We use cookies to enhance your browsing experience, serve personalised ads or content, and analyse our traffic. By clicking "Accept All", you consent to our use of cookies.
Customise Consent Preferences
We use cookies to help you navigate efficiently and perform certain functions. You will find detailed information about all cookies under each consent category below.
The cookies that are categorised as "Necessary" are stored on your browser as they are essential for enabling the basic functionalities of the site. ...
Always Active
Necessary cookies are required to enable the basic features of this site, such as providing secure log-in or adjusting your consent preferences. These cookies do not store any personally identifiable data.
No cookies to display.
Functional cookies help perform certain functionalities like sharing the content of the website on social media platforms, collecting feedback, and other third-party features.
No cookies to display.
Analytical cookies are used to understand how visitors interact with the website. These cookies help provide information on metrics such as the number of visitors, bounce rate, traffic source, etc.
No cookies to display.
Performance cookies are used to understand and analyse the key performance indexes of the website which helps in delivering a better user experience for the visitors.
No cookies to display.
Advertisement cookies are used to provide visitors with customised advertisements based on the pages you visited previously and to analyse the effectiveness of the ad campaigns.
Záznam z diskusie o knihe Jána Figeľa Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republiky.
Pred desiatimi rokmi bol prijatý ústavný zákon, ktorý definoval manželstvo len ako zväzok muža a ženy. Presadenie tohto zákona bolo výsledkom politickej dohody medzi KDH a Smerom.
Politické pozadie prijatia tohto zákona opisuje vtedajší predseda Ján Figeľ vo svojej knihe Ochrana manželstva v Ústave SR. Diskusie k prezentácii knihy v bratislavskom divadle Teatro Colorato zorganizovala počas týždňa Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára spolu s Karpatskou platformou.
O tom, čo ústavná ochrana manželstva znamená, ako sa ju podarilo presadiť a či by takáto široká politická dohoda bola možná aj dnes, diskutoval bývalý šéf KDH Ján Figeľ, exminister kultúry a bývalý podpredseda Smeru Marek Maďarič s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom a exministrom spravodlivosti a súčasným podpredsedom KDH Viliamom Karasom.
Ktorý z poslancov Smeru za ústavný zákon nehlasoval? Aký nátlak proti zákonu robila americká ambasáda? A dokázalo by KDH aj dnes uzavrieť podobnú dohodu so Smerom, ktorý chce kresťanských demokratov „vykostiť“?
Pozrite si záznam z diskusie, ktorú moderovali Lenka Tkáčová z denníka Štandard a Jozef Majchrák z denníka Postoj.
Ústavnoprávna iniciatíva definície manželstva zakotvená v Ústave Slovenskej republiky sa pred desiatimi rokmi podarila politickou dohodou medzi stranami KDH a Smer. Vedelo by si dnešné opozičné hnutie kresťanských demokratov predstaviť pri podobných témach ešte stále dohodu?
O otázkach manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou či koalično-opozičnej spolupráci diskutovali pri príležitosti prezentácie knihy bývalého predsedu KDH a podpredsedu Národnej rady SR Jána Figeľa aj exminister kultúry Marek Maďarič, niekdajší minister spravodlivosti a súčasný podpredseda KDH Viliam Karas a taktiež gréckokatolícky otec arcibiskup Cyril Vasiľ.
Manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou
V roku 2014 sa pod predložený návrh ústavného zákona na ochranu manželstva podpísal rekordný počet signatárov (40). V parlamente ho nakoniec podporilo 102 poslancov z 90 potrebných, a tak 1. septembra 2014 vstúpil do platnosti.
„Pôvodná ústava ako základný zákon štátu z roku 1992 neobsahovala ani definíciu, ani povinnosť štátnej moci chrániť manželstvo muža a ženy,“ pripomenul prvý slovenský eurokomisár Ján Figeľ s tým, že základný zákon štátu a rodina ako základná bunka spoločnosti spolu súvisia.
Ústava sa tak rozšírila o dve vety: „Manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.“
Hlavné dôvody ústavnoprávnej iniciatívy KDH
Jedným z hlavných dôvodov boja KDH o ochranu manželstva bol podľa Figeľa vnútroštátny tlak, keď prišla vláda Roberta Fica s prípravou Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike.
Niekdajší líder KDH dodáva, že druhý tlak bol ešte väčší, pretože prichádzal zo západných krajín, ku ktorým Slovensko civilizačne patrí.
„Celoštátna stratégia do veľkej miery čerpala z rodovej ideológie. To bol problém, pretože redefinovala antropológiu a samotné chápanie muža a ženy,“ vysvetľuje expolitik situáciu s dôvetkom, že v krajinách Západu sa na súdnej alebo parlamentnej úrovni za účasti vládnej väčšiny redefinovali pomery súvisiace s manželstvom.
Význam článku za desať rokov narástol, tvrdí Maďarič
Podľa Mareka Maďariča je v politike málokedy politikom dopriate, že v nej pôsobia dlhodobo. A ešte menej je im dožičené byť súčasťou koalície.
„Mali by sa snažiť, aby ten čas využili na presadenie vecí, a to môžu len vtedy, ak sa na koaličnej úrovni spoja so stranami, ktoré dokážu presadzovať to, čo tu po nás zostane,“ dodal exminister kultúry, pre ktorého ako posolstvo stále ostáva niekdajšia spolupráca strán KDH a Smeru.
