Month: February 2021
-
Pred 70 rokmi popravili Púčika, Tunegu a Tesára, členov Bielej légie
Pozrite si diskusiu Pavla Demeša s Jánom Figeľom a Jánom Budajom.
Autor Márius Kopcsay/TASR Bratislava 19. februára (TASR) – Členovia hnutia Bielej légie Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár sa postavili proti komunistickému režimu, ktorý sa v tom čase ešte len etabloval. To je dôkaz, že na Slovensku existoval odpor a odboj proti komunizmu už od začiatku. Pre TASR to uviedol historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN). Púčika, Tunegu a Tesára popravili 20. februára 1951. V sobotu 20. februára uplynie 70 rokov od ich násilnej smrti. Dokopy bolo v procese s Bielou légiou súdených 60 ľudí, z toho bolo 48 odsúdených. „Zápas proti komunizmu – vtedy ešte nie proti komunistickému režimu – sa začal hneď po druhej svetovej vojne. Dokonca už počas nej, keď bolo zrejmé, kde sa Slovensko ocitne v povojnovom usporiadaní, vznikla otázka ako bojovať s komunizmom, ktorý sa do tohto geopolitického priestoru dostane,“ povedal Peter Jašek. Ako dodal, ťah komunistov k moci bol viditeľný a prinášal so sebou aj represívne opatrenia. Po 2. svetovej vojne sa Komunistická strana Československa stala súčasťou Národného frontu a na celoštátnej úrovni vyhrala voľby v roku 1946, hoci na Slovensku zvíťazila Demokratická strana. Kontakty s tajnou službou Pre niektorých členov odboja bol motiváciou aj nesúhlas s tým, že v roku 1945 zanikla slovenská samostatnosť. Púčik a Tunega sa angažovali ešte počas vojny v Hlinkovej mládeži. Do odboja proti komunizmu sa zapojili v roku 1945 najskôr v rámci skupiny Štefana Chalmovského, ktorú však koncom roka zlikvidovala bezpečnosť. „Časť príslušníkov tejto skupiny naozaj spolupracovala so štruktúrami bývalého ľudáckeho režimu.“ doplnil historik. Po odhalení skupiny okolo Chalmovského sa Púčik ocitol vo väzení a v pracovnom tábore. V roku 1947 sa mu podarilo emigrovať do Rakúska a spojiť sa so štruktúrami slovenského exilu, napríklad s organizáciou Slovenský revolučný odboj, ktorá mala kontakty na vtedajšiu americkú vojenskú spravodajskú službu CIC (Counterintelligence Corps). Vznikol plán, že Američania budú získavať informácie cez sieť informátorov na Slovensku prostredníctvom kuriérov. Púčik bol v pozícii kuriéra a jeho hlavným informátorom bol Tunega, s ktorým sa poznali od detstva. Takisto s nimi spolupracoval vojak Ľudovít Gálik a tretí popravený Eduard Tesár, ktorý pracoval na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz, mal teda prístup k spravodajsky cenným informáciám. Cez hranicu na gumovom člne Púčikovi sa podarilo až päťkrát ilegálne dostať na Slovensko na gumovom člne cez rieku Moravu, kde bola už vtedy prísne strážená hranica. Chytili ho až pri šiestej ceste. Spravodajské zložky na Púčika nasadili svojho tajného agenta, ktorý prenikol do jeho blízkosti. Vďaka tomu ho zdržali 4. januára 1949 v dome jeho priateľov vo Vajnoroch. Už 21. mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave, ktorému predsedal Ladislav Breuer, odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na doživotie. Prokurátor súdneho sporu Anton Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe v roku 1950 sprísnil rozsudok na trest smrti. Bolo zrejmé, že malo ísť o tresty exemplárne. „Režim chcel zastrašiť spoločnosť a najmä ľudí, ktorí chceli proti komunistom aktívne vystupovať, preto siahol po absolútnych trestoch – veď len pre porovnanie, členovia Chalmovského skupiny v roku 1945 dostali oveľa miernejšie niekoľkomesačné tresty, no po pár rokoch padali za podobné skutky rozsudky smrti. Vyšetrovatelia tiež úmyselne zveličovali charakter informácií, ktoré sa Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi podarilo zozbierať,“ konštatoval historik Peter Jašek z ÚPN. Všetci traja žiadali o milosť prezidenta republiky Klementa Gottwalda, ten však žiadosti nevyhovel. Prebiehali aj ďalšie procesy Tvrdý postup režimu vyplýval aj z okolností – vyostrovala sa studená vojna, represívna politika komunistov sa tiež stretávala s nevôľou medzi obyvateľmi. V roku 1949 vypukli vzbury v súvislosti s tzv. katolíckou akciou, v roku 1950 sprevádzali negatívne reakcie likvidáciu kláštorov. V roku 1951 prebiehal proces s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Pavlom Gojdičom a Michalom Buzalkom. Ešte 17. februára 1951, teda tesne pred Púčikom, Tunegom a Tesárom, boli tiež popravení príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) Eduard Jaško a Pavol Kalinay, ktorí dodávali informácie o prenasledovaní cirkvi biskupovi Michalovi Buzalkovi. Súčasťou tejto totalitnej mašinérie sa stal aj prípad Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Popravili ich 20. februára 1951 ráno na nádvorí bratislavskej väznice, nasledujúci deň boli pochovaní na Martinskom cintoríne.
