Pravda nie je čiernobiela a to platí aj o Bielej légii. Ale potrebujeme vedieť aj to, že tu boli ľudia schopní položiť svoje životy za slobodu, ktorej sa nedočkali a ktorú máme my, povedal J. Figeľ.
Bratislava 24. mája (Teraz.sk) – Biela légia bola demokratickým, vlasteneckým hnutím s kresťanskou inšpiráciou a jeho vysielanie z Rakúska bolo predchodkyňou neskoršej rozhlasovej stanice Slobodná Európa. V TASR TV to povedal predseda nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ.
Aj preto podľa neho komunistický režim koncom štyridsiatych rokov minulého storočia organizoval proti členom tohto hnutia veľký súdny proces, v ktorom boli odsúdené desiatky ľudí, z toho traja na trest smrti. „Bola to masová akcia na zastrašenie všetkých, ktorí podobne rozmýšľali. Išlo o zbieranie a odovzdávanie informácií demokratickej západnej veľmoci, USA,“ povedal Figeľ.
Keďže na Slovensku bola in memoriam ocenená obeť iného komunistického procesu, Milada Horáková, navrhol v roku 2020 prezidentke Zuzane Čaputovej na ocenenie aj troch popravených členov Bielej légie, Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára.
Samotná prezidentka však po kritike časti historickej obce svoje rozhodnutie vyznamenať trojicu radom Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ľudské práva označila za chybu, keďže ich životné príbehy vyvolávajú spory o to, či slúžili demokracii.
„Počas SNP pôsobili v štruktúrach Hlinkovej mládeže. Pre svoj nízky vek nemohli byť exponentmi, ale aktivizovali sa na úrovni primeranej svojmu veku. Boli frekventantmi Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže,“ povedal pre TA3 historik Adam Šumichrast.
„Tunega okrem toho pôsobil aj v spravodajskom oddelení hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže a v súčinnosti s nemeckými dôstojníkmi absolvoval kurz, ktorý bol zameraný na záškodnícku činnosť po prechode frontu. Toto spravodajské oddelenie koordinovalo tzv. „hlásky“, ktorých členovia podávali informácie z diania počas SNP,“ dodal historik. Podľa Figeľa trojica pôsobila v skautingu, ktorý v roku 1938 na základe zákona zastrešila Hlinkova mládež. Medzi „hlásky“ bol podľa neho zaradený len Albert Púčik. „Ale nie sú žiadne dôkazy, že by bol hlásenia dával alebo niekoho udal. Verte, že keby to tak bolo, komunistický režim by to pri obžalobe dal do červeného rámu, bol by to jeden z jeho najsilnejších argumentov,“ oponuje Figeľ. Aj dnes je presvedčený, že vyznamenanie bolo členom Bielej légie udelené správne. „Pravda nie je čiernobiela a to platí aj o Bielej légii. Ale potrebujeme vedieť aj to, že tu boli ľudia schopní položiť svoje životy za slobodu, ktorej sa nedočkali a ktorú máme teraz my,“ tvrdí Figeľ. Nadácia Antona Tunegu chce preto iniciovať širšiu odbornú diskusiu o Bielej légii a jej mieste v slovenskej histórii. Figeľ ako predseda nadácie tvrdí, že je ochotný akceptovať aj kritické zistenia o činnosti légie, ak budú argumentačne podložené. „Nemám problém prijať akékoľvek zistenia. Na adresu nadácie sa môže ohlásiť ktokoľvek z občanov, kto má informácie, stopy, nejaké dokumenty o Bielej légii,“ podčiarkol Figeľ.
Udelenie Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam prezidentkou Slovenskej republiky trom popraveným martýrom za Bielu légiu je dlho očakávaným zadosťučinením ich pamiatke a prínosu v slovenskom zápase o slobodu, demokarciu, ba aj spoločnú Európu.
Slovenské dejiny 20. storočia sú plné dramatických príbehov, ktoré sú dodnes ukryté a nepoznané. Prekryl ich čas, bolesť, nezáujem, ale aj zámerné mlčanie a obchádzanie. Mnohí pri odpore voči komunistickej totalite obetovali to najdrahšie – svoje vlastné životy. K takýmto silným príbehom patrí aj zápas trojice študentov Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára s totalitnou štátnou mocou. Aj dnes, vyše tridsať rokov po páde komunistického režimu zisťujeme, ako žalostne málo vieme o týchto a mnohých ďalších odvážnych ľuďoch z hnutia Biela légia. Napríklad, v mojej rodnej obci Čaklov pri Vranove nad Topľou bol za účsť v Bielej légii popravený v Prahe Michal Mihok a na dlhé roky žalárovaná skupina mužov. Otcov 26-ročný brat Ján Figeľ bol zlikvidovaný príslušníkmi ŠtB vo februári 1953 z dôvodu účasti na aktivitách hnutia. Takýchto zločinných a krvavých príbehov bolo na Slovensku mnoho. Často sa stretávam s doteraz nepoznanými. Je našou povinnosťou ich poznať a hovoriť o nich.
Rozsahom a charakterom činnosti bola Biela légia predvojom a inšpiráciou Nežnej revolúcie 1989. Predovšetkým tým, že išlo o nenásilné kresťanské hnutie odporu voči komunistickému režimu. Aj jej názov vychádzal z historickej sily Štefánikových československých légií a z občianskeho vzdoru voči červenej ideológii boľševizmu.
