By Ján Figel, the former European Commissioner for Innovation, Research, Culture, Education and Youth between 2004 and 2009. After this, he served as the Minister of Transport and Deputy Prime Minister of Slovakia (2010-2012). During the Juncker Commission he was the European Union’s Special Envoy for Religious Freedom.
Change is an indication of the presence of life. In the past, winners were those that would survive changes. Today and in the future, winners are those shaping the necessary changes.
In 2010, I became a minister responsible for the largest economic assets controlled by the Slovak Government, that are also an important part of my country’s economy: transport, postal services, telecommunications, construction industry, regional development, tourism. After the global financial crises of 2008-09, everything was in turmoil, hit by economic decline and related socio-political problems.
Apart from legislative work, I was responsible for 15 state-owned companies, accounting for approximately 15% of Slovakia’s GDP. These all depended on swift and performant decisions. CARGO Railway Company, for example, was almost bankrupt. I remember I was holding months of long and intense talks with bankers over the future of the company. The company’s losses were enormous, reaching 600 million euros. Imminent collapse and bankruptcy threatened if aid was not provided urgently.
After two hard months of deliberations, banks expressed their trust into a large program of corporate and sectoral restructuring. We guaranteed that the costs and processes for this would be handled efficiently, that there would be sound economic policies and new commercial activities going forward, thereby however cutting down on employment and social benefits. This amounted to a significant cost reduction and the start of innovative modes of transportation.
At the time, I was severely attacked for this by the opposition and by trade unions. However, a transport company operating in the single market can not function as a social, care taking institution. Then this company, which was under my indirect responsibility, managed to turn its unbearable red numbers into black figures the next year. Profits reached 120 million euro and 122 million euro in 2012!
Contemporary challenges
This experience came to my mind when I looked into the challenges of P&O Ferries. Its financial situation is clearly not sustainable, due to heavy burdens caused by two years of COVID, and following the arrival of competitive forms of transport that have been around for a long time now – low-cost airline carriers and Eurotunnel. P&O Ferries has been suffering a 100 million pounds of losses last year.
Therefore, I am convinced that the thorough decisions taken by the company board and management, as well as its owner DP World, are both necessary and promising. They combine managerial innovation and social sensitivity. These changes, announced in mid-March, are part of DP World’s wider plan to support P&O Ferries, to deliver the best for customers across freight and tourism industries. As a result, the company will be able to invest into the future, for example through its purchase of new ships with a total value of £220M. New, more flexible crewing models should furthermore help the company to become resilient, competitive and sustainable.
As part of the process, P&O Ferries had to take the very difficult decision to provide 800 seafarers with immediate severance notice. This came urgently, without consultation, affecting the lives of many families. Usually, this is the most sensitive part of any private, public or state company’s turnaround. We all know it. To avoid that the majority of the jobs, amounting to 2,200 jobs, would be at risk, and to fairly compensate and help the minority, is unquestionably a more responsible course than to suffer bankruptcy and the demise of the whole of this old British company.
These changes will hopefully make P&O Ferries viable again. It is important for customers in the North and Irish Seas and for those crossing the Channel as well. Restructuring of traditional companies is never simple or easy. However, a responsible, balanced and timely company overhaul process is ultimately something that benefits the many.
Kresťanskí charizmatici tento rok oslavujú desiate jubileum od vstupu do slovenskej politiky. A aj keď za ten čas zaznamenali značný úspech v oblasti politickej moci, dedičstvom ich politického pôsobenia je tiež rozvrat kresťanskej a konzervatívnej časti politického spektra.
Bolo to po marcových voľbách v roku 2012, keď sa do parlamentu dostali prví kresťanskí kandidáti z charizmatických spoločenstiev. Bratislavský evanjelizátor a konvertita Branislav Škripek a žilinský učiteľ náboženstva Richard Vašečka zasadli do parlamentu vďaka hnutiu OĽaNO Igora Matoviča, ktorý tým v podstate zmenil tvár straníckej politiky na Slovensku a svoju pečať vtlačil aj charizmatikom. No k tomu sa ešte dostaneme.
2012 – 2016: Kresťania nepatria len do jednej strany
Pre charizmatikov boli počas ich prvého volebného obdobia charakteristické dve veci. Prvou bolo, že hodnotovo boli jasne ukotvení kresťansky a konzervatívne. Vašečka a Škripek (spolu s Erikou Jurínovou) v roku 2013 predložili návrh zákona, ktorý by obmedzoval potraty a za takéto zákony pravidelne hlasovali. Škripek prišiel s pomerne zaujímavou iniciatívou zákazu nahoty na verejnosti.
