Ján Figeľ

Category: Nezaradené

  • Na dosiahnutie mieru je potrebný Schumanov, Marshallov plán 2.0

    Na dosiahnutie mieru je potrebný Schumanov, Marshallov plán 2.0

    Po viac ako dvoch rokoch od ruskej invázie a vojny na Ukrajine neustále rastú straty a miera devastácie.

    Washington/Bratislava 12. júla (TASR) – Tri vojny v Európe počas 20. storočia prerástli do tragických a dlhých globálnych konfliktov. Nebezpečenstvo podobnej eskalácie vo východnej Európe však stále existuje a rastie. Preto je dôležité pracovať na druhom Schumanovom pláne, napísal v komentári pre The Washington Times prvý slovenský eurokomisár Ján Figeľ.

    Po viac ako dvoch rokoch od ruskej invázie a vojny na Ukrajine neustále rastú straty a miera devastácie. Škody sú nevyčísliteľné, píše Figeľ s tým, že viac ako kedykoľvek predtým je počuť výzvy na komplexný, spravodlivý a udržateľný mier. Dodal, že rastie aj pravdepodobnosť veľkej vojny.

    “Ak nebudeme robiť nič alebo pokračovať v súčasnom vývoji, dostaneme sa do kontinuity so zlom 20. storočia,” napísal s odkazom na vojnu medzi Moskvou a Kyjevom, pričom Rusko označil za agresora, ktorý porušuje medzinárodné právo.

    Východisko pre súčasnú krízu vidí Figeľ v inšpirovaní sa bývalým francúzskym ministrom zahraničných vecí Robertom Schumanom. Ten v roku 1950 predostrel bojujúcim krajinám vrátane Nemecka a Talianska mierový plán. Dôležitú úlohu vtedy zohrali podľa bývalého eurokomisára aj západonemecký kancelár Konrad Adenauer, taliansky premiér Alcide De Gasperi a francúzsky diplomat Jean Monnet.

    Zdôraznil ich snahy o spravodlivé spoločenstvo rovných, ktoré vybuduje obnovu a prosperitu pre všetkých. Pôvodný Schumanov plán mal zamedziť vzniku novej vojny v zjednotenej Európe. Tento projekt sa stal pre zúčastnené krajiny realitou, ktorá existovala viac ako 70 rokov.

    V kontexte s vojnou na Ukrajine je však podľa Figeľa v súčasnosti potrebný podobný, no na súčasné podmienky prispôsobený plán na zastavenie vojny v Európe, ktorý by zároveň fungoval preventívne aj do budúcnosti.

    Poukázal na to, že spolupráca Moskvy a Washingtonu bola predpokladom a základom víťazstva nad nacizmom a fašizmom v Európe. Rovnako aj zánik komunizmu a pád železnej opony sa dosiahol nenásilnými prostriedkami vrátane dialógu medzi Západom a Východom, medzi Washingtonom a Moskvou.

    Podľa Figeľa je dôležité nadviazať dialóg medzi zástupcami Spojených štátov, Ruskej federácie a Európskej únie, ktorý vychádza z týchto historických udalostí a skúseností. “Zmena paradigmy môže nielen prekonať desaťročia konfrontácie, ale aj vytvoriť podmienky na nastolenie dlhodobého mieru v strednej a východnej Európe a Strednej Ázii,” myslí si prvý slovenský eurokomisár.

    Figeľ je presvedčený, že je potrebné spolupracovať na “Schumanovom a Marshallovom pláne 2.0 s podobne zmýšľajúcimi v Európe, USA a Ázii”. Treba však podľa neho prizvať všetkých aktérov na budovanie tejto iniciatívy a tiež je potrebné dbať aj na obnovu zničených území, najmä na Ukrajine, a navrhnúť systém stability a následnej prosperity. Takéto spoločenstvo môže podľa Figeľa vychádzať zo spoločného trhu s energiou, prírodnými zdrojmi, informačnými technológiami a duševným vlastníctvom.

    Na záver Figeľ naznačil, že takáto “spoločná bezpečnosť” by sa mala ponúknuť a zaručiť všetkým krajinám Severoatlantickej aliancie a bývalého Sovietskeho zväzu.

    https://www.teraz.sk/zahranicie/figelpre-dosiahnutie-mieru-je-potrebn/808378-clanok.html

  • Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky

    Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky

    Pred časom článok vydaný v Štandarde argumentoval, že naša politka potrebuje zmenu paradigmy. Predseda KDH Milan Majerský v ňom píše: „Potrebujeme zmenu paradigmy politického boja: chceme bojovať ZA riešenia dobré pre ľudí a spoločnosť, a nie PROTI zlým politikom a stranám.“

    Orientácia slovenskej politiky viac na program, na programové zhody a odlišnosti nás odvedie od dnešnej personifikácie a mocenskej polarity, ktoré našu situáciu charakterizujú. Ani svet, ani Slovensko nie sú čierno-biele. Nie sú tu dve skupiny ľudí – dobrí a zlí. Pomyselná morálna hranica ide cez svedomie každého človeka. Každá vládna moc potrebuje vyvažovanie a účinnú kontrolu. Ovocím takéhoto nastavenia verejnej moci je pluralita názorov a riešení. Pluralita je silou spoločnosti, nie slabosťou. Pluralita obohacuje a problémy nevytvára, ale rieši.

    V článku M. Majerského sa spomína aj moje meno v súvislosti s ústavným ukotvením definície, ochrany a podpory manželstva. Pred 10 rokmi som totiž ako líder KDH inicioval parlamentné rokovania a následne aj legislatívny návrh, ktorý podporilo rekordných 40 poslancov – spolupredkladateľov. KDH bolo v tom období podľa výsledkov volieb po 18 rokoch znovu v čele opozície. Vládnuci Smer-SD najprv rokovanie o ústavnom ukotvení ochrany manželstva odmietol.

