Former European Commission’s Special Envoy for the 𝗽𝗿𝗼𝗺𝗼𝘁𝗶𝗼𝗻 𝗼𝗳 𝗳𝗿𝗲𝗲𝗱𝗼𝗺 𝗼𝗳 𝗿𝗲𝗹𝗶𝗴𝗶𝗼𝗻 outside the EU, Hon. 𝐉𝐚𝐧 𝐅𝐢𝐠𝐞𝐥 shares about the importance of the Freedom of Religion for all at the last “Conference of Hope” under the theme “𝗔𝗱𝘃𝗮𝗻𝗰𝗶𝗻𝗴 𝗥𝗲𝗹𝗶𝗴𝗶𝗼𝘂𝘀 𝗙𝗿𝗲𝗲𝗱𝗼𝗺 𝘁𝗵𝗿𝗼𝘂𝗴𝗵 𝗨𝗻𝗶𝘃𝗲𝗿𝘀𝗮𝗹 𝗛𝘂𝗺𝗮𝗻 𝗥𝗶𝗴𝗵𝘁𝘀”.
Rally of Hope, 2022
2nd Conference of Hope – Overcoming Threats to Freedom of Thought, Conscience and Religion December 17, 2022 in Seoul, South Korea
The whole event: https://www.youtube.com/watch?v=0DcvPB2vD0g&t=3883s&ab_channel=THINKTANK2022
Fotografia: TASR
Cez víkend sa uskutočnila smútočná rozlúčka s nedávno zosnulým Ivanom Čarnogurským st. (1933-2022), ktorý zomrel 9. novembra vo veku nedožitých 90 rokov. Prvá časť bola v bratislavskom Lamači, druhá v spišskej rázovitej obci Malá Franková, kde bolo uložené jeho telo odeté v goralskom kroji do goralskej zeme.
Smútočná rozlúčka s odchádzajúcim Ivanom Čarnogurským bola predovšetkým vďakyvzdaním za jeho život a prínos pre slovenský národ, pre našu cestu k demokracii a slobode, pre obnovu kultúry a viery, pre postavenie a rozvoj Slovenska v zjednotenej Európe.
Odišla významná osobnosť moderných slovenských dejín z hľadiska politického a národohospodárskeho.
Spomeniem tri skutočnosti, ktoré vyjadrujú výnimočnosť a veľkosť úloh na pleciach Ivana Čarnogurského. Bol jedným z iniciátorov výzvy na zakladanie klubov KDH v novembri 1989 (ďalšími vyzývateľmi boli Ján Čarnogurský, Miroslav Tahy, Ivan Hoffman, Konštantín Viktorín, Hana Ponická, Anton Selecký). Bolo to v čase, keď ústava garantovala vedúcu úlohu jedinej strany – komunistickej. V jeho dome sa konali úvodné prípravné stretnutia. Keďže bol skúseným organizátorom, po založení KDH sa stal jeho prvým výkonným tajomníkom. Po prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990 sa stal prvým podpredsedom SNR, ktorá bola spolu s Federálnym zhromaždením ČSFR hlavným legislatívnym priestorom transformácie našej spoločnosti založenej na princípoch slobody, demokracie a právneho štátu. V rámci hľadania nového štátoprávneho usporiadania sa Ivan Čarnogurský stal vedúcim komisie, ktorá mala pripraviť ústavné riešenie rozdelenia Česko-Slovenska na dva štáty. Boli to náročné zadania, historické úlohy.
A obdobne, tri rozmery osobnosti Ivana Čarnogurského by som rád vyzdvihol pri jeho odchode a pripomenul pre inšpiráciu živým.
Ivan bol vlastenec. Tak sa zachoval pri obhajobe svojho otca Pavla, ktorý bol za komunizmu väznený a potom dlhodobo sledovaný a perzekvovaný Štátnou bezpečnosťou. Ivan si zamiloval Malú Frankovú a Zamagurie, kde prežil vojnové roky. Goralskej kultúre a identite zostal verný po celý život. Ako jeho otec, aj on si želal spočinúť v goralskej zemi, v Malej Frankovej. Ako vlastenec pristupoval k túžbe po štátoprávnej emancipácii Slovenska a po európskej hviezdičke a stoličke pre Slovensko. ktorá ako politická vízia zaznela po prvýkrát na ustanovujúcom sneme KDH vo februári 1990.
Ivan bol činorodý človek – tvorivý, pracovitý a vytrvalý. Prešiel v živote rôznymi pozíciami – bol stavebným robotníkom, opravárom strojov, stavebným majstrom, vedúcim strediska, technológom, vedúcim odboru rozvoja podniku až nakoniec generálnym riaditeľom Hydrostavu. Mal výrazný podiel na veľkých energetických a dopravných stavbách – diaľniciach, tranzitnom plynovode, atómovej elektrárni, vodnom diele Gabčíkovo, na letisku a leteckej základni v Iraku. Aj po odvolaní z vedúceho postu v Hydrostave sa naďalej venoval ekonomike, organizoval a reprezentoval Združenie priemyselných zväzov a v ďalších podnikateľských aktivitách. Bol činný aj medzinárodne, zvlášť vo vedení Európskeho hospodárskeho senátu v Mníchove a v Bruseli. Svoje príbehy, poznanie, úspechy i chyby popísal v dvoch obsiahlych knihách – o budovaní socializmu a o jeho búraní.
Ivan bol kresťan. Vedel, že čo je autenticky kresťanské, je hlboko ľudské. Jeho prvá cesta viedla do chrámu vo Vajnoroch vďaka rodičom. Jeho posledná cesta bola do chrámu v Lamači a v Malej Frankovej vďaka jeho verným deťom. A medzitým bol jeho plodný život spätý s chrámom, jeho presvedčenie a svetonázor boli postavené na kresťanských hodnotách. Takáto etika spája rozum a vieru, náboženstvo a vedu ako dve ľudské a civilizačné mohutnosti. Ak sú obidve zamerané na hľadanie pravdy a spoločného dobra, ako dva silné motory hýbu spoločnosť dopredu. Toto bol základ kresťanskodemokratickej politiky pre Slovensko a pre spoločnú Európu, ako ju formoval a presadzoval Ivan Čarnogurský s bratom a s podobne zmýšľajúcimi. Spolupracoval s kresťanským disentom, kde zohrával významnú úlohu jeho brat Ján. Stretával sa tajne s predstaviteľmi Svetového kongresu Slovákov, a podieľal sa na aktivitách proti komunistickému režimu. Jeho politické úsilie sa zakladalo na rešpektovaní dôstojnosti každej osoby s jej ľudskými právami. Ivan presadzoval sociálne trhové hospodárstvo v službe spoločnosti a spolu s mnohými formoval a upevňoval európske postavenie Slovenska.
V týchto dňoch sme spolu s Českou republikou slávili Deň boja za slobodu a ľudské práva. Tento boj Ivan Čarnogurský stelesňoval, reprezentoval osobným nasadením a celoživotným príbehom. Slobodu neprinieslo štrganie kľúčov a apely. Slobodu cez desaťročia zápasu vybojovali nositelia občianskeho vzdoru, kresťanského disentu, rozsiahleho utrpenia a obetí. Bol to zápas statočných a odvážnych ľudí hodnôt voči najprv krvavej, neskôr chladnej, normalizačnej totalite. Ivan Čarnogurský bol jedným z nich.
Milý Ivan, tri slová s úctou a za mnohých na záver životnej cesty: Vďaka, zbohom a dovidenia!