Po II. svetovej vojne a po obnovení Československa v roku 1945 vznikol politický systém Národného frontu. V tejto vynútenej koalícii politických strán mali rozhodujúce slovo komunisti. Opozícia v tomto systéme nemohla pôsobiť. Na Slovensku vyvolali v roku 1945 veľkú nespokojnosť zásahy proti katolíckej cirkvi, predovšetkým poštátnenie celého cirkevného školstva a internátov, ale aj rozpustenie katolíckych spolkov a zastavenie katolíckej tlače. V lete 1945 sa na Slovensko z evakuácie v Rakúsku vrátil dr. Štefan Chalmovský. Púčik a Tunega ho poznali. Zapojili sa do Chalmovského protestnej činnosti vydávania letákov a budovania ilegálnej organizácie. Ciele tejto organizácie vyjadrujú tajné Smernice: „Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie ak nie strašnejšie: Zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami. Účinky komunistickej diktatúry na Slovensku dirigovanej z Moskvy, sú už dnes jasne badateľné a veľmi zreteľne nám rysujú osud, ktorý nás Slovákov očakáva pod nadvládou komunizmu. Teror, útisk, žalárovanie, obmedzovanie osobnej slobody, majetkovej, náboženskej, tlačovej, zhromažďovacej, slobody prejavu a vôle, ľudové súdy, hospodársky a kultúrny úpadok Slovenska, to sú doteraz výsledky oslobodenia Slovenska komunistami. A čo nás očakáva v budúcnosti? Nič, len zvýšený teror, prenasledovanie všetkých statočne a poctivo zmýšľajúcich Slovákov… Musíme sa vzoprieť a postaviť sa proti diktatúre komunizmu, tak ako sme sa postavili proti diktatúre nacizmu… Naším cieľom je: 1. Predovšetkým odstránenie komunizmu a jeho historicko-materiálnej ideológie a svetonázoru, 2. Udržanie kresťanského svetonázoru na Slovensku a jeho uplatnenie sa v živote verejnom i súkromnom, 3. Zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. Nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku podľa zásad o demokracii, 5. Podľa vývinu medzinárodnej politickej situácie obnovenie samostatného, demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej ČSR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzu stredoeurópskych – európskych národov.”
Ako píše historik Róbert Letz, “zo Smerníc vyplýva jednoznačne odmietavý postoj ku komunizmu, upozornenie na jeho nebezpečenstvo, a to v čase, keď sa mnohí nechali klamať iba vonkajším zdaním a domnievali sa, že Moskva a komunistické hnutie sa budú demokratizovať. Odmietnutý tu nie je len komunizmus, ale aj nacizmus, takže odpor proti komunizmu nepramení z príchylnosti k nacizmu, ale z presvedčenia o nesprávnosti oboch systémov. Tvorcov a podporovateľov smerníc teda nemôžeme automaticky považovať za prívržencov politického systému Slovenského štátu, požadujúcich návrat starých čias. Sami sa prihlásili k demokracii ako najvhodnejšej politickej forme. Dôvod, prečo sa postavili proti prenikaniu komunizmu na Slovensko, tkvel práve v tom, že sa zasadzovali za práva a slobody, ktoré sa nerešpektovali. Je pozoruhodné, že myšlienka samostatného slovenského štátu v smerniciach sa nechápe dogmaticky ako jediné schodné riešenie, ale spája sa česko-slovenskou federáciou, prípadne stredoeurópskou federáciou.”
Podobne, ako počas desaťročí disentu, Biela légia šírila informácie aj prostredníctvom zahraničnej vysielačky – Rádia Biela légia z územia Rakúska. To sa stalo predchodcom neskoršej stanice Slobodná Európa. A na území Rakúska sa uskutočňovala aj spravodajská spolupráca s americkou službou CIC (Counter Intelligence Corps), z ktorej sa neskôr stala známa CIA.
Hnutie pôsobilo hlavne v rokoch 1947-55 celoplošne v mnohých bunkách na Slovensku. Režim ho považoval za veľmi nebezpečnú silu. V jednom z najväčších monsterprocesov proti Púčikovi a spol. bolo v r. 1949 v Bratislave súdených 60 obvinených. 48 bolo aj odsúdených, traja mladíci na doživotie. Po odvolaní prokurátora Antona Rašlu Najvyšší súd v Prahe tieto rozsudky sprísnil. Tunega, Púčik a Tesár dostali trest smrti. Prezident Gottwald ich žiadosti o milosť nevyhovel. Popravení boli skoro ráno 20. februára 1950 v Justičnom paláci v Bratislave. Pochovali ich na druhý deň do spoločného hrobu na Martinskom cintoríne v Ružinove. Dodnes nemá Biela légia a jej martýri výtvarné stvárnenie v Bratislave. Udelenie Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam hlavou štátu je napríklad vhodným pozvaním a aktuálnou príležitosťou na pomenovanie ulíc či námestí tam, kde súčasní komunálni predstavitelia na Bielu légiu nezabudli a vážia si jej prínos pre našu slobodu a demokraciu.
Základom slobodnej občianskej spoločnosti je statočnosť a odvaha občanov. Tunega, Púčik a Tesár spolu s mnohými podobne zmýšľajúcimi sú pre nás pozvaním k aktívnej pamäti a úcte. Potrebujeme vyhľadať existujúce stopy po rozsiahlom hnutí odporu voči totalite, lebo aj jeho ovocím je naša súčasná sloboda. Príklad Bielej légie je povzbudením pre statočnosť a odvahu aj v tejto dobe. Pretože sloboda bez pravdy neprežije a sloboda bez zodpovednosti sa rozvráti.
Ján Figeľ
Predseda Správnej rady Nadácie Tunegu, Púčika a Tesára
Historik A. Šumichrast mi vo svojom komentári (12. 5.) vyčíta nekritický pohľad na trojicu popravených Púčik – Tunega – Tesár. Pritom sám prezentuje obraz, ktorý nie je objektívny.
„Spomínaní odbojári pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu, ktorého ideológiou boli ovplyvnení. Všetci traja absolvovali Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže.“
Konštatovanie, že pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu, znie hrozivo. Toto označenie by sa dalo použiť na väčšiu časť dospelých občanov vtedajšej Slovenskej republiky, ktorí boli v HSĽS, HG a iných organizáciách. Je preto zavádzajúce. Faktom je, že nezastávali žiadne dôležité posty v štruktúrach režimu. Typické pre komunistický režim bolo umelé a šablónovité vyzdvihovanie členstva v organizáciách Slovenského štátu, čo sa bralo v rozsudkoch ako priťažujúca okolnosť. Bolo by zaujímavé sledovať, koľko osôb po novembri 1989 predtým činných vo vrcholových štruktúrach komunistického režimu zastávalo vysoké posty v demokratickej ČSFR. Iste boli medzi nimi aj zväzáci a pionieri…
Tvrdenie, že všetci traja absolvovali Vyššiu vodcovskú školu HM, je klamstvo. Tesár bol krátky čas po prijatí vylúčený z tejto školy pre nečinnosť a stratil aj internát, ktorý s tým súvisel. Tunega sa síce stal frekventantom tejto školy, ale v januári 1945, takže ju nikdy neabsolvoval. Púčik bol jej frekventantom od konca roka 1943 a tiež ju neukončil. VVŠ HM trvala dva roky, bola tu zastúpená aj ideológia HSĽS, no prevažovala mravno-náboženská výchova, psychológia, spoločenská a občianska výchova, rétorika, ale aj hudba, spev, branná a telesná výchova, zdravoveda. Štúdium sa končilo záverečnou skúškou a obhajobou práce.
Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je nebezpečným javom súčasnosti. Oživuje totalitnú interpretáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a vždy hľadá nepriateľov. To ohrozuje našu demokraciu.
„Tunega spolu s Púčikom počas SNP pôsobili aj ako tzv. hlásky spravodajského oddelenia Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže, čiže fakticky vykonávali informátorskú a konfidentskú činnosť.“ Tvrdenie, že išlo o aktívnu činnosť v hláskach spravodajského oddelenia HM, by mal autor jasne dokázať. Púčik mal od jari 1944 vážne zdravotné problémy. Od marca do mája 1944 bol dokonca hospitalizovaný na internom oddelení bratislavskej Štátnej nemocnice s diagnózou voda v boku a tuberkulózny infiltrát. Odtiaľ odišiel na doliečenie domov, k rodičom do Motešíc. V októbri 1944 sa opäť zapísal na riadne štúdium na lekársku fakultu v Bratislave.
Tunega sa po maturite v septembri 1944, teda už v čase SNP, zapísal na SVŠT, odbor elektrotechnický, a študoval až do príchodu frontu. V rámci HM vykonával poriadkovú službu v Bratislave. Po týždennej rádiotechnickej praxi ho povolali na Hlavné veliteľstvo HM, kde mu oznámili, že absolvuje krátky spravodajský kurz, no nie ako hláska HM.
Tesár prežil povstanie a príchod frontu v Trenčíne. Od decembra 1944 do februára 1945 bol hospitalizovaný v trenčianskej nemocnici. Potom opäť nastúpil do zamestnania v okresnom úrade. Pred prechodom frontu pomohol trom utečencom z nemeckého zajatia pochádzajúcim z Liptovského Mikuláša. Tesár ich ukryl, zadovážil jedlo a ošatenie. Prečo to Šumichrast nespomenul? Zrejme sa to nehodí do jeho jednostrannej interpretácie. Na trojicu popravených sa treba pozerať aj zo strany ďalších desiatok spoluodsúdených, z ktorých viacerí boli aktívnymi účastníkmi SNP, alebo patrili k západnému odboju. Ako si vysvetliť, že by títo ľudia spolupracovali s predstaviteľmi, ktorí mali patriť k štruktúram ľudáckeho režimu?
Šumichrast účelovo dáva prípad Púčika a spol. do vzťahu s exilovým politikom F. Ďurčanským. Traja popravení s ním nemali nič spoločné. Od Ďurčanského sa dištancovali aj Mikula a Vicen, rozhodujúci exiloví činitelia spolupracujúci s Púčikom, Tunegom a Tesárom. Autor sa odvoláva na citát historika J. Jablonického, ktorý vykonal veľký kus práce. To ale neznamená, že by sme sa mali úplne stotožniť s jeho interpretáciou. Práve Púčik, Tunega a Tesár sa usilovali o spravodlivý demokratický systém na Slovensku. Je o tom dostatok dôkazov. Nakoniec, ani sám Jablonický adresne netvrdí, že by sa Púčik, Tunega alebo Tesár usilovali obnoviť totalitný režim z rokov 1939–45.
Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je nebezpečným javom súčasnosti. Oživuje totalitnú interpretáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a vždy hľadá nepriateľov. To ohrozuje našu demokraciu.
On Tuesday 10 May 2022, the ITI welcomed to campus Ján Figeľ under the guise of the Adenauer Forum for a conversation on Catholic Public Leadership with ITI’s President, Dr. Christiaan Alting von Geusau. Mr. Figeľ was instrumental in providing leadership to his native Slovakia as it transitioned from communism and the Soviet Bloc to democracy and the European Union. After Slovakia joined the European Union, Mr. Figeľ was European Commissioner for Education, Training, and Culture and then returned to Slovakia for several more years to serve in various leadership roles in the Slovak government. Following that, he returned to the European Commission to serve as its Special Envoy for the Promotion of Freedom of Religion or Belief outside the E.U. where he was instrumental in helping to free several people who had been jailed due to their faith.
Mr. Figeľ and Dr. Geusau’s conversation ranged from his adolescence under totalitarianism, his experience on the ground floor of Slovakia’s political transition, and his time serving in various leadership roles in Slovakia and Europe. Following the conversation, Mr. Figeľ answered student audience questions and then spent several minutes meeting and talking with students informally following the event.
Figeľ poukázal na to, že Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára chce pamiatku sprístupniť a aktualizovať sériou vedeckých, odborno-poznávacích a publicistických zámerov na najbližší rok.
Bratislava 9. mája (TASR) – Predseda Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ je rád, že Biela légia postupne prestáva byť neznámym “bielym miestom” slovenských dejín. Ako uviedol pre TASR, dejiny 20. storočia sú plné dramatických a tragických príbehov, ktoré sú dodnes ukryté a nepoznané. Poznamenal to na margo štátnych vyznamenaní, ktoré udelila prezidentka SR in memoriam aj Albertovi Púčikovi, Antonovi Tunegovi a Eduardovi Tesárovi.
“Mnohí pri odpore voči komunistickej totalite obetovali to najdrahšie – svoje vlastné životy. K takýmto silným príbehom patrí aj zápas Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára a rozsiahleho hnutia Biela légia s totalitnou štátnou mocou,” uviedol Figeľ.