Druhou vecou, ktorá charakterizovala vtedajších charizmatikov, bola teória o tom, že nie je dobré viazať kresťanské hlasy len na jednu politickú stranu. Samozrejme, oni neboli prví, kto prišiel s takouto myšlienkou. Pokušenie šteklilo napríklad Ivana Šimka, ktorý chcel najskôr zmeniť KDH a potom ho nahradiť v podobe SDKÚ (vzor videl v nemeckej CDU), no charizmatikom sa podarilo spopularizovať ju natoľko, že sa jej chytili takmer všetky ostatné strany. Napokon nie je náhodou, že práve v tomto volebnom období sme sa dozvedeli, že Robert Fico je pobirmovaný a v rodine má rehoľné sestry.
Erika Jurínová, Branislav Škripek, Richard Vašečka a Martin Fecko. Foto: facebook.com/RichardVasecka
Výsledkom bolo, že kresťanov zrazu začal mať v strane každý. V Sme rodina to bol Milan Krajniak, v strane Sieť to bol Radoslav Procházka s Igorom Janckulíkom. O podporu kresťanov sa zrazu uchádzala aj ĽSNS.
Najmasívnejšie bolo tento prúd cítiť, samozrejme, v OĽaNO, kde sa k Vašečkovi zo žilinského spoločenstva Nový Jeruzalem pridal Marek Krajčí z bratislavskej platformy Kresťan v meste.
Zástupcom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina sa namiesto Branislava Škripeka, ktorý už v tom období sedel v europarlamente, stal Eduard Heger. Hlasy z východu priniesol Jozef Lukáč z Koinonie Jána Krstiteľa.
Skrátka, kresťanov mal v strane zrazu každý. A všetci títo kandidáti tvrdili, že to je tak dobre, lebo takto sa ich do parlamentu dostane viac ako len cez jednu stranu a skôr presadia kresťanské témy v politike. Ich úspechom bolo to, že dokázali vyzbierať hlasy svojich spoločenstiev, čo by síce na stranu a 5 percent nestačilo, ale prekrúžkovať sa dokázali hravo.
Preto si to, s čím pôvodne vyrukovali najmä charizmatici postupne osvojili aj ďalší.
Vedľajším negatívnym dôsledkom bolo, že v roku 2016 sa KDH (samozrejme aj kvôli problémom vo vnútri strany) po prvýkrát v histórii nedostalo do parlamentu. No proklamovaní kresťania zrazu sedeli takmer vo všetkých poslaneckých kluboch.
2016 – 2020: Delenie na ultras a umiernených
Po voľbách v roku 2016 dostáva pôsobenie charizmatikov v politike prvé hodnotové trhliny.
Bol to totiž ich politický prvolezec Branislav Škripek, jeden zo zakladateľov Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, kto priniesol do verejnej diskusie naratív o delení konzervatívcov na extrémnych či ultras a umiernených.
Škripek túto rétoriku použil v roku 2017 v rozhovore pre Denník N, kde svoju „umiernenosť“ doložil tým, že zákaz potratov (podobne ako Joe Biden) nazval „vnucovanie môjho kresťanského názoru“.
Škripek v tom rozhovore okrem šírenia liberálnej propagandy o potratovej turistike zadefinoval kresťanov, ktorí sa pridŕžajú náuky cirkvi ako „ultras“ a voči ktorým stoja umiernení kresťania ako je on.
Ťažko povedať, čo stálo za Škripekovou zmenou postoja v kultúrno-etických témach, výsledkom však bolo vajatanie v oblastiach, kde by mali konzervatívci a kresťania zastávať jasné postoje a z toho vychádzajúca politická nemohúcnosť.
Na snímke Eduard Heger (OĽaNO – NOVA) skladá poslanecký sľub počas ustanovujúcej schôdze NR SR 23. marca 2016 v Bratislave. Foto: TASR/Pavel Neubauer
Tá vyvrcholila na jar v roku 2018, keď nejednoznačnosť nových kresťanských politikov využil Marian Kotleba a jeho poslanci z ĽSNS, ktorí predložili vlastný návrh protipotratového zákona.
Vznikol chaos, obviňovanie a vyviňovanie. No tento návrh priniesol najmä zásadný predel v kresťansko-konzervatívnej politike na Slovensku. Jeho dôsledkom je, že medzi kresťanov a konzervatívcov vniesol extrémistický prvok, s ktorým sa mnohí nevedia dodnes vysporiadať.
