Vystúpenie J. Figeľa, člena Európskej komisie, dňa 5. mája 2005 v Aule
Univerzity Komenského v Bratislave

Máj je mesiac mladých, ale aj mesiac Európy. V týchto týždňoch je
viacero dôvodov na reflexie jej minulosti i budúcnosti. Pred 60 rokmi sa
skončila najtragickejšia z vojen, ktoré prebiehali aj na našom území. Pred 55
rokmi sa Schumanovou deklaráciou začal proces, ktorý viedol vtedajšiu
slobodnú Európu nielen k zmiereniu, ale aj k mierovému zjednoteniu.
Vznikol základ dnešnej Európskej únie. Pre rokom – 1. mája 2004 sa
Slovensko stalo súčasťou tohto spoločenstva.
Integračný proces začínal pri uhlí a oceli. Bola to veľmi jednoduchá
agenda: Kontrola produkcie uhlia a ocele, teda regulácia jednoduchých
komodít, ktoré boli základom pre vedenie vojny, pre zbrojárstvo. Cez ďalšie
desaťročia vývoj pokračoval od zabezpečovania potravín cez jednotný trh
s väčšou mobilitou jeho prvkov, cez európsku spoločnú menu. Sme v štádiu,
kedy sa diskutuje o Európe vedomostí, o vedomostnej spoločnosti a
ekonomike, o európskej identite, o kultúrach, o dialógu kultúr, o európskom
občianstve.

Integračný proces začínal pri uhlí a oceli. Bola to veľmi jednoduchá
agenda: Kontrola produkcie uhlia a ocele, teda regulácia jednoduchých
komodít, ktoré boli základom pre vedenie vojny, pre zbrojárstvo. Cez ďalšie
desaťročia vývoj pokračoval od zabezpečovania potravín cez jednotný trh
s väčšou mobilitou jeho prvkov, cez európsku spoločnú menu. Sme v štádiu,
kedy sa diskutuje o Európe vedomostí, o vedomostnej spoločnosti a
ekonomike, o európskej identite, o kultúrach, o dialógu kultúr, o európskom
občianstve.

Dozrievanie pre spoločenstvo hodnôt

Bolo treba prejsť dlhou cestou, dlhým vývojom, aby sme sa posunuli
v diskusiách od tém, ktoré boli na začiatku: Ako neviesť vojnu, ako sa
nezabíjať, pretože tí druhí sú iní. Keď si Európa cenila vzdelanie, rozum,
intelekt, poznanie, kultúru, väčšinou sa vyhla vojnám, nachádzala iné
riešenia, povznesenie. Akonáhle vzdelanie bolo na ústupe, až likvidované, boli zatvárané školy alebo univerzity, pálené knihy, prichádzala tvrdá doba –
doba temna. A preto toto vnímanie je aj dnes kľúčové. Ak sa nám bude dariť
posúvať poznanie dopredu, pôjde dopredu aj Európa, a s ňou aj stredná
Európa, aj Slovensko. Sociálne, ľudsky a – samozrejme – aj ekonomicky. Za
vyše 50 rokov európska integrácia priniesla mnohé úspechy: o.i. aj to, že
dnes už môžeme hovoriť o zjednotení alebo o znovuzjednotení kontinentu.
Európa je schopná solidarity dovnútra, ale aj navonok; že je najväčším
donorom rozvojovej pomoci; stáva sa atraktívnym priestorom aj pre krajiny,
ktoré sa chcú pridať, aj pre ľudí, ktorí sem migrujú. Toto všetko sa nezrodilo
automaticky, ale na základe veľmi konkrétneho ľudského úsilia. A na druhej
strane máme mnohé problémy, ktoré sú výrazné: Európa starne, niektoré jej
štáty lámu historické povojnové rekordy miery nezamestnanosti. A to hovorí
o jej zraniteľnosti, o jej slabinách.

