Masové vraždenie v Rakhinskom štáte sa začalo vyšetrovať, boli uvalené vízové zákazy. Čo treba urobiť ďalej?
Po genocídach v Rwande a Srebrenici sa slová “nikdy viac” začali používať v medzinárodnej komunite ako mantra. Napriek tomu sa to opakované “nikdy viac” v Rakhinskom štáte Mjanmarska zopakovalo.
Bolo 25. augusta 2017, keď armáda spustila vojenskú ofenzívu, ktorá donútila viac ako 700 000 Rohingov utiecť zo svojich dedín do susedného Bangladéša. Predpokladá sa, že zavraždených boli tisíce. Medzinárodné organizácie informovali o masových znásilneniach, očití svedkovia opisovali, ako bábätká a deti, ktoré vojaci vytrhli z rúk svojich rodičov, boli hádzané do horiacich domov alebo utopené v riekach. Rodiny zhoreli zaživa vo svojich domovoch, dedinčania sa museli zoradiť do radu a boli zastrelení, bez ohľadu sa útočilo na civilistov. Odstupujúci komisár OSN pre ľudské práva Zeid Ra’ad al Hussein opísal to, čo sa stalo, ako “učebnicový príklad etnických čistiek”. Osobitná spravodajkyňa OSN pre ľudské práva v Mjanmarsku Yanghee Lee hovorila, že videla “typické znaky genocídy”.
V priebehu nasledujúcich týždňov budú uverejnené dve významné správy. Očakáva sa, že Spojené štáty zverejnia výsledky vyšetrovania, ktoré môžu dospieť k záveru, že išlo o genocídu. Vyšetrovacia misia OSN, ktorá bola vytvorená minulý rok ešte pred začiatkom ofenzívy, taktiež predloží svoju správu, kde môže odporučiť mechanizmy na vyvodenie zodpovednosti. Dôkazy a odporúčania v týchto správach si zaslúžia veľkú pozornosť, pretože je nevyhnutné, aby medzinárodné spoločenstvo nazbieralo politickú vôľu konať. Tento týždeň bude o situácii opäť diskutovať Bezpečnostná rada OSN, ako to už viackrát urobila. Takéto diskusie sú potrebné, ale musia prejsť od rokovaní k činom.
Korene krízy
Táto kríza sa, samozrejme, nezačala pred rokom. Prenasledovanie Rohingov trvá už desaťročia. Toto prevažne moslimské obyvateľstvo bolo vystavené dehumanizácii a marginalizácii, zbavené občianskych práv a štátnej príslušnosti. Čelilo obmedzeniam pohybu, manželstva, prístupu k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti a slobode náboženského vyznania.
V roku 2012 došlo k vypuknutiu násilia medzi rakhinskými budhistami a rohingskými moslimami, kvôli čomu sa museli tisíce ľudí vysťahovať a v častiach krajiny to vrelo. Rohingovia skončili v núdzových táboroch v hrozných podmienkach, ktoré pozorovatelia prirovnávajú ku koncentračným táborom. Mjanmarská armáda spustila ďalšiu vojenskú akciu v októbri 2016. Tá bola len začiatkom minuloročnej dramatickej eskalácie.
Ako ďalej, čo treba urobiť? Európska únia, USA a Kanada zaviedli vízový zákaz pre niekoľkých vojenských a bezpečnostných pracovníkov – to je vítaný krok. Washington nedávno posilnil niektoré sankcie voči určitým osobám, aj keď nie voči mužovi, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný – vrchný veliteľ Min Aung Hlaing.
Neexistuje však žiadne globálne zbrojné embargo, žiadne cielené sankcie proti vojenským podnikom a žiadne opatrenie na ukončenie beztrestnosti páchateľov tým, že by boli na medzinárodnom trestnom súde uznaní za páchateľov trestných činov proti ľudskosti. To sú kroky, ktoré by mala prijať OSN a jej členské štáty.
Ukončiť túto beztrestnosť je nevyhnutné. Aj dejiny nám ukazujú, že ak tí, ktorí sa dopúšťajú zločinov proti ľudskosti, trestu uniknú, oni alebo aj iní to budú považovať za signál, že môžu opakovať tie isté zločiny. Pred 18 mesiacmi sme pred týmto varovali.
Potreba spravodlivosti a zmierenia
Musíme však zvážiť aj to, čo iné je ešte možné urobiť popri presadzovaní spravodlivosti a zodpovednosti. Mjanmarsko bolo v posledných rokoch rozdelené etnickými konfliktmi, ktorým v posledných rokoch priliala olej do ohňa náboženská neznášanlivosť a nenávisť. Proti týmto hlasom je potrebné konštruktívne zakročiť, budovať dlhodobý mier a zmierenie, podporiť zásadu slobody náboženstva a viery, založenú na úcte voči ľudskej dôstojnosti pre každého človeka v Mjanmarsku. Je treba čeliť zabehaným naratívom, bojovať proti nenávistným prejavom, rešpektovať občianske práva Rohingov, presadzovať pokoj v rámci všetkých náboženstiev, posilniť skutočný mierový proces a zintenzívniť politický dialóg.
Možno je to úloha pre uznávaných medzinárodných mediátorov, ktorí bojujú za základnú dôstojnosť všetkých. Pápež František s týmto posolstvom navštívil Mjanmarsko v minulom roku – snáď jeho úrad môže zohrať úlohu pri zbližovaní rôznych ľudí v Mjanmarsku, ľudí rôznych rás a náboženstiev, vrátane Rohingov. Jedna vec je úplne istá: ak nebudeme riešiť nenávisť hlboko zakorenenú v spoločnosti, ktorá je manipulovaná stále silnou mjanmarskou armádou, budeme „znovu a znovu“ lamentovať, že sme zlyhali a nedokázali dodržať našu zodpovednosť chrániť. Ján Figeľ, Osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚBenedict Rogers, vedúci tímu pre Juhovýchodnú Áziu v ľudskoprávnej organizácii CSW
Inquiries were held on the mass killings in Rakhine state and some visa bans imposed; here’s what must happen next
After the genocides in Rwanda and Srebrenica, the words “never again” were uttered like a mantra by many in the international community. Yet a year ago in Myanmar’s Rakhine state, “never again” happened all over again.
On 25 August 2017, the army unleashed a military offensive that forced more than 700,000 Rohingya to flee their villages into neighbouring Bangladesh. It is believed that thousands were killed. Human rights organisations have reported mass rape and eyewitness accounts describe babies and children snatched from their parents’ arms and thrown into burning homes or drowned in rivers. Families were burned alive in their homes, villagers lined up and shot and civilians targeted indiscriminately. Zeid Ra’ad al Hussein, the outgoing United Nations high commissioner for human rights, described what happened as “a textbook example of ethnic cleansing”, and the UN special rapporteur on human rights in Myanmar, Yanghee Lee, said she saw “the hallmarks of genocide”.
Within the next few weeks, two significant reports will be published. The United States is expected to release the results of its investigation, which may conclude that what has occurred is genocide. The UN fact-finding mission, established before the offensive began last year, will present its report and may well recommend mechanisms for accountability. The evidence and recommendations of these reports must receive serious attention – it is essential that the international community summons the political will to act. This coming week, the UN security council will discuss the situation again, as it has done on several occasions already. Such discussions are vital, but they must move from talk to action.
And yet of course the crisis did not begin a year ago. The plight of the Rohingya has been severe for decades. This predominantly Muslim population has been subjected to dehumanisation and marginalisation, stripped of citizenship rights, rendered stateless and facing restrictions on movement, marriage, access to education and healthcare and freedom of religion or belief.
In 2012, violence broke out between Rakhine Buddhists and Rohingya Muslims, leaving thousands displaced and parts of the state smouldering. Rohingya were held in dire conditions in camps that observers compare to internment centres. A new campaign by the Myanmar military broke out in October 2016, a prelude to last year’s dramatic escalation.
What, then, should be done? The European Union, the US and Canada have imposed visa bans on a few military and security personnel, which is a welcome step, and Washington has recently strengthened some sanctions against some individuals, although not yet the man ultimately responsible, the commander-in-chief, Min Aung Hlaing. But there is no global arms embargo, no targeted sanctions against military-owned enterprises and no action to end impunity by referring the perpetrators of crimes against humanity to the international criminal court. These are steps that the UN and its member states should now adopt.
