo aj mnohí politológovia a pozorovatelia označujú túto vojnu za zástupnú. Ak by USA Ukrajine nepomáhali, vojna by sa už dávno skončila. Ale to neznamená ani porazenectvo, ani zastavovanie pomoci, skôr realitu, pretože Rusko je mocnosť a dnes napreduje aj na fronte.
Ja som bol prizvaný k tejto iniciatíve aj preto, že ma vo Vatikáne poznajú a spolupracoval som so zakladateľmi Nadácie Clementy, aby sme definovali možnú schumanovskú cestu pre východnú Európu. Schumanov plán vychádzal z osvedčených princípov, ktoré platia aj v tomto období, ale potrebuje aktualizáciu na dnešné pomery, ktoré sú iné ako pred 70 rokmi.
Ani vtedy to nebolo ľahšie, pretože Francúzi a Nemci si vzájomne vyzabíjali milióny ľudí, dokonca opakovane. Takže hovoriť o dialógu a zmierení krátko po Druhej svetovej vojne bola pre mnohých ilúzia, pre iných zrada, pre ďalších slepá ulička.
Pre mnohých to platí rovnako v prípade vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom…
Napriek tomu a práve vďaka Schumanovým univerzálne platným princípom máme v zjednotenej Európe už 70 rokov mier. A tým aj stabilitu a prosperitu. To je bezprecedentný úspech. Originálne bol Schumanov plán zamýšľaný aj pre národy z východu. Robert Schuman a Konrad Adenauer o tom hovorili, že keď sa tie národy vymania z útlaku a zaklopú na dvere, mali by sme ako spoločenstvo byť pripravení prijať ich.
Namiesto intenzívnej spolupráce však vtedy nastalo obdobie studenej vojny a dvoch Európ. Jedna sa integrovala, druhá ostala za plotom, už či na Balkáne alebo v sovietskej zóne. Nech to nie je sebaobviňovanie, ale podcenili sme vývoj.
Napríklad Jeffrey Sachs, známy americký ekonóm, hovoril ako o chybe, že Poľsko po páde komunizmu dostalo pomoc, ale zároveň sa nepomáhalo Rusku a ďalším krajinám na východe, ktoré sa dostali do obrovských problémov, ekonomického úpadku, finančnej krízy, hyperinflácie, atď.
Dopady nespolupráce a ľahostajnosti sú dnes evidentné, boľavé a mali by byť pre nás lekciou. Preto rokovania vo Vatikáne, ktoré sa v apríli otvorili, boli predovšetkým nadviazaním dialógu o možných oblastiach spolupráce medzi Ruskom a USA, pretože od týchto mocností najviac závisí.
Ak sa nájde konvergencia záujmov v kontraste s dnešnou konfrontáciou, tak máme nádej na zmenu vývoja. Som o tom presvedčený, lebo poznám osvedčené princípy Schumanovho plánu a bol som na rokovaniach vo Vatikáne ako moderátor.
Okno príležitosti 2024
Aké sú výsledky rokovaní?
Úspechom stretnutia z 13. apríla je v prvom rade, že vôbec bolo, že tam prišli relevantní ľudia z Moskvy a z Washingtonu. Po druhé, že bolo práve vo Vatikáne, ktorý má 2000-ročnú históriu, ale v tomto čase aj dôveryhodnosť v medzinárodnom prostredí. Pretože stretnúť sa dá hocikde, ale práve vo Vatikáne a s informovaním Svätého Otca a za účasti dôležitých aktérov – to je výraz dôveryhodnosti.
Po tretie vidím úspech v tom, že je záujem o pokračovanie, že to nebolo jednorazové a dosť. Pripravujeme obsah a súvislosti na ďalšie rokovanie v júli. Po štvrté vidím, že je záujem zo strany mocných o väčšiu víziu a konkrétne projekty na tej ceste.