Som presvedčený, že vzdelávanie, starostlivosť o mládež, poznanie je
odpoveďou aj na tieto problémy – tak v niektorých krajinách, ako aj vcelku,
aj vo vzťahu k okoliu. Je potrebné, aby Európa nebola svedkom vývoja, ale
aktérom. Aby dokázala pozitívne ovplyvňovať vývoj vo svojom okolí, či už
vo východnej, juhovýchodnej Európe, na Balkáne, v Stredomorí, ale aj vo
svete. To všetko sa dá oveľa viac, než si niekedy uvedomujeme, dosiahnuť
prostredníctvom vzdelávania. Schopný, vzdelaný občan je aktívny doma aj
vonku, uvedomuje si medzinárodné súvislosti.
Pripomínam to preto, lebo nie je dôvod na zaháľanie po vstupe do
Únie. Skôr naopak – je potrebné ešte pridať. Podobne ako keď sa z druhej
ligy postúpi do prvej. Tam to nie je ľahšie. Tam to je ešte náročnejšie. Ale je
to lepšia liga, je to európska prvá liga. Znamená aj možnosti, ale aj
zodpovednosť.

Európsky priestor vyššieho vzdelávania

Do r. 1999 bola spolupráca v oblasti európskeho vzdelávania
realizovaná hlavne cez programy mobility, výmen a partnerstiev (Erasmus
alebo Leonardo da Vinci). Umožnilo to mnohým
univerzitám vytvoriť si partnerstvá, viac než miliónu vysokoškolákov študovať za hranicami s podporou zvonku a s uznaním tohto štúdia. Umožnilo to tisíckam učiteľov
učiť, študovať, pomôcť vytvárať si predpoklady pre ešte lepšie uplatnenie
doma alebo v zahraničí.

V r. 1999 bola prijatá Bolonská deklarácia. To je míľnik, ktorý sa dá
nazvať vážnou evolúciou, alebo postupnou revolúciou v európskom zmysle.
Aj keď inak by som povedal, že Európa sa vracia tam, kde už kedysi bola.
Vytvoriť európsky priestor vyššieho vzdelávania znamená vrátiť sa k sláve
európskych univerzít. K ich poprednému postaveniu vo svete, ale aj
k otvorenosti Európy voči sebe samej dovnútra, čo už tu kedysi bolo. To nie
je nostalgia. To je výzva, aby sme toto obdobie vnímali ako veľkú postupnú
zmenu. Niektorí ju nazývajú najväčšou zmenou v európskom univerzitnom
školstve za sto rokov. Prebieha, nie je zavŕšená, sme niekde na polceste, na
pol rieky. V 1999 bola prijatá deklarácia, ktorú dnes napĺňa 40 krajín.
Ďalších 5 krajín sa chce pripojiť, čo len hovorí o tom, že to nie je vec pár
štátov alebo Európskej únie samej osebe. Je to proces, ktorý je v podstate
celoeurópsky. Nórsko a Švajčiarsko, ktoré sa na ňom tiež zúčastňujú, nie sú
členskými štátmi Únie. To sú nepriame dôkazy toho, že to je dôležité aj
mimo EÚ. Nie je to luxus, nejaké hobby profesorov alebo ministrov, ale
veľmi potrebný proces pre každého jednotlivo, pre inštitúcie, pre krajiny – aj
pre tie najsilnejšie, najhrdšie a najtradičnejšie, a nakoniec pre Európu, ktorá
stále hovorí o úniku mozgov. A to nielen zo Slovenska alebo z nových
ekonomík a demokracií, ale z klasických, starých. Viackrát som bol na
dialógoch aj v Paríži a Berlíne. Aj tam majú veľké problémy s týmto
fenoménom. Aj silné ekonomiky, silné krajiny cítia problém úniku mozgov
veľmi boľavo.

