Rodina v globalizovanom svete

Prednáška prednesená v rámci XXIII Medzinárodného kongresu rodiny
Rodina a médiá
Ružomberok, 5. september 2008

Family Sunset Beach – Free photo on Pixabay

Vážený pán prorektor,
Vaša Eminencia, Excelencie,
ctení hostia, milé dámy, vážení páni!

Je pre mňa cťou zúčastniť sa na tomto významnom medzinárodnom
kongrese s bohatou mnohoročnou tradíciou. Ďakujem medzinárodnému
organizačnému výboru a rektorovi za pozvanie. Som veľmi rád, že po Kyjeve
v máji 2006 je mladá Katolícka univerzita v Ružomberku miestom medzinárodnej
reflexie na tému Rodiny a médií v globalizujúcom sa svete. Nech kongres nie je
len o myšlienkach a názoroch, ale aj o spájaní síl pre spoločné dobro, na podporu
rodiny – prirodzenej a základnej bunky ľudskej spoločnosti, ako ju označuje aj
Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorej 60. výročie si v tomto roku
pripomíname.

Dovoľte mi na úvod jedno osobné vyznanie. Moju rodinu, v ktorej som
manželom a otcom, i tú, z ktorej pochádzam a kde som synom, bratom a vnukom,
vnímam ako najcennejšie prostredie môjho života. Cez rodinu som dostal
a dostávam tie najkrajšie dary lásky a ľudskosti, v rodine prežívam najhlbšie
a najsilnejšie okamihy. Bez podpory mojej manželky a detí si neviem predstaviť
ani moju službu v politike. Toto vnímanie z domu sa snažím prenášať aj do
medzinárodného prostredia, do ktorého som dnes poslaný. Iba to môžeme dať, čo
máme. A iba to máme, čo sme dostali a našli a rozvinuli. A ako hovoria múdri, na
konci nám zostane iba to, čo sme rozdali.

Úvod

Žijeme v dobe paradoxov. Technické prostriedky sú objektívne na vysokej
úrovni. To, čo však ľuďom často chýba, je obyčajné ľudské šťastie. Ako povedal
Martin Heidegger: „Technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila nijakú
blízkosť.”
tak
Na jednej strane nazývame túto dobu aj dobou informačnou, keď nič nie je
ľahko dostupné ako informácie, a súčasne viacerí psychológovia
a sociológovia označujú túto dobu aj dobou nedostatku orientácie, ba až chaosu.
Stúpajúce počty psychických porúch a samovrážd o tom, žiaľ, svedčia.
Máme čoraz rýchlejšie autá, počítače a komunikačnú techniku, ale akoby
stále menej času pre seba a pre druhých. Máme väčšie domy a byty, ale menej
detí, menšie rodiny. Máme viac informácií, ale akoby menej súdnosti. V jadre
mnohých súčasných spoločenských problémov je nedostatok rozlišovania medzi
dobrom a zlom a nedostatok vôle konať dôsledne podľa toho. Vedie to
k relativizácii pojmov, aj postojov.

Rodina
Budúcnosť ľudstva je vo výraznej miere spätá s vitalitou rodiny. Popri
bezpečnostných, ekonomických a kultúrnych otázkach budú patriť k rozhodujúcim
záležitostiam témy rodiny, ale aj slobody, svedomia a etiky, zvlášť bioetiky.
Tak spoločenská mienka, ako i myslitelia počas celých historických období
vždy veľmi vysoko hodnotili rodinu. Platón označil rodinu za základnú bunku
spoločenského života a hlavnú výchovnú inštitúciu. August Comte nazval rodinu
mostom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Všeobecná deklarácia ľudských práv
a Európsky dohovor o ľudských právach spájajú manželstvo a rodinu
s prirodzeným zákonom. Ján Pavol II., ktorého meno pripomína aj táto univerzitná
aula, ju s úctou označil za „svätyňu života“ a ustanovizeň, ktorá sa nedá ničím
nahradiť. Na druhej strane bola rodina atakovaná zvonku i zvnútra cez celé ľudské
dejiny. Len si spomeňme, že už v prvej biblickej rodine sa udiala bratovražda.

