Ján Figeľ

Author: Marek Olšanský

  • Pred 70 rokmi popravili Púčika, Tunegu a Tesára, členov Bielej légie

    Pred 70 rokmi popravili Púčika, Tunegu a Tesára, členov Bielej légie

    Pozrite si diskusiu Pavla Demeša s Jánom Figeľom a Jánom Budajom.

    Autor Márius Kopcsay/TASR Bratislava 19. februára (TASR) – Členovia hnutia Bielej légie Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár sa postavili proti komunistickému režimu, ktorý sa v tom čase ešte len etabloval. To je dôkaz, že na Slovensku existoval odpor a odboj proti komunizmu už od začiatku. Pre TASR to uviedol historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN). Púčika, Tunegu a Tesára popravili 20. februára 1951. V sobotu 20. februára uplynie 70 rokov od ich násilnej smrti. Dokopy bolo v procese s Bielou légiou súdených 60 ľudí, z toho bolo 48 odsúdených. „Zápas proti komunizmu – vtedy ešte nie proti komunistickému režimu – sa začal hneď po druhej svetovej vojne. Dokonca už počas nej, keď bolo zrejmé, kde sa Slovensko ocitne v povojnovom usporiadaní, vznikla otázka ako bojovať s komunizmom, ktorý sa do tohto geopolitického priestoru dostane,“ povedal Peter Jašek. Ako dodal, ťah komunistov k moci bol viditeľný a prinášal so sebou aj represívne opatrenia. Po 2. svetovej vojne sa Komunistická strana Československa stala súčasťou Národného frontu a na celoštátnej úrovni vyhrala voľby v roku 1946, hoci na Slovensku zvíťazila Demokratická strana. Kontakty s tajnou službou Pre niektorých členov odboja bol motiváciou aj nesúhlas s tým, že v roku 1945 zanikla slovenská samostatnosť. Púčik a Tunega sa angažovali ešte počas vojny v Hlinkovej mládeži. Do odboja proti komunizmu sa zapojili v roku 1945 najskôr v rámci skupiny Štefana Chalmovského, ktorú však koncom roka zlikvidovala bezpečnosť. „Časť príslušníkov tejto skupiny naozaj spolupracovala so štruktúrami bývalého ľudáckeho režimu.“ doplnil historik. Po odhalení skupiny okolo Chalmovského sa Púčik ocitol vo väzení a v pracovnom tábore. V roku 1947 sa mu podarilo emigrovať do Rakúska a spojiť sa so štruktúrami slovenského exilu, napríklad s organizáciou Slovenský revolučný odboj, ktorá mala kontakty na vtedajšiu americkú vojenskú spravodajskú službu CIC (Counterintelligence Corps). Vznikol plán, že Američania budú získavať informácie cez sieť informátorov na Slovensku prostredníctvom kuriérov. Púčik bol v pozícii kuriéra a jeho hlavným informátorom bol Tunega, s ktorým sa poznali od detstva. Takisto s nimi spolupracoval vojak Ľudovít Gálik a tretí popravený Eduard Tesár, ktorý pracoval na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz, mal teda prístup k spravodajsky cenným informáciám. Cez hranicu na gumovom člne Púčikovi sa podarilo až päťkrát ilegálne dostať na Slovensko na gumovom člne cez rieku Moravu, kde bola už vtedy prísne strážená hranica. Chytili ho až pri šiestej ceste. Spravodajské zložky na Púčika nasadili svojho tajného agenta, ktorý prenikol do jeho blízkosti. Vďaka tomu ho zdržali 4. januára 1949 v dome jeho priateľov vo Vajnoroch. Už 21. mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave, ktorému predsedal Ladislav Breuer, odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na doživotie. Prokurátor súdneho sporu Anton Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe v roku 1950 sprísnil rozsudok na trest smrti. Bolo zrejmé, že malo ísť o tresty exemplárne. „Režim chcel zastrašiť spoločnosť a najmä ľudí, ktorí chceli proti komunistom aktívne vystupovať, preto siahol po absolútnych trestoch – veď len pre porovnanie, členovia Chalmovského skupiny v roku 1945 dostali oveľa miernejšie niekoľkomesačné tresty, no po pár rokoch padali za podobné skutky rozsudky smrti. Vyšetrovatelia tiež úmyselne zveličovali charakter informácií, ktoré sa Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi podarilo zozbierať,“ konštatoval historik Peter Jašek z ÚPN. Všetci traja žiadali o milosť prezidenta republiky Klementa Gottwalda, ten však žiadosti nevyhovel. Prebiehali aj ďalšie procesy Tvrdý postup režimu vyplýval aj z okolností – vyostrovala sa studená vojna, represívna politika komunistov sa tiež stretávala s nevôľou medzi obyvateľmi. V roku 1949 vypukli vzbury v súvislosti s tzv. katolíckou akciou, v roku 1950 sprevádzali negatívne reakcie likvidáciu kláštorov. V roku 1951 prebiehal proces s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Pavlom Gojdičom a Michalom Buzalkom. Ešte 17. februára 1951, teda tesne pred Púčikom, Tunegom a Tesárom, boli tiež popravení príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) Eduard Jaško a Pavol Kalinay, ktorí dodávali informácie o prenasledovaní cirkvi biskupovi Michalovi Buzalkovi. Súčasťou tejto totalitnej mašinérie sa stal aj prípad Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Popravili ich 20. februára 1951 ráno na nádvorí bratislavskej väznice, nasledujúci deň boli pochovaní na Martinskom cintoríne.