A preto Bolonský proces od roku 1999 je odpoveďou na mnohé
európske, spoločné problémy. A v tom je aj jedna z výhod a potrieb Únie –
že dokážeme na problémy hľadať odpovede, nielen o nich diskutovať alebo
si odkazovať, kto je za čo zodpovedný. Je jasné, že kompetencia štátov je
v tomto zásadná. Na druhej strane, čím viac krajín participuje na nejakom
procese, tým dôležitejšie je, aby koordinovali svoj postup. A preto úloha
Európskej komisie v tomto procese je veľmi výrazná. Aj preto boli tak so
zvedavosťou a vážnosťou vypočuté príhovory predsedu komisie a komisára
v Glasgowe na rokovaní Európskej asociácie univerzít, ktoré spomínal pán
rektor. Aj preto sa od Európskej komisie očakáva často viac, než len úloha
moderátora alebo organizátora. V apríli som predložil Komisii komunikáciu,
respektíve dokument o európskych univerzitách. Je veľmi citlivo vnímaný
v jednotlivých krajinách, lebo je to popis situácie a náčrt ďalších krokov.
Samozrejme, je na štátoch kedy, ako a či ich prijmú, ale vývoj ide
naznačeným smerom. O tomto dokumente bude prebiehať diskusia po celý
rok, hlavne v príprave na novembrovú Radu ministrov. Bol konzultovaný od
roku 2003 s univerzitami, s jednotlivými štátmi, s inštitúciami, ktoré sa
zaoberajú školstvom tak, aby sme nachádzali naozaj spoločné riešenia.
Okrem toho, ministri školstva sa dohodli, že do r. 2010 sa prijmú opatrenia,
ktoré z Európy urobia „svetovú referenciu“ v oblasti vzdelávania a ktoré jej
znovu vrátia kvalitu a relevanciu v celom svete cez dostatočne konvergentné
reformy. Tieto prebiehajú a som rád, že Slovensko postupuje tiež v tomto
zmysle.

Na popis, náčrt toho, kde sa vývoj nachádza od r. 1999, dovoľte mi
využiť aj niektoré čísla. Okrem toho, čo sa dohodlo o obsahu reforiem,
dohodli sme sa napríklad, že podstatne zvýšime investície do oblasti
výskumu a vývoja na 3 % hrubého domáceho produktu. Ako viete, nedarí sa
to európskej dvadsaťpäťke ako celku. Darí sa to niektorým krajinám, napr. škandinávskym. A práve tieto krajiny dosiahli v minulom roku veľmi dobré
výsledky z hľadiska, vzdelanosti v štúdii PISA (OECD), čo len potvrdzuje,
že tieto politiky spolu súvisia. Ak sa skoro začne investovať do vzdelávania,
potom sú dobré výsledky aj vo výskume, aj v hospodárskom raste, aj
v zamestnanosti, produktivite práce, v kompjuterizácii, internetizácii, atď.
Ono to spolu veľmi súvisí, to nie je zázrak, to je logický, zákonitý vývoj.
Fínsko, ktoré je 10 rokov v Únii, sa stalo ďalším dobrým príkladom. Je to 5
miliónová krajina. Nie je v tieni ani bývalého východného veľkého suseda,
ani v tieni západnej Európy, ale slúži ako veľmi dobrý príklad pre seba a pre
ostatných. Jednu tretinu zahraničných študentov vo svete a z toho veľký
počet Európanov dnes hostia Spojené štáty americké. Odhaduje sa, že až 400
tisíc Európanov s vysokoškolským vzdelaním zostalo a pracuje dnes v USA.
Nehovorím to kvôli štatistikám, ale preto, že je to obrovská ľudská sila, ktorá
nenachádza uplatnenie tu, ale inde. Voľakedy sme možno polemizovali, či sa
oplatí hostiť študentov, alebo či sú to len náklady. Štáty, ktoré sú ústretové
voči študentom, sú úspešnejšie. A to je poučenie aj pre slovenské školstvo
a pre celú Európu. Najviac nositeľov Nobelových cien v tejto dekáde je,
samozrejme, na druhej strane Atlantiku. Najviac patentov, všetkého, čo
súvisí s ochranou duševného vlastníctva, je zachytených v USA.