    Keď sa však so záujmom o dohodu na ústavných zmenách v justícii prihlásil vtedajší premiér Robert Fico ako kandidát na prezidenta, KDH rokovanie s odvahou prijalo. Zároveň sme s rozvahou prizvali na účasť aj ďalšie strany vtedajšej Ľudovej platformy (SDKÚ-DS, Most-Híd), zapojili odborníkov a informovali verejnosť o rokovaniach o manželstve a súdnictve. Pre zjednodušenie, tú druhú tému mnohí nazývali “deharabinizácia”.

    Zmena Ústavy SR nebola ani o politickom kšefte, ani o príprave na spoločné vládnutie. Obidva legislatívne zámery malo KDH vo svojom programe. So Smerom-SD sa o dva roky spojili vo vládnej koalícii práve tí, ktorí od tejto ústavnej dohody s hlučnou kritikou KDH odskočili. Ak chce strana v menšinovom postavení politicky uspieť, musí mať odvahu, tvorivosť a vytrvalosť.

    Opozičné postavenie nemá byť dôvodom na rezignáciu na program a potreby ľudí. Novela ústavy slúži od 1. septembra 2014 ako posilnenie základu pre Slovensko, aby v našej krajine bolo viac solidarity, súdržnosti a spravodlivosti. Viac informácií o tejto ústavnej zmene vrátane relevantných dokumentov, možno nájsť v publikácii O ochrane manželstva v Ústave SR.

    KDH má v sebe hodnotový a programový základ, vďaka ktorému už opakovane pomohlo Slovensku zrealizovať svoje historické ciele a emancipačné túžby. V podstate boli tri: slobodný a demokratický právny štát, európska integrácia a bezpečnosť, a spravodlivé a rozvinuté Slovensko.

    Prvý bol zápas s komunizmom, ktorý bol nevyhnutným východiskom pre dnešnú slobodu a demokratický právny štát. Bol to zápas trvajúci desaťročia. Kresťanský a občiansky disent bol vytrvalý a nenásilný. Aj preto sme mali “nežnú” revolúciu. Po úvodnom vzopätí verejnosti a rýchlom rozpade VPN ako hlavnej sily Novembra, KDH svojimi ľuďmi (premiérom sa stal Ján Čarnogurský) a odhodlaním stabilizovalo a kultivovalo prvotné obdobie transformácie Slovenska a Československa na ceste k slobode a demokracii. 

    Druhým, zásadným zámerom bolo dosiahnuť európske a bezpečné Slovensko. KDH bolo prvou silou, ktorá ústami predsedu už vo februári 1990 postulovala cieľ “európskej stoličky a hviezdičky pre Slovensko”. Pre niektorých to bola ilúzia, pre iných provokácia. Dosiahnutie tohto cieľa spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom – teda s našimi susedmi – sa stalo pre hnutie kresťanských demokratov centrálnou úlohou.

    V čase rastúcej izolácie Slovenska za premiéra V. Mečiara sme sa úspešne integrovali do medzinárodných politických štruktúr EUCD, EDU a EPP. Kresťanskí demokrati nominovali v r. 1998 premiéra vlády širokej koalície M. Dzurindu, ktorá nás do EÚ a NATO úspešne doviedla. Bol som v tomto procese prítomný po celé obdobie ako hlavný vyjednávač pre vstup do Európskej únie.

    V novembri 2002 som ako vedúci delegácie slovenských poslancov predniesol prvý prejav na pôde Európskeho parlamentu za našu krajinu. Dva podpisy pod Prístupovou zmluvou do EÚ patria kresťanským demokratom – premiérovi M. Dzurindovi a mne. Následne som až do vstupu SR do EÚ  viedol skupinu slovenských poslancov – pozorovateľov v EP. Od 1. mája 2004 sa Slovenská republika stala členským štátom EÚ, a ja som sa stal členom Európskej komisie vedenej R. Prodim.

    Podobne som až do Pražského samitu NATO v novembri 2002 viedol prípravu na členstvo v Severoatlantickej aliancii ako spolupredseda  Výboru vlády PRENAME (PREparation for NAto MEmbership). Procesy, výsledky, podmienky a súvislosti sú aj pre budúce generácie autenticky zachytené v odborných publikáciách. Dôstojné a bezpečné postavenie Slovenska v Európe bolo dosiahnuté vďaka úsiliu občanov a spoločnosti, ale aj ich zodpovednej politickej reprezentácie. KDH, ako aj hlavná sila SDK po dlhé roky zohrávali v týchto procesoch kľúčovú, historickú úlohu. 

    Naša vízia má od začiatku aj tretí rozmer. Je to cieľ spravodlivého a rozvinutého Slovenska. Spravodlivosť je základom pokoja a zdrojom pokoja. Prázdne heslá, moc odtrhnutá od pravdy, kriminalizácia oponentov, kovbojské praktiky ani marketing spravodlivosť neprinášajú.

    Opakované výzvy na slušnosť po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v r. 2018 nepriniesli potrebné dlhodobé kvalitatívne zmeny. Slušnosť je málo, je to nízky cieľ. Slušnosť sa dá aj zahrať, môže byť maskou. No spravodlivosť je veľmi vážny a šľachetný cieľ. Lebo čo je spravodlivé, je aj slušné. Spravodlivosť má byť východiskom, cieľom a kritériom politiky, podobne ako dôstojnosť človeka. A to spravodlivosť pre všetkých a pre každého – pre poctivých, obyčajných ľudí i pre vrahov a zločincov. 