Ending impunity is essential because history shows that if those who perpetrate crimes against humanity get away with it, they or others will take it as a signal that they can repeat the same crimes. We warned of this 18 months ago.
But we must also consider what else can be done in addition to justice and accountability. Myanmar has been torn apart by decades of ethnic conflict, fuelled in recent years by religious intolerance and hatred. Constructive steps towards long-term peace-building and reconciliation are needed, to counter the voices of intolerance and promote the principle of freedom of religion or belief, based on respect for human dignity, for every person of every race in Myanmar. Narratives need to be challenged, hate speech countered, the citizenship rights of the Rohingya respected, voices of peace within all religions strengthened and a genuine peace process and political dialogue enhanced.
Perhaps there is a role for trusted international mediators whose only agenda is the basic dignity of all. Pope Francis visited the country last year and delivered this message – perhaps his good offices could play a role in bringing the different peoples of Myanmar, of different races and religions, including the Rohingya, together in dialogue. For one thing is absolutely certain: if hatred, deeply entrenched in society but manipulated by Myanmar’s still powerful military, is not addressed, we will be lamenting “again and again” our failure to live up to our responsibility to protect.
Jan Figel is the European Union’s special envoy for freedom of religion or belief outside the EU
Benedict Rogers is East Asia team leader at the human rights organisation CSW
Osobitný vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu vo svete Ján Figeľ bude spolu so spravodajcom OSN hlavným rečníkom na nadchádzajúcej konferencii o slobode náboženstva alebo viery v juhovýchodnej Ázii. V thajskom Bangkoku sa 17. až 19. augusta stretnú politickí a náboženskí predstavitelia a ľudskoprávni aktivisti z krajín tohto regiónu, ako aj predstavitelia relevantných medzinárodných organizácií.
“Sloboda náboženstva a svedomia v krajinách juhovýchodnej Ázie vzbudzuje čoraz väčšie obavy. Zdá sa, že rastúci počet členov Združenia krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN) zneužíva dominantné náboženstvo na definíciu národnej identity. Niektoré členské štáty sa považujú za akýchsi strážcov tvrdení o náboženskej pravde. Takýto trend náboženstvo politizuje. Napríklad v Bruneji, kde je štátnym náboženstvom islam, je zakázané vyučovať iné náboženstvo. V Malajzii čelia moslimovia, ktorí chcú konvertovať na iné vierovyznanie, vážnym prekážkam. Vo Vietname pretrváva prenasledovanie náboženských menšín. Častým problémom v celej juhovýchodnej Ázii je štátna kontrola náboženských menšín, extrémna interpretácia náboženstva, kriminalizácia náboženských menšín pomocou nespravodlivej legislatívy a podobne. Aj toto budú témy konferencie. Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania patria k základným v medzinárodnom práve. Hlavným garantom slobody náboženstva sú štáty. No treba povedať, že úlohou štátov nie je len toto právo rešpektovať, ale aj zabrániť jeho porušeniu zo strany iných aktérov,” uviedol problematiku v tomto svetovom regióne Figeľ.
V rámci svojej návštevy Thajska, krajiny s 94% zastúpením budhistov a 5% moslimov, sa Figeľ stretne aj s historikom, spisovateľom a budhistickým učiteľom Sulakom Sivaraksom a s predsedom poradnej rady výboru pre vykonávanie odporúčaní pre Rakhinský štát Surakiatom Sathirathaiom.
Konferencia o slobode náboženstva alebo viery v juhovýchodnej Ázii sa koná už štvrtýkrát. Po jej prvom ročníku podpísali účastníci Deklaráciu slobody náboženstva alebo viery v juhovýchodnej Ázii. Jej druhé pokračovanie bolo vo Východnom Timore v Dili, kde sa účastníci zaviazali k tvorbe dlhodobých strategických plánov v tejto oblasti. Tretí ročník konferencie bol na Filipínach, kde sa začala formovať aktívna platforma predstaviteľov za slobodu náboženstva alebo viery.
МОСКВА, 31 мая — РИА Новости. Свобода религиозных убеждений большей части населения планеты подвергается давлению, заявил на конференции “Религиозные свободы в мире. Путь к диалогу” спецпредставитель Евросоюза по религиозным организациям вне объединения Ян Фигель.
Участниками проходящей в Москве конференции, организаторами которой выступили Межрелигиозный совет РФ, Российская ассоциация защиты религиозной свободы и Фонд Григория Богослова, стали представители христианских конфессий страны, ислама, иудаизма и буддизма, представители органов государственной власти, представители ЕС и ОБСЕ, а также эксперты.”Семьдесят девять процентов населения Земли живут в таких местах, где оказывается огромное давление на свободу их религиозных убеждений. И, к сожалению, эта цифра растет… Нам нужно изменить религиозный климат на планете”, — заявил Фигель.
Особую обеспокоенность, по его словам, вызывает проблема геноцида христиан, езидов, мусульман и других религиозных групп на Ближнем Востоке. Он подчеркнул, что “нельзя спустить эту ситуацию на тормозах”, поэтому нужно действовать. В этой связи Евросоюз выработал принципы соблюдения свободы религии, и впервые в истории в Европарламенте появилась группа по взаимодействию в вопросах религиозной свободы, подчеркнул Фигель.
“Геноцид, который происходит в Сирии и Ираке, показывает, что если страдает одна группа, то вместе с ней страдают и другие. Если атаки осуществляются на одну группу, то другие тоже будут атакованы”, — отметил он.
МОСКВА, 31 мая – РИА Новости. Духовенство и эксперты на международной конференции в Москве призвали власти стран мира уделять больше внимания защите религиозных меньшинств и обеспечению права граждан на свободу вероисповедания.
Участниками конференции “Религиозные свободы в мире. Путь к диалогу”, организаторами которой выступили Межрелигиозный совет РФ, Российская ассоциация защиты религиозной свободы и фонд Григория Богослова, стали представители христианских конфессий страны, ислама, иудаизма и буддизма, представители органов государственной власти, представители ЕС и ОБСЕ, а также эксперты.
“Вам предстоит обсудить серьезные, актуальные на сегодняшний день проблемы, главные из которых — соблюдение права на свободу совести в современном мире, совершенствование международных механизмов его защиты, обеспечение безопасности верующих в зоне военных конфликтов, развитие межрелигиозного и межконфессионального диалога”, — говорится в зачитанном от имени руководителя администрации президента РФ, председателя совета по взаимодействию с религиозными объединениями при президенте РФ Антона Вайно приветствии участникам мероприятия.
Он также отметил, что консолидация усилий религиозных организаций является “важным условием укрепления мира и согласия на планете”.
Рост нарушений
Участвовавшие в мероприятии представители ЕС и ОБСЕ выразили тревогу в связи с ростом числа нарушений прав верующих по всему миру. Тенденция, по их словам, удручающая.
“Семьдесят девять процентов населения Земли живут в таких местах, где оказывается огромное давление на свободу их религиозных убеждений. И, к сожалению, эта цифра растет… Нам нужно изменить религиозный климат на планете”, — заявил на конференции спецпредставитель Евросоюза по религиозным организациям вне объединения Ян Фигель.
Наиболее тяжелая ситуация в Сирии и Ираке, где, отметил он, происходит геноцид религиозных меньшинств. Анализ ситуации показал, что “если страдает одна религиозная группа, то вместе с ней страдают и другие”.
“Если атаки осуществляются на одну миноритарную группу, то другие тоже будут атакованы. Поэтому государственной власти очень важно обращать на религиозные меньшинства”, — отметил он.
“Мы должны закончить век геноцида. XXI век должен стать эпохой гуманных ценностей. Не важно, какая религиозная группа – езиды, например, или бахаи – я всегда стараюсь вступаться за меньшинство. Всегда эта работа связана с тем, чтобы помогать свободе выражения веры”, — добавил представитель ЕС.
Религиозная свобода
В свою очередь представитель ОБСЕ по вопросам дискриминации христиан Сальвадор Мартинез призвал государственные власти помнить, что религиозная свобода является частью самого человека и его прав.
“Свободу религии невозможно уничтожить, ведь чем больше на нее наступают, тем больше она проявляется в человеке. Практика показывает, что свобода вероисповедания всегда остается, несмотря ни на какие преследования”, — пояснил эксперт на конференции.
Религиозные деятели отметили, что в основе религиозных прав человека лежит свобода воли. В этом же понятии большое значение имеет как раз духовный аспект.
