Sudcovia chceli ísť ľahkou cestou a vydali sa do slepej uličky.

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z minulého týždňa predstavuje vytriezvujúci moment v boji za obranu základných slobôd v celej Európe. 

Súd odmietol rozhodnúť o podstate mojej námietky voči plošným zákazom bohoslužieb na Slovensku z obdobia pandémie covidu-19 a vyhlásil prípad za neprípustný z dôvodu, že ma nemožno považovať za priamu „obeť“ obmedzení podľa článku 34 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Toto je prekvapujúce. V písomnom podaní predloženom Súdnemu dvoru v júli 2023 som veľmi jasne opísal, ako ma tieto bezprecedentné obmedzenia priamo ovplyvnili – nielen ako bývalého verejného činiteľa, ale aj ako praktizujúceho katolíka, občana a účastníka verejného diskurzu na Slovensku. 

Zaoberal som sa každým kritériom, ktoré súd vyžaduje, a ukázal som, ako boli ovplyvnené moje práva ako osoby. Zdá sa, že všetky tieto informácie neboli zohľadnené.

Cieľom tohto prípadu bolo zabezpečiť, aby naše spoločnosti v časoch krízy neupúšťali od svojich základných záväzkov voči slobode náboženského vyznania a viery. Právo na spoločné bohoslužby nie je výsadou vyhradenou len pre veriacich – je to lakmusový papierik toho, ako vážne berieme všetky základné práva vrátane slobody prejavu, zhromažďovania, náboženského vyznania a svedomia.

V rokoch 2020 a 2021 Slovensko zaviedlo plošný zákaz verejných bohoslužieb, ktorý povoľoval iba krsty a svadby s maximálnou účasťou šiestich osôb. 

Tento krok nemal právny základ v rámci núdzového zákona a nespĺňal základné kritériá: zákonnosť, legitimitu a nevyhnutnosť – tie isté kritériá, ktoré sú základom akéhokoľvek obmedzenia základných práv. Tieto obmedzenia boli preto neprimerané a neodôvodnené.

Ako niekto, kto pôsobil ako vôbec prvý osobitný vyslanec pre slobodu náboženského vyznania alebo viery mimo Európskej únie, som už dlho chápal, že EÚ nemôže dôveryhodne presadzovať ľudské práva v zahraničí, ak ich nedodržiavame doma. 

Dnešné rozhodnutie súdu sa, žiaľ, vyhýba jasnému stanovisku k tomu, či slovenská vláda prekročila svoje hranice – v čase, keď je jasnosť najviac potrebná.

Toto bola príležitosť pre Európsky súd pre ľudské práva, aby znovu potvrdil, že aj v časoch verejnej núdze si všeobecné zákazy osobného uctievania vyžadujú najvyššiu úroveň kontroly. 

Iné súdy vrátane škótskeho správne rozhodli, že digitálne uctievanie nie je náhradou za fyzické, spoločné náboženské praktizovanie. Článok 9 dohovoru chráni nielen súkromné ​​presvedčenie, ale aj verejné a spoločné praktizovanie viery. Pravda zostáva, či už sa súd rozhodol ním dnes zaoberať, alebo nie.

Hoci bol prípad po viac ako štyroch rokoch vyhlásený za neprípustný, otázky, ktoré nastolil, nie sú ani zďaleka vyriešené. 

Ako by mali štáty vyvážiť verejné zdravie so základnými slobodami? Aké limity musia existovať, aby sa zabezpečilo, že sa krízy nestanú zámienkou pre nekontrolovanú štátnu moc? 

Nie sú to len právne otázky – sú to morálne a občianske otázky, ktoré sú kľúčové pre charakter demokratických spoločností. Sudcovia chceli ísť ľahkou cestou a vydali sa do slepej uličky.

Tým, ktorí sú sklamaní dnešným procesným výsledkom, hovorím: práca pokračuje. 

Právne systémy sa niekedy pohybujú opatrne a súdy nie sú jedinými miestami na presadzovanie spravodlivosti. Musíme zostať ostražití, ohľaduplní a vytrvalí v obhajobe práv všetkých – či už veriacich, alebo nie – žiť podľa svojho svedomia a v spoločenstve s ostatnými.

Tento prípad možno nevytvoril precedens, v ktorý sme dúfali, ale pomohol zdôrazniť kľúčovú pravdu: sloboda a základné práva musia byť aktívne chránené, najmä vo chvíľach strachu a neistoty. 

Zabezpečme, aby pri ďalšej kríze našu kolektívnu reakciu neformovala panika, ale princíp.

https://www.postoj.sk/181993/premarnena-sanca-na-obranu-zakladnych-slobod-ako-eslp-zamietol-pripad-zakazu-bohosluzieb