    Tam, kde je účinná spravodlivosť, fungujúci právny štát a kvalifikovaná, slúžiaca verejná správa, tam je logicky prítomný aj všestranný rozvoj, ktorý Slovensko tak očakáva – na celoštátnej, regionálnej i miestnej úrovni. Aby sa u nás dobre žilo, oplatilo pracovať, podnikať, investovať. Aby verejné zdravie a kvalitné vzdelanie boli dostupné pre všetkých. Vzhľadom na stav rezortov a sektorových politík prejavuje veľká časť spoločnosti nespokojnosť, výhrady a sklamanie. A to považujem za aktuálnu výzvu pre skúsené hnutie Novembra ’89, aby sa s plnou vážnosťou a zodpovednosťou pokúsilo ponúknuť vedenie a cestu pre spravodlivé a rozvinuté Slovensko.

    Dňa 16. marca 2024 sa KDH schádza v Žiline na svojom sneme, ktorý je štatutárnym zhromaždením delegátov s právom voliť predsedu a vedenie, a prijať rozsiahlu novelu Stanov. Tridsaťštyri rokov presahuje tzv. Kristove roky. Je to vek pre potvrdenie zrelosti. Zrelosť slovenských parlamentných strán je nevyhnutným predpokladom pre zrelosť slovenskej politiky.

    Vzhľadom na vývoj v Európe a jej okolí, na vojnu na Ukrajine a na stav našich vecí verejných, Slovensko potrebuje alternatívu rozumnej a zodpovednej politiky. Je to alternatíva voči súčasnej moci i voči nastupujúcemu progresivizmu. Bez KDH takáto alternatíva nevznikne. A či vznikne, to závisí od odhodlania a od vedenia, ktoré vzíde z blížiaceho sa snemu KDH.

    Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie. 

    https://standard.sk/596634/slovensko-potrebuje-alternativu-rozumnej-a-zodpovednej-politiky

  • Mečiarove amnestie by mali zrušiť priamo občania. V referende o ústavnom zákone

    Kedy, ak nie teraz, sa má najvyššia ústavná inštitúcia štátu obrátiť na občanov pri prelomovej otázke korekcie a potvrdenia Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu?

    Smrť prezidenta Michala Kováča, úspešný film Únos, vyhlásenia expertov a osobností a občianska petícia naštartovali spoločenský pohyb a tlak na zrušenie Mečiarových amnestií, ktorý prináša novú nádej. Protagonisti i doterajší oponenti sa zjednotili pri postoji za ich zrušenie. Výrazný spor a pochybnosti však vyvoláva spôsob, akým sa to má stať.

    Novelizácia ústavy a povinné odoslanie uznesenia o zrušení Mečiarových amnestií na ďalšie posudzovanie pred Ústavný súd (pri jeho súčasnom zložení a zároveň personálnej neúplnosti), niektoré nesystémové články vládneho návrhu, zrýchlené legislatívne konanie a politické náhlenie po desaťročiach odmietania i ďalšie okolnosti však vyvolávajú nielen oprávnené otázniky o skutočnom zámere niektorých navrhovateľov, ale aj o scenároch následného vývoja.

    Špekuláciám sa dá predísť. Existuje cesta k zrušeniu amnestií bez spochybňovania suverenity ústavodarnej moci Národnej rady, bez zbytočného medzičlánku a bez právnej neistoty. Tou cestou je schválenie ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií spolu s uznesením parlamentu o vyhlásení referenda a jeho následné platné uskutočnenie. Podľa čl. 2 Ústavy SR „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“. Podľa čl. 93 ods. 2 „referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu“. (Okrem vstupu do alebo vystúpenia zo štátneho zväzku, keď je referendum povinné.)

    Nastolenie účinnej spravodlivosti a potvrdenie Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu je jednou z najdôležitejších výziev súčasnosti. Vytvorenie podmienok na to, aby tak urobil najvyšší, nespochybniteľný suverén – občania Slovenskej republiky –, je v záujme celej spoločnosti a ústavných orgánov štátu.

    Vzhľadom na protichodnosť a sčasti aj účelovosť postojov niektorých parlamentných subjektov a na právnicko-politické manévre, ktoré pri tomto návrhu prebiehajú, sa ponúkajú otázky:

    1. Kedy, ak nie teraz, sa má najvyššia ústavná inštitúcia štátu obrátiť na občanov pri prelomovej otázke korekcie a potvrdenia Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu nielen vo vzťahu k minulosti, ale hlavne smerom do budúcnosti?

    2. Kto iný než občania republiky ako nositelia všetkej moci sa môže záväznejšie vyjadriť a nespochybniteľnejšie rozhodnúť o tejto dôležitej otázke verejného záujmu?

    3. Ako inak než ústavne definovanou a zákonne zrealizovanou formou sa má v tejto záležitosti transparentne a dôveryhodne rozhodnúť?

    Riziko nedostatočnej účasti občanov na ratifikačnom referende považujem za menšie a prijateľnejšie ako všetky riziká vládneho návrhu a špekulatívnych kompromisov. Ak tento postup zrušenie Mečiarových amnestií neprinesie, spoločenská skepsa voči politike nevzrastie natoľko ako v prípade zlyhania ústavných orgánov. Zodpovednosť za vývoj nesie tak či tak celá spoločnosť. Charakter štátu, kvalita demokracie a zameranie politiky sú v rukách občanov, v dobrom aj v zlom. Referendum o zrušení Mečiarových amnestií bude však výnimočným rozhodovaním, na prospech demokracie, odvahy a angažovanosti predovšetkým novej generácie. Náklady späté s ratifikačným referendom budú investíciou do živého vedomia a svedomia spoločnosti. Budú investíciou na posilnenie priamej demokracie a do celospoločenského odmietania beztrestnosti a zneužívania politickej moci.