Poukázal na to, že Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára chce ich pamiatku sprístupniť a aktualizovať sériou vedeckých, odborno-poznávacích a publicistických zámerov na najbližší rok. “Radi by sme s expertmi a historikmi z Ústavu pamäti národa, Univerzity Komenského a ďalších inštitúcií zorganizovali v termíne ďalšieho výročia popravy vo februári 2023 celoslovenskú vedeckú konferenciu na tému málo známej Bielej légie s cieľom rozšírenia získaných poznatkov do sféry vzdelávania a médií,” uviedol Figeľ.
V súčinnosti s občianskym združením Nenápadní hrdinovia pracujú na zadaní výskumných prác pre študentov vysokých a stredných škôl, ktorí budú mapovať neznáme či málo známe príbehy aktivistov Bielej légie a ich prenasledovania. “Mladí plní ideálov často platia najvyššiu cenu za slobodu, ako to opakovane potvrdzujú naše dejiny. Biela légia, to boli predovšetkým mladí ľudia a študenti. Na druhej strane, každá mladá generácia musí nanovo potvrdiť hodnoty, na ktorej jej záleží,” dodal Figeľ. Cieľom je podľa neho vytvoriť a v hlavnom meste osadiť súsošie na pripomínanie si pamiatky prenasledovaných pre Bielu légiu.
Prezidentka SR Zuzana Čaputová v nedeľu (8. 5.) ocenila 25 osobností spoločenského, kultúrneho a športového života, z toho šesť in memoriam. Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam dostali aj Albert Púčik, Eduard Tesár a Anton Tunega, členovia antikomunistického kresťanského hnutia, ktorí boli v rámci politických procesov v 50. rokoch odsúdení na trest smrti.
Ak bude Slovensko ľahostajné voči krivdám minulosti, ako môže dúfať v lepšiu budúcnosť?
Pamätný kríž na mieste vraždy Róberta Remiáša v Bratislave. Foto: TASR/Jaroslav Novák.
Zložitý stav našej justície, prokuratúry a polície netreba vari zdôrazňovať nikomu, je to viditeľné na dennej báze. Tento segment je plný horúcich a neukončených káuz. Je v nich zapojená aj spravodajská služba SIS a inšpekcia Policajného zboru. Dovolím si tvrdiť, že tento stav je výsledkom dlhodobého zneužívania moci politickými špičkami štátu a zároveň politickej neschopnosti, ba neochoty principiálne sa vyrovnať so zločinmi a s krivdami minulosti.
Na rozdiel od Poľska, Českej republiky, bývalej NDR ako súčasti Nemecka či iných postkomunistických krajín slovenská generálna prokuratúra dodnes neumožnila konanie proti niektorým nepremlčateľným zločinom proti ľudskosti v období rokov 1948 – 1989. V rokoch 2007 – 2009 podal ÚPN 47 podaní na stíhanie nevyjasnených vrážd, obetí mučenia vo väzení či zabitia na hraniciach. Rozhodnutia Trnkovej prokuratúry išli v línii „zločin sa nestal“ alebo „skutok bol v súlade s platnými zákonmi“. A tento stav sa nemení ani po personálnych výmenách nehodných a zlyhávajúcich prokurátorov! Ľahostajnosť je sestrou zla. Ak bude Slovensko ľahostajné voči krivdám minulosti, ako môže dúfať v lepšiu budúcnosť?
Iba na Slovensku po páde totalitného režimu spáchala tajná služba brutálne zločiny – únos prezidentovho syna a objednávku vraždy nepohodlného svedka podsvetím. A premiér Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident ich amnestoval! Týmto zneužitím moci boli hrubo poškodené základy právneho a demokratického štátu. Následne bolo potrebné mimoriadne a účinné vzopätie viacerých zložiek štátnej moci, aby bolo možné fakty pravdivo pomenovať a dôsledne vyšetriť. Vďaka takýmto vzopätiam odmietajúcim zločin a korupciu sa Slovensko posúva dopredu. Najprv to bolo celospoločenské vzopätie vo voľbách v roku 1998. Rozsiahle úsilie a rozhodnutia vlády Mikuláša Dzurindu umožnili spáchané skutky kvalifikovane došetriť a obžalobu predložiť súdu.
Pri odstraňovaní účinkov nemorálnych a protiprávnych Mečiarových amnestií išlo o opravu a obnovu základov právneho štátu. Lídrom v tomto snažení sa stalo najprv KDH. Prvý návrh ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií predložil Vladimír Palko v roku 2000. Návrh sa ideovo opieral o formulu, ktorej autorom je nemecký právny filozof, sociálny demokrat a minister spravodlivosti v období Weimarskej republiky Gustav Radbruch. Radbruchova formula skrátene znie: „Ak nespravodlivosť pozitívneho práva dosiahne takú mieru, že právna istota zaručená pozitívnym právom už voči tejto nespravodlivosti nemá nijakú váhu, v takom prípade musí nespravodlivé právo ustúpiť spravodlivosti.“
Návrh však nezískal v hlasovaní ústavnú väčšinu. Potom bola celá séria podobne neúspešných pokusov, pričom sa pre postoje strany Roberta Fica opakovane nedarilo dosiahnuť kvalifikovanú väčšinu NR SR. V roku 2015 som predložil tento ústavný zákon za skupinu 60 predkladateľov. Tým bol v slovenskom zákonodarstve dosiahnutý doterajší historický rekord v počte parlamentných signatárov legislatívneho návrhu. Samostatne vládnuci Smer-SD však opätovne návrh nepodporil. A roky plynuli, pričom spravodlivosť bola zablokovaná a krivda dominovala. Samozrejme, nielen v jednej kauze. Obeťou tohto zvráteného vývoja sa stali (nielen) Ján Kuciak a jeho snúbenica. Boli podobne mladí ako Róbert Remiáš. Za vytrvalé úsilie o pravdu zaplatili rovnakú, najvyššiu cenu…
Ďalšiemu pozitívnemu posunu v Remiášovom prípade pomohlo publicisticko-spoločenské vzopätie. Do slovenských kín prišiel v marci 2017 film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Únos. Zaznamenal mimoriadne veľkú návštevnosť. Podpora verejnosti zrušeniu Mečiarových amnestií dosiahla 63 percent. Robert Fico reaguje na verejnú mienku. A nielen on. Vtedajšia koalícia si osvojila nový, vyvážený návrh ústavného právnika a poslanca Petra Kresáka. O mesiac, 5. apríla 2017, NR SR Mečiarove amnestie zrušila. Toto uznesenie potvrdil Ústavný súd SR, plnoprávnosť ďalšieho súdneho konania na vnútroštátnej úrovni potvrdil aj Európsky súdny dvor v Luxemburgu.