Rodina je nielen bunkou ľudstva, ale aj jeho inšpirujúcim obrazom. V
rodine silní slúžia a chránia slabých a vzťahy sú založené nie na moci, ale na
vzájomnej dôvere, úcte a podpore. Taký je aj ideálny obraz medzinárodného
spoločenstva, tvoreného národmi sveta, ktoré žije v pokoji a na základe práva.
Môže byť 21. storočie bližšie k tomuto obrazu? Nezávisí to aj od nás? Keď som
tento rok počúval pápeža v sídle OSN v New Yorku, uvedomil som si znovu, že
Cirkev je globálnym aktérom a cíti globálnu zodpovednosť. A tento globálny
rozmer buduje už cez dvetisíc rokov. Som rád, že Európska komisia, ktorej som
členom, ustanovila v roku 2006 svoje oficiálne diplomatické Zastúpenie pri Svätej
stolici.

Je potešiteľné, že v mnohých anketách rodina stále figuruje ako jedna
z najvyšších hodnôt, s ktorou sa spája predstava šťastia, istoty, pocit bezpečia,
prijatia. Rodina je stále miestom efektívneho, často najefektívnejšieho riešenia
tých najťažších sociálnych problémov. Fungujúca rodina „neprodukuje“
bezdomovcov, siroty žijúcich rodičov, prostitútky, nešíri sa v nej aids. Dobrá
rodina vychováva človeka k tomu, aby využíval svoje talenty, aby sa vzdelával.
Týmto dáva lepšie predpoklady aj pre zamestnanosť. Demografickú krízu možno
o. i. ovplyvniť práve zameraním sa na podporu rodín a pôrodnosti. V tomto
výpočte by sa dalo ešte pokračovať. Z dlhodobého hľadiska je najúčinnejšou
sociálnou politikou práve dobrá rodinná politika! Čo je dobré pre rodinu, je dobré
aj pre spoločnosť a štát.

Podobne platí, že pre svoju vitalitu a rozvoj potrebuje štát, spoločná Európa
i svet prostredie prajné nielen pre obchod či investície, ale – a osobitne –
prostredie prajné a priaznivé pre rodiny a pre mládež (family-friendly, youth
friendly). V rámci EÚ rodinná politika je a zostáva kompetenciou členských
štátov. Právne definície a politické prístupy k inštitúcii manželstva a rodiny v
jednotlivých krajinách sa líšia. Existuje však spoločné presvedčenie, že podpora
rodiny je jednou z centrálnych súčastí sociálnej politiky krajín, ako to potvrdzuje
založenie Európskej aliancie pre rodiny v roku 2007 počas nemeckého
predsedníctva Rady EÚ.

Jej cieľom je vytvoriť impulzy pre rodinne orientovanú politiku
prostredníctvom výmeny dobrých skúseností a myšlienok a cez posilnenie
spolupráce medzi členskými štátmi v tejto oblasti. Ministri pre otázky rodiny a
sociálnych vecí sa dohodli na zriadení webovskej stránky iniciatívy
(http://ec.europa.eu/employment_social/families/index_en.html), ktorá
bude
sprístupňovať rodinné politiky v jednotlivých členských štátoch, dobré skúsenosti,
štúdie, príspevky a informácie o európskych podujatiach.

Na tomto mieste možno urobiť jeden záver: Globalizácia môže pomôcť
rodine, ak sa rodina stane globálnou prioritou, a teda ak medzinárodné politické,
ekonomické, sociálne, vedecké a kultúrne aktivity budú zamerané na dobro rodiny
a spoločnosti.

Globalizácia

Globalizácia je jedným z charakteristických javov dnešného sveta, hlavne
v ekonomike, aj keď býva len nejasne definovaná, s náchylnosťou na
zveličovanie. Jedni ju vítajú ako príležitosť a ako proces šírenia výdobytkov vedy
a techniky, otvárania trhov a eliminovania hraníc. Na druhej strane je často
zatracovaná ako nástoj ožobračovania chudobných a bohatnutia bohatých.
Argumenty za i proti vychádzajú z istej skúsenosti, a preto chcem na úvod
vyjadriť základnú tézu, že globalizácia sama osebe je hodnotovo neutrálna.
Globalizácia so svojimi dôsledkami môže byť dobrou príležitosťou, ale nesie aj
riziká. Závisí to od toho, či trendy, ktoré cez ňu vnášame do vzťahov a do
podmienok života, slúžia človeku ako subjektu tohto procesu a sú v súlade s
univerzálnymi ľudskými hodnotami, alebo robia z človeka objekt politiky,
obchodu či záujmov. Závisí to tiež od toho, či sme na prebiehajúce procesy
pripravení, alebo len ich komentujeme, alebo nad nimi iba lamentujeme.