    https://www.tasrtv.sk/svet-tu-a-teraz/x7zexcg20210218_006_svet_budaj_figel/18765

  • Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár – Relácia „Hosť nedeľného dobrého rána“ na SRo1

    Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár – Relácia „Hosť nedeľného dobrého rána“ na SRo1

    20. februára uplynulo sedemdesiat rokov od popravy troch mladých mužov, ktorý sa postavili na odpor proti komunistickému režimu. Ich mená sú Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár. Viac sa dozviete v rozhovore Štefana Chrappu s predsedom správnej rady Nadácie Antona Tunegu Jánom Figeľom. Tolkšou Hosť nedeľného Dobrého rána pripravuje RTVS – Slovenský rozhlas, Rádio Slovensko, SRo1.

    Nedeľa 21.02.2021

    Prebraté z: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11475/1532751#

  • Diskusia o poprave mladých bojovníkov proti komunizmu

    Diskusia o poprave mladých bojovníkov proti komunizmu

    Diskusia pri príležitosti 70. výročia popravy Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára organizovaná Nadáciou Antona Tunegu.

    Diskutujúci: Ján Figeľ, Miriam Lexmann, Róbert Letz, Branislav Borovský, František Neupauer

    21. február 2021

  • Prvý podnet generálnemu prokurátorovi SR

    podnet na gp 2021 č1Download

  • Výročie popravy neznámych slovenských hrdinov

    Výročie popravy neznámych slovenských hrdinov

    Blíži sa 20. február, deň významného, 70. výročia popravy troch mladých ľudí, obesených na nádvorí Justičného paláca v Bratislave. Veľa bežných ľudí, zvlášť mladých, nepozná mená slovenských martýrov za našu slobodu. Podobné je to, žiaľ, aj medzi tými, ktorí reprezentujú volené vedenie našej spoločnosti a štátu. Je to bolestivý deficit pamäti národa a tým aj nedostatok úcty voči obetiam nedávnej totalitnej minulosti.

    Proces proti skupine Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára možno zaradiť k najväčším monster procesom, vykonštruovaným komunistickou mocou na potlačenie a odstrašenie akéhokoľvek občianskeho odporu voči režimu, ktorý nastúpil v Československu po II. svetovej vojne.

    Pred Štátny súd v Bratislave bolo v máji 1949 za účasť v hnutí Bielej légie postavených 60 obžalovaných. Súd odsúdil 48 osôb, z toho troch spomínaných na doživotie, ostatných na súhrnný trest 246 rokov väzenia. Zástupca Štátnej prokuratúry Anton Rašla sa okamžite odvolal. Najvyšší súd v Prahe v septembri 1950 vyniesol tri absolútne rozsudky (tresty smrti), jedno doživotie (Ľ. Gálik) tak, ako to v júli 1950 stanovila tzv. bezpečnostná komisia ÚV KSČ. Súd tiež zvýšil celkovú výšku trestov pre ostatných členov skupiny spolu na 363 rokov. Prezident Klement Gottwald dňa 10. februára 1951 odmietol všetky tri žiadosti o milosť. Odsúdení väzni boli deň pred popravou eskortovaní z Leopoldova do Bratislavy. Na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave boli Tesár, Tunega a Púčik skoro ráno 20. februára 1951 postupne popravení obesením.