Text je upravenou verziou príhovoru na pohrebe Ivana Čarnogurského.
https://standard.sk/280303/za-ivanom-carnogurskym/?cookie_status=accept
“Religious freedom is a hallmark of an open society” November 14, 2022 11:31 ET | Source: The Washington Times Foundation
International Conference Urges Support for Religious Freedom and Human Rights
“Religious freedom is a hallmark of an open society”
The greatest difference between open, free societies and authoritarian regimes is respect for human rights and religious freedom, speakers told the Conference of Hope for Universal Human Rights and Religious Freedom, sponsored by The Washington Times Foundation and Think Tank 2022.
The conference, held Nov. 12 in South Korea and livestreamed to millions of viewers globally, concluded with a call to action for people worldwide to sign a Declaration on the Universal Value of Religious Freedom. “We call upon all people throughout the world to stand firmly against all forms of intolerance, prejudice, slander, and hate toward believers of our world’s religions,” says the statement.
“When we speak of human rights, the most basic, fundamental right would be religious freedom,” said Dr. Yun Young Ho, Chairman of the Steering Committee for Think Tank 2022. This right is well-known, he said, noting that freedom of religion was included in Article 18 of the Universal Declaration of Human Rights, adopted in 1948 by the United Nations General Assembly.
At a time when many religious groups face persecution, intolerance, discrimination, and violence in many countries, this is “a critical moment in which we must unite, we face the truth, and we move forward courageously based on the principles expressed in the Declaration on the Universal Value of Religious Freedom,” said Conference of Hope co-host Thomas P. McDevitt, Chairman of The Washington Times and board member of The Washington Times Foundation.
Speakers pointed to persecution of religious groups including Muslim Uyghurs, Tibetan Buddhists, Jews, Christians, Muslims, Ahmadis, Bahais, Jehovah’s Witnesses, Yazidis, Falun Gong, and, more recently, the Family Federation of World Peace and Unification, formerly the Unification Church, in Japan.
The Chinese Communist Party is “at war with all faiths,” said Ambassador Sam Brownback, former US senator who served as Ambassador-at-Large for International Religious Freedom (2018-2021).
In contrast, “religious freedom is a hallmark of an open society in a democracy” and democracies “must stand for religious freedom for everybody, everywhere, all the time,” he said.
“Why is evil so influential in today’s world? Because it has many allies. Three siblings are the most spread and efficient: Indifference, ignorance and fear (when we don´t care, when we do not know, or when we are scared to say or do something),” said Hon. Jan Figel, First Special Envoy for the Promotion of Freedom of Religion, European Union (2016-2019). “To overcome these siblings, we must invest more into active engagement, lifelong education, and civil courage. Then a century of hope may come, and a culture of human dignity may prevail over extreme violence, aggressive wars and a century of genocides.”
Several speakers addressed the persecution of the Family Federation in Japan that has intensified since the tragic and senseless assassination of former Prime Minister Shinzo Abe. The Paris-based CAP Freedom of Conscience, a respected UN NGO, filed a formal complaint with the UN Human Rights Committee in Geneva, saying that Japan’s “national tragedy” has been turned “into a bizarre narrative that makes the alleged assassin into a victim.”
“Religious liberty has been defined by the Holy See as the most violated human right in the 21st century,” said Mr. Massimo Introvigne, Founder and Managing Director, Center for Studies on New Religions in Italy. “The events in Japan prove that the use of the word ‘cult’ to discriminate against and persecute peaceful religious movements has now reached intolerable levels and should be stopped. Those who do not publicly reject and denounce the campaigns against ‘cults’ are not real friends of religious freedom.”
“After World War II, the Soviet Union was aggressively working to bring Japan into the Communist sphere of influence,” said Hon. Newt Gingrich, US House Speaker (1995-1999). Japanese leaders, including Mr. Abe’s grandfather Prime Minister Nobusuke Kishi, met with Rev. Sun Myung Moon during the Cold War, he said, and “a natural relationship formed between the victory-over-communism movement, Mr. Kishi and many members of the Diet, especially the Liberal Democratic Party.”
Today, “we are seeing that many in the [Japanese] media are trying to dissolve the movement in Japan without any legal due process,” Mr. Gingrich said.
“We are not surprised that so many current and former members of the Liberal Democratic Party and other parties in Japan understood that work with the Universal Peace Federation, co-founded by Dr. Hak Ja Han Moon, was so important and collaborated with it,” said Pastor Paula White-Cain, former advisor to US President Donald Trump and director of the White House Faith and Opportunity Initiative. She added, “it is good for Japan, good for the Republic of Korea and for America and good for peace in Northeast Asia and the world.”
Former BBC Correspondent Humphrey Hawksley, who spoke live from London, recalled how the Family Federation and other NGOs helped him lead a BBC crew into North Korea. “The work the church did in the 1990s helped bring about a peace deal that took the prospect of war off the table on the Korean Peninsula, and it has been doing similar work since,” he said.
Cardinal Kelvin Felix, Archbishop emeritus of Castries, Saint Lucia, recalled meeting Japanese volunteers with the Women’s Federation for World Peace in the island nation of Dominica. “For 26 years, they have been conducting art classes at our Teachers’ Training College and in many schools around the country,” while also holding programs to strengthen family unions,” he said.
The Family Federation has had 4,300 of its members in Japan kidnapped and held in forced confinement by highly paid professional “faith breakers” during the last 45 years, said Norishige Kondo, an attorney in Japan who has been serving as legal counsel to the Association of Victims of Kidnappings, Forced Confinement and Conversions. Kidnapped victims have also suffered sexual assault, violence, and threats, he said. In one case, a medical doctor—who had critically ill patients under his care—was held for more than a year by kidnappers. Another man, Toro Goto, was held for more than 12 years. “Mr. Goto was able to maintain his faith,” Mr. Kondo added, “but 70 to 80 percent of the victims of forced conversions and kidnappings lose their faith due to these inhuman and illegal detentions.”
“Religious freedom has long been called the first freedom, like the famed ‘canary in the mine,’ the violation of which warns us of impending danger elsewhere,” said Doug Bandow, Senior Fellow at Cato Institute, who specializes in foreign policy and civil liberty.
A group called Open Doors lists 50 of the top persecutors of Christians and other faiths, starting with Afghanistan’s Taliban and North Korea’s regime, said Mr. Bandow. “Governments which refuse to protect us as we seek God—or otherwise address the transcendent—are unlikely to protect us as we exercise our conscience in other ways,” he added, noting that eroding of religious freedom leads to denials of free speech, debate, and elections, and breeds terrible conflicts, including terrorism and genocide.
Prof. W. Cole Durham Jr., who directs the International Center for Law and Religion Studies at Brigham Young University’s J. Reuben Clark Law School, recalled how leaders and members of the Church of Jesus Christ of Latter-Day Saints (LDS) endured decades of persecution, brutal rejection, and bloodshed. Today, the LDS Church is a major denomination, and its members are widely accepted. “Standing up under persecution builds a kind of strength, which is its own reward,” he said. Moreover, surviving persecution leads to “an intensified appreciation of the practical importance of the freedom of religion” and “empathy for the suffering of others,” he said.
The Washington Times Foundation, founded in 1984 in Washington, D.C., hosts numerous programs, including its monthly webcast “The Washington Brief,” to gather expert commentary on issues relating to peace and security in the world. Think Tank 2022, a project of the Universal Peace Federation, regularly mobilizes its worldwide network to promote dialogue, reconciliation and peace on the Korean Peninsula.