Vražde predchádzal zločin zavlečenia syna prezidenta Michala Kováča do zahraničia v roku 1995. Pred súdom je obvinený bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa a ďalších 12 osôb. Pýtam sa spolu s mnohými kompetentných, kedy dôjde k naplneniu účinnej spravodlivosti na Okresnom súde Bratislava III. Kde sú jeho výsledky po rokoch plynúcich od tohto zločinu s účasťou štátnych orgánov Slovenskej republiky? Záleží na tom procesne kompetentným?
Už 26 rokov pri Remiášovom kríži (autor František Guldan) v Karlovej Vsi aj vďaka vytrvalcom, ako sú Ľuba Lesná, Ján Budaj, Ivan Šimko a ďalší, sa na spomienkovej panychíde stretávajú ministri, poslanci, médiá, verejnosť. Dlhé roky tu však nebol nikto z tretej zložky štátnej moci – zo súdnictva či z prokuratúry. Sú natoľko vyťažení, nezávislí či „nad vecou“? Štátnou mocou objednaná vražda je vec verejná a veľmi vážna. Pre potrebné, ba nevyhnutné morálne a pracovné vzopätie v našom súdnictve by sa v tomto krvavom príbehu zlyhania Slovenskej republiky mali v rámci svojej zodpovednosti viac ozývať a na procesne kompetentných sudcov a prokurátorský dozor apelovať prezidentka republiky, generálny prokurátor a predseda súdnej rady.
Dožije sa ubolená a slabnúca matka zavraždeného syna akej-takej spravodlivosti v našom štáte? Sme krajinou, kde vďaka dlhodobo laxnému prístupu nositeľov moci k spravodlivosti veľa vrahov a objednávateľov zločinov si užíva slobodu, kým nevinné obete ležia v hroboch. Slušnosť v živote je málo, nestačí. Slušnosť bez spravodlivosti je len spoločenským divadlom. Národ a občania urgentne potrebujú účinnú spravodlivosť a spoľahlivý právny štát. Zákonné a bezodkladné ukončenie Remiášovho príbehu je pre tento cieľ rozhodujúcou úlohou a dôležitým testom.
By Ján Figel, the former European Commissioner for Innovation, Research, Culture, Education and Youth between 2004 and 2009. After this, he served as the Minister of Transport and Deputy Prime Minister of Slovakia (2010-2012). During the Juncker Commission he was the European Union’s Special Envoy for Religious Freedom.
Change is an indication of the presence of life. In the past, winners were those that would survive changes. Today and in the future, winners are those shaping the necessary changes.
In 2010, I became a minister responsible for the largest economic assets controlled by the Slovak Government, that are also an important part of my country’s economy: transport, postal services, telecommunications, construction industry, regional development, tourism. After the global financial crises of 2008-09, everything was in turmoil, hit by economic decline and related socio-political problems.
Apart from legislative work, I was responsible for 15 state-owned companies, accounting for approximately 15% of Slovakia’s GDP. These all depended on swift and performant decisions. CARGO Railway Company, for example, was almost bankrupt. I remember I was holding months of long and intense talks with bankers over the future of the company. The company’s losses were enormous, reaching 600 million euros. Imminent collapse and bankruptcy threatened if aid was not provided urgently.
After two hard months of deliberations, banks expressed their trust into a large program of corporate and sectoral restructuring. We guaranteed that the costs and processes for this would be handled efficiently, that there would be sound economic policies and new commercial activities going forward, thereby however cutting down on employment and social benefits. This amounted to a significant cost reduction and the start of innovative modes of transportation.
At the time, I was severely attacked for this by the opposition and by trade unions. However, a transport company operating in the single market can not function as a social, care taking institution. Then this company, which was under my indirect responsibility, managed to turn its unbearable red numbers into black figures the next year. Profits reached 120 million euro and 122 million euro in 2012!
Contemporary challenges
This experience came to my mind when I looked into the challenges of P&O Ferries. Its financial situation is clearly not sustainable, due to heavy burdens caused by two years of COVID, and following the arrival of competitive forms of transport that have been around for a long time now – low-cost airline carriers and Eurotunnel. P&O Ferries has been suffering a 100 million pounds of losses last year.
Therefore, I am convinced that the thorough decisions taken by the company board and management, as well as its owner DP World, are both necessary and promising. They combine managerial innovation and social sensitivity. These changes, announced in mid-March, are part of DP World’s wider plan to support P&O Ferries, to deliver the best for customers across freight and tourism industries. As a result, the company will be able to invest into the future, for example through its purchase of new ships with a total value of £220M. New, more flexible crewing models should furthermore help the company to become resilient, competitive and sustainable.
As part of the process, P&O Ferries had to take the very difficult decision to provide 800 seafarers with immediate severance notice. This came urgently, without consultation, affecting the lives of many families. Usually, this is the most sensitive part of any private, public or state company’s turnaround. We all know it. To avoid that the majority of the jobs, amounting to 2,200 jobs, would be at risk, and to fairly compensate and help the minority, is unquestionably a more responsible course than to suffer bankruptcy and the demise of the whole of this old British company.
These changes will hopefully make P&O Ferries viable again. It is important for customers in the North and Irish Seas and for those crossing the Channel as well. Restructuring of traditional companies is never simple or easy. However, a responsible, balanced and timely company overhaul process is ultimately something that benefits the many.
Kresťanskí charizmatici tento rok oslavujú desiate jubileum od vstupu do slovenskej politiky. A aj keď za ten čas zaznamenali značný úspech v oblasti politickej moci, dedičstvom ich politického pôsobenia je tiež rozvrat kresťanskej a konzervatívnej časti politického spektra.