    Skúmaním činnosti, štúdií a rodinného prostredia troch popravených historická veda potvrdzuje ich zapojenie do antikomunistického odporu už po vojne. Tunega, Púčik a Tesár neboli dogmaticky spätí s obdobím vojnového Slovenského štátu a neusilovali sa o návrat jeho pomerov. V podmienkach slobody začali usilovať o demokratický systém a samostatnosť Slovenska v nových stredoeurópskych pomeroch. Od jesene 1947 sa snažili vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a odhaľovala zámery, praktiky a ciele komunistickej strany. Išlo o spravodajstvo na báze presvedčenia a idealizmu, nie pre peniaze či iné výhody. Biela légia ako protikomunistická kresťanská organizácia okrem iných aktivít pomáhala ľuďom pri úteku cez hranice a šírila slobodné informácie cez vysielač z Rakúska. Tento bol predchodcom neskoršieho Rádia Slobodná Európa.

    Hnutie Bielej légie bolo súčasťou nášho tretieho odboja. Rozvíjalo svoju činnosť od roku 1947 v duchu hodnôt demokracie. Aj vďaka najvyšším obetiam vyústilo do formy nenásilného odporu v mene základných ľudských práv a občianskych slobôd. Represálie voči Bielej légii pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Hnutie pôsobilo do roku 1955 s ideovým dosahom až do 60-tych rokov 20. storočia. Pamiatka troch popravených sa nesmela verejne pripomínať dlhé desaťročia.

    Na rozdiel od procesu so skupinou Milady Horákovej proces proti Bielej légii nebol režimom rozsiahle medializovaný. Rovnako však bol vyvrcholením tvrdého vyšetrovania v kombinácii s mučením, bol riadený a rozhodovaný mocensky z úzadia. Justícia v tom čase bola len poslušným vykonávateľom nespravodlivých politických direktív. Režimu nešlo o spravodlivosť, ale o exemplárne potrestanie svojich odporcov s cieľom zastrašiť šíriace sa protikomunistické hnutie a šíriť nenávisť.

    Podlžnosť v pamäti a vo svedomí národa voči doteraz málo známym obetiam prenasledovania ma podnietila k návrhu prezidentke republiky na najvyššej úrovni oceniť Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára štátnym vyznamenaním in memoriam. Ani 30 rokov slobody nám doteraz nestačilo na ich dôstojné, symbolické ocenenie… Je preto našou aktuálnou úlohou s úctou pripomenúť a pravdivo predstaviť slovenskej verejnosti mladých martýrov v zápase o slobodu a demokraciu.

    Slovensko malo veľa hrdinov, mnohí z nich sú však dodnes buď málo známi alebo skôr neznámi, hlavne pre mladšie generácie. Rád by som týmto pozval kompetentných ľudí z oblasti histórie, verejného života, politiky, médií, aby sme sa snažili túto podlžnosť voči pravde a spravodlivosti vo väčšej miere napraviť. Pamäť národa nepotrebuje napomínanie, ale pripomínanie. Lebo kto pamätá, ten má v sebe aj úctu a vďaku. A kde sú aktívne úcta a vďaka za dar slobody a za právo pre všetkých, tam je prítomná aj zrelosť pre zodpovednú, spravodlivú a demokratickú správu vlastnej krajiny.

    Ján Figeľ

    https://europskenoviny.sk/2021/01/31/jan-figel-vyrocie-popravy-neznamych-slovenskych-hrdinov

  • Ján Pavol II. a jeho prorocké gesto. V Československu urobil niečo, čo nikde inde nie

    Ján Pavol II. a jeho prorocké gesto. V Československu urobil niečo, čo nikde inde nie

    V Československu v roku 1990 urobil výnimku.

    Bratislava 8. januára (TASR) – Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. mal vo zvyku pri návšteve krajiny pri príchode pobozkať zem. V Československu v roku 1990 však podľa predsedu Správnej rady Nadácie Antona Tunegu Jána Figeľa urobil výnimku a zem pobozkal dvakrát, raz v Prahe a druhýkrát v Bratislave. „Bolo to až prorocké gesto. Signál, že toto je ďalšia zem v rámci Československa. Za dva roky sa stala samostatnou,“ povedal Figeľ v diskusii na TASR.TV. Bratislavské mestské zastupiteľstvo 17. decembra udelilo in memoriam čestné občianstvo pápežovi Jánovi Pavlovi II. na základe výzvy Figeľa. Ako pripomenul, žiaden iný pápež na Slovensku nebol. „Benedikt XVI. bol v Česku, dokonca v Brne, blízko slovenských hraníc, ale tu nebol,“ pripomenul Figeľ.