Globalizáciu možno vnímať predovšetkým ako narastajúcu vzájomnú
závislosť – interdependenciu. Čoraz viac sú naše osudy široko prepojené, či to
chceme, alebo nie. Existujú mnohé výzvy, ktoré sú naozaj celosvetové a na ktoré
sa nedá účinne odpovedať len úzkou aktivitou. Či už ide o zmenu klímy a životné
prostredie, ale aj o migráciu, verejné zdravie, dostupnosť energií a podobne.
Pritom pohľady na príčiny problémov a na ich riešenia sú v pluralitnej spoločnosti
často kontroverzné.

Dynamika a rozsah zmien je vďaka globalizácii bezprecedentná. Tovary,
obchody, kultúra zo vzdialených krajín, rýchle prekonávanie vzdialeností, celková
dostupnosť informácií, obrovský rozsah kontaktov medzi ľuďmi a kultúrami,
rodinní príbuzní na druhom konci kontinentu či na druhej strane zemegule… Aj to
je dnešný svet. Napríklad: V poslednom polstoročí sa zvýšil objem svetového
obchodu s priemyselnými výrobkami 50-násobne, s palivami a nerastnými
surovinami 10-násobne a s poľnohospodárskymi produktmi 7-násobne. V tom
čase turizmus narástol z 25 miliónov osôb za rok na 700 miliónov, pričom sa v
roku 2010 očakáva prekročenie 1 miliarda osôb. Za posledných 40 rokov stúpli
ceny ropy z úrovne pod 10 USD na vyše 100 USD za barel. V tom istom čase
podstatne klesli ceny telekomunikačných služieb: cena trojminútového telefonátu
medzi New Yorkom a Londýnom klesla zo 60 USD na 0,4 USD. V zahraničí
študuje 2,7 milióna vysokoškolákov (2005), čo predstavuje od roku 2000 nárast
o 50 percent. Od prelomu tisícročí do súčasnosti sa zvýšil počet používateľov
internetu z 361 miliónov na 1,5 miliárd ľudí. Človek cez techniku siaha v
makrosvete na iné telesá vo vesmíre, v mikrosvete oddeľuje častice jadra atómu a
rozvíja nanotechnológie.

Vzhľadom na prevažujúce formy výroby a na hodnotové zmeny v
spoločnosti možno konštatovať, že po postindustriálnej a postmodernej
spoločnosti nastupuje spoločnosť informačná a komunikačná. Informácia sa stáva
kapitálom. Internet a informačné technológie premieňajú našu zemeguľu na jeden
komunikačný priestor, na globálnu dedinu. Cez médiá, hlavne komerčné, narastá
tlak na originalitu kultúr a identitu národov. Tieto trendy spôsobujú presadzovanie
individualizmu. Ten sa prejavuje ľahostajnosťou k problémom druhých a vedie k
vytrácaniu medziľudskej solidarity, navzdory pozitívnym víziám zjednocujúcej sa
Európy či spolupracujúceho sveta. V globalizácii sa zväčša preferuje čisto
ekonomický a finančný prístup, teda pragmatizmus. Prirodzená priorita kultúry
a duchovné princípy sú mnohými vytláčané na vedľajšiu koľaj. Veda a technika
často predbiehajú etiku.

Globálna konkurencia zvyšuje nároky na ľudské výkony a na schopnosti
jednotlivca i spoločnosti. Pre časť obyvateľstva to znamená nadmernú záťaž
a nárast tendencií k rôznym formám úniku. Napriek tomu, antiglobalizmus nie je
cestou. A chcieť odstrániť globalizáciu je utópiou. Prirovnal by som to
k rozbíjaniu parných strojov v počiatočných fázach priemyselnej revolúcie –
v nich videli robotníci bezprostrednú príčinu straty svojej práce a nezamýšľali sa
hlbšie. Ale práce môže byť dosť pre všetkých.