“Одно из самых фундаментальных свойств человеческой природы – свобода воли, которая выражается во внутреннем самоопределении личности перед лицом добра и зла. Свобода воли является тем свойством, утрата которого приводит к полной деградации человеческой личности. Над этой свободой человека, согласно христианскому учению, не властен никто: ни другой человек, ни общество, ни законы, ни какая угодно власть, ни демоны, ни ангелы, ни даже сам Бог”, — объяснил на мероприятии глава Российского союза евангельских христиан-баптистов Петр Мицкевич.
Prvú časť rozhovoru s Jánom Figeľom sme končili odpoveďou na otázku, ktorá sa týkala náročnosti obhajovania viery v nedemokratických krajinách sveta. V tejto druhej časti sme sa osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete pýtali, či to už nie je téma aj pre samu Európsku úniu. Zaujímalo nás, ako s odstupom času vidí udalosti krátko po voľbách, keď bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia a či sa podľa neho podarí kresťanským demokratom vrátiť na stratené pozície.
V prvej časti rozhovoru ste hovorili o tom, aké je náročné a zároveň veľmi potrebné obhajovať právo na slobodné vyznávanie svojej viery v nedemokratických krajinách. Viaceré európske kresťanské či konzervatívne osobnosti však poukazujú na porušovanie práva na verejné manifestovanie svojej viery práve v Európskej únii. Zaznievalo to napríklad v Parížskom vyhlásení, ale aj na iných fórach. Poukázal na to tiež Vladimír Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú, ktorá si vyslúžila chválu dokonca od pápeža Benedikta XVI. Spomedzi mnohých káuz spomeniem aspoň prípad Rocco Buttiglione, ktorý pre svoj svetonázor neprešiel ako kandidát na pozíciu eurokomisára, alebo rôzne zákazy kresťanských symbolov na verejnosti, predovšetkým vo Francúzsku (naposledy v súvislosti so sochou Jána Pavla II.), ale tiež retušované kríže na gréckych chrámoch v obchodnom reťazci Lidl…
Prečo EÚ nemá väčšiu snahu o ochranu náboženskej slobody aj smerom dovnútra?
Vzťah štátu a cirkvi, náboženské záležitosti sú v kompetencii členských krajín. Únia podľa zmluvy rešpektuje toto vnútroštátne usporiadanie, uznáva prínos cirkví a náboženských spoločností a vedie s nimi pravidelný, transparentný a otvorený dialóg. Podobne aj s filozofickými a nekonfesionálnymi organizáciami.
Sekulárny štát je pre náboženské spolužitie požehnaním. Problémom pre náboženskú slobodu je teokracia – napríklad v Iráne – či fundamentalistický štát viažuci sa na uprednostňované náboženstvo a znevýhodňujúci ostatné spoločenstvá – napríklad Pakistan, Sudán a Saudská Arábia. Ale aj sekularizmus môže byť problémom, ak sa stane štátnou doktrínou či ideológiou, ktorá vytláča náboženstvo z verejného života. Sekularizmus ako ideológia zatvára priestor slobody a tým aj rovnosti a spravodlivosti pre všetkých občanov. Férový sekulárny štát chráni slobodu náboženstva a svedomia a otvára priestor pre pluralitu v spoločnosti, v školstve, verejnoprávnych médiách, v kultúre.
Samozrejme, keďže žijeme v spoločnej EÚ, tieto odlišné a protirečivé trendy sa stretávajú aj v politike a inštitúciách únie. A prenáša sa to aj na Európsky súdny dvor v Luxemburgu a do rastúceho počtu a významu „náboženskoprávnych“ judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Aj v tejto oblasti sa líšia staršie a nové štáty EÚ, mali iný vývoj a majú odlišnú historickú pamäť. Dovolím si pripomenúť odkaz sv. Jána Pavla II. o osobitnej úlohe Slovenska v zjednotenej Európe. Je príznačné, že pri absencii KDH v parlamente nikto neotvára témy prenasledovaných vo svete. Ešte počas slovenského predsedníctva Rady EÚ mi v júli 2016 na osobnom prijatí predseda NR SR Andrej Danko sľúbil, že otvorí tému genocídy kresťanov, jezídov a iných menšín na Blízkom východe, ale za jeho slovami nenasledovali žiadne skutky. Iné parlamenty a strany v Európe a vo svete našli nielen čas, ale aj odvahu a konsenzus na pomenovanie a odsúdenie genocídy zo strany ISIS. Slovensko, na rozdiel od viacerých štátov z regiónu, zostalo nedávno pasívne aj pri spore Rumunska pri Európskom súdnom dvore v Luxemburgu pri téme definície manželstva. A to napriek tomu, že štátne orgány majú od roku 2014 jasnú ústavnú povinnosť manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou „všestranne chrániť a napomáhať jeho dobro“. Korektnejšie a účinnejšie než hovoriť o konaní druhých štátov je začať od seba. Aj my sme Európska únia, aj na slovenskom postoji záleží pri prijímaní rozhodnutí a vývoja v základných hodnotových otázkach. Úcta k životu a dôstojnosti každej ľudskej osoby, podpora manželstva a rodiny a ochrana slobody svedomia sú rozhodujúce piliere pre charakter našej kultúry a pre budúcnosť našej krajiny a civilizácie.
Minister zahraničných vecí Sudánu Ibrahim Ghandour
Máte pravdu, že KDH, a najmä konkrétne hlasy, ktoré by tieto témy presadzovali v našom parlamente, chýbajú. Jedným takýmto mocným hlasom bol aj bývalý kresťanskodemokratický poslanec a tiež podpredseda KDH Pavol Minárik, ktorý len nedávno odišiel do večnosti. Ako si na neho spomínate?
S Paľom Minárikom som bližšie spolupracoval hlavne po roku 1998. Boli to časy, keď išlo o definitívne prekonanie mečiarizmu a návrat Slovenska k ústavnosti, demokracii a európskemu rozvoju. Paľo bol veľmi zanieteným politikom a pracovitým človekom, na komunálnej i na národnej úrovni. Ja som v roku 2004 odišiel na vyše päť rokov pôsobiť do Bruselu. Žiaľ, v tých rokoch sa jeho cesta ako zakladateľa KDS rozišla s KDH. Považoval som to za vzájomné oslabenie. Paľo zostáva v našich modlitbách a spomienkach.
Na sneme KDH v Ružomberku ste vystúpili s prejavom povzbudzujúcim k jednote a k zapojeniu sa do práce v hnutí, lebo „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. Pán Minárik bol súčasťou nie bezvýznamnej skupiny osobností KDH, ktorí z hnutia odišli, lebo v roku 2006 nesúhlasili so vstupom do vlády spolu so Smerom. Prispelo by k myšlienke zjednotenia aj zmierenie s ľuďmi okolo Vladimíra Palka? Napríklad tak, že by bolo po rokoch zrušené ružomberské uznesenie Rady KDH, ktoré hovorilo o nutnosti ísť do vlády so Smerom a ktoré takémuto zmiereniu v rámci KDH ešte aj po rokoch bráni?