    Referendum môže byť historickým zlomom v prospech lepšej perspektívy Slovenska tak, ako ním boli voľby v roku 1998, ktoré prišli po štátnych zločinoch a mocenských, protiústavných manipuláciách vrátane zmareného referenda o priamej voľbe prezidenta. Z ovocia tohto občianskeho a politického vzopätia vzišlo nielen naše aktuálne medzinárodné ukotvenie, ale aj demokraticky zrelšie a silnejšie Slovensko. Nádej na úspech oprávnene vzbudzuje aj konsenzus parlamentných strán podporujúcich zrušenie amnestií. Politická zhoda na tom, že Mečiarove amnestie treba zrušiť, sa totiž môže účinne preniesť do podpory v kampani, ako to bolo pri úspešnom referende o vstupe do Európskej únie v roku 2003.

    Ratifikačné hlasovanie občanov o kľúčovom ústavnom zákone parlamentu posilní v ľuďoch vedomie vlastníctva demokracie a základných práv a vplyvu na verejnú moc a spravodlivosť v štáte. A práve to dnes naša krajina veľmi potrebuje.

    Ján Figeľ

    Článok nájdete aj na dennikn.sk

    Čítajte aj na teraz.sk

  • Ján Figeľ o amnestiách: Ľudia si zaslúžia spravodlivosť – slušní aj zločinci

    V súčasnej Európe je len jedna krajina, kde vládna moc amnestovala samu seba. Toto bola a je domáca i medzinárodná hanba. Lebo morálny a právny suterén zapácha aj po 20 rokoch.

    ľudia si zaslúžia spravodlivosť – slušní, aj zločinci. Pretože spravodlivý štát prináša perspektívu pokoja, rozvoja a prosperity; a trestá zločiny. V štáte bez spravodlivosti sa šíri zneužívanie moci, prehlbujú sa problémy, rastie chudoba, nespokojnosť, extrémizmus a exodus ľudí do zahraničia. V demokratickej spoločnosti a v právnom štáte sú na presadzovanie vlády zákona efektívne nástroje a zodpovedné uplatňovanie moci. U nás sa, žiaľ, v poslednom desaťročí upevňoval skôr právnický štát. A to je veľký rozdiel!

    „Krv nevinného volá po spravodlivosti!“

    V príbehu zavlečenia syna prezidenta a úkladnej vraždy Róberta Remiáša ide o akty štátneho teroru. Dopustili sa ich nie moslimskí džihádisti či migranti, ale nositelia slovenskej štátnej moci v rokoch 1995 – 1996. A každý, kto pritom argumentuje princípom retroaktivity, je proti uplatneniu spravodlivosti, lebo v tomto príbehu argument neprípustnosti retroaktivity znamená zakrývanie zločinov, zatváranie dverí pred účinnou spravodlivosťou. A krv nevinného volá po spravodlivosti! Nezomrel náhodou – zomrel tragicky a úkladne, na objednávku štátnej moci.

    Povojnový Norimberský tribunál, odsúdenie komunistickej prokurátorky v ČR za zločiny proti ľudskosti pri totalitných monsterprocesoch či vykonávateľov popráv občanov pri úteku cez Berlínsky múr v bývalej NDR potvrdzujú, že moderný demokratický štát sa vie pri zločinoch vyrovnať právnou cestou aj s témou retroaktivity. Je to predovšetkým otázka vôle suveréna, ktorým sú občania, respektíve ich zástupcovia ako ústavodarný orgán. Štát nemôže pod zásterkou žiadnych štátnych záujmov kryť potláčanie ľudského práva. Lebo bezpečnosť a ochrana základných práv vlastných občanov – to je primárny národnoštátny záujem a zodpovednosť. Amnestie prijaté vládou premiéra Mečiara v marci a v júli 1998 neboli v súlade s pozitívnym poslaním práva! Cieľom toho rozhodnutia bolo umlčať spravodlivosť, zviazať jej ruky. Je to bezprávie Slovenskej republiky na vlastných občanoch v záujme „istotných“, teda zločincov alebo pravdepodobných páchateľov zločinov, keďže súd pre amnestie nemohol potvrdiť zákonne vyšetrené a dokázané skutky príslušníkov SIS a PZ SR.

    Odmietanie zrušenia Mečiarových amnestií nás neposúva dopredu, ale naopak – brzdí a oslabuje. Je dôležité, aby pre dnešných a budúcich nositeľov štátnej moci bolo potvrdené, že ani premiér, ani prezident nie sú nad Ústavou a nad zákonmi. Nikto nie je v právnom štáte nad zákonmi. Štátny orgán môže konať len podľa zákona a v medziach Ústavy. A zákonnosť je vymožiteľná a vymáhaná neselektívne. Je rozhodujúce, aby moc slúžila podľa pravdy a práva, nie proti pravde a proti právu.

    Často si spomínam na slová Silva Krčméryho, keď pred komunistickým súdom v r. 1954 povedal: „Vy máte moc, ale my máme pravdu“. Sila postojov väzňov svedomia a svedectvo statočných ľudí, ktorí sa ani pri konflikte s totalitnou mocou nebáli a nevzdávali, nás povzbudzujú. Keď bol Anton Tunega spolu so spoločníkmi z Bielej légie v r. 1951 popravený, mal 25 rokov. Keď môj strýko Ján Figeľ bol v r. 1953 zlikvidovaný Štátnou bezpečnosťou, mal 25 rokov. Keď bol Róbert Remiáš úkladne zavraždený v r. 1996 v súvislosti so zločinom zavlečenia, mal 25 rokov. Boli to mladí ľudia v rozbehu života… Zabudnúť na zabitého znamená druhýkrát ho zabiť. Nesmieme zabúdať na obete zápasu o slobodu a demokraciu. Nemáme tieto vymoženosti zadarmo, stáli veľa obetí. A nikdy nebudú samozrejmosťou. Spravodlivosť je dôležitá viac pre budúcnosť, než pre minulosť. Zabitým už nepomôžeme, ale pre žijúcich, pre mladých a budúce generácie je spravodlivosť rozhodujúca ako kyslík na dýchanie.