Navyše z potratového zákona sa naraz stali preteky, v ktorých sa súťaží o to, kto ho v akej forme predloží, čo sčasti degradovalo diskusiu o ochrane života na politickú hru.
A tak sa stalo, že najväčšie verejné podujatia v krajine, keďže na pochody za život v Košiciach a Bratislave prišlo viac ako 80-tisíc ľudí, konzervatívci nedokázali využiť.
A aj keď Škripek neskôr z vrcholovej politiky vypadol, oba charizmatické naratívy, teda potreba konzervatívcov v rôznych stranách a ich delenie na ultras a umiernených sa pred voľbami v roku 2020 ešte posilnili.
Najviditeľnejšie boli oba tieto naratívy prítomné v strane Za ľudí s Jurajom Šeligom (ktorý ešte viac spropagoval naratív o delení konzervatívcov na umiernených a extrémnych), Janou Žitňanskou či Veronikou Remišovou. Kresťanské krídlo však pomocou Lukáča a zopár ďalších ľudí posilnilo pred voľbami aj hnutie Sme rodina.
No a Matovič to už cez tlačovku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie a „omilostením“ Richarda Vašečku, ktorý si medzičasom na rok odskočil do KDH a potom založil Kresťanskú úniu, otvorene hral na kresťanskú kartu.
2020 – 2022: Bublina spľasla
A potom sa stalo presne to, po čom všetci títo ľudia volali.
Po voľbách v roku 2020 sa proklamovaní kresťania skutočne objavili v parlamente v hojnom počte. Zloženie Národnej rady SR malo byť najkonzervatívnejšie v histórii. Charizmatici navyše získali aj posty ministra financií a zdravotníctva.
Očakávania boli veľké. Sociológ Michal Vašečka sa ešte pred tým, ako by noví poslanci zasadli do lavíc, vyjadril, že sprísnenie interrupčnej legislatívy považuje prakticky za schválené. Liberáli následne šírili strach, niektorí aj urážlivé posmešky.
A aby toho nebolo málo, o rok neskôr sa kresťanský kandidát Edo Heger, ako ho všetci ľudia z kresťanských spoločenstiev volajú, stal premiérom. Kresťanskí politici tak za deväť rokov dosiahli všetko, po čom túžili.
A bublina spľasla.
Kresťanom v „najkonzervatívnejšom“ parlamente v histórii a s kresťanským premiérom sa totiž okrem zrovnoprávnenia cirkevného a štátneho školstva nepodarilo presadiť nič. Naopak, neustále sú vo vleku liberálnych politikov.
Jasne sa to ukázalo najmä v dvoch prípadoch. Prvým bolo hlasovanie o návrhu zákona na pomoc tehotným ženám z pera poslancov okolo Anny Záborskej, z ktorého liberálni poslanci spravili nechutné divadlo, ktoré vyvrcholilo tým, že sa Záborskej museli zastávať dokonca poslanci z opozície.
Foto: Facebook/Lamačské chvály
Kresťanskí politici mali pritom v rukách všetky politické karty na to, aby tento zákon presadili a to dehonestujúce divadlo zastavili. Oni však nedokázali urobiť nič. Neukázali svoju údajnú silu v parlamente, nevyužili autoritu premiérskeho úradu, nedokázali čeliť mediálnemu tlaku. To isté sa opakovalo aj pri poslankyni Kataríne Hatrákovej a voľbe detskej ombudsmanky. Kvôli okrajovému a neveľmi dôležitému postu sa zrazu odohral zápas, kde proti Hatrákovej ako extrémistke vystupovali aj ľudia, ktorým nevadila na kandidátke či v klube.
Druhým príkladom sú pandemické opatrenia. Ani údajne najkonzervatívnejší parlament v histórii a vláda na čele s praktizujúcim katolíkom nedokázali urobiť nič proti tomu, aby boli kostoly zaradené do tej istej kategórie ako reštaurácie či fitnescentrá. Preto sme tu mali jedno z najdlhších obmedzení verejného slúženia bohoslužieb na svete.
Premiérovi, ktorý sa do parlamentu dostal ako kresťanský kandidát katolíckeho spoločenstva, museli otvorené listy kvôli neudržateľnej situácii v oblasti obmedzovania náboženskej slobody písať katolícki biskupi aj predstavitelia ďalších náboženských skupín. A to nie raz, ale niekoľkokrát.