Odchody, štiepenia a oslabovanie kresťanskej demokracie ma vnútorne vždy bolelo. Na druhej strane kriticky vnímam obdobia vytláčania oponentov z hnutia. Preto keď som sa stal predsedom, pri 20. výročí som zo snemu v Žiline vyslal pozvanie na návrat všetkým, ktorým na kresťanskej demokracii záleží. Bolo to heslo návratu domov, ktorý v aktuálnom i v transcendentnom význame je vždy a pre každého kľúčovou výzvou. Vtedy toto pozvanie prijali viacerí bývalí členovia združení okolo Ivana Šimka v Misii 21. Veď po roku 2009 sa KDH profilovalo proti zneužívaniu moci a arogancii strany Smer-SD veľmi výrazne. Iba niektoré médiá tendenčne alebo cielene spochybňovali úprimnosť postojov KDH, práve kvôli rozhodovaniu z roku 2006. A znovu prichádzali ataky, keďže sme spolu so Smerom novelizovali Ústavu Slovenskej republiky vo veci ochrany manželstva a zmien v systéme súdnictva. Pripomínam však, že iniciatíva bola zo strany KDH, boli oslovení všetci poslanci a strany. Náš návrh bol reakciou na dianie vo svete a na Celoštátnu stratégiu ľudských práv, ktorá inkorporovala prvky z rodovej ideológie. R. Fico sa pridal až vo februári 2014, keď už kandidoval na prezidenta. KDH jednotne vydržalo politický a mediálny tlak liberálov i odskočenie strany Most-Híd od dohody. Opäť stará lekcia – jednota vyhráva, trieštenie prehráva. Pripomínam pre pamäť, že pri záverečnom hlasovaní o novelizácii ústavy 4. júna 2014 sa tí poslanci, čo predtým KDH odchodom oslabili, zachovali už celkom inak: Daniel Lipšic sa zdržal, Radoslav Procházka vyšiel na chodbu a nehlasoval a Jana Žitňanská odcestovala do Bruselu riešiť svoje administratívne náležitosti ako budúca poslankyňa EP…
Vaša otázka o návrate ľudí okolo Vladimíra Palka je otázkou pre súčasné vedenie hnutia a pre tých, čo odišli. Som presvedčený, že oddelené skupiny kresťanských demokratov potrebujú predovšetkým dobrú vôľu. Zmierenie treba hľadať skôr tam, kde bolo alebo je nepriateľstvo. Dobrá vôľa a zrelosť prekonáva nielen staré deliace čiary, ale rieši hlavne aktuálne problémy. Bez úprimného úsilia o spoločné dobro prehrávame všetci, prehráva hodnotová politika a spravodlivosť v našej krajine. Preto znovu apelujem viac na poučenie z minulosti než jej revidovanie a na hľadanie spoločnej pôdy, spoločných záujmov, spoločného dobra a tým aj spoločného víťazstva kresťanských demokratov nad svojimi slabosťami, malosťami, deleniami. A pripomínam, že každý má v rukách zmenu vlastného osobného postoja. Ostatné sú len lacné výzvy alebo očakávania od druhých.
Názorová, veková a profesijná pluralita sú prejavom sily a zrelosti politického spoločenstva. Férová súťaž myšlienok a programov spoločenstvo obohacuje. Aj preto sme mohli pri 25. výročí dokončiť nový základný program Cesta pre Slovensko a schváliť silnú stratégiu politickej a personálnej otvorenosti pod názvom KDH+. Veľmi som si želal, aby KDH bolo dobrým a otvoreným domovom. Pluralita najviac závisí od predsedu a od vedenia hnutia. Prajem to hnutiu aj v tomto čase.
Študenti z Nigérie, kde pôsobí islamistická skupina Boko Haram, na konferencii v Budapešti
Značka KDH v našej najvyššej politike veľmi chýba. Najmä v tomto období, keď slovenská spoločnosť je tak veľmi rozdelená. Kresťanský volič je sklamaný z politiky vládnych strán, ale zároveň frustrovaný pri pohľade na súčasnú opozíciu. Nevidí v nej totiž nádej pre „slušné Slovensko“, po ktorom volá verejnosť na námestiach. Môže táto patová situácia pomôcť návratu KDH na stratené pozície?
Je tu veľký a rastúci dopyt po slušnej politike. A dovolím si tvrdiť, že bez KDH slušná alternatíva voči skorumpovanej súčasnej moci ani nevznikne. Tak ako bolo toto hnutie Novembra ’89 rozhodujúce pri budovaní základov slobody a demokracie a pri porážke a prekonaní mečiarizmu, tak bude dôležité pre prekonanie desaťročného dedičstva Fica. KDH by sa malo otvoriť pre ľudí a spoluprácu s podobne zmýšľajúcimi, posilniť svoju odbornosť a ponúkať skutočné riešenia pre spravodlivý štát a solidárnu spoločnosť. Čaká nás veľa práce pri prekonávaní korupcie pri eurofondoch a štátnej pomoci, v zdravotníctve, v pozdvihnutí školstva a vedy. A predovšetkým pri obnove dôveryhodnosti polície, prokuratúry, súdnictva a štátu dovnútra i navonok. Úkladná vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nás všetkých vyzýva k hľadaniu pravdy a presadzovaniu spravodlivosti. Ich obeta nadobudne zmysel, len ak sa v národe prebudí aktívne svedomie a Slovensko sa zmení k lepšiemu.
Po posledných, pre KDH neúspešných voľbách, ste ako jeho predseda čelili zo strany kresťanskej verejnosti ostrej kritike. Tej sa vám dostalo aj v mojom komentári pre magazín Cesta+. Mrzí ma, že som vám v tom čase nedal priestor vysvetliť situáciu z vášho pohľadu. Ale možno teraz je ešte lepší čas, vzhľadom na časový odstup a akýsi nadhľad…
Ďakujem za tento váš dnešný postoj. Áno, bolo vtedy veľa kritiky na moju hlavu a málo priestoru na pokojné a pravdivé zhodnotenie výsledkov. Za volebný výsledok je vždy politicky zodpovedný predseda, aj keď nemá všetky nástroje v rukách. Väčšina krajských predsedov v hnutí, ktorí už dnes na svojich postoch nie sú, ma hneď po 5. marci 2016 verejne, cez médiá vyzývala na okamžité odstúpenie. Bola v tom zmes zlomyseľnosti, falošných ambícií a paniky. Bolo to nerozumné, pretože keď som im zakrátko vyhovel, dostali vývoj do neriadeného procesu, s ktorého dôsledkami teraz zvlášť oni majú problém. Ja som nepotreboval žiadne výzvy na odstúpenie, pretože som tri dni pred voľbami v denníku Pravda avizoval, že „ak hnutie nebude rásť, ja ho viesť nebudem“. Toto svoje presvedčenie a vnútorné nastavenie som vyjadril už tri roky predtým v rozhovore pre denník SME. Bolo však potrebné rozvážne a zodpovedne pripraviť personálne a systémové zmeny na sneme. Z poškodenej lode sa neuteká, treba ju zaviesť do prístavu, dobre opraviť a pokojne vymeniť velenie.
To bola moja predstava, ktorej som však už pre neprimeraný tlak nemohol vytvoriť priestor a podporu. Požiadal som všetkých z predsedníctva KDH, aby zbytočne a nerozumne neodstupovali, ale zachovali až do snemu funkčné vedenie. Podpredsedu Pavla Zajaca som po jeho súhlase podľa Stanov poveril zastupovaním až do júnového snemu hnutia a po rokovaní s Milanom Majerským, už vtedy predsedom celoslovenskej Kresťanskodemokratickej samosprávy a primátorom Levoče, som ho na poslednej tlačovke verejne označil za svojho najvhodnejšieho nástupcu. Po tejto základnej príprave som sa 15. marca 2016, desať dní po parlamentných voľbách, funkcie predsedu vzdal. Nechcel som ďalej oponovať tlaku tých, ktorí mali inú predstavu o riadení hnutia a mňa mali za najväčšiu prekážku. Milan túto výzvu sprvoti prijal a začal sa na snem pripravovať ako kandidát na nového lídra. Keď však videl situáciu na okresných snemoch, nedostatok podpory od niektorých štruktúr, podmieňovanie jeho zvolenia vzdaním sa primátorstva až nakoniec postavenie ďalšej kandidátky Eleonóry Porubcovej s podporou už spomínanej skupiny krajských predsedov a krajských tajomníkov, oznámil mi, že sa rozhodol ešte pred jej ohlásením ašpirácie na predsedníčku vzdať svojej kandidatúry. Bol som sklamaný, lebo Milan bol najvhodnejší kandidát, pripravený na pokračovanie v obnove hnutia zvnútra. Potvrdili to aj minuloročné voľby, v ktorých sa stal županom v Prešovskom kraji. Tento bol vždy pre hnutie volebne najsilnejším krajom.
Dalo sa v KDH urobiť pre posilnenie výsledkov viac?