The Washington Times Foundation and Think Tank 2022 plan to continue sponsoring the Conference of Hope programs to promote peace and security globally—and especially on the Korean Peninsula and the Pacific Rim.
Related links:
https://www.washingtontimes.com/news/2022/nov/11/prime-minister-abes-assassination-and-japanese-com
https://www.washingtontimes.com/news/2022/nov/12/conference-promotes-religious-freedom-as-human-rig
29.10.2022
Na Slovensku sa skončili spojené komunálne voľby a voľby do vyšších územných celkov. Čo sa dialo po zatvorení volebných miestností, a aký bol priebeh volieb? Pozreli sme sa na to v špeciálnom supervolebnom Štúdiu ta3. Prvé gratulácie i ďakovné slová. V niektorých volebných centrálach sa kandidáti tešili úspechu, inde si museli priznať trpkú prehru.
Ako sa postavili k neúspechu? Priebeh výsledkov sme podrobne mapovali s bývalým predsedom KDH Jánom Figeľom a bývalým predsedom KSS Petrom Weissom.
Ursula Von Der Leyen. Photo EPA, Sergey Dolzhenko
A direct question: Why does the European Union still not have a Special Envoy/High Representative for Religious Freedom and Belief? Why, after the resignation of the Greek Cypriot politician and former EU Commissioner Christos Stylianides more than a year ago, has this position not been renewed? Personally, I would have expected at least a reference to this position, which remained vacant for far too long, during the State of the Union address you held on September 14. Of course, we agree that there are many priorities and the times we live through – between a pandemic and a war at Europe’s doorstep. They force us to think about strengthening the Atlantic Alliance, dealing with the energy crisis, the cost of bills, and technological and production autonomy to not depend on competitor states such as Russia and China. The challenges are many, and no one doubts that. But it is not possible to underestimate the strategic importance of a role that, in addition to being decisive in defence of a fundamental human right, could also increase the position of the EU and its soft power on the international scene.
Since President Juncker appointed Ján Figel in 2016 as a special envoy for religious freedom and belief outside the European Union. Thus, it responded to an explicit request by the European Parliament – a lot of water has passed under the bridge. Ján Figel’s good work cannot and must not be lost.
His role in the release of Asia Bibi was perhaps his greatest success. Still, we cannot forget his efforts for interreligious dialogue and his denunciations of the situation of persecuted and massacred Christians in the Middle East and Africa. With reduced means and instruments, Ján Figel succeeded in giving the European Union a leading role on the issues of freedom of religion and belief.
Unfortunately, since the non-confirmation of Mr Figel, and seeing how shortly Mr Stylianides held that role, the EU has lost an important space. The UN and all the more evolved and rights-conscious nations have appointed a representative for religious freedom in recent years. Why does the EU still not have anyone? Why has it decided not to invest in such a sensitive and important issue in a changing global world that needs a guide, and can this guide really be European?
The European Union and its leadership try in many ways to respond to the needs of its citizens and the many problems our continent faces. That is an exercise that sometimes even inspires some affection, some hope, but certainly not security. I do not want to join in the criticism of the EU just for the sake of taking sides. The different national interests, the different local sensitivities, and the priorities of citizens – not only different but even opposing – that there may be between Italians and Dutch, between Portuguese and Estonians, make the work of a politician at the European level a particularly complex mission. The differences are there for all to see: from the difficulties in approving the Recovery Fund to the current debate on the cap on gas prices to divergent migration policies or the rule of law in Central and Eastern European countries. All dossiers that pass through the desks of Brussels always suffer before their eventual approval, or the following debates provoke even more fractures and divisions.
But there is perhaps something that could unite the EU countries instead of dividing them. It is not something that would hit the headlines or solve the current energy crisis. But perhaps it could prevent some conflicts. It is precisely safeguarding religious freedom, an indispensable value for defining democracies and states under the rule of law and a role from which Europe cannot abdicate.
Hence, here is an appeal to the President of the Commission Von Der Leyen, to the European Commissioner Schinas in charge, to not only re-appoint a special envoy for religious freedom as soon as possible but also to strengthen his or her role in implementing the Community effort on this issue that is so central but so sadly undervalued.
Marco Gombacci
Marco Gombacci was born in 1985 in Trieste, Italy.
He works as EU and foreign affairs analyst. He reported about the Mosul offensive (Iraq), the battle to reconquer Raqqa, from Deir Ezzor (Syria) and Nagorno Karabakh (during the conflict between Armenia and Azerbaigian).
He authored the book “Kurdistan. Utopia di un popolo tradito” (ed. Salerno, 2019).
Opinions and articles have been published by Wall Street Journal, Bloomberg, The Daily Express, TgCom45, TG5, Rai1, RaiNews 24, TRECE TV, FRANCE24, La Libre, Le Temps, and many others.
Reportáž o filme Slobodní o príbehu Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla v Správach RTVS
16.9.2022
Potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.
Vystúpenie na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.
Náboženstvo je s ľudstvom späté od začiatku histórie, keď pomáhalo budovať osobné vzťahy a spoločenstvá (lat. religare). Viera slúžila na inšpiráciu, posilnenie duchovného života a sprevádzanie osoby človeka. Ale náboženstvo bolo často zneužívané v úsilí o moc, prevahu a podriadenie iných. Sme svedkami opakovaných vĺn prenasledovania, ba masového vraždenia.
Mier a pokojné spolužitie rôznych národov, spoločenstiev a kultúr je založené na spravodlivosti. Na spravodlivosti pre všetkých. Jadro modernej spravodlivosti je definované základnými ľudskými právami. A ľudská dôstojnosť je zakladajúcim princípom celkových ľudských práv.
Prečo potrebujeme zdôrazňovať dôstojnosť? Pretože potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.
Sme svedkami opozície voči univerzalite základných ľudských práv, rozdelenia medzi krajinami a národmi pri ľudských právach a odmietania či spochybňovania týchto práv v čase migračnej krízy. Ak existuje bod konvergencie a súhlasu medzi náboženskými a sekulárnymi humanistami, je ním ľudská dôstojnosť ako základ neodňateľných a nescudziteľných práv každej osoby. Dôstojnosť človeka – to je privilegovaná cesta pre správne pomenovanie záležitostí slobody a rovnosti v spoločnosti.
Ľudská dôstojnosť je spoločným menovateľom troch monoteistických náboženstiev. Všetky abrahámovské tradície vyznávajú, že náboženská sloboda je zakorenená v dôstojnosti ľudskej osoby. Je to ich spoločný menovateľ z minulosti i pre budúcnosť.
V judaizme má výraz ľudskej dôstojnosti (medabér ‘al kavod) kľúčový význam. Na prvom mieste, ľudská dôstojnosť vyplýva z podobnosti osoby s Bohom (imago Dei) v príbehu Knihy Genezis. Následná dôležitá otázka je, či dôstojnosť je v podobnosti s božím alebo či je dôstojnosť vrodená v podstate človeka a je živená bez vzťahu k transcendentnu. Je to naozaj veľká otázka. Ďalšie referencie podčiarkujú dôležitosť dôstojnosti v judaizme. Táto dôstojnosť daná ľuďom dáva slobodu, ale vyžaduje tiež zodpovednosť a tvorivosť.
