TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Foto: TASR/Michal Svítok
Bratislava 29. marca (TASR) – Vláda SR schválila 6. októbra 1999 Národný program implementácie Akčného plánu na členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO). Dokument predstavoval parametre pripravenosti Slovenska na členstvo v NATO a jeho aktivity v rámci individuálneho partnerského programu, uviedli v tom čase novinárom štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Ján Figeľ a štátny tajomník Ministerstva obrany SR Jozef Pivarči.
TASR pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do NATO prináša sériu dokumentačných materiálov.
Národný program prípravy SR na členstvo v NATO odovzdali Figeľ a Pivarči 11. októbra v sídle Aliancie v Bruseli. “Severoatlantická aliancia sa ukázala ako pilier európskej bezpečnosti a Slovensko, rovnako ako naši susedia, v nej vidí budúcnosť aj pre naše základné otázky obrany a bezpečnosti,” konštatoval Figeľ. Predložený program mal SR podľa neho viesť k splneniu cieľa, ktorým bol vstup do NATO. “Či už to bude v roku 2001 alebo neskôr, Slovensko chce byť pripravené,” dodal.
Politické a ekonomické otázky, obranné a vojenské zdroje, bezpečnostné otázky týkajúce sa zaobchádzania s utajovanými informáciami a právne otázky, to boli základné priority pre spoluprácu, ktoré dokument obsahoval. “Vo všetkých týchto oblastiach potrebuje Slovensko budovať interoperabilitu a modernizovať sa tak, aby bolo schopné vstúpiť do NATO a stať sa príspevkom k európskej bezpečnosti,” uviedol Figeľ.
O mesiac neskôr delegácia SR na čele s Figeľom rokovala s predstaviteľmi 19 členských krajín Aliancie v Bruseli. Témami rokovania boli vzájomná spolupráca a príprava Slovenska na členstvo v NATO.
Hlavnými úlohami, ktoré muselo Slovensko splniť do najbližšej aktualizácie programu, boli podľa Figeľa príprava legislatívy o ochrane utajovaných skutočností, realizácia reformy rezortu obrany, prehĺbenie spolupráce s krajinami Vyšehradskej štvorky a tiež práca s verejnosťou, nakoľko verejná mienka nebola priaznivo naklonená vstupu SR do Aliancie. “Musíme našej verejnosti ukázať, že nové NATO je príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť vrátane Slovenska,” uviedol Figeľ. Slovensko sa tiež zaviazalo ročne navyšovať rozpočet na obranu o 0,1 percenta až po dosiahnutie hranice dvoch percent.
NATO je stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným.
Štandard uverejnil nedávno dve reflexie k 20. výročiu vstupu SR do NATO. Kým prvý text je výrazne skeptický, odkaz druhého je realistický. Rád by som obraz Jaroslava Danišku však korigoval a doplnil.
Po prvé, autor píše, že „vstup do NATO bol predvstupným krokom našej integrácie do Európskej únie“. V skutočnosti tu išlo o dva súvisiace ciele, ale nie vzájomne podmienené – ani inštitucionálne, ani politicky, ani právne, ba ani časovo. Prekrývali sa záležitosti a kritériá politickej stability, právneho štátu a demokracie či ekonomickej konkurencieschopnosti a transparentnosti. Početné krajiny prekrývajúce sa členstvom v NATO a v EÚ mali, samozrejme, podobné postoje k našej dôveryhodnosti i podpore. Aj preto sa dá povedať, že odmietnutie Slovenska na samitoch NATO a EÚ v roku 1997 bolo prekonané pozitívnymi rozhodnutiami samitov v Prahe a v Kodani na konci roku 2002. Zhruba päť rokov bolo naše integračné zaostávanie za Vyšehradskou skupinou. NATO za tých päť rokov zvládlo pozvanie a začlenenie našich troch susedov, prekonalo nechuť na ďalšie rozširovanie a rozhodlo sa kolektívne reagovať na teroristický útok proti USA (2001).
Európska únia pozvala Slovensko na rokovania o členstve v decembri 1999, kým Aliancia až v novembri 2002. Rokovania o EÚ trvali Slovensku takmer tri roky. Výsledkom bola Prístupová zmluva s vyše päťtisíc stranami textu. Vzhľadom na prenos niektorých právomocí na orgány EÚ bola pre ratifikáciu nevyhnutná ústavná väčšina poslancov NR SR a referendum.
Členstvo v NATO po dvoch kolách konzultácií vyjadril jednoduchý Prístupový protokol a bezproblémový ratifikačný proces, ktorý bol zavŕšený 29. marca 2004, teda krátko pred fixne stanoveným termínom historického, najväčšieho rozšírenia EÚ (1. máj 2004).
Po druhé, NATO je nástrojom americkej zahraničnej politiky v Európe, ale určite nie základným. Je to aj preto, lebo americká dvojstranná politika vykonávaná často mimo NATO, je v Európe oveľa vplyvnejšia. Je tomu tak napríklad vo vzťahu k Ukrajine, Poľsku či Spojenému kráľovstvu. NATO zostáva dôležitým nástrojom a kotvou americkej vojenskej prítomnosti v Európe.
Napriek strojnásobeniu európskeho členstva je NATO stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným. Nie je pravda, že členstvo v NATO nás automaticky zatiahne do vojen. Na to slúži zmluva, ktorá suverenitu spojencom neodoberá. 20 štátov sa postupne pripojilo k pôvodným zakladateľom iste nie preto, aby sa nechali zaťahovať do vojen, intervencií či nezodpovedných mocenských dobrodružstiev. Predpokladom zrelého slovenského postoja je však politicky zodpovedná vláda našej krajiny.
Okrem samotnej zmluvy by som rád uviedol známy prípad intervencie v Iraku v roku 2003, ktorá bola súčasťou „vojny proti teroru“ vyhlásenej prezidentom G. Bushom mladším. Aj kvôli nesúhlasu Nemecka a Francúzska sa intervencia nestala akciou NATO. Vznikla vtedy „koalícia ochotných“, ktorá reprezentovala vyše 60 krajín. Bolo medzi nimi aj Slovensko.
Premiér a väčšina vlády si osvojili pozíciu tandemu Bush – Blair v obviňovaní irackého diktátora z vlastníctva zbraní hromadného ničenia. Bolo to klamstvo. Minister Eduard Kukan argumentoval aj naším vstupom do NATO. Ako predseda Zahraničného výboru NR SR som to odmietol aj na mimoriadnom rokovaní Bezpečnostnej rady, aj pri parlamentnom rokovaní v marci 2003 v mene Gestorského výboru. Za väčšinu poslancov KDH oponujúcu vojenskej účasti Slovenska na intervencii v Iraku si koalícia našla náhradu v hlasoch HZDS. Slovinsko ako náš súputník pri vstupe do NATO takúto účasť odmietlo. A do Aliancie o rok neskôr, presnejšie v marci 2004, vstúpilo bez problémov. Podmieňovať integráciu Slovenska do NATO účasťou na intervencii v Iraku nebolo poctivé.
O suverenite treba menej vykrikovať v médiách a na mítingoch, ale rozumne a principiálne ju aplikovať tam a vtedy, keď ide o naše medzinárodné postavenie a národno-štátny záujem, keď ide o pravdu, spravodlivosť a právo. Z nich totiž pramení medzinárodná bezpečnosť, stabilita a udržateľný, skutočný mier.