Heger si však kritiku za obmedzovanie náboženskej slobody ani náznakom nepripustil. A čo je príznačné, mlčia aj charizmatické spoločenstvá, ich lídri a kňazi, ktorí im pomohli do parlamentu.
No problém charizmatikov nespočíva len v neschopnosti politicky presadiť svoju agendu. Ešte väčším problémom je, že svojím správaním a rétorikou pomáhajú zatvárať takzvané Overtonovo okno na konzervatívnej strane a zároveň nedokážu spraviť nič, čo by zabraňovalo jeho roztváraniu na strane progresívcov.
Inak povedané, nedokážu rozšíriť oblasť konzervatívnych myšlienok, ktoré by boli akceptované vo verejnom diskurze a svojou rétorikou sami posielajú časť konzervatívcov mimo verejného diskurzu.
Práve o tom je zaradenie bohoslužieb na úroveň reštaurácií. O tom je potupenie Anny Záborskej, pričom každý vie, že ten, kto by sa pokúsil ísť v jej šľapajach, bude verejne zničený.
Matovičov syndróm
Výsledkom desaťročného pôsobenia charizmatikov v politike je tak úspech v oblasti politickej moci, no zároveň slepou uličkou z pohľadu presadzovania kresťanských či konzervatívnych hodnôt v politike a spoločnosti.
Aby sme pochopili, prečo je to tak, musíme sa vrátiť do roku 2012, keď sa do parlamentu prvýkrát dostalo OĽaNO. Tento moment totiž znamenal zmenu klasickej straníckej politiky na akúsi reality show.
Odvtedy už nie je potrebné budovať regionálne štruktúry, pripravovať volebný program, mať jasné hodnotové ukotvenie či politické skúsenosti. Dôležitejší sa stal marketing. A to platí pre OĽaNO, ako aj pre charizmatikov.
Jasne to ukazuje rozhovor s Eduardom Hegerom z marca 2016, teda z obdobia, keď sa náš súčasný premiér dostal prvýkrát do parlamentu. Na otázku, aký program chce presadzovať, odpovedá, že nechce „viesť silácke reči“. Zaujímavé sú pritom aj jeho slová o tom, že do politiky vstúpil, lebo sa obáva pokračujúcej sekularizácie a chce ju zastaviť. Cez pandémiu pritom ukázal presný opak.
Niečo podobné ukazuje aj rozhovor s poslancom Marekom Šefčíkom, ktorý priznal, že na kandidátku OĽaNO sa dostal bez toho, aby predtým o politiku vôbec zakopol. Šefčík skrátka podobne ako mnohí (nielen) charizmatici uveril naivnej predstave, že sa cez noc môžu stať zo stredoškolských učiteľov, účtovníkov, lekárov či evanjelizátorov politikmi, ktorí zmenia Slovensko. Veľmi škaredo z tejto predstavy neskôr vytriezvel napríklad poslanec Jozef Bubnár.
A napokon to ukazuje aj ich iniciatíva Kresťan v politike, ktorá má vychovávať budúcich kresťanských politikov a kde sa to hemží marketérmi, ale nedá sa tam nájsť nikto, kto by viedol akúsi hodnotovú či programovú líniu.
Foto: Kresťanskí kandidáti/FB
Aby ste ma rozumeli správne, charizmatikom sa nedá uprieť úprimná chuť, snaha či presvedčenie. No je načase pochopiť, že na tvorenie politiky, ktorá by skutočne menila spoločnosť, nestačí len lepší marketing, ale najmä kompetentní ľudia a program.
Inak povedané, charizmatikov dobehlo, že nepoznajú kresťanskú a konzervatívnu politickú filozofiu, ani sociálnu náuku cirkvi. Dohnalo ich, že nemajú svoj program a nevedia, čo konkrétne chcú v politike dosiahnuť. Dostihlo ich, že sa im nechcelo budovať stranícke štruktúry, budovať si tímy ľudí a učiť sa politike.
Preto politicky nedokážu takmer nič pretlačiť. A preto sa ich program scvrkol na heslo: Som kresťan, voľte ma!
Výsledkom je, že nie oni pretvárajú politiku či spoločnosť, ale politika pretvára ich. No ako vraví evanjelium, ak soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia?
Predseda vlády Eduard Heger cestuje s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou a jej delegáciou do Kyjiva. Podľa niektorých je to reparát za neúčasť v stredoeurópskom premiérskom tíme (premiéri Českej republiky, Poľska a Slovinska 15. marca počas ostreľovania Kyjiva), podľa iných síce oneskorená a zvláštna, ale vhodná cesta. Slovensko tak môže Ukrajine i svetu vyslať dôležitý signál záujmu a podpory bilaterálne a európsky zároveň.