Globalizáciu sprevádzajú aj riziká. Podstata reakcie na tieto riziká spočíva
predovšetkým v potrebe adaptácie na nové, stále sa meniace podmienky. Nič nie
je také stále, ako zmena, povedal jeden filozof. Aj Cirkev to pozná vo svojich
dejinách: Ecclesia semper reformanda. Brániť sa tejto adaptácii znamená
zvyšovať nutné náklady. Celková cena za to je potom mimoriadne vysoká. Treba
k nej totiž pripočítať predovšetkým stratu konkurencieschopnosti a spolu s ňou
tiež ohrozenie stability trhu práce. Súčasťou tejto adaptácie na meniace sa
podmienky však má byť zmysel pre solidaritu s tými, ktorí túto adaptáciu
nezvládajú.

Globalizácia je tu, nemožno ju ani ignorovať, ani zastaviť, treba ju správne
usmerňovať a využívať, dať jej ľudskú tvár, vnášať do nej etiku solidarity s
človekom. V analógii s kardinálom Antonellim chcem povedať, že aj dnes môže
Dávid víťaziť nad Goliášom. Tak, ako bolo v histórii tragédiou nadradiť moc,
triedu, rasu, národ nad princíp ľudskej rovnosti v dôstojnosti, tak nesmie
globalizačný proces podriadiť človeka ekonomickému a politickému systému, ale
naopak, systém má slúžiť človeku.

V globalizujúcom sa svete prebiehajú protichodné javy: integrácia a
dezintegrácia štátnych štruktúr. Som presvedčený, že nie hegemónia niektorých
alebo niekoľkých, ale subsidiarita je odpoveďou na spravodlivé usporiadanie
vzťahov, na deľbu kompetencií a zodpovednosti. Subsidiarita je druhé meno pre
slobodu. Právo, nie sila, musí dominovať vo vzťahoch medzi štátmi. Skutočná
solidarita je v záujme nielen slabých, ale aj silných. Zdravá solidarita sa vypláca,
je „rentabilná“.

Európsku integráciu by sme preto mali vidieť nielen ako odpoveď na
minulosť Európy, poznačenej totalitnými ideológiami, konfliktami a vojnami.
Globalizácia je v súčasnosti jednou z nových výziev, ktoré robia účinnú európsku
spoluprácu a integráciu ešte dôležitejšou. Iba spolu dokážeme ovplyvňovať
charakter globalizácie a ďalších procesov, ktoré podstatne ovplyvňujú našu
súčasnosť i budúcnosť.

Médiá

V posledných desaťročiach vo výraznej miere rastie vplyv nových
informačných a komunikačných technológií, ktoré sa stali médiom rýchleho
prenosu nielen informácií, ale aj životného štýlu a postojov, hodnôt a kultúry.
O význame médií pre vzťahy v spoločnosti a vo svete nikto nepochybuje.
Totalitné režimy potláčajú ich slobodu a zneužívajú ich na propagandu. Sloboda
médií a celková sloboda spoločnosti spolu úzko súvisia. V demokratických štátoch
sa o médiách hovorí ako o neformálnom, štvrtom pilieri moci. Ich neprimeraný
vplyv či dominancia v spoločnosti sa označujú ako mediokracia.

Ale zrelosť pre slobodu sa vždy spája so zodpovednosťou. Platí to aj o
slobode médií. Podobne ako štát a politický systém slobodnej spoločnosti majú
médiá slúžiť človeku a nie ho ovládať. Preto je naša sloboda, rastúca globalizácia
a takmer všadeprítomnosť a sila médií pozvaním nebyť závislými na médiách, ale
rozumne využívať ich služby a aktívne formovať podmienky pre ich pôsobenie na
miestnej, regionálnej, štátnej, európskej i medzinárodnej úrovni.

Z hľadiska občianskej i duchovnej zrelosti je však evidentnou výzva byť
mediátormi v spoločnosti a vo svete, komunikovať s otvorenosťou pre človeka a
spoločné dobro, získavať druhých pre dobrú vec, budovať vzťahy na báze
ľudskosti a solidarity. Sv. Pavol, ktorého jubilejný rok práve prebieha, by bol
možno aktívnym novinárom, určite by však bol angažovaným mediátorom.
Zodpovednosť je najlepšou odozvou na slobodu, mier, demokraciu, spoločnú
Európu, ktoré sú výsledkom mnohých obiet, utrpenia a úsilia. To je odpoveď pre
napĺňanie výzvy „Mysli globálne, konaj lokálne“.