Tieto dôležité ciele a trendy Európa môže a mala by korigovať vo svoj
prospech. Ale pre to treba urobiť oveľa viac. Jednou z odpovedí je
financovanie školstva. Veľký investičný rozdiel je napríklad v tom, že
v posledných rokoch európsky priemer výdavkov z hľadiska podielu HDP na
vysoké školstvo je iba 1,1%. V Kanade je to 2,5 %, v USA a Južnej Kórei
2,7 %. Každý rok takýto obrovský rozdiel o viac než jeden percentuálny bod
je toľko, z čoho funguje celá Európska únia. Tento rozdiel znamená l50
miliárd euro každoročne. Tým nechcem povedať, že jedna koruna minutá
tam a tu sa rovná. Prvou odpoveďou je lepšie, druhou odpoveďou je viac
investovať. Tá prvá odpoveď znamená efektívnosť, reformy, kompatibilitu, kvalitu. Tá druhá je, samozrejme, aj objem, pretože keď niet na základné
potreby, na infraštruktúru, ťažko potom hovoriť o kvalite, a už vôbec nie o
excelentnosti. Ak si k tomu pridáme deficit v oblasti výskumu, kde Európa
investuje zhruba tretinu toho čo USA, tak osobitne na univerzitách, ktoré sa
zaoberajú aj výskumom, máme dvojitý deficit. A tu už sa potom ťažko
polemizuje, že zaostávanie sa prehlbuje.

Tri krajiny v EÚ investujú zhruba 1,7-1,8 % HDP do vyššieho
vzdelávania – Dánsko, Švédsko, Fínsko. To je príklad toho, že sa dá ísť aj
nad priemer. Je to vec konkrétnej krajiny. Tieto krajiny to dávajú z verejných
zdrojov. V dokumente, ktorý prijala Európska komisia, tvrdíme, že
ekonomika a spoločnosť, ktorá chce byť vedomostne intenzívna, by mala
byť schopná dávať 2 % zo svojho hrubého domáceho produktu na vyššie
vzdelávanie. Nie je to magické číslo, ale je to odpoveď na mnohé súvislosti,
ktoré tu spomínam. Veľký rozdiel medzi nami a druhou stranou Atlantiku je
hlavne v oblasti súkromných investícií. Zatiaľ, čo vo verejných investíciách
čísla medzi Európou a USA sú skôr porovnateľné (1% ku 0,9%),
v súkromných je to skoro desaťnásobný rozdiel. V porovnaní s Japonskom
skoro štvornásobný. Takže lepšie reformy a viac investovať je jednou zo
základných odpovedí dnešnej Európy na svoje vlastné, vnútorné potreby.

Bolonský proces, ktorý bol naštartovaný v podstate mimo štruktúry
Únie, sa dnes spája s lisabonským. Napriek, respektíve práve kvôli
doterajším slabinám je dôležité, aby sme lisabonskú agendu vnímali ako
agendu väčšieho hospodárskeho rastu a zamestnanosti. To je to, čo potrebuje
v podstate každá krajina, aj Slovensko. A preto sa tieto dve témy spájajú do
jednej väčšej, aj preto boli takto reflektované na poslednom summite. Ony
vlastne majú znamenať väčšiu a ľahšiu mobilitu ľudí s kvalifikáciou, krok
k vytvoreniu skutočne európskeho trhu práce, ktorý doteraz nie je.
Znamenajú posilnenie efektívnosti systémov vyššieho vzdelávania, redukciu
predčasných odchodov zo škôl, rozvoj ďalšieho štúdia, vytvorenie čitateľnejšieho a atraktívnejšieho prostredia pre Európanov, ale aj pre
Neeurópanov. Dá sa to nazvať “Európsky priestor vyššieho vzdelávania“
alebo „Európa vedomostí“. Ona by mala na troch pilieroch posilniť to, čo je
základom pre vedomostnú spoločnosť: nielen výskum a vývoj, čo je,
samozrejme, priestor pre tvorivosť, kreativitu človeka, ale aj šírenie
vedomostí, čo je práve vzdelávanie. A po tretie, inovácie – spätosť tohto
priestoru s ekonomikou, priemyslom a službami, prenos nového poznania do
reálnej ekonomiky.

