Vystúpenie J. Figeľa, člena Európskej komisie, dňa 5. mája 2005 v Aule
Univerzity Komenského v Bratislave

Máj je mesiac mladých, ale aj mesiac Európy. V týchto týždňoch je viacero dôvodov na reflexie jej minulosti i budúcnosti. Pred 60 rokmi sa skončila najtragickejšia z vojen, ktoré prebiehali aj na našom území. Pred 55 rokmi sa Schumanovou deklaráciou začal proces, ktorý viedol vtedajšiu slobodnú Európu nielen k zmiereniu, ale aj k mierovému zjednoteniu. Vznikol základ dnešnej Európskej únie. Pre rokom – 1. mája 2004 sa Slovensko stalo súčasťou tohto spoločenstva.

Integračný proces začínal pri uhlí a oceli. Bola to veľmi jednoduchá agenda: Kontrola produkcie uhlia a ocele, teda regulácia jednoduchých komodít, ktoré boli základom pre vedenie vojny, pre zbrojárstvo. Cez ďalšie desaťročia vývoj pokračoval od zabezpečovania potravín cez jednotný trh s väčšou mobilitou jeho prvkov, cez európsku spoločnú menu. Sme v štádiu, kedy sa diskutuje o Európe vedomostí, o vedomostnej spoločnosti a ekonomike, o európskej identite, o kultúrach, o dialógu kultúr, o európskom občianstve.

Dozrievanie pre spoločenstvo hodnôt

Bolo treba prejsť dlhou cestou, dlhým vývojom, aby sme sa posunuli v diskusiách od tém, ktoré boli na začiatku: Ako neviesť vojnu, ako sa nezabíjať, pretože tí druhí sú iní. Keď si Európa cenila vzdelanie, rozum, intelekt, poznanie, kultúru, väčšinou sa vyhla vojnám, nachádzala iné riešenia, povznesenie. Akonáhle vzdelanie bolo na ústupe, až likvidované,

boli zatvárané školy alebo univerzity, pálené knihy, prichádzala tvrdá doba – doba temna. A preto toto vnímanie je aj dnes kľúčové. Ak sa nám bude dariť posúvať poznanie dopredu, pôjde dopredu aj Európa, a s ňou aj stredná Európa, aj Slovensko. Sociálne, ľudsky a – samozrejme – aj ekonomicky.

Za vyše 50 rokov európska integrácia priniesla mnohé úspechy: o.i. aj to, že dnes už môžeme hovoriť o zjednotení alebo o znovuzjednotení kontinentu. Európa je schopná solidarity dovnútra, ale aj navonok; že je najväčším donorom rozvojovej pomoci; stáva sa atraktívnym priestorom aj pre krajiny, ktoré sa chcú pridať, aj pre ľudí, ktorí sem migrujú. Toto všetko sa nezrodilo automaticky, ale na základe veľmi konkrétneho ľudského úsilia.

A na druhej strane máme mnohé problémy, ktoré sú výrazné: Európa starne, niektoré jej štáty lámu historické povojnové rekordy miery nezamestnanosti. A to hovorí o jej zraniteľnosti, o jej slabinách.

Som presvedčený, že vzdelávanie, starostlivosť o mládež, poznanie je odpoveďou aj na tieto problémy – tak v niektorých krajinách, ako aj vcelku, aj vo vzťahu k okoliu. Je potrebné, aby Európa nebola svedkom vývoja, ale aktérom. Aby dokázala pozitívne ovplyvňovať vývoj vo svojom okolí, či už vo východnej, juhovýchodnej Európe, na Balkáne, v Stredomorí, ale aj vo svete. To všetko sa dá oveľa viac, než si niekedy uvedomujeme, dosiahnuť prostredníctvom vzdelávania. Schopný, vzdelaný občan je aktívny doma aj vonku, uvedomuje si medzinárodné súvislosti.

Pripomínam to preto, lebo nie je dôvod na zaháľanie po vstupe do Únie. Skôr naopak – je potrebné ešte pridať. Podobne ako keď sa z druhej ligy postúpi do prvej. Tam to nie je ľahšie. Tam to je ešte náročnejšie. Ale je to lepšia liga, je to európska prvá liga. Znamená aj možnosti, ale aj zodpovednosť.