Čo robí EÚ pre rozvoj a ochranu spolupráce v oblasti médií? Najznámejším
je zrejme program Médiá 2007, ktorý slúži na podporu a distribúciu
audiovizuálnej tvorby v krajinách EÚ. Súčasťou spoločného prístupu je stanovenie
kvóty, že médiá sú povinné vysielať minimálne 50 percent diel európskej
proveniencie. Tým sa chráni a podporuje vlastná tvorba, ktorá je súčasťou
kultúrnej identity Európy. Z hľadiska aktuálnej legislatívy v oblasti médií v
skratke aspoň niekoľko informácií:

Nová
Smernica o audiovizuálnych mediálnych službách zahŕňa
aj najmodernejšie audiovizuálne služby na požiadanie (on-demand audiovisual
media services) a nahradzuje pôvodnú smernicu o televízii bez hraníc. Potvrdzuje
základné črty európskeho audiovizuálneho modelu, ktorý zahŕňa kultúrnu
rôznorodosť, ochranu mladistvých, ochranu spotrebiteľa, pluralizmus médií a boj
proti rasovej a náboženskej neznášanlivosti. Členské štáty (ČŠ) musia
implementovať smernicu do konca roku 2009.

V decembri 2006 bolo prijaté Odporúčanie o ochrane mladistvých a ľudskej
dôstojnosti a o práve na odpoveď. EÚ odporúča ČŠ prijať relevantné pravidlá pre
všetky audiovizuálne a on-line informačné služby. Zahŕňa tiež mediálnu
gramotnosť, spoluprácu a zdieľanie skúseností medzi rôznymi regulačnými
orgánmi, akcie proti diskriminácii a právo na odpoveď vo vzťahu voči on-line
médiám. Osobitne sa zameriava na internet, zdôrazňujúc potrebu jeho pozitívneho
využívania a boj proti akýmkoľvek nelegálnym aktivitám škodiacim mladistvým.
V apríli t.r. Európska komisia zverejnila Oznámenie o videohrách, v ktorom
dôrazne podporuje systémy prístupu k videohrám pre mladistvých a dospelých
podľa vekovej klasifikácie. Konkrétne sa odporúča systém PEGI (PanEuropean
Games Information – Paneurópska informácia o hrách), ktorý používa väčšina
výrobcov a ČŠ. Je to dobrovoľný samoregulačný systém organizovaný
softwarovým priemyslom, ktorý bol po konzultáciách s rodičovskými
a spotrebiteľskými združeniami a náboženskými spoločenstvami prijatý v apríli