Bývalý predseda KDH Ján Figeľ.
Hodnotu podľa Figeľa z ústavy nikto nevytrhne
Ján Figeľ priznáva, že zo svojho politického pôsobenia si dodatok o definícii, ochrane a podpore manželstva v slovenskej ústave cení najviac.
„Všetci raz budeme bývalí, ale ide o to, s čím na konci prídeme v rukách,“ dodal autor publikácie o ochrane manželstva, pre ktorého ide o civilizačnú tému.
„Je to dôležité pre generácie, ktoré prichádzajú po nás. Diaľnice boli zaujímavé, to sú ale miliardové a makroekonomické témy. Niektoré veci v živote sú merateľné, ale nezáleží na nich, a sú nemerateľné veci, na ktorých záleží,“ dodal niekdajší minister dopravy.
Inšpirácia na prekonávanie polarizácie
Kniha s názvom Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republiky nesie podľa jej autora Jána Figeľa dva dôležité odkazy.
„Jeden je obsahový, to je tá definícia manželstva. Druhá je povinnosť štátu manželstvo všestranne chrániť a napomáhať jeho dobru,“ tvrdí niekdajší predseda KDH, podľa ktorého môže poslúžiť aj ako inšpirácia na prekonávanie polarizácie a rozdelenia v spoločnosti.
Publikáciu vydala Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára. Dostupná je aj v elektronickej podobe.
„V záujme Slovenska, spravodlivosti a spoločného dobra je potrebné, rozumné a užitočné sústrediť sa na vecnú stránku objektívnej problematiky a hľadať podobne zmýšľajúcich, či už hovoríme o parlamente, politickej scéne alebo spoločnosti,“ tvrdí Figeľ.
„Ak je krajina len polarizovaná a nehľadá premostenie – konsenzus vo vážnych veciach, bude oslabená. Ale ak konsenzus prijme, dokonca ukotví v zákonoch, bude posilnená,“ uzavrel.
Smer a jeho „vykostenie“ KDH
Počas diskusie publikum zaujala téma bývalej i potenciálnej spolupráce KDH so Smerom.
Otázky verejnosti sa tiež zamerali na nedávne vyhlásenie premiéra na sociálnej sieti, v ktorom tvrdil, že sa budú musieť bližšie pozrieť, ako sa dá KDH politicky vykostiť, čo vyvolalo značnú mediálnu i spoločenskú reakciu.
Fico tvrdil, že oslabiť opozičné KDH by nebola príliš náročná úloha. Maďarič hovorí, že by na mieste KDH naozaj spozornel.
„Nebolo to povedané do vetra. Robert Fico vidí medzi sympatizantmi KDH určité zneistenie a pochybnosti. Myslím si, že pri zameraní sa na to dokáže istým spôsobom získavať voličov. Keď zistí, že je v jeho politických súperoch slabina, vydá sa tou cestou a je len na vnímavosti a šikovnosti KDH, aby to rozoznali. Myslím si, že sú v situácii relatívneho ohrozenia,“ obáva sa súčasný komentátor Štandardu.
Bývalý minister kultúry Marek Maďarič.
Karas: Koalícia sa vykostí sama
Podpredseda KDH Viliam Karas nesúhlasí s Maďaričovými výrokmi o relatívnom ohrození KDH. Vyjadrení Roberta Fica o vykostení ich strany sa neobáva.
„Skôr to beriem ako príležitosť na reštart a na to, aby sme boli dôstojným partnerom, ktorý sa nedá vykostiť. Myslím si, že jemu sa tá koalícia vykostí sama,“ dodal Karas.
Niekdajší predseda Slovenskej advokátskej komory sa vyjadril, že do potenciálneho vládnutia so Smerom by išiel len pod podmienkou, ak by hnutie KDH získalo stoličky ministerstiev vnútra a spravodlivosti. „Inak nie,“ dodal exminister spravodlivosti s dôrazom, že ide len o jeho osobný názor.
Maďarič: KDH je silné v hodnotách, ale aj v robení politických chýb
Diskusia sa nezaobišla ani bez otvorenia témy prezidentských volieb a podpory prezidentského kandidáta Ivana Korčoka zo strany KDH.
Maďarič to charakterizoval ako omyl, zatiaľ čo Karas tvrdí, že išlo o jasnú voľbu.
„KDH malo postaviť svojho kandidáta bez ohľadu na to, že by asi nemal šancu na úspech. Myslím si, že to bola chyba. Zaznamenal som, že pán exminister Karas považuje túto situáciu za príležitosť k reštartu, tak držím palce,“ vyjadril sa Maďarič.
„Kde sme možno urobili chybu bolo to, že naše rozhodnutie neodznelo tak jasne, ako ho poviem teraz, a už sa k tomu nechcem vracať,“ pokračoval Karas, ktorý tvrdí, že ani jeden z kandidátov nezastupoval kresťanského demokrata, konzervativizmus a hodnoty kresťanskej demokracie.
Bývalý minister spravodlivosti a podpredseda KDH Viliam Karas.