4. apríla 1949 podpísalo 12 štátov Severoatlantickú zmluvu. Má preambulu a 14 článkov. Za 75 rokov ju nebolo treba korigovať, modernizovať či akokoľvek dopĺňať. Počet členov sa zvýšil na 32, keď sa po spustení ruskej agresie voči Ukrajine pridali aj tradične neutrálne Fínsko a Švédsko. Vojna na východe Európy viedla k významnému posilneniu Aliancie. Pri tejto príležitosti je dobré pripomenúť si ducha a literu tejto zmluvy, ktorej sme ako štát súčasťou už 20 rokov.
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949
Preambula:
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
Článok 5 – najdôležitejší, kľúčový článok Zmluvy:
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
Pre dobro vlastné i spoločné treba zmluvné právo poznať a rešpektovať. A konať v jeho duchu a podľa platnej litery zmluvy. Pri takomto konaní je dôležitým východiskom rozlišovanie pravdy a faktov od klamstiev, propagandy a poloprávd, pretože toho je plný mediálny a spravodajský priestor. Obhajoba oprávnených národno-štátnych záujmov v rámci bezpečnosti, obrany a krízového riadenia nás v prípade útoku alebo hrozby napadnutia chráni kolektívnym aliančným dáždnikom. Zároveň nás takýto útok voči ktorémukoľvek spojencovi recipročne zaväzuje „bezodkladne podniknúť takú akciu, akú budemepovažovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily.“
Vďaka tomuto princípu vzájomnej solidarity sa Severoatlantická zmluva historicky osvedčila a zostáva naďalej atraktívna. Práve pre tento silný príbeh a potenciál vplyvu by malo NATO ako organizácia a jej lídri prejaviť štátnickú prezieravosť a historickú múdrosť, ako ich v takom veku prejavovali napríklad americký prezident Ronald Reagan alebo nemecký kancelár Konrad Adenauer. Ide predsa o politicko-vojenskú organizáciu, nie naopak.
Hydepark je priestor otvorený na diskusiu, do rubriky prispievajú politici či vysokí úradníci a verejne činné osoby, publikované názory sa nemusia kryť s redakčnou líniou Štandardu.
Bratislava 28. marca (TASR TV) – Bezpečnosť vždy súvisí so stabilitou a stabilita s prosperitou. V relácii CD Klub Pavla Demeša v TASR TV to vo štvrtok pri príležitosti 75. výročia založenia Severoatlantickej aliancie vyhlásil Ján Figeľ, niekdajší hlavný vyjednávač slovenskej vlády pre vstup do EÚ a spolupredseda Vládneho výboru PRENAME pre vstup do NATO.
“Radi diskutujeme o prosperite, o zdravotníctve, o financiách a tak ďalej, ale to všetko začína a vracia sa k téme bezpečnosti. Preto je dôležitá a zostane dôležitá,” vyhlásil bývalý eurokomisár.
Na úvod relácie tiež pripomenul, že presne pred 75 rokmi, teda v roku 1949, bola podpísaná Severoatlantická zmluva. “USA boli (vtedy) prvýkrát ochotné vytvoriť alianciu s európskymi partnermi, a teda angažovať sa mimo západnej hemisféry. To bol veľký prelom,” povedal.
Za 75 rokov existencie nemuselo NATO revidovať ani jeden článok svojej zakladajúcej zmluvy, čo je podľa Figeľa znakom jej kontinuity a aktuálnosti. Rozširovanie Aliancie zase svedčí o jej atraktivite, zdôraznil.
Procesy súvisiace so vstupom Slovenska do NATO sa rozbehli po roku 1998 a do Aliancie bolo napokon Slovensko pozvané na summite v Prahe v roku 2002, pripomenul Figeľ. “Naši susedia boli pozvaní päť rokov pred nami a my sme vytvorili istý otáznik alebo bezpečnostné vákuum, a preto bolo dôležité, aby sme nezaváhali,” povedal.
Dvadsať rokov po vstupe Slovenska do NATO sa však podľa Demeša objavujú pochybnosti a diskutuje sa o možnosti neutrality štátu.
“Neutralita, ak má mať váhu, musí byť garantovaná zvnútra aj zvonku,” povedal Figeľ. “História potvrdzuje, že menšie štáty potrebujú garanta, spojenca, niekoho, o koho sa môžu oprieť. V tomto zmysle by naša neutralita bola len závislosť iného druhu – a byť závislým nie je dobré,” upozornil. Dodal, že hovoriť o nevyhnutnosti neutrality je buď prejavom naivity, alebo záujmov odlišných od potrieb národa.
V súvislosti s vojnou na Ukrajine Figeľ povedal, že jej riešenie by mohlo prísť zo strednej Európy, pričom dosiahnutie mieru by malo byť aj napriek rozdielom spoločným záujmom Slovenska, Česka, Maďarska i Poľska. Mier však podľa neho musí byť spravodlivý, aby bol udržateľný.
Týmto smerom by sa podľa Figeľa mal uberať aj júlový summit Aliancie vo Washingtone. “NATO by malo byť rešpektovaným spoločenstvom, na ktoré si netrúfne ani Rusko. Zároveň musí byť politicko-vojenským spoločenstvom, ktoré pomôže… zastaviť vojnu v Európe, lebo hrozí, že bude horšie,” upozornil.
Denník Postoj uverejnil k nedávnemu 20. výročiu vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie zaujímavý a výstižný článok Christiana Heitmanna. Píše historickú analýzu, ako sme si vybojovali vstup do Severoatlantickej aliancie, ktorý Američania najskôr nechceli.
Súhlasím s odkazom na výraznú zdržanlivosť USA pokračovať v rozširovaní Aliancie po pozvaní našich troch susedov – Poľska, Maďarska a Českej republiky. Chcel by som v tomto pohľade doplniť a spresniť dve súvislosti.
Prvá sa týka zmareného referenda z r. 1997. Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády, ktorá proklamovala cieľ vstupu SR do NATO, ale prakticky i rétoricky sa od tohto cieľa vzďaľovala. Otázky odsúhlasené parlamentom pôsobili skôr odstrašujúco (súhlas občanov s rozmiestnením jadrových zbraní a s cudzími vojenskými základňami).
Prezident M. Kováč vyhlásil referendum so štyrmi otázkami. Petícia občanov, podporovaná KDH a stranami DÚ a DS, požadovala priamu voľbu prezidenta a potrebnú zmenu ústavy. To bolo predmetom štvrtej otázky.
Zmarenie nastalo tým, že ministerstvo vnútra distribuovalo voličom lístky len s tromi otázkami o NATO. Ústredná volebná komisia sa po referende uzniesla, že právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli občanom doručené, čím bolo referendum zmarené.
Toto hrubé porušenie zákona zo strany vlády krátko pred samitom NATO (júl 1997 v Madride) znegovalo aj posledné zvyšky nádeje na pozvanie Slovenska spolu s krajinami V4. V záveroch Madridského samitu nebolo Slovensko spomenuté vôbec, ani v texte pod čiarou (na rozdiel od Rumunska či baltských krajín).
Minister vnútra Krajči za hrubé zneužitie moci nebol nikdy potrestaný; dostal od premiéra V. Mečiara amnestiu. Neskoršie široká koalícia pod vedením SDK zmenila ústavu, a tak od r. 1999 si občania priamo volia hlavu štátu. Zápas o priamu voľbu prezidenta našou demokraciou najprv otriasol a následne ju posilnil.
Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády.
Autor ďalej píše, že „je otázne, či by bez vízie členstva v NATO bol možný aj rýchlejší vstup do EÚ. Z dvanástich štátov, ktoré sa stali v 21. storočí členmi Únie, sa len jeden štát, Cyprus, nestal členom NATO pred svojím vstupom do EÚ“. A spomína aj inštinkt expremiéra Dzurindu pre prioritu vzťahu k NATO.
Nejestvovala ani zmluvnoprávna, teda formálna, ani politická podmienenosť členstva v EÚ prednostným vstupom do NATO. Dôkazom iného prístupu je nielen Cyprus, ale aj Malta. Dokonca v opozícii voči tomu sú príbehy Nórska a Turecka (sú v NATO, nie sú v EÚ), ale aj Írska a Rakúska (sú v EÚ, nie sú v NATO).
Desiatka krajín zo strednej Európy však prežila desaťročia v totalitnom područí sovietskeho komunizmu včítane opakovaných krvavých intervencií a okupácie. Naša skúsenosť a história nás odlišujú od spomínaných krajín.
Bol som v tomto dvojnásobnom integračnom procese v jeho centre. Ako štátny tajomník MZV v r. 1998 – 2002 som bol poverený rozvíjať bilaterálne vzťahy s krajinami OBSE (od USA a Kanady cez Európu po Rusko a strednú Áziu), viesť rokovania ako hlavný vyjednávač pre vstup SR do EÚ a bol som zodpovedný za bezpečnostnú agendu (NATO) ako spolupredseda Výboru PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. Môžem teda osobne a detailne svedčiť o tom, že tieto dva ciele boli konvergenčné a prepojené.
Európska integrácia s euroatlantickou bezpečnostnou spoluprácou sa historicky i aktuálne podmieňovali. Mám v úcte odkaz francúzskeho ministra zahraničia Roberta Schumana, otca Európy.
Ak to mám personifikovane cez jeho osobu vyjadriť, ten istý Schuman, ktorý v apríli 1949 podpísal vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu, v máji 1950 ponúkol Mierový plán pre európske zjednotenie. Tým predišiel už pripravenú Anglo-americkú konferenciu o usporiadaní Európy v Londýne…
Po úspešných voľbách v septembri 1998 a po zostavení vlády širokej koalície viedla prvá cesta premiéra Dzurindu do Bruselu. Bol som členom delegácie, v tom období som bol aj zahraničnopolitickým poradcom premiéra. Návšteva smerovala do sídla Európskej komisie, Európskeho parlamentu a do centrály NATO. Prijal nás predseda Komisie Jacques Santer a generálny sekretár NATO Javier Solana.
Santer a komisár Hans van der Broek nám ponúkli jedinečný a inovatívny nástroj na urýchlenie prípravy na rokovania – vytvorenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni (HLWG), ktorú som viedol za Slovensko. Takýto spoločný nástroj pred vstupom dostalo z celej dvanástky kandidátov len Slovensko.
Aj vďaka tomu sme dokázali dynamicky realizovať negociačný proces a zmazať postupne manko nedôvery a meškania dvoch rokov oproti susedom z Vyšehradskej skupiny. Tak sme o rok s istotou získali pozvanie na priame negociácie na samite Únie v Helsinkách.
Centrála NATO bola vyťažená zodpovednosťou za prebiehajúce prvé rozšírenie o troch bývalých členov Varšavskej zmluvy – našich Vyšehradských susedov – a riešením konfliktov na západnom Balkáne po rozpade Juhoslávie.
Nedostali sme od NATO žiadnu osobitnú ponuku, ale začali sme postupne obnovovať a posilňovať dôveryhodnosť Slovenska. A realizovať reformy v oblasti bezpečnosti, obrany a krízového riadenia. Od nástupu vlády širokej koalície premiéra Dzurindu sa Slovensko správalo voči Aliancii ako faktický spojenec. Najväčšou skúškou bola kosovská kríza s jej mnohými súvislosťami.
Na Washingtonskom samite v apríli 1999 Aliancia ponúkla všetkým krajinám so záujmom o vstup tzv. Akčný plán pre členstvo (MAP). Po samite v máji sme vytvorili Vládny výbor PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. V jeho vedení na úrovni štátnych tajomníkov som sa naplno angažoval až do októbra 2002, do vrcholového obdobia pred novembrovým samitom NATO v Prahe. Slovensko na ňom bolo pozvané za člena Aliancie.
Mnohé politické, ekonomické, bezpečnostné záležitosti pri rokovaniach s EÚ a pri realizácii dohodnutého Akčného plánu pre členstvo v NATO spolu súviseli.
V prípade Aliancie sa potom v decembri 2002 dvakrát uskutočnili formálne rozhovory o slovenskom členstve v NATO. SR potvrdila svoju pripravenosť odsúhlasiť politické, vojenské, bezpečnostné a legislatívne zladenie sa s Alianciou.
Protokol o pristúpení SR k Severoatlantickej zmluve (bez jej zmeny) bol podpísaný 26. marca 2003. Desiateho apríla NR SR vyjadrila svoj súhlas so zmluvou (požadovanou väčšinou). Všetky parlamentné strany tento súhlas podporili (124 hlasov), strana KSS bola proti (11 hlasov). Dátum vstupu bol určený na deň odovzdania ratifikovaných prístupových protokolov depozitárovi Severoatlantickej zmluvy – vláde USA. Stalo sa tak 29. marca 2004.
Európska únia nás v decembri 1999 v Helsinkách pozvala na rokovania o členstve. Trvali 34 mesiacov. V decembri 2002 samit EÚ v Kodani ukončil prístupové rokovania záverečnou dohodou s desiatimi kandidátmi, čím vyvrcholilo náročné a rozsiahle negociačné úsilie vo vzťahu k členstvu v Únii. Jeho súčasťou bola harmonizácia našej legislatívy, a teda obrovský objem transpozície platného práva EÚ (acquis communautaire) a budovanie nových inštitúcií.
Ich výsledkom bola prístupová zmluva s vyše 5000 stranami textu, podpísaná 16. apríla 2003 v Aténach. Jej ratifikácia si vyžadovala schválenie v referende a ústavnou väčšinou v NR SR, keďže tu ide o prenos zmluvou vymedzených kompetencií na orgány Únie. Termín rozšírenia EÚ o desať krajín bol v zmluve stanovený na 1. máj 2004, keďže mal rozsiahle a priame rozpočtové, právne a inštitucionálne dôsledky.
Vstup SR do EÚ k 1. máju 2004 spolu s celou desiatkou krajín, hlavne však s Vyšehradskými susedmi, bol pre nás najlepším možným scenárom. Výsledky našich rokovaní boli pritom porovnateľné a rovnocenné so susedmi, ba v niektorých záležitostiach aj lepšie.
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory.
Aliancia a Únia majú podobné politické a ekonomické kritériá. Predpokladali dôveru rovnakých alebo podobne zmýšľajúcich vlád. Slovenská nekompatibilita s obidvomi organizáciami bola vyjadrená v r. 1997 na samite NATO v júli v Madride (bez akejkoľvek zmienky o Slovensku v záveroch) a podobne aj na samite EÚ v decembri v Luxemburgu (jediná kandidátska krajina nespĺňajúca politické kritériá členstva).