    Jedni zločiny páchajú, druhí s nimi kolaborujú, ďalší sú pozorovateľmi. Zodpovední zločinom a krivdám oponujú a odporujú. A iní bez záujmu alebo s obavami prechádzajú okolo. Každý si môže položiť otázku o svojom mieste, o svojej úlohe pri tomto zápase a príbehoch – vtedy, aj dnes. Ľahostajnosť a strach sú súrodencami zla. Spoločnosť, kde je veľa ľahostajnosti a strachu, sa dá ľahko ovládať. Taká krajina bude mať predražené nielen diaľnice, tendre a verejné obstarávania, ale aj náklady na verejnú správu a na celkový rozvoj. Namiesto pravdy v nej dominuje propaganda, namiesto spravodlivosti ideológia, namiesto slobody závislosť od moci. Šíri sa v nej korupcia, upadá školstvo, chorľavie zdravotníctvo. Neoprávnené výhody a istoty beztrestnosti v nej nadobúdajú ľudia blízki vládnucej moci.

    Aj keď je dnes hodnotová politika v menšine, som presvedčený, že nakoniec pravda a spravodlivosť zvíťazia. Ak sa nenájde kvalifikovaná parlamentná väčšina, ktorá ústavným zákonom Mečiarove amnestie zruší, nájde sa a ozve sa občianska väčšina, väčšina slušných, ktorá to tak nenechá. Lebo na spravodlivosti záleží! Nemôžeme nekonať a nemôžeme mlčať vo vlastnom, osobnom záujme. Toto rozhodovanie je totiž viac o budúcnosti než o minulosti Slovenska. Chlieb tým lacnejší nebude, ale spravodlivosti bude viac! A kde je spravodlivosť, tam rastie aj skutočná prosperita.

    Zrušiť Mečiarove amnestie bude pre Slovensko akoby po dlhých rokoch uvoľniť zovreté pľúca a zhlboka sa nadýchnuť pravdy a novej nádeje. Pomôže to posunúť pravdu viac do stredu vzťahov ako svetlo, ako kritérium a cieľ politiky. Lebo pravda je vždy ozdravujúca – oslobodzuje, a je základom spravodlivosti a dôstojného života.

    Dámy poslankyne a páni poslanci, máte znovu kľúč v rukách – otvorte dvere pre pravdu a spravodlivosť! Ten zapáchajúci suterén treba vyčistiť, aby sa v slovenskom dome dalo dobre dýchať a slušne žiť.

    Ján Figeľ

    Predseda Nadácie Antona Tunegu

    Marec 2017

    Tento text nájdete aj na .tyzden.sk

    Podporiť ho môžete na vybrali.sme.sk

  • Orbán rokoval s Figeľom o ochrane prenasledovaných kresťanov

    Maďarský premiér zdôraznil, že jeho krajina podporuje tieto snahy.

    BUDAPEŠŤ. Otázka intenzívnejšieho zosúladenia ochrany prenasledovaných kresťanov bola hlavnou témou pondelkovej budapeštianskej schôdzky osobitného vyslanca EÚ pre otázky náboženských slobôd a vyznania vo svete Jána Figeľa s predsedom maďarskej vlády Viktorom Orbánom.

    Podľa agentúry MTI maďarský premiér zdôraznil, že jeho krajina podporuje tieto snahy a je pripravená poskytnúť osobitnému vyslancovi pomoc v jeho práci.

    Figeľ informoval Orbána o výsledkoch nedávnej návštevy Iraku. Na rokovaní sa zúčastnil aj maďarský minister pre ľudské zdroje Zoltán Balog, píše MTI.

    Článok nájdete na svet.sme.sk

  • Lepšie, ľudskejšie storočie je našou morálnou povinnosťou

    PÍŠE JÁN FIGEĽ

    Máme za sebou storočie genocíd. Skončilo sa, alebo bude pokračovať? Ak chceme zdieľať pokojnejšie a lepšie časy, musíme zabrániť opakujúcej sa tendencii návratu neľudskosti.

    Človek sa rodí ako bytosť obdarená dôstojnosťou a slobodou. Sloboda, osobitne sloboda myslenia, svedomia, náboženstva a presvedčenia nie je daná štátom. Štát ju má rešpektovať, garantovať a rozvíjať.

    Táto sloboda v súčasnosti nie je vo svete samozrejmou realitou, ani širokým víťazným medzinárodným trendom. Práve naopak, tendencia je negatívna. Táto základná hodnota je v dnes vážne obmedzovaná alebo atakovaná vo väčšine štátov sveta, reprezentujúcich 74 percent celkovej populácie (Pew Research Center Study, 2014).

    Deň spomienky na obete holocaustu tiež pripomína historickú ťažkú, často krvavú cestu od otroctva, hlbokého spoločenského rozdelenia, sektárskej nenávisti a násilného utláčania k slobodným, pluralitným a tolerantným spoločnostiam, ktoré rešpektujú vládu zákona, základné ľudské práva a univerzálne hodnoty.

    Početní diktátori, autokratické režimy a násilné skupiny usilujú o opak. Holocaust bol výrazom rozsiahleho zlyhania ľudskosti – od vykonávateľov nacistického zámeru totálnej likvidácie Židov v Európe a ostatných nevinných, nepohodlných skupín obyvateľov, cez napomáhačov a obhajcov zločinov až po ľahostajných pozorovateľov.

    Sloboda aj pre ateistov

    Vyše 84 percent svetovej populácie vyjadruje svoju príslušnosť k náboženstvu (ten istý zdroj). Ale sloboda náboženstva alebo viery nie sa netýka iba nich.