„Preto naša hodnota nebola o tom, kto z nich zastupuje hodnoty našej kresťanskej demokracie, ale v tom, kde je presah v našom nazeraní na hodnoty právneho štátu a spravodlivosti bližší. Po predvádzaní koalície pri Trestnom zákone bola voľba jednoznačná,“ dodal exminister spravodlivosti s dôrazom, že sa nikdy nebude nikomu ospravedlňovať za to, že KDH podporilo Ivana Korčoka aj pre spomínané dôvody.
Maďarič tvrdí, že je na politickej scéne vždy jeden tím, s ktorým sa nespolupracuje. „Dôsledkom toho napríklad je, že je KDH odsúdené na nejaký typ kooperácie a spolupráce s Progresívnym Slovenskom. Rád by som vedel, čo z tejto spolupráce KDH získa.“
Kniha o ochrane manželstva v slovenskej ústave môže podľa Figeľa poslúžiť aj ako inšpirácia na prekonávanie polarizácie a rozdelenia v spoločnosti.
Bratislava 9. apríla (TASR) – Tretie rozšírené vydanie knihy “Ochrana manželstva v Ústave Slovenskej republiky” prezentoval v utorok v Bratislave jej autor Ján Figeľ. Bývalý hlavný vyjednávač vstupu Slovenska do Európskej únie (EÚ) a niekdajší osobitný vyslanec EÚ pre podporu slobody náboženstva alebo viery vo svete v nej opisuje okolnosti a význam ukotvenia definície, ochrany a podpory manželstva a zmien v systéme slovenského súdnictva v Ústave SR v roku 2014.
“Tretie vydanie je obohatené o nové dokumenty a súvislosti, ktoré mi čas dovolil pozbierať a vložiť do publikácie,” povedal pre TASR Figeľ. “Pôvodná ústava ako základný zákon štátu z roku 1992 neobsahovala ani definíciu, ani povinnosť štátnej moci chrániť manželstvo muža a ženy. Pred desiatimi rokmi sa to na základe vtedy iniciatívy KDH podarilo po dohode so Smerom-SD do ústavy vložiť,” pripomenul prvý slovenský eurokomisár s tým, že základný zákon štátu a rodina ako základná bunka spoločnosti spolu súvisia.
“A tak dnes máme v článku 41 nielen definíciu manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou, ale aj povinnosť orgánov verejnej moci manželstvo všestranne chrániť a napomáhať jeho dobru,” poznamenal Figeľ. Táto súvislosť je podľa neho východiskom pre súčasnosť a budúcnosť. “Pretože je výzvou, ktorá je nedostatočne napĺňaná. Stále platí, a je to osvedčená múdrosť, že prorodinná politika je základná sociálna politika, treba na tom stavať. Osobitne aj preto, aby sme prekonali aj demografickú krízu, do ktorej sa Slovensko postupne dostáva.”
Druhou súčasťou dohody spred desiatich rokov boli podľa Figeľa zásadné zmeny aj v systéme súdnictva. “Pre občanov SR boli dôležitým prínosom, aby u nás bolo aj viac spravodlivosti a vymožiteľnosti práva,” dodáva autor k zmenám, ktoré priniesli “posilnenie pre spravodlivosť a aj pre solidaritu, lebo rodina je základným nástrojom solidarity medzi ľuďmi a v rámci spoločnosti”.
Kniha o ochrane manželstva v slovenskej ústave môže podľa Figeľa poslúžiť aj ako inšpirácia na prekonávanie polarizácie a rozdelenia v spoločnosti. “V záujme Slovenska, spravodlivosti a spoločného dobra je potrebné, rozumné a užitočné sústrediť sa na vecnú stránku objektívnej problematiky a hľadať podobne zmýšľajúcich, či už hovoríme o parlamente, politickej scéne alebo spoločnosti,” tvrdí Figeľ. “Ak je krajina len polarizovaná a nehľadá premostenie – konsenzus vo vážnych veciach, bude oslabená. Ale ak konsenzus prijme, dokonca ukotví v zákonoch, bude posilnená,” uzavrel.
Publikáciu vydala Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára. Autor ju prezentoval v diskusii, na ktorú prijali pozvanie arcibiskup Cyril Vasiľ, bývalý minister kultúry Marek Maďarič a bývalý minister spravodlivosti Viliam Karas. Dostupná je aj v elektronickej podobe.
TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Foto: TASR/Michal Svítok
Bratislava 29. marca (TASR) – Vláda SR schválila 6. októbra 1999 Národný program implementácie Akčného plánu na členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO). Dokument predstavoval parametre pripravenosti Slovenska na členstvo v NATO a jeho aktivity v rámci individuálneho partnerského programu, uviedli v tom čase novinárom štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Ján Figeľ a štátny tajomník Ministerstva obrany SR Jozef Pivarči.
TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Národný program prípravy SR na členstvo v NATO odovzdali Figeľ a Pivarči 11. októbra v sídle Aliancie v Bruseli. “Severoatlantická aliancia sa ukázala ako pilier európskej bezpečnosti a Slovensko, rovnako ako naši susedia, v nej vidí budúcnosť aj pre naše základné otázky obrany a bezpečnosti,” konštatoval Figeľ. Predložený program mal SR podľa neho viesť k splneniu cieľa, ktorým bol vstup do NATO. “Či už to bude v roku 2001 alebo neskôr, Slovensko chce byť pripravené,” dodal.