Preto už nie sú podstatné časové a formálne súvislosti cesty, ale jej obsah a posolstvo. Slovensko sa správa voči Ukrajine ako dobrý a spoľahlivý sused. Predovšetkým humanitárna odozva obyvateľstva našej spoločnosti je úctyhodná. Je jasnou a odzbrojujúcou odpoveďou aj na kritiku “zakótovaných” politikov z Bruselu v rokoch 2015 a 2016. K tomu treba prirátať materiálnu, zdravotnícku a vojenskú pomoc Ukrajine krvácajúcej pod brutálnou agresiou.
V balíku slovenskej podpory by pri premiérovej návšteve mali pribudnúť dve položky, o ktoré Ukrajina priamo žiada: jedna dvojstranná a druhá európska.
Slovenský obranný priemysel je schopný opravovať poškodenú vojenskú techniku, ktorú si už Ukrajina v zničených fabrikách opätovne sfunkčniť nemôže. Slovensko vzhľadom na technickú spôsobilosť a geografickú blízkosť môže relatívne rýchlo opravovať a vracať sfunkčnenú techniku obrancom Ukrajiny. Náklady v rámci celkovej miliardovej pomoci môže uhradiť Brusel. Do tohto rámca patrí aj ďalšia potrebná vojensko-obranná technika a spolupráca, o ktorej rozhoduje vláda Slovenskej republiky.
Ukrajina od prelomu rokov 2013/2014 doslova krváca pre svoje úsilie stať sa súčasťou Európskej únie. Nikto dnes netrpí za svoju národnú slobodu a integritu a za túžbu po spoločných európskych hodnotách tak ako Ukrajina. Svoj zápas o európsku budúcnosť Ukrajinci nazvali Revolúciou dôstojnosti. Dôstojnosť človeka je zdrojom našich základných a neodňateľných práv a povinností. Je zdrojom ľudskej rovnosti. Je prvou spomedzi hodnôt, na ktoré má s rešpektom pamätať Európske spoločenstvo.
Práve teraz, v najtemnejších hodinách osudového zápasu, keď sme svedkami vyvražďovania civilného obyvateľstva, brutálneho a bezohľadného ničenia krajiny, potrebujú obrancovia Ukrajiny počuť jasné, uisťujúce a povzbudzujúce postoje ostatnej Európy. Že Ukrajina znovu bude plnoprávnou súčasťou demokratickej a mierovej Európy. Slovensko ako dobrý priateľ a solidárny sused by preto malo na úrovni vlády a diplomacie, hlavne však ústami premiéra, opakovane navrhovať a podporovať čo najskoršie udelenie statusu kandidáta na členstvo v EÚ pre Ukrajinu.
K tomuto postoju by sa iste aktívne pridali ďalšie krajiny, zvlášť stredoeurópske. Najneskôr počas českého predsedníctva Rady EÚ, ktoré sa začína 1. júla, by sa tento návrh mal potvrdiť rozhodnutím Európskej rady.
Za predpokladu nastolenia mieru bude integračný proces Ukrajiny dlhoročný a bude spojený s rozsiahlou obnovou vojnou zničenej krajiny. Ale morálno-politický signál nespochybniteľnej, zrelej spolupatričnosti je potrebný teraz, bezodkladne. Tento status nemôže byť predmetom administratívneho, ekonomického či právneho posudzovania Komisiou. Je to politický postoj v čase smrteľného ohrozenia a zároveň zápasu o mier.
Únia nesmie byť len konzumentom mieru na európskom kontinente. EÚ musí byť aj tvorcom mieru. Slovensko je spoluzodpovedné za postoje a charakter Únie už 18 rokov. Je to čas zrelosti, maturitný vek. Pán premiér, nebojte sa hovoriť silným európskym hlasom!
Fungujúca bezpečnosť a spoločná obrana majú svoju cenu a ekonomické náklady. Ale cena za neintegráciu Slovenska do NATO a EÚ v roku 2004 by bola oveľa vyššia, poznamenal Figeľ.
