Slovenská farnosť v Bruseli si pripomenula dvadsať rokov od svojho vzniku. Dnes slúži aj českým veriacim a na slovenské omše prichádzajú aj veriaci z ďalších krajín.

Asi desať minút pešo od centra Európskej komisie v Bruseli je v pokojnej ulici Rue Le Corrège medzi budovami nenápadne vkliesnený malebný Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Église du Sacré-Cœur). Chrám bol postavený v 50. rokoch minulého storočia ako farský kostol.

V súčasnosti znie v chráme najmä slovenčina a slúži sa v ňom denne slovenská omša. Do kostola prichádzame v jesenný piatok o ôsmej večer. Slovenská misia v Bruseli v polovici októbra oslávila 20. výročie od svojho obnovenia.

Blízko chrámu sa nachádza park, kde sa pred víkendom hlučne hrajú skupiny detí, v bočných uličkách zasa stretávame malé skupiny mládeže, ktoré si púšťajú hudbu, rozprávajú sa, a ako prezrádza čuch, fajčia nielen tabak.

Kostol na prvý pohľad hneď nevidieť, keďže je vkliesnený medzi budovami a nijako špeciálne nevyčnieva do ulice, lebo vtedajšie autority nedovolili jeho stavbu na prominentnom mieste nad Parkom Ambiorix (Námestie Marguerite). To, že ide o chrám, prezradí nenápadná vežička a veľké dvere.

Po skončení piatkovej omše sa tu schádza skupina Slovákov, medzi nimi aj piati slovenskí a českí kňazi, ktorých sprevádza po Bruseli Slovák Ondrej Sočuvka, ktorý je vo farnosti aktívnym laikom. Kňazi prišli do Bruselu na týždeň.

Krátko sa so Slovákmi zoznámime a následne sa stretáme so správcom slovenskej misie otcom Marekom Sitárom. Ten ešte zariadi v kostole nejaké veci a berie nás na neďalekú faru, kde býva. Ide o typický bruselský dom, ktorý má poschodia a úzke schodisko.

Na fare Marek Sitár priblíži, že pôsobí aj ako farár pre belgických veriacich, ktorých ešte v pôvodne belgickej oblasti zopár ostalo, a zároveň slúži aj českým veriacim. Ešte pred polstoročím bolo každú nedeľu v kostole viacero omší, pokrstili v ňom ročne vyše tristo detí a spovedalo sa v štyroch spovedniciach. „Omše boli vo francúzštine aj flámčine,“ hovorí kňaz Sitár.

S pastoráciou Slovákov začali v minulom storočí saleziáni

Dnes je v kostole „len“ jedna nedeľná omša doobeda v slovenčine a večer v angličtine, no na rozdiel od mnohých bruselských chrámov sa v tomto kostole slúžia omše každý deň. Kňaz ešte chodí každú nedeľu do Gentu, kde slúži tiež skupine Slovákov, najmä Rómom, ktorí prišli do Belgicka za prácou.

Aj keď si 19. októbra 2025 slovenská farnosť v Bruseli pripomenula 20 rokov, jej história siaha o polstoročie ďalej, respektíve do roku 1953, keď do Belgicka prišiel salezián Jozef Strečanský. Ten začal zakladať spoločenstvá pre mladých migrantov, ale aj dospelých ľudí zo Slovenska a z Česka, ktorí utekali za slobodou.

Don Strečanský neskôr aj s ďalšími saleziánmi poskytoval ubytovanie chlapcom a mladým mužom. Táto aktivita saleziánov trvala najmä do pádu železnej opony. Saleziáni tak prevzali záštitu nad pastoráciou Slovákov.

V roku 2004, keď Slovensko vstúpilo do EÚ, dostali Slováci na užívanie súčasný kostol a do Belgicka prišiel aj slovenský kňaz. Dovtedy sa miestnej komunite venoval najmä don Augustín Vrecko a mnohí si ešte dnes na neho spomínajú. Tento slovenský misionár pôsobil v Belgicku, potom bol dvadsať rokov na Haiti a v rokoch 1996 až 2007 opäť v Belgicku. Počas tohto obdobia sa venoval aj Slovákom. Pátra Augustína zažili aj manželia Lindentalovci, ktorí prišli do Belgicka v spomínanom roku 2004.