https://www.tasrtv.sk/svet-tu-a-teraz/x7zexcg20210218_006_svet_budaj_figel/18765
-
Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár – Relácia „Hosť nedeľného dobrého rána“ na SRo1
20. februára uplynulo sedemdesiat rokov od popravy troch mladých mužov, ktorý sa postavili na odpor proti komunistickému režimu. Ich mená sú Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár. Viac sa dozviete v rozhovore Štefana Chrappu s predsedom správnej rady Nadácie Antona Tunegu Jánom Figeľom. Tolkšou Hosť nedeľného Dobrého rána pripravuje RTVS – Slovenský rozhlas, Rádio Slovensko, SRo1.
Nedeľa 21.02.2021
Prebraté z: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11475/1532751#
-
Diskusia o poprave mladých bojovníkov proti komunizmu
Diskusia pri príležitosti 70. výročia popravy Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára organizovaná Nadáciou Antona Tunegu.
Diskutujúci: Ján Figeľ, Miriam Lexmann, Róbert Letz, Branislav Borovský, František Neupauer
21. február 2021
-
Výročie popravy neznámych slovenských hrdinov
Blíži sa 20. február, deň významného, 70. výročia popravy troch mladých ľudí, obesených na nádvorí Justičného paláca v Bratislave. Veľa bežných ľudí, zvlášť mladých, nepozná mená slovenských martýrov za našu slobodu. Podobné je to, žiaľ, aj medzi tými, ktorí reprezentujú volené vedenie našej spoločnosti a štátu. Je to bolestivý deficit pamäti národa a tým aj nedostatok úcty voči obetiam nedávnej totalitnej minulosti.
Proces proti skupine Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára možno zaradiť k najväčším monster procesom, vykonštruovaným komunistickou mocou na potlačenie a odstrašenie akéhokoľvek občianskeho odporu voči režimu, ktorý nastúpil v Československu po II. svetovej vojne.
Pred Štátny súd v Bratislave bolo v máji 1949 za účasť v hnutí Bielej légie postavených 60 obžalovaných. Súd odsúdil 48 osôb, z toho troch spomínaných na doživotie, ostatných na súhrnný trest 246 rokov väzenia. Zástupca Štátnej prokuratúry Anton Rašla sa okamžite odvolal. Najvyšší súd v Prahe v septembri 1950 vyniesol tri absolútne rozsudky (tresty smrti), jedno doživotie (Ľ. Gálik) tak, ako to v júli 1950 stanovila tzv. bezpečnostná komisia ÚV KSČ. Súd tiež zvýšil celkovú výšku trestov pre ostatných členov skupiny spolu na 363 rokov. Prezident Klement Gottwald dňa 10. februára 1951 odmietol všetky tri žiadosti o milosť. Odsúdení väzni boli deň pred popravou eskortovaní z Leopoldova do Bratislavy. Na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave boli Tesár, Tunega a Púčik skoro ráno 20. februára 1951 postupne popravení obesením.
Skúmaním činnosti, štúdií a rodinného prostredia troch popravených historická veda potvrdzuje ich zapojenie do antikomunistického odporu už po vojne. Tunega, Púčik a Tesár neboli dogmaticky spätí s obdobím vojnového Slovenského štátu a neusilovali sa o návrat jeho pomerov. V podmienkach slobody začali usilovať o demokratický systém a samostatnosť Slovenska v nových stredoeurópskych pomeroch. Od jesene 1947 sa snažili vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a odhaľovala zámery, praktiky a ciele komunistickej strany. Išlo o spravodajstvo na báze presvedčenia a idealizmu, nie pre peniaze či iné výhody. Biela légia ako protikomunistická kresťanská organizácia okrem iných aktivít pomáhala ľuďom pri úteku cez hranice a šírila slobodné informácie cez vysielač z Rakúska. Tento bol predchodcom neskoršieho Rádia Slobodná Európa.
Hnutie Bielej légie bolo súčasťou nášho tretieho odboja. Rozvíjalo svoju činnosť od roku 1947 v duchu hodnôt demokracie. Aj vďaka najvyšším obetiam vyústilo do formy nenásilného odporu v mene základných ľudských práv a občianskych slobôd. Represálie voči Bielej légii pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Hnutie pôsobilo do roku 1955 s ideovým dosahom až do 60-tych rokov 20. storočia. Pamiatka troch popravených sa nesmela verejne pripomínať dlhé desaťročia.