Toto všetko konkrétnym spôsobom reflektuje EK aj vo svojej
komunikácii z 20. apríla. Toto sa snažíme zdôrazniť aj pri návrhu zatiaľ
budúcej finančnej perspektívy. Slovensko doteraz participuje, na základe
prístupovej zmluvy, na vynegociovaných možnostiach do roku 2006. Teraz
sa začali rokovania o období 2007 až 2013. Je dôležité, aby aj táto krajina
dokázala podporiť to, čo je pre ňu a pre Európu dôležité. Komisia, predtým
Prodiho teraz Barrosova, obhajuje najväčší rozpočtový nárast do budúcich
siedmich rokov v oblasti vzdelávania, výskumu, energetiky a dopravy. Tieto
štyri položky sú výrazne najviac zvýšené oproti doterajšiemu sedemročnému
obdobiu, v ktorom sa nachádzame. Je dôležité to povedať preto, lebo
rozhodnutie je v rukách členských štátov, nie Komisie. Po druhé, je dôležité,
aby v rámci schválených pravidiel, si každý štát vytvoril svoj prioritný
program a stratégiu. A tam Slovensko by malo pamätať na to, že vzdelávanie
a výskum by mali mať samostatnú kapitolu v národnom rozvojovom pláne.
Že to je hodné nielen diskusií, ale aj konkrétnej finančnej podpory.
Štrukturálne fondy by mali oveľa viac ísť do rozvoja ľudského potenciálu,
než len základnej dopravnej a ekologickej infraštruktúry. To chcem
zdôrazniť.

Prijali sme princíp, a členské štáty sa zaviazali, že do roku 2006
vytvoria systém a stratégiu celoživotného vzdelávania. Nie ako luxus, nie
ako hobby, ale ako dôležitú odpoveď na veľmi rýchlo sa meniacu situáciu na trhu práce. Ako to, čo má znamenať vyššiu dynamiku v schopnosti reagovať
na výzvy doby. Program EÚ pre mobilitu, za predpokladu, že bude
schválený, bude integrovaný program celoživotného vzdelávania – tzv.
“Life-long learning programme“. Kolegom na západe zvyknem hovoriť
“Without life-long learning there is less and less life-long earning“. Stále
menej sa bude dariť tým, ktorým sa nebude chcieť kontinuálne študovať.
Lebo kritériá budú stúpať. Aj štatistiky potvrdzujú, aké veľké rozdiely sú už
teraz z hľadiska príjmov medzi tými, ktorí majú vyššie, stredné alebo nižšie
vzdelanie, a aké veľké rozdiely sú v nezamestnanosti v týchto kategóriách. A
do budúcnosti to bude ešte výraznejšie. Stále bude menej nových
pracovných príležitostí, určených pre nízku kvalifikáciu. A stále viac bude
tých, ktoré si vyžadujú vyššiu kvalifikáciu. Preto význam školstva, osobitne
univerzitného, bude v Európe výrazne narastať.

Slovensko sa zúčastňuje na týchto procesoch. Som rád, že samotný
Bolonský proces tu nevyvolal spory, skôr naopak, úsilie. Počúvam, že
v mnohom sme aj pred „staršími súrodencami“, pred partnermi v európskej
rodine. Ale samozrejme, teraz pôjde aj o skutočnú implementáciu a stále
viac a viac o kvalitu, nielen o nejaké štrukturálne zmeny alebo o zmeny
pravidiel, ale o kvalitu.