„V komunite, ktorá sa okolo saleziána Augustína Vrecka zhromažďovala, vznikla prvotná myšlienka, že by v Bruseli mohla vzniknúť slovenská farnosť. Pri ňom sme sa začali stretávať, ale bol už dôchodca a necítil sa na to, aby v tom pokračoval alebo niečo rozvíjal. Prišiel teda s návrhom, či by sme nechceli osloviť KBS s tým, aby nám sem poslali kňaza,“ približujú manželia činnosť dona Vrecka.

Aj preto, že do Belgicka po vstupe Slovenska do EÚ prichádzalo čoraz viac Slovákov, sa tejto myšlienky chopil prvý slovenský eurokomisár Ján Figeľ.

„Myšlienka na vznik misie prišla z presvedčenia, že európska integrácia má okrem ekonomického, politického a právneho rozmeru aj duchovný rozmer,“ hovorí pre Postoj bývalý politik, ktorý vnímal aj duchovné potreby Slovákov, ktorí prichádzali do Bruselu nielen za prácou, ale aj štúdiom alebo do európskych inštitúcií. Figeľ tiež pricestoval v októbri do Bruselu na oslavu výročia farnosti.

Ján Figeľ po vstupe Slovenska do EÚ napísal list so žiadosťou o zriadenie slovenskej misie vtedajšiemu predsedovi KBS a spišskému diecéznemu biskupovi Františkovi Tondrovi a aj bruselskému arcibiskupovi a kardinálovi, ktorým bol v tom čase Godfried Danneels. Figeľ zároveň napísal aj do Prahy kardinálovi Vlkovi, keďže duchovnú potrebu mali aj českí veriaci.

Kardinál Daneels s misiou súhlasil, pretože vnímal otvorenosť Bruselu a Belgicka pre všetkých, a to nielen materiálne, ale aj duchovne a pastoračne. Kardinál poveril svojho vikára, aby vyčlenil chrám a zabezpečil podmienky na pôsobenie slovenskej komunity. „Prvým kňazom, ktorý do Belgicka prišiel, bol Ľubomír Fabčin z Banskobystrickej diecézy, ktorý dnes pôsobí na misii v Luxembursku,“ spomína na udalosti spred dvoch desaťročí Figeľ.

Prvú svätú omšu v Bruseli po oznámení vzniku misie slúžil arcibiskup Ján Sokol, ktorý mal v tom čase na starosti pastoráciu Slovákov v zahraničí. Roky túto úlohu v rámci KBS zastával bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, teraz ju prebral biskup ordinariátu Pavol Šajgalík.

Po Fabčinovi správu misie v roku 2013 prebral Jaroslav Hanzlík, ktorý tam pôsobil do roku 2018, potom rok slúžil v Bruseli Ivan Ružička, ktorý je dnes výkonným sekretárom KBS.

Misiu navštevujú aj cudzinci

Do farnosti od jej vzniku chodia aj manželia Vavríkovci, ktorí pracujú v európskych inštitúciách. O rok neskôr sa im narodil syn, ktorý je prvé pokrstené dieťa vo farnosti.

„Nemám rád, keď sa to pripomína, lebo ja dodávam, že bol prvý, ale nie posledný,“ hovorí pán Vavrík. Je spokojný, že zo slovenskej katolíckej misie sa za dvadsať rokov nestala len nezisková organizácia alebo kultúrne centrum.

Slovenskí manželia navštevovali aj francúzske alebo anglické omše. „Deti sú dnes už jazykovo zdatnejšie ako my, ale keď sa ich opýtame, kam ideme na omšu, vždy chcú ísť na slovenskú, aj keď musia v nedeľu kvôli tomu skoro vstávať,“ dodávajú Vavríkovci.