V kresťanstve je ľudská dôstojnosť tiež centrálna. Rád by som sa podelil o nasledujúci citát: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti.“
Toto je prvý odsek Deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis Humanae z roku 1965, ktorú prijal Druhý vatikánsky koncil. Hovorí aj dnes k nám všetkým: „To, čo vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, sa zakladá na dôstojnosti ľudskej osoby.“
V islame je ľudská dôstojnosť (karamah, arab.) dôležitý a etablovaný princíp. Centrálnym základom dôstojnosti žien a mužov je, že boli obdarení rozumom a slobodou viery, názoru a prejavu. Preto nikto nemá právo odsudzovať ľudí pre ich vieru alebo prenasledovať, alebo diskriminovať na náboženskej alebo etnickej báze, alebo viesť vojnu proti niekomu pre jeho presvedčenie.
Právo na dôstojnosť je kľúčovou časťou bejrútskej Deklarácie o náboženskej slobode (Makassedské filantropické islamské združenie, 20. júna 2015). Toto je silný a jasný text pripomínajúci koránické korene tejto slobody. Dôležitosť ľudskej bytosti a dôstojnosti je v Koráne ustanovená, keďže „anjeli sú požiadaní klaňať sa Adamovi“.
Preto veľké náboženské tradície potvrdzujú záväzok podporovať dôstojnosť a rovnakú hodnosť všetkých ľudských bytostí, žien a mužov. Často sa zabúda, že Všeobecná deklarácia ľudských práv je založená a odvodená od hodnôt spoločných pre veľké náboženstvá.
Tri rozmery ľudskej dôstojnosti
Ľudská dôstojnosť sa dá vyjadriť v troch rozmeroch, ktoré sú kritické pre pozitívnu zmenu v oblasti ľudských práv: Ja – Ty – My. Treba ich spájať.
Ľudská dôstojnosť sa týka mňa. Moja osobitosť je moja jedinečnosť. V spoločenstve s každou osobou, minulou, súčasnou, s budúcimi miliardami ja som jediný a jedinečný. A z tejto jedinečnosti odvodzujem svoju dôstojnosť a projektujem svoju špecifickosť. To je niečo originálne, čo nikto nikdy nemôže replikovať alebo nahradiť. Je to osobitný a jedinečný príspevok voči mojim ľudským spolubytostiam.
Ak táto originalita, autentickosť a jedinečnosť sa „neprejaví“, „nenaplní“, stratí sa. Moja vlastná dôstojnosť je príčinou mojej interpretácie sveta, robí rozhodnutia a interreaguje s inými podľa môjho svedomia, môjho rozumu a môjho presvedčenia. Aby som tak mohol konať, potrebujem vykonávať všetky svoje slobody: slobodu myslenia, vyjadrovania, konania.
Ľudská dôstojnosť nie je obmedzená len na moju slobodu. Zahŕňa slobodu druhého. Pozýva ma prejaviť toleranciu a definovať moje hranice, rešpektovať druhého. Preto je, samozrejme, akýmsi imperatívom férovosti a rovnosti, a teda spravodlivosti. Zaiste nie je náhoda, že Platón vo svojej Republike kladie spravodlivosť na centrálne miesto, prezentujúc ju ako smrteľnú dokonalosť. To nie je abstrakt. Platón to vytyčuje v konkrétnych podmienkach: „Dať každému, čo mu patrí, to je podstata spravodlivosti.“ To priamo a centrálne prispieva k spolužitiu v meste.
Ľudská dôstojnosť je zodpovednosť, ktorá sa musí niesť. Ak dôstojnosť dáva vznik právam, implikuje tiež povinnosti a zodpovednosti. Tieto nie sú fixné či statické, ale vyvíjajú sa a musia byť vykonávané a udržiavané v priebehu času. Ľudská zodpovednosť nie je len individuálnou zodpovednosťou. Keďže som časťou spoločenstva, dôstojnosť má aj kolektívnu a sociálnu či spoločenskú dimenziu. Osobitne „náboženská sociálna zodpovednosť“ je potrebná pre spoločné dobro. V rámci svojej pôsobnosti náboženskí aktéri majú prispieť k posilneniu sociálnej súdržnosti a spravodlivosti v spoločnosti.
V dôsledku toho potrebujeme znovuobjaviť starý odkaz na „spoločné dobro“ sformovaný v 13. storočí Tomášom Akvinským. Bonum communae bolo rozhodujúcim cieľom pre povojnových lídrov Francúzska, Nemecka a Talianska – Schumana, Adenauera a de Gasperiho, keď naštartovali bezprecedentný projekt európskej integrácie. Tento výraz má výhodu sumarizácie princípov a cieľov, ktoré sú vyjadrené v európskych zmluvách (solidarita, subsidiarita, proporcionalita). Avšak čeliť najhorúcejším záležitostiam v dnešnom svete sa zdá byť znovu najrelevantnejšou etickou a politickou víziou.
Rád by som pridal niekoľko odkazov na Európsku úniu ako v histórii prvý osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ.
(1) Každý príspevok, ktorý EÚ zvažuje pre vec slobody náboženstva alebo viery, musí byť konštruktívny a podporovaný na báze ľudských práv a spolupráce. Nie vyučovaním, nie kázaním, ale zdieľaním.
Sme tu, aby sme počúvali, angažovali sa, ale aj sa učili. Aby sme boli hostiteľmi voči druhým. Iba vďaka „zdieľanej pohostinnosti“ môžeme žiť spolu bez rozdelení a konfliktov, zjednotení v rozmanitosti. Alternatívou je vzdanie sa pokušeniam populizmu, nacionalizmu a násilného extrémizmu.
(2) Pozornosť voči mladým a výchove a vzdelávaniu je predpokladom plodnej pohostinnosti. Školy, univerzity a učebnice zohrávajú veľkú úlohu pri prezentovaní toho druhého. Jestvuje dôstojnosť odlišnosti, hovorí profesor ekonómie na Columbia University Jeffrey Sachs. Všetci sme rôzni v identite, ale všetci sme rovnakí v dôstojnosti!
Európa a svet sa musia učiť dôležitosti vzdelania pre mier a zmierenie. Robert Schuman veril, že „detoxifikácia“ učebníc histórie na obidvoch stranách je jednou z prvých nevyhnutností mieru. Toto je conditio sine qua non pre izraelsko-palestínske spolužitie.
Pápež František vo svojom prejave na Al-Azhar (apríl 2017) označil výchovu a vzdelávanie za vrcholnú prioritu. Výchova a vzdelávanie by sa mohli stať, povedal, „múdrosťou pre život, ak vyberá z mužov a žien to najlepšie, sú zamerané na ľudskú dôstojnosť, posilňujú zmysel identity a prekonávajú pokušenia rigidnosti a uzavretého myslenia“.
Nakoniec, Európska únia prikladá ľudskej dôstojnosti primárne postavenie v Charte základných práv Únie (kapitola 1 článok 1).
Deklarácia z Abu Dhabi – Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolužitie (február 2019) sa začína slovami: „Ľudské bytosti rovné v právach, povinnostiach a dôstojnosti…“ Rovnosť v dôstojnosti dáva každému z nás miesto v jednej ľudskej rodine, v jednom ľudstve. Preto v zhode so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv je duch sesterstva a bratstva našou povinnosťou a právom. Aby sa s nami zaobchádzalo ako s bratmi a sestrami a aby sme zaobchádzali s ostatnými ako s bratmi a sestrami.