    Je pre všetkých, keďže pokrýva ateistov, agnostikov, každého. Právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva alebo presvedčenia sa viaže na slobodu prejavu, zhromažďovania a na ďalšie dôležité občianske a politické práva.

    Je lakmusovým testom všetkých ľudských práv. Pretože kde niet náboženskej slobody, tam chýbajú aj ďalšie občianske slobody. Kultúra ľudskej dôstojnosti sa nedá vytvárať bez náboženskej slobody.

     Zápas proti totalite v rámci Československa začal kulminovať po Bratislavskom Veľkom piatku 1988, kedy pokojná modlitbová, sviečková manifestácia za náboženské a občianske práva bola brutálne potlačená policajnými silami. Ale následný trend vývoja smerom k Nežnej revolúcii v novembri 1989 bol nezastaviteľný. Viac na sme.sk
  • Ján Figeľ: Holokaust a storočie genocíd

    Ján Figeľ: Holokaust a storočie genocíd

    Ľahostajnosť, nevedomosť a strach sú spojencami zla

    Človek sa rodí ako bytosť obdarená dôstojnosťou a slobodou. Sloboda, osobitne sloboda myslenia, svedomia, náboženstva a presvedčenia nie je daná štátom. Štát ju má rešpektovať, garantovať a rozvíjať. Táto sloboda v súčasnosti nie je vo svete samozrejmou realitou, ani širokým víťazným medzinárodným trendom. Práve naopak, tendencia je negatívna. Táto základná hodnota je v dnes vážne obmedzovaná alebo atakovaná vo väčšine štátov sveta, reprezentujúcich 74 % celkovej populácie (Pew Research Center Study, 2014). Deň spomienky na obete holokaustu tiež pripomína historickú, ťažkú, často krvavú cestu od otroctva, hlbokého spoločenského rozdelenia, sektárskej nenávisti a násilného utláčania k slobodným, pluralitným a tolerantným spoločnostiam, ktoré rešpektujú vládu zákona, základné ľudské práva a univerzálne hodnoty. Početní diktátori, autokratické režimy a násilné skupiny usilujú o opak. Holocaust bol výrazom rozsiahleho zlyhania ľudskosti – od vykonávateľov nacistického zámeru totálnej likvidácie Židov v Európe a ostatných nevinných, nepohodlných skupín obyvateľov, cez napomáhačov a obhajcov zločinov až po ľahostajných pozorovateľov.

    Vyše 84 % svetovej populácie vyjadruje svoju príslušnosť k náboženstvu (tamtiež). Ale sloboda náboženstva alebo viery nie je iba o nich. Je pre všetkých, keďže pokrýva ateistov, agnostikov, každého. Právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva alebo presvedčenia sa viaže na slobodu prejavu, zhromažďovania a na ďalšie dôležité občianske a politické práva. Je lakmusovým testom všetkých ľudských práv. Pretože kde niet náboženskej slobody, tam chýbajú aj ďalšie občianske slobody. Kultúra ľudskej dôstojnosti sa nedá vytvárať bez náboženskej slobody. Zápas proti totalite v rámci Československa začal kulminovať po Bratislavskom Veľkom piatku 1988, kedy pokojná modlitbová, sviečková manifestácia za náboženské a občianske práva bola brutálne potlačená policajnými silami. Ale následný trend vývoja smerom k Nežnej revolúcii v novembri 1989 bol nezastaviteľný.

    Sloboda nie je bezúčelová a neprežije bez zdieľanej zodpovednosti. Preto požiadavka na viac náboženskej slobody sa podľa mňa implicitne viaže na aktívnu angažovanosť náboženských predstavených a komunít pre mier, spravodlivosť, ľudskú spolupatričnosť a solidaritu. V 21. storočí je to veľmi potrebné. Od systematickej likvidácie 1,5 milióna Arménov v rámci Osmanskej ríše, čo predstavovalo prvú uznanú genocídu 20. storočia, prešlo ľudstvo podobnými horormi na náboženskej, etnickej, národnej alebo rasovej báze v mnohých častiach sveta – v nacistickom holokauste a sovietskych gulagoch a masových hroboch, v Libanone, Kambodži, Rwande, Bosne…  Sľub „Nikdy viac!“ z Norimberského tribunálu r. 1946 bol porušovaný opakovane, znova a znova. Príliš často sme opustili záväzok zabrániť genocíde alebo neľudskému zaobchádzaniu. Fakticky, opustili sme ľudí v núdzi, prenasledovaných pre náboženstvo, presvedčenie, rasu, etnický pôvod – ich ľudskú identitu.

    Súčasné systematické vraždenie, mučenie, zotročovanie, únosy, znásilňovanie a prenasledovanie príslušníkov náboženských a etnických menšín na územiach ovládaných ISIS reprezentuje práve tento typ najväčšieho zločinu – genocídu. Tento postoj bol silne vyjadrený parlamentnými orgánmi Rady Európy, EÚ, USA, Veľkej Británie a Austrálie a ďalších inštitúcií alebo organizácií. Preto je aktuálnou a alarmujúcou otázka: Bude storočie genocíd pokračovať alebo sa skončí? Ktoré skupiny a územia budú likvidované po kresťanoch, jezídoch, šiítskych moslimoch a iných komunitách v Iraku a Sýrii? Odpoveď na danú otázku je pre budúcnosť kľúčovo dôležitá a odhodlanie pre zmenu vývoja je rozhodujúce. Lepšie, ľudskejšie storočie je našou morálnou povinnosťou! Ak chceme zdieľať pokojnejšie a lepšie časy, musíme zabrániť opakujúcej sa tendencii návratu neľudskosti. Znamená to zastaviť prenasledovanie nevinných ľudí, pomôcť umlčaným a bezbranným obetiam, postaviť páchateľov zločinov pred spravodlivosť. Ľahostajnosť, nevedomosť a strach pomáhajú fanatikom a páchateľom zločinov.  Naše mlčanie zraňuje obete.