Vždy sa dá urobiť viac. Ale to nie je len úloha predsedu. Keď som prevzal vedenie v roku 2009, KDH bolo šieste medzi šiestimi parlamentnými subjektmi. Po voľbách 2010 sme sa posunuli na štvrtú priečku a do vlády. Začali sme obnovu hnutia, vytvorili Konzílium, radu expertov, oživili činnosť zväzov, bola reštartovaná Nadácia Antona Tunegu, rozbehli sme každoročný Deň rodiny pre členov a sympatizantov a novoročné duchovno-politické sústredenia pre funkcionárov, tajomníkov a zamestnancov hnutia. Bolo vidieť omladenie i novú vitalitu. Po nerozumnom povalení vlády Ivety Radičovej poslancami SaS, OĽaNO a OKS a po kauze Gorila sme sa posunuli na druhé miesto za Smer-SD. Tak to bolo aj v nasledujúcich komunálnych, regionálnych a európskych voľbách. Hnutie sa mohlo po takmer pätnástich rokoch od obdobia rokov 1994 – 1998 opätovne začať stavať do úlohy lídra opozície a hlavného oponenta vládnucej strany Smer-SD. Nanešťastie, znovu prevládli ambície niektorých politikov nad úsilím o jednotu a rozvoj hnutia. A tak už pred voľbami roku 2011 v súvislosti s pádom vlády začal podpredseda D. Lipšic na ministerstve vnútra nám všetkým za chrbtom organizovať svoju skupinu a budúci nový subjekt, s ktorým vyšiel po voľbách. Mal realizovať „sen pre Slovensko“, ako to oznámil na Turíce v máji 2012. Z hnutia NOVA, do ktorého pozval odídencov od Sulíka, však nakoniec bola nie nová väčšina, ale stará menšina, ktorej kandidáti sa nakoniec prihlásili na kandidátku u Matoviča. Pritom D. Lipšic dostal od nás v júni 2015 ponuku rokovať o účasti na listine KDH. Ďalším adeptom na prezidenta, potom na gazdu pravice a na premiéra bol R. Procházka. Vznik a rozhodnutia jeho Siete znamenali nielen odobratie hlasov KDH, ale aj ich rýchle, zradné a pre spoločnosť veľmi drahé odovzdanie Ficovi, aby mohol znovu pohodlne vládnuť.
Čo k tomu dodať? Ako možno udržať v slobodnom spoločenstve ľudí, ktorí politicky vyrástli cez KDH a dostávali popredné funkcie, ale ktorí si zaumienili uprednostniť trieštenie a ísť svojou cestou? Tu sa hodí africká múdrosť, ktorú som na Rade KDH pri ohlásení Procházkovej platformy spomínal: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choď spolu.“ Aj preto som presadzoval stratégiu KDH+, aby sa ku KDH pridávali podobne zmýšľajúci odborníci, politici a organizácie. Pridal sa Miro Pollák, Peter Švec, Ján Filc, Peter Kubina, poslanci Ivan Štefanec v EP, Jozef Mikuš a Alojz Hlina v NR SR, štyria poslanci vo VÚC, strany Občania a DS, SAMP – Slovenská asociácia malých podnikateľov a živnostníkov. Aj Richard Vašečka, Anna Verešová a ďalší dostali pozvanie, aby spolupracovali alebo kandidovali, ale rozhodli sa inak.
KDH ako nositeľ odkazu Novembra ‘89 chcelo a chce ísť spolu a ďaleko. Nie všetko nové je dobré, a nie všetko staré je zlé. Slovensko za toto opakované trieštenie a oslabovanie kresťanskej demokracie platí pokračovaním skorumpovanej, nespravodlivej politiky. Samozrejme, urobili sme aj chyby v parlamente, kde nebolo dosť disciplíny a jednoty v klube poslancov. V kampani sme sa dostali do vleku tém Smeru. V Európe zavládla a vrcholila bezprecedentná migračná kríza. Na tejto vlne problémov a obáv rástli populisti a extrémisti, kým štandardné strany všade strácali. Aj nás to zasiahlo, aj keď obavy medzi ľuďmi boli stranou Smer a niektorými novinármi a webmi vyvolávané umelo a živené účelovo. Ovocie tejto vlny je škodlivé a viditeľné. Na stave spoločnosti a politiky máme podiel všetci – politici aj novinári, podnikatelia, učitelia, verejná správa, kultúrna obec, duchovné autority, občania. Spolu to však aj dokážeme zmeniť k lepšiemu. Ten čas prichádza. Fico po desiatich rokoch padol. Teraz je dôležité, aby skončila aj nezodpovedná a skorumpovaná politika. Sme v „osmičkovom roku“. Tohtoročný vývoj už je veľmi zaujímavý, môže byť zlomový. Slovensko bude také, akým ho bude chcieť mať väčšina občanov. Náš osud je vďaka slobode v našich rukách, a je to aj naša zodpovednosť.
Návšteva v centrále Charity v Dakare, v Senegale.
Vráti sa podľa vás KDH na stratené pozície s Alojzom Hlinom, alebo by bol lepším predsedom Richard Vašečka?
Áno, vráti sa, som o tom presvedčený. S kým na čele, o tom rozhodli v hlasovaní delegáti snemu v Ružomberku. Rozdiel bol výrazný v prospech A. Hlinu, ale podpora R. Vašečku za krátky čas v hnutí bola na sneme významná, takmer tretinová. Už sa vracajú stratené hlasy z OĽaNO a zo Siete. KDH sa zaiste vráti na vyššie pozície, ak v ňom bude viac jednoty a viac úsilia o spravodlivosť na Slovensku, v Európe i vo svete. A to závisí najviac od lídra a vedenia. Uvítal som súťaž o predsedu. Férová súťaž hnutie posilňuje, ale nezdravé vymedzovanie sa a boj o moc ho oslabí. Viem, čo je férová súťaž, bol som v takej v roku 2000 s Jánom Čarnogurským. Ten v polčase rozhodovacieho procesu pred snemom v Trenčíne odstúpil a ukázal na svojho nástupcu, Pavla Hrušovského. A keď som nakoniec na sneme získal 42 % hlasov, a teda nevyhral, nepovažoval som to za prehru. Lebo zmene na čele som výrazne dopomohol, a prijal som vo vedení post podpredsedu. Hnutie sa upokojilo a zmohutnelo, prestal odliv členov do SDKÚ. Žiaľ, to bol jediný prípad súťaže o predsedu v histórii hnutia, keď výsledkom nebol odchod porazeného a založenie ďalšej, konkurenčnej strany. Po prehratých voľbách predsedu z hnutia odišli J. Klepáč a neskoršie aj M. Dzurinda. Keď sa KDH ďalším odchodom ľudí okolo V. Palka a vznikom KDS znovu oslabilo, v decembri roku 2008 za mnou do Bruselu prišiel Pavol Hrušovský, aby som sa predčasne vrátil z Európskej komisie domov vystriedať ho na poste lídra.
Preto bude dôležité, aby svoj prínos pre novú jednotu rozvinul aj Richard Vašečka a aby bol ponúknutý priestor aj ďalším hodnotovo a programovo blízkym politikom. KDH nikdy nebolo stranou jedného muža, ani teraz ňou nemá byť. Predseda je prvý medzi rovnými, ale aj prvý v zodpovednosti za výsledky a stav hnutia. Hnutie je demokratické, budované zdola. To nie je slabina v dnešnej slovenskej ponuke strán, ale prednosť. Prejavuje sa to výrazným potenciálom aj na komunálnej a regionálnej úrovni. Má jasnú identitu, ku ktorej netreba mená, pomlčky či vysvetľovanie. Som rád, že od návrhu meniť Stanovy predsedníctvo na sneme v Ružomberku nakoniec ustúpilo. Treba sa sústrediť viac na program pre ľudí a na riešenie súčasnej politickej situácie. Krajina akútne potrebuje dôveryhodnú alternatívu. KDH by malo posilňovať tímovosť, odbornosť cez Konzílium a expertov a zodpovednosť. Spájať skúsenosti a osvedčené hodnoty s novými prístupmi a zrozumiteľnou komunikáciou. A bude to znovu „sila, čo Slovensko dvíha“. To bolo jedno z hesiel hnutia v prvých slobodných voľbách v júni 1990.
Evanjelické gymnázium v Martine privítalo na svojej pôde v utorok 17. apríla Jána Figeľa – osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete, ktorý diskutoval so študentami o aktuálnych výzvach a príležitostiach týkajúcich sa náboženskej slobody.
Ján Figeľ (58) prešiel rôznymi politickými funkciami. Od vyjednávača vstupu Slovenska do EÚ, komisára Európskej komisie, ministra dopravy, podpredsedu NR SR, predsedu KDH… až po tú dnešnú, ktorou je osobitný vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Popri tom prechádza zrejme svojou najdôležitejšou skúsenosťou, ktorou je vážne ochorenie kostnej drene. V našom rozhovore sa môžete dozvedieť, ako to všetko zvláda. Okrem iného sme hovorili aj o zmysle utrpenia, o minulosti a predpokladanej budúcnosti KDH, tiež o náboženskej slobode vo svete a v EÚ.
Ako sa máte?