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory. Praha a Kodaň 2002 sa tak pre Slovensko stali významovým a politickým protipólom Madridu a Luxemburgu 1997. Po piatich rokoch sa zaradilo tam, kam malo prirodzene patriť. Hovorí to o časovej a vývojovej cene, ktorá sa nevyčísľuje, ale aj o potenciáli našej krajiny dosiahnuť, udržať a rozvíjať pozitívne zmeny.
Na slovenskej ceste do NATO a do EÚ išlo teda o dva paralelné procesy. Obidva dôležité, zdanlivo podobné. Vo svojej podstate a dôsledkoch to však boli a zostávajú procesy veľmi odlišné. U mňa a podobne zmýšľajúcich to nebol inštinkt o prednosti NATO či EÚ, ale presvedčenie o dvoch kompatibilných, súvisiacich cieľoch. Toto zameranie bolo opakovane vyjadrované meniacimi sa vládami po celé desaťročie. V 90. rokoch to bola pre nás generačná a životná dvojnásobná výzva.
Otázka neznela, čo vybrať ako prvé. Otázka znela, ako už nezmeškať príležitosť a zodpovedne a dynamicky zvládnuť našu historickú zodpovednosť za ukotvenie Slovenska v bezpečnom, stabilnom a prosperujúcom spoločenstve demokratických krajín. Časovanie nevyhnutných krokov a rozhodnutí nebolo len v našich rukách.
Výsledkom rozsiahleho profesionálneho a politického úsilia štátnej reprezentácie, kompetentných orgánov a organizácií s podporou občianskej spoločnosti bola úspešná integrácia SR aj do NATO, aj do EÚ v rovnakom období.
Pripomína, že ľudia nevolia strany preto, aby im po pár dňoch od volieb odkázali, že idú na štyri roky do opozície.
Bratislava 7. októbra (TASR) – Vybrať sa hneď po voľbách do opozície je tá najľahšia možnosť, KDH by malo ísť ťažšou cestou dohody s parlamentnou väčšinou. Myslí si to bývalý predseda KDH Ján Figeľ. Preferovanejšia má byť podľa neho tá zostava, v ktorej dokáže KDH viac presadiť zo svojho programu a hodnôt. To však vyplynie až z aktívnych a profesionálnych rokovaní. Figeľ tiež pre TASR pripomenul, že hnutie Novembra ´89 je pri obnove krajiny potrebné, aby sa demokracia, sloboda a právny štát u nás upevňovali.
Figeľ odporúča KDH, aby sa nevybralo ľahšou a pohodlnejšou cestou, ale aby hľadalo to, čo potrebuje Slovensko, nie zvolení poslanci. “Ťažšou cestou než opozícia je dnes rozumná dohoda s výslednou parlamentnou väčšinou na programe, ktorý Slovensku pomôže k dvom kľúčovým cieľom a potrebám – k účinnej spravodlivosti pre všetkých a k všestrannému rozvoju,” skonštatoval pre TASR Figeľ, ktorý viedol kresťanských demokratov v rokoch 2009 až 2016.
Pripomína, že ľudia nevolia strany preto, aby im po pár dňoch od volieb odkázali, že idú na štyri roky do opozície. “Odporúčal by som KDH rokovať o podmienkach a programe s možnými alternatívami budúcej vládnej koalície. Slovensku a jeho politickému vývoju tým KDH pomôže viac,” doplnil s tým, že definitívne rozhodnutie prichádza až po rokovaniach.
Figeľ tiež pripomenul, že so Smerom-SD počas vlády Ivety Radičovej zažil “tvrdý politický stret” pre rušenie diaľničných PPP projektov. Spomína však aj serióznu dohodu na doplnení Ústavy SR o definíciu a ochranu manželstva a zmeny v justícii. “Aj potrebný ekonomický konflikt, aj novelizácia ústavy boli na prospech občanov Slovenska. Na takýto prospech sa má primárne zamerať KDH aj dnes,” dodal.
Predsedníctvo KDH v piatok (6. 10.) potvrdilo odmietavý postoj hnutia k spoločnej vláde so Smerom-SD. V utorok (3. 10.) predseda hnutia Milan Majerský vyhlásil, že to zatiaľ vyzerá tak, že KDH mieri do opozície. V prípadnej štvorkoalícii s Hlasom-SD, SaS a Progresívnym Slovenskom by podľa neho boli v niektorých otázkach priepastné rozdiely medzi stranami.
Aké sú očakávania od novej hlavy štátu? Môže Peter Pellegrini zohrať reálnu úlohu v mierovom procese v našom regióne? A čo prezradila o Slovensku prezidentská kampaň? O tom sme sa rozprávali s politikom, predstaviteľom KDH Jánom Figeľom.
Pred časom článok vydaný v Štandarde argumentoval, že naša politka potrebuje zmenu paradigmy. Predseda KDH Milan Majerský v ňom píše: „Potrebujeme zmenu paradigmy politického boja: chceme bojovať ZA riešenia dobré pre ľudí a spoločnosť, a nie PROTI zlým politikom a stranám.“
Orientácia slovenskej politiky viac na program, na programové zhody a odlišnosti nás odvedie od dnešnej personifikácie a mocenskej polarity, ktoré našu situáciu charakterizujú. Ani svet, ani Slovensko nie sú čierno-biele. Nie sú tu dve skupiny ľudí – dobrí a zlí. Pomyselná morálna hranica ide cez svedomie každého človeka. Každá vládna moc potrebuje vyvažovanie a účinnú kontrolu. Ovocím takéhoto nastavenia verejnej moci je pluralita názorov a riešení. Pluralita je silou spoločnosti, nie slabosťou. Pluralita obohacuje a problémy nevytvára, ale rieši.
V článku M. Majerského sa spomína aj moje meno v súvislosti s ústavným ukotvením definície, ochrany a podpory manželstva. Pred 10 rokmi som totiž ako líder KDH inicioval parlamentné rokovania a následne aj legislatívny návrh, ktorý podporilo rekordných 40 poslancov – spolupredkladateľov. KDH bolo v tom období podľa výsledkov volieb po 18 rokoch znovu v čele opozície. Vládnuci Smer-SD najprv rokovanie o ústavnom ukotvení ochrany manželstva odmietol.
Keď sa však so záujmom o dohodu na ústavných zmenách v justícii prihlásil vtedajší premiér Robert Fico ako kandidát na prezidenta, KDH rokovanie s odvahou prijalo. Zároveň sme s rozvahou prizvali na účasť aj ďalšie strany vtedajšej Ľudovej platformy (SDKÚ-DS, Most-Híd), zapojili odborníkov a informovali verejnosť o rokovaniach o manželstve a súdnictve. Pre zjednodušenie, tú druhú tému mnohí nazývali “deharabinizácia”.
Zmena Ústavy SR nebola ani o politickom kšefte, ani o príprave na spoločné vládnutie. Obidva legislatívne zámery malo KDH vo svojom programe. So Smerom-SD sa o dva roky spojili vo vládnej koalícii práve tí, ktorí od tejto ústavnej dohody s hlučnou kritikou KDH odskočili. Ak chce strana v menšinovom postavení politicky uspieť, musí mať odvahu, tvorivosť a vytrvalosť.