Bolo to po marcových voľbách v roku 2012, keď sa do parlamentu dostali prví kresťanskí kandidáti z charizmatických spoločenstiev. Bratislavský evanjelizátor a konvertita Branislav Škripek a žilinský učiteľ náboženstva Richard Vašečka zasadli do parlamentu vďaka hnutiu OĽaNO Igora Matoviča, ktorý tým v podstate zmenil tvár straníckej politiky na Slovensku a svoju pečať vtlačil aj charizmatikom. No k tomu sa ešte dostaneme.
2012 – 2016: Kresťania nepatria len do jednej strany
Pre charizmatikov boli počas ich prvého volebného obdobia charakteristické dve veci. Prvou bolo, že hodnotovo boli jasne ukotvení kresťansky a konzervatívne. Vašečka a Škripek (spolu s Erikou Jurínovou) v roku 2013 predložili návrh zákona, ktorý by obmedzoval potraty a za takéto zákony pravidelne hlasovali. Škripek prišiel s pomerne zaujímavou iniciatívou zákazu nahoty na verejnosti.
Druhou vecou, ktorá charakterizovala vtedajších charizmatikov, bola teória o tom, že nie je dobré viazať kresťanské hlasy len na jednu politickú stranu. Samozrejme, oni neboli prví, kto prišiel s takouto myšlienkou. Pokušenie šteklilo napríklad Ivana Šimka, ktorý chcel najskôr zmeniť KDH a potom ho nahradiť v podobe SDKÚ (vzor videl v nemeckej CDU), no charizmatikom sa podarilo spopularizovať ju natoľko, že sa jej chytili takmer všetky ostatné strany. Napokon nie je náhodou, že práve v tomto volebnom období sme sa dozvedeli, že Robert Fico je pobirmovaný a v rodine má rehoľné sestry.
Erika Jurínová, Branislav Škripek, Richard Vašečka a Martin Fecko. Foto: facebook.com/RichardVasecka
Výsledkom bolo, že kresťanov zrazu začal mať v strane každý. V Sme rodina to bol Milan Krajniak, v strane Sieť to bol Radoslav Procházka s Igorom Janckulíkom. O podporu kresťanov sa zrazu uchádzala aj ĽSNS.
Najmasívnejšie bolo tento prúd cítiť, samozrejme, v OĽaNO, kde sa k Vašečkovi zo žilinského spoločenstva Nový Jeruzalem pridal Marek Krajčí z bratislavskej platformy Kresťan v meste.
Zástupcom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina sa namiesto Branislava Škripeka, ktorý už v tom období sedel v europarlamente, stal Eduard Heger. Hlasy z východu priniesol Jozef Lukáč z Koinonie Jána Krstiteľa.
Skrátka, kresťanov mal v strane zrazu každý. A všetci títo kandidáti tvrdili, že to je tak dobre, lebo takto sa ich do parlamentu dostane viac ako len cez jednu stranu a skôr presadia kresťanské témy v politike. Ich úspechom bolo to, že dokázali vyzbierať hlasy svojich spoločenstiev, čo by síce na stranu a 5 percent nestačilo, ale prekrúžkovať sa dokázali hravo.
Preto si to, s čím pôvodne vyrukovali najmä charizmatici postupne osvojili aj ďalší.
Vedľajším negatívnym dôsledkom bolo, že v roku 2016 sa KDH (samozrejme aj kvôli problémom vo vnútri strany) po prvýkrát v histórii nedostalo do parlamentu. No proklamovaní kresťania zrazu sedeli takmer vo všetkých poslaneckých kluboch.
2016 – 2020: Delenie na ultras a umiernených
Po voľbách v roku 2016 dostáva pôsobenie charizmatikov v politike prvé hodnotové trhliny.
Bol to totiž ich politický prvolezec Branislav Škripek, jeden zo zakladateľov Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, kto priniesol do verejnej diskusie naratív o delení konzervatívcov na extrémnych či ultras a umiernených.
Škripek túto rétoriku použil v roku 2017 v rozhovore pre Denník N, kde svoju „umiernenosť“ doložil tým, že zákaz potratov (podobne ako Joe Biden) nazval „vnucovanie môjho kresťanského názoru“.
Škripek v tom rozhovore okrem šírenia liberálnej propagandy o potratovej turistike zadefinoval kresťanov, ktorí sa pridŕžajú náuky cirkvi ako „ultras“ a voči ktorým stoja umiernení kresťania ako je on.
Ťažko povedať, čo stálo za Škripekovou zmenou postoja v kultúrno-etických témach, výsledkom však bolo vajatanie v oblastiach, kde by mali konzervatívci a kresťania zastávať jasné postoje a z toho vychádzajúca politická nemohúcnosť.
Na snímke Eduard Heger (OĽaNO – NOVA) skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze NR SR 23. marca 2016 v Bratislave. Foto: TASR/Pavel Neubauer
Tá vyvrcholila na jar v roku 2018, keď nejednoznačnosť nových kresťanských politikov využil Marian Kotleba a jeho poslanci z ĽSNS, ktorí predložili vlastný návrh protipotratového zákona.
Vznikol chaos, obviňovanie a vyviňovanie. No tento návrh priniesol najmä zásadný predel v kresťansko-konzervatívnej politike na Slovensku. Jeho dôsledkom je, že medzi kresťanov a konzervatívcov vniesol extrémistický prvok, s ktorým sa mnohí nevedia dodnes vysporiadať.
Navyše z potratového zákona sa naraz stali preteky, v ktorých sa súťaží o to, kto ho v akej forme predloží, čo sčasti degradovalo diskusiu o ochrane života na politickú hru.
A tak sa stalo, že najväčšie verejné podujatia v krajine, keďže na pochody za život v Košiciach a Bratislave prišlo viac ako 80-tisíc ľudí, konzervatívci nedokázali využiť.
A aj keď Škripek neskôr z vrcholovej politiky vypadol, oba charizmatické naratívy, teda potreba konzervatívcov v rôznych stranách a ich delenie na ultras a umiernených sa pred voľbami v roku 2020 ešte posilnili.