Ďakujem za otázku a záujem, ide to. (úsmev) Z hľadiska duchovného lepšie, ako si zaslúžim. Mám milujúcu manželku a peknú, rozrastajúcu sa rodinu, čo ma robí šťastným a vďačným. Z hľadiska zdravotného zápasím s vážnou chorobou, ale výsledky sú nádejné.
Pracovne som vyťažený. Začal som pred dvomi rokmi rozvíjať novú misiu ako prvý osobitný vyslanec EÚ pre slobodu náboženstva alebo viery vo svete – je to náročné, výnimočné a veľmi potrebné poslanie. Vidím v tom aj kus poslania Slovenska, ktoré sa však v ostatných rokoch trápi s nedostatkom bezpečnosti a spravodlivosti pre vlastných občanov a na úrovni štátnej moci, žiaľ, nevenuje žiadnu pozornosť a podporu náboženskej slobode vo svete. Vytváranie falošného obrazu ohrozenia a nepriateľa umožňuje mocným nerušene zneužívať moc. Tak to bolo za Mečiara (opozícia, médiá, Západ) a tak je to aj za Fica (opozícia, médiá, migranti, Soros)…
Z vašich slov vyplýva, že sa aj napriek narušenému zdraviu pevne držíte pravidla rakúskeho psychiatra Viktora Frankla, ktoré je vám blízke: „Princíp života od nás vyžaduje, že nemusíme vždy vyhrávať, ale nesmieme sa nikdy vzdávať.“ Aplikovali ste ho v politickom živote a robíte to aj teraz počas ťažkej choroby…
Život je prvý a najväčší dar a má svoj zmysel. Kde je zmysel života, tam je aj vôľa k životu a cesta dopredu, v každej situácii. A najväčším zmyslom života je láska. Viktor Frankl svoju terapiu vybudoval po tom, čo prešiel „fabrikou na smrť“ v koncentračnom tábore Osvienčim. Napriek tomu, ba priam preto, šíril svoje pozitívne myslenie a terapiu zmyslu po celý svoj život. Ani v športe, politike, podnikaní, pri výchove, v medicíne nie vždy vyhrávame, ale kto sa vzdáva, ten už prehráva. Áno, čo rozhoduje v živote je odvaha a vytrvalosť, nie úspechy a prehry. Tie sa striedajú. A nevzdávam sa ani v zápase s chorobou.
Platí tento princíp aj vo vašom duchovnom živote?
Áno, lebo aj tam sú víťazstvá a pády, rôzne obdobia a zápasiace protiklady. Pápež František inšpirujúco hovorí, že „každý svätec má minulosť a každý hriešnik má budúcnosť“. Je to jednoducho vyjadrená skúsenosť a odhodlanie, ktoré poznajúc a prijímajúc minulosť tu a teraz koná tak, aby sa formovala lepšia budúcnosť, ba čo viac, večnosť.
Niektorí ľudia, ktorí zažívali podobnú skúsenosť s chorobou ako vy, hovoria, že sa im život zrýchlil. Iní zase, tvrdia presný opak. Ako sa zmenilo vnímanie času u vás?
Skôr vnímanie obsahu života a vzťahov sa podľa mňa mení pri chorobe. Rýchlosť je vysoká stále, mám taký pocit. Možno preto, že nie som ležiaci alebo domáci pacient, ale pracujem aj vo svete. Vážne ochorenie nás formuje oveľa väčšmi než všednosť každodennosti, sviatočné dni či dovolenka. Choroba mi pomohla lepšie spoznať hodnotu každého dňa, týždňa a mesiaca. Ale predovšetkým nanovo usporiadať priority, posilniť rodinnú vzájomnosť a lásku, prehĺbiť duchovný život, rozlíšiť priateľov od kolegov a známych. Skutočné priateľstvo je vzácne.
V Pôstnom období pred veľkonočnými sviatkami sme sa snažili viac ako inokedy vnímať Ježišovo utrpenie a smrť, ktorou nás vykúpil. Má, podľa vás utrpenie zmysel aj v našom vlastnom živote?
Niet ruže bez tŕnia, ani životnej cesty bez utrpenia. Ak je prázdne, bez zmyslu, je až neznesiteľným bremenom. Utrpenie je boľavým tajomstvom, zvlášť keď postihuje spravodlivých a nevinné deti. Ale ak je prijaté a pretavené na obetu, mení človeka, rodinu a spoločnosť, prináša dobré ovocie. Budúcnosť sa rodí cez obetu, počnúc zodpovedným materstvom a otcovstvom pri prijatí dieťaťa. Budúcnosť sa ničí konzumizmom, nenávisťou, sebectvom, strachom či ľahostajnosťou. Preto je Ježišov kríž a evanjeliová zvesť dôležitým potvrdením víťazstva nad smrťou. Smrť čaká každého z nás, len nevieme kedy. Ale s Kristom po Veľkom piatku pre nás prichádza veľkonočné vzkriesenie. Kristus so svojím krížom je inšpiráciou a silou pre tých, ktorí ho poznali a prijali. On má silu zmeniť naše osobné, spoločenské a svetové dejiny, nielen náš letopočet. Ale necháva nám úplnú slobodu rozhodovania.
Diskusia o ľudských právach na záver filmového festivalu v Islamabáde v Pakistane (december 2017)
Zmenilo utrpenie váš pohľad na Boha?
Nielen pohľad, ale hlavne vzťah je iný. Obdobie vážnej choroby mi prinieslo osobnú, opakovanú skúsenosť s Bohom. Vďaka rodičom a výchove som od detstva spoznával príbehy velikánov dejín spásy. Napríklad praotca Abraháma. Bez skúsenosti s Bohom by určite nebol schopný obetovať svojho syna, veď milujúci otec to nerobí. Dnes už rozumiem, prečo sv. Pavol hovorí viac o istote, než o viere: „Viem, komu som uveril, a som si istý!“ Viera je z počutia, istota je zo skúsenosti. Boh je Svetlo sveta, je živý a je blízko.
Ako popri vážnej chorobe zvládate pracovné vyťaženie? Minimálne podľa programu zahraničných ciest nie je malé. Pokojový režim to ani náhodou nepripomína.
Viem, že pokoj vyzerá inak a je príjemný. Ale to by som považoval za vzdávanie sa v zápase s chorobou. Moja liečba na NOÚ v Bratislave je ambulantná a bolo možné ju zladiť s pracovnými povinnosťami vo svete. Moja práca je všestranne náročná, s rizikami, rozrastá sa. Ale ide to a robím po dohode s lekármi. A hlavne, výsledky mojich testov sú stále lepšie.
Od mája 2016 ste osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. O vašej práci, vašom novom poslaní, ste dosť podrobne informovali v rozhovore pre náš magazín približne pred rokom. Podaril sa vám odvtedy podobný úspech, ako bolo napríklad vyslobodenie viacerých ľudí z väzenia v Sudáne, vrátane českého kresťanského misionára Petra Jaška?
Úspešné boli rôznym spôsobom aj misie do Iraku, Jordánska, Spojených arabských emirátov, Senegalu, Maroka, i nedávno do Pakistanu, Vietnamu a Južnej Kórey. Všade je iná situácia. Niektoré krajiny sú po konflikte, niektoré sú príkladom medzináboženského dialógu a spolupráce. Mojou úlohou je napomáhať náboženskú slobodu a spolužitie s podporou nástrojov rozvojovej politiky EÚ. Stretávam pritom predstaviteľov politického, náboženského, akademického a spoločenského života. Niektoré návštevy priniesli opätovné pozvanie na návštevu a pokračovanie v spolupráci – napríklad v Iraku, Pakistane, Sudáne, Vietname. A to je dobrý znak, lebo v tejto agende ide o dlhodobé procesy a ciele. O citlivých veciach nemôžem hovoriť, kým nie sú uzavreté. Pracujem na viacerých záležitostiach v zložitých podmienkach prenasledovania.
V Sudáne sa vám podaril veľký diplomatický úspech. Pustili vás k významnému obhajcovi ľudských práv, profesorovi Ibrahimovi Mudawimu, ktorý bol nominovaný na Sacharovovu cenu Európskeho parlamentu. O tejto krajine je známe, že odmieta púšťať k väzňom svedomia zahraničných predstaviteľov. Nakoniec to bol váš osobný prístup, ktorý pomohol otvoriť dvere väzenskej cely. Ocenil ho aj miestny minister zahraničia, ktorý sa zrejme medzi diplomatmi s niečím podobným nestretáva…
Znamená to, že je dôležitý aj spoločenský takt? Môže sa v podobných situáciách, v súvislosti s niektorými diplomatmi, negatívne odzrkadľovať akási nadradenosť „civilizovanejšej“ Európy?