To je silné, tento rok je také okno príležitostí. Ak by sme ho nestihli využiť, mám obavy, že zmeškáme oveľa viac. Tento rok sa rozhoduje v dôležitých centrálach aktérov, ktorí sú pri stole. Jedna strana je Rusko, kde prezident Putin bol potvrdený na 5 rokov s väčšou podporou ako pred vojnou. Môže sa nám to páčiť a nemusí, ale je to fakt.
Druhá dôležitá vec, že teraz boli európske voľby, z ktorých vzíde reprezentácia na 5 rokov. Je dôležité, aby bola rozumná, zodpovedná,; uvidíme, ale sme pri tom. Po tretie, budú voľby v USA, z ktorých vzíde kongres a prezident, tretina senátu. To je veľmi dôležitá zlomová doba pre USA, pretože krajina je veľmi polarizovaná, prechádza ostrými vnútornými spormi.
Zároveň sa tam evidentne mení pohľad na vojnu na Ukrajine. Len oneskorene a s veľkými ťažkosťami bola odsúhlasená pomoc pre Ukrajinu vo výške 60 mld. dolárov. Vojna má dopady aj na USA. Prináša to aj zisky v zbrojnom priemysle. Ale to nie je celkový záujem USA.
Takže to okno príležitostí a udalostí nás vťahuje do úsilia, ktoré je už naštartované. Vatikán je jeho súčasťou, som veľmi rád. Záujem o dialóg je reálny a Slovensko tomu môže napomáhať aspoň na občianskej úrovni.
Čo môže Slovensko urobiť pre ukončenie tejto hroznej vojny?
O vývoj je stále záujem a situáciu vidím tak stredoeurópsky. Zo západnej Európy prichádzajú signály o účasti vojakov, najmä z Francúzska, ktoré nepovažujem za rozumné. Eskalácia vojny je však len opakovaním 20. storočia, veď svetové vojny vznikli v Európe.
Ten model je známy, ak v tom budeme pokračovať, logika nepustí a je to logika vojny. Znamenalo by to jej prehlbovanie, eskaláciu do svetových alebo aspoň celoeurópskych rozmerov. Stredná Európa je na jednej strane rozmanitá, keď porovnáme postoje Poľska a Maďarska a medzitým Slovenska alebo V4 – je to rozporuplné.
Je to však aktívny a angažovaný postoj v zmysle prežívania reality na hranici konfliktu. My sme krajiny, kde je najviac utečencov, kde je najviac pociťovaná vojna v susednej krajine. Sme krajiny, ktoré boli obeťou agresie a okupácie. Máme to v čerstvej pamäti, preto ten postsovietsky priestor poznáme lepšie ako krajiny západnej Európy.
Preto si myslím, že empatické a realistické riešenie by mohlo prísť zo strednej Európy. Je to o rokovaní, diplomacii, hľadaní riešenia, ktoré potrebuje vojnou sužovaná východná Európa viac než pokračovanie konfliktu.
Zároveň je to volanie po hľadaní dialógu. Nie že my jednostranne nadefinujeme a rozkážeme, čo majú robiť. Tak sa riešenie nenájde, treba ho hľadať v spolupráci, dialógu, konštruktívnom úsilí. Človek je tvor, ktorý dostal rozum, vôľu, ale aj schopnosti a jednou z nich je tvorivosť. Ďalšou je láska, ktorá ak sa prejaví, tieto ostatné dary využije na solidaritu a ľudskosť.
Dedičstvo jednoty a mieru
Na akej úrovni sa odohrávali rokovania?
Na prvé rokovanie prišli ľudia, ktorí mali dôveru najvyššieho politického vedenia USA a Ruska – teda prezidentskej úrovne na jednej aj na druhej strane. Ak by to neboli relevantní ľudia, dialóg by nemal váhu a neprinášal by ani nádej na riešenie.