    Zrušenie čestného občianstva Stalinovi

    Zastupiteľstvo zároveň na návrh Petržalského okrášľovacieho spolku zrušilo čestné občianstvo bývalému sovietskemu diktátorovi Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi a prvému komunistickému prezidentovi Československa Klementovi Gottwaldovi. Figeľ poukázal, že Gottwald začiatkom 50. rokov odmietol udeliť milosť Albertovi Púčikovi, Eduardovi Tesárovi a Antonovi Tunegovi.

    „Títo traja mučeníci režimu, ktorí boli popravení v Bratislave 20. februára 1951, reprezentujú akoby vrchol hnutia, ktoré malo názov Biela légia. Bolo to idealistické alebo nenásilné kresťanské protikomunistické hnutie, vznikalo už v predvečer prevratu na jeseň v štyridsiatom siedmom roku,“

    naznačil Figeľ.

    Štátne vyznamenanie pre trojicu mučeníkov?

    Podľa Figeľa bolo v monsterprocese s Bielou légiou odsúdených 48 ľudí, z toho traja na trest smrti. „Patril k najväčším vo vtedajšom Československu, aj keď nie je taký známy, ako je to napríklad v prípade Milady Horákovej,“ povedal.

    Figeľ sa obrátil na prezidentku Zuzanu Čaputovú s návrhom na udelenie štátneho vyznamenania Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi. „Kladiem si za povinnosť, aj ako predseda nadácie, ktorá má za sebou 28 rokov činnosti, aby sme týchto martýrov ocenili a pripomenuli verejnosti. Mali sme kolaborantov, ale mali sme aj hrdinov. Je už potom našou vinou, ak sú verejnosti neznámi,“ konštatoval.

    https://www.dobrenoviny.sk/c/194574/jan-pavol-ii-urobil-v-ceskoslovensku-vynimku-a-zem-pobozkal-dvakrat

    https://www.cas.sk/clanok/1072432/zaujimave-zistenie-po-rokoch-to-co-urobil-jan-pavol-ii-v-ceskoslovensku-nemalo-vtedy-obdobu

  • Čestné občianstvo pápežovi

    Čestné občianstvo pápežovi

    Orientácie, Relácia RTVS, 10.1.2021

    Z archívu RTVS: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14119/255704#729

  • Bratislava granted honorary citizenship to John Paul II

    The Bratislava city council made the decision have granted honorary citizenship to the late John Paul II in memoriam, per proposal of Ján Figeľ, president of the Anton Tunega Foundation, former EU Commissioner and former EU Special Envoy for Religious Freedom (2016-2019).

    The honorary citizenship was awarded to the late pope in recognition of his exceptional relationship to Slovakia and Bratislava, as well as gratitude and respect towards him and his legacy. John Paul II visited Bratislava three times during his papacy (1990, 1995, 2003).

    At the same time, the city of Bratislava has revoked the honorary citizenship for Soviet dictator Joseph Stalin and first Communist president of Czechoslovakia Klement Gottwald.

    “By honorary citizenship granted to St. John Paul II in memoriam contemporary Slovakia through its Capital City of Bratislava confirms its affinity to the values and relations that are timeless and inspiring for our development in the spirit of integral humanism. In combination with cancellation of the same past awards to XX Century dictators Stalin and Gottwald this decision represents a purification and formation of nation’s memory and concience” Jan Figel commented for The European Post.

    http://europeanpost.co/bratislava-granted-honorary-citizenship-to-john-paul-ii/

  • Pápež urobil v Československu výnimku a zem pobozkal dvakrát

    Pápež urobil v Československu výnimku a zem pobozkal dvakrát

    Predseda Správnej rady Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ navrhol prezidentke udeliť Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi, Eduardovi Tesárovi štátne vyznamenanie in memoriam.