Koncept dôstojnosti je zásadný ako príčina a logika univerzality ľudských práv. Dôstojnosť je zdrojom a koreňom nescudziteľných a neodňateľných práv každej osoby. Univerzálnosť ľudských práv je implicitná v logickom charaktere základných ľudských práv. A bratstvo je ovocím tohto presvedčenia. Obrazne, dôstojnosť je koreň, univerzalita je košatý strom základných ľudských práv a bratstvo je ovocím takéhoto presvedčenia.
Jedna, rovnaká dôstojnosť volá k jednému, rovnakému bratstvu. To reprezentuje jedno ľudstvo a jeho univerzálnosť. Ľudská dôstojnosť, univerzálnosť práv a povinností či privilégium bratstva sú vzájomne prepojené, neoddeliteľné – ako korene, strom a vetvy s ovocím. Bez rovnakej dôstojnosti ako by sme mohli hovoriť o univerzalite, o jedinom ľudstve a požiadavke bratstva?
Ľudská dôstojnosť vstúpila do globálnej ústavnej histórie po prvýkrát v malej krajine – v Írsku v roku 1937. Ale po dráme druhej svetovej vojny ju môžeme nájsť v mnohých moderných ústavách – napríklad v modernom Nemecku a Indii, ale aj v Charte OSN a vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Aby bolo viac a lepšieho ovocia tohto univerzálneho, ľudského prístupu v našom konfliktnom svete, musíme kultivovať porozumenie a podporu ľudskej dôstojnosti pre každého. Všetci potrebujeme živiť kultúru ľudskej dôstojnosti.
Zakončím reflexiou o Deklarácii o ľudskej dôstojnosti pre každého a všade prijatej v decembri 2018 v Punta del Este v Uruguaji (www.dignityforeveryone.org). Prijatím tejto Punta del Este deklarácie si jej signatári želajú rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť každej osoby ako jej vrodenú hodnotu. A aby prijali ešte silnejší a aktívny záväzok, hlásia sa „k ľudskej dôstojnosti pre každého a všade“. Dôstojnosť je tu opísaná ako zakladajúci princíp, kritérium a kľúčový cieľ ľudských práv.
Napriek úspechom míľnikového dokumentu, aký Všeobecná deklarácia ľudských práv ešte stále predstavuje, potrebujeme pozitívnu zmenu v oblasti dodržiavania ľudských práv. Deklarácia z Punta del Este sa javí ako aktívny krok pre začatie transformácie v rámci jubilejného roku Všeobecnej deklarácie a v nasledujúcom období. Inými slovami, je to pozvanie pre globálne spoločenstvo k obohacujúcej konverzácii „o dôstojnosti pre každého a všade“.
Deklarácia je záväzkom na využitie inšpirujúceho potenciálu vyjadrenia ľudskej dôstojnosti a na podporu kultúr ľudskej dôstojnosti. Ekonomika a bezpečnosť sú nevyhnutné ako každodenný chlieb. Ale kultúra dáva zmysel našim životom, nášmu spolužitiu a našim vzťahom. Kým ekonomika a bezpečnosť sú koreňmi, kultúra je kvetinou.
Je mnoho chvályhodných iniciatív pre pokojné spolužitie – napríklad z Maroka, Jordánska, Bahrajnu, Vatikánu či z Al-Azhar. Preto nastal čas hýbať sa dopredu a dohora spolu, urobiť viac a urobiť to lepšie. Každé spoločenstvo a krajina potrebuje kráčať vpred. Zmena prechádza od slov cez činy k zvykom, ktoré formujú charaktery, ovplyvňujú kultúru a osudy.
Kultúra ľudskej dôstojnosti pre všetkých je protikladom ignorancie a stavia sa proti neznášanlivosti, ľahostajnosti a strachu. 21. storočie môže byť časom nádeje, ktorá prekoná uplynulé storočie rozdelení, manipulatívnej propagandy, násilia a genocíd.
Musíme sa postaviť za sľub NIKDY VIAC genocíde. Musíme sa učiť, ako žiť (nielen existovať) v rozmanitosti. Osobitnú pozornosť treba venovať mladým ľuďom: pracovať s mládežou, pre mládež a cez mládež, nachádzať mierovú budúcnosť pre Blízky východ, pre izraelsko-palestínsky konflikt, pre demokratický Pakistan, pre mier a skutočný rozvoj v ACP krajinách.
Úcta k ľudskej dôstojnosti sa začína úctou k slobode myslenia, svedomia a náboženstva. Chcem vyjadriť svoju nádej na obnovený, silný záväzok pre kultúru ľudskej dôstojnosti.
Vďaka za vašu pozornosť, spoluprácu a podporu!
Ján Figeľ
Príhovor odznel na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.
Originál textu tvorí úvod novej publikácie B. Scharffs a E. Ochab: Dignity and International Human Rights Law, ICLARS Series on Law and Religion, Routledge London and New York, 2022
https://svetkrestanstva.postoj.sk/113172/korene-a-ovocie-univerzality-ludskych-prav
Potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.
Ilustračné foto: TASR/AP
Náboženstvo je s ľudstvom späté od začiatku histórie, keď pomáhalo budovať osobné vzťahy a spoločenstvá (lat. religare). Viera slúžila na inšpiráciu, posilnenie duchovného života a sprevádzanie osoby človeka. Ale náboženstvo bolo často zneužívané v úsilí o moc, prevahu a podriadenie iných. Sme svedkami opakovaných vĺn prenasledovania, ba masového vraždenia.
Mier a pokojné spolužitie rôznych národov, spoločenstiev a kultúr je založené na spravodlivosti. Na spravodlivosti pre všetkých. Jadro modernej spravodlivosti je definované základnými ľudskými právami. A ľudská dôstojnosť je zakladajúcim princípom celkových ľudských práv.
Prečo potrebujeme zdôrazňovať dôstojnosť? Pretože potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.
Sme svedkami opozície voči univerzalite základných ľudských práv, rozdelenia medzi krajinami a národmi pri ľudských právach a odmietania či spochybňovania týchto práv v čase migračnej krízy. Ak existuje bod konvergencie a súhlasu medzi náboženskými a sekulárnymi humanistami, je ním ľudská dôstojnosť ako základ neodňateľných a nescudziteľných práv každej osoby. Dôstojnosť človeka – to je privilegovaná cesta pre správne pomenovanie záležitostí slobody a rovnosti v spoločnosti.
Ľudská dôstojnosť je spoločným menovateľom troch monoteistických náboženstiev. Všetky abrahámovské tradície vyznávajú, že náboženská sloboda je zakorenená v dôstojnosti ľudskej osoby. Je to ich spoločný menovateľ z minulosti i pre budúcnosť.
V judaizme má výraz ľudskej dôstojnosti (medabér ‘al kavod) kľúčový význam. Na prvom mieste, ľudská dôstojnosť vyplýva z podobnosti osoby s Bohom (imago Dei) v príbehu Knihy Genezis. Následná dôležitá otázka je, či dôstojnosť je v podobnosti s božím alebo či je dôstojnosť vrodená v podstate človeka a je živená bez vzťahu k transcendentnu. Je to naozaj veľká otázka. Ďalšie referencie podčiarkujú dôležitosť dôstojnosti v judaizme. Táto dôstojnosť daná ľuďom dáva slobodu, ale vyžaduje tiež zodpovednosť a tvorivosť.