Od júna 2007 funguje PEGI on-line, spolufinancovaný EK, kde možno
overiť, či výrobca podpísal PEGI on-line bezpečnostný kód. Predajcovia videohier
sú vyzvaní, aby do dvoch rokov súhlasili s Paneurópskym kódexom o hrách pre
mladistvých, v zmysle ktorého prijímajú záväzok, že budú informovať o PEGI
systéme.
Bezpečnejší internet plus je názov programu, ktorý podporuje a koordinuje
národné aktivity na zvýšenie bezpečnosti používania internetu. Program má na
roky 2005 až 2008 rozpočet 45 miliónov eur. Podporuje napríklad zvyšovanie
vedomia o rizikách používania on-line technológií, osobitne pre deti, a spôsoby,
ako im čeliť (napr. filtračné technológie); boj proti nelegálnemu obsahu a rozvoj
sietí horúcich liniek, kde možno takéto obsahy nahlásiť; výmenu informácií
a dobrých skúseností medzi výrobcami, políciou, detskými organizáciami
a verejnou správou; samoreguláciu výrobcov. Program vytvoril dve siete: 1.
INSAFE – národné kontaktné body, ktoré vykonávajú aktivity na zvyšovanie
povedomia a prevádzkujú pomocné, informačné linky; a 2. INHOPE – sieť
horúcich liniek, kde je možné nahlásiť ilegálny obsah webovských stránok (napr.
detskú pornografiu, fašistický obsah a pod.). Od roku 2004 sa organizuje Deň
bezpečnejšieho internetu, ktorého cieľom je zvyšovať informovanosť o rizikách
internetu pre mladistvých. V roku 2009 sa uskutoční 10. februára. V roku 2008 sa
na tejto akcii zúčastnilo 120 organizácií v 56 krajinách.
Prieskumy ukazujú, že používanie mobilov mladistvými je oveľa menej
kontrolované než používanie internetu. Poprední európski mobilní operátori
a poskytovatelia obsahu podpísali 6. februára 2007, za aktívnej podpory EK,
Európsky rámec pre bezpečnejšie používanie mobilov mladšími adolescentmi
a deťmi. Tento rámec je základom pre jednotlivé národné kódexy. Rámec zahŕňa
klasifikáciu nástrojov na kontrolu prístupu k tzv. obsahu pre dospelých, akcie na
podporu povedomia a zníženie prístupu k ilegálnym obsahom mobilnými
telefónmi. Jedným z cieľov je informovať rodičov o existujúcich nástrojoch na
kontrolu používania internetu (vrátane mobilného) ich deťmi.
Ďalšou citlivou oblasťou je vytváranie vzťahov a sietí na internete (napr.
MySpace, Facebook). Je to pozitívna aktivita, ktorá však prináša aj anonymitu pre
rôzne indivíduá, ktoré otvorenosť a zvedavosť mladých chcú zneužiť. Európska
komisia preto vytvorila pracovnú skupinu pre networkové stránky (Social
Networking Sites Task Force), ktorá sa týmto problémom zaoberá. Komisia
organizuje pravidelné Fórum bezpečnejšieho internetu.
Mediálna gramotnosť, ktorú treba rozvíjať, je „schopnosť prístupu
k médiám, chápania a kritického zhodnotenia rôznych aspektov médií a ich
obsahu a schopnosť vytvárať komunikáciu v rôznych kontextoch“ (EK, 2007).
Ľudia s mediálnou gramotnosťou sú schopní lepšie využívať všetky pozitíva médií
a súčasne lepšie brániť seba a svoje prostredie od škodlivých, urážlivých
a neželaných obsahov. Táto gramotnosť je nevyhnutnou súčasťou mediálnej
výchovy, ktorá je veľkou výzvou pre súčasnú spoločnosť.
Výchova a vzdelávanie
Výchova a vzdelávanie sú pri téme globalizácie i rodiny rozhodujúce.
Pretože pre vzdelaných a do života pripravených ľudí je globalizácia príležitosťou,
kým pre tých druhých je skôr hrozbou alebo problémom. Človekom a osobou sa
rodíme, občanom a osobnosťou sa stávame. Vo všeobecnosti, vzdelaný človek má
vyššiu zamestnateľnosť, ľahšie sa integruje, účinnejšie sa môže zapojiť do správy
vecí verejných. Preto sa naše školské systémy musia zamerať tak na podporu
dostupnosti ako aj kvality vzdelania. Spravodlivosť a efektívnosť systému
vzdelávania treba vidieť v spätosti, ako dvojitý cieľ, nie ako „buď – alebo“
dilemu. Jednostrannosť totiž vedie buď k rovnostárstvu, alebo k elitárstvu.
Vzdelanie je faktorom sociálnej integrácie, je jedným z najúčinnejších ekvalizérov