    Bratislava 8. januára (Teraz.sk) – Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. mal vo zvyku pri návšteve krajiny pri príchode pobozkať zem, v Československu v roku 1990 však podľa predsedu Správnej rady Nadácie Antona Tunegu Jánu Figeľa urobil výnimku a zem pobozkal dvakrát, raz v Prahe a druhý krát v Bratislave. „Robieval to vždy len jeden krát, na úvod, pri jeho príchode a to bolo v Prahe. Ale tu to urobil aj druhýkrát, čo bolo až prorocké gesto. Signál, že toto je ďalšia zem v rámci Československa. Za dva roky sa stala samostatnou,“ povedal Figeľ v diskusii na TASR TV.

    Bratislavské mestské zastupiteľstvo 17. decembra udelilo in memoriam čestné občianstvo pápežovi Jánovi Pavlovi II. práve na základe výzvy Jána Figeľa. „Bratislava ako hlavné mesto Jána Pavla II. privítala pri každej jednej návšteve. A on prechádzal od Vajnor cez Staré mesto, Raču až po Petržalku. Bol dokonca v Primaciálnom paláci, kde svojho času dočasne sídlil prezident Michal Kováč. Navštívil katedrálu sv. Martina. Bratislava udelením čestného občianstva za tento vzťah ďakuje. Ale prešiel aj všetky regióny Slovenska, bolo to akoby gesto od otca, ktorý nechce nikoho vynechať,“ poznamenal Figeľ.

    Dodal, že až tri z celkovo 104 ciest Jána Pavla II. viedli na Slovensko. „Žiaden iný pápež na Slovensku nebol, Benedikt XVI. bol v Čechách, dokonca v Brne, blízko slovenských hraníc, ale tu nebol,“ pripomenul Figeľ.

    „Ja som sa s Jánom Pavlom II. stretol v Ríme aj v Poľsku. Neboli to dlhé rozhovory, lebo tých, ktorí s ním chceli alebo mohli hovoriť bolo množstvo. Ale jeho pohľad a vyjadrenie boli intenzívne a osobné, nebolo to technické, alebo z povinnosti. Bolo cítiť živý záujem. Takto to hodnotila aj moja manželka a deti, keď sme sa stretli. Odniesli si zážitok na celý život,“ poznamenal Ján Figeľ.

    „Chcel by som poďakovať primátorovi a mestskému zastupiteľstvu, že túto iniciatívu nie iba prijalo, ale aj jednomyseľne podporilo. Je to signál, že návrh nebol kontroverzný a bol zrelý na to, aby sa realizoval,“ dodal.

    Stalin a Gottwald

    To isté zastupiteľstvo na návrh Petržalského okrášľovacieho spolku zrušilo čestné občianstvo bývalému sovietskemu diktátorovi Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi a prvému komunistickému prezidentovi Československa Klementovi Gottwaldovi.

    „To je skôr smutná vizitka, že v tom zozname boli aj dvaja diktátori. Je to výzvou na to, aby sme si dávali do poriadku vzťahy, aby to netrvalo 30 rokov, ale aby to bol dynamický proces, ktorý reaguje na to, k akým hodnotám sa hlásime. Napríklad Košice to urobili oveľa skôr. Osobne by som rád vyjadril poďakovanie Petržalskému okrášľovaciemu spolku za to, že s touto iniciatívou prišiel. A zároveň mestskému zastupiteľstvu za to, že sa od totalitnej minulosti dištancovalo,“ reaguje Figeľ.

    Poprava členov Bielej légie

    Dodáva, že Gottwald začiatkom päťdesiatych rokov odmietol udeliť milosť Albertovi Púčikovi, Eduardovi Tesárovi a Antonovi Tunegovi. Meno posledného z trojice nesie nadácia, ktorej Figeľ predsedá.

    „Títo traja mučeníci režimu, ktorí boli popravení v Bratislave 20. februára 1951, reprezentujú akoby vrchol hnutia, ktoré malo názov Biela légia. Bolo to idealistické alebo nenásilné kresťanské protikomunistické hnutie, vznikalo už v predvečer prevratu v jeseni štyridsiatom siedmom roku. Snažilo sa upozorňovať na nebezpečenstvo nástupu komunizmu v Európe,“ naznačil Figeľ.

    „Bola to už súčasť vznikajúceho tzv. tretieho odboja. Bolo to vtedy považované za pokus o podrývanie ľudovodemokratického zriadenia. Hnutie malo za cieľ šíriť informácie, pomáhať pri prechode cez hranice, naštartovalo vysielanie do zahraničia a zo zahraničia. Vysielač sa nazýval Biela légia a bol to predchodca stanice Slobodná Európa,“ dodal.