V kresťanstve je ľudská dôstojnosť tiež centrálna. Rád by som sa podelil o nasledujúci citát: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti.“
Toto je prvý odsek Deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis Humanae z roku 1965, ktorú prijal Druhý vatikánsky koncil. Hovorí aj dnes k nám všetkým: „To, čo vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, sa zakladá na dôstojnosti ľudskej osoby.“
V islame je ľudská dôstojnosť (karamah, arab.) dôležitý a etablovaný princíp. Centrálnym základom dôstojnosti žien a mužov je, že boli obdarení rozumom a slobodou viery, názoru a prejavu. Preto nikto nemá právo odsudzovať ľudí pre ich vieru alebo prenasledovať, alebo diskriminovať na náboženskej alebo etnickej báze, alebo viesť vojnu proti niekomu pre jeho presvedčenie.
Právo na dôstojnosť je kľúčovou časťou bejrútskej Deklarácie o náboženskej slobode (Makassedské filantropické islamské združenie, 20. júna 2015). Toto je silný a jasný text pripomínajúci koránické korene tejto slobody. Dôležitosť ľudskej bytosti a dôstojnosti je v Koráne ustanovená, keďže „anjeli sú požiadaní klaňať sa Adamovi“.
Preto veľké náboženské tradície potvrdzujú záväzok podporovať dôstojnosť a rovnakú hodnosť všetkých ľudských bytostí, žien a mužov. Často sa zabúda, že Všeobecná deklarácia ľudských práv je založená a odvodená od hodnôt spoločných pre veľké náboženstvá.
Ľudská dôstojnosť sa dá vyjadriť v troch rozmeroch, ktoré sú kritické pre pozitívnu zmenu v oblasti ľudských práv: Ja – Ty – My. Treba ich spájať.
Ľudská dôstojnosť sa týka mňa. Moja osobitosť je moja jedinečnosť. V spoločenstve s každou osobou, minulou, súčasnou, s budúcimi miliardami ja som jediný a jedinečný. A z tejto jedinečnosti odvodzujem svoju dôstojnosť a projektujem svoju špecifickosť. To je niečo originálne, čo nikto nikdy nemôže replikovať alebo nahradiť. Je to osobitný a jedinečný príspevok voči mojim ľudským spolubytostiam.
Ak táto originalita, autentickosť a jedinečnosť sa „neprejaví“, „nenaplní“, stratí sa. Moja vlastná dôstojnosť je príčinou mojej interpretácie sveta, robí rozhodnutia a interreaguje s inými podľa môjho svedomia, môjho rozumu a môjho presvedčenia. Aby som tak mohol konať, potrebujem vykonávať všetky svoje slobody: slobodu myslenia, vyjadrovania, konania.
Ľudská dôstojnosť nie je obmedzená len na moju slobodu. Zahŕňa slobodu druhého. Pozýva ma prejaviť toleranciu a definovať moje hranice, rešpektovať druhého. Preto je, samozrejme, akýmsi imperatívom férovosti a rovnosti, a teda spravodlivosti. Zaiste nie je náhoda, že Platón vo svojej Republike kladie spravodlivosť na centrálne miesto, prezentujúc ju ako smrteľnú dokonalosť. To nie je abstrakt. Platón to vytyčuje v konkrétnych podmienkach: „Dať každému, čo mu patrí, to je podstata spravodlivosti.“ To priamo a centrálne prispieva k spolužitiu v meste.
Ľudská dôstojnosť je zodpovednosť, ktorá sa musí niesť. Ak dôstojnosť dáva vznik právam, implikuje tiež povinnosti a zodpovednosti. Tieto nie sú fixné či statické, ale vyvíjajú sa a musia byť vykonávané a udržiavané v priebehu času. Ľudská zodpovednosť nie je len individuálnou zodpovednosťou. Keďže som časťou spoločenstva, dôstojnosť má aj kolektívnu a sociálnu či spoločenskú dimenziu. Osobitne „náboženská sociálna zodpovednosť“ je potrebná pre spoločné dobro. V rámci svojej pôsobnosti náboženskí aktéri majú prispieť k posilneniu sociálnej súdržnosti a spravodlivosti v spoločnosti.
V dôsledku toho potrebujeme znovuobjaviť starý odkaz na „spoločné dobro“ sformovaný v 13. storočí Tomášom Akvinským. Bonum communae bolo rozhodujúcim cieľom pre povojnových lídrov Francúzska, Nemecka a Talianska – Schumana, Adenauera a de Gasperiho, keď naštartovali bezprecedentný projekt európskej integrácie. Tento výraz má výhodu sumarizácie princípov a cieľov, ktoré sú vyjadrené v európskych zmluvách (solidarita, subsidiarita, proporcionalita). Avšak čeliť najhorúcejším záležitostiam v dnešnom svete sa zdá byť znovu najrelevantnejšou etickou a politickou víziou.
Rád by som pridal niekoľko odkazov na Európsku úniu ako v histórii prvý osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ.
(1) Každý príspevok, ktorý EÚ zvažuje pre vec slobody náboženstva alebo viery, musí byť konštruktívny a podporovaný na báze ľudských práv a spolupráce. Nie vyučovaním, nie kázaním, ale zdieľaním.
Sme tu, aby sme počúvali, angažovali sa, ale aj sa učili. Aby sme boli hostiteľmi voči druhým. Iba vďaka „zdieľanej pohostinnosti“ môžeme žiť spolu bez rozdelení a konfliktov, zjednotení v rozmanitosti. Alternatívou je vzdanie sa pokušeniam populizmu, nacionalizmu a násilného extrémizmu.
(2) Pozornosť voči mladým a výchove a vzdelávaniu je predpokladom plodnej pohostinnosti. Školy, univerzity a učebnice zohrávajú veľkú úlohu pri prezentovaní toho druhého. Jestvuje dôstojnosť odlišnosti, hovorí profesor ekonómie na Columbia University Jeffrey Sachs. Všetci sme rôzni v identite, ale všetci sme rovnakí v dôstojnosti!
Európa a svet sa musia učiť dôležitosti vzdelania pre mier a zmierenie. Robert Schuman veril, že „detoxifikácia“ učebníc histórie na obidvoch stranách je jednou z prvých nevyhnutností mieru. Toto je conditio sine qua non pre izraelsko-palestínske spolužitie.
Pápež František vo svojom prejave na Al-Azhar (apríl 2017) označil výchovu a vzdelávanie za vrcholnú prioritu. Výchova a vzdelávanie by sa mohli stať, povedal, „múdrosťou pre život, ak vyberá z mužov a žien to najlepšie, sú zamerané na ľudskú dôstojnosť, posilňujú zmysel identity a prekonávajú pokušenia rigidnosti a uzavretého myslenia“.
Nakoniec, Európska únia prikladá ľudskej dôstojnosti primárne postavenie v Charte základných práv Únie (kapitola 1 článok 1).
Deklarácia z Abu Dhabi – Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolužitie (február 2019) sa začína slovami: „Ľudské bytosti rovné v právach, povinnostiach a dôstojnosti…“ Rovnosť v dôstojnosti dáva každému z nás miesto v jednej ľudskej rodine, v jednom ľudstve. Preto v zhode so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv je duch sesterstva a bratstva našou povinnosťou a právom. Aby sa s nami zaobchádzalo ako s bratmi a sestrami a aby sme zaobchádzali s ostatnými ako s bratmi a sestrami.