K tej kvalite alebo k účasti by som rád povedal, že Slovensko je
zapojené v programoch už skôr, začalo už pred vstupom, ale je veľký
priestor na zlepšenie. Napr. v programe Erasmus v minulom školskom roku
na Slovensko prišlo 181 zahraničných študentov, zo Slovenska s podporou
Európskej únie študovalo v zahraničí 628 študentov. Ten nepomer je vysoký
a nejaký čas bude trvať, ale bolo by ho dobré vyvažovať, aby sa Slovensko
stávalo tiež atraktívnym cieľom pre študentov. Ak to poviem v iných číslach,
tak v populácii asi 152 tis. študentov bolo v tom roku 0,4 % zahraničných na
Slovensku (to je podiel cez Erasmus), kým v Českej republike napr. 1,3 %
zahraničných študentov. U profesorov je to vyrovnanejšie – 138 prišlo, 134 (zo Slovenska) pôsobilo v zahraničí. Zahraničných študentov celkovo na
Slovensku pred dvoma rokmi bolo 1,1 %, európsky priemer je 5,5 %.
Hovorím tu o intenzite spolupráce, o otvorenosti, atraktívnosti reálneho
vzdelávacieho priestoru pre tých, s ktorými sme už dnes v jednej únii.

Európsky kvalifikačný rámec

Európsky trh práce je dnes veľmi fragmentovaný. S výnimkou väčších
možností v Británii, Írsku, Švédsku sa ostatné krajiny rozhodli pre
prechodné obdobia. To by malo byť prehodnocované na budúci rok. Verím,
že viaceré krajiny sa rozhodnú pre otvorenosť. Nenastal exodus, ani
zaplavenie trhov starých členských krajín po máji 2004. Skôr nastal iný
fenomén, a hovoril som o ňom ako hlavný vyjednávač SR s EÚ veľakrát aj
verejne: že kapitál príde sem, keď práca nemôže ísť tam. A už si to tieto
krajiny uvedomujú. To je tiež citlivé, je to tiež ekonomický fenomén, ktorý
spôsobuje aj politické konzekvencie na druhej strane doterajšej schengenskej
hranice.

Je asi osem profesií, ktoré sú regulované, teda popísané legislatívne a
tým pádom umožňujúce účasť na napĺňaní, využívaní, vykonávaní odbornej
kvalifikácie v iných krajinách. Veľká väčšina ostatných kvalifikácií nemá
svoje pravidlá. Občan, ktorý kvalifikáciu má, nemá teda nijakú záruku, že
jeho potenciál môže byť vážne využitý inde za hranicami. A preto chceme
vytvoriť európsky kvalifikačný rámec. Teraz v Bergene bude načrtnutá jeho
časť pre vysoké školstvo, resp. pre kvalifikácie vyplývajúce z univerzitného
vzdelania. Jeho prvým krokom bol “Europas“, ktorý je platný od 1. januára
tohto roku. Je to súbor dokumentov, ktoré sa Únia dohodla využívať ako
základnú sústavu pre uznávanie kvalifikácií, ku ktorému chce dospieť.
Europas je príspevok k vyššej transparentnosti dokumentov. Aby boli
jednotné, dali sa posudzovať ľahšie a takto využívať v ďalšom procese.