Európsky priestor vyššieho vzdelávania

Do r. 1999 bola spolupráca v oblasti európskeho vzdelávania realizovaná hlavne cez programy mobility, výmen a partnerstiev (Erasmus alebo Leonardo da Vinci). Umožnilo to mnohým univerzitám vytvoriť si partnerstvá, viac než miliónu vysokoškolákov študovať za hranicami s podporou zvonku a s uznaním tohto štúdia. Umožnilo to tisíckam učiteľov učiť, študovať, pomôcť vytvárať si predpoklady pre ešte lepšie uplatnenie doma alebo v zahraničí.

V r. 1999 bola prijatá Bolonská deklarácia. To je míľnik, ktorý sa dá nazvať vážnou evolúciou, alebo postupnou revolúciou v európskom zmysle. Aj keď inak by som povedal, že Európa sa vracia tam, kde už kedysi bola.

Vytvoriť európsky priestor vyššieho vzdelávania znamená vrátiť sa k sláve európskych univerzít. K ich poprednému postaveniu vo svete, ale aj k otvorenosti Európy voči sebe samej dovnútra, čo už tu kedysi bolo. To nie je nostalgia. To je výzva, aby sme toto obdobie vnímali ako veľkú postupnú zmenu. Niektorí ju nazývajú najväčšou zmenou v európskom univerzitnom školstve za sto rokov.

Prebieha, nie je zavŕšená, sme niekde na polceste, na pol rieky. V 1999 bola prijatá deklarácia, ktorú dnes napĺňa 40 krajín. Ďalších 5 krajín sa chce pripojiť, čo len hovorí o tom, že to nie je vec pár štátov alebo Európskej únie samej osebe. Je to proces, ktorý je v podstate celoeurópsky.

Nórsko a Švajčiarsko, ktoré sa na ňom tiež zúčastňujú, nie sú členskými štátmi Únie. To sú nepriame dôkazy toho, že to je dôležité aj mimo EÚ. Nie je to luxus, nejaké hobby profesorov alebo ministrov, ale veľmi potrebný proces pre každého jednotlivo, pre inštitúcie, pre krajiny – aj pre tie najsilnejšie, najhrdšie a najtradičnejšie, a nakoniec pre Európu, ktorá stále hovorí o úniku mozgov.

A to nielen zo Slovenska alebo z nových ekonomík a demokracií, ale z klasických, starých. Viackrát som bol na dialógoch aj v Paríži a Berlíne. Aj tam majú veľké problémy s týmto fenoménom. Aj silné ekonomiky, silné krajiny cítia problém úniku mozgov veľmi boľavo.

A preto Bolonský proces od roku 1999 je odpoveďou na mnohé európske, spoločné problémy. A v tom je aj jedna z výhod a potrieb Únie – že dokážeme na problémy hľadať odpovede, nielen o nich diskutovať alebo si odkazovať, kto je za čo zodpovedný.

Je jasné, že kompetencia štátov je v tomto zásadná. Na druhej strane, čím viac krajín participuje na nejakom procese, tým dôležitejšie je, aby koordinovali svoj postup. A preto úloha Európskej komisie v tomto procese je veľmi výrazná.

Aj preto boli tak so zvedavosťou a vážnosťou vypočuté príhovory predsedu komisie a komisára v Glasgowe na rokovaní Európskej asociácie univerzít, ktoré spomínal pán rektor. Aj preto sa od Európskej komisie očakáva často viac, než len úloha moderátora alebo organizátora.

V apríli som predložil Komisii komunikáciu, respektíve dokument o európskych univerzitách. Je veľmi citlivo vnímaný v jednotlivých krajinách, lebo je to popis situácie a náčrt ďalších krokov. Samozrejme, je na štátoch kedy, ako a či ich prijmú, ale vývoj ide naznačeným smerom.

O tomto dokumente bude prebiehať diskusia po celý rok, hlavne v príprave na novembrovú Radu ministrov. Bol konzultovaný od roku 2003 s univerzitami, s jednotlivými štátmi, s inštitúciami, ktoré sa zaoberajú školstvom tak, aby sme nachádzali naozaj spoločné riešenia.

Okrem toho, ministri školstva sa dohodli, že do r. 2010 sa prijmú opatrenia, ktoré z Európy urobia „svetovú referenciu“ v oblasti vzdelávania a ktoré jej znovu vrátia kvalitu a relevanciu v celom svete cez dostatočne konvergentné reformy. Tieto prebiehajú a som rád, že Slovensko postupuje tiež v tomto zmysle.