    Okrem genocídneho prenasledovania existuje veľa ďalších foriem náboženského útlaku – zákony proti blasfémii (rúhaniu), proti konverzii, sektárske násilie alebo totalitné režimy, ktoré sa usilujú potláčať náboženské prejavy a slobodu svedomia a presvedčenia v záujme presadzovania vlastnej ideológie a uniformity. Marx a Lenin odsudzovali náboženstvo ako „ópium ľudstva“. A vytvorili svoje vlastné „náboženstvo“ – novú nátlakovú a bojovnú ideológiu. Nedávni veľkí diktátori – Hitler, Stalin, Mao Ce-tung, Pol Pot – systematicky likvidovali slobodu náboženstva a presvedčenia.

    Bez pochopenia náboženstva, včítane jeho zneužívania (ako to robia napríklad islamskí teroristi), nemôžeme ani dobre porozumieť, čo sa deje v súčasnom svete. A tak nemôžeme ani nájsť účinnú, ozdravnú liečbu. Podpora slobody náboženstva alebo viery a etiky zodpovednosti, vzdelávanie a výchova pre život v rozmanitosti je základná cesta pre zápas s náboženským a násilným extrémizmom a terorizmom. Kultúra ľudskej dôstojnosti pre každého a všade bude môcť rásť a prinášať dobré ovocie v našich časoch, ak budeme pretínať korene ľahostajnosti, nevedomosti a strachu. Lebo ľahostajnosť, nevedomosť a strach sú spojencami zla.

    Komentár pripravil Ján Figeľ, Osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ. 

    Tento článok nájdete na europskenoviny.sk

  • Veľmoci by sa nemali báť pomenovať genocídu

    V  prípade genocídy na území ISIS môže byť nástup Donalda Trumpa za prezidenta USA nádejou na principiálnejší postoj tejto veľmoci v OSN.

    Vyše 84 % svetovej populácie vyjadruje svoju príslušnosť k náboženstvu (Pew Study Center Report, 2013). Ale sloboda náboženstva alebo viery nie je iba o nich. Je pre všetkých, keďže pokrýva ateistov, agnostikov, každého.

    Právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva alebo presvedčenia sa viaže na slobodu prejavu, zhromažďovania a na ďalšie dôležité občianske a politické práva.

    Je lakmusovým testom základných ľudských práv. Pretože kde niet náboženskej slobody, tam chýbajú aj ďalšie občianske a politické práva.

    Sloboda náboženstva alebo viery (presvedčenia) nie je však spravidla realitou. Práve naopak, je pod veľkým tlakom a je na ústupe. Táto základná, univerzálna hodnota je v súčasnosti výrazne obmedzovaná alebo potieraná vo väčšine štátov sveta, v ktorých žije 74 % celkovej populácie (tamtiež).

    Mnohí diktátori, autokratické režimy a násilné skupiny sa usilujú o ovládanie ľudí. A náboženská sloboda je im v tom vážnou prekážkou. Zápas proti komunizmu v rámci Československa začal kulminovať po bratislavskom Veľkom piatku 1988, keď pokojná modlitbová sviečková manifestácia za náboženské a občianske práva bola brutálne potlačená štátnou mocou. Viac na postoj.sk

     

     

  • A Contribution in Commemoration of the Annual International Day of Religious Freedom-Century of Genocides: End or Continuity?

    A Contribution in Commemoration of the Annual International Day of Religious Freedom-Century of Genocides: End or Continuity?

    untitledThis essential, universal human value is currently seriously restricted or attacked in the majority of the world’s countries and territories representing 74% of the total world population (Pew Study Center Report, 2013). The day also reminds people of the hard, long, often bloody road from serfdom, deep societal divisions, sectarian hatred, and violent oppression against efforts to form free, pluralist and tolerant societies respecting the rule of law, human rights and basic universal values. No society is the perfect role model in this, but we learn as we go. Many peoples, communities, leaders and governments in Europe, Asia, Africa, Americas, Australia and Oceania struggle to improve the quality of democracy, to embrace and care more about these principles and values. Many dictators, autocratic regimes and violent groups struggle in the opposite direction: they proclaim rule without law instead of the rule of law; the power over people instead of the service to people…

    While more than 84% of people in the world can be described as “religiously affiliated” (ibid.), FoRB is more widely applied. It is a fundamental freedom relevant for all, as it also covers the rights of atheists, agnostics, and non-believers. The right to freedom of thought, conscience, religion or conviction is linked to the freedom of expression, of assembly and other important civil and political rights. FoRB is a litmus test of all human rights, because when the religious freedom is missing then other civil freedoms are missing as well. More www.foref-europe.org

  • Storočie genocíd: koniec, alebo pokračovanie?

    Storočie genocíd: koniec, alebo pokračovanie?

    Systematické vraždenie, mučenie, zotročovanie, únosy, znásilňovanie a prenasledovanie príslušníkov náboženských a etnických menšín na územiach ovládaných ISIS reprezentuje typ najväčšieho zločinu – genocídu.JF, sme, 17.2.2016

    Autor je osobitný vyslanec
    pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ

    Každoročný Medzinárodný deň náboženskej slobody (27. október) je pripomienkou, že sloboda náboženstva alebo viery (presvedčenia) nie je ani samozrejmou realitou, ani širokým víťazným medzinárodným trendom. Práve naopak, tendencia je negatívna. Táto základná, univerzálna hodnota je v súčasnosti vážne obmedzovaná alebo atakovaná vo väčšine štátov sveta, reprezentujúcich 74 percent celkovej populácie (Pew Study Center Report, 2013).