Opozičné postavenie nemá byť dôvodom na rezignáciu na program a potreby ľudí. Novela ústavy slúži od 1. septembra 2014 ako posilnenie základu pre Slovensko, aby v našej krajine bolo viac solidarity, súdržnosti a spravodlivosti. Viac informácií o tejto ústavnej zmene vrátane relevantných dokumentov, možno nájsť v publikácii O ochrane manželstva v Ústave SR.
KDH má v sebe hodnotový a programový základ, vďaka ktorému už opakovane pomohlo Slovensku zrealizovať svoje historické ciele a emancipačné túžby. V podstate boli tri: slobodný a demokratický právny štát, európska integrácia a bezpečnosť, a spravodlivé a rozvinuté Slovensko.
Prvý bol zápas s komunizmom, ktorý bol nevyhnutným východiskom pre dnešnú slobodu a demokratický právny štát. Bol to zápas trvajúci desaťročia. Kresťanský a občiansky disent bol vytrvalý a nenásilný. Aj preto sme mali “nežnú” revolúciu. Po úvodnom vzopätí verejnosti a rýchlom rozpade VPN ako hlavnej sily Novembra, KDH svojimi ľuďmi (premiérom sa stal Ján Čarnogurský) a odhodlaním stabilizovalo a kultivovalo prvotné obdobie transformácie Slovenska a Československa na ceste k slobode a demokracii.
Druhým, zásadným zámerom bolo dosiahnuť európske a bezpečné Slovensko. KDH bolo prvou silou, ktorá ústami predsedu už vo februári 1990 postulovala cieľ “európskej stoličky a hviezdičky pre Slovensko”. Pre niektorých to bola ilúzia, pre iných provokácia. Dosiahnutie tohto cieľa spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom – teda s našimi susedmi – sa stalo pre hnutie kresťanských demokratov centrálnou úlohou.
V čase rastúcej izolácie Slovenska za premiéra V. Mečiara sme sa úspešne integrovali do medzinárodných politických štruktúr EUCD, EDU a EPP. Kresťanskí demokrati nominovali v r. 1998 premiéra vlády širokej koalície M. Dzurindu, ktorá nás do EÚ a NATO úspešne doviedla. Bol som v tomto procese prítomný po celé obdobie ako hlavný vyjednávač pre vstup do Európskej únie.
V novembri 2002 som ako vedúci delegácie slovenských poslancov predniesol prvý prejav na pôde Európskeho parlamentu za našu krajinu. Dva podpisy pod Prístupovou zmluvou do EÚ patria kresťanským demokratom – premiérovi M. Dzurindovi a mne. Následne som až do vstupu SR do EÚ viedol skupinu slovenských poslancov – pozorovateľov v EP. Od 1. mája 2004 sa Slovenská republika stala členským štátom EÚ, a ja som sa stal členom Európskej komisie vedenej R. Prodim.
Podobne som až do Pražského samitu NATO v novembri 2002 viedol prípravu na členstvo v Severoatlantickej aliancii ako spolupredseda Výboru vlády PRENAME (PREparation for NAto MEmbership). Procesy, výsledky, podmienky a súvislosti sú aj pre budúce generácie autenticky zachytené v odborných publikáciách. Dôstojné a bezpečné postavenie Slovenska v Európe bolo dosiahnuté vďaka úsiliu občanov a spoločnosti, ale aj ich zodpovednej politickej reprezentácie. KDH, ako aj hlavná sila SDK po dlhé roky zohrávali v týchto procesoch kľúčovú, historickú úlohu.
Naša vízia má od začiatku aj tretí rozmer. Je to cieľ spravodlivého a rozvinutého Slovenska. Spravodlivosť je základom pokoja a zdrojom pokoja. Prázdne heslá, moc odtrhnutá od pravdy, kriminalizácia oponentov, kovbojské praktiky ani marketing spravodlivosť neprinášajú.
Opakované výzvy na slušnosť po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v r. 2018 nepriniesli potrebné dlhodobé kvalitatívne zmeny. Slušnosť je málo, je to nízky cieľ. Slušnosť sa dá aj zahrať, môže byť maskou. No spravodlivosť je veľmi vážny a šľachetný cieľ. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Spravodlivosť má byť východiskom, cieľom a kritériom politiky, podobne ako dôstojnosť človeka. A to spravodlivosť pre všetkých a pre každého – pre poctivých, obyčajných ľudí i pre vrahov a zločincov.
Tam, kde je účinná spravodlivosť, fungujúci právny štát a kvalifikovaná, slúžiaca verejná správa, tam je logicky prítomný aj všestranný rozvoj, ktorý Slovensko tak očakáva – na celoštátnej, regionálnej i miestnej úrovni. Aby sa u nás dobre žilo, oplatilo pracovať, podnikať, investovať. Aby verejné zdravie a kvalitné vzdelanie boli dostupné pre všetkých. Vzhľadom na stav rezortov a sektorových politík prejavuje veľká časť spoločnosti nespokojnosť, výhrady a sklamanie. A to považujem za aktuálnu výzvu pre skúsené hnutie Novembra ’89, aby sa s plnou vážnosťou a zodpovednosťou pokúsilo ponúknuť vedenie a cestu pre spravodlivé a rozvinuté Slovensko.
Dňa 16. marca 2024 sa KDH schádza v Žiline na svojom sneme, ktorý je štatutárnym zhromaždením delegátov s právom voliť predsedu a vedenie, a prijať rozsiahlu novelu Stanov. Tridsaťštyri rokov presahuje tzv. Kristove roky. Je to vek pre potvrdenie zrelosti. Zrelosť slovenských parlamentných strán je nevyhnutným predpokladom pre zrelosť slovenskej politiky.
Vzhľadom na vývoj v Európe a jej okolí, na vojnu na Ukrajine a na stav našich vecí verejných, Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky. Je to alternatíva voči súčasnej moci i voči nastupujúcemu progresivizmu. Bez KDH takáto alternatíva nevznikne. A či vznikne, to závisí od odhodlania a od vedenia, ktoré vzíde z blížiaceho sa snemu KDH.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
29. marca 2004 sa Slovenská republika stala členskou krajinou NATO. O mesiac neskôr sme sa stali súčasťou Európskej únie. Odvtedy sa udialo veľa vo svete i v našich dejinách. Vyrástla nová generácia, ktorá si nemôže pamätať iné geopolitické pomery. Aj preto je dôležité poznať rozhodujúce udalosti, chápať dôležité súvislosti nášho vývoja a rozlišovať zmluvné právo od šumov každodennosti, mediálnych ohlasov a hlavne od propagandy a klamstiev.