Na popis, náčrt toho, kde sa vývoj nachádza od r. 1999, dovoľte mi využiť aj niektoré čísla. Okrem toho, čo sa dohodlo o obsahu reforiem, dohodli sme sa napríklad, že podstatne zvýšime investície do oblasti výskumu a vývoja na 3 % hrubého domáceho produktu. Ako viete, nedarí sa to európskej dvadsaťpäťke ako celku. Darí sa to niektorým krajinám, napr.

škandinávskym. A práve tieto krajiny dosiahli v minulom roku veľmi dobré výsledky z hľadiska, vzdelanosti v štúdii PISA (OECD), čo len potvrdzuje, že tieto politiky spolu súvisia.

Ak sa skoro začne investovať do vzdelávania, potom sú dobré výsledky aj vo výskume, aj v hospodárskom raste, aj v zamestnanosti, produktivite práce, v kompjuterizácii, internetizácii, atď. Ono to spolu veľmi súvisí, to nie je zázrak, to je logický, zákonitý vývoj.

Fínsko, ktoré je 10 rokov v Únii, sa stalo ďalším dobrým príkladom. Je to 5-miliónová krajina. Nie je v tieni ani bývalého východného veľkého suseda, ani v tieni západnej Európy, ale slúži ako veľmi dobrý príklad pre seba a pre ostatných.

Jednu tretinu zahraničných študentov vo svete a z toho veľký počet Európanov dnes hostia Spojené štáty americké. Odhaduje sa, že až 400 tisíc Európanov s vysokoškolským vzdelaním zostalo a pracuje dnes v USA. Nehovorím to kvôli štatistikám, ale preto, že je to obrovská ľudská sila, ktorá nenachádza uplatnenie tu, ale inde.

Voľakedy sme možno polemizovali, či sa oplatí hostiť študentov, alebo či sú to len náklady. Štáty, ktoré sú ústretové voči študentom, sú úspešnejšie. A to je poučenie aj pre slovenské školstvo a pre celú Európu.

Najviac nositeľov Nobelových cien v tejto dekáde je, samozrejme, na druhej strane Atlantiku. Najviac patentov, všetkého, čo súvisí s ochranou duševného vlastníctva, je zachytených v USA.

Tieto dôležité ciele a trendy Európa môže a mala by korigovať vo svoj prospech. Ale pre to treba urobiť oveľa viac.

Jednou z odpovedí je financovanie školstva. Veľký investičný rozdiel je napríklad v tom, že v posledných rokoch európsky priemer výdavkov z hľadiska podielu HDP na vysoké školstvo je iba 1,1%. V Kanade je to 2,5 %, v USA a Južnej Kórei 2,7 %.

Každý rok takýto obrovský rozdiel o viac než jeden percentuálny bod je toľko, z čoho funguje celá Európska únia. Tento rozdiel znamená l50 miliárd euro každoročne.

Tým nechcem povedať, že jedna koruna minutá tam a tu sa rovná. Prvou odpoveďou je lepšie, druhou odpoveďou je viac investovať. Tá prvá odpoveď znamená efektívnosť, reformy, kompatibilitu,

kvalitu. Tá druhá je, samozrejme, aj objem, pretože keď niet na základné potreby, na infraštruktúru, ťažko potom hovoriť o kvalite, a už vôbec nie o excelentnosti.

Ak si k tomu pridáme deficit v oblasti výskumu, kde Európa investuje zhruba tretinu toho čo USA, tak osobitne na univerzitách, ktoré sa zaoberajú aj výskumom, máme dvojitý deficit. A tu už sa potom ťažko polemizuje, že zaostávanie sa prehlbuje.

Tri krajiny v EÚ investujú zhruba 1,7-1,8 % HDP do vyššieho vzdelávania – Dánsko, Švédsko, Fínsko. To je príklad toho, že sa dá ísť aj nad priemer. Je to vec konkrétnej krajiny. Tieto krajiny to dávajú z verejných zdrojov.

V dokumente, ktorý prijala Európska komisia, tvrdíme, že ekonomika a spoločnosť, ktorá chce byť vedomostne intenzívna, by mala byť schopná dávať 2 % zo svojho hrubého domáceho produktu na vyššie vzdelávanie. Nie je to magické číslo, ale je to odpoveď na mnohé súvislosti, ktoré tu spomínam.