    Tento deň tiež pripomína ťažkú, dlhú, často krvavú cestu od otroctva, hlbokého spoločenského rozdelenia, sektárskej nenávisti a násilného utláčania k slobodným, pluralitným a tolerantným spoločnostiam, ktoré rešpektujú vládu zákona, základné ľudské práva a univerzálne hodnoty.

    Žiadna nie je ideálnym modelom, ale postupne sa učíme. Nie je to jednoduchý, priamočiary proces. Mnohé národy, spoločenstvá, lídri a vlády v Európe, Ázii, Afrike, v Amerike, Austrálii a Oceánii sa snažia zlepšiť kvalitu demokracie, prijať a chrániť tieto princípy a hodnoty. Početní diktátori, autokratické režimy a násilné skupiny sa usilujú o opak.

    Vyše 84 percent svetovej populácie vyjadruje svoju príslušnosť k náboženstvu (tamtiež). Ale sloboda náboženstva alebo viery nie je iba o nich. Je pre všetkých, keďže pokrýva ateistov, agnostikov, každého. Právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva alebo presvedčenia sa viaže na slobodu prejavu, zhromažďovania a na ďalšie dôležité občianske a politické práva. Je lakmusovým testom všetkých ľudských práv. Pretože kde niet náboženskej slobody, tam chýbajú aj ďalšie občianske slobody.

    Kultúra ľudskej dôstojnosti sa nedá vytvárať bez náboženskej slobody. Zápas proti totalite v rámci Československa začal kulminovať po bratislavskom Veľkom piatku, kedy modlitbová, sviečková manifestácia za náboženské a občianske práva bola brutálne potlačená policajnými silami. Lenže následný trend vývoja smerom k Nežnej revolúcii v novembri 1989 bol nezastaviteľný.

    Sloboda nie je bezúčelová a neprežije bez zdieľanej zodpovednosti. Preto požiadavka na viac náboženskej slobody sa podľa mňa implicitne viaže na aktívnu angažovanosť náboženských predstavených a komunít pre mier, spravodlivosť, ľudskú spolupatričnosť a solidaritu. V 21. storočí je to veľmi potrebné.

    Od systematickej likvidácie 1,5 milióna Arménov v rámci Osmanskej ríše, čo predstavovalo prvú uznanú genocídu 20. storočia, prešlo ľudstvo podobnými horormi na náboženskej, etnickej, národnej alebo rasovej báze v mnohých častiach sveta – v nacistických a sovietskych koncentračných táboroch, gulagoch a masových hroboch, v Kambodži, Rwande, Bosne… Sľub „Nikdy viac!“ z Norimberského tribunálu v roku 1946 bol porušovaný opakovane, znova a znova. Príliš často sme opustili záväzok zabrániť genocíde alebo neľudskému zaobchádzaniu. Fakticky, opustili sme ľudí v núdzi, prenasledovaných pre náboženstvo, presvedčenie, rasu, etnický pôvod – ich ľudskú identitu.

    Súčasné systematické vraždenie, mučenie, zotročovanie, únosy, znásilňovanie a prenasledovanie príslušníkov náboženských a etnických menšín na územiach ovládaných ISIS reprezentuje práve tento typ najväčšieho zločinu – genocídu.

    Tento postoj bol silne vyjadrený parlamentnými orgánmi Rady Európy, Európskej únie, USA, Veľkej Británie a Austrálie a ďalších inštitúcií alebo organizácií. Preto je aktuálnou a alarmujúcou otázka: Bude storočie genocíd pokračovať, alebo sa skončí? Ktoré skupiny a územia budú nasledovať po kresťanoch, jezídoch, šiítskych moslimoch a iných komunitách v Iraku a Sýrii?

    Odpoveď na danú otázku je kľúčovo dôležitá a odhodlanie rozhodujúce. Lepšie, ľudskejšie storočie je našou morálnou povinnosťou! Ak chceme žiť pokojnejšie a lepšie časy, musíme zabrániť opakujúcej sa tendencii návratu neľudskosti. Znamená to zastaviť prenasledovanie nevinných ľudí, pomôcť umlčaným a bezbranným obetiam, postaviť páchateľov zločinov pred spravodlivosť. Ľahostajnosť, nevedomosť a strach pomáhajú fanatikom a páchateľom zločinov; naše mlčanie zraňuje obete.

    Okrem genocídneho prenasledovania existuje veľa ďalších foriem náboženského útlaku – zákony proti blasfémii (rúhaniu), proti konverzii, sektárske násilie alebo totalitné režimy, ktoré sa usilujú potláčať náboženské prejavy a slobodu svedomia a presvedčenia v záujme presadzovania vlastnej ideológie a uniformity. Marx a Lenin odsudzovali náboženstvo ako „ópium ľudstva“. A vytvorili svoje vlastné „náboženstvo“ – novú nátlakovú a bojovnú ideológiu. Nedávni veľkí diktátori – Hitler, Stalin, Mao Ce-tung, Pop Pot – systematicky likvidovali slobodu náboženstva a presvedčenia.

    Bez pochopenia náboženstva, vrátane jeho zneužívania (ako to robia napríklad islamskí teroristi), nemôžeme ani dobre porozumieť, čo sa deje v súčasnom svete. A tak nemôžeme ani nájsť účinnú, ozdravnú liečbu. Podpora slobody náboženstva alebo viery a etiky zodpovednosti, vzdelávanie a výchova pre život v rozmanitosti je základná cesta pre zápas s náboženským a násilným extrémizmom a terorizmom. Kultúra ľudskej dôstojnosti pre každého a všade bude môcť rásť a prinášať dobré ovocie v našich časoch, ak budeme pretínať korene ľahostajnosti, nevedomosti a strachu. Lebo ľahostajnosť, nevedomosť a strach sú spojencami zla.

    Tento článok nájdete aj na dennikn.sk, .tyzden.sk