Politické a ekonomické otázky, obranné a vojenské zdroje, bezpečnostné otázky týkajúce sa zaobchádzania s utajovanými informáciami a právne otázky, to boli základné priority pre spoluprácu, ktoré dokument obsahoval. “Vo všetkých týchto oblastiach potrebuje Slovensko budovať interoperabilitu a modernizovať sa tak, aby bolo schopné vstúpiť do NATO a stať sa príspevkom k európskej bezpečnosti,” uviedol Figeľ.
O mesiac neskôr delegácia SR na čele s Figeľom rokovala s predstaviteľmi 19 členských krajín Aliancie v Bruseli. Témami rokovania boli vzájomná spolupráca a príprava Slovenska na členstvo v NATO.
Hlavnými úlohami, ktoré muselo Slovensko splniť do najbližšej aktualizácie programu, boli podľa Figeľa príprava legislatívy o ochrane utajovaných skutočností, realizácia reformy rezortu obrany, prehĺbenie spolupráce s krajinami Vyšehradskej štvorky a tiež práca s verejnosťou, nakoľko verejná mienka nebola priaznivo naklonená vstupu SR do Aliancie. “Musíme našej verejnosti ukázať, že nové NATO je príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť vrátane Slovenska,” uviedol Figeľ. Slovensko sa tiež zaviazalo ročne navyšovať rozpočet na obranu o 0,1 percenta až po dosiahnutie hranice dvoch percent.
NATO je stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným.
Štandard uverejnil nedávno dve reflexie k 20. výročiu vstupu SR do NATO. Kým prvý text je výrazne skeptický, odkaz druhého je realistický. Rád by som obraz Jaroslava Danišku však korigoval a doplnil.
Po prvé, autor píše, že „vstup do NATO bol predvstupným krokom našej integrácie do Európskej únie“. V skutočnosti tu išlo o dva súvisiace ciele, ale nie vzájomne podmienené – ani inštitucionálne, ani politicky, ani právne, ba ani časovo. Prekrývali sa záležitosti a kritériá politickej stability, právneho štátu a demokracie či ekonomickej konkurencieschopnosti a transparentnosti. Početné krajiny prekrývajúce sa členstvom v NATO a v EÚ mali, samozrejme, podobné postoje k našej dôveryhodnosti i podpore. Aj preto sa dá povedať, že odmietnutie Slovenska na samitoch NATO a EÚ v roku 1997 bolo prekonané pozitívnymi rozhodnutiami samitov v Prahe a v Kodani na konci roku 2002. Zhruba päť rokov bolo naše integračné zaostávanie za Vyšehradskou skupinou. NATO za tých päť rokov zvládlo pozvanie a začlenenie našich troch susedov, prekonalo nechuť na ďalšie rozširovanie a rozhodlo sa kolektívne reagovať na teroristický útok proti USA (2001).
Európska únia pozvala Slovensko na rokovania o členstve v decembri 1999, kým Aliancia až v novembri 2002. Rokovania o EÚ trvali Slovensku takmer tri roky. Výsledkom bola Prístupová zmluva s vyše päťtisíc stranami textu. Vzhľadom na prenos niektorých právomocí na orgány EÚ bola pre ratifikáciu nevyhnutná ústavná väčšina poslancov NR SR a referendum.
Členstvo v NATO po dvoch kolách konzultácií vyjadril jednoduchý Prístupový protokol a bezproblémový ratifikačný proces, ktorý bol zavŕšený 29. marca 2004, teda krátko pred fixne stanoveným termínom historického, najväčšieho rozšírenia EÚ (1. máj 2004).
Po druhé, NATO je nástrojom americkej zahraničnej politiky v Európe, ale určite nie základným. Je to aj preto, lebo americká dvojstranná politika vykonávaná často mimo NATO, je v Európe oveľa vplyvnejšia. Je tomu tak napríklad vo vzťahu k Ukrajine, Poľsku či Spojenému kráľovstvu. NATO zostáva dôležitým nástrojom a kotvou americkej vojenskej prítomnosti v Európe.
Napriek strojnásobeniu európskeho členstva je NATO stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným. Nie je pravda, že členstvo v NATO nás automaticky zatiahne do vojen. Na to slúži zmluva, ktorá suverenitu spojencom neodoberá. 20 štátov sa postupne pripojilo k pôvodným zakladateľom iste nie preto, aby sa nechali zaťahovať do vojen, intervencií či nezodpovedných mocenských dobrodružstiev. Predpokladom zrelého slovenského postoja je však politicky zodpovedná vláda našej krajiny.
Okrem samotnej zmluvy by som rád uviedol známy prípad intervencie v Iraku v roku 2003, ktorá bola súčasťou „vojny proti teroru“ vyhlásenej prezidentom G. Bushom mladším. Aj kvôli nesúhlasu Nemecka a Francúzska sa intervencia nestala akciou NATO. Vznikla vtedy „koalícia ochotných“, ktorá reprezentovala vyše 60 krajín. Bolo medzi nimi aj Slovensko.