Veľký rozdiel medzi nami a druhou stranou Atlantiku je hlavne v oblasti súkromných investícií. Zatiaľ, čo vo verejných investíciách čísla medzi Európou a USA sú skôr porovnateľné (1% ku 0,9%), v súkromných je to skoro desaťnásobný rozdiel. V porovnaní s Japonskom skoro štvornásobný.

Takže lepšie reformy a viac investovať je jednou zo základných odpovedí dnešnej Európy na svoje vlastné, vnútorné potreby.

Bolonský proces, ktorý bol naštartovaný v podstate mimo štruktúry Únie, sa dnes spája s lisabonským. Napriek, respektíve práve kvôli doterajším slabinám je dôležité, aby sme lisabonskú agendu vnímali ako agendu väčšieho hospodárskeho rastu a zamestnanosti. To je to, čo potrebuje v podstate každá krajina, aj Slovensko.

A preto sa tieto dve témy spájajú do jednej väčšej, aj preto boli takto reflektované na poslednom summite. Ony vlastne majú znamenať väčšiu a ľahšiu mobilitu ľudí s kvalifikáciou, krok k vytvoreniu skutočne európskeho trhu práce, ktorý doteraz nie je.

Znamenajú posilnenie efektívnosti systémov vyššieho vzdelávania, redukciu predčasných odchodov zo škôl, rozvoj ďalšieho štúdia, vytvorenie

čitateľnejšieho a atraktívnejšieho prostredia pre Európanov, ale aj pre Neeurópanov.

Dá sa to nazvať “Európsky priestor vyššieho vzdelávania“ alebo „Európa vedomostí“. Ona by mala na troch pilieroch posilniť to, čo je základom pre vedomostnú spoločnosť: nielen výskum a vývoj, čo je, samozrejme, priestor pre tvorivosť, kreativitu človeka, ale aj šírenie vedomostí, čo je práve vzdelávanie. A po tretie, inovácie – spätosť tohto priestoru s ekonomikou, priemyslom a službami, prenos nového poznania do reálnej ekonomiky.

Toto všetko konkrétnym spôsobom reflektuje EK aj vo svojej komunikácii z 20. apríla. Toto sa snažíme zdôrazniť aj pri návrhu zatiaľ budúcej finančnej perspektívy.

Slovensko doteraz participuje, na základe prístupovej zmluvy, na vynegociovaných možnostiach do roku 2006. Teraz sa začali rokovania o období 2007 až 2013. Je dôležité, aby aj táto krajina dokázala podporiť to, čo je pre ňu a pre Európu dôležité.

Komisia, predtým Prodiho teraz Barrosova, obhajuje najväčší rozpočtový nárast do budúcich siedmich rokov v oblasti vzdelávania, výskumu, energetiky a dopravy. Tieto štyri položky sú výrazne najviac zvýšené oproti doterajšiemu sedemročnému obdobiu, v ktorom sa nachádzame.

Je dôležité to povedať preto, lebo rozhodnutie je v rukách členských štátov, nie Komisie. Po druhé, je dôležité, aby v rámci schválených pravidiel, si každý štát vytvoril svoj prioritný program a stratégiu. A tam Slovensko by malo pamätať na to, že vzdelávanie a výskum by mali mať samostatnú kapitolu v národnom rozvojovom pláne.

Že to je hodné nielen diskusií, ale aj konkrétnej finančnej podpory. Štrukturálne fondy by mali oveľa viac ísť do rozvoja ľudského potenciálu, než len základnej dopravnej a ekologickej infraštruktúry. To chcem zdôrazniť.

Prijali sme princíp, a členské štáty sa zaviazali, že do roku 2006 vytvoria systém a stratégiu celoživotného vzdelávania. Nie ako luxus, nie ako hobby, ale ako dôležitú odpoveď na veľmi rýchlo sa meniacu situáciu na

trhu práce. Ako to, čo má znamenať vyššiu dynamiku v schopnosti reagovať na výzvy doby.

Program EÚ pre mobilitu, za predpokladu, že bude schválený, bude integrovaný program celoživotného vzdelávania – tzv. “Life-long learning programme“.

Kolegom na západe zvyknem hovoriť “Without life-long learning there is less and less life-long earning“. Stále menej sa bude dariť tým, ktorým sa nebude chcieť kontinuálne študovať. Lebo kritériá budú stúpať.