Na úvod mojej návštevy som bol svedkom ostrého odmietnutia takejto požiadavky od skupiny európskych diplomatov s tým, že je to neprípustné zasahovanie do vyšetrovania a vnútorných záležitostí Sudánu. Pri osobnom stretnutí so šéfom sudánskej diplomacie som nielen vyjadril záujem o vážnu spoluprácu, ale aj záujem o konkrétne prípady väznených Sudáncov, medzi nimi Ibrahima Mudawiho. Ja som neprišiel poúčať, obviňovať či zahanbovať, ale pracovať na pozitívnych zmenách s tými, ktorí sú ochotní prijať takúto spoluprácu a ciele. A bolo ich celkom dosť. Hovoril som o náboženskej slobode v parlamente, v Národnej komisii pre ľudské práva, na dievčenskej univerzite v Chartúme, s ministrami, s predsedom Najvyššieho súdu.
Po dvoch dňoch mi politické a bezpečnostné zložky odkázali, že Mudawiho môžem navštíviť, ale hneď a bez sprievodu. Bolo to prelomové gesto a nezabudnuteľné stretnutie, vrátane polemiky s vyšetrovateľmi. Keď som sa pýtal ministra zahraničia Ghandoura na dôvod tohto ústretového rozhodnutia, povedal mi, že si cenia môj odlišný, konštruktívny prístup.
Patriarcha koptskych katolíkov Sidrak z egyptskej Alexandrie.
Ak sa nemýlim, profesorovi Mudawimu hrozilo vo väzení doživotie. Nakoniec bol po stretnutí s vami prepustený na slobodu… Vnímate to v novej funkcii ako najväčší úspech?
Áno, sudánske výsledky boli zatiaľ najväčším úspechom. Profesor Mudawi bol neskoršie, po mojej návšteve prepustený na slobodu spolu s ďalšími piatimi ľudskoprávnymi aktivistami. Čo bolo pozoruhodné, minister Ghandour ma informoval diskrétne vopred, deň pred zverejnením prezidentovej milosti. A zdôraznil, že mi to oznamuje ako prvému zahraničnému predstaviteľovi. Neinformoval prv mocných kolegov na čele diplomacií USA, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka či EÚ, ale mňa ako osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu. Bolo to ovocie dôvery a signál o záujme pokračovať v začatej spolupráci. Na osude každého človeka záleží. Dôležité sú preto nielen pozitívne procesy a aktivity, ale aj konkrétne prípady prenasledovaných. Pomohol som oslobodiť v Sudáne spolu deväť väzňov svedomia. Človeka to nesmierne teší a povzbudzuje v ďalšom úsilí. Obetiam nespravodlivosti ubližuje nielen zločin, ale aj naša ľahostajnosť a mlčanie.
Európa môže pre mier, stabilitu a rozvoj v konfliktných oblastiach urobiť veľa. Na rozdiel od USA nemá také zaťažené vzťahy a negatívne vnímanie verejnosti. Zjednotená Európa je videná ako reálny príklad mierového a slobodného spoločenstva štátov, ktoré je prosperujúce a atraktívne. Čím viac sme schopní predchádzať konfliktom a prenasledovaniu vo svete, tým viac preventívne riešime utečeneckú a migračnú krízu tam, kde vzniká, už pred hranicami Európy. Je to naša zodpovednosť i náš záujem.
V spomínanom rozhovore pre náš magazín ste definovali, čo znamená náboženská sloboda, ktorú sa ako zástupca EÚ snažíte presadzovať vo svete. Povedali ste, že je to okrem iného aj právo „sám alebo v spoločenstve s inými verejne alebo súkromne manifestovať vieru či svoje náboženstvo“. Asi nie je jednoduché toto právo obhajovať v nedemokratických krajinách. Však?
Je to veľmi náročné, zároveň ale veľmi potrebné, pretože tu ide o základnú, univerzálnu hodnotu dôstojnosti každého človeka, ktorý sa rodí slobodný a rovný v právach. A sloboda veriť či neveriť alebo zmeniť vieru je najvnútornejším výrazom slobody svedomia. Zároveň je to právo prejavovať túto slobodu „učením, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov“. Treba povedať, že ide o lakmusový test ostatných politických, občianskych, ekonomických a kultúrnych práv. Mali by sme si to ešte pamätať z obdobia komunistickej totality. Sloboda náboženstva a svedomia, ako ukázala napríklad aj sovietska diktatúra, je dôležitá ani nie tak pre prežitie jednotlivých náboženstiev, ale pre spravodlivosť a dobré spravovanie spoločnosti, ktoré je tak veľmi dôležité pre veriacich i neveriacich, pre ľudí nábožensky i sekulárne založených.
Tri štvrtiny ľudí vo svete dnes žijú v krajinách, kde sú veľké alebo veľmi veľké obmedzenia slobody náboženstva a svedomia. A trend je negatívny. Je to aj vďaka pomerom v najľudnatejších štátoch – v Číne a Indii, v Ázii, Afrike, na Blízkom východe. Okrem toho existuje diskriminácia či prenasledovanie vďaka neštátnym aktérom, akými sú teroristické či islamistické bojové organizácie ako ISIS, Boko Haram, Taliban a ďalšie.
Príhovor Jána Figeľa, ktorý predniesol 25. marca 2018, na 30. výročie Sviečkovej manifestácie na konferencii Ako zaobchádzame s našou slobodou v rámci X. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v Primaciálnom paláci.
Sviečková manifestácia pred 30 rokmi sa stala hviezdnou udalosťou našich moderných dejín. Bola časom svitania slobody, ktorá naplno prišla po pol druha roku v novembri ’89.
Toto výročie si pripomíname ako Deň zápasu za ľudské práva, pretože náboženská sloboda je kritériom aj ďalších základných práv človeka. Právom môžeme a máme byť na túto udalosť hrdí. Slovensko sa ňou autenticky a originálne zapojilo do stredoeurópskeho vzopätia proti komunistickej totalite.
Vďaka patrí preto všetkým, ktorí sa jej zúčastnili ako odvážni a statoční občania a veriaci ľudia. Vďaka a úcta patrí všetkým obetiam, zvlášť tým najväčším, ktoré boli za 40 rokov útlaku prinesené v zápase za slobodu a dôstojný život v našej krajine. Len tam, kde aj po desaťročiach žije aktívna pamäť, kde je obetiam prejavovaná vďaka a úcta, len tam je prítomná aj zodpovednosť za ovocie týchto obetí – za slobodu a demokraciu.
Bratislavský Veľký piatok 1988 slúži aj dnes ako inšpirácia vo viacerých dimenziách:
1. Aktívne a tvorivé menšiny formujú a menia dejiny spoločnosti. Základom zrelého občianskeho postoja je odvaha a statočnosť. Práve odvaha a statočnosť boli rozhodujúce tak na Hviezdoslavovom námestí pred 30 rokmi, ako aj v celom zápase s komunizmom či nacizmom. Netreba sa báť napriek tomu, že sme v úsilí o spoločné dobro často v menšine. Ako výraz solidarity zapálená svieca, modlitba či slovo vyjadrené na obhajobu pravdy a práva majú silu svedectva a inšpirácie, a preto dokážu meniť spoločnosť. Väčšina sa pridá, keď menšina sa nepoddá, ani neuhne. Silou slabých je ich viera. Slabosťou silných býva ich morálna prázdnota. Naše dejiny sú toho opakovaným potvrdením.
2. Zápas za spravodlivú a slušnú krajinu je ustavičnou výzvou, týka sa osobne každého a osobitne, nanovo aj každej generácie. Sloboda, demokracia, právny štát, spoločná Európa – nie sú a nikdy nebudú samozrejmosťou. Vyžadujú si našu zrelosť a zodpovednosť pri ich rozvíjaní.
Spravodlivosť je základom slušnosti a slušnosť bez spravodlivosti je len divadlom. Napokon, takým bol komunizmus: hlásajúci rovnosť a spravodlivosť, ale v skutočnosti postavený na lži a násilí. Skutočným základom spravodlivosti má byť pravda, lebo ona oslobodzuje. Pravda nás učí o rovnakej dôstojnosti každej ľudskej osoby. A ovocím pravdy je láska, čiže solidarita so slabými a trpiacimi. Sloboda je dar, ktorý nás pozýva k zodpovednosti. Bez zodpovednosti sa sloboda stratí, neprežije. Preto, ako hovorí pápež František, „kresťan sa má miešať do politiky“.