Koncept dôstojnosti je zásadný ako príčina a logika univerzality ľudských práv. Dôstojnosť je zdrojom a koreňom nescudziteľných a neodňateľných práv každej osoby. Univerzálnosť ľudských práv je implicitná v logickom charaktere základných ľudských práv. A bratstvo je ovocím tohto presvedčenia. Obrazne, dôstojnosť je koreň, univerzalita je košatý strom základných ľudských práv a bratstvo je ovocím takéhoto presvedčenia.
Jedna, rovnaká dôstojnosť volá k jednému, rovnakému bratstvu. To reprezentuje jedno ľudstvo a jeho univerzálnosť. Ľudská dôstojnosť, univerzálnosť práv a povinností či privilégium bratstva sú vzájomne prepojené, neoddeliteľné – ako korene, strom a vetvy s ovocím. Bez rovnakej dôstojnosti ako by sme mohli hovoriť o univerzalite, o jedinom ľudstve a požiadavke bratstva?
Úcta k ľudskej dôstojnosti sa začína úctou k slobode myslenia, svedomia a náboženstva.
Ľudská dôstojnosť vstúpila do globálnej ústavnej histórie po prvýkrát v malej krajine – v Írsku v roku 1937. Ale po dráme druhej svetovej vojny ju môžeme nájsť v mnohých moderných ústavách – napríklad v modernom Nemecku a Indii, ale aj v Charte OSN a vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Aby bolo viac a lepšieho ovocia tohto univerzálneho, ľudského prístupu v našom konfliktnom svete, musíme kultivovať porozumenie a podporu ľudskej dôstojnosti pre každého. Všetci potrebujeme živiť kultúru ľudskej dôstojnosti.
Zakončím reflexiou o Deklarácii o ľudskej dôstojnosti pre každého a všade prijatej v decembri 2018 v Punta del Este v Uruguaji (www.dignityforeveryone.org). Prijatím tejto Punta del Este deklarácie si jej signatári želajú rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť každej osoby ako jej vrodenú hodnotu. A aby prijali ešte silnejší a aktívny záväzok, hlásia sa „k ľudskej dôstojnosti pre každého a všade“. Dôstojnosť je tu opísaná ako zakladajúci princíp, kritérium a kľúčový cieľ ľudských práv.
Napriek úspechom míľnikového dokumentu, aký Všeobecná deklarácia ľudských práv ešte stále predstavuje, potrebujeme pozitívnu zmenu v oblasti dodržiavania ľudských práv. Deklarácia z Punta del Este sa javí ako aktívny krok pre začatie transformácie v rámci jubilejného roku Všeobecnej deklarácie a v nasledujúcom období. Inými slovami, je to pozvanie pre globálne spoločenstvo k obohacujúcej konverzácii „o dôstojnosti pre každého a všade“.
Deklarácia je záväzkom na využitie inšpirujúceho potenciálu vyjadrenia ľudskej dôstojnosti a na podporu kultúr ľudskej dôstojnosti. Ekonomika a bezpečnosť sú nevyhnutné ako každodenný chlieb. Ale kultúra dáva zmysel našim životom, nášmu spolužitiu a našim vzťahom. Kým ekonomika a bezpečnosť sú koreňmi, kultúra je kvetinou.
Je mnoho chvályhodných iniciatív pre pokojné spolužitie – napríklad z Maroka, Jordánska, Bahrajnu, Vatikánu či z Al-Azhar. Preto nastal čas hýbať sa dopredu a dohora spolu, urobiť viac a urobiť to lepšie. Každé spoločenstvo a krajina potrebuje kráčať vpred. Zmena prechádza od slov cez činy k zvykom, ktoré formujú charaktery, ovplyvňujú kultúru a osudy.
Kultúra ľudskej dôstojnosti pre všetkých je protikladom ignorancie a stavia sa proti neznášanlivosti, ľahostajnosti a strachu. 21. storočie môže byť časom nádeje, ktorá prekoná uplynulé storočie rozdelení, manipulatívnej propagandy, násilia a genocíd.
Musíme sa postaviť za sľub NIKDY VIAC genocíde. Musíme sa učiť, ako žiť (nielen existovať) v rozmanitosti. Osobitnú pozornosť treba venovať mladým ľuďom: pracovať s mládežou, pre mládež a cez mládež, nachádzať mierovú budúcnosť pre Blízky východ, pre izraelsko-palestínsky konflikt, pre demokratický Pakistan, pre mier a skutočný rozvoj v ACP krajinách.
Úcta k ľudskej dôstojnosti sa začína úctou k slobode myslenia, svedomia a náboženstva. Chcem vyjadriť svoju nádej na obnovený, silný záväzok pre kultúru ľudskej dôstojnosti.
Vďaka za vašu pozornosť, spoluprácu a podporu!
Príhovor odznel na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.
Originál textu tvorí úvod novej publikácie B. Scharffs a E. Ochab: Dignity and International Human Rights Law, ICLARS Series on Law and Religion, Routledge London and New York, 2022
https://svetkrestanstva.postoj.sk/113172/korene-a-ovocie-univerzality-ludskych-prav
Bratislava 13. augusta (TK KBS) Kardinál Jozef Tomko, s ktorým sa v týchto dňoch lúčime, bol “duchovným otcom pre Slovensko”. „Napriek nútenému exilu a zodpovednosti za misie v celom svete jeho srdce zostalo späté s rodnou krajinou,” píše pred pohrebou rozlúčkou bývalý osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ Ján Figeľ. Pri tejto príležitosti prinášame text, ktorý bol pôvodne napísaný 1. novembra 2006 na základe prosby kardinála Tomku ako úvod k jeho knihe úvah So srdcom na Sovensku, spoločnej publikácie vydavateľstiev Lúč a SSV v roku 2006.
Úvod ako záver
Je dobré, keď má národ otcov, ktorí sú mu prirodzenou autoritou, inšpiráciou i oporou. Takým duchovným otcom pre Slovensko je Jozef kardinál Tomko. Napriek nútenému exilu a zodpovednosti za misie v celom svete jeho srdce zostalo späté s rodnou krajinou. Vzťah Jozefa Tomka k jeho identite a poslaniu, k jeho (výchdo)slovenským koreňom a k univerzálnej Cirkvi a celosvetovej ľudskej rodine názorne reprezentuje jeho biskupský erb. Spája v sebe symbol zemegule, dvojramenný cyrilo-metodský kríž a ľalie košickej arcidiecézy.
Jeho láska k domovine a početné pozvania ho od roku 1989 privádzajú často na Slovensko a poskytujú príležitosti prihovoriť sa k národu a spoločenstvám. Kniha So srdcom na Slovensku je zbierkou posolstiev kardinála Tomka parlamentu a politikom, univerzitám a vedcom, mládeži, veriacim, ba celej spoločnosti. Citlivo, otvorene a opakovane sa ich autor venuje niektorým témam dôležitým pre orientáciu a vývoj spoločnosti. Sú to úvahy nielen prednesené, ale aj prežité so srdcom na Slovensku.