Aj štatistiky potvrdzujú, aké veľké rozdiely sú už teraz z hľadiska príjmov medzi tými, ktorí majú vyššie, stredné alebo nižšie vzdelanie, a aké veľké rozdiely sú v nezamestnanosti v týchto kategóriách. A do budúcnosti to bude ešte výraznejšie.

Stále bude menej nových pracovných príležitostí, určených pre nízku kvalifikáciu. A stále viac bude tých, ktoré si vyžadujú vyššiu kvalifikáciu. Preto význam školstva, osobitne univerzitného, bude v Európe výrazne narastať.

Slovensko sa zúčastňuje na týchto procesoch. Som rád, že samotný Bolonský proces tu nevyvolal spory, skôr naopak, úsilie. Počúvam, že v mnohom sme aj pred „staršími súrodencami“, pred partnermi v európskej rodine. Ale samozrejme, teraz pôjde aj o skutočnú implementáciu a stále viac a viac o kvalitu, nielen o nejaké štrukturálne zmeny alebo o zmeny pravidiel, ale o kvalitu.

K tej kvalite alebo k účasti by som rád povedal, že Slovensko je zapojené v programoch už skôr, začalo už pred vstupom, ale je veľký priestor na zlepšenie.

Napr. v programe Erasmus v minulom školskom roku na Slovensko prišlo 181 zahraničných študentov, zo Slovenska s podporou Európskej únie študovalo v zahraničí 628 študentov. Ten nepomer je vysoký a nejaký čas bude trvať, ale bolo by ho dobré vyvažovať, aby sa Slovensko stávalo tiež atraktívnym cieľom pre študentov.

Ak to poviem v iných číslach, tak v populácii asi 152 tis. študentov bolo v tom roku 0,4 % zahraničných na Slovensku (to je podiel cez Erasmus), kým v Českej republike napr. 1,3 % zahraničných študentov. U profesorov je to vyrovnanejšie – 138 prišlo, 134

(zo Slovenska) pôsobilo v zahraničí.

Zahraničných študentov celkovo na Slovensku pred dvoma rokmi bolo 1,1 %, európsky priemer je 5,5 %. Hovorím tu o intenzite spolupráce, o otvorenosti, atraktívnosti reálneho vzdelávacieho priestoru pre tých, s ktorými sme už dnes v jednej únii.

Európsky kvalifikačný rámec

Európsky trh práce je dnes veľmi fragmentovaný. S výnimkou väčších možností v Británii, Írsku, Švédsku sa ostatné krajiny rozhodli pre prechodné obdobia. To by malo byť prehodnocované na budúci rok. Verím, že viaceré krajiny sa rozhodnú pre otvorenosť.

Nenastal exodus, ani zaplavenie trhov starých členských krajín po máji 2004. Skôr nastal iný fenomén, a hovoril som o ňom ako hlavný vyjednávač SR s EÚ veľakrát aj verejne: že kapitál príde sem, keď práca nemôže ísť tam. A už si to tieto krajiny uvedomujú.

To je tiež citlivé, je to tiež ekonomický fenomén, ktorý spôsobuje aj politické konzekvencie na druhej strane doterajšej schengenskej hranice.

Je asi osem profesií, ktoré sú regulované, teda popísané legislatívne a tým pádom umožňujúce účasť na napĺňaní, využívaní, vykonávaní odbornej kvalifikácie v iných krajinách. Veľká väčšina ostatných kvalifikácií nemá svoje pravidlá.

Občan, ktorý kvalifikáciu má, nemá teda nijakú záruku, že jeho potenciál môže byť vážne využitý inde za hranicami. A preto chceme vytvoriť európsky kvalifikačný rámec.

Teraz v Bergene bude načrtnutá jeho časť pre vysoké školstvo, resp. pre kvalifikácie vyplývajúce z univerzitného vzdelania.

Jeho prvým krokom bol “Europas“, ktorý je platný od 1. januára tohto roku. Je to súbor dokumentov, ktoré sa Únia dohodla využívať ako základnú sústavu pre uznávanie kvalifikácií, ku ktorému chce dospieť.

Europas je príspevok k vyššej transparentnosti dokumentov. Aby boli jednotné, dali sa posudzovať ľahšie a takto využívať v ďalšom procese.

Ten ďalší stupeň je “Európsky kvalifikačný rámec“, ktorého návrh začne v máji Bergenom, a jeho zavŕšenie v jednotlivých krajinách sa očakáva po dvoch rokoch.