Okrem omší a príprave na sviatosti v rodnom jazyku si na misii najviac vážia vzťahy medzi ľuďmi. Po nedeľnej omši stretávame v chráme aj študentku baletu Teréziu, ktorá je Bruseli druhý rok.

V slovenskej farnosti sa cíti začlenená a oceňuje, že po nedeľnej omši sa na spoločnom agapé môžu veriaci medzi sebou porozprávať a inšpirovať. Vyzdvihuje, že keď prvýkrát prišla na slovenskú omšu, o ktorej sa dozvedela na internete, niektorí farníci si hneď všimli, že je nová, a oslovili ju. „Som rada, že si môžem vieru prehlbovať v rodnom jazyku,“ oceňuje mladá baletka zo západného Slovenska.

Na slovenskú misiu chodí aj Peter, ktorý pracuje na veľvyslanectve a v Bruseli je na päť rokov. Priznáva, že život vo farnosti mu pomáha, aby mal Brusel rád.

Počas našej návštevy v Bruseli stál Peter s manželkou akurát pred rozhodnutím, či v Bruseli ostanú dlhšie alebo sa vrátia domov. Priznáva, že spoločenstvo, ktoré zažíva v slovenskej farnosti, mu to sťažuje.

Aké výzvy vníma vo farnosti? Odpovedá, že nájsť spôsob, ako viac zapojiť do aktivít deti a ako aj im lepšie vysvetliť, čo je cirkev, a priblížiť im náboženský život. „Takých ľudí, akých som stretol tu, som nestretol nikde inde. Sú tu kamarátski, obetaví a veľmi dobrí ľudia,“ dodáva.

V slovenskej katolíckej misii stretávame aj 17-ročného Damiána, ktorý spieva v zbore, miništruje, pomáha s ozvučením a ďalšími aktivitami.

Zoznamujeme sa počas toho, ako pripravuje ozvučenie a osvetlenie na večerný koncert speváčky Janais, ktorý má byť v sále pod kostolom v rámci oslavy výročia.

„Narodil som sa v Belgicku a rodičia ma celý život vodili do tejto farnosti,“ hovorí mladík prirodzenou slovenčinou. Krajinu svojich rodičov pozná len ako prázdninovú destináciu a pri otázke, či si vie predstaviť život na Slovensku, odpovedá, že ani nevie, ako to tam reálne vyzerá.

S rodinou v Bruseli žije aj Ondrej Sočuvka, ktorý pracuje v nadnárodnom korporáte. „Prišli sme sem do kostola pred jedenástimi rokmi počas prvého týždňa v Bruseli a bolo tu 150 Slovákov, mnohí aj s deťmi, a odvtedy žijeme pri farnosti, stretávame sa tu aj mimo omší. Táto komunita nám pomohla, že žijeme akoby na Slovensku, aj keď pracujeme v belgickom prostredí,“ dodáva Ondrej, ktorý je aj členom farskej rady a stojí za mnohými aktivitami vo farnosti.

Slovenská farnosť v Bruseli slúži aj Čechom. Pri nedeľných omšiach preto zaznievajú niektoré piesne alebo liturgické čítania v češtine. Oceňuje to aj Eva Lajkepová. Pre Postoj hovorí, že je vďačná za možnosť chodiť do tejto farnosti, lebo inde veľmi praktizujúcich veriacich nestretáva.

„Našla som tu dobrých priateľov, ktorí mi pomáhajú rásť vo viere. Žasnem nad tým, že objavujeme rovnaké cesty a riešenia svojich životných situácií. Je to pre mňa dôkaz, že si nás Pán vedie,“ vraví a dodáva, že slovenskú farnosť navštevuje, aj keď to nemá blízko. „Niekedy nás tam je desať a zastúpených je päť národností.“

Podľa Evy je každodenná omša v Belgicku v kostole nadštandard, ktorý nie je samozrejmosť ani v domácich živých farnostiach. Slovenské prežívanie viery je jej bližšie ako belgické a vďačná je aj za možnosť pristúpiť k spovedi, čo v Belgicku tiež nie je také bežné. V anglicky hovoriacich farnostiach sa treba niekedy na spovedi dohodnúť dopredu.