Duch a litera Zmluvy a jej dodržiavanie
Jasné dohody robia dobrých priateľov. Dohody treba dodržiavať. Toto sú dva starorímske princípy medzinárodného práva. V apríli 1999 nám Aliancia ponúkla MAP – Akčný plán pre členstvo. Až do Pražského summitu NATO v novembri 2002 som ako našu odozvu na MAP viedol prípravu Slovenska (Vládny výbor PRENAME) na členstvo ako štátny tajomník MZV. Bolo to náročné obdobie, no rozhodujúce a úspešné. Proces výrazne zvýšil informovanosť a podporu občanov pre toto dôležité rozhodnutie. Chcem pri tomto jubileu aliančného členstva všetkým pripomenúť ducha (preambulu) a centrálnu literu – jadro Severoatlantickej zmluvy, ktorá nás chráni i zaväzuje:
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
Článok 5
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú budepovažovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
Pohľad do povojnovej histórie
Povojnová euroatlantická spolupráca a integrácia mala podobnú časovú os, ako slovenská cesta. Marshallov plán (1948) pre obnovu vojnou zničenej Európy mal dve ramená – hospodárske a vojenské. Prvé reprezentovala Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), ktorá vznikla v r. 1948, neskôr sa mimoeurópskym otvorením zmenila na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Vojenské rameno vzniklo v r. 1949 vo forme Severoatlantickej zmluvy a jej organizácie NATO. Rodiacu sa anglo-americkú politiku o povojnovom usporiadaní kontinentu však predbehol Schumanov plán, ktorý francúzska vláda ponúkla 9. mája 1950 Nemecku a ďalším krajinám. Bol to historicky bezprecedentný projekt a prekvapivá, no úspešná iniciatíva. Európska únia je ovocím a potvrdením mieru, ale nedokázala sa zatiaľ stať garantom a aktívnym tvorcom mieru na kontinente.
NATO vzniklo ako reakcia na hrôzy Druhej svetovej vojny a expanziu sovietskej nadvlády a komunizmu v Európe. Alianciu vytvorilo 12 štátov, po nedávnom vstupe Fínska a Švédska je nás spolu 32. Je evidentné, že aj dnes s existenciou Aliancie majú problém najmä komunisticky a post-komunisticky zmýšľajúce kruhy. Európa samotná nebola schopná vytvoriť účinnú kolektívnu obranu. Zlyhal aj Bruselský pakt (1948), aj Európske obranné spoločenstvo (1954). A skutočnú vojenskú silu a význam nenadobudla ani následná Západoeurópska únia (rozpustená v r. 2011).
Slovenská cesta do NATO
Slovenská republika na svojej ceste do spoločenstva slobodných demokratických krajín postupovala podobne. Po páde komunistického režimu, po demokratizačnom, transformačnom a emancipačnom procese vstúpila v r. 2000 do OECD a následne v r. 2004 do NATO a do EÚ. Bezpečnosť a stabilita umožňuje intenzívnu, vzájomne výhodnú spoluprácu, ba prosperitu. Táto logika a postupnosť platila nielen v minulosti, ale platí aj dnes. Nie je rozumné spochybňovať naše členstvo v NATO, pretože lepšiu bezpečnostnú a obrannú alternatívu Slovensko nemá. Slovensko v strede Európy nemá byť ostrovom, ale svorníkom. Poľsko, Česká republika a Maďarsko už ako členovia aktívne podporovali prizvanie Slovenska do Aliancie. Je dobré byť v jadre kompaktného regiónu. O to by sa mala usilovať každá slovenská reprezentácia.
Slovenská cesta k vlastnej štátnosti a následne k plnohodnotnému európskemu a medzinárodnému postaveniu viedla aj cez úsilie slovenského a českého exilu, odboja a legionárov. Bez Clevelandskej a Pittsburskej dohody by nebolo Martinskej deklarácie, pretože by nebolo podpory prezidenta W. Wilsona a jeho plánu a porozumenia víťazných mocností po Prvej svetovej vojne pre vznik Česko-Slovenska. Uplynulo odvtedy dramatické storočie. Symbolicky i fakticky sa dá povedať, že Aliancia nám umožnila spojiť rozdelené rodiny a národ na oboch brehoch Atlantiku do jedného spoločenstva. V USA a Kanade sa k slovenským koreňom hlási takmer milión obyvateľov. Napriek emigrácii „za chlebom, za slobodou, či za obojím,“ ako hovorieval tiež exulant kardinál Jozef Tomko, v duchu preambuly Washingtonskej zmluvy sú Slováci a Slovenky na oboch brehoch Atlantiku odhodlaní „hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.“
Zvlášť tento rozmer euroatlantickej integrácie Slovenska a nášho strategického spojenectva by som rád zdieľal s tými, ktorí kladú dôraz na národný rozmer nášho života a identity. Národ je prirodzené a dôležité spoločenstvo pre život a kultúru ľudí a pre ich spoločnú cestu dejinami. Slovenský národ si zaslúži pravdu, nie klamstvá a manipulácie, ktoré škodia ako toxíny a burina. Lebo pravda je základom slobody a spravodlivosti. Moc má preto slúžiť ľuďom vo svetle pravdy. Ona je víťaznou istotou, ako nám to v minulosti potvrdzoval nápis na prezidentskej štandarde („Pravda víťazí!“).
Pokušenie neutrality a zmysel suverenity
Byť neutrálny môže znamenať byť závislý, stratiť slobodu i suverenitu. Naše dejiny a poloha sú úplne odlišné od Švajčiarska, ba aj od príbehu Rakúska. Preto sú neutralistické úvahy naivné a voči národu nezodpovedné. Efektívna, fungujúca bezpečnosť je vždy nákladná. Slovensko takú bezpečnosť v izolácii nedosiahne. A naše dejiny sú toho dôkazom i lekciou.
Suverénne rozhodnutia majú byť predovšetkým rozumné a zodpovedné, nielen nezávislé. Nežijeme v izolácii. Miera vzájomnej závislosti narastá, a hlavne pre menšie štáty sa stáva veľkou výzvou. Pri rozumnej a zodpovednej politike je náš osud v dobrých rukách. Vyjadrením spoločenskej zrelosti a zdieľanej vízie býva aj zahraničnopolitický konsenzus, ktorý synergicky spája štátnu politiku, verejnú diplomaciu a občiansku spoločnosť. Zhoda vyhlásení, záväzkov a skutkov, predvídateľnosť a spoľahlivosť postojov patria do spoločenstva podobne zmýšľajúcich priateľov, partnerov a spojencov. V súčasnosti sa tento konsenzus výrazne a rýchlo oslabuje. Je to však na škodu Slovenska.
Pred dvadsiatimi rokmi sa Slovenská republika stala súčasťou Severoatlantickej aliancie. Je veľa dôvodov nielen si to pamätať, ale vážiť si a rozvíjať túto dôveru a postavenie Slovenska.
V Európe je znovu vojna. Tradične neutrálne štáty ako Fínsko a Švédsko prehodnotili svoj status a stali sa našimi spojencami. Mnohí u nás práve v tomto čase znovu spochybňujú význam členstva Slovenska v NATO. Neutralita by v slovenskom prípade neznamenala stabilitu a bezpečnosť, ale priniesla by novú formu závislosti a neistoty.
Orientácia Slovenska na NATO bola v dokumentoch nášho štátu vyjadrovaná od vyhlásenia samostatnosti. Na summite v Madride v roku 1997, ktorý prekonal rozdelenie kontinentu počas studenej vojny, boli naši traja susedia pozvaní, aby sa stali členmi. Slovensko nebolo spomenuté v záveroch ani len pod čiarou. Situácia sa otočila až po parlamentných voľbách v roku 1998.