Nemám oprávnenie hovoriť o menách, ani by som nepomohol vlastnému úsiliu. Skôr som chcel povedať, že relevancia rokovaní je potvrdená aj z Vatikánu, lebo Vatikán by nesúhlasil s nejakým prázdnym bezvýznamným stretávaním na svojej pôde. Rokovanie uviedol kardinál Peter Turkson z Afriky, veľmi vážený v Kúrii, lebo má na starosti pápežskú Akadémiu vied. Rokovanie bolo na pôde tejto akadémie.
Účastníkom rokovaní bol blízky spolupracovník Svätého otca Arcibiskup Msgr. Bernard Ardura, zodpovedný za historický archív. Je však aj jedným z kompetentných v procese blahorečenia Schumana. Schumanovo meno súvisí s mierom a zjednotením, ktoré sa podarili v západnej Európe.
Ak sa to podarilo v západnej časti Európy, ktorej sme už aktívnou súčasťou, tak sme zodpovední za to, aby sme zdieľali toto funkčné dedičstvo aj s tými, ktorí sú zatiaľ mimo. Zároveň je to osvedčená metóda, ktorej ovocie vnímajú aj v Amerike. Hoci tam mnohí ledva rozumejú, ako funguje EÚ.
Oni zrejme vnímajú Európsku úniu ako dosť neprehľadnú, najmä jej východnú časť…
Americký minister zahraničných vecí kedysi napísal, že to, čo Schuman po vojne urobil, bolo dych vyrážajúce. Táto iniciatíva vtedy prevážila angloamerické riešenie, ktoré už bolo tiež rozpracované. Schuman s Adenauerom predbehli Američanov a Britov o jeden deň. Bolo mu jasné, že ak nevyužije to okno príležitosti 9. mája 1950, tak 10. mája sa už konala v Londýne angloamerická konferencia o budúcnosti Európy 5 rokov po vojne.
To sú detaily histórie, ale sú dôležité pre nás, aby sme ich aplikovali v tejto dobe. Nie je dobre čakať na koniec vojny, či nahrádzať justíciu – že budeme hodnotiť a súdiť kohokoľvek vrátane Putina ako k tomu mnohí pristupujú. Naopak, pokúsme sa ukázať cestu dialógu, konvergencie a spolupráce medzi Ruskom a USA. Všetko ostatné príde potom, aj spravodlivosť.
Ak sa tento proces nebude formovať a rozvíjať, alternatíva je len dnešný stav – pokračovanie vojny, počítanie strát a obavy, kde a ako sa to všetko skončí. Bol by som nerád, aby sme dopadli tak, že budeme len konštatovať, komentovať a kritizovať a celé generácie budú ďalej zomierať.
BRATISLAVA. Niekdajší eurokomisár a bývalý hlavný vyjednávač o vstupe Slovenska do EÚ Ján Figeľ v apríli vo Vatikáne viedol rokovanie s predstaviteľmi Spojených štátov a Ruskej federácie. Ich ambíciou je nastaviť novú úroveň vzťahov v Európe a prispieť k zastaveniu vojny na Ukrajine.
O udalosti informovali vo štvrtok Aktuality, podľa ktorých stretnutie nemenovaných predstaviteľov Washingtonu a Moskvy organizovala britská nadácia a investičná spoločnosť Clementy. Ján Figeľ na jej stránke figuruje ako člen zboru poradcov.
Kto na stretnutie za Spojené štáty a Rusko prišiel, však Figeľ neprezradil. Rokovania by mali zmierniť globálne napätie a nastaviť nové podmienky medzinárodnej scény, uviedla agentúra SITA.
Stretnutie, ktoré sa konalo 13. apríla a ktoré odsúhlasil pápež František, sa priamo netýkalo Ukrajiny a nebude posledné. Bývalý premiér Mikuláš Dzurinda však jeho význam spochybňuje.