v spoločnosti. Vo svete rastúcej migrácie (zvlášť imigrácie) je vzdelávanie detí
migrantov veľkou, náročnou výzvou.
Vzhľadom na rýchlo sa meniace podmienky na pracovnom trhu a nástup
nových technológií sa nevyhnutnosťou stáva celoživotné vzdelávanie. Lenin mal
pravdu v zdôrazňovaní tejto potreby (učiť sa), ale mýlil sa čo do obsahu, resp.
zdroja učenia (čo a od koho sa učiť). Chcem zdôrazniť, že v rámci stratégie
celoživotného vzdelávania majú dôležitú úlohu nielen neakademické inštitúcie a
neformálne vzdelávanie, ale osobitne aj univerzity, zvlášť tie, ktoré pripravujú
pedagógov.
Tretím kľúčovým aspektom vplyvu vzdelávania a vzdelanosti na
spoločnosť, hospodárstvo a svet je prepojenosť medzi vzdelaním, vedou a
výskumom a inováciami. Tento vedomostný trojuholník znamená účinnejší prenos
nových poznatkov do praxe. Zvlášť Európa, ktorá si ctí najstaršie i zakladá nové
univerzity, musí dbať aj o kvalitu vzdelania. Prečo sme prví, najsilnejší na svete
vo futbale? Lebo ho máme radi, záleží nám na ňom, investujeme doň. Nemohlo by
to byť podobne aj vo svete vzdelávania? (Pritom je veľký rozdiel vo vplyve
kvality futbalu a kvality vzdelania na vyspelosť spoločnosti. Aj keď na Slovensku
máme problém aj s kvalitou futbalu.)
Inovatívna spoločnosť, ako o tom hovorí americký sociológ R. Florida,
úspešne spája tri T: talent, technológiu a toleranciu. Talent dostal každý z nás, v
rôznej miere a v rôznom charaktere. Jednotlivec ho potrebuje rozvíjať aj s
podporou rodičov, učiteľov, vychovávateľov. Technológia znamená dostupnosť
prostriedkov pre rozvoj talentu – počítač, husle, športovisko, špeciálny invalidný
vozík, prístroj či dielňa s nástrojmi. A tolerancia je pozvaním do účasti na rozvoji
aj pre marginalizovaných a znevýhodnených.
Rodina je prvou školou – školou spolupatričnosti, zodpovednosti,
solidarity, je laboratóriom lásky. Preto musí byť v školách zabezpečená výchova v
súlade s presvedčením a vierou rodičov, ako to potvrdzujú dôležité
medzinárodnoprávne dokumenty a ústavné tradície demokratických štátov. A na
druhej strane, škola má byť dielňou ľudskosti, ako zdôrazňoval učiteľ národov J.
A. Komenský.
Formačný vplyv médií vo výchovnom procese nemá súperiť s vplyvom
rodiny a školy, ale má tento proces podporovať. V tejto súvislosti prvou témou je
výchova detí a druhou – možno menej zrejmou, no dôležitou – je „výchova“,
charakter médií. Treba i jedno, i druhé. Obrazne povedané, rodičia nemôžu z lesa
vyzbierať všetky jedovaté huby pred tým, než tam pustia deti. Treba, aby deti
dobre rozpoznávali jedlé a nejedlé huby. O koľko ľahším a úspešnejším by tento
proces bol, keby im v tom pomáhala nielen škola, ale aj médiá. Žiaľ, sú aj také,
ktoré odpad, ba jed priam rozsievajú – sofistikovanou, populárnou a atraktívnou
formou.
Odborníci budú oveľa konkrétnejšie hovoriť o tom, ako využiť médiá na
šírenie pozitívnych hodnôt, podporujúcich rodinu. Aby médiá vzdelávali a
inšpirovali k zodpovedným postojom a správaniu a neponúkali iba krátkodobé
pôžitky a konzumné prístupy. Aby namiesto spoločnosti zábavy (entertainment
society, Spaßgesellschaft) a šírenia ilúzie, ktorá vedie k následnej dezilúzii, médiá
pomáhali formovať zrelú občiansku spoločnosť. Je tiež dôležité vzdelávať
rodičov, aby sa naučili pracovať s modernými komunikačnými prostriedkami, aby
nenarastala generačná priepasť práve vďaka existencii týchto prostriedkov.
Keď hovoríme o výchove mladých, profesionálnych novinárov, som rád, že
tu na Katolíckej univerzite v Ružomberku vidíme skutočne pozitívny príklad.
Svetový mediálny odborník profesor Tadeusz Zasępa je novým rektorom a katedra
žurnalistiky sa úspešne rozvíja. Nech sa vám darí aj naďalej, a ešte viac!
Kultúra
Kultúra každého národa a spoločnosti sa opiera o kultúru rodín a
jednotlivcov. Hanusovsky povedané, človek a kultúra sú dve tváre tej istej reality.
Kultúra vyjadruje hodnoty, podľa ktorých formujeme svoje vzťahy, názory a