A toto by vytvorilo oveľa väčší, čitateľnejší priestor pre prenos kvalifikácií. Začneme vysokým školstvom a potom to pôjde na úroveň odborného školstva.

Prenos kreditov, alebo doplnok k diplomu sú už postupnou realitou aj na Slovensku.

Európsky kvalifikačný rámec bude veľmi úzko spätý s kvalitou. Pretože teoreticky môžeme toho veľa naplánovať, ale praktickým kritériom pre prenos tak citlivých záležitostí ako je kvalifikácia, je dôvera, že to, čo je na osvedčení napísané, je zaručené aj z hľadiska kvality obsahu.

EK v jeseni minulého roku prijala odporúčanie členským štátom pre zabezpečenie kvality vo vyššom vzdelávaní. Tento rok sa to snáď zmení na dokument prijatý štátmi smerom dovnútra. To bude najväčšou výzvou do ďalších rokov.

Pretože kvalita bude rozhodovať o vývoji po Bergene, smerom k vážnejšej kompatibilite a prenosu kvalifikácií. Chcem vás k tomu vyzvať aj pozvať, pretože o kvalite musia byť aj ďalšie diskusie a kroky na Slovensku.

Kvantita nestačí, európsky priestor je aj o kompatibilite, ale aj o rastúcej konkurencii. Atraktívny, kvalitný získava, nekvalitný stráca.

Vytvárame nové možnosti. Erasmus Mundus je program, ktorý začal v jeseni minulého roku. Zatiaľ je v ňom jedna slovenská univerzita.

Vytvárajú sa európske magisterské programy a univerzitné partnerstvá. Je to veľmi atraktívny program. Už 36 kurzov alebo študijných programov je schválených. Očakávame, že do dvoch rokov ich bude asi 250.

Veľký počet univerzít sa už programu zúčastňuje. Každý rok budú možnosti na zapojenie sa. Veľmi to univerzitám odporúčam.

Na záver by som chcel povedať, že bolo treba prejsť od tém vojnových alebo od toho, čoho Európa bola plná v 20. storočí – rozdelenia, totality, neslobody – k témam, ktoré naozaj sú o väčšej zrelosti, o zrelosti pre

zodpovednosť, nielen pre očakávania.

Pretože poznanie, kultúra, identita, to je o čomsi, čo nás charakterizuje, ale aj spája, vťahuje do spoločenstva.

Veľmi si želám, aby Slovensko práve cez tieto oblasti poznávalo a prispievalo k tomu, čím Európa môže a má byť v 21. storočí.

Mladí dnes majú také možnosti, o akých mnohí predtým ani nesnívali.

Často citované dobré príklady, povzbudenia – Írsko, Dánsko, Fínsko – by nemali byť vzdialené príklady, ale hlavne inšpirácie pre túto dobu.

Slovensko vstúpilo do Únie. Nestačí do Únie vstúpiť, treba v nej aj obstáť.

Myslím, že sa dá povedať, že krajina obstála a obstojí, ale je treba urobiť oveľa viac. Ani sa nevzdávať, ani nepoľavovať, skôr naopak. Pridať hlavne v oblasti dlhodobých strategických tém.

Vzdelávanie, veda, výskum, kultúra v tomto nemôžu absentovať, resp. nemôžu byť na poslednom mieste.

V januári som sa zúčastnil na diskusii o slovenskej stratégii pre konkurencieschopnosť. Som rád, že vláda tam veľmi jasne začlenila aj pilier vzdelávania a vedy.

Teraz však pôjde o to, aby to neostalo ako vtedy v Lisabone – ako nedeľné príhovory, nedeľné reči. Ale aby to naozaj reálne prechádzalo do rozhodnutí, do zákonov, do rozpočtov.

Netreba sa báť autonómie univerzít, ale treba ich pritom zároveň kontrolovať. Správne je zveriť moc, ale jej výkon aj kontrolovať.

Autonómnosť školám prospeje, ak je kompenzovaná alebo vyvažovaná hodnotením kvality – interným aj externým. A, samozrejme, kvalitným hodnotením kvality.

Je množstvo tém, ktoré s tým súvisia. Opakujem: cez lepšie a rozsiahlejšie investície do vzdelávania – a to sú investície, nie náklady – Slovensko môže byť ďalším dobrým príkladom pre seba i pre tých ostatných.