Seminár vo Vatikáne
„Na iniciatíve pre mier, a teda na možných rokovaniach som pracoval od vypuknutia vojny na Ukrajine,“ hovorí pre SME Ján Figeľ. Tvrdí, že ho oslovil zakladateľ britskej nadácie Pierre Louvrier, pričom ambíciou je nájsť novú podobu vzťahov medzi Spojenými štátmi a Ruskom.
„Pri iných vzťahoch, dôvere a zodpovedných prístupoch by k tejto vojne nedošlo,“ domnieva sa Figeľ.
Kontext úsilia vníma ako širšie prebudovanie vzťahov, zastavenie vojny na Ukrajine by podľa neho malo byť iba jedným z výsledkov.
Figeľ moderoval prvé stretnutie vo Vatikáne, aktuálne už pripravuje druhé. V rámci neho sa konal aj medzinárodný koncert s účasťou z viacerých štátov, ktoré sú znepriatelené. Okrem Ukrajiny a Ruska vystúpili aj izraelskí, palestínski, azerbajdžanskí či arménski umelci.
Samotný fakt, že sa stretnutie konalo, Figeľ označil za úspech.
Rozhodujúce obdobie
Bývalý eurokomisár a niekdajší predseda KDH hovorí, že stretnutie je načasované do obdobia, ktoré môže byť rozhodujúce. V Rusku si po zmanipulovaných voľbách upevnil moc prezident Vladimir Putin, v Európskej únii bude po blížiacich sa voľbách nové zloženie europarlamentu aj Komisie a v novembri sa zase konajú prezidentské voľby v USA.
Vypnúť reklamu
„Za úspech by som považoval, keby sa na tomto dialógu zúčastnili politickí predstavitelia, ktorých cieľom sú kvalitatívne nové vzťahy medzi Východom a Západom, medzi Moskvou a Washingtonom,“ dodal Figeľ.
„Ich produktom logicky bude zdieľaná stabilita a bezpečnosť v našom priestore. Teda aj mier na Ukrajine,“ tvrdí.
Účastníci sú neznámi
Ján Figeľ pre SME ani pre Aktuality či tlačovú agentúru neidentifikoval, akí predstavitelia USA a Ruska sa na stretnutí zúčastnili. „Sú to osoby kompetentné a s potrebnou dôverou politického establišmentu,“ povedal.
„Samotné rokovanie nebolo o vojne, ale o tom, ako začať zbližovanie týchto hlavných mocností. Ak sa toto bude dariť, tak logickou súčasťou diskusií bude aj situácia na Ukrajine,“ citovali Figeľa Aktuality.
Expremiér Mikuláš Dzurinda má o Figeľovej iniciatíve pochybnosti.
„Ak cieľom takýchto stretnutí má byť zjednocovanie USA a Ruska v čase, keď Rusi stupňujú vojenský tlak na Ukrajinu a zabíjajú civilistov, ako napríklad v charkovskom supermarkete minulú sobotu, tak to som veľmi skeptický,“ reagoval.
Figeľ sa odvoláva na dielo štátnikov Roberta Schumana a Konrada Adenauera. „Našou víziou je diskutovať o vytvorení spoločenstva od Aljašky cez Európu až po Vladivostok na Kamčatke,“ povedal pre SME.
Denník Postoj uverejnil k nedávnemu 20. výročiu vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie zaujímavý a výstižný článok Christiana Heitmanna. Píše historickú analýzu, ako sme si vybojovali vstup do Severoatlantickej aliancie, ktorý Američania najskôr nechceli.
Súhlasím s odkazom na výraznú zdržanlivosť USA pokračovať v rozširovaní Aliancie po pozvaní našich troch susedov – Poľska, Maďarska a Českej republiky. Chcel by som v tomto pohľade doplniť a spresniť dve súvislosti.