postoje. Hodnoty a ich súlad sú predpokladom integrácie v duchu „jednoty
v rozmanitosti“. Práve úcta k vlastnej kultúre a vedomie vlastnej identity sú
predpokladom pre dialóg medzi kultúrami a náboženstvami. Ignorancia je cestou k
intolerancii. Dialóg je stavebnou tehlou pre budovanie jednoty v každom
spoločenstve, počnúc rodinou. Iba v dialógu a otvorenosti sa dá formovať
súdržnosť ľudstva v jeho kultúrnej a náboženskej rozmanitosti.
Globalizácia nesmie reprezentovať drobiaci mlyn pre kultúry, v ktorom sa
všetko zmieša a zunifikuje. Krása veľkej starovekej mozaiky je v jej celku i v
čiastkach (pars pro toto). Celok sa opiera o početné a odlišné malé čiastky, je nimi
tvorený. Najmenším vyjadrením takejto ľudskej mozaiky je rodina. Najväčším
ľudstvo ako celok, dokonca vo svojej kontinuite. Teda ako spoločenstvo našich
predkov a nás, čo sme tu a teraz, a tých, ktorí prichádzajú po nás.
Kultúrna rozmanitosť nie je problémom, ale bohatstvom a pozvaním k
dialógu, k vzájomnému obohateniu a k spolupráci. Som rád, že EÚ bola úspešným
protagonistom tohto prístupu v rámci UNESCO: od roku 2007 je platným
Dohovor UNESCO o ochrane a podpore kultúrnej rozmanitosti, ktorý sa stal
vážnou, novou súčasťou medzinárodného práva. Práve toto je cenným príspevkom
k formovaniu globálnych podmienok vo svete, v rámci ktorých sa nepodriaďujú
kultúrne záujmy a prostriedky výlučnému záujmu obchodu a ekonomického zisku.
Je to zvlášť citlivé pre rozvojové krajiny a zraniteľné kultúry malých štátov a
národov. Ale dôležité je to aj pre vyspelé štáty z hľadiska rozvoja duálnych
mediálnych systémov a pre postavenie verejnoprávnych médií.
Základným dorozumievacím nástrojom a prejavom kultúry každej rodiny a
národa je reč. Všimnime si teda etymologický vzťah medzi jazykom a rodičmi: V
početných kultúrach na celom svete sa tradične hovorí o materinskom jazyku
(lingua madre, mother tongue, Muttersprache, la langue maternelle, lengua
materna, anyanyelv). Potvrdzuje to dôležitú a prvotnú úlohu matky pri
komunikácii s dieťaťom. Keď sa hovorí o vlasti, o domovine, zdôrazňuje sa vzťah
k otcovi: otčina (patria, fatherland, Vaterland, la terre de nos pères, ojcyzna).
Táto zakorenená a v jazykových prostriedkoch zakódovaná jednoduchá múdrosť
národov a vekov nám poukazuje na fakt, že pre zdravý vývoj potrebuje človek tak
matku, ako i otca. Dieťaťu prirodzene patrí právo na oboch rodičov. Veľmi pekne – ako to on vie – to vyjadril básnik, majster Milan Rúfus v Modlitbe za rodičov:
„Dve rúčky deťom stvoril Boh: pre ocka jednu, druhú mame.“
Záver
Po sformovaní informačnej spoločnosti, kde mediálna dostupnosť
zabezpečuje informačnú dostupnosť, si veľa (nielen) európskych krajín postavilo
métu budovať vedomostnú spoločnosť. Vzhľadom na stále väčší význam
vedomostí a poznania je to pre dlhodobý rozvoj spoločnosti a pre jej hospodársky
rast a zamestnanosť potrebná ambícia. Ale ešte dôležitejšou ambíciou je potreba
formovať múdru spoločnosť, kde sa vedomosti spájajú so základnými ľudskými
hodnotami v múdrych, zodpovedných rozhodnutiach.
Hľadanie odpovedí na otázky, ktorým čelí dnešná rodina v globalizovanom
svete, je veľmi dôležitým hľadaním. Každá doba prináša nové problémy a výzvy,
ako o tom píše aj pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi –
o kresťanskej nádeji: „Stále nové namáhavé hľadanie správneho usporiadania
poriadku ľudských vecí je úlohou každej generácie. Nikdy to nie je jednoducho
splnená úloha. Každá generácia musí preto priniesť svoj vklad, aby stanovila
presvedčivé usporiadanie slobody a dobra, ktoré by pomáhalo nasledujúcej
generácii ako orientácia na správne používanie ľudskej slobody a dalo tak – stále v
ľudských medziach – istú garanciu aj pre budúcnosť.“
Prajem vám, aby sme všetci aktívne dozrievali k životnej múdrosti
slobodných a zodpovedných členov veľkej ľudskej rodiny.