Najviditeľnejšie boli oba tieto naratívy prítomné v strane Za ľudí s Jurajom Šeligom (ktorý ešte viac spropagoval naratív o delení konzervatívcov na umiernených a extrémnych), Janou Žitňanskou či Veronikou Remišovou. Kresťanské krídlo však pomocou Lukáča a zopár ďalších ľudí posilnilo pred voľbami aj hnutie Sme rodina.
No a Matovič to už cez tlačovku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie a „omilostením“ Richarda Vašečku, ktorý si medzičasom na rok odskočil do KDH a potom založil Kresťanskú úniu, otvorene hral na kresťanskú kartu.
2020 – 2022: Bublina spľasla
A potom sa stalo presne to, po čom všetci títo ľudia volali.
Po voľbách v roku 2020 sa proklamovaní kresťania skutočne objavili v parlamente v hojnom počte. Zloženie Národnej rady SR malo byť najkonzervatívnejšie v histórii. Charizmatici navyše získali aj posty ministra financií a zdravotníctva.
Očakávania boli veľké. Sociológ Michal Vašečka sa ešte pred tým, ako by noví poslanci zasadli do lavíc, vyjadril, že sprísnenie interrupčnej legislatívy považuje prakticky za schválené. Liberáli následne šírili strach, niektorí aj urážlivé posmešky.
A aby toho nebolo málo, o rok neskôr sa kresťanský kandidát Edo Heger, ako ho všetci ľudia z kresťanských spoločenstiev volajú, stal premiérom. Kresťanskí politici tak za deväť rokov dosiahli všetko, po čom túžili.
A bublina spľasla.
Kresťanom v „najkonzervatívnejšom“ parlamente v histórii a s kresťanským premiérom sa totiž okrem zrovnoprávnenia cirkevného a štátneho školstva nepodarilo presadiť nič. Naopak, neustále sú vo vleku liberálnych politikov.
Jasne sa to ukázalo najmä v dvoch prípadoch. Prvým bolo hlasovanie o návrhu zákona na pomoc tehotným ženám z pera poslancov okolo Anny Záborskej, z ktorého liberálni poslanci spravili nechutné divadlo, ktoré vyvrcholilo tým, že sa Záborskej museli zastávať dokonca poslanci z opozície.
Foto: Facebook/Lamačské chvály
Kresťanskí politici mali pritom v rukách všetky politické karty na to, aby tento zákon presadili a to dehonestujúce divadlo zastavili. Oni však nedokázali urobiť nič. Neukázali svoju údajnú silu v parlamente, nevyužili autoritu premiérskeho úradu, nedokázali čeliť mediálnemu tlaku. To isté sa opakovalo aj pri poslankyni Kataríne Hatrákovej a voľbe detskej ombudsmanky. Kvôli okrajovému a neveľmi dôležitému postu sa zrazu odohral zápas, kde proti Hatrákovej ako extrémistke vystupovali aj ľudia, ktorým nevadila na kandidátke či v klube.
Druhým príkladom sú pandemické opatrenia. Ani údajne najkonzervatívnejší parlament v histórii a vláda na čele s praktizujúcim katolíkom nedokázali urobiť nič proti tomu, aby boli kostoly zaradené do tej istej kategórie ako reštaurácie či fitnescentrá. Preto sme tu mali jedno z najdlhších obmedzení verejného slúženia bohoslužieb na svete.
Premiérovi, ktorý sa do parlamentu dostal ako kresťanský kandidát katolíckeho spoločenstva, museli otvorené listy kvôli neudržateľnej situácii v oblasti obmedzovania náboženskej slobody písať katolícki biskupi aj predstavitelia ďalších náboženských skupín. A to nie raz, ale niekoľkokrát.
Heger si však kritiku za obmedzovanie náboženskej slobody ani náznakom nepripustil. A čo je príznačné, mlčia aj charizmatické spoločenstvá, ich lídri a kňazi, ktorí im pomohli do parlamentu.
No problém charizmatikov nespočíva len v neschopnosti politicky presadiť svoju agendu. Ešte väčším problémom je, že svojím správaním a rétorikou pomáhajú zatvárať takzvané Overtonovo okno na konzervatívnej strane a zároveň nedokážu spraviť nič, čo by zabraňovalo jeho roztváraniu na strane progresívcov.
Inak povedané, nedokážu rozšíriť oblasť konzervatívnych myšlienok, ktoré by boli akceptované vo verejnom diskurze a svojou rétorikou sami posielajú časť konzervatívcov mimo verejného diskurzu.
Práve o tom je zaradenie bohoslužieb na úroveň reštaurácií. O tom je potupenie Anny Záborskej, pričom každý vie, že ten, kto by sa pokúsil ísť v jej šľapajach, bude verejne zničený.
Matovičov syndróm
Výsledkom desaťročného pôsobenia charizmatikov v politike je tak úspech v oblasti politickej moci, no zároveň slepou uličkou z pohľadu presadzovania kresťanských či konzervatívnych hodnôt v politike a spoločnosti.
Aby sme pochopili, prečo je to tak, musíme sa vrátiť do roku 2012, keď sa do parlamentu prvýkrát dostalo OĽaNO. Tento moment totiž znamenal zmenu klasickej straníckej politiky na akúsi reality show.
Odvtedy už nie je potrebné budovať regionálne štruktúry, pripravovať volebný program, mať jasné hodnotové ukotvenie či politické skúsenosti. Dôležitejší sa stal marketing. A to platí pre OĽaNO, ako aj pre charizmatikov.
Jasne to ukazuje rozhovor s Eduardom Hegerom z marca 2016, teda z obdobia, keď sa náš súčasný premiér dostal prvýkrát do parlamentu. Na otázku, aký program chce presadzovať, odpovedá, že nechce „viesť silácke reči“. Zaujímavé sú pritom aj jeho slová o tom, že do politiky vstúpil, lebo sa obáva pokračujúcej sekularizácie a chce ju zastaviť. Cez pandémiu pritom ukázal presný opak.