Prvá sa týka zmareného referenda z r. 1997. Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády, ktorá proklamovala cieľ vstupu SR do NATO, ale prakticky i rétoricky sa od tohto cieľa vzďaľovala. Otázky odsúhlasené parlamentom pôsobili skôr odstrašujúco (súhlas občanov s rozmiestnením jadrových zbraní a s cudzími vojenskými základňami).
Prezident M. Kováč vyhlásil referendum so štyrmi otázkami. Petícia občanov, podporovaná KDH a stranami DÚ a DS, požadovala priamu voľbu prezidenta a potrebnú zmenu ústavy. To bolo predmetom štvrtej otázky.
Zmarenie nastalo tým, že ministerstvo vnútra distribuovalo voličom lístky len s tromi otázkami o NATO. Ústredná volebná komisia sa po referende uzniesla, že právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli občanom doručené, čím bolo referendum zmarené.
Toto hrubé porušenie zákona zo strany vlády krátko pred samitom NATO (júl 1997 v Madride) znegovalo aj posledné zvyšky nádeje na pozvanie Slovenska spolu s krajinami V4. V záveroch Madridského samitu nebolo Slovensko spomenuté vôbec, ani v texte pod čiarou (na rozdiel od Rumunska či baltských krajín).
Minister vnútra Krajči za hrubé zneužitie moci nebol nikdy potrestaný; dostal od premiéra V. Mečiara amnestiu. Neskoršie široká koalícia pod vedením SDK zmenila ústavu, a tak od r. 1999 si občania priamo volia hlavu štátu. Zápas o priamu voľbu prezidenta našou demokraciou najprv otriasol a následne ju posilnil.
Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády.
Autor ďalej píše, že „je otázne, či by bez vízie členstva v NATO bol možný aj rýchlejší vstup do EÚ. Z dvanástich štátov, ktoré sa stali v 21. storočí členmi Únie, sa len jeden štát, Cyprus, nestal členom NATO pred svojím vstupom do EÚ“. A spomína aj inštinkt expremiéra Dzurindu pre prioritu vzťahu k NATO.
Nejestvovala ani zmluvnoprávna, teda formálna, ani politická podmienenosť členstva v EÚ prednostným vstupom do NATO. Dôkazom iného prístupu je nielen Cyprus, ale aj Malta. Dokonca v opozícii voči tomu sú príbehy Nórska a Turecka (sú v NATO, nie sú v EÚ), ale aj Írska a Rakúska (sú v EÚ, nie sú v NATO).
Desiatka krajín zo strednej Európy však prežila desaťročia v totalitnom područí sovietskeho komunizmu včítane opakovaných krvavých intervencií a okupácie. Naša skúsenosť a história nás odlišujú od spomínaných krajín.
Bol som v tomto dvojnásobnom integračnom procese v jeho centre. Ako štátny tajomník MZV v r. 1998 – 2002 som bol poverený rozvíjať bilaterálne vzťahy s krajinami OBSE (od USA a Kanady cez Európu po Rusko a strednú Áziu), viesť rokovania ako hlavný vyjednávač pre vstup SR do EÚ a bol som zodpovedný za bezpečnostnú agendu (NATO) ako spolupredseda Výboru PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. Môžem teda osobne a detailne svedčiť o tom, že tieto dva ciele boli konvergenčné a prepojené.
Európska integrácia s euroatlantickou bezpečnostnou spoluprácou sa historicky i aktuálne podmieňovali. Mám v úcte odkaz francúzskeho ministra zahraničia Roberta Schumana, otca Európy.
Ak to mám personifikovane cez jeho osobu vyjadriť, ten istý Schuman, ktorý v apríli 1949 podpísal vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu, v máji 1950 ponúkol Mierový plán pre európske zjednotenie. Tým predišiel už pripravenú Anglo-americkú konferenciu o usporiadaní Európy v Londýne…
Po úspešných voľbách v septembri 1998 a po zostavení vlády širokej koalície viedla prvá cesta premiéra Dzurindu do Bruselu. Bol som členom delegácie, v tom období som bol aj zahraničnopolitickým poradcom premiéra. Návšteva smerovala do sídla Európskej komisie, Európskeho parlamentu a do centrály NATO. Prijal nás predseda Komisie Jacques Santer a generálny sekretár NATO Javier Solana.