    „…ja sám mám meno po strýkovi, o ktorom neviem, kde má hrob. Zahynul v päťdesiatom treťom roku. Mnohí vtedajší pamätníci spomínajú, že to bola ešte represia za Bielu légiu.“

    Podľa Figeľa bolo v monsterprocese s Bielou légiou odsúdených 48 ľudí, z toho traja na trest smrti. „Patril k najväčším vo vtedajšom Československu, aj keď nie je tak známy, ako je to napríklad v prípade Milady Horákovej,“ povedal.

    Figeľ sa aktuálne obrátil na prezidentku Zuzanu Čaputovú s návrhom na udelenie štátneho vyznamenania Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi. „Kladiem si to za povinnosť aj ako predseda nadácie, ktorá vznikla ešte v roku 1992, má za sebou 28 rokov činnosti, aby sme týchto martýrov ocenili a pripomenuli verejnosti. Mali sme kolaborantov, ale mali sme aj hrdinov. Je už potom našou vinou, ak sú verejnosti neznámi,“ konštatoval.

    „Prezidentke pripravuje podklady pre finálne rozhodnutie komisia, ktorá je na tento účel zriadená pri Kancelárii prezidenta republiky. Ale je na prezidentke, ako sa rozhodne. Mohla by to urobiť pri príležitosti niektorého významného jubilea, napríklad 20. februára bude 70. výročie ich popravy,“ uzavrel Figeľ.

    Zhliadnuť celý rozhovor.

    https://www.teraz.sk/publicistika/figel-papez-jan-pavol-pobozkal-zem-dva-k/518921-clanok.html

  • Kto má a kto nemá byť čestným občanom Bratislavy

    Kto má a kto nemá byť čestným občanom Bratislavy

    Ján Pavol II. s prezidentom Michalom Kováčom 30. júna 1995 na bratislavskom letisku. Foto: Benko/TASR

    Ján Figeľ opisuje, prečo inicioval udelenie čestného občianstva svätcovi a pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý najnovšie v Poľsku aj inde po svete čelí vlne útokov.

    Medzinárodné spoločenstvo krajín, médiá a mnohé inštitúcie si v tomto roku pripomínali 100 rokov od narodenia jednej z najvýznamnejších osobností 20. storočia a životov našich súčasných generácií – Karola Wojtyłu, ktorý sa ako prvý Slovan stal 16. októbra 1978 pápežom, a prijal meno Ján Pavol II.

    Jeho pontifikát bol dlhý, tvorivý a plodný. Zanechal trvalé stopy a rozsiahle dedičstvo nielen v cirkevnom vývoji, ale aj v mnohých oblastiach svetového, spoločenského, kultúrneho a duchovného života, s presahom na politiku a medzinárodné vzťahy. Karol Wojtyla aktívne čelil dvom totalitným režimom a pri páde komunizmu bol zvlášť považovaný za hlavného inšpirátora duchovnej a nenásilnej zmeny, ku ktorým patrí aj naša Nežná revolúcia z roku 1989. Ján Pavol II. počas svojich návštev a pútí veriacim Poliakom ukázal, že oni, a nie prívrženci režimu, majú v krajine väčšinu. Návrat slobody v strednej a východnej Európe sa preto významne spája aj s jeho menom a úsilím.

    Prílet pápeža Jána Pavla II. na Slovensko 22. apríla 1990 a dnes už slávne gesto pobozkania zeme. Toto gesto robil pápež iba v suverénnych štátoch, vo vtedajšom Česko-Slovensku pobozkal zem dvakrát. Foto: Vladimír Benko/TASR

    V rámci celoživotného pôsobenia sa veľmi viditeľne prejavoval jeho osobný a osobitný vzťah k Slovensku a k Bratislave. Bol to vzťah priateľstva a úprimného slovanského bratstva. Keď po prvýkrát prišiel do Československa, pobozkal nielen pôdu v Prahe, ale tento výraz hlbokej úcty zopakoval aj na Vajnorskom letisku ako osobitné pozdravenie slovenskej krajine. Bolo to nielen gesto úcty, ale aj prorocké posolstvo o budúcej samostatnosti našej vlasti. Ján Pavol II. navštívil Slovensko celkovo trikrát. Pritom vždy navštívil aj Bratislavu a jej viaceré mestské časti – Staré Mesto, Vajnory, Raču, Petržalku. V roku 1995 vstúpil aj do Primaciálneho paláca, sídla primátora mesta, kde ho prijal vtedajší prezident Slovenskej republiky Michal Kováč.