Premiér a väčšina vlády si osvojili pozíciu tandemu Bush – Blair v obviňovaní irackého diktátora z vlastníctva zbraní hromadného ničenia. Bolo to klamstvo. Minister Eduard Kukan argumentoval aj naším vstupom do NATO. Ako predseda Zahraničného výboru NR SR som to odmietol aj na mimoriadnom rokovaní Bezpečnostnej rady, aj pri parlamentnom rokovaní v marci 2003 v mene Gestorského výboru. Za väčšinu poslancov KDH oponujúcu vojenskej účasti Slovenska na intervencii v Iraku si koalícia našla náhradu v hlasoch HZDS. Slovinsko ako náš súputník pri vstupe do NATO takúto účasť odmietlo. A do Aliancie o rok neskôr, presnejšie v marci 2004, vstúpilo bez problémov. Podmieňovať integráciu Slovenska do NATO účasťou na intervencii v Iraku nebolo poctivé.
O suverenite treba menej vykrikovať v médiách a na mítingoch, ale rozumne a principiálne ju aplikovať tam a vtedy, keď ide o naše medzinárodné postavenie a národno-štátny záujem, keď ide o pravdu, spravodlivosť a právo. Z nich totiž pramení medzinárodná bezpečnosť, stabilita a udržateľný, skutočný mier.
4. apríla 1949 podpísalo 12 štátov Severoatlantickú zmluvu. Má preambulu a 14 článkov. Za 75 rokov ju nebolo treba korigovať, modernizovať či akokoľvek dopĺňať. Počet členov sa zvýšil na 32, keď sa po spustení ruskej agresie voči Ukrajine pridali aj tradične neutrálne Fínsko a Švédsko. Vojna na východe Európy viedla k významnému posilneniu Aliancie. Pri tejto príležitosti je dobré pripomenúť si ducha a literu tejto zmluvy, ktorej sme ako štát súčasťou už 20 rokov.
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949
Preambula:
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
Článok 5 – najdôležitejší, kľúčový článok Zmluvy:
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
Pre dobro vlastné i spoločné treba zmluvné právo poznať a rešpektovať. A konať v jeho duchu a podľa platnej litery zmluvy. Pri takomto konaní je dôležitým východiskom rozlišovanie pravdy a faktov od klamstiev, propagandy a poloprávd, pretože toho je plný mediálny a spravodajský priestor. Obhajoba oprávnených národno-štátnych záujmov v rámci bezpečnosti, obrany a krízového riadenia nás v prípade útoku alebo hrozby napadnutia chráni kolektívnym aliančným dáždnikom. Zároveň nás takýto útok voči ktorémukoľvek spojencovi recipročne zaväzuje „bezodkladne podniknúť takú akciu, akú budemepovažovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily.“
Vďaka tomuto princípu vzájomnej solidarity sa Severoatlantická zmluva historicky osvedčila a zostáva naďalej atraktívna. Práve pre tento silný príbeh a potenciál vplyvu by malo NATO ako organizácia a jej lídri prejaviť štátnickú prezieravosť a historickú múdrosť, ako ich v takom veku prejavovali napríklad americký prezident Ronald Reagan alebo nemecký kancelár Konrad Adenauer. Ide predsa o politicko-vojenskú organizáciu, nie naopak.
Hydepark je priestor otvorený na diskusiu, do rubriky prispievajú politici či vysokí úradníci a verejne činné osoby, publikované názory sa nemusia kryť s redakčnou líniou Štandardu.
Bratislava 28. marca (TASR TV) – Bezpečnosť vždy súvisí so stabilitou a stabilita s prosperitou. V relácii CD Klub Pavla Demeša v TASR TV to vo štvrtok pri príležitosti 75. výročia založenia Severoatlantickej aliancie vyhlásil Ján Figeľ, niekdajší hlavný vyjednávač slovenskej vlády pre vstup do EÚ a spolupredseda Vládneho výboru PRENAME pre vstup do NATO.
“Radi diskutujeme o prosperite, o zdravotníctve, o financiách a tak ďalej, ale to všetko začína a vracia sa k téme bezpečnosti. Preto je dôležitá a zostane dôležitá,” vyhlásil bývalý eurokomisár.
Na úvod relácie tiež pripomenul, že presne pred 75 rokmi, teda v roku 1949, bola podpísaná Severoatlantická zmluva. “USA boli (vtedy) prvýkrát ochotné vytvoriť alianciu s európskymi partnermi, a teda angažovať sa mimo západnej hemisféry. To bol veľký prelom,” povedal.
Za 75 rokov existencie nemuselo NATO revidovať ani jeden článok svojej zakladajúcej zmluvy, čo je podľa Figeľa znakom jej kontinuity a aktuálnosti. Rozširovanie Aliancie zase svedčí o jej atraktivite, zdôraznil.
Procesy súvisiace so vstupom Slovenska do NATO sa rozbehli po roku 1998 a do Aliancie bolo napokon Slovensko pozvané na summite v Prahe v roku 2002, pripomenul Figeľ. “Naši susedia boli pozvaní päť rokov pred nami a my sme vytvorili istý otáznik alebo bezpečnostné vákuum, a preto bolo dôležité, aby sme nezaváhali,” povedal.