Santer a komisár Hans van der Broek nám ponúkli jedinečný a inovatívny nástroj na urýchlenie prípravy na rokovania – vytvorenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni (HLWG), ktorú som viedol za Slovensko. Takýto spoločný nástroj pred vstupom dostalo z celej dvanástky kandidátov len Slovensko.
Aj vďaka tomu sme dokázali dynamicky realizovať negociačný proces a zmazať postupne manko nedôvery a meškania dvoch rokov oproti susedom z Vyšehradskej skupiny. Tak sme o rok s istotou získali pozvanie na priame negociácie na samite Únie v Helsinkách.
Centrála NATO bola vyťažená zodpovednosťou za prebiehajúce prvé rozšírenie o troch bývalých členov Varšavskej zmluvy – našich Vyšehradských susedov – a riešením konfliktov na západnom Balkáne po rozpade Juhoslávie.
Nedostali sme od NATO žiadnu osobitnú ponuku, ale začali sme postupne obnovovať a posilňovať dôveryhodnosť Slovenska. A realizovať reformy v oblasti bezpečnosti, obrany a krízového riadenia. Od nástupu vlády širokej koalície premiéra Dzurindu sa Slovensko správalo voči Aliancii ako faktický spojenec. Najväčšou skúškou bola kosovská kríza s jej mnohými súvislosťami.
Na Washingtonskom samite v apríli 1999 Aliancia ponúkla všetkým krajinám so záujmom o vstup tzv. Akčný plán pre členstvo (MAP). Po samite v máji sme vytvorili Vládny výbor PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. V jeho vedení na úrovni štátnych tajomníkov som sa naplno angažoval až do októbra 2002, do vrcholového obdobia pred novembrovým samitom NATO v Prahe. Slovensko na ňom bolo pozvané za člena Aliancie.
Mnohé politické, ekonomické, bezpečnostné záležitosti pri rokovaniach s EÚ a pri realizácii dohodnutého Akčného plánu pre členstvo v NATO spolu súviseli.
V prípade Aliancie sa potom v decembri 2002 dvakrát uskutočnili formálne rozhovory o slovenskom členstve v NATO. SR potvrdila svoju pripravenosť odsúhlasiť politické, vojenské, bezpečnostné a legislatívne zladenie sa s Alianciou.
Protokol o pristúpení SR k Severoatlantickej zmluve (bez jej zmeny) bol podpísaný 26. marca 2003. Desiateho apríla NR SR vyjadrila svoj súhlas so zmluvou (požadovanou väčšinou). Všetky parlamentné strany tento súhlas podporili (124 hlasov), strana KSS bola proti (11 hlasov). Dátum vstupu bol určený na deň odovzdania ratifikovaných prístupových protokolov depozitárovi Severoatlantickej zmluvy – vláde USA. Stalo sa tak 29. marca 2004.
Európska únia nás v decembri 1999 v Helsinkách pozvala na rokovania o členstve. Trvali 34 mesiacov. V decembri 2002 samit EÚ v Kodani ukončil prístupové rokovania záverečnou dohodou s desiatimi kandidátmi, čím vyvrcholilo náročné a rozsiahle negociačné úsilie vo vzťahu k členstvu v Únii. Jeho súčasťou bola harmonizácia našej legislatívy, a teda obrovský objem transpozície platného práva EÚ (acquis communautaire) a budovanie nových inštitúcií.