Niečo podobné ukazuje aj rozhovor s poslancom Marekom Šefčíkom, ktorý priznal, že na kandidátku OĽaNO sa dostal bez toho, aby predtým o politiku vôbec zakopol. Šefčík skrátka podobne ako mnohí (nielen) charizmatici uveril naivnej predstave, že sa cez noc môžu stať zo stredoškolských učiteľov, účtovníkov, lekárov či evanjelizátorov politikmi, ktorí zmenia Slovensko. Veľmi škaredo z tejto predstavy neskôr vytriezvel napríklad poslanec Jozef Bubnár.
A napokon to ukazuje aj ich iniciatíva Kresťan v politike, ktorá má vychovávať budúcich kresťanských politikov a kde sa to hemží marketérmi, ale nedá sa tam nájsť nikto, kto by viedol akúsi hodnotovú či programovú líniu.
Foto: Kresťanskí kandidáti/FB
Aby ste ma rozumeli správne, charizmatikom sa nedá uprieť úprimná chuť, snaha či presvedčenie. No je načase pochopiť, že na tvorenie politiky, ktorá by skutočne menila spoločnosť, nestačí len lepší marketing, ale najmä kompetentní ľudia a program.
Inak povedané, charizmatikov dobehlo, že nepoznajú kresťanskú a konzervatívnu politickú filozofiu, ani sociálnu náuku cirkvi. Dohnalo ich, že nemajú svoj program a nevedia, čo konkrétne chcú v politike dosiahnuť. Dostihlo ich, že sa im nechcelo budovať stranícke štruktúry, budovať si tímy ľudí a učiť sa politike.
Preto politicky nedokážu takmer nič pretlačiť. A preto sa ich program scvrkol na heslo: Som kresťan, voľte ma!
Výsledkom je, že nie oni pretvárajú politiku či spoločnosť, ale politika pretvára ich. No ako vraví evanjelium, ak soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia?
Predseda vlády Eduard Heger cestuje s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou a jej delegáciou do Kyjiva. Podľa niektorých je to reparát za neúčasť v stredoeurópskom premiérskom tíme (premiéri Českej republiky, Poľska a Slovinska 15. marca počas ostreľovania Kyjiva), podľa iných síce oneskorená a zvláštna, ale vhodná cesta. Slovensko tak môže Ukrajine i svetu vyslať dôležitý signál záujmu a podpory bilaterálne a európsky zároveň.
Preto už nie sú podstatné časové a formálne súvislosti cesty, ale jej obsah a posolstvo. Slovensko sa správa voči Ukrajine ako dobrý a spoľahlivý sused. Predovšetkým humanitárna odozva obyvateľstva našej spoločnosti je úctyhodná. Je jasnou a odzbrojujúcou odpoveďou aj na kritiku “zakótovaných” politikov z Bruselu v rokoch 2015 a 2016. K tomu treba prirátať materiálnu, zdravotnícku a vojenskú pomoc Ukrajine krvácajúcej pod brutálnou agresiou.
V balíku slovenskej podpory by pri premiérovej návšteve mali pribudnúť dve položky, o ktoré Ukrajina priamo žiada: jedna dvojstranná a druhá európska.
Slovenský obranný priemysel je schopný opravovať poškodenú vojenskú techniku, ktorú si už Ukrajina v zničených fabrikách opätovne sfunkčniť nemôže. Slovensko vzhľadom na technickú spôsobilosť a geografickú blízkosť môže relatívne rýchlo opravovať a vracať sfunkčnenú techniku obrancom Ukrajiny. Náklady v rámci celkovej miliardovej pomoci môže uhradiť Brusel. Do tohto rámca patrí aj ďalšia potrebná vojensko-obranná technika a spolupráca, o ktorej rozhoduje vláda Slovenskej republiky.
Ukrajina od prelomu rokov 2013/2014 doslova krváca pre svoje úsilie stať sa súčasťou Európskej únie. Nikto dnes netrpí za svoju národnú slobodu a integritu a za túžbu po spoločných európskych hodnotách tak ako Ukrajina. Svoj zápas o európsku budúcnosť Ukrajinci nazvali Revolúciou dôstojnosti. Dôstojnosť človeka je zdrojom našich základných a neodňateľných práv a povinností. Je zdrojom ľudskej rovnosti. Je prvou spomedzi hodnôt, na ktoré má s rešpektom pamätať Európske spoločenstvo.
Práve teraz, v najtemnejších hodinách osudového zápasu, keď sme svedkami vyvražďovania civilného obyvateľstva, brutálneho a bezohľadného ničenia krajiny, potrebujú obrancovia Ukrajiny počuť jasné, uisťujúce a povzbudzujúce postoje ostatnej Európy. Že Ukrajina znovu bude plnoprávnou súčasťou demokratickej a mierovej Európy. Slovensko ako dobrý priateľ a solidárny sused by preto malo na úrovni vlády a diplomacie, hlavne však ústami premiéra, opakovane navrhovať a podporovať čo najskoršie udelenie statusu kandidáta na členstvo v EÚ pre Ukrajinu.
K tomuto postoju by sa iste aktívne pridali ďalšie krajiny, zvlášť stredoeurópske. Najneskôr počas českého predsedníctva Rady EÚ, ktoré sa začína 1. júla, by sa tento návrh mal potvrdiť rozhodnutím Európskej rady.
Za predpokladu nastolenia mieru bude integračný proces Ukrajiny dlhoročný a bude spojený s rozsiahlou obnovou vojnou zničenej krajiny. Ale morálno-politický signál nespochybniteľnej, zrelej spolupatričnosti je potrebný teraz, bezodkladne. Tento status nemôže byť predmetom administratívneho, ekonomického či právneho posudzovania Komisiou. Je to politický postoj v čase smrteľného ohrozenia a zároveň zápasu o mier.
Únia nesmie byť len konzumentom mieru na európskom kontinente. EÚ musí byť aj tvorcom mieru. Slovensko je spoluzodpovedné za postoje a charakter Únie už 18 rokov. Je to čas zrelosti, maturitný vek. Pán premiér, nebojte sa hovoriť silným európskym hlasom!