Dvadsať rokov po vstupe Slovenska do NATO sa však podľa Demeša objavujú pochybnosti a diskutuje sa o možnosti neutrality štátu.
“Neutralita, ak má mať váhu, musí byť garantovaná zvnútra aj zvonku,” povedal Figeľ. “História potvrdzuje, že menšie štáty potrebujú garanta, spojenca, niekoho, o koho sa môžu oprieť. V tomto zmysle by naša neutralita bola len závislosť iného druhu – a byť závislým nie je dobré,” upozornil. Dodal, že hovoriť o nevyhnutnosti neutrality je buď prejavom naivity, alebo záujmov odlišných od potrieb národa.
V súvislosti s vojnou na Ukrajine Figeľ povedal, že jej riešenie by mohlo prísť zo strednej Európy, pričom dosiahnutie mieru by malo byť aj napriek rozdielom spoločným záujmom Slovenska, Česka, Maďarska i Poľska. Mier však podľa neho musí byť spravodlivý, aby bol udržateľný.
Týmto smerom by sa podľa Figeľa mal uberať aj júlový summit Aliancie vo Washingtone. “NATO by malo byť rešpektovaným spoločenstvom, na ktoré si netrúfne ani Rusko. Zároveň musí byť politicko-vojenským spoločenstvom, ktoré pomôže… zastaviť vojnu v Európe, lebo hrozí, že bude horšie,” upozornil.
Denník Postoj uverejnil k nedávnemu 20. výročiu vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie zaujímavý a výstižný článok Christiana Heitmanna. Píše historickú analýzu, ako sme si vybojovali vstup do Severoatlantickej aliancie, ktorý Američania najskôr nechceli.
Súhlasím s odkazom na výraznú zdržanlivosť USA pokračovať v rozširovaní Aliancie po pozvaní našich troch susedov – Poľska, Maďarska a Českej republiky. Chcel by som v tomto pohľade doplniť a spresniť dve súvislosti.
Prvá sa týka zmareného referenda z r. 1997. Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády, ktorá proklamovala cieľ vstupu SR do NATO, ale prakticky i rétoricky sa od tohto cieľa vzďaľovala. Otázky odsúhlasené parlamentom pôsobili skôr odstrašujúco (súhlas občanov s rozmiestnením jadrových zbraní a s cudzími vojenskými základňami).
Prezident M. Kováč vyhlásil referendum so štyrmi otázkami. Petícia občanov, podporovaná KDH a stranami DÚ a DS, požadovala priamu voľbu prezidenta a potrebnú zmenu ústavy. To bolo predmetom štvrtej otázky.
Zmarenie nastalo tým, že ministerstvo vnútra distribuovalo voličom lístky len s tromi otázkami o NATO. Ústredná volebná komisia sa po referende uzniesla, že právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli občanom doručené, čím bolo referendum zmarené.
Toto hrubé porušenie zákona zo strany vlády krátko pred samitom NATO (júl 1997 v Madride) znegovalo aj posledné zvyšky nádeje na pozvanie Slovenska spolu s krajinami V4. V záveroch Madridského samitu nebolo Slovensko spomenuté vôbec, ani v texte pod čiarou (na rozdiel od Rumunska či baltských krajín).
Minister vnútra Krajči za hrubé zneužitie moci nebol nikdy potrestaný; dostal od premiéra V. Mečiara amnestiu. Neskoršie široká koalícia pod vedením SDK zmenila ústavu, a tak od r. 1999 si občania priamo volia hlavu štátu. Zápas o priamu voľbu prezidenta našou demokraciou najprv otriasol a následne ju posilnil.
Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády.
Autor ďalej píše, že „je otázne, či by bez vízie členstva v NATO bol možný aj rýchlejší vstup do EÚ. Z dvanástich štátov, ktoré sa stali v 21. storočí členmi Únie, sa len jeden štát, Cyprus, nestal členom NATO pred svojím vstupom do EÚ“. A spomína aj inštinkt expremiéra Dzurindu pre prioritu vzťahu k NATO.
Nejestvovala ani zmluvnoprávna, teda formálna, ani politická podmienenosť členstva v EÚ prednostným vstupom do NATO. Dôkazom iného prístupu je nielen Cyprus, ale aj Malta. Dokonca v opozícii voči tomu sú príbehy Nórska a Turecka (sú v NATO, nie sú v EÚ), ale aj Írska a Rakúska (sú v EÚ, nie sú v NATO).
Desiatka krajín zo strednej Európy však prežila desaťročia v totalitnom područí sovietskeho komunizmu včítane opakovaných krvavých intervencií a okupácie. Naša skúsenosť a história nás odlišujú od spomínaných krajín.
Bol som v tomto dvojnásobnom integračnom procese v jeho centre. Ako štátny tajomník MZV v r. 1998 – 2002 som bol poverený rozvíjať bilaterálne vzťahy s krajinami OBSE (od USA a Kanady cez Európu po Rusko a strednú Áziu), viesť rokovania ako hlavný vyjednávač pre vstup SR do EÚ a bol som zodpovedný za bezpečnostnú agendu (NATO) ako spolupredseda Výboru PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. Môžem teda osobne a detailne svedčiť o tom, že tieto dva ciele boli konvergenčné a prepojené.