Ich výsledkom bola prístupová zmluva s vyše 5000 stranami textu, podpísaná 16. apríla 2003 v Aténach. Jej ratifikácia si vyžadovala schválenie v referende a ústavnou väčšinou v NR SR, keďže tu ide o prenos zmluvou vymedzených kompetencií na orgány Únie. Termín rozšírenia EÚ o desať krajín bol v zmluve stanovený na 1. máj 2004, keďže mal rozsiahle a priame rozpočtové, právne a inštitucionálne dôsledky.
Vstup SR do EÚ k 1. máju 2004 spolu s celou desiatkou krajín, hlavne však s Vyšehradskými susedmi, bol pre nás najlepším možným scenárom. Výsledky našich rokovaní boli pritom porovnateľné a rovnocenné so susedmi, ba v niektorých záležitostiach aj lepšie.
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory.
Aliancia a Únia majú podobné politické a ekonomické kritériá. Predpokladali dôveru rovnakých alebo podobne zmýšľajúcich vlád. Slovenská nekompatibilita s obidvomi organizáciami bola vyjadrená v r. 1997 na samite NATO v júli v Madride (bez akejkoľvek zmienky o Slovensku v záveroch) a podobne aj na samite EÚ v decembri v Luxemburgu (jediná kandidátska krajina nespĺňajúca politické kritériá členstva).
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory. Praha a Kodaň 2002 sa tak pre Slovensko stali významovým a politickým protipólom Madridu a Luxemburgu 1997. Po piatich rokoch sa zaradilo tam, kam malo prirodzene patriť. Hovorí to o časovej a vývojovej cene, ktorá sa nevyčísľuje, ale aj o potenciáli našej krajiny dosiahnuť, udržať a rozvíjať pozitívne zmeny.
Na slovenskej ceste do NATO a do EÚ išlo teda o dva paralelné procesy. Obidva dôležité, zdanlivo podobné. Vo svojej podstate a dôsledkoch to však boli a zostávajú procesy veľmi odlišné. U mňa a podobne zmýšľajúcich to nebol inštinkt o prednosti NATO či EÚ, ale presvedčenie o dvoch kompatibilných, súvisiacich cieľoch. Toto zameranie bolo opakovane vyjadrované meniacimi sa vládami po celé desaťročie. V 90. rokoch to bola pre nás generačná a životná dvojnásobná výzva.
Otázka neznela, čo vybrať ako prvé. Otázka znela, ako už nezmeškať príležitosť a zodpovedne a dynamicky zvládnuť našu historickú zodpovednosť za ukotvenie Slovenska v bezpečnom, stabilnom a prosperujúcom spoločenstve demokratických krajín. Časovanie nevyhnutných krokov a rozhodnutí nebolo len v našich rukách.
Výsledkom rozsiahleho profesionálneho a politického úsilia štátnej reprezentácie, kompetentných orgánov a organizácií s podporou občianskej spoločnosti bola úspešná integrácia SR aj do NATO, aj do EÚ v rovnakom období.
Ján Figeľ predniesol pred absolventmi HJ International Graduate School for Peace and Public Leadership v New York City prejav, v ktorom upozornil na nenahraditeľnosť a dôležitosť náboženskej slobody ako jedného zo základných kameňov demokratickej spoločnosti. Slovenský preklad prejavu priniesol denník Postoj.
Figeľ na začiatku svojho prejavu spomínal na roky, ktoré strávil ako vôbec prvý osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo Európskej únie.
„Počas štyroch náročných rokov som navštívil veľa krajín s cieľom podporiť slobodu nespravodlivo prenasledovaných, medzináboženský dialóg a zodpovednosť. Najväčším zadosťučinením mi bolo vidieť oslobodenie viacerých väzňov svedomia v Sudáne a Pakistane,“ uviedol bývalý vyslanec.
Napriek tomu, že pri tejto práci videl množstvo utrpenia, zároveň bol aj svedkom „neochvejnej odvahy a nádeje“. Figeľ víta aj to, že po jeho vymenovaní za vyslanca viaceré európske krajiny vymenovali svojich osobitných vyslancov, veľvyslancov a splnomocnencov pre ochranu náboženskej slobody.