Náročné budovanie dôvery
Vo vláde Mikuláša Dzurindu zodpovednosť za bezpečnostnú politiku a vzťahy s NATO pripadla hlavne rezortom zahraničia a obrany. Bol som ako predseda Vládneho výboru PRENAME (Preparation for Nato Membership) na úrovni štátnych tajomníkov spoluzodpovedný za prípravu Slovenska na členstvo v NATO od Washingtonského summitu v roku 1999 až po Pražský summit v roku 2002. V Prahe bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Spolupredsedami PRENAME za Ministerstvo obrany boli najprv generál Jozef Pivarči, neskoršie Rastislav Káčer.
Po náročnom období budovania politickej dôvery, ekonomickej stability, vojenskej a spravodajskej interoperability bolo Slovensko pozvané za člena Aliancie. Stalo sa tak nielen vďaka USA a ostatným spojencom, ale osobitne treba oceniť intenzívnu podporu troch visegrádskych susedov. Tento integračný príbeh Slovenska do OECD, NATO a EÚ je zachytený v Kronike vyjednávača, knihe Dozrievanie pre Európu, ktorej som autorom.
Vybral som článok s názvom NATO na slovenských hraniciach, ktorý výstižne opisuje situáciu v marci 1999, keď sa naši susedia z V4 geopoliticky posunuli do NATO. Všetci traja už boli v OECD. V tom čase už druhý rok rokovali o podmienkach vstupu do EÚ, ale Slovensko bolo stále mimo týchto štruktúr.
V texte nachádzam argumenty, ktoré aj dnes majú svoju silu. Bezpečnostný a zahraničnopolitický konsenzus je zvlášť pre menšie krajiny veľmi dôležitý. Tento konsenzus a dôveryhodnosť Slovenska sa dnes viditeľne oslabuje.
Dnes, v čase vojnového konfliktu na Ukrajine, je naša stredoeurópska súčinnosť ešte väčšou výzvou. NATO, ktoré spája Slovensko, Poľsko, Českú republiku a Maďarsko do rozsiahlej aliancie tridsiatich dvoch štátov, je politicko-vojenskou organizáciou. Preto politika musí mať navrch a na pozadí vojenskej kapacity intenzívnejšie hľadať zodpovedné politické riešenia pre mier, bezpečnosť a stabilitu v Európe a vo svete.
Nasledujúci článok bol publikovaný 16. marca v roku 1999 v denníku SME a neskôr sa stal aj súčasťou spomínanej knihy.
NATO na slovenských hraniciach
Vstupom Českej republiky, Poľska a Maďarska do Severoatlantickej aliancie sa toto spojenectvo ocitlo priamo na našich hraniciach. Formálne sa tým definitívne končí studenovojnové rozdelenie Európy.
Naši susedia sa zaradili do transatlantického spoločenstva, ktoré od druhej svetovej vojny rastie na základe ochrany slobody a bezpečnosti na západ od Slovenska. NATO od doby svojho vzniku vytváralo podmienky na historické zblíženie západoeurópskych národov a ich neskoršiu integráciu do Európskej únie.
Jeho úloha pokračuje istým spôsobom aj dnes v ostatnej časti Európy, ktorej sme súčasťou. Členstvo stredoeurópskych krajín v NATO nie je samotným cieľom, ale je prostriedkom na budovanie stability a bezpečnosti v Európe, ktorá bola po celé toto storočie zdrojom mnohých konfliktov, lokálnych i globálnych vojen.
Za desať rokov sa zmenili európske reálie, ba i hranice štátov. Zmenili sa aj hrozby. Zodpovedá tomu aj nová koncepcia vzťahov medzi štátmi.
Ak pre Európu bola predtým rozhodujúca existencia rovnováhy (zbraní, ozbrojených síl, jadrového odstrašovania spojencov a pod.), dnes ju tvaruje predovšetkým fenomén spolupráce.
Hĺbka spolupráce v bezpečnostných otázkach je mierou nielen našej zrelosti pre vývoj bez vojnových konfliktov, nielen zrelosti pre riešenie sporov mierovou cestou podľa zásad medzinárodného práva, ale aj našej schopnosti úspešne čeliť novým bezpečnostným hrozbám a budovať nový charakter vzťahov medzi štátmi a národmi nášho kontinentu.
Úspešnosť slovenskej cesty do NATO je predovšetkým v našich rukách, myslím tým nielen vládu, parlament, Armádu SR, ale spoločnosť ako celok.
Pre úspech tejto cesty platí:
1. Najväčšou a primárnou zárukou našej stability a pokojného rozvoja je budovanie SR na základoch slobody, pluralizmu, vlády zákona, ochrany ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Prejavy rasovej neznášanlivosti, intolerancie či nacionalizmu sú výrazom morálnej biedy ich nositeľov.
2. Dobré susedské vzťahy sú výrazom demokratickej zrelosti národa a spoločnosti a zároveň sú príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť. Sú dôkazom existencie vedomia spoluzodpovednosti za vývoj regiónu. Na dobré susedstvo však vždy treba dvoch.
3. Slovensko musí byť naklonené spolupráci s tými, ktorí sú na tejto ceste s ešte väčšími problémami, s ešte ťažším dedičstvom. Solidarita je cementom budovania novej Európy. Zároveň musíme byť otvorení pre vzájomne výhodnú spoluprácu s tými, ktorí nateraz preferujú inú cestu k upevňovaniu svojej bezpečnosti.
4. Armáda SR by mala aktívne rozvíjať praktickú súčinnosť s partnermi v oblastiach komunikácie, logistiky, zbraňových systémov, prípravy vojakov i štábnych dôstojníkov a civilnej kontroly jej činnosti. Spoľahlivosť v ochrane a výmene dôverných informácií je základným predpokladom spojenectva.
5. Slovensko si pozvánku do NATO pripraví, ak sa bude správať už dnes ako faktický spojenec. To znamená ako štát, ktorého konanie je nielen dôveryhodné a predvídateľné, ale je prakticky v súlade s krokmi Aliancie. Ak bude príspevkom pre medzinárodnú bezpečnosť, pre riešenie konfliktov v blízkych i vzdialenejších častiach sveta, bude v demokratickom spoločenstve vítané.
Postoje de facto spojenca sú najlepším akčným plánom pre naše budúce de iure členstvo v Aliancii. Na druhej strane sa nesmie „politika otvorených dverí“ Aliancie stať nástrojom na bezdôvodný odklad ďalšieho rozširovania.
Niet lepšieho spôsobu na oslavu päťdesiatky aktívneho života, ako je pozvanie ďalších priateľov k spoločnému stolu, ako je ďalší krok k vitalizácii zmluvného spoločenstva. Bez dostatku politickej vôle a vedomia medzinárodnej spoluzodpovednosti to však nie je možné, treba tieto vlastnosti novej Aliancii vážne zaželať.
Slovensko svojim trom susedom k zavŕšeniu prístupového procesu do NATO úprimne blahoželá. Dobroprajní vravia, že ak sa darí susedovi, bude sa skôr dariť aj nám. Treba v nich zároveň vidieť aj štáty, ktorých prirodzeným záujmom bude podpora snahy Slovenska o zaradenie sa do tejto Aliancie.
Slovenská cesta do NATO vedie cez visegrádsku spoluprácu. Aliancia by nemala klásť na ďalších kandidátov väčšie požiadavky, než boli kladené na najnovších členov. Na druhej strane je isté, že čerstvé, posledné skúsenosti s rozširovaním sa pamätajú najlepšie.