Európska integrácia s euroatlantickou bezpečnostnou spoluprácou sa historicky i aktuálne podmieňovali. Mám v úcte odkaz francúzskeho ministra zahraničia Roberta Schumana, otca Európy.
Ak to mám personifikovane cez jeho osobu vyjadriť, ten istý Schuman, ktorý v apríli 1949 podpísal vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu, v máji 1950 ponúkol Mierový plán pre európske zjednotenie. Tým predišiel už pripravenú Anglo-americkú konferenciu o usporiadaní Európy v Londýne…
Po úspešných voľbách v septembri 1998 a po zostavení vlády širokej koalície viedla prvá cesta premiéra Dzurindu do Bruselu. Bol som členom delegácie, v tom období som bol aj zahraničnopolitickým poradcom premiéra. Návšteva smerovala do sídla Európskej komisie, Európskeho parlamentu a do centrály NATO. Prijal nás predseda Komisie Jacques Santer a generálny sekretár NATO Javier Solana.
Santer a komisár Hans van der Broek nám ponúkli jedinečný a inovatívny nástroj na urýchlenie prípravy na rokovania – vytvorenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni (HLWG), ktorú som viedol za Slovensko. Takýto spoločný nástroj pred vstupom dostalo z celej dvanástky kandidátov len Slovensko.
Aj vďaka tomu sme dokázali dynamicky realizovať negociačný proces a zmazať postupne manko nedôvery a meškania dvoch rokov oproti susedom z Vyšehradskej skupiny. Tak sme o rok s istotou získali pozvanie na priame negociácie na samite Únie v Helsinkách.
Centrála NATO bola vyťažená zodpovednosťou za prebiehajúce prvé rozšírenie o troch bývalých členov Varšavskej zmluvy – našich Vyšehradských susedov – a riešením konfliktov na západnom Balkáne po rozpade Juhoslávie.
Nedostali sme od NATO žiadnu osobitnú ponuku, ale začali sme postupne obnovovať a posilňovať dôveryhodnosť Slovenska. A realizovať reformy v oblasti bezpečnosti, obrany a krízového riadenia. Od nástupu vlády širokej koalície premiéra Dzurindu sa Slovensko správalo voči Aliancii ako faktický spojenec. Najväčšou skúškou bola kosovská kríza s jej mnohými súvislosťami.
Na Washingtonskom samite v apríli 1999 Aliancia ponúkla všetkým krajinám so záujmom o vstup tzv. Akčný plán pre členstvo (MAP). Po samite v máji sme vytvorili Vládny výbor PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. V jeho vedení na úrovni štátnych tajomníkov som sa naplno angažoval až do októbra 2002, do vrcholového obdobia pred novembrovým samitom NATO v Prahe. Slovensko na ňom bolo pozvané za člena Aliancie.
Mnohé politické, ekonomické, bezpečnostné záležitosti pri rokovaniach s EÚ a pri realizácii dohodnutého Akčného plánu pre členstvo v NATO spolu súviseli.
V prípade Aliancie sa potom v decembri 2002 dvakrát uskutočnili formálne rozhovory o slovenskom členstve v NATO. SR potvrdila svoju pripravenosť odsúhlasiť politické, vojenské, bezpečnostné a legislatívne zladenie sa s Alianciou.
Protokol o pristúpení SR k Severoatlantickej zmluve (bez jej zmeny) bol podpísaný 26. marca 2003. Desiateho apríla NR SR vyjadrila svoj súhlas so zmluvou (požadovanou väčšinou). Všetky parlamentné strany tento súhlas podporili (124 hlasov), strana KSS bola proti (11 hlasov). Dátum vstupu bol určený na deň odovzdania ratifikovaných prístupových protokolov depozitárovi Severoatlantickej zmluvy – vláde USA. Stalo sa tak 29. marca 2004.
Európska únia nás v decembri 1999 v Helsinkách pozvala na rokovania o členstve. Trvali 34 mesiacov. V decembri 2002 samit EÚ v Kodani ukončil prístupové rokovania záverečnou dohodou s desiatimi kandidátmi, čím vyvrcholilo náročné a rozsiahle negociačné úsilie vo vzťahu k členstvu v Únii. Jeho súčasťou bola harmonizácia našej legislatívy, a teda obrovský objem transpozície platného práva EÚ (acquis communautaire) a budovanie nových inštitúcií.
Ich výsledkom bola prístupová zmluva s vyše 5000 stranami textu, podpísaná 16. apríla 2003 v Aténach. Jej ratifikácia si vyžadovala schválenie v referende a ústavnou väčšinou v NR SR, keďže tu ide o prenos zmluvou vymedzených kompetencií na orgány Únie. Termín rozšírenia EÚ o desať krajín bol v zmluve stanovený na 1. máj 2004, keďže mal rozsiahle a priame rozpočtové, právne a inštitucionálne dôsledky.
Vstup SR do EÚ k 1. máju 2004 spolu s celou desiatkou krajín, hlavne však s Vyšehradskými susedmi, bol pre nás najlepším možným scenárom. Výsledky našich rokovaní boli pritom porovnateľné a rovnocenné so susedmi, ba v niektorých záležitostiach aj lepšie.