Slovensko, ako aj okolitá časť Európy, potrebuje číriť vedomie a prehlbovať poznanie o tom, čo pre národ, jeho dejiny a identitu znamenala inkulturácia evanjelia, vytvorenie hlaholského písma, základov literatúry, ale aj preklad vyspelejších zákonníkov. “Kresťanská viera – to sú naše náboženské i kultúrne korene.” Budúcnosť tohto dedičstva závisí od jeho poznania novými generáciami a od ich vzťahu k nemu. Aby bola dedičstvom živým a žitým v aktuálnej dobe a podmienkach. Ich dnešným vyjadrením je aj formovanie spoločnej Európy, ktorej súčasťou je aj Slovensko. Kultúrny a duchovný príspevok pre europeizáciu Únie spočíva práve na schopnosti Slovenska a nových členských krajín čerpať z bohatých koreňov a tradícií, ktoré sú zdrojom pravých hodnôt. Byť v strede Európy kultúrne, duchovne a mentálne je pre Slovensko veľkou výzvou. Zrelosť pre takúto úlohu sa opiera o inšpiráciu z vlastných dejinných skúseností, ale aj o otvorenosť a kooperatívnosť s okolitým priestorom. Cyrilo-metodská tradícia znamená pre túto zrelosť jedinečné východisko a základný príspevok. Tomkova túžba po povznesení dedičstva otcov sa prejavila nielen pri budovaní Slovenského ústavu sv.Cyrila a Metoda v Ríme, ale aj pri oživovaní a uplatňovaní pamiatky a odkazu týchto velikánov úsvitu našich dejín v jeho vlastnom misijnom poslaní. Kardinál spája vieru s rozumom, kultúru s etikou, slobodu so zodpovednosťou. Lebo, ako hovorí, “čo je kresťanské, je zároveň hlboko ľudské”.
Jozef Tomko ako vzdelaná osobnosť výrazne evokuje dôležitosť racionálneho prístupu k základným a nadčasovým otázkam života, človeka a vesmíru. Nadväzuje veľmi úzko na blízkych súputníkov a spolupracovníkov a zároveň významných pápežov našej doby – Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Viera otcov ako kultúra ducha a spolu s kultúrou ako spojivo s Európou nás má viesť k tej istej pravde ako rozum. Keďže pravda víťazí a oslobodzuje každého, jej odmietanie či relativizácia je odmietaním skutočnej slobody či relativizáciou samotnej dôstojnosti človeka. “Ľudský rozum je schopný poznať pravdu a rozlíšiť dobro od zla.” A pravda viery a pravda vedy si nikdy nemôžu protirečiť, ako racionalistov i fideistov opravuje už Galileo Galilei. Viera dopĺňajúca poznanie a rozum rozvíjajúci vieru sa nemôžu stať ani zdrojom, ani nástrojom náboženského fanatizmu či násilia. Naša modernizujúca sa spoločnosť chce stavať svoju budúcnosť a ekonomiku stále viac na vedomostiach. Kiež bude pre nás inšpiráciou a povzbudením postoj slovenského kardinála oceneného mnohými univerzitami sveta, ktorý vyzýva rozvíjať vzdelanosť, vedu a výskum a účinne ich používať pre spoločné dobro pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, a ktorý odporúča v dialógu medzi vierou a rozumom formovať integrálne poznanie vedúce k etickej zodpovednosti za osobný a spoločenský vývoj!
Veľmi aktuálnymi pre slobodnú občiansku spoločnosť sú úvahy Jozefa Tomka o vzťahu medzi Cirkvou a štátom, o úlohe kresťanov v spoločnosti a v politike. Jeho myšlienky sú paralelou k odkazu Roberta Schumana – Otca Európy, ktorý tvrdí, že “za svoju existenciu vďačí demokracia kresťanstvu”. Evanjelium jasne odlišuje náboženskú (Božiu) a štátno-politickú (cisárovu) oblasť a vyzýva k ich vzájomnému rešpektovaniu. Ale zároveň prináša doktrínu lásky! Tá je základom pre ľudskú spolupatričnosť a rovnosť v právach, pre úctu k dôstojnosti každej osoby bez ohľadu na pôvod, pre budovanie spoločnosti na báze spravodlivosti, nie sily. Jozef Tomko aj na Slovensku opakovane pripomína, že štát je tu pre človeka, nie naopak. Demokracia sama osebe nie je zárukou dobra a spravodlivosti. História pozná mnohé lekcie na túto tému. Štát sa potrebuje oprieť o etiku a o zodpovedné postoje. Inak sa oslabí, ba rozloží. Bolo by nešťastím pre transformujúcu sa spoločnosť prejsť z komunizmu do konzumizmu, od násilného kolektivizmu k bezbrehému individualizmu, od zápasu o pravé hodnoty k ich relativizácii. Aj preto je dôležitá sloboda svedomia a sloboda Cirkvi v slobodnom štáte, ale aj plodná spolupráca medzi Cirkvou a štátom v službe spoločnému dobru. Toto posolstvo Jozefa Tomka vlastnej krajine je v priamej línii uplatñovania cyrilo-metodského dedičstva, ktoré zakotvuje Ústava Slovenskej republiky.
Mravná obroda, o ktorej sa tak živo komunikovalo po páde totalitného systému, akoby ustúpila do úzadia mnohým, hlučnejším témam. Akoby bol pre ňu priestor len sporadicky, pri sviatočných príležitostiach, pri vzácnych návštevách. A predsa, ona je skutočným základom pre lepší život jednotlivcov i spoločenstva. Bez tejto obnovy v každej generácii prichádza nielen starnutie spoločnosti a demografická kríza, ale aj prehlbovanie sociálnych problémov, rozpad manželstiev a rodín, nárast kriminality a násilia… Kardinál veľmi aktuálne dáva do pozornosti najmä dve hodnoty, s ktorými súvisia mnohé ďalšie a od chápania ktorých závisia osudy jednotlivcov i spoločenstiev. Sú nimi život a láska. “Sú to najzákladnejšie a najcitlivejšie hodnoty a prejavy všeľudskej prirodzenosti.” Zmysel životu dáva láska, lebo človek je povolaný k láske. Prirodzeným a najmenším spoločenstvom života a lásky je rodina. Čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre spoločnosť. Preto každá spoločnosť usilujúca o rozvoj v zhode s prirodzeným zákonom, počnúc ochranou života cez podporu rodiny až po medzigeneračnú solidaritu koná múdro a zodpovedne.
Jozef Tomko ako kňaz – misionár, teológ, univerzitný kancelár a literát prešiel dlhú cestu svetom rôznych ľudí, kultúr a civilizácií. Šestnásť rokov bol prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Ovocie požehnanej služby jeho i mnohých je viditeľné na všetkých kontinentoch. Vzrastu každého spoločenstva môžeme napomôcť ponajprv svojím pričinením, ako hovorí: “Obnovou srdca a novým, jednoduchým, skromným, statočným spôsobom života sa začína obroda celej spoločnosti.” A tento vlastný prínos je potrebné upevniť v spoločnosti cez výchovu k vyšším hodnotám, k osobnej zodpovednosti a sebakritickej obnove ducha v smere zmierlivosti, solidárnosti a vzájomnej úcty ku všetkým.
U otcov obvykle hľadáme múdrosť, lásku i pomoc. Život a osobnosť kardinála Tomka tieto synovské očakávania napĺňa. Vo vzťahu k národu a rôznym spoločenstvám na Slovensku sú jeho posolstvá synovské i otcovské zároveň. Nech slúžia dlho a mnohým! Vďaka, otec Jozef, za svetlo poznania, za inšpiráciu a povzbudenia na ceste! Vďaka Bohu za dobrých otcov!
Ján Figeľ, pred pohrebnou rozlúčkou 16. augusta 2022
– Poznámka: Pôvodne bol tento text napísaný 1. novembra 2006 na základe prosby Jozefa Tomku ako úvod k jeho knihe úvah So srdcom na Sovensku, spoločnej publikácie vydavateľstiev Lúč a SSV v r. 2006.