Na rozdiel od procesu so skupinou Milady Horákovej proces proti Bielej légii nebol režimom rozsiahle medializovaný. Rovnako však bol vyvrcholením tvrdého vyšetrovania v kombinácii s mučením, bol riadený a rozhodovaný mocensky z úzadia. Justícia v tom čase bola len poslušným vykonávateľom nespravodlivých politických direktív. Režimu nešlo o spravodlivosť, ale o exemplárne potrestanie svojich odporcov s cieľom zastrašiť šíriace sa protikomunistické hnutie a šíriť nenávisť.
Podlžnosť v pamäti a vo svedomí národa voči doteraz málo známym obetiam prenasledovania ma podnietila k návrhu prezidentke republiky na najvyššej úrovni oceniť Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára štátnym vyznamenaním in memoriam. Ani 30 rokov slobody nám doteraz nestačilo na ich dôstojné, symbolické ocenenie… Je preto našou aktuálnou úlohou s úctou pripomenúť a pravdivo predstaviť slovenskej verejnosti mladých martýrov v zápase o slobodu a demokraciu.
Slovensko malo veľa hrdinov, mnohí z nich sú však dodnes buď málo známi alebo skôr neznámi, hlavne pre mladšie generácie. Rád by som týmto pozval kompetentných ľudí z oblasti histórie, verejného života, politiky, médií, aby sme sa snažili túto podlžnosť voči pravde a spravodlivosti vo väčšej miere napraviť. Pamäť národa nepotrebuje napomínanie, ale pripomínanie. Lebo kto pamätá, ten má v sebe aj úctu a vďaku. A kde sú aktívne úcta a vďaka za dar slobody a za právo pre všetkých, tam je prítomná aj zrelosť pre zodpovednú, spravodlivú a demokratickú správu vlastnej krajiny.
Ján Figeľ
https://europskenoviny.sk/2021/01/31/jan-figel-vyrocie-popravy-neznamych-slovenskych-hrdinov
-
Ján Pavol II. a jeho prorocké gesto. V Československu urobil niečo, čo nikde inde nie
V Československu v roku 1990 urobil výnimku.
Bratislava 8. januára (TASR) – Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. mal vo zvyku pri návšteve krajiny pri príchode pobozkať zem. V Československu v roku 1990 však podľa predsedu Správnej rady Nadácie Antona Tunegu Jána Figeľa urobil výnimku a zem pobozkal dvakrát, raz v Prahe a druhýkrát v Bratislave. „Bolo to až prorocké gesto. Signál, že toto je ďalšia zem v rámci Československa. Za dva roky sa stala samostatnou,“ povedal Figeľ v diskusii na TASR.TV. Bratislavské mestské zastupiteľstvo 17. decembra udelilo in memoriam čestné občianstvo pápežovi Jánovi Pavlovi II. na základe výzvy Figeľa. Ako pripomenul, žiaden iný pápež na Slovensku nebol. „Benedikt XVI. bol v Česku, dokonca v Brne, blízko slovenských hraníc, ale tu nebol,“ pripomenul Figeľ.
Zrušenie čestného občianstva Stalinovi
Zastupiteľstvo zároveň na návrh Petržalského okrášľovacieho spolku zrušilo čestné občianstvo bývalému sovietskemu diktátorovi Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi a prvému komunistickému prezidentovi Československa Klementovi Gottwaldovi. Figeľ poukázal, že Gottwald začiatkom 50. rokov odmietol udeliť milosť Albertovi Púčikovi, Eduardovi Tesárovi a Antonovi Tunegovi.
„Títo traja mučeníci režimu, ktorí boli popravení v Bratislave 20. februára 1951, reprezentujú akoby vrchol hnutia, ktoré malo názov Biela légia. Bolo to idealistické alebo nenásilné kresťanské protikomunistické hnutie, vznikalo už v predvečer prevratu na jeseň v štyridsiatom siedmom roku,“
naznačil Figeľ.
Štátne vyznamenanie pre trojicu mučeníkov?
Podľa Figeľa bolo v monsterprocese s Bielou légiou odsúdených 48 ľudí, z toho traja na trest smrti. „Patril k najväčším vo vtedajšom Československu, aj keď nie je taký známy, ako je to napríklad v prípade Milady Horákovej,“ povedal.
Figeľ sa obrátil na prezidentku Zuzanu Čaputovú s návrhom na udelenie štátneho vyznamenania Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi. „Kladiem si za povinnosť, aj ako predseda nadácie, ktorá má za sebou 28 rokov činnosti, aby sme týchto martýrov ocenili a pripomenuli verejnosti. Mali sme kolaborantov, ale mali sme aj hrdinov. Je už potom našou vinou, ak sú verejnosti neznámi,“ konštatoval.