    Hneď v prvom roku pontifikátu vyhlásil našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy, aby tak zvýraznil význam a zmysel nášho duchovného dedičstva, na ktoré sa odvoláva aj preambula Ústavy Slovenskej republiky. V roku 1985 vydal k tomu samostatnú encykliku Apoštoli Slovanov. Vymenúvanie jeho historických zásluh a výrazov spolupatričnosti k Slovensku by tvorilo dlhý súpis. Túto blízkosť vyjadroval na stretnutiach s predstaviteľmi nášho štátu, cirkví, samosprávy, kultúrneho a politického života, ale aj s tisíckami slovenských pútnikov v Ríme, respektíve v Bratislave, Trnave, Šaštíne, Nitre, Košiciach, Levoči, Banskej Bystrici, Rožňave a v Prešove.

    Z dôvodu reprezentatívneho postavenia Bratislavy ako hlavného mesta Slovenskej republiky a vzhľadom na výnimočnosť osobnosti, života a diela Jána Pavla II., som ako predseda Správnej rady Nadácie Antona Tunegu, ktorá je nositeľkou aktívnej pamäte na odkaz početných obetí zápasu o slobodu a spravodlivosť v našej vlasti, i ako občan Bratislavy, oslovil primátora a jednotlivo aj každého poslanca mestského zastupiteľstva s návrhom, aby na základe čl. 97, ods. 1 a 2 Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy rozhodlo o udelení čestného občianstva mesta Bratislava in memoriam sv. Jánovi Pavlovi II. ako osobe, ktorá sa osobitne významným spôsobom zaslúžila o mier a priateľstvo medzi národmi, ktorá obohatila ľudské poznanie a ktorá sa zaslúžila o povznesenie a rozvoj Slovenska a Bratislavy v opätovne slobodnej a zjednotenej Európe, a ako osobitného výrazu ocenenia jeho výnimočného vzťahu k Slovensku a k Bratislave.

    Ocenenie in memoriam je násobným vyjadrením výnimočnosti tohto pokračujúceho vzťahu z našej strany. Som presvedčený, že takéto neobvyklé a zároveň najvyššie ocenenie z úrovne hlavného mesta nášho štátu, bude verejnosťou chápané ako vyjadrenie živého vzťahu, vďaky a úcty k výnimočnej osobnosti Jána Pavla II. od občanov celého Slovenska. Dá sa chápať ako výraz pokračujúcej blízkosti a spolupatričnosti s ocenenou osobou a jej odkazom.

    Fotografia z 11. septembra 2003, z tretej návštevy pápeža Jána Pavla II. v Bratislave. Foto: Vladimír Benko/TASR

    Krátko pred Vianocami, dňa 17. decembra bol uvedený návrh všetkými poslankyňami a poslancami jednomyseľne prijatý. V jubilejnom roku storočnice od narodenia sv. Jána Pavla II. tak Slovensko prostredníctvom Bratislavy ako svojho hlavného mesta prejavuje svoj pokračujúci a výnimočný vzťah k osobnosti, ktorá mala zásadný podiel na našom návrate k slobode a na duchovnej a spoločenskej obnove po páde totalitných režimov v Európe. Týmto sa Bratislava a Slovensko hlásia k hodnotám a vzťahom, ktoré sú nadčasové a inšpirujúce pre náš rozvoj v duchu integrálneho humanizmu a pre našu ďalšiu cestu dejinami.

    V kombinácii so zrušením rovnakého ocenenia pre komunistických diktátorov Josifa Vissarionoviča Stalina a Klementa Gottwalda po 30. rokoch slobody, ide pri tomto akte predstaviteľov hlavného mesta Slovenskej republiky o čírenie pamäti národa a formovanie nášho historického vedomia a svedomia. Zvlášť to platí teraz, keď Ján Pavol čelí mnohým útokom a diskreditačným kampaniam na Západe, aj v rodnom Poľsku. Spolu s mnohými spoluobčanmi chcem vyjadriť poďakovanie za tieto zodpovedné postoje.

    https://dennikstandard.sk/16130/kto-ma-a-kto-nema-byt-cestnym-obcanom-bratislavy