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory.
Aliancia a Únia majú podobné politické a ekonomické kritériá. Predpokladali dôveru rovnakých alebo podobne zmýšľajúcich vlád. Slovenská nekompatibilita s obidvomi organizáciami bola vyjadrená v r. 1997 na samite NATO v júli v Madride (bez akejkoľvek zmienky o Slovensku v záveroch) a podobne aj na samite EÚ v decembri v Luxemburgu (jediná kandidátska krajina nespĺňajúca politické kritériá členstva).
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory. Praha a Kodaň 2002 sa tak pre Slovensko stali významovým a politickým protipólom Madridu a Luxemburgu 1997. Po piatich rokoch sa zaradilo tam, kam malo prirodzene patriť. Hovorí to o časovej a vývojovej cene, ktorá sa nevyčísľuje, ale aj o potenciáli našej krajiny dosiahnuť, udržať a rozvíjať pozitívne zmeny.
Na slovenskej ceste do NATO a do EÚ išlo teda o dva paralelné procesy. Obidva dôležité, zdanlivo podobné. Vo svojej podstate a dôsledkoch to však boli a zostávajú procesy veľmi odlišné. U mňa a podobne zmýšľajúcich to nebol inštinkt o prednosti NATO či EÚ, ale presvedčenie o dvoch kompatibilných, súvisiacich cieľoch. Toto zameranie bolo opakovane vyjadrované meniacimi sa vládami po celé desaťročie. V 90. rokoch to bola pre nás generačná a životná dvojnásobná výzva.
Otázka neznela, čo vybrať ako prvé. Otázka znela, ako už nezmeškať príležitosť a zodpovedne a dynamicky zvládnuť našu historickú zodpovednosť za ukotvenie Slovenska v bezpečnom, stabilnom a prosperujúcom spoločenstve demokratických krajín. Časovanie nevyhnutných krokov a rozhodnutí nebolo len v našich rukách.
Výsledkom rozsiahleho profesionálneho a politického úsilia štátnej reprezentácie, kompetentných orgánov a organizácií s podporou občianskej spoločnosti bola úspešná integrácia SR aj do NATO, aj do EÚ v rovnakom období.
Pripomína, že ľudia nevolia strany preto, aby im po pár dňoch od volieb odkázali, že idú na štyri roky do opozície.
Bratislava 7. októbra (TASR) – Vybrať sa hneď po voľbách do opozície je tá najľahšia možnosť, KDH by malo ísť ťažšou cestou dohody s parlamentnou väčšinou. Myslí si to bývalý predseda KDH Ján Figeľ. Preferovanejšia má byť podľa neho tá zostava, v ktorej dokáže KDH viac presadiť zo svojho programu a hodnôt. To však vyplynie až z aktívnych a profesionálnych rokovaní. Figeľ tiež pre TASR pripomenul, že hnutie Novembra ´89 je pri obnove krajiny potrebné, aby sa demokracia, sloboda a právny štát u nás upevňovali.
Figeľ odporúča KDH, aby sa nevybralo ľahšou a pohodlnejšou cestou, ale aby hľadalo to, čo potrebuje Slovensko, nie zvolení poslanci. “Ťažšou cestou než opozícia je dnes rozumná dohoda s výslednou parlamentnou väčšinou na programe, ktorý Slovensku pomôže k dvom kľúčovým cieľom a potrebám – k účinnej spravodlivosti pre všetkých a k všestrannému rozvoju,” skonštatoval pre TASR Figeľ, ktorý viedol kresťanských demokratov v rokoch 2009 až 2016.
Pripomína, že ľudia nevolia strany preto, aby im po pár dňoch od volieb odkázali, že idú na štyri roky do opozície. “Odporúčal by som KDH rokovať o podmienkach a programe s možnými alternatívami budúcej vládnej koalície. Slovensku a jeho politickému vývoju tým KDH pomôže viac,” doplnil s tým, že definitívne rozhodnutie prichádza až po rokovaniach.
Figeľ tiež pripomenul, že so Smerom-SD počas vlády Ivety Radičovej zažil “tvrdý politický stret” pre rušenie diaľničných PPP projektov. Spomína však aj serióznu dohodu na doplnení Ústavy SR o definíciu a ochranu manželstva a zmeny v justícii. “Aj potrebný ekonomický konflikt, aj novelizácia ústavy boli na prospech občanov Slovenska. Na takýto prospech sa má primárne zamerať KDH aj dnes,” dodal.
Predsedníctvo KDH v piatok (6. 10.) potvrdilo odmietavý postoj hnutia k spoločnej vláde so Smerom-SD. V utorok (3. 10.) predseda hnutia Milan Majerský vyhlásil, že to zatiaľ vyzerá tak, že KDH mieri do opozície. V prípadnej štvorkoalícii s Hlasom-SD, SaS a Progresívnym Slovenskom by podľa neho boli v niektorých otázkach priepastné rozdiely medzi stranami.
Aké sú očakávania od novej hlavy štátu? Môže Peter Pellegrini zohrať reálnu úlohu v mierovom procese v našom regióne? A čo prezradila o Slovensku prezidentská kampaň? O tom sme sa rozprávali s politikom, predstaviteľom KDH Jánom Figeľom.