Ten ďalší stupeň je “Európsky kvalifikačný rámec“, ktorého návrh
začne v máji Bergenom, a jeho zavŕšenie v jednotlivých krajinách sa
očakáva po dvoch rokoch. A toto by vytvorilo oveľa väčší, čitateľnejší
priestor pre prenos kvalifikácií. Začneme vysokým školstvom a potom to
pôjde na úroveň odborného školstva. Prenos kreditov, alebo doplnok
k diplomu sú už postupnou realitou aj na Slovensku.
Európsky kvalifikačný rámec bude veľmi úzko spätý s kvalitou.
Pretože teoreticky môžeme toho veľa naplánovať, ale praktickým kritériom
pre prenos tak citlivých záležitostí ako je kvalifikácia, je dôvera, že to, čo je
na osvedčení napísané, je zaručené aj z hľadiska kvality obsahu. EK v jeseni
minulého roku prijala odporúčanie členským štátom pre zabezpečenie
kvality vo vyššom vzdelávaní. Tento rok sa to snáď zmení na dokument
prijatý štátmi smerom dovnútra. To bude najväčšou výzvou do ďalších
rokov. Pretože kvalita bude rozhodovať o vývoji po Bergene, smerom
k vážnejšej kompatibilite a prenosu kvalifikácií. Chcem vás k tomu vyzvať
aj pozvať, pretože o kvalite musia byť aj ďalšie diskusie a kroky na
Slovensku. Kvantita nestačí, európsky priestor je aj o kompatibilite, ale aj o
rastúcej konkurencii. Atraktívny, kvalitný získava, nekvalitný stráca.

Vytvárame nové možnosti. Erasmus Mundus je program, ktorý začal
v jeseni minulého roku. Zatiaľ je v ňom jedna slovenská univerzita.
Vytvárajú sa európske magisterské programy a univerzitné partnerstvá. Je to
veľmi atraktívny program. Už 36 kurzov alebo študijných programov je
schválených. Očakávame, že do dvoch rokov ich bude asi 250. Veľký počet
univerzít sa už programu zúčastňuje. Každý rok budú možnosti na zapojenie
sa. Veľmi to univerzitám odporúčam.

Na záver by som chcel povedať, že bolo treba prejsť od tém
vojnových alebo od toho, čoho Európa bola plná v 20. storočí – rozdelenia,
totality, neslobody – k témam, ktoré naozaj sú o väčšej zrelosti, o zrelosti pre zodpovednosť, nielen pre očakávania. Pretože poznanie, kultúra, identita, to
je o čomsi, čo nás charakterizuje, ale aj spája, vťahuje do spoločenstva.
Veľmi si želám, aby Slovensko práve cez tieto oblasti poznávalo a
prispievalo k tomu, čím Európa môže a má byť v 21. storočí.

Mladí dnes majú také možnosti, o akých mnohí predtým ani nesnívali.
Často citované dobré príklady, povzbudenia – Írsko, Dánsko, Fínsko – by
nemali byť vzdialené príklady, ale hlavne inšpirácie pre túto dobu.
Slovensko vstúpilo do Únie. Nestačí do Únie vstúpiť, treba v nej aj obstáť.
Myslím, že sa dá povedať, že krajina obstála a obstojí, ale je treba urobiť
oveľa viac. Ani sa nevzdávať, ani nepoľavovať, skôr naopak. Pridať hlavne
v oblasti dlhodobých strategických tém. Vzdelávanie, veda, výskum, kultúra
v tomto nemôžu absentovať, resp. nemôžu byť na poslednom mieste.
V januári som sa zúčastnil na diskusii o slovenskej stratégii pre
konkurencieschopnosť. Som rád, že vláda tam veľmi jasne začlenila aj pilier
vzdelávania a vedy. Teraz však pôjde o to, aby to neostalo ako vtedy
v Lisabone – ako nedeľné príhovory, nedeľné reči. Ale aby to naozaj reálne
prechádzalo do rozhodnutí, do zákonov, do rozpočtov. Netreba sa báť
autonómie univerzít, ale treba ich pritom zároveň kontrolovať. Správne je
zveriť moc, ale jej výkon aj kontrolovať. Autonómnosť školám prospeje, ak
je kompenzovaná alebo vyvažovaná hodnotením kvality – interným aj
externým. A, samozrejme, kvalitným hodnotením kvality. Je množstvo tém,
ktoré s tým súvisia. Opakujem: cez lepšie a rozsiahlejšie investície do
vzdelávania – a to sú investície, nie náklady – Slovensko môže byť ďalším
dobrým príkladom pre seba i pre tých ostatných.