Bratislava 29. marca (TASR) – Neintegrácia Slovenska do štruktúr NATO by znamenala veľkú zraniteľnosť a závislosť našej krajiny. Skonštatoval to predseda Správnej rady Nadácie Tunegu, Púčika a Tesára Ján Figeľ pri príležitosti 18. výročia od vstupu SR do NATO. Vzhľadom na vojnu na Ukrajine pripomenul, že mier, sloboda a demokracia nie sú samozrejmé, preto sa o ne treba zodpovedne usilovať v spolupráci s podobne zmýšľajúcimi národmi. Apeluje zároveň na vytvorenie tlaku v Európe, aby bol Ukrajine bezodkladne udelený kandidátsky status.
“Fungujúca bezpečnosť a spoločná obrana majú svoju cenu a ekonomické náklady. Ale cena za neintegráciu Slovenska do NATO a EÚ v roku 2004 by bola oveľa vyššia,” poznamenal Figeľ. Oba procesy boli podľa jeho slov formálne samostatné, ale v niektorých záležitostiach sa prekrývali. Podotkol, že po vstupe do NATO došlo k politickému poľaveniu v mnohých oblastiach, napríklad v modernizácii Ozbrojených síl SR, posilňovaní civilnej ochrany a krízového riadenia štátu. “Vojna na Ukrajine vracia tieto záležitosti do centra pozornosti. Garantovať mier a bezpečnosť pre svojich občanov je prvou, hlavnou a nezastupiteľnou úlohou štátnej moci,” pripomenul.
Vzhľadom na situáciu za našimi východnými hranicami poznamenal, že Slovensko by malo byť pre Ukrajinu naďalej spoľahlivým a solidárnym susedom. “Treba aktívnejšie obhajovať dôležitosť udelenia statusu kandidáta na členstvo v EÚ pre Ukrajinu,” podčiarkol s tým, že humanitárna, materiálna a obranná vojenská pomoc by mala byť doplnená diplomaticko-politickou podporou v spolupráci s podobne zmýšľajúcimi vládami. Figeľ tvrdí, že za svoju európsku spolupatričnosť Ukrajinci zomierajú a krvácajú už od roku 2013. “Ľudská dôstojnosť je nám všetkým daná v rovnosti, je to prvá hodnota Únie a základ našich základných práv,” dodal.
Poukázal i na to, že ČR bude od leta predsedať Rade EÚ. “Prípadne s ďalšími stredoeurópskymi štátmi by malo vytvoriť účinný tlak v Európskej rade, aby kandidátsky status bol Ukrajine udelený bezodkladne. Ide o historické politické rozhodnutie v čase vojnového ohrozenia a jednoznačnú morálnu podporu pre nezávislú Ukrajinu,” hovorí. Záležitosť sa podľa neho nesmie stať predmetom byrokratického posudzovania v Bruseli. Pripomenul, že dôvodom vzniku Únie bol mier v Európe. “Preto svoje opodstatnenie má potvrdiť práve v čase vojny na našom kontinente,” uzavrel.
Figeľ bol v minulosti hlavným vyjednávačom vlády pre vstup do EÚ a spolupredseda Vládneho výboru PRENAME pre vstup do NATO.
War on Ukraine represents a conflict between democratic, independent and sovereign country and autocratic aggressor brutally violating international law. We must be sensitive on protection of democratic traditions and processes in European countries. When diplomatic missions act to involve themselves in the domestic politics of their host, this step crosses the line of interference and places embassy officials in the realm of political actors. When this is done at the behest of anti-government NGOs in a European democracy, it displays deformed and divisive behaviors that undermine principals of mutual respect for the democratic process.
This exact behaviour has been revealed to have taken place in Hungary, where NGOs pursuing to change the government enlisted Western embassies to act in their interest. Whether to apply pressure on the Hungarian government from the embassies themselves, or to apply pressure from abroad, the diplomatic missions became a tool through which government regulations or legislation could be challenged.
The recorded and broadly published statements of two former directors at the Open Society Foundation (OSF) as well as a former director at Amnesty International (AI) reveal that officials from the Dutch, British, and US Embassies in Budapest have been willing to pressure the Hungarian government directly, while the Belgian, French, Spanish, and German Embassies would engage in politicized stunts or be used as cover for media attacks. OSF would even go up the ladder to the European Commission to attempt to achieve its goals in Hungary. Perhaps the best public example of the diplomatic corps acting as biased political agents is when the former Dutch Ambassador to Hungary compared the country’s methods to those of the Islamic State terrorist organisation.
Such politicized foreign involvement in the affairs of a sovereign democracy like Hungary undermines the role of voters to decide upon their parliamentary representation and the direction of policy. In Europe, and specifically between democracies, it is critical that space is allowed for differing electoral outcomes, and indeed divergent worldviews to win at the ballot box.