Figeľ následne upozornil na nelichotivý stav náboženskej slobody vo svete. „Výskumné centrum Pew Research Center vo Washingtone DC zverejnilo údaj, že 84 % svetovej populácie sa hlási k nejakej forme náboženskej príslušnosti. Zároveň však 79 % svetovej populácie žije v krajinách, kde sa kladú veľké alebo veľmi veľké prekážky náboženskej slobode,“ uviedol.
Obeťami vládneho útlaku, sociálneho nepriateľstva, násilného extrémizmu a terorizmu sú podľa jeho slov napríklad kresťania v Nigérii, Ujguri v Číne, Rohingovia v Mjanmarsku. Ohrozenie je však prítomné aj v niektorých demokratických krajinách, „napríklad v Japonsku, kde Združenie rodín pre svetový mier a zjednotenie čelí bolestivým tlakom“.
Podľa Figeľa môže byť náboženská sloboda obmedzená z dôvodu nevyhnutného verejného záujmu, ale musia byť splnené tri podmienky – zákonnosť, legitimita a primeranosť.
„Napríklad bolo správne alebo chybné uplatniť zo strany vlády rozsiahle obmedzenia na komunitné bohoslužby počas pandémie COVID-19? V slobodných a demokratických krajinách je potrebná kritická ostražitosť, aby sa v naradeniach vlády starostlivo rešpektovala aj náboženská sloboda,“ opísal tento princíp.
Následne sa s poslucháčmi podelil o „tri dôležité posolstvá“: po prvé, právo na náboženskú slobodu je predpokladom pre iné práva, po druhé, náboženská sloboda vyžaduje zrelosť a zodpovednosť, a po tretie, náboženská sloboda je neoddeliteľná od ľudskej dôstojnosti.
O prvej téze Figeľ uviedol, že medzinárodné právo definuje náboženskú slobodu spolu so slobodou myslenia a svedomia. Ide o jedno zo základných práv, ktoré určuje „osobné presvedčenie, životný štýl, základ kultúrneho a duchovného života, identitu a princíp príslušnosti k spoločenstvu podobne zmýšľajúcich“.
Rozsah aktivít, ktoré náboženská sloboda zahŕňa, preto zaručuje, že sa na miere jej dodržiavania dá odhadnúť aj miera dodržiavania ostatných práv.
O potrebe zrelosti a zodpovednosti Figeľ uviedol, že každá minca má dve strany – „slobodu a zodpovednosť, práva a povinnosti“. Aj integrácia stredoeurópskych národov do Európskej únie a NATO bola výsledkom zodpovednej slobody.
Vo veci vzťahu náboženskej slobody a ľudskej dôstojnosti Figeľ uviedol, že ľudská dôstojnosť je bod stretnutia medzi náboženským a sekulárnym svetom. „Všetci sme odlišní v identite, ale všetci sme si rovní v dôstojnosti,“ uviedol.
„Kultúra ľudskej dôstojnosti podľa mňa funguje na dvoch starobylých etických princípoch. Strieborný princíp etiky zdôrazňuje rovnosť, úctu a toleranciu. Hovorí: „Nerobte iným, čo nechcete, aby iní robili vám!“ Zlatý princíp etiky zdôrazňuje solidaritu a reciprocitu spravodlivosti a spoločného dobra. Hovorí: „Robte iným, čo chcete, aby iní robili vám!“ uviedol Figeľ.
„Zlo je rozšírené, pretože má silných spojencov: ľahostajnosť, nevedomosť a strach. Ak sme nedbalí, ak nevieme alebo sa obávame niečo povedať alebo urobiť pre tých, čo sú bez hlasu a obhajoby, zlu sa darí,“ uzavrel Figeľ svoj prejav spolu s výzvou na podporu globálnych organizácií zastávajúcich sa náboženskej slobody.