Jeho predchodca sv. Pavol VI. považoval politiku dokonca za „najvyššiu formu lásky“! Ako veľmi sme sa vzdialili od týchto ideálov – kto by to o politike a politikoch na Slovensku dnes povedal? A o našom vmiešavaní sa do politiky svedčí napríklad len trinásťpercentná účasť voličov v ostatných eurovoľbách, najnižšia zo všetkých štátov EÚ! Pritom na charaktere, orientácii a akcieschopnosti Európy nám musí záležať. Tak ako sme spolu so susedmi o slobodu prišli, tak sme ju aj v roku 1989 znovu nadobudli. Je to naša zjednotená Európa, ako spoločenstvo demokracií, ekonomík a kultúr. Naša sloboda sa európskym zjednotením rozšírila.
Ak národu nezáleží na spravodlivosti, bude žiť v jej nedostatku a v krivde. Či to tak nebolo v uplynulom desaťročí? Či nízka vymožiteľnosť práva nebola ovocím postoja väčšiny spoločnosti napríklad k takzvaným Mečiarovým amnestiám? 16 rokov dnes ešte stále najpopulárnejšia strana a jej líder bránili ich zrušeniu, keďže to vraj nie je možné. A ľudia im tlieskali a dávali hlasy v najväčšej miere. Ten stav sa zmenil až smrťou prezidenta Michala Kováča a úspešným filmom Únos. Keď sa verejná mienka prebudila a výrazne zmenila, zmenil sa aj postoj k nezrušiteľnosti amnestií. Bolo by smutné, keby nikto nebol potrestaný za úkladnú vraždu mladého Róberta Remiáša či za ďalšie zločiny z tej doby. Podobne ako nikto nebol potrestaný za vraždy kňazov Cubínka, Sénašiho, Rusnáka, Gona, Coufala, Schmiestera, Poláka a ďalších spred roku 1988.
Žijeme v štáte, kde sa generálna prokuratúra odmieta zaoberať brutálnymi trestnými činmi z 50. rokov po nástupe komunizmu. V Česku a Poľsku sa s týmito zločinmi proti ľudskosti štát dokázal vyrovnať. Zároveň sme počuli generálneho prokurátora hovoriť o tom, že tu „urobí peklo“, ak sa preukáže spojitosť vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice s jeho investigatívnou prácou. Takéto slová nepatria do úst dôveryhodného strážcu zákonnosti. To je jazyk mafiánov a kovbojov.
Pre slušné Slovensko stačí, keď bude prokuratúra spolu s políciou a súdmi permanentne, nestranne, neselektívne a nebojácne konať v záujme vlády zákona a spravodlivosti. Slovensko sa nadýchne lepšej perspektívy. A bude viac tvorivého pokoja, viac nepredražených diaľnic a tendrov a viac financií pre upadajúce školstvo, pre zadlžené, chorľavé zdravotníctvo či pre zaostávajúce regióny.
3. Náboženská sloboda je slobodou svedomia a myslenia, je slobodou veriť, či neveriť, alebo vieru zmeniť. Je to civilizačné kritérium budúcnosti našej spoločnosti a sveta. Veľmi na nej záleží. Ochrana života, ktorá je tiež spätá s týmto sviatočným dňom a ktorou sa začínajú práva každej – aj nenarodenej – osoby, podpora manželstva a rodiny a sloboda svedomia sú tri základné civilizačné piliere. Vyrastajú z kresťanského, respektíve integrálneho humanizmu. Každá vláda – totalitná či demokratická –, ktorá tieto piliere podrýva a rozvracia, oslabuje vlastný národ, jeho kultúru, vitalitu a celkovú perspektívu.
V súčasnosti len štvrtina svetovej populácie žije v podmienkach náboženskej slobody. Druhou zlou správou je skutočnosť, že rozsah náboženskej intolerancie, diskriminácie a prenasledovania vo svete narastá. Málo ľudí u nás si to, žiaľ, uvedomuje a málo pre viac slobody vo svete robíme. Za ostatné roky sa ani vláda, ani parlament napríklad nezmohli na vážny postoj ku genocíde a k prenasledovaniu kresťanov a iných náboženských menšín na Blízkom východe zo strany teroristov ISIS. Akoby to nebol aj náš svet, akoby utrpenie nevinných v kolíske našej civilizácie sa nás netýkalo, akoby nám stačili domáce korupčné záujmy a kauzy.
Ako teda zaobchádzame s našou slobodou?
Slobodu máme radi, ale pri jej prežívaní nie sme dosť dôslední a dosť zodpovední. Ale učíme sa tejto zodpovednosti. Je to proces. Lebo sloboda nám dáva možnosť výberu a voľby, ale zodpovedná sloboda znamená rozhodovanie pre dobro, pre spoločné dobro. Len zodpovedne spravovaná sloboda je udržateľná. Lebo ako spravodlivosť bez slobody je proti človeku, tak je proti nemu aj sloboda bez spravodlivosti. Nezávislosť a samostatnosť Slovenskej republiky neboli možné bez slobody a bez demokracie. Pritom mnohé opatrenia z obdobia mečiarizmu s hrubým zneužívaním štátnej moci, ktoré sa zaštiťovali záujmami novej suverenity, boli proti spravodlivosti a proti našej slobode.
Keby sme boli pri zaobchádzaní so slobodou dôslední, nemohol by nás desať rokov viesť ako prezident človek, ktorý protiústavne odobral mandát dvom zvoleným členom parlamentu a do tretice ho neudelil ani platne zvolenému kandidátovi na generálneho prokurátora. Keby sme boli dôslední v zodpovednosti za slobodu, nemali by sme na jednej strane Dunaja Bránu slobody pod Devínom ako pamätník 400 mužov a žien zavraždených pri pokuse o útek za železnú oponu a na druhej strane, priamo v hlavnom meste, Námestie hraničiarov pomenované po likvidátoroch spomínaných obetí. Keby nám viac záležalo na aktívnej pamäti, nedovolili by sme súčasnú paralýzu ÚPN, dôležitej inštitúcie pre súčasnosť a pre budúcnosť národa, pre výchovu a vzdelávanie nových generácií. Ak nám bude záležať na živom svedomí a na aktívnej pamäti, budeme potrebovať múzeum zločinov spáchaných nielen totalitnou, ale aj demokraticky zvolenou štátnou mocou. Lebo demokracia bez skutočných hodnôt sa stáva púhou totalitou väčšiny.
Viete, kde sa najviac darí nespravodlivosti, etickému relativizmu a neslobode? Tam, kde má zlo veľa prisluhovačov a spojencov. Najsilnejšími spojencami zla sú ľahostajnosť, nevedomosť a strach. Nikdy nedovoľme, aby ľahostajnosť, nevedomosť a strach prevládli v našich rodinách, v našich spoločenstvách a v našej krajine. To je odkaz spred 30 rokov.
Slovensko je dnes znovu v pohybe, zvlášť mladí ľudia. A preto má aj novú nádej na zodpovednú slobodu. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej volá po spravodlivosti a zodpovednosti. Príliš dlho nebola vládna moc na Slovensku účinne kontrolovaná. Príliš dlho selektívna zákonnosť chránila ľudí s označením „náš človek“, voľakedy nazývaný súdruh. Príliš dlho mafiánske praktiky, korupcia či zneužívanie moci prerastali cez štruktúry štátu.
Budeme potrebovať náročné zmeny, nielen personálne, ale aj systémové. Prvou z nich je rozdelenie Slovenska pri parlamentných voľbách na viac obvodov, aby sa politika priblížila k ľuďom a do regiónov a bolo tým po 20 rokoch prekonané dedičstvo mečiarizmu, ktoré sa stalo nástrojom silnej centralizácie politiky a nárastu partokracie.
Nech jubileum Sviečkovej manifestácie nie je len spomienkou na významnú udalosť našich dejín, ale aj odhodlaním na novú odvahu a statočnosť vo verejnom živote! Aby sme obnovili dôveru v demokraciu, vo vlastný štát a v samých seba. Aby sme slobodne a zodpovedne napĺňali odkaz zápasu o ľudské práva a za dôstojný život na Slovensku a v Európe.