Of course, foreign embassies are tasked with communicating the position of their government to the government of Hungary, particularly on any issue affecting the bilateral relationship. Yet the pattern in Budapest has been markedly different, with the embassies using combinations of public and private pressure to affect the country’s domestic affairs and Hungarian government policy, pushed to do so by NGOs unrepresentative of the Hungarian electorate.
When OSF and AI enlist foreign embassies to apply pressure and use top-down approaches to affect the politics of Hungary, it is largely a reflection of the fact that the Hungarian population has not voted their interests and ideology into power. Financially motivated and interested parties, OSF and AI’s Hungarian operations get funding to reflect the wishes of wealthy donors outside the country, over the political aspirations of those living there. With OSF and AI preferences for Hungarian governance not seeing electoral success, their activities to affect policy behind foreign embassies can bring similar results, just less democratically.
The issue with these activities is that they engender mistrust and division between countries that, otherwise, are deeply embedded within the Western sphere and European community. As tragic weeks of war in Ukraine show, pan-European unity is the essential ingredient needed to confront crises on the continent and defend democracy in our broader region. The former Communist members of the European Union have not wavered in commitment to upholding European values and to countering the aggression from Moscow – Hungary included.
We risk losing this spirit of pan-European unity if some governments are undermined by their own allies, no matter if policy proscriptions differ and worldviews diverge. The embassies in Budapest must be cognizant that to do the bidding of OSF or AI for a short-term political gain ultimately hurts Hungarian democracy and can damage pan-European trust and unity which has been critical in recent weeks. Europe can have its debates and political differences, but mutual respect must still reign when these differences emerge out of the democratic process. This must be the principle. So that when military aggression and invasions threaten the European continent, our differences come into focus as minor when compared to the threats we face in our current hours.
Democratic process in Europe must be protected and respected. It cannot be allowed to be subject to attack from any source, nor can it spread to the entire continent if subverted in its core regions. Disturbingly, just such assaults have been recorded, with foreign elements interfering directly in Poland and Hungary, while also engaging in lobbying, public relations, and influence operations across Europe that target Warsaw and Budapest. These activities are designed to undermine democracy and subvert the Polish and Hungarian electorates – writes Jan Figel, former EU Commissioner and Special Envoy
From the information since recently broadly publicly available, Poland and Hungary are singled out due to the conservative and Catholic-traditionalist dispositions of their ruling parties, i.e., being on the political right. Outside influence acts to undercut Polish and Hungarian voters’ choice, while diminishing the variety of European democratic politics. A Europe that confines itself to a narrow range of acceptable political outcomes will lose its citizens. Worse, if Europe allows outsiders to agitate against, and launch influence operations undermining the legitimacy of the continent’s democratically elected leaders, this is a form of attack that will spread to affect the rest of Europe. Poland and Hungary are, today, the primary targets of this attack on democracy, but will not remain so – it may expand to elsewhere if nothing is done. As a neighbor and European citizen I must raise my voice of concern.
Methods of Attack
In Brussels, in elite media, and on the ground in Hungary and Poland, according several sources, foreign NGOs – notably the Open Society Foundation (OSF) and its offshoots as well as Amnesty International – push an agenda designed to vilify democratically-elected governments. Through funding think-tank research and lobbying activities, as well as paying journalists’ costs and providing them curated materials, OSF-linked entities orchestrate attacks on the governments of Victor Orbán and Mateusz Morawiecki. Reports of the wider NGO industrial complex engaging foreign embassies to apply pressure, relying on media slander, and lobbying the EU administration into conflict with Budapest and Warsaw is indicative of these attacks relying on outside power over the aspirations of the Hungarian and Polish peoples.
Democratically elected leaders are described in elite media as ‘undemocratic’ leaders, their governments authoritarian and corrupt, or accused of human-rights violations and singled out by European institutions, all unsurprising given that the influence activities are most effective among those who share the biases of OSF and similar actors. It is for this same reason that corrupt, undemocratic, and rights violations of leftist-leaning governments in Europe escape censure and a similar attacks – no one pays to cover them nor are like-minded elites predisposed to condemn their own.
The issue at its core is that non-European actors are using NGO cover for overt political activities, to fund biased media narratives, or lobby European institutions to act against Poland and Hungary, undermining the democratic process. Criticism of and opposition to any European leader or government is legitimate and welcome, however, the inorganic, top-down, foreign and even non-European funding of the campaign creates a situation where these attacks obscure the true popularity of Polish and Hungarian governments and their democratic credentials.