„Som vďačná, že otec Marek raz za mesiac slúži omše v češtine, bolo to pre mňa dôležité, keď boli deti malé, chcela som, aby sa naučili odpovedať,“ hovorí.

Oslovení farníci sa zhodujú, že za slovenského kňaza a svoj kostol v Bruseli sú vďační aj preto, lebo farnosť je živá. Viacerí rozprávali o svojej skúsenosti, že nájsť živú belgickú farnosť je niekedy ťažšie a prežívanie viery je v Belgicku iné. Mnohí majú z nášho slovenského pohľadu aj skúsenosť s rôznymi excesmi alebo sa stretli so začudovaným pohľadom kňaza, keď chceli spoveď.

Viacerí majú skúsenosť, že belgické farnosti sú prestarnuté. Mnohí sa zhodujú, že z belgických farností sa úplne vytratili deti, mládež aj ľudia v produktívnom veku.

Slovákov sme sa pýtali aj na to, ako ich vnímajú ľudia, keď zistia, že sú veriaci katolíci. Kým stredná generácia sa zhoduje, že Belgičania, ale aj ľudia v Bruseli sú tolerantní a nejako to neriešia, inú skúsenosť majú mladší.

„To, čo povedia mne ako katolíkovi, by si nikdy nedovolili povedať židom alebo moslimom,“ konštatuje študent, ktorý dodáva, že za vieru sa nehanbí a silu a podporu nachádza aj v slovenskej farnosti. Oslovení farníci však vo všeobecnosti vyzdvihujú, že Belgičania sú otvorení a priateľskí. Zdá sa, že slovenskej farnosti zatiaľ nehrozí zánik, ako sa to stalo pri slovenských katolíckych komunitách napríklad v Amerike, najmä v dôsledku asimilácie.

Do Bruselu totiž prichádzajú okrem Slovákov, ktorí tam žijú stabilne, aj takí, ktorí prídu do hlavného mesta EÚ napríklad na päť rokov a potom sa vrátia domov. Fluktuácia ľudí je tu veľká. Mnohí sú tu päť alebo desať rokov, vrátia sa na Slovensko a prídu noví. A potom treba niektoré veci budovať nanovo,“ hovoria nám viacerí ľudia. Má to však podľa nich aj výhody.

Správca farnosti Marek Sitár na otázku, prečo potrebujú Slováci v Bruseli svojho kňaza, odpovedá, že „je tu jazyková bariéra, Slováci majú iný spôsob modlitby a prežívania liturgie. Je tu aj rozmer spoločenstva, potreba sa stretnúť“. Pri nedeľnej omši si všímame, že do chrámu prichádzajú aj veriaci iných národností, ktorí pochádzajú z Ázie alebo Afriky.  

„Počas pandémie bolo ťažké nájsť bohoslužby, mnohí začali chodiť k nám, možno aj vďaka tomu, že Slovákov bolo menej a dalo sa dostať na omšu,“ hovorí kňaz, ktorý pochádza z Bratislavskej arcidiecézy. 

V čase pandémie zaviedol viac omší, aby sa vystriedalo čo najviac ľudí. „Mnohí vtedy k nám našli cestu a už tu ostali,“ hovorí Sitár o cudzincoch, ktorí na slovenské omše chodia aj napriek jazykovej bariére. 

Na nedeľné omše prichádza okolo 120 ľudí, na slávnosti aj viac. Viacerí ľudia, ktorí žijú od Bruselu ďalej, prichádzajú na slovenské omše sporadickejšie. 

Podľa odhadov žije v Bruseli asi dvetisíc Slovákov a ďalších päťtisíc mimo hlavného mesta.

https://svetkrestanstva.postoj.sk/187271/na-pastoraciu-exilantov-nadviazala-pred-20-rokmi-slovenska-farnost-par-metrov-od-srdca-eu