Parlamentnými voľbami sa Slovensko prestalo vzďaľovať od členstva v NATO, od volieb sa začalo k nemu jasne približovať. Priblížili sme sa k Aliancii obnovením dôvery a pozitívnym obsahom politiky, podobne ako Aliancia sa k nám priblížila v novom prístupe našich visegrádskych susedov. Geografia je už na druhom mieste.
29. marca 2004 sa Slovenská republika stala členskou krajinou NATO. O mesiac neskôr sme sa stali súčasťou Európskej únie. Odvtedy sa udialo veľa vo svete i v našich dejinách. Vyrástla nová generácia, ktorá si nemôže pamätať iné geopolitické pomery. Aj preto je dôležité poznať rozhodujúce udalosti, chápať dôležité súvislosti nášho vývoja a rozlišovať zmluvné právo od šumov každodennosti, mediálnych ohlasov a hlavne od propagandy a klamstiev.
Povojnová euroatlantická spolupráca a integrácia mala podobnú časovú os, ako slovenská cesta. Marshallov plán (1948) pre obnovu vojnou zničenej Európy mal dve ramená – hospodárske a vojenské. Prvé reprezentovala Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), ktorá vznikla v r. 1948, neskôr sa mimoeurópskym otvorením zmenila na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Vojenské rameno vzniklo v r. 1949 vo forme Severoatlantickej zmluvy a jej organizácie NATO. Rodiacu sa anglo-americkú politiku o povojnovom usporiadaní kontinentu však predbehol Schumanov plán, ktorý francúzska vláda ponúkla 9. mája 1950 Nemecku a ďalším krajinám. Bol to historicky bezprecedentný projekt a prekvapivá, no úspešná iniciatíva. Európska únia je ovocím a potvrdením mieru, ale nedokázala sa zatiaľ stať garantom a aktívnym tvorcom mieru na kontinente.
NATO vzniklo ako reakcia na hrôzy Druhej svetovej vojny a expanziu sovietskej nadvlády a komunizmu v Európe. Alianciu vytvorilo 12 štátov, po nedávnom vstupe Fínska a Švédska je nás spolu 32. Je evidentné, že aj dnes s existenciou Aliancie majú problém najmä komunisticky a post-komunisticky zmýšľajúce kruhy. Európa samotná nebola schopná vytvoriť účinnú kolektívnu obranu. Zlyhal aj Bruselský pakt (1948), aj Európske obranné spoločenstvo (1954). A skutočnú vojenskú silu a význam nenadobudla ani následná Západoeurópska únia (rozpustená v r. 2011).
Slovenská republika na svojej ceste do spoločenstva slobodných demokratických krajín postupovala podobne. Po páde komunistického režimu, po demokratizačnom, transformačnom a emancipačnom procese vstúpila v r. 2000 do OECD a následne v r. 2004 do NATO a do EÚ. Bezpečnosť a stabilita umožňuje intenzívnu, vzájomne výhodnú spoluprácu, ba prosperitu. Táto logika a postupnosť platila nielen v minulosti, ale platí aj dnes. Nie je rozumné spochybňovať naše členstvo v NATO, pretože lepšiu bezpečnostnú a obrannú alternatívu Slovensko nemá. Slovensko v strede Európy nemá byť ostrovom, ale svorníkom. Poľsko, Česká republika a Maďarsko už ako členovia veľmi aktívne podporovali prizvanie Slovenska do Aliancie. Je dobré byť v jadre kompaktného regiónu. O to by sa mala aktívne usilovať každá slovenská reprezentácia.
Slovenská cesta k vlastnej štátnosti a následne k plnohodnotnému európskemu a medzinárodnému postaveniu viedla aj cez úsilie slovenského a českého exilu, odboja a legionárov. Bez Clevelandskej a Pittsburskej dohody by nebolo Martinskej deklarácie, pretože by nebolo podpory Wilsonovho plánu a porozumenia víťazných mocností pre vznik Česko-Slovenska po Prvej svetovej vojne. Uplynulo odvtedy dramatické storočie. Symbolicky i fakticky sa dá povedať, že Aliancia nám umožnila spojiť rozdelené rodiny a národ na oboch brehoch Atlantiku do jedného spoločenstva. V USA a Kanade sa k slovenským koreňom hlási takmer milión obyvateľov. Napriek emigrácii „za chlebom, za slobodou, či za obojím,“ ako hovorieval tiež exulant kardinál Jozef Tomko, v duchu preambuly Washingtonskej zmluvy sú Slováci a Slovenky na oboch brehoch Atlantiku odhodlaní „hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.“
Zvlášť tento rozmer euroatlantickej integrácie Slovenska a nášho strategického spojenectva by som rád zdieľal s tými, ktorí kladú dôraz na národný rozmer nášho života a identity. Národ je prirodzené a dôležité spoločenstvo pre život a kultúru ľudí a pre ich spoločnú cestu dejinami. Slovenský národ si zaslúži pravdu, nie klamstvá a manipulácie, ktoré škodia ako toxíny a burina. Lebo pravda je základom slobody a spravodlivosti. Moc má preto slúžiť ľuďom vo svetle pravdy. Ona je víťaznou istotou, ako nám to v minulosti potvrdzoval nápis na prezidentskej štandarde („Pravda víťazí!“).
Byť neutrálny môže znamenať byť závislý, stratiť slobodu i suverenitu. Naše dejiny a poloha sú úplne odlišné od Švajčiarska, ba aj od príbehu Rakúska. Preto sú neutralistické úvahy naivné a voči národu nezodpovedné. Efektívna, fungujúca bezpečnosť je vždy nákladná. Slovensko takú bezpečnosť v izolácii nedosiahne. A naše dejiny sú toho dôkazom i lekciou.
Suverénne rozhodnutia majú byť predovšetkým rozumné a zodpovedné, nielen nezávislé. Nežijeme v izolácii. Miera vzájomnej závislosti narastá, a hlavne pre menšie štáty sa stáva veľkou výzvou. Pri rozumnej a zodpovednej politike je náš osud v dobrých rukách. Vyjadrením spoločenskej zrelosti a zdieľanej vízie býva aj zahraničnopolitický konsenzus, ktorý synergicky spája štátnu politiku, verejnú diplomaciu a občiansku spoločnosť. Zhoda vyhlásení, záväzkov a skutkov, predvídateľnosť a spoľahlivosť postojov patria do výbavy spoločenstva podobne zmýšľajúcich priateľov, partnerov a spojencov. V súčasnosti sa tento konsenzus výrazne a rýchlo oslabuje. Je to na škodu Slovenska.
Jasné dohody robia dobrých priateľov. Dohody treba dodržiavať. Toto sú dva starorímske princípy medzinárodného práva. V apríli 1999 nám Aliancia ponúkla MAP – Akčný plán pre členstvo. Až do Pražského summitu NATO v novembri 2002 som ako našu odozvu na MAP viedol prípravu Slovenska (Vládny výbor PRENAME) na členstvo ako štátny tajomník MZV. Bolo to náročné obdobie, no rozhodujúce a úspešné. Proces výrazne zvýšil informovanosť a podporu občanov pre toto dôležité rozhodnutie. Chcem na záver pri tomto jubileu aliančného členstva všetkým pripomenúť ducha (preambulu) a centrálnu literu – jadro Severoatlantickej zmluvy, ktorá nás chráni i zaväzuje:
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA
Washington DC, 4. apríla 1949
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
ČLÁNOK 5
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú budepovažovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