Protecting European Democracy
Permitting attacks on European democracy cannot depend on the political disposition of a government. Outside interference and destabilization efforts targeting a democratically elected government must be condemned in all cases and action taken to prevent the phenomenon from spreading. Poland and Hungary are both integral to the European project and having conservative leadership is not grounds for anti-democratic action against them. To protect European democracy, we must do so indiscriminately.
The votes of Hungarians and Poles, like all European citizens, must be allowed to affect policy and the direction of their countries. Foreign, even non-European and interested elements cannot fund against the democratic will or punish Europeans for choosing differing paths. Such a precedent will hurt wider Europe and boomerang against those turning a blind eye today. Today, in time of war in Ukraine, we must fairly stick together united in facing aggression and stay open in solidarity with an unprecedented wave of suffering people fleeing from the bloody conflict to the Central European countries.
Výročie popravy lídrov Bielej légie na Slovensku. Hostia: Ján Figeľ, Gašpar Fronc a Ondrej Krajňák. Moderátor: Ľudovít Malík. https://www.lumen.sk/archiv-play/147224
Teraz.sk vám prináša fotografie zo spomienkového stretnutia, na ktorom sa zúčastnil aj premiér Eduard Heger.
Na snímke zľava v popredí predseda vlády SR Eduard Heger, slovenský politik Ján Figeľ pokladajú veniec počas spomienkového stretnutia pri hrobe martýrov Bielej légie na Martinskom cintoríne v Bratislave 20. februára 2022. Foto: TASR – Pavol Zachar
Bratislava 20. februára (TERAZ.SK/TASR) – Pred 71 rokmi, 20. februára 1951 boli v Bratislave v Justičnom paláci popravení obesením traja mladí ľudia, členovia hnutia Bielych légií – Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár.
Biele légieČlenovia hnutia Bielych légií Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár sa postavili proti komunistickému režimu, ktorý sa v tom čase ešte len etabloval, za čo zaplatili životom. Púčik a Tunega sa angažovali počas 2. svetovej vojny v Hlinkovej mládeži. Do odboja proti komunizmu sa zapojili v roku 1945 najskôr v rámci skupiny Štefana Chalmovského, ktorú však koncom roka zlikvidovala bezpečnosť. Púčik sa ocitol vo väzení a v pracovnom tábore.V roku 1947 sa mu podarilo emigrovať do Rakúska a spojiť sa so štruktúrami slovenského exilu, napríklad s organizáciou Slovenský revolučný odboj, ktorá mala kontakty na vtedajšiu americkú vojenskú spravodajskú službu CIC (Counterintelligence Corps). Vznikol plán, že Američania budú získavať informácie cez sieť informátorov na Slovensku prostredníctvom kuriérov. Púčik bol v pozícii kuriéra a jeho hlavným informátorom bol Tunega, s ktorým sa poznali od detstva. Takisto s nimi spolupracoval vojak Ľudovít Gálik a tretí popravený Eduard Tesár, ktorý pracoval na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz.Púčikovi sa podarilo až päťkrát ilegálne dostať na Slovensko na gumovom člne cez rieku Moravu, kde bola už vtedy prísne strážená hranica. Chytili ho až pri šiestej ceste. Zadržali ho 4. januára 1949. Už 21. mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na doživotie. Prokurátor súdneho sporu Anton Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe v roku 1950 sprísnil rozsudok na trest smrti.Podľa historikov malo ísť o tresty exemplárne. Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára popravili 20. februára 1951 ráno na nádvorí bratislavskej väznice, nasledujúci deň boli pochovaní na Martinskom cintoríne.
Na snímke zľava predseda vlády SR Eduard Heger, slovenský politik Ján Figeľ kráčajú na spomienkové stretnutie na Martinskom cintoríne v Bratislave 20. februára 2022.Foto: TASR – Pavol Zachar
Na snímke sprava slovenský politik Ján Figeľ, predseda vlády SR Eduard Heger stoja počas spomienkového stretnutia pri hrobe martýrov Bielej légie, v Bratislave 20. februára 2022.Foto: TASR – Pavol Zachar
Na snímke hrob martýrov Bielej légie na Martinskom cintoríne v Bratislave 20. februára 2022.Foto: TASR – Pavol Zachar
Na snímke zľava v popredí predseda vlády SR Eduard Heger, slovenský politik Ján Figeľ pokladajú veniec počas spomienkového stretnutia pri hrobe martýrov Bielej légie na Martinskom cintoríne v Bratislave 20